Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/824/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712201129 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1712201129.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti odporkyni: C. R., U.. XX.XX.XXXX, T. D. R. Š., Š. O. E., zastúpená opatrovníčkou: Q. E., súdna tajomníčka Okresného súdu Pezinok, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne: 1/ Spotrebiteľské združenie OSA, IČO: 42 260 086, so sídlom Fedinova 9, Bratislava, zastúpený: HKP Legal, s.r.o., so sídlom Sasinkova 6, Bratislava, 2/ Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, IČO: 42 264 154, so sídlom Petrovská 10, Skalica, zastúpený: JUDr. Jozef Kemp, advokát, so sídlom Nám. Josipa Andriča 1, Chorvátsky Grob, o zaplatenie 351,13 eur s príslušenstvom, a o späťvzatí návrhu na začatie konania, o odvolaní vedľajšieho účastníka 1/ proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č.k. 37C/145/2013-64 zo dňa 29.9.2014 do výroku o náhrade trov konania, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Pezinok č.k. 37C/145/2013-64 zo dňa 29.9.2014 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením prvostupňový súd zrušil platobný rozkaz č. k.: 5Ro/58/2012-15, vydaný Okresným súdom Pezinok dňa 30.01.2012. Vo veci zastavil konanie. Odporcovi a vedľajším účastníkom 1/ a 2/ na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal, a navrhovateľovi vrátil súdny poplatok vo výške 14,30 eur. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, návrhom na začatie konania zo dňa 17.01.2012, doručeným sa navrhovateľ vo veci samej domáhal, aby súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 351,13 eur s príslušenstvom. Podaním zo dňa 13.04.2012 vstúpil do konania na stranu odporkyne vedľajší účastník 1/ a podaním zo dňa 15.01.2013 il vedľajší účastník 2/. Navrhovateľ podaním zo dňa 29.04.2014 vzal návrh na začatie konania v celom rozsahu späť a navrhol konanie zastaviť. Keďže návrh vzal späť skôr, než sa začalo prvé pojednávanie vo veci, súhlas odporcu so späťvzatím nebol potrebný. Súd v súlade s § 96 ods. 1, 3 O.s.p. konanie vo veci zastavil. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 2 O.s.p.. Keďže navrhovateľ vzal návrh späť bez uvedenia dôvodu tohto procesného úkonu, procesným následkom je, že platí prezumpcia zavinenia navrhovateľa na zastavení konania a jeho povinnosti nahradiť odporkyni a vedľajším účastníkom na jej strane trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je však povinnosťou súdu vždy skúmať účelnosť vynaložených trov. Vo veci súd vychádzal zo skutočnosti, že vedľajší účastníci 1/ a 2/ vstúpili do konania ako profesijná organizácia založená za účelom kolektívnej ochrany práv spotrebiteľov z vlastného podnetu, pričom splnomocnili právneho zástupcu z radov advokátov na ich zastupovanie v súdnom konaní. Vedľajší účastníci ako združenia založené na ochranu oprávnených záujmov spotrebiteľa by mali disponovať kvalifikovanými a odbornými prostriedkami na zabezpečenie pomoci spotrebiteľovi. Právne zastúpenie vedľajších účastníkov súd preto vyhodnotil ako nadbytočné, účelové a nehospodárne. Právni zástupcovia vedľajších účastníkov 1/ a 2/ oznámili vstup do konania, o predmete ktorého nemali žiadnu vedomosť a zároveň oznámili, že si uplatňujú náhradu trov konania. Z toho vyplýva záver, že úkon - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, nie je úkonom v tomto konaní preukázaným (právni zástupcovia nemali vedomosť o predmete sporu). Súd poukázal aj na to, že vedľajší účastník 1/ zastúpený advokátom v jedinom písomnom podaní vo veci samej, ktoré súdu doručil, okrem námietky premlčania, neuvádza žiadne konkrétne námietky a skutočnosti, ktoré by sa vzťahovali na túto konkrétnu vec. Jeho podanie predstavuje iba výpočet všeobecne formulovaných tvrdení, obsiahnutých už vo všeobecných vzoroch podaní zverejnených na internetovej stránke vedľajšieho účastníka. Vedľajší účastník 2/ na strane odporcu urobil vo veci iba jeden úkon, a to písomne oznámil jeho vstup do konania. Trovy za takýto úkon nemožno považovať za účelne vynaložené vzhľadom na to, že oznámenie o vstupe zo dňa 15.1.2013 je typizovaným podaním, v ktorom sú menené len údaje o odporcovi, predmete konania a spisovej značke a ktoré bolo vykonané bez bližšieho oboznámenia sa so spisom. Súd preto vedľajším účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Rovnako nepriznal náhradu trov konania odporkyni, nakoľko jej žiadne trovy nevznikli. Uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním vedľajší účastník 1/ (ďalej len „VÚ“) prostredníctvom právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 21.10.2014. Namietol, že navrhovateľ vzal žalobný návrh späť bez uvedenia dôvodu a zavinil zastavenie konania, pritom sa tak nestalo pre spávanie odporkyne. Skutočným dôvodom späťvzatia je podľa názoru VÚ to, že VU uplatnil vo veci námietku premlčania. Navrhovateľ sa ako v iných obdobných prípadoch spoliehal na negramotnosť spotrebiteľov a po vstupe VU do konania a vznesení námietky premlčania bol nútený bez ďalšieho vziať návrh späť. Odporkyňa tak bola úspešná vďaka úkonu VU. Činnosť VÚ spočíva okrem iného v ochrane kolektívnych práv spotrebiteľov prostredníctvom zastupovania spotrebiteľov v súdnych konaniach. Práva spotrebiteľov na vytváranie združení na ochranu ich záujmov upravujú viaceré smernice EÚ a čl. 38 Charty základných práv EÚ. Stanovisko súdu popierajúce význam právneho zastupovania VÚ považuje za účelové, zjavne nesprávne a pri jeho aplikovaní by nebolo možné účelne chrániť a presadzovať práva spotrebiteľov. Bez právneho posúdenia veci a bez vznesenia námietky premlčania zo strany VÚ by v konaní nemohlo byť na premlčanie zo strany súdu prihliadnuté, a odporkyňa by bola v spore neúspešná tak, ako v mnohých ďalších obdobných veciach. Nepriznaním trov VÚ súd poprel rovnosť podmienok v konaní, čím zasiahol do procesných práv VÚ a znemožnil mu reálny výkon úloh spotrebiteľského združenia. Keďže on vo veci vystupoval na strane odporcu, ktorý bol v spore úspešný, mal mu súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznať náhradu účelne vynaložených trov, pričom mu nie je možné uprieť právo dať sa zastúpiť advokátom. Tieto tvrdenia podporujú aj viaceré rozsudky krajských súdov, ktoré konkretizoval v odvolaní. Právo na právne zastúpenie VÚ jasne deklaruje aj Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22.12.2010, podľa ktorého právnické osoby musia mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať zastupovať. Domáha sa, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti zmenil a navrhovateľa zaviazal nahradiť mu trovy konania. Alternatívne navrhol uznesenie v napadnutej časti zrušiť a vrátiť prvostupňovému súdu. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s jeho argumentmi uvedenými v odvolaní , navrhol odvolaciemu súdu, aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré v odvolaní naformuloval. Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, a po vyhodnotení odvolacích námietok dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že navrhovateľ vzal návrh späť až po vznesení námietky premlčania zo strany vedľajšieho účastníka na strane odporkyne, čo značne oslabilo postavenie navrhovateľa v spore. Možno preto súhlasiť s názorom vedľajšieho účastníka, že práve jeho konaním v prospech odporkyne došlo k úspešnej realizácii ochrany spotrebiteľa, výsledkom čoho bolo vzatie návrhu späť v celom rozsahu. Táto skutočnosť determinuje aj existenciu nároku odporcu a vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p.. Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, však nemožno opomenúť aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka súdneho (aj vedľajšieho) nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je však otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu, a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní Na druhej strane však nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ C- 279/09 zo dňa 22.12.2010, na ktorý poukázal v odvolaní aj vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo strany vedľajšieho účastníka, boli neúčelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným nástrojov je aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základným proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch. Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu, bez vyzvania odporcu. V konaní sa VÚ vyjadril k návrhu, vzniesol námietku premlčania a podal odvolanie voči nepriznaniu náhrady trov konania. Všetky tieto úkony po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú úkony formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj v iných súdnych konaniach. Všetky tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré nevyžadujú rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právne vzdelanie. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03, ktorý v ňom okrem iného uvádza, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelné. Odvolací súd má za to, že tento záver možno aplikovať aj na toto konanie a na posudzovanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Odvolací súd považuje napadnuté uznesenie v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi za vecne správne, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. K návrhu vedľajšieho účastníka, aby odvolací súd požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke, odvolací súd uvádza, že nie je pre súd záväzný v tom zmysle, že by bol povinný z iniciácie účastníka konania konanie prerušiť a požiadať o rozhodnutie o predbežnej otázke. To, či súd podá návrh na Súdny dvor Európskych spoločenstiev závisí od úvahy súdu, či navrhovaná otázka súvisí s okolnosťami, ktoré môžu viesť k vzniku pochybností o správnom výklade a aplikácii komunitárneho práva. Keďže odvolací súd nedospel k takému záveru, nie je potrebné ani realizovať postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Navrhovateľ, ktorý bol v odvolacom konaní proti VÚ úspešný, si náhradu trov konania neuplatnil, resp. mu žiadne trovy nevznikli. Súd mu preto takýto nárok nepriznal. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.