Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/193/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712201226 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1712201226.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľa: X. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, J., zastúpený: JUDr. Ján Ščury, advokát, Laurinská 12, Bratislava, proti odporkyni: Z.. M. S., nar. XX.XX.XXXX, Q. XX, D.-XXXXX S., Y. N. Q., o zrušenie vecného bremena, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 10C 34/2012-109 zo dňa 02.10.2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 10C 34/2012-109 zo dňa 2.10.2013 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Pezinok rozsudkom č.k. 10C 34/2012-109 zo dňa 02.10.2013 zrušil vecné bremeno spočívajúce v práve odporkyne doživotne užívať jednu izbu s nevyhnutným príslušenstvom v prízemí rodinného domu súpisné č. XXXX, postavený na parcele č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXX vedený Správou katastra R., okres R., obec J., katastrálne územie J. zriadené darovacou zmluvou zo dňa 08.10.1999 pod T. XXXX/XX. Odporkyni uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 174,79 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prejednávanej veci sa navrhovateľ podaným návrhom domáhal zrušenia vecného bremena spočívajúceho v práve odporkyne doživotne užívať jednu izbu s nevyhnutným príslušenstvom v prízemí rodinného domu súpisné číslo XXXX postavený na parcele č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXX vedený Správou katastra R., okres R., obec J., katastrálne územie J. zriadené darovacou zmluvou zo dňa 08.10.1999 pod V XXXX/XX. Navrhovateľ odôvodnil návrh tým, že súčasťou darovacej zmluvy zo dňa 08.10.1999, ktorá bola uzavretá medzi navrhovateľom ako obdarovaným a odporkyňou ako darkyňou, bola aj dohoda o zriadení vecného bremena v prospech odporkyne, predmetom ktorej bol 5- izbový rodinný dom, ktorý účastníci konania zdedili po svojej matke každý v jednej polovici. Od uzavretia dohody o zriadení vecného bremena sa zmenili pomery tým, že odporkyňa právo vecného bremena ani nezačala užívať a ani sa nepodieľala na nákladoch spojených s prevádzkou rodinného domu, čo predpokladá ustanovenie § 151n, ods. 3 Občianskeho zákonníka. Odporkyňa mala trvalý pobyt na J. ulici v U. a dlhodobo sa zdržiava v Q.. Odporkyňa v nehnuteľnosti nebola ani na návšteve a ani vôbec nebývala tak právo vecného bremena nevyužívala. Navrhovateľ tvrdil, že trpí vážnymi zdravotnými problémami a viac ako 2 roky bol práceneschopný, od 01.03.2011 bol uznaný za invalidného a podstúpil transplantáciu pečene. Platí výživné na 2 deti v sume 190,- eur, hrozí mu exekúcia, pretože zo svojho príjmu nedokáže výživné platiť. Navrhovateľ sa z toho dôvodu snaží nehnuteľnosť predať, ale z dôvodu vecného bremena to nie je možné. Navrhovateľ tvrdil, že právo vecného bremena sa podľa § 109 Občianskeho zákonníka premlčalo, pretože odporkyňa viac ako 10 rokov svoje právo zodpovedajúce vecnému bremenu nevyužívala. Odporkyňa sa vo veci vyjadrila tak, že bola pri predaji rodinného domu, nakoľko sa v dôchodkovom veku chcela do domu vrátiť s tým, že ju synovci doopatrujú. Ale situácia sa rozvodom manželstva navrhovateľa zmenila, a preto nemá význam, aby zostal rodinný dom prázdny. Odporkyňa uviedla, že od roku 1991 žije v zahraničí a domov prichádza len sporadicky na 2 až 3 dni. Už pri uzavretí darovacej zmluvy a dohody o uzavretí vecného bremena bolo podľa nej zrejmé, že v dome nebude prvých 10 rokov bývať a nebude dom užívať. Odporkyňa žiadala, aby súd návrh zamietol. Súhlasila s predajom rodinného domu s prevodom vecného bremena. Návrh navrhovateľa považovala za nehumánny, pretože zrušením vecného bremena by stratila poslednú istotu v živote, že sa má kam vrátiť na Slovensko. Súd prvého stupňa právne vec posúdil podľa § 151n ods. 1, 2. 3 Občianskeho zákonníka a § 151p ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka a v súlade s § 109 Občianskeho zákonníka. Vychádzal z ustanovenia § 109 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo zodpovedajúce vecnému bremenu sa premlčí, ak sa 10 rokov nevykonávalo. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že odporkyňa v písomnom vyjadrení k návrhu na začatie konania sama uviedla, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu nevyužívala prvých 10 rokov od uzavretia dohody o zriadení vecného bremena v súvislosti s darovacou zmluvou. Izbu na prízemí rodinného domu, ktorá súvisela s vecným bremenom, podľa jej vyjadrenia užíval navrhovateľ, ktorý po návrate z návštevy v Nemecku už nikdy neužíval spoločnú izbu s manželkou a táto izba tiež slúžila na početné návštevy rodiny bývalej švagrinej. Tiež bola izba prenajímaná niekoľko mesiacov. Okresný súd vyhovel návrhu navrhovateľa z dôvodu premlčania práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu v súlade s ustanovením § 109 Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 174,79 eur za 2 úkony právnej služby po 60,07 eur za prevzatie a prípravu zastúpenia a účasť na pojednávaní a 2 krát režijný paušál 7,81 eur, tiež náhradu za stratu času za účasť na pojednávaní podľa § 17 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za 3 začaté polhodiny po 13,01 eur a spolu v sume 174,79 eur. Proti rozsudku podala odvolanie odporkyňa, ktorá nesúhlasila s rozhodnutím súdu, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. V odvolaní odporkyňa uviedla, že pokiaľ sa navrhovateľ domáhal zrušenia vecného bremena z dôvodu premlčania, o tejto podmienke nebola poučená, že musí trvale bývať v ich rodinnom dome. Odporkyňa zdôraznila a potvrdila, že prvých 10 rokov trvale bývať v dome nebude a táto skutočnosť bola obom účastníkom už pri podpisovaní darovacej zmluvy známa. Nikde nie je uvedené, v akom rozsahu sa musí toto právo vykonávať. Predmetná izba neslúžila len jej. Navrhovateľ jej túto dôležitú podmienku, pokiaľ o nej vedel, zatajil a zneužil ju v jej neprospech, čo považuje za podvod s tým, že zneužil jej nevedomosť k vlastnému obohateniu. Po prevzatí návrhu sa okamžite telefonicky s navrhovateľom spojila a dohovorili sa, že mu písomne potvrdí jej súhlas s predajom spoločného domu. Navrhovateľ nedodržal slovo a nie je to po prvýkrát a presne tá istá situácia sa odohrala v súvislosti s dedičským konaním po smrti matky. Odporkyňa uviedla, že predmetná darovacia zmluva je vytrhnutá z kontextu. Navrhovateľovi prenechala k dispozícii 2 domy, a to 2 komplet zariadené domácnosti, z ktorých jednu obýval so svojou rodinou od novembra 1993 a v druhej býval od jeho svadby v auguste 1992 do novembra 1993, kedy ho presťahovali do matkinho domu, ktorá bola v tom čase chorá pod podmienkou, že sa o ňu budú starať. Matka zomrela v nemocnici v polovici decembra 1993 za veľmi záhadných okolností. Dom, ktorý zdedili po otcovi odvtedy prenajímal. Naposledy tam býval architekt A. s rodinou. V súvislosti s domom zostalo medzi nimi veľa otvorených otázok. Ako neopomenuteľnej dedičke jej pripadol zo zákona povinný podiel vo výške jednej polovice. Pri rozhovore o tomto dome navrhovateľ vždy reagoval podráždene. Asi pred 15 rokmi chcela ísť pozrieť, čo sa deje s ich domom po otcovi, ale navrhovateľ jej oznámil, že tam nemôže ísť, pretože on tam má psov. Doteraz preto nevie, ako dopadlo dedičské konanie po otcovi, pretože v tom čase bola v Nemecku. Dňa 07.03.2007 požiadala Okresný súd o informáciu a bolo jej dňa 11.06.2007 oznámené, že brat prevzal rozhodnutie, a tak bol povinný ju informovať. Ale doteraz tají dôležité fakty. Predmetná darovacia zmluva je viac než otázna, pretože už z názvu vyplýva, že ide o zmluvu, ktorou darca niečo bezplatne prenecháva obdarovanému. V zmluve zo dňa 08.10.1999 je však uvedené, že prevzala cenu k daru. Zmluva neobsahuje všetky podmienky, práva a povinnosti a bezplatnosť v tomto prípade chýba a bez nej je celá zmluva v podstate neplatná. Pokiaľ dochádzala sporadicky na Slovensko, nie je to jej vina. Odporkyňa poukázala na to, že podľa Občianskeho zákonníka sa mohla domáhať vrátenia daru, pretože sa obdarovaný ku nej a jej manželovi správal tak, že tým hrubo porušoval dobré mravy. Obmedzoval ju a manipuloval na každom kroku. Keď predala garsónku v Petržalke, chcela previezť jej nábytok do Modry, ale on jej to zakázal. Chcela sa prihlásiť k trvalému pobytu v Modre, len sa usmial a povedal, že to by jej musel dovoliť. Odporkyňa v závere odvolania zdôraznila, že právo na bývanie patrí k základným ľudským právam a rozsudkom zo dňa 02.10.2013 by sa stala bezdomovkyňou, a preto je podľa jej názoru rozhodnutie súdu prvého stupňa nesprávne. Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu odporkyni nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné. Okresný súd Pezinok zrušil právo zodpovedajúce vecnému bremenu, právo doživotného užívania a voľného pohybu po nehnuteľnosti odporkyne a to rodinnému domu súpisné číslo XXXX, postavenom na parcele č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXX vedený Správou katastra R., okres R., obec J., katastrálne územie J. zriadené darovacou zmluvou zo dňa 08.10.1999 pod T. XXXX/XX, vo vlastníctve navrhovateľa, zriadené v prospech odporkyne darovacou zmluvou zo dňa 8.10.1999, zapísanou pod T. XXXX/XX. V podanom odvolaní odporkyňa namietala, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. V odvolaní odporkyňa uviedla, že pokiaľ sa navrhovateľ domáhal zrušenia vecného bremena z dôvodu premlčania, o tejto podmienke nebola poučená, že musí trvale bývať v ich rodinnom dome. Vopred sa vyjadrila a potvrdila, že prvých 10 rokov trvale bývať v dome nebude a táto skutočnosť bola obom účastníkom už pri podpisovaní darovacej zmluvy známa. Nikde nie je uvedené, v akom rozsahu sa musí toto právo vykonávať. V súvislosti s odvolacou námietkou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa právne danú vec posúdil podľa ustanovenia § 109 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 151n a § 151p Občianskeho zákonníka. Podľa § 109 Občianskeho zákonníka právo zodpovedajúce vecnému bremenu sa premlčí, ak sa desať rokov nevykonávalo. V zmysle tohto ustanovenia právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 151n až 151r) sa premlčí v desaťročnej premlčacej dobe, ak sa počas tejto doby vôbec nevykonávalo (pozri § 151o). Toto ustanovenie neobsahuje osobitnú úpravu o začiatku plynutia premlčacej doby, preto aj v tomto prípade platí § 101. To znamená, že premlčacia doba pri práve zodpovedajúcom vecnému bremenu začína plynúť od okamihu, keď sa toto právo po svojom vzniku nevykonáva, t.j. zároveň s jeho vznikom. Podľa obsahu vecného bremena sa v konkrétnom prípade posúdi, či právo jemu zodpovedajúce sa nevykonávalo a aký čas. Odporkyňa sa v podanom odvolaní jasne a konkrétne vyjadrila, a tak potvrdila tvrdenie navrhovateľa, že prvých 10 rokov trvale bývať v dome nebude a táto skutočnosť bola obom účastníkom už pri podpisovaní darovacej zmluvy známa. Podľa odporkyne, nikde nie je uvedené, v akom rozsahu sa musí toto právo vykonávať. Vecné bremená obmedzujú vlastnícke právo k veci v prospech iného subjektu. Toto obmedzenie sa môže vzťahovať len na nehnuteľnosti (§ 119 ods. 2). Na základe tohto právneho vzťahu vlastníkovi nehnuteľnosti vzniká povinnosť v prospech oprávneného subjektu. niečo strpieť (pati), niečoho sa zdržať (non facere), niečo konať (facere). Každej povinnosti vyplývajúcej z právneho vzťahu vecného bremena zodpovedajú na druhej strane práva oprávneného subjektu. Tieto práva (oprávnenia) z vecných bremien sú dvojakého druhu: 1. Vecné bremená, ktoré sú spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti (pôsobia in rem). Z týchto vecných bremien je oprávnený každý vlastník tejto nehnuteľnosti. Oprávnenia prechádzajú na každého ďalšieho vlastníka na základe singulárnej alebo univerzálnej sukcesie. Vecné bremená tohto druhu slúžia na účelnejšie a prospešnejšie využívanie nehnuteľnosti patriacej vlastnícky oprávnenému. Sem patrí aj vecné bremeno, ktorým zodpovedá právo cesty - prechodu alebo prejazdu cez susedný pozemok. 2. Vecné bremená, v ktorých oprávnenia slúžia určitej osobe a sú na túto osobu viazané (pôsobia in personam). Tomuto vecnému bremenu zodpovedá napríklad právo doživotne užívať určitú nehnuteľnosť, resp. jej časť, byt alebo miestnosť v nej, právo na zaopatrovanie určitým vecným alebo peňažným plnením od zaviazanej osoby a pod. Toto právo nemožno zmluvne prevádzať a neprechádza na inú osobu. V oboch prípadoch konkrétne vymedzenie obsahu práv a povinností vyplývajúcich z právneho vzťahu vecného bremena je určené aktom, na základe ktorého vecné právo vzniklo. Vecné bremeno predstavuje právny vzťah medzi povinným subjektom (vlastníkom nehnuteľnej veci) a oprávneným subjektom, ktorého obsah zákonodarca v § 151n ods. 1 prvá veta Obč. zák. charakterizuje ako povinnosť povinného subjektu v prospech oprávneného subjektu: a/ niečo trpieť (pati), b/ niečoho sa zdržať (omittere) alebo c/ niečo konať (facere). Obmedzenie vlastníka nehnuteľností môže byť teda pasívnej povahy (prípady pod a/, b/), kde u oprávneného subjektu sa predpokladá príslušná činnosť zasahujúca do predmetu právneho vzťahu vecného bremena, alebo aktívnej povahy (prípad pod c/). Uvedené obmedzenia vlastníka nehnuteľností môžu byť v rámci konkrétneho právneho vzťahu rôzne kombinované. Povinnosť vlastníka nehnuteľnej veci prechádza na nadobúdateľa veci (porovnaj § 151n ods. 2 Obč. zák.). Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti (oprávneným subjektom je aktuálny vlastník nehnuteľností) alebo patria určitej osobe (porovnaj § 151n ods. 1 druhá veta Obč. zák.). Do ostatne uvedených práv viažucich sa na určitú osobu patrí aj právo oprávnenej osoby na doživotné užívanie nehnuteľností (obmedzenie vlastníka nehnuteľností spočíva v jeho povinnosti takéto užívanie trpieť). Práva a povinnosti vyplývajúce z vecných bremien nie sú nemenné; v ustanovení § 151p ods. 3 Obč. zák. zákonodarca poskytuje možnosť zrušenia alebo obmedzenia vecného bremena. Odvolateľka v podanom odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, ale neuviedol, v čom táto jej námietka spočíva a aký právny záver súdu je nesprávny, resp. ako mal súd danú vec právne inak posúdiť, prípadne aký, podľa názoru odporkyne, správny právny predpis mal súd na danú vec použiť. Z uvedeného dôvodu preto námietka nesprávneho právneho posúdenia danej veci z podaného odvolania odporkyne nevyplýva a pochybenie prvostupňového súdu nezistil ani odvolací súd. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska c. Švajčiarsko). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09). Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06. III. ÚS 260/06). Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie. Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok nemožno považovať za preskúmateľný. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu odvolateľa na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd zastáva názor, že závery súdu prvého stupňa vychádzajú z úplne zisteného skutkového stavu, ktorého správnosť záverov navrhovateľ svojim odvolaním nedôvodne spochybňuje. Navrhovateľ v podanom odvolaní iba všeobecne uvádza, že zastáva názor, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné a došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, pričom však z odvolania nevyplýva, ako k takejto námietke odvolateľ dospel a čo konkrétne vytýka prvostupňovému súdu, pretože pokiaľ sa navrhovateľ nestotožňuje s hodnotením dôkazov všeobecného súdu v danej veci, nemôže to mať za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil aj právny záver o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, stručne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Preto týmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo na strane navrhovateľa k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil s tým, že podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p. ale navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech nepriznal náhradu trov konania voči odporkyni, pretože podľa § 151 ods. 1 O.s.p. nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania a navrhovateľovi v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.