Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/36/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712206983 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1712206983.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom: Karadžičova 8, Bratislava, v zast.: JUDr. Ján Šoltés, advokát so sídlom: Karadžičova 8, Bratislava, proti žalovanému: V. W., K.. XX.XX.XXXX, I. O.: I.R. X, O., o zaplatenie 572,03 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k.: 9C/124/2013-45 zo dňa 08.10.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol. Žiadnej strane sporu nepriznal právo na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil po právne stránke podľa § 115a ods. 2 O.s.p. § 53a ods. 1, § 558, § 100 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 23.04.20122 domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na zaplatenie istiny 572,03 eur a úrokov z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 575, 03 eur od 01.09.2006 do zaplatenia. Návrh odôvodnil navrhovateľ tým, že jeho právny predchodca Tatra banka, a.s. uzavrel s odporcom Zmluvu o bežnom účte a poskytol mu povolené prečerpanie na bežnom účte. Odporca sa zaviazal uhrádzať povolené prečerpanie formou splátok úrokov. Navrhovateľ v zmysle uvedeného porušenia dohodnutých zmluvných podmienok, odstúpil od Zmluvy o bežnom účte a účet odporcu zrušil. Odstúpením od zmluvy , vznikol navrhovateľovi nárok na vrátenie dlžnej sumy rovnajúcej sa povolenému prečerpaniu vo výške 572,03 eur. 3. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia, s.r.o . ako postupníkom dňa 14.12.2009bola pohľadávka voči odporkyni vo výške dlžnej istiny 572,03 eur s príslušenstvom postúpená na navrhovateľa. Po postúpení pohľadávky odporca svoj záväzok navrhovateľovi neuhradila, a to ani čiastočne. Podaním doručeným súdu dňa 14.05.2014 oznámil vstup do konania : vedľajší účastník : Združenie na ochranu spotrebiteľov : OBRANA, so sídlom Park Angelium 2, 040 01 Košice. Vstup vedľajšieho účastníka do konania súd oznámil odporcovi a vyzval ho, aby so vstupom do konania vyjadril súhlas . Nesúhlas so vstupom do konania vyjadril navrhovateľ. Na základe námietky navrhovateľa súd uznesením zo dňa 08.09.2014, č.k. 9C 124/2013-37 súd vstup vedľajšieho účastníka do konania pripustil. 4. Po vykonanom dokazovaní súd ustálil, že zmluva uzavretá medzi odporcom a právnym predchodcom navrhovateľa má charakter zmluvy spotrebiteľskej, vzhľadom na povahu zúčastnených subjektov , kedy na strane dodávateľa služby vystupuje právnická osoba podnikajúca v oblasti bankových služieb a ich poskytovania a na strane jednej vystupuje ako príjemca tejto služby fyzická osoba - nepodnikateľ, teda spotrebiteľ. 5. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (V.. Y. Q. D., D. XXX/XX, O. XX, R. F. A. W. D. XXX/XX-D. XXX/XX). 6. Politiky štátov EÚ zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa (čl. 38 Charty základných práv EÚ). Práve neprijateľné podmienky a opakované uplatňovanie nemorálnych plnení uplatňovaných z nekalých zmluvných podmienok môžu odradiť spotrebiteľov od kupovania produktov a znížiť úroveň ich ekonomickej slobody a života. Spotreba vysokou mierou participuje na HDP a ochrana hospodárskych záujmov spotrebiteľov je preto osobitne dôležitá (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ). 7. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že uplatnená pohľadávka bola splatná dňa 31.08.2006, kedy sa dostal odporca po prvý raz do omeškania nepovoleným prečerpaním peňažných prostriedkov na svojom bežnom účte. Návrh na začatie konania podal právny nástupca navrhovateľa dňa 23.04.2012 , teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. V danom prípade súd vychádzal z trojročnej premlčacej doby vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu a je preto zrejmé, premlčacia doba uplynula dňa 31.08.2009. Zámer navrhovateľa dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním Dohody o uznaní dlhu a jeho splácaní zo dňa 07.04.2010, súd hodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Uznanie dlhu žalovanou v dohode zo dňa 07.04.2010 považoval súd za právne neúčinné, pretože v konaní nebolo preukázané, že odporca vedel o jeho premlčaní tak, akoto vyžaduje ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka. Uznať možno aj premlčaný dlh, ale uznávací prejav dlžníka bude mať právne účinky len vtedy, ak dlžník vedel, že dlh je premlčaný, čo v tomto prípade žalobca nepreukázal. Súdy na premlčanie nároku spotrebiteľa prihliadajú z úradnej moci " ex offo, preto v danom prípade nebolo podmienkou vznesenie námietky premlčania. 8. Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. 9. Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a to s poukazom na premlčanie nároku navrhovateľa na zaplatenie žalovanej sumy. 10. O trovách konania súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Odporca bol v konaní úspešní, avšak právo na náhradu trov konania si neuplatnil. 11. Proti predmetnému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý žiada, aby odvolací súd odvolaniu rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a návrhu vyhovel. Svoje odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Žalobca poukazuje na to, že záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o bežnom účte s možnosťou čerpania úveru formou povoleného prečerpania uzavretej dňa 22.11.2014, má charakter absolútneho obchodu, teda vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka. Ďalej tvrdí, že pri posudzovaní či sa jedná o obchodnozáväzkový vzťah, je rozhodujúci podstata právneho vzťahu, bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Žalobca je toho názoru, že na ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere neupravené v zákone o spotrebiteľoch sa majú použiť ustanovenia obchodného zákonníka. Žalobca odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 27. marca 2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012. Ďalej žalobca namieta tým, že z ustanovenia zákona § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nemožno odchýliť od dikcie ustanovenia Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa len v prípade ak ide o zmluvnú podmienku. Premlčacia lehota je zákonným inštitútom a strany sporu ju žiadnym spôsobom nemodifikovali. Ďalej poukazuje na Smernicu Rady 93/13 EHS a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 25.02.2010 sp. zn. 32Cdo/3337/2010 aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/40/2012. 12. Žalobca ďalej namieta tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je postihnuté vadou nesprávneho posúdenia v otázke nastolenia právnych účinkov a následkov spojených s uznaním dlhu v zmysle predpisov občianskeho práva. Nesprávnym posúdením nimi predloženého písomného uznania dlhu žalovaným, ktorým došlo k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby a nastoleniu novej 10 ročnej premlčacej doby v zmysle ust. § 110 ods. 1 OZ. V tejto súvislosti poukazuje žalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 22.08.2007 sp. zn. 33 Odo 934/2005. Ďalej poukazuje na to, že z ust. ô 558 OZ. a § 110 ods. 1 OZ jednoznačne vyplýva, že uznanie premlčaného má za následok len predpoklad trvania dlhu v čase jeho uznania a dôkazné bremeno sa v tomto prípade presúva na dlžníka. Žalobca ďalej tvrdí, že zmyslom ochrany spotrebiteľa nemôže byť dosiahnutie stavu, že spotrebiteľ nebude musieť svoj záväzok pre uplynutie času splniť a preto ani predĺžene lehoty pre vymáhanie pohľadávky, ktoré nastáva v prípade uznania dlhu priamo zo zákona, nemôže byť samé o sebe v jeho neprospech. 13. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, vzhľadom k tomu, že nebolo potrebné zopakovať, resp. doplniť dokazovanie a dôležitý verejný záujem si to nevyžadoval (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. 14. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.). 15. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. 16. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že zmluva o bežnom účte bola ku dňu 22.11.2004 upravená v § 708 a nasl. Obchodného zákonníku nebolo ju teda možné subsumovať pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Obč. zákonníka. Predmetná zmluva však bola zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb., podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je jej uzatváranie vo viacerých prípadoch a skutočnosť, že spotrebiteľ neovplyvnil obsah zmluvy podstatným spôsobom. Spotrebiteľskou zmluvou je teda zmluva uzatváraná s väčším počtom spotrebiteľov za totožných podmienok a tieto podmienky sú vopred určené dodávateľom, pričom spotrebiteľ ich obsah nemôže ovplyvniť. Spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle uvedeného akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom, alebo iným osobitným zákonom. Právny predchodca žalobcu teda uzavrel s žalovaným zmluvu o bežnom účte, ktorá bola svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko právny predchodca žalobcu vystupoval ako dodávateľ, t.j. ako osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t.j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný ako nepodnikajúca fyzická osoba uzatvoril zmluvu s vopred vypracovaným predmetom plnenia; neexistujú pritom žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva o bežnom účte má podobu klasickej formulárovej zmluvy, ktorej typickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač, pričom všeobecné obchodné podmienky sú priamo prílohou zmluvy o bežnom účte. Zákonom č. 150/2004 Z.z. bol do Obč. zákonníka zavedený taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa mala vzťahovať ochrana ustanovená Smernicou Rady č. 93/13/EHS. Táto formulácia však požiadavky uvedenej smernice nespĺňala, nakoľko v samotnej smernici nie je obsiahnutý taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv. Určuje len výnimky z aplikácie inštitútu spotrebiteľských zmlúv, pričom zmluva o bežnom účte jednoznačne medzi takú výnimku nepatrí. Až zákonom č. 568/2007 Z.z. bolo ustanovenie § 52 Obč. zákonníka uvedené do súladu s požiadavkami Smernice Rady č. 93/13/EHS a zmenené tak, že za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. Avšak zmyslom národnej aj nadnárodnej úpravy spotrebiteľského práva aj v čase uzavretia zmluvy o bežnom účte bolo dosiahnuť vyrovnanie faktického nerovného postavenia spotrebiteľa s dodávateľom. Účelom smernice bolo poskytnúť ochranu spotrebiteľom v členských štátoch vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám, ktoré sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Pri výklade ustanovení o spotrebiteľských zmluvách treba vychádzať z tohto účelu. Hlavným kritériom pri posudzovaní povahy právneho vzťahu je postavenie účastníkov zmluvy, teda že na jednej strane stojí dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ. Hoci smernica v tom čase nebola dôsledne implementovaná do nášho právneho poriadku, nemožno postupovať v rozpore s cieľom, ktorý sledovala. V zmysle vyššie uvedeného súd prvého stupňa vec správne právne posúdil keď uviedol, že predmetná zmluva o bežnom účte je zmluvou spotrebiteľskou a na tomto základe správne aplikoval príslušné ustanovenia Obč. zákonníka o premlčaní. Vzhľadom k vyššie uvedenému prišlo k premlčaniu 17. Nakoľko však návrh na začatie konania bol podaný dňa 26.7.2011, bol podaný po uplynutí premlčacej doby. Súd prvého stupňa preto v súlade s § 100 ods. 1 Obč. zákonníka návrh zamietol. 18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil. 19. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. V odvolacom konaní súd úspešnému žalovanému náhradu trov konania priznáva v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 C.s.p.). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).