Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/38/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713209148 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1713209148.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobca: K.. T. L., F. L. XXX/X, F., proti žalovaným v 1. rade: Y.. T. L. T.. a v 2. rade: T.. C. L., I. F. L. XXX/X, F., obaja zastúpení E. V.C. R.. J. S., L. L. F. X, F., o zapretie otcovstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 04.06.2014, č.k. 4C/166/2013-65, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 04.06.2014, č.k. 4C/166/2013-65 vo veci samej p o t v r d z u j e . Vo výroku o trovách konania rozsudok mení tak, že žalovaným náhradu trov prvostupňového konania n e p r i z n á v a . Žalovaným náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol, zrušil uznesenie o ustanovení znalca zo dňa 03.08.2012, č.k. 9P 18/2011-12 a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov právneho zastúpenia 309,66 eur, na účet ich právnej zástupkyne, do troch dní odo dňa právoplatnosti napadnutého rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 11.04.2012 domáhal určenia vyživovacej povinnosti voči synovi Y.. T. L. T... V rámci konania ústne do zápisnice o pojednávaní podal žalobu o zapretie otcovstva proti žalovanému v 1. rade. Uznesením zo dňa 07.05.2013, č.k. 9P/18/2011-168 súd prvého stupňa vylúčil žalobu o zapretie otcovstva na samostatné konanie. Žalobca na výzvu súdu doplnil svoju žalobu podaním doručeným súdu dňa 11.09.2013, v ktorom uviedol, že matku žalovaného v 1. rade si zobral už ako tehotnú. Podozrenie mal už vtedy, avšak túto skutočnosť neskúmal, napriek upozorneniam blízkych matke žalovaného v 1. rade. Matka žalovaného v 1. rade chodila aj počas manželstva domov občas v podnapitom stave, bola videná v spoločnosti mužov. Žiadal, aby súd v konaní vykonal znalecké dokazovanie testom DNA na preukázanie skutočnosti, že nie je otcom žalovaného v 1. rade. Matka žalovaného v 1. rade sa odmietala dobrovoľne testu podrobiť, čo ho utvrdilo v podozrení, že nie je jeho otcom. Právna zástupkyňa žalovaných uviedla, že žiadajú návrh zamietnuť z dôvodu, že žalobcovi uplynula subjektívna lehota na podanie zapieracej žaloby. Súd po právnej stránke rozhodol podľa § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, § 96 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z.z., Zákona o rodine, v znení platnom od 01.04.2005 (ďalej len „zákon o rodine“). Po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že žalobca a žalovaná v 2. rade boli manželia a počas trvania manželstva sa im narodilo dieťa - žalovaný v 1. rade. Otcovstvo žalobcu bolo určené na základe prvej domnienky, ktorá predpokladá narodenie dieťaťa v čase od uzavretia manželstva až do uplynutia 300 dní po jeho skončení. K určeniu otcovstva v prospech manžela matky tak v tomto prípade došlo bez akéhokoľvek prejavu vôle z jeho strany. K nadobudnutiu statusu otcovstva v danom prípade postačuje, ak nastane zákonom predpokladaná skutočnosť - narodenie dieťaťa. Uviedol, že slovenský právny poriadok pozná ako prostriedok dosiahnutia súladu právneho a biologického otcovstva právneho otca, ktorého otcovstvo bolo určené na základe prvej zákonnej domnienky otcovstva, zapieraciu žalobu. Právna úprava zapretia otcovstva obsiahnutá v § 86 ods. 1 Zákona o rodine (rovnako upravené aj v predchádzajúcom zákone č. 94/1963 Zb.), obmedzovala podanie žaloby o zapretie otcovstva manželom matky dieťaťa lehotou, ktorej začiatok sa počítal od momentu, keď sa manžel matky dieťaťa dozvedel o narodení dieťaťa, t. j. subjektívnou lehotou. Právnemu otcovi tak po uplynutí zapieracej lehoty nebol poskytnutý žiadny účinný prostriedok nápravy na zapretie otcovstva. Súd prvého stupňa poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom tento dospel k záveru, že citované ustanovenie neposkytovalo dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutých subjektov, resp. nezohľadňovalo dostatočne právo právneho otca na zosúladenie biologického a právneho otcovstva, čiže zasahovalo do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj do práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 tohto dohovoru. Konštatoval, že napriek tomu, že v súčasnosti ust. § 86 Zákona o rodine už nie je v platnosti, súd musí skúmať, kedy došlo na strane otca dieťaťa k pochybnostiam vedúcim k poznaniu, alebo podozreniu, že nie je otcom dieťaťa. V danom prípade žalobca uviedol, že pochybnosti o otcovstve k žalovanému v 1. rade mal od samého začiatku, nakoľko si bral žalovanú v 2. rade ako tehotnú. Zapieraciu žalobu podal žalobca v čase, keď žalovaný v 1. rade dovŕšil 37 rokov, a keď na základe jeho návrhu bolo začaté konanie o určenie výživného rodičovi. Počas celého života žalovaného v 1. rade žalobca svoje otcovstvo nespochybnil a zapieraciu žalobu podal „po 37. rokoch pochybností“. Podľa názoru súdu, napriek Nálezu Ústavného súdu SR, lehota na zapretie otcovstva nemôže byť bezhraničná, a preto dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť, nakoľko by išlo o rozpor s dobrými mravmi, ako aj o rozpor s ochranou rodiny ako celku. Súd prvého stupňa zrušil uznesenie o ustanovení znalca, nakoľko znalecké dokazovanie by bolo za daných skutkových zistení nehospodárne a nadbytočné. Žalovaní v 1. a 2. rade boli v konaní úspešní a preto súd prvého stupňa v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. im priznal právo na náhradu trov konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 04.08.2014, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v plnom rozsahu zrušil, vrátane výroku o náhrade trov konania, nariadil súdu prvého stupňa vykonať znalecké dokazovanie testom DNA a zaviazal prvostupňový súd na základe vykonaného testu DNA rozhodnúť v spore o zapretí otcovstva. V odvolaní sa žalobca zameral predovšetkým na opis skutkového stavu prejednávanej veci. Ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 13.05.2014, č. III.ÚS 320/2014-9 a rozhodnutie Ústavného súdu SR č. T. Ú. X/XXXX. Napadnuté rozhodnutie malo byť v rozpore so závermi týchto rozhodnutí a podľa názoru žalobcu tieto „právoplatné rozhodnutia ústavného súdu sú všeobecne záväzné“. K časti výroku, ktorým bolo rozhodnuté o povinnosti žalobcu uhradiť trovy konania vo výške 309,66 eur uviedol, že jeho majetkové pomery sú súdu známe, jeho príjmy sú na hranici životného minima, má vyživovaciu povinnosť voči manželke, jeho zdravie je na 70% poškodené, a preto žiadal odvolací súd aj o zrušenie tohto výroku. Podľa jeho názoru bolo jednoznačne preukázané, že spor o určenie otcovstva vyvolala žalovaná v 2. rade a vypočutím svedkyne, jeho manželky (súd ju na pojednávaní nevypočul) by toto malo byť potvrdené. Domnieva sa, že dôkazné bremeno je na strane žalovaných, a nie je dôkazom prehlásenie žalovaných o tom, že žalovaný v 1. rade je jeho synom. Žalovaní vo svojom vyjadrení zo dňa 26.09.2014 prostredníctvom právnej zástupkyne uviedli, že vzhľadom na aktuálnu situáciu, keď lehota na zapretie otcovstva nie je daná, žalobca len využíva túto legislatívnu medzeru. Vo svojich vyjadreniach uvádza nepravdy, najmä o tom, že žalovaná v 2. rade vyhlásila, že nie je otcom žalovaného v 1. rade, ako aj iné vyhlásenia, ktoré sa dotýkajú cti a dôstojnosti žalovanej v 2. rade a taktiež žalovaného v 1. rade. Žalovaní sa pridržiavali názoru, že žalobca mal právo podať zapieraciu žalobu v zmysle zákona č. 94/1963 Zb., a keďže tak nekonal v stanovenej zákonnej lehote, toto právo mu zaniklo. K judikatúre, ktorú navrhovateľ spomína v odvolaní uviedli, že pri tak citlivých témach, akými sú určenie rodičovstva, nemožno prípady stotožňovať a označovať ich za identické. Poukázali na paralelný priebeh súdneho konania na Okresnom súde Pezinok, vedené pod sp. zn. 9P/18/2011, iniciované žalobcom, v ktorom žiada, aby súd určil jeho synom, t.j. K.. H. L. a žalovanému v 1. rade vyživovaciu povinnosť voči nemu. Z uvedeného má podľa ich názoru vyplývať, že žalobca si svojvoľne a účelovo uplatňuje právo na súdnu ochranu. Je v rozpore s dobrými mravmi, aby rodič na jednej strane spochybňoval svoje rodičovstvo a na druhej strane žiadal od dieťaťa platenie výživného. Na základe uvedených skutočností žalovaní žiadali odvolací súd, aby napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a žalobcu zaviazal k náhrade trov konania. Zároveň si vyčíslili trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 130,67 eur. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že vo veci samej nie sú splnené podmienky na zmenu a ani na zrušenie napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.) a vec správne posúdil po právnej stránke, pričom v odôvodnení rozsudku sa vyporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami. S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. PL ÚS 1/2010, z 20.4.2011 v súhrne konštatoval, že „...právnou úpravou ustanovená lehota na podanie zapieracej žaloby (zapieracia lehota) nie je v rozpore s označenými článkami dohovoru (čl. 6 a čl. 8 dohovoru - pozn. súdu). Vymedzenie tejto lehoty a podmienok jej plynutia však musí vyváženým spôsobom rešpektovať práva všetkých v týchto právnych vzťahoch zúčastnených osôb“. Z uvedeného potom vyplýva, že aj keď ústavný súd dospel k záveru, že ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine nezohľadňuje dostatočne právo právneho otca na zosúladenie biologického a právneho otcovstva, že právnou úpravou ustanovená zapieracia lehota nie je v rozpore s Dohovorom o ľudských právach. Keďže v lehote do šiestich mesiacov od vyhlásenia vyššie citovaného nálezu ústavného súdu nebolo ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine uvedené do súladu s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru, stratilo toto ustanovenie platnosť. Preto je úlohou súdu, aby po zohľadnení všetkých rozhodujúcich skutočností pre posúdenie opodstatnenosti zapieracej žaloby sám určil časovú hranicu, v rámci ktorej je podanie zapieracej žaloby opodstatnené a v súlade s dobrými mravmi. V danej veci je predovšetkým potrebné zdôrazniť, že žalobca v podaní zo dňa 11.9.2013 (č.l. 23 spisu) uviedol, že od začiatku mal pochybnosť, či je otcom žalovaného v 1. rade, keďže jeho matka bola už v čase ich svadby tehotná a bol na skutočnosť, že nemusí byť otcom dieťaťa upozorňovaný aj jej blízkymi osobami. Žalobu však podal až v čase, keď mal žalovaný v 1. rade už 37 rokov. Nejde tu teda o situáciu, kedy by otec nemal žiadnu pochybnosť o svojom otcovstve k dieťaťu, a až v dôsledku určitých okolností by sa dozvedel o skutočnostiach vyvracajúcich jeho otcovstvo. Keďže navrhovateľ podľa jeho vlastného vyjadrenia mal pochybnosti o svojom otcovstve k žalovanému v 1. rade hneď od jeho narodenia, mal možnosť podať po jeho narodení zapieraciu žalobu v zákonnej prekluzívnej lehote. Keďže toto svoje právo nevyužil, súd prvého stupňa postupoval správne, keď v záujme zachovania princípu právnej istoty ostatných dotknutých osôb, jeho žalobu zamietol. Vzhľadom na uvedené je právne irelevantné tvrdenie žalobcu, že jeho bývalá manželka mu pochybnosti o jeho otcovstve k žalovanému v 1. rade obnovila pred podaním žaloby vyhlásením, že nie je jeho otcom. Preto ani výsluch terajšej manželky žalobcu by nemohol ovplyvniť rozhodnutie súdu. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádza, že právoplatné rozhodnutia Ústavného súdu SR sú všeobecne záväzné, toto jeho tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Podľa § 41ods. 1 a 2 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním platí, že ak súd rozhoduje vo veci samej, tak rozhoduje vo forme nálezu, ktorý sa vyhlási spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov. Toto však neplatí pre uznesenia ústavného súdu. Preto ani uznesenia ústavného súdu, na ktoré poukazuje žalobca vo svojom odvolaní, nie sú pre rozhodnutie v predmetnej veci záväzné. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o veci samej potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správny. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, ktorým súd prvého stupňa žalobcu zaviazal zaplatiť žalovaným trovy prvostupňového konania, odvolací súd dospel k záveru, že sú dané dôvody na výnimočné nepriznanie náhrady trov v konaní úspešným žalovaným. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Zákon nedefinuje dôvody hodné osobitného zreteľa. Za takéto dôvody je možné považovať akékoľvek dôvody na strane ktoréhokoľvek účastníka konania. Podľa súdnej praxe je možné prihliadnuť na osobné a majetkové pomery účastníkov konania, ich postoj a správanie v priebehu konania a podobne. V súvislosti so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov žalobca založil do spisu tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, ďalej rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní starobného dôchodku a rozhodnutia Ú. T., L. U. E. C. T., úsek sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Senec (ďalej len Ú.) o priznaní preddavku na pomoc v hmotnej núdzi a príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov na diétne stravovanie. Z uvedených listín vyplýva, že žalobca je od 3.4.2014 starobným dôchodcom a bol mu priznaný dôchodok v sume 264,30 eur. Aj keď od uvedenej doby isto došlo k určitému zvýšeniu starobného dôchodku, súdu je známa výška zvyšovania dôchodkov (najnižšie dôchodky sa za splnenia zákonných podmienok zvyšovali maximálne na sumu 300,- eur), a toto zvýšenie nemohlo podstatnejšie zmeniť životnú úroveň žalobcu. Z rozhodnutia Ú. čís. T.-XXXX zo dňa 17.7.2014 vyplýva, že žalobca je od 1.7.2014 poberateľom preddavku na pomoc v hmotnej núdzi v sume 61,20 eur mesačne. Z ďalšieho rozhodnutia Ú. Č.L.. T.-XXXX je zrejmé, že žalobca bol uznaný za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou funkčnej poruchy 70% a bol mu priznaný peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov na diétne stravovanie mesačne vo výške 9,28% sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu. Na základe tohto bolo žalobcovi uznesením Okresného súdu Pezinok sp. zn. 4C 166/2013, zo dňa 13.11.2014 priznané oslobodenie od platenia súdneho poplatku za odvolanie v prejednávanej veci. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že na strane žalobcu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré odvolací súd podľa § 220 O.s.p. zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku o trovách konania tak, že nepriznal úspešným žalovaným náhradu trov prvostupňového konania. Rovnako z ust. § 150 ods. 1 O.s.p. vychádzal odvolací súd aj pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania, pričom na základe rovnakých skutočností nepriznal v odvolacom konaní úspešným žalovaným ani náhradu trov odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.