Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/11/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201176 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:5014201176.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: F.. V. A., Ž. Č.. XXX, XXX XX Ž., zastúpený: P.. E. Q., U.Á. XX/XX, F., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 42996/2014-23 zo dňa 24.09.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Krajskému súdu v Žiline v zákonom stanovenej lehote sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 42996/2014-23 zo dňa 24.09.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie Útvaru sociálneho zabezpečenia Zboru väzenskej a justičnej stráže SR (ďalej len „prvostupňový orgán”) č. GR ZVJS-15405/33-14 zo dňa 07.07.2014. Žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 20S/123/2014-21 zo dňa 17.12.2014 postúpil vec na konanie tunajšiemu súdu ako miestne príslušnému súdu. Žalobca v žalobe uviedol, že žiadosťou zo dňa 19.05.2014 požiadal prvostupňový orgán o priznanie príspevku k invalidnému dôchodku v zmysle § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.”). Na základe tejto žiadosti vydal prvostupňový orgán rozhodnutie č. GR ZVJS-15405/33-14 zo dňa 07.07.2014, ktorým žalobcovi nepriznal prídavok k invalidnému dôchodku ku dňu 21.03.1998. Po odvolaní sa zo strany žalobcu vydal Minister spravodlivosti SR napadnuté rozhodnutie, ktorým uvedené rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. V odôvodnení tohto rozhodnutia ministra bolo poukázané na § 214 ods. 1 zákona, a teda, že zo strany žalobcu nedošlo k splneniu základnej podmienky pre priznanie prídavku k dôchodku, t.j. žalobca neukončil služobný pomer za účinnosti tohto zákona. Na tomto mieste žalobca poukázal na to, že žalovaný sa nezaoberal ustanovením § 212 ods. 1 zákona, na ktorý bolo zo strany žalobcu poukazované. Tiež žalobca uviedol, že žalovaný sa nijako nevyjadril ani k žalobcom poukazovanému nálezu Ústavného súdu SR PL ÚS 38/99. Dôvodil, že podľa predchádzajúcej právnej normy - zákon č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „zákon č. 410/1991 Zb.”) nevznikol nárok na prídavok k starobnému dôchodku, ale nadobudnutím zákona toto právo na prídavok k dôchodku vznikol za podmienok stanovených v § 212 ods. 1 zákona dňom nadobudnutia účinnosti zákona. Na tomto mieste žalobca poukázal na skutočnosti predchádzajúce žiadosti o dodatočné priznanie prídavku k invalidnému dôchodku. rozhodnutím prvostupňového orgánu č. SÚS ZVJS-11347/32-93 zo dňa 15.12.1993 bol žalobcovi od 31.12.1993 priznaný príspevok za službu podľa zákona č. 410/1991 Zb. rozhodnutím prvostupňového orgánu č. GR ZVJS-11347/30-97 zo dňa 02.12.1997 bolo žalobcovi od 01.12.1997 zastavené vyplácanie príspevku za službu podľa zákona č. 410/1991 Zb. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXX XXX XXXX zo dňa 23.03.1998 bol žalobcovi od 27.10.1997 priznaný invalidný dôchodok. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXX XXX XXXX zo dňa 12.07.2013 bol žalobcovi namiesto invalidného dôchodku priznaný starobný dôchodok. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 27.11.2014 zdôraznil, že žalobca v podanej žalobe uvádza tie isté skutočnosti ako v podanom odvolaní, pričom s jeho tvrdeniami sa žalovaný podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že podľa personálneho rozkazu generálneho riaditeľa ZVJS č. 211 zo dňa 30.11.1993 žalobca skončil služobný pomer dňom 30.12.1993. Ku dňu skončenia služobného pomeru jeho služobný pomer trval 17 rokov. Nakoľko žalobca splnil podmienky nároku na priznanie príspevku za službu podľa § 119 a nasl. zákona č. 410/1991 Zb. bol mu rozhodnutím Správy ústredných služieb ZVJS č. SÚS ZVJS-11347/32-93 zo dňa 15.12.1993 priznaný príspevok za službu. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. GR ZVJS-11347/30-97 zo dňa 02.12.1997 bol príspevok za službu odňatý, nakoľko žalobcovi bol priznaný invalidný dôchodok. Žalovaný dôvodil, že tento príspevok bol žalobcovi odňatý v zmysle § 121 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb. z dôvodu, že pri súbehu nároku na príspevok a na invalidný dôchodok podľa predpisov o sociálnom zabezpečení patrí oprávnenému podľa jeho voľby buď príspevok alebo dôchodok, pričom žalobcovi bol Sociálnou poisťovňou priznaný invalidný dôchodok. Žalovaný má za to, že nakoľko žalobca neskončil služobný pomer za účinnosti zákona, účinného do 30.06.2002, ale za účinnosti zákona č. 410/1991 Zb., ktorý neobsahoval ustanovenia o prídavku k dôchodku a nespĺňal ani podmienky stanovené v prechodných ustanoveniach zákona účinného do 30.06.2002, nebolo mu možné prídavok k invalidnému dôchodku ku dňu 21.03.1998 priznať. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby súd s prihliadnutím na ustanovenie § 250j ods. 1 OSP žalobu zamietol. Krajský súd v Bratislave, ako súd príslušný na konanie, prejednal vec na nariadenom pojednávaní v rozsahu námietok uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP) a preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 245 ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup. Pri preskúmaní rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ust. § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 30.11.1993 vydal Generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „ZVJS”) personálny rozkaz č. 211, ktorým ku dňu 30.12.1993 prepustil žalobcu zo služobného pomeru príslušníka ZVJS. Dňa 15.12.1993 vydala Správa ústredných služieb ZVJS rozhodnutie č. SÚS ZVJS-11347/32-93, ktorým bol žalobcovi podľa § 119 zákona č. 410/1991 Zb. priznaný príspevok za službu od 31.12.1993. Dňa 02.12.1997 vydalo Generálne riaditeľstvo ZVJS rozhodnutie č. GR ZVJS-11347/30-97, ktorým počnúc dňom 1.12.1997 podľa § 121 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb. žalobcovi zastavilo príspevok za službu. Dňa 22.05.2014 žalobca doručil Generálnemu riaditeľstvu ZVJS žiadosť o priznanie príspevku k invalidnému dôchodku od 21.03.1998. V tejto žiadosti poukázal na § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 písm. b/ a § 272 zákona. Následne dňa 26.05.2014 vydal prvostupňový orgán rozhodnutie č. GR ZVJS 15405/33-14, ktorým podľa § 121 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v spojení s § 214 zákona žalobcovi nepriznal prídavok k invalidnému dôchodku k 19.05.2011. Po odvolaní žalobcu vydal prvostupňový orgán dňa 26.06.2014 rozhodnutie č. GR ZVJS-15405/33-14, ktorým v rámci autoremedúry svoje predchádzjúce rozhodnutie v celom rozsahu zrušil. Následne dňa 07.07.2014 vydal prvostupňový orgán rozhodnutie č. GR ZVJS-15405/33-14, ktorým žalobcovi prídavok k invalidnému dôchodku k 21.03.1998 nepriznal. V odôvodnení tohto rozhodnutia bolo poukázané na to, že zákon č. 410/1991 Zb., za účinnosti ktorého žalobca ukončil služobný pomer, nepoznal inštitút „prídavok k dôchodku”. Tento inštitút bol zavedený až zákonom účinným od 01.04.1998 v § 214. Tento prídavok k dôchodku bol zrušený zákonom č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov s účinnosťou od 01.07.2002 a v súčasnosti tento inštitút v zákone nie je ustanovený. Tiež bolo v tomto rozhodnutí poukázané na § 121 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, § 273 a § 284 ods. 5 zákona a v tejto súvislosti na ukončenie služobného pomeru žalobcu ku dňu 30.12.1993. Po opätovnom odvolaní zo strany žalobcu vydal žalovaný dňa 24.09.2014 napadnuté rozhodnutie, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie provstupňového orgánu zo dňa 07.07.2014 potvrdil. Hlavným pilierom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného bolo poukazovanie na nesplnenie podmienky pre priznanie prídavku k dôchodku na strane žalobcu, keďže jeho služobný pomer nezanikol za účinnosti zákona. Podľa § 119 ods. 1 zákona č. 410/1991 Zb. (v znení účinnom do 31.03.1998) príspevok za službu (ďalej len „príspevok“) patrí za podmienok ďalej uvedených policajtovi, ktorého služobný pomer skončil uvoľnením alebo prepustením z niektorého z dôvodov uvedených v § 110 ods. 1 písm. a), b), c) alebo d) <. Podľa § 121 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb. (v znení účinnom do 31.03.1998) pri súbehu nároku na príspevok a na starobný, invalidný, čiastočný invalidný dôchodok alebo na dôchodok za výsluhu rokov podľa predpisov o sociálnom zabezpečení patrí oprávnenému podľa jeho voľby buď príspevok, alebo dôchodok. Podľa § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 30.06.2002) pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na starobný dôchodok, invalidný dôchodok, čiastočný invalidný dôchodok alebo na dôchodok za výsluhu rokov podľa predpisov o sociálnom zabezpečení a prídavku k dôchodku podľa tohto zákona patrí oprávnenému podľa jeho voľby príspevok alebo dôchodok s prídavkom k dôchodku. Podľa § 214 ods. 1 zákona (v znení účinnom do 30.06.2002) policajtovi, ktorý skončil služobný pomer v stálej štátnej službe alebo v dočasnej štátnej službe podľa tohto zákona, patrí prídavok k dôchodku. Podľa § 214 ods. 2 zákona (v znení účinnom do 30.06.2002) prídavok k dôchodku patrí k dôchodku a/ starobnému, b/ invalidnému, c/ čiastočnému invalidnému,na ktorý vznikol nárok podľa osobitného predpisu. Podľa § 272 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 30.06.2002) dňom účinnosti tohto zákona sa služobný pomer policajta podľa doterajších predpisov považuje za služobný pomer podľa tohto zákona, ak nie je ďalej ustanovené inak. Podľa § 273 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 30.06.2002) podľa doterajších predpisov sa posudzujú nároky vzniknuté zo služobného pomeru do dňa účinnosti tohto zákona a právne úkony týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia služobného pomeru urobené pred jeho účinnosťou a ich právne účinky, aj keď nastanú po tomto dni; to platí aj o lehotách, ktoré začali plynúť pred týmto dňom. Podľa § 284 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 30.06.2002) príspevok za službu, na ktorý vznikol nárok podľa predpisov platných pred účinnosťou tohto zákona, sa považuje za príspevok podľa tohto zákona, a to vo výške, v akej sa vypláca ku dňu účinnosti tohto zákona. Podľa § 284 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 30.06.2002) príspevok za službu, na ktorý vznikol nárok podľa predpisov platných pred účinnosťou tohto zákona a nárok naň trvá, avšak sa nevypláca, sa považuje za príspevok podľa tohto zákona zvýšený odo dňa vzniku nároku podľa osobitných predpisov do účinnosti tohto zákona. Podľa § 284 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 30.06.2002) policajtovi, ktorý ku dňu účinnosti tohto zákona bol v služobnom pomere k Policajnému zboru aspoň dva roky a z dôvodu nesplnenia kvalifikačných predpokladov na funkciu bol zaradený do prípravnej štátnej služby, patrí prídavok k dôchodku podľa tohto zákona. Podľa § 121 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov o dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo, sa rozhodne podľa doterajších predpisov. Úlohou súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či prvostupňový orgán a žalovaný vo svojich rozhodnutiach a v konaniach, ktoré im predchádzali, pri posudzovaní žiadosti žalobcu o príspevok k invalidnému dôchodku zo dňa 22.05.2014, správne aplikovali príslušné ustanovenia vyššie uvedených zákonov. V danom prípade je nepochybné a v konaní nesporné, že žalobca ukončil služobný pomer v ZVJS ku dňu 30.12.1993. Podľa § 119 ods. 1 v tom čase platného a účinného zákona č. 410/1991 Zb. vznikol žalobcovi nárok na príspevok za službu, ktorý mu bol rozhodnutím Správy ústredných služieb ZVJS č. SÚS ZVJS-11347/32-93 zo dňa 15.12.1993 priznaný od 31.12.1993. Tiež je nesporné, že žalobca požiadal sociálnu poisťovňu o priznanie invalidného dôchodku k 01.12.1997, na základe čoho mu bolo rozhodnutím Generálneho riaditeľstva ZVJS č. GR ZVJS-11347/30-97 zo dňa 02.12.1997 zastavené vyplácanie príspevku za službu, s poukazom na § 121 ods. 2 vtedy platného a účinného zákona č. 410/1992 Zb. Za účelom preukázania nároku žalobcu na prídavok k invalidnému dôchodku bolo jeho argumentačným základom poukazovanie na splnenie podmienky stanovenej v § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. a na závery uvedené vo vyššie uvedenom náleze Ústavného súdu SR týkajúce sa podmienok pravej, resp. nepravej retroaktivity právnej normy. Súd po posúdení daného skutkového a právneho stavu ustálil, že inštitút príspevku za službu bol zavedený zákonom č. 410/1991 Zb. (účinným do 31.03.1998), ktorý stanovoval podmienky na jeho priznanie (§ 119) a zánik (§ 121). Tento zákon bol nahradený zákonom č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície („Zákon”), s účinnosťou od 01.04.1998, ktorý zaviedol inštitút prídavku k dôchodku, vrátane invalidného, a v § 214 ods. 1 ustanovil podmienky na jeho priznanie. Tento zákon zároveň v prechodnom ustanovení § 273 obsahoval zásadu, podľa ktorej sa nároky vzniknuté zo služobného pomeru do dňa účinnosti tohto zákona posudzujú podľa doterajších predpisov. Tiež v prechodnom ustanovení § 284 ods. 5 tento zákon obsahoval podmienku priznania prídavku k dôchodku policajtovi, ktorý ku dňu účinnosti tohto zákona bol v služobnom pomere k Policajnému zboru aspoň dva roky a z dôvodu nesplnenia kvalifikačných predpokladov na funkciu bol zaradený do prípravnej štátnej služby. Keďže žalobca ukončil služobný pomer za účinnosti zákona č. 410/1991 Zb., mal nárok iba na príspevok za službu (po splnení zákonných podmienok), ktorého vyplácanie mu bolo zastavené podľa § 121 z dôvodu priznania invalidného dôchodku. Tento príspevok za službu poznal aj zákon č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2002, avšak v rámci súbehu s dôchodkovými dávkami poznal iba prídavok k dôchodku, na priznanie ktorého, ako odlišného inštitútu od príspevku za službu, bolo potrebné splniť podmienky ustanovené v § 214 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca, keďže ukončil služobný pomer pred účinnosťou zákona č. 73/1998 Z.z. (pred 01.04.1998), nemohol spĺňať podmienky na priznanie prídavku k dôchodku podľa zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2002. To znamená, že žalobca nesplnil základnú podmienku na priznanie prídavku k dôchodku ustanovenú v § 214 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2002, ktorou bolo ukončenie služobného pomeru podľa tohto zákona, t.j. v čase účinnosti tohto zákona. V čase ukončenia žalobcovho služobného pomeru bol účinný zákon č. 410/1991 Zb., ktorý poznal iba inštitút príspevku za službu bez súbehu s dôchodkom a inštitút prídavku k dôchodku nepoznal. Inštitút prídavku k dôchodku bol zavedený až zákonom č. 73/1998 Z.z. s účinnosťou od 01.04.1998, kedy žalobcov služobný pomer, ako základ na priznanie prídavku k dôchodku, už neexistoval. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval na vyššie uvedený nález ústavného súdu, ktorý v rámci zaoberania sa podstatou pravej, resp. nepravej retroaktivity právnej normy uviedol, že „z pohľadu tzv. pravej, tak aj nepravej retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a „pro futuro“) len zlepšovať.” Zároveň je však obsahom uvedeného nálezu ústavného súdu aj názor, podľa ktorého „tam, kde sa však takýto neskorší právny predpis dotkne budúcej právnej existencie raz nadobudnutých práv, je potrebné uznať, že ide o výnimku z ochrany nadobudnutých práv.” Súd v súvislosti s uvedenými závermi ústavného súdu zastáva názor, pokiaľ by sa malo jednať o totožný nárok oboch uvedených inštitútov (príspevok za službu a prídavok k dôchodku), že uvedená retroaktivita chráni prípady, kedy by neskoršia právna norma napr. sprísnila podmienky, ktoré by už nositeľ nadobudnutého práva nespĺňal. Podľa názoru súdu však nejde o prípady, kedy právo ako také (právo na príspevok za službu, resp. právo na prídavok k dôchodku) novou právnou normou zanikne. Navyše, na tento prípad nie je možné aplikovať uvedené závery ústavného súdu. V danom prípade sa nemôže jednať o ochranu nadobudnutých práv žalobcu (právo na prídavok k dôchodku) na základe retroaktívnej pôsobnosti právnej normy, nakoľko v jeho prípade nedošlo k nadobudnutiu práva na prídavok k dôchodku pred účinnosťou novej právnej normy (zákon č. 73/1998 Z.z.). V tomto prípade ide o odlišné dva inštitúty, a to príspevok za službu a prídavok k dôchodku. Ako je vyššie uvedené, prídavok k dôchodku bol zavedený až s účinnosťou od 01.04.1998, kedy žalobca už služobný pomer nevykonával. K žalobcom poukazovanej absencii vyjadrenia žalovaného k aplikácii § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v napadnutom rozhodnutí súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa žalovaný jasne a dostatočne vyjadril k argumetnom žalobcu podporujúcim aplikáciu predmetného zákonného ustanovenia, keď poukazoval na nesplnenie základnej podmienky na priznanie prídavku k dôchodku podľa § 214 ods. 1 zákona. Podľa § 250j ods. 1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a zákonné ustanovenia považoval súd napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za vecne správne a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3 súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech v konaní, nepriznal ich náhradu a žalovaný na náhradu trov konania zo zákona nemá nárok. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa ková osť vyhotovenia:nania npriznáva. jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods.1 O.s.p.). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.