Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/107/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7205234300 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:7205234300.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: G.. H. L., bytom T. XX, L., proti odporcovi: Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o náhradu škody a iné, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. októbra 2014, č.k. 7C/27/2006-194, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia OPKSZ pri ONV vo Vranove nad Topľou zo dňa 22.05.1984 pod č. 470 523/7100 a rozhodnutia ÚDZ v Bratislave zo dňa 14.06.1984, v spojení s rozhodnutím KPKSZ pri KNV v Košiciach zo dňa 24.07.1984, z dôvodu ich nezákonnosti, ako aj náhrady škody - ušlej mzdy vo výške 123.772,02 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur, podľa zák. č. 58/1969 Zb.; a úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že rozhodnutím OPKSZ pri ONV vo Vranove nad Topľou zo dňa 22.05.1984 bol navrhovateľ uznaný za plne invalidného. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie, avšak rozhodnutím PKSZ Vs. KNV zo dňa 24.07.1984 bolo napadnuté rozhodnutie potvrdené. Dňa 14.06.1984 Úrad dôchodkového zabezpečenia rozhodnutím č. 470 523 710 priznal navrhovateľovi od 22. mája 1984, po ukončení výplaty nemocenského, invalidný dôchodok podľa § 25 zákona č. 121/1975 Zb. v znení neskorších predpisov. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie, pričom prejavil súhlas s došetrením zdravotného stavu, čo potvrdil aj v zápisnici o rokovaní zo dňa 20.11.1984, avšak napriek výzvam na diagnostickú hospitalizáciu nenastúpil. Následne bolo po opätovnom preskúmaní jeho dostupnej zdravotnej dokumentácie konštatované, že nenastalo také zlepšenie, ktoré by podmienilo zánik jeho úplnej invalidity, a preto Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 30.01.1985, sp. zn. 16C/159/1984, rozhodnutie Úradu dôchodkového zabezpečenia č. 470 523 710 zo dňa 14.06.1984 potvrdil. Poukázal tiež na skutočnosť, že dňa 04.12.1992 navrhovateľ požiadal o opätovné preskúmanie predmetného rozhodnutia, avšak Krajský súd v Košiciach konanie vo veci zastavil uznesením zo dňa 25.02.1993, sp. zn. 3S/378/1992, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.06.1993, sp. zn. 2So/111/93, potvrdil. Po právnej stránke súd prvého stupňa vec posúdil podľa ust. § 1 ods. 1 veta prvá, § 9 ods. 1 písm. b), § 10, § 18 ods. 1, § 20 zákona č. 58/1969 Zb. a podľa § 7, § 104 ods. 1 veta druhá O.s.p.; a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Vo vzťahu k časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal zrušenia ním označených rozhodnutí; ktorými bol uznaný za plne invalidného; v prvom rade zdôraznil, že bol vec oprávnený i v tejto časti prejednať, a to s poukazom na ustanovenie § 7 O.s.p., upravujúce právomoc súdov, ktoré v súvislosti s ustanovením § 104 ods. 1 veta druhá O.s.p. v prípade zastavenia konania pre nedostatok právomoci (s výnimkou právomoci cudzozemského orgánu) ukladá súdu vec postúpiť inému orgánu, ktorého právomoc konať vo veci je daná. Poukázal na to, že ak pri skúmaní procesných podmienok konania súd dospeje k záveru, že nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci v zmysle ust. § 7 O.s.p., avšak nie je daná právomoc ani žiadneho iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie, nemôže; v intenciách ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu; konanie pre tento nedostatok bez ďalšieho zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne, teda musí; v súlade so zásadou zákazu denegatio iustitiae; vec prejednať sám. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že nedostatok právomocí súdov nemožno zamieňať s nedostatkom hmotnoprávnej úpravy (občianskoprávnej, pracovnej, rodinnej, obchodnej a pod.) brániacej súdu o konkrétne uplatnenom nároku rozhodnúť, ktorý nedostatok môže zohľadniť len v rámci meritórneho rozhodnutia v danej veci. Vychádzajúc z uvedeného; po vecnom posúdení podaného návrhu v tejto časti; dospel k záveru, že navrhovateľom označené právoplatné rozhodnutia nie je možné súdom preskúmať podľa tretej časti O.s.p. v občianskom súdnom konaní a neprináleží mu v sporovom konaní rozhodnúť ani o ich zrušení. Konštatoval, že podaním žaloby podľa tretej časti O.s.p. nemožno obchádzať podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu postupom podľa piatej časti O.s.p. a po dôkladnom zvážení všetkých skutkových okolností danej veci dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania neexistuje občianskoprávny, pracovnoprávny, ani iný záväzkovo-právny vzťah, z ktorého by vyplýval hmotnoprávny základ pre rozhodovanie o navrhovateľom uplatňovanom nároku, a preto; bez potreby, resp. možnosti, skúmania správnosti postupu orgánov sociálneho zabezpečenia; ktoré považoval nadbytočné, návrh v tejto časti bez ďalšieho ako nedôvodný zamietol; a z rovnakých dôvodov s poukazom na hospodárnosť konania upustil aj od dokazovania, ktoré žiadal navrhovateľ vykonať vyjadrením posudkového lekára G.. E.. Zároveň dospel k záveru o nedôvodnosti podaného návrhu i v časti uplatnenej náhrady škody vo forme ušlej mzdy vo výške 123.772,02 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 100.000 eur, nakoľko odporca, ktorého navrhovateľ; po viacerých úpravách; označil napokon ako: Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, nie je v tomto konaní; v ktorom sa navrhovateľ domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 87/1996 Zb.; pasívne vecne legitimovaný, keď náhrady škody podľa citovaného zákona sa možno domáhať len proti štátu (Slovenskej republike), nie však priamo proti orgánu štátu, ktorý mal nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom škodu spôsobiť. V záujme úplnosti sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal aj vecnou opodstatnenosťou podaného návrhu z hľadiska splnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., a dospel k záveru, že nakoľko navrhovateľom namietané (právoplatné) rozhodnutia o jeho uznaní za plne invalidného neboli zrušené ako nezákonné; a v prejednávanej veci ich zákonnosť skúmať nemožno; neboli splnené predpoklady vzniku o zodpovednosti za škodu podľa citovaného zákona. Napokon; vychádzajúc z ust. § 22 ods. 1,2 cit. zákona; posúdil ako dôvodnú námietku premlčania uplatnených nárokov vznesenú v konaní odporcom, keďže navrhovateľ tvrdené nezákonné rozhodnutia prevzal dňa 10.09.1984 a návrh na začatie konania v danej veci podal až dňa 27.12.2005; z ktorého dôvodu bolo potrebné návrh v tejto časti zamietnuť i v prípade, ak by na strane odporcu vystupoval štát. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak úspešnému odporcovi, ktorého v konaní žiadne trovy nevznikli, ich náhradu nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie a nové právne posúdenie veci prvostupňovým súdom. Nestotožnil sa so zistením súdu prvého stupňa, že napriek výzvam nenastúpil na diagnostickú hospitalizáciu, a následne bolo po opätovnom preskúmaní jeho dostupnej zdravotnej dokumentácie konštatované, že nenastalo také zlepšenie, ktoré by podmienilo zánik jeho úplnej invalidity, keď z objektívnych faktov vyplýva, že v danom prípade išlo o vykonštruovaný proces voči jeho osobe zo strany posudkových lekárov s cieľom zbaviť sa ho ako nepohodlného zamestnanca, v rámci ktorého nedošlo k riadnemu opätovnému preskúmaniu jeho zdravotnej dokumentácie, pričom podstata sporu nie je v tom, či niekto opakovane posudzoval jeho zdravotný stav, avšak v tom, že posudková komisia v danom čase nemala k dispozícii žiadnu lekársku správu ani stanovisko odborného lekára - psychiatra, podľa ktorého mal byť po absolvovaní protialkoholickej liečby duševne chorý a invalidný; práve naopak, v čase rozhodovanie posudkovej komisie bol duševne zdravý. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, že posudková komisia úmyselne ignorovala zákona o správnom konaní, zákon o nemocenskom poistení a príslušné vyhlášky, keď si nezadovážila potrebné lekárske správy a nezistila skutočný stav veci, v dôsledku čoho sa už 30 rokov márne domáha vykonania nápravy, ako aj náhrady škody, ktorá by nebola vznikla, ak by bol nadriadený orgán posudkových komisii autoremedúrou predmetné rozhodnutia zrušil. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správy potvrdiť, nakoľko súd prvého stupňa dostatočne a správne zistil skutkový stav veci a vec správne posúdil i po právnej stránke. Poukázal na to, že navrhovateľ podaným odvolaním napáda iba výroky, ktoré nie sú pre rozhodnutie danej veci podstatné a nemôžu viesť k zmene napadnutého rozsudku. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že v danej veci nie je pasívne vecne, ako aj s tým, že súd prvého stupňa nie je oprávnený konštatovať nezákonnosť rozhodnutí správneho orgánu, pričom opätovne poukázal i na premlčanie návrhom uplatnených nárokov. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V posudzovanej veci vykonal súd prvého stupňa všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal odporca na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v časti o zrušenie rozhodnutia OPKSZ pri ONV vo Vranove nad Topľou zo dňa 22.05.1984 pod č. 470 523/7100 a rozhodnutia ÚDZ v Bratislave zo dňa 14.06.1984, v spojení s rozhodnutím KPKSZ pri KNV v Košiciach zo dňa 24.07.1984, boli; s poukazom na ust. § 7 O.s.p. v spojení s § 104 ods. 1 veta druhá O.s.p.; splnené zákonné predpoklady na meritórne posúdenie podaného návrhu, pričom podaný návrh je v tejto časti nedôvodný; a rovnako je správny záver, že návrhu; z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie odporcu, pre nesplnenia zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., ako i pre dôvodne odporcom vznesenú námietku premlčania; nemožno vyhovieť ani v časti uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 1 ods. 1 veta prvá, § 9 ods. 1 písm. b), § 10, § 18 ods. 1, § 20 zákona č. 58/1969 Zb. a svoje úvahy, pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a nestotožnil sa s jeho tvrdeniami a argumentáciou, aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje s tým, že tieto považuje za potrebné doplniť na zdôraznenie ich správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty danej veci. V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal zrušenia viacerých rozhodnutí orgánov sociálneho zabezpečenia, ktorými bol uznaný za plne invalidného, ako aj náhrady škody vo výške ušlej mzdy v sume 123.772,02 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur, podľa zák. č. 58/1969 Zb., o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď dospel k záveru, že; pokiaľ ide o návrh v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia OPKSZ pri ONV vo Vranove nad Topľou zo dňa 22.05.1984 pod č. 470 523/7100 a rozhodnutia ÚDZ v Bratislave zo dňa 14.06.1984, v spojení s rozhodnutím KPKSZ pri KNV v Košiciach zo dňa 24.07.1984; boli vzhľadom zistený skutkový stav splnené podmienky, aby sa zaoberal meritom veci. Správne totiž prvostupňový súd vychádzal z toho, že zastavením konania v tejto časti by; v rozpore s ust. § 7 O.s.p. v spojení s § 104 ods. 1 veta druhá O.s.p.; došlo k porušeniu zásady zákazu denegatio iustitiae. Z hľadiska vecnej opodstatnenosti podaného návrhu v časti zrušenia navrhovateľom označených rozhodnutí orgánov sociálneho zabezpečenia sa potom odvolací súd stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v konaní nebola preukázaná existencia akéhokoľvek hmotnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi, a preto už len z tohto dôvodu nebolo možné; v tejto časti; návrhu vyhovieť. Pokiaľ ide o návrh v časti o zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, odvolací súd taktiež; zhodne s prvostupňovým súdom; dospel k záveru, že návrh nebol podaný dôvodne, nakoľko Sociálna poisťovňa; ktorú navrhovateľ po opakovaných úpravách a napokon definitívne na pojednávaní dňa 10.10.2014 na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok označil ako odporcu; nie je v danej veci pasívne vecne legitimovaná, keď nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. vzniká poškodenému proti štátu (Slovenskej republike) a nie priamo proti odporcovi, do ktorého oblasti pôsobnosti patrí predmetná oblasť sociálneho zabezpečenia; a správny je záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb., ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nezákonných rozhodnutí o jeho uznaní za plne invalidného, nakoľko ním namietané rozhodnutia neboli zrušené ako nezákonné, ktorá skutočnosť je; v zmysle ust. § 4 zák. č. 58/1969 Zb., základnou podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Napokon, správne súd prvého stupňa posúdil ako dôvodnú i odporcom vznesenú námietku premlčania uplatnených nárokov, keď vzhľadom na ust. § 22 ods. 1,2 citovaného zákona trojročná (subjektívna) premlčacia doba začala plynúť najneskôr dňa 10.09.1984 a márne uplynula dňa 10.09.1987, pričom návrh na začatie konania bol v danej veci podaný až dňa 27.12.2005. Argumentáciu navrhovateľa v podanom odvolaní, ktorý namietal správnosť zistení prvostupňového súdu, že podľa namietaných rozhodnutí orgánov sociálneho zabezpečenia napriek výzvam navrhovateľ nenastúpil na diagnostickú hospitalizáciu, pričom následne bolo po opätovnom preskúmaní jeho dostupnej zdravotnej dokumentácie konštatované, že nenastalo také zlepšenie, ktoré by podmienilo zánik jeho úplnej invalidity, považuje odvolací súd za nedôvodnú a bez právneho významu, keď táto smeruje výhradne proti skutočnostiam, ktoré sú z hľadiska meritórneho posúdenie veci bez právneho významu; a obsah odvolania navrhovateľa preto nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska ním uvádzaných tvrdení v podanom odvolaní. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukázal na to, že vo veci je v záujme riadneho zistenia skutkového stavu potrebné doplniť dokazovanie, odvolací súd uvádza, že vzhľadom na; už uvedené; skutočnosti a právne závery, ktoré prvostupňový súd viedli k zamietnutiu podaného návrhu, by bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať vo veci akékoľvek ďalšie dokazovanie, ktorého výsledky by nemohli pre navrhovateľa privodiť priaznivejší rozhodnutie vo veci; z ktorého dôvodu bol správny i postup súdu prvého stupňa, ktorý upustil od dokazovania obsahom vyjadrenia posudkového lekára G.. E., ktoré nemohlo mať pre účely rozhodnutia žiaden význam, a bolo preto nadbytočné a nehospodárne. V odvolacom konaní nevyšlo najavo ani to, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). S poukazom na uvedené závery preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodal návrh v odvolacom konaní na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p. a žiadne trovy mu v odvolacom konaní ani nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.