Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/103/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111221770 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:8111221770.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobkyne: S.F. O., bytom Ž. Č.. XX/XX, T., proti žalovanému: PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpenému advokátskou kanceláriou verita s. r. o., so sídlom Karpatská 18, Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS so sídlom Petzwalova č. 12, Nitra, IČO: 42 205 735 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 06. júna 2012 č. k. 10C/131/2011 - 100 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že zrušuje rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s. zo dňa 01.07.2011 č. IBB0610122. Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh, ktorým sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s. zo dňa 01. 07. 2011 č. IBB 0610122. Rozhodol tak podľa § 40 ods. 1 písm. j/, § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z., § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a zákona č. 634/1992 Z.z., § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a/, b, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 písm. g/ ods. 4 a 5 zákona č. 258/2001 a článku 3, bod 1 a 3 Smernice rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, keď vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 01. 07. 2011 bol Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s. so sídlom Trnavská 7, Bratislava, vydaný rozsudok spisovej značky IBB0610122, ktorým bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanému sumu 828, 92 eur, úrok vo výške 23 % ročne zo sumy 828,92 eur od 02. 04. 2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 828,92 eur od 02. 04. 2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu započítania poslednej čiastočnej úhrady po predčasnej splatnosti celého úveru v sume 182,54 eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni poslednej čiastočnej úhrady žalovaného po predčasnej splatnosti celého úveru do dňa 01. 04. 2010 vo výške 189,68 eur a náhradu poplatku za rozhodcovské konanie v sume 48,05 eur. Na uvedenom rozsudku je vyznačená právoplatnosť dňom 27. 07. 2011 a vykonateľnosť dňom 31. 07. 2011. Uviedol, že žalobkyňa prevzala rozhodcovský rozsudok dňa 27. 07. 2011 a žalobu podala na súde dňa 02. 08. 2011, teda v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku zistil, že podľa zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú žalobkyňa ako dlžník uzatvorila s veriteľom A. N. V.. Z.. N. dňa 03. 09. 2007, žalobkyňa podpisom na zmluve potvrdila, že sa oboznámila okrem iného aj s obchodnými podmienkami pre úver, a že súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predložené. V zmysle bodu 9.2 obchodných podmienok pre úver sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s. Zmluvné strany sa podrobia rozhodnutiu tohto súdu a jeho rozhodnutie bude pre zmluvné strany záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Predmetom zmluvy o úvere bolo poskytnutie úveru veriteľom žalobkyni v sume 30.000 Sk (995,82 eur), ktorú sumu sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť veriteľovi v pravidelných mesačných splátkach, pričom výška mesačnej splátky bola dohodnutá v sume 1.188 Sk (39,43 eur), úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 23 % a ročná percentuálna miera nákladov bola určená vo výške 25,59 %. Žalobkyňa sa dostala do omeškania s plnením svojich splatných záväzkov podľa zmluvy a v súlade so zmluvou a úverovými podmienkami veriteľ prehlásil celý úver za splatný. Rozhodcovský súd vyzval žalobkyňu listom zo dňa 16. 11. 2010, aby sa k návrhu vyjadrila a ustanovila si z priloženého zoznamu rozhodcov jedného rozhodcu, ďalej bola upovedomená v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 a 3 o rozhodcovskom konaní, ako aj § 10 ods. 3 rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu a bolo jej oznámené, že na webovej stránke Stáleho rozhodcovského súdu nájde rokovací poriadok, ostatné vnútorné predpisy a informácie o konaní pred Stálym rozhodcovským súdom. Žalobkyňa na túto výzvu žiadnym spôsobom nereagovala, k návrhu sa nevyjadrila a po celú dobu bola pasívna. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 15. 10. 2010 medzi veriteľom a spoločnosťou N. L. U. bola pohľadávka zo zmluvy o úvere postúpená so všetkými právami a povinnosťami na nového veriteľa a následne došlo k druhej cesii predmetnej pohľadávky dňa 24. 02. 2011 na základe zmluvy o postúpení pohľadávky medzi spoločnosťou N. L. U. a spoločnosťou PRO CIVITAS s. r. o. Rozhodcovský súd považoval zmluvu o úvere za platne uzavretú, pričom vo svojom rozhodnutí vychádzal aj z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Uviedol, že zmluva bola uzavretá dňa 03. 09. 2007, a preto sa na ňu vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, pričom právna úprava účinná v čase uzavretia zmluvy o úvere v ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neobsahovala písm. r/, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Uviedol, že podľa čl. 3 bod 3 smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé a podľa doslovného výkladu bodu 1 písm. q/ prílohy smernice, považuje sa za nekalú taká podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby predkladal spory, na ktoré sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov výlučne rozhodcovskému súdu. Konštatoval, že na daný spor vzniknutý z úverovej zmluvy sa však právne predpisy vzťahujú a Rozhodcovský súd je podľa § 31 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní povinný rozhodovať spory podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a vzhľadom na to samotná skutočnosť, že zmluvná podmienka od spotrebiteľa vyžaduje, aby predkladal spory výlučne Rozhodcovskému súdu, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia právnych predpisov podľa znenia smernice nezakladá jej nekalosť. Ďalej s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a čl. 3 bod 1 smernice skúmal, či namietaná neplatnosť rozhodcovskej doložky z hľadiska generálnej úpravy neprijateľnej podmienky, spôsobilá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na to, že ustanovenie § 93 b ods. 1, ods. 2 zákona č. 483/2001 Z.z. ukladalo bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, a teda v danom prípade veriteľ musel ponúknuť žalobkyni pri uzatvorení zmluvy o úvere návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, aby si splnil svoju zákonnú povinnosť, čím však dal klientovi možnosť, či túto ponuku prijme alebo odmietne a žalobkyňa podpisom zmluvy potvrdila, že prijíma návrhy predložené v obchodných podmienkach a v čl. 3 ods. 6 Zmluvy o úvere potvrdila, že si A. N. V.. Z.. splnila povinnosť podľa § 93 b Zákona o bankách. Svojím podpisom na zmluve prijala aj rozhodcovskú doložku. Dospel k záveru, že v danom prípade rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, pretože je upravená v štandardných formulárových obchodných podmienkach, avšak nespôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa, a preto nebola neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keď po preskúmaní rozhodcovského rozsudku zistil, že tento bol vydaný v súlade so zákonom, ako aj zákonnou úpravou ochrany spotrebiteľa a nezistil zo strany rozhodcovského súdu žiadne pochybenia, ktoré by boli dôvodom na jeho zrušenie; rozhodcovský súd konal aj so žalobkyňou, ktorej riadne doručil žalobný návrh a vyzval ju na vyjadrenie sa k návrhu a aj na ustanovenie si rozhodcu, žalobkyňa sa však nevyjadrila a ďalej dospel k záveru, že vzdialenosť miesta rozhodcovského konania od bydliska žalobkyne vzhľadom na písomnú formu konania, v akej prebehlo rozhodcovské konanie, keďže žiaden z účastníkov nepodal návrh na nariadenie ústneho pojednávania, nemohla pre žalobkyňu predstavovať sťaženie ochrany alebo uplatnenia jej práv. Poukázal na to, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonnou úpravou a len samotnú skutočnosť, že konanie prebehlo pred rozhodcovským súdom, nemožno považovať za zásah do ochrany práv spotrebiteľa. Uviedol, že o trovách konania rozhodne samostatným rozhodnutím. 2. Proti tomuto rozsudku podalo odvolanie Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, Petzwalova č.12, Nitra, so súhlasom žalobkyne, žiadalo napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietalo nesprávne právne posúdenie veci. Uviedlo, že Ústavný súd SR v náleze z januára 2011 sa hlási k prednosti práva Európskej únie a je v tomto náleze vyjadrené, že každé vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Európskej únie, sa neuplatní. Namietal aj rozdielnu prax súdov v obvode Krajského súdu v Bratislave a poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. značky NcC/32/2011 zo dňa 30. 06. 2011, ktorým v identickej veci rozhodol, že sa nemá aplikovať procesné pravidlo podľa § 88 ods. 2 O. s. p. Ústavný súd uznesením IV. ÚS 270/2012 sťažnosť nebankovky odmietol a odobril nevyhnutnosť eurokonformného výkladu. Poukázal na to, že súdny dvor vedie prejudiciálne konanie o otázke, či v spotrebiteľskej veci odporuje zákonné ustanovenie § 88 ods. 2 O. s. p. o výlučnej príslušnosti súdu v mieste konania rozhodcovského konania právu Európskej únie a navrhol oboznámiť závery z tohto prejudiciálneho konania a celý spis s pripomienkami k prejudiciálnej otázke. Namietal, že súd nepredložil prejudiciálnu otázku v rovnakom znení, ako vo veci C - 252/11 alebo že konanie neprerušil, keď závery súdneho dvora by mohli mať vplyv na otázku zákonného sudcu. Nesprávne podľa jeho názoru súd prvej inštancie odvodzuje platnosť rozhodcovskej doložky od skutočnosti, že svojím podpisom žalobkyňa prijala aj rozhodcovskú doložku. V tomto smere poukázal na rozsudok vo veci C243/08, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 234 ES, podaný rozhodnutím Budaörsi Városi Biróság (Maďarsko) z 22. mája 2008, v ktorom v bode 28 súdny dvor konštatoval, že čl. 6 ods. 1 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nekalá zmluvná podmienka nezaväzuje spotrebiteľa a že v tejto súvislosti nie je potrebné, aby spotrebiteľ vopred úspešne napadol takúto podmienku. Na rozdiel od tejto judikatúry súd vyžadoval od žalobkyne, aby odmietla nekalú rozhodcovskú doložku. Túto však žalobkyňa nemusela odmietať, keď uvedené platí aj vo vzťahu k výberu uvedenej nekalej doložky. Ak platí, že nie je potrebné, aby spotrebiteľ namietal nekalú rozhodcovskú doložku, nie je potrebné ani aby ju namietal pri výbere, ak vôbec netuší, že ide o nekalú zmluvnú podmienku. Namietal, že nesprávne súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nežiadala ústne prejednanie veci, a preto mohlo konanie prebehnúť aj písomne a vzhľadom na to požiadavka na súd na neprijateľnom mieste už nie je dôvodná. Poukázal na spojené prípady C - 240/98 až C - 244/98, Oceáno Grupo Editorial SA, v ktorom súdny dvor konštatoval, že podmienka, ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej jurisdikcii, kde má predajca alebo dodávateľ svoje hlavné obchodné sídlo, zaväzuje spotrebiteľa podrobiť sa výhradne jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska, čo mu sťažuje predložiť obhajovací spis súdu. Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť alebo zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z pododstavca (q) odstavca 1 prílohy ku smernici. Podľa jeho názoru písomné konanie pred rozhodcom nemôže nahradiť nedostatok neprijateľného miesta pre súdne konanie. Súdny prieskum zmluvnej podmienky sa musí vykonať z objektívneho hľadiska a aj keby rozhodcovská doložka zakladala zdanlivo neutrálne prostredie zvolením písomného konania, je neodmysliteľnou súčasťou súdneho prieskumu aj skutočnosť. že podľa zákona sa konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku má viesť na súde v mieste rozhodcovského konania. V každom prípade slabšej strane vzťahu bol nadirigovaný neprijateľný vzdialený súd. Namietal, že mechanizmus vytvorenia zdanlivo neutrálneho súdneho konania a priblíženie súdu dodávateľovi je v rozpore s princípmi morálky. Ďalej vo svojom odvolaní poukázalo na ďalšiu judikatúru súdneho dvora a to rozsudok C - 168 /05 Ellisa Mostasa Claro, v ktorom súdny dvor uviedol, že smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby vnútroštátny súd, na ktorý je podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ sa dovolával tejto neplatnosti nie v rámci rozhodcovského konania, ale výlučne v rámci žaloby o zrušenie. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vo svojom vyjadrení poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. a § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z.z., účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere a § 93b ods. 1 a 2 citovaného zákona v znení účinnom od 01. 12. 2009 a uviedol, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, že rozhodcovská doložka nebola neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keď nespôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa, a preto správne rozhodol, keď žalobu žalobkyne na zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol. Poukázal na to, že spotrebiteľovi nebola vnútená rozhodcovská doložka a nemal povinnosť ju prijať. Rozhodcovská doložka bola podľa jeho názoru účastníkmi platne dohodnutá v predmetnej zmluve a poukázal na to, že v čase uzavretia zmluvy nebola zákonom uložená povinnosť bankám pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov, keď táto zmena bola do zákona o bankách doplnená Zákonom č. 492/2009 Z.z. s účinnosťou od 01. 12. 2009. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/ 2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný, (§ 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. 5. V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska nesporné, že žalobkyňa uzavrela dňa 03. 09. 2007 s právnym predchodcom žalovaného zmluvu o úvere, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver v sume 30.000 Sk (995,82 eur), ktorú sumu sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť veriteľovi v pravidelných mesačných splátkach, pričom výška mesačnej splátky bola dohodnutá v sume 1.188 Sk (39,43 eur), úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 23 % a ročná percentuálna miera nákladov bola určená na 25,59 %. Žalobkyňa podpisom zmluvy potvrdila, že sa oboznámila okrem iného aj s obchodnými podmienkami pre úver, a že súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predložené. V zmysle bodu 9.2 obchodných podmienok pre úver sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, budú vyriešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s. Zmluvné strany sa podrobia rozhodnutiu tohto súdu, a jeho rozhodnutie bude pre zmluvné strany záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Žalobkyňa sa dostala do omeškania s plnením svojich splatných záväzkov podľa zmluvy a v súlade so zmluvou a úverovými podmienkami veriteľ prehlásil celý úver za splatný. Na základe návrhu veriteľa vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s. so sídlom v Bratislave dňa 01. 07. 2011 rozsudok sp. zn. IBB0610122, ktorým bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanému istinu v sume 828,92 eur, úrok vo výške 23 % ročne zo sumy 828,92 eur od 02. 04. 2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 828,92 eur od 02. 04. 2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu započítania poslednej čiastočnej úhrady po predčasnej splatnosti celého úveru vo výške 182,54 eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni poslednej čiastočnej úhrady žalovaného po predčasnej splatnosti celého úveru do dňa 01. 04. 2010 vo výške 189,68 eur a náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 48,05 eur. 6. Podľa čl. 3 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L095, 21/4/1993, str. 29 - 34 - ďalej len "smernica") zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. 7. Podľa čl. 3 ods. 2 smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. 8. Podľa čl. 6 ods. 1 smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzavretých so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich národného práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. 9. Podľa čl. 3 ods. 3 smernice príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. 10. Podľa prílohy smernice, bodu 1 písm. q/, podmienkou uvedenou v čl. 3 smernice je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podniknúť právnu akciu alebo realizovať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhrade arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dokazovania podľa aplikovateľného práva, hoci táto povinnosť prislúcha inej strane kontraktu. 11. Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom, bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C - 240/98 až C - 244/98, Zb. s. I - 4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C - 168/05, Zb. s. I - 10421, bod 25). Spotrebiteľ sa tak ocitá v slabšom postavení voči predajcovi alebo dodávateľovi vo veci práva vyjednávať a jeho úrovne znalosti, čo vedie k tomu, že spotrebiteľ odsúhlasí predajcom alebo dodávateľom vopred skoncipované podmienky bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores už citovaný, bod 27, rozsudok Mostaza Claro, bod 26). 12. Na základe týchto zásad súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie splneniu cieľa stanoveného v jej čl. 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis C - 473/00, Zb. s. I - 10875, bod 32). 13. Podľa rozsudku súdneho dvora (ES) vo veci 106/89 Marlea Sing v LA Comercial Internationaled Alimentacion (1991) ECR I - 4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je povinný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 čl. 189 zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicou musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice. 14. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy, upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. 15. Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia. 16. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 17. Zákonom č. 150/2004 Z.z. bola do Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01. 04. 2004 transponovaná Smernica rady č. 93/2013/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L095, 21/4/1993, str. 29 - 34), týkajúca sa inštitútu spotrebiteľských zmlúv. Zmyslom ochrany spotrebiteľa je ochrana slabšej zmluvnej strany a stieranie hranice medzi právom súkromným a verejným. Spotrebiteľské zmluvy možno nazvať aj zmluvami adhéznymi (typovými), ktoré o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov/spotrebiteľov s tým, že dodávateľ ako navrhovateľ zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv, ako aj podmienky ich realizácie. Návrh zmluvy býva často pripravený na predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť či ovplyvniť ich obsah, nemôže vyjednávať a jedinou jeho alternatívou je prijatie, resp. odmietnutie návrhu. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa a jeho práva. 18. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, a teda ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Akákoľvek dohoda v spotrebiteľskej zmluve, ktorá zhoršuje postavenie spotrebiteľa alebo ktorou sa spotrebiteľ vopred vzdáva svojich práv, nie je možná. Spotrebiteľské zmluvy by mali byť vyvážené a nemožno akceptovať, aby spotrebiteľ mal menej práv ako dodávateľ. 19. Podľa § 40 ods. 1 písm. j/ zákona č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku len, ak pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. 20. Predmetnú úverovú zmluvu súd prvej inštancie správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka. S ohľadom na postavenie účastníkov zmluvy a jej obsah je nepochybné, že došlo k uzavretiu typovej (adhéznej) zmluvy, ktorá mala podobu formulárovej zmluvy s vopred určenými (predtlačenými) podmienkami veriteľom, s nemožnosťou ich zmeniť či ovplyvniť ich znenie záujemcom o poskytnutie úveru (dlžníkom - spotrebiteľom), ak chce vstúpiť do zmluvného vzťahu s veriteľom. Na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že v danom prípade rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, pretože je upravená v štandardných formulárových obchodných podmienkach. Platnosť predmetnej rozhodcovskej doložky v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a čl. 3 bod 1 smernice skúmal z hľadiska, či spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Dospel však k nesprávnemu právnemu záveru, že predmetná rozhodcovská doložka nespôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa a nebola preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pričom vychádzal zo skutočnosti, že preskúmaním rozhodcovského rozsudku a listinných dôkazov zistil, že rozhodcovský rozsudok je meritórne správny, rozhodcovský súd pri rozhodovaní rešpektoval právo spotrebiteľa, uplatnil na daný prípad právne predpisy vzťahujúce sa na túto problematiku a dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a tiež zo skutočnosti, že vzhľadom na to, že rozhodcovské konanie prebehlo písomne, nemohla vzdialenosť miesta rozhodcovského konania od bydliska žalobkyne predstavovať pre žalobkyňu sťaženie ochrany alebo uplatnenia jej práv. 21. Súdny dvor v bodoch 21 až 24 rozsudku Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores rozhodol, že vopred stanovená podmienka predajcom alebo spotrebiteľom v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom v zmysle smernice, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice kvalifikovaná ako nekalá (bod 40) a v bode 22 tohto rozsudku zdôraznil, že takáto podmienka ukladá spotrebiteľovi povinnosť uznať výlučnú právomoc súdu, ktorý by mohol byť od jeho bydliska vzdialený, čo môže sťažiť jeho možnosť dostaviť sa na súd. V prípade sporov týkajúcich sa nižších peňažných súm by mohli byť náklady spotrebiteľa spojené s dostavením sa na súd odstrašujúce a viesť spotrebiteľa k tomu, že sa vzdá možnosti podať žalobu na súd alebo svojich práv na obranu. Súdny dvor v uvedenom bode 22 dospel teda k záveru, že takáto podmienka spadá do kategórie tých podmienok, uvedených v bode 1 písmeno q/ prílohy smernice, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný prostriedok (bod 41). 22. S ohľadom na uvedené potom súdny dvor prijal závery, že čl. 6 ods. 1 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nekalá zmluvná podmienka nezaväzuje spotrebiteľa a že v tejto súvislosti nie je potrebné, aby spotrebiteľ vopred úspešne napadol takúto podmienku. 23. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 8ECdo/267/2014 zo dňa 14. 01. 2015 uviedol, že vo všeobecných obchodných podmienkach síce bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný) obrátil na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená) na rozhodcovskom súde, bol povinný sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musí sa podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. 24. Vzhľadom na uvedenú judikatúru odvolací súd dospel k záveru, že pre posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve, v prípade ak táto nebola individuálne dojednaná, z hľadiska jej spôsobenia značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán, nie je rozhodujúce, či rozsudok rozhodcovského súdu vydaný v rozhodcovskom konaní na základe takejto rozhodcovskej doložky je vecne správny a neobsahuje pochybenia, ktoré by boli dôvodom na jeho zrušenie, a taktiež skutočnosť, že rozhodcovské konanie prebehlo písomne a vzhľadom na to nie je významná vzdialenosť miesta rozhodcovského konania od bydliska žalobcu, ale rozhodujúce je, že žalobca sa musí podriadiť rozhodcovskému konaniu bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd, nemôže sa teda brániť mimo rozhodcovského súdu, tým je sťažený prístup spotrebiteľa k spravodlivosti, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa je spôsobená znemožnením voľby žalobcu (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom. Predmetnou rozhodcovskou doložkou bol v prípade vzniku sporu medzi zmluvnými stranami vylúčený súd, ktorý by bol inak všeobecne príslušný na konanie a žalobkyňa ako spotrebiteľ ešte pred vznikom sporu stráca reálne právo brániť sa voči nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. 25. Pokiaľ ide o povinnosť banky v zmysle § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z.z ponúknuť klientovi pri uzatváraní zmluvy o úvere návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd dospel k záveru v zmysle citovaných ustanovení je povinnosťou banky túto ponuku realizovať ponúknutím možností spotrebiteľovi voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov v rozhodcovskom konaní a to spôsobom, z ktorého je dostatočne zrejmé, že spotrebiteľ má možnosť uzavrieť predmetnú úverovú zmluvu aj bez prijatia ponúknutého návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Avšak z uvedenia rozhodcovskej doložky len v obchodných podmienkach nevyplýva poskytnutie možnosti voľby bankou spotrebiteľovi medzi uzavretím úverovej zmluvy s ponúknutým návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy alebo uzavrie úverovej zmluvy bez tejto rozhodcovskej doložky, a že odmietnutie bankou ponúknutého návrhu nemá vplyv na samotné uzavretie úverovej zmluvy. 26. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu práv spotrebiteľa, a preto sú splnené zákonom stanovené podmienky pre zrušenie tohto rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. j/ zákona č. 244/2002 Z.z. 27. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobe žalobkyne vyhovel a predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil. 28. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 a § 255 ods. 1 CSP tak, že Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS priznal proti žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu a to vzhľadom na jeho úspech v konaní a žalobkyni, ktorá taktiež mala úspech v konaní, náhradu trov konania nepriznal, pretože jej trovy nevznikli. 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).