Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/193/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010101 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:9014010101.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členiek senátu a JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu: Bc. H. P., bytom H. XX, XXX XX H., zastúpený advokátkou: JUDr. Ľuba Berezňaninová, Hlavná 45, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Námestie SNP 33, 813 31 Bratislava, za účasti: 1/ I. H., A. XX, XXX XX A., 2/ Obec Čelovce, Čelovce 49, 082 14 Pušovce, 3/ Cirkevný zbor ECAV Chmeľovec, Ev. a. v. farský úrad, 082 12 Chmeľovec 25, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MK 1880/2014-221/9499 zo dňa 28.05.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. zamieta. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. Pribratým účastníkom konania súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobca sa včas podanou žalobou, doručenou na Najvyšší súd SR dňa 7.8.2014 a postúpenou tunajšiemu súdu dňa 12.9.2014, domáhal preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia žalovaného č. MK 1880/2014-221/9499 zo dňa 28.05.2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Pamiatkového úradu č. PUSR-2014/197812/6324 zo dňa 31. januára 2014. Prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 31. januára 2014 Pamiatkový úrad SR vyhlásil ochranné pásmo nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky: Kostola ev. a. v. v Čelovciach (ďalej len ochranné pásmo), evidovanej v Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR pod číslom 274/0, parc. č. X, súpisné č. XX, katastrálne územie M., LV č. XXX. V žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie založilo právny stav, ktorým došlo k právoplatnému obmedzeniu vlastníckych práv žalobcu k parcelám č: XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX a XXX/XX. K uvedenej skutočnosti došlo na základe ust. § 18 ods. 1 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu. Namietal, že pamiatkový úrad nezačal konanie o vyhlásenie ochranného pásma NKP už v rokoch 2003-2006, keď prebiehala posledná rekonštrukcia predmetnej NKP, keď pamiatkový úrad dohliadal nad vykonávaním tejto rekonštrukcie a mal teda vedomosť, že bude potrebné predmetnú NKP chrániť, a to aj vyhlásením ochranného pásma. Žalobca ďalej namietal aj postup pamiatkového úradu, keď pristúpil na zmenu umiestnenia vrcholu pohľadového uhla č. 7, oproti pôvodnému pohľadovému uhlu č. 4. Samotné posunutie vrcholu pohľadového uhla č. 7 severne oproti pôvodnému rozhodnutiu naznačuje, že sám pamiatkový úrad a aj ministerstvo uznali, že pôvodný zámer vyhlásenia ochranného pásma NKP je neudržateľný a svojím rozsahom presahuje rámec pamiatkového zákona. Pomerne zásadná zmena umiestnenia vrcholu pohľadového uhla č. 7 sa však neodrazila v zmene hraníc ochranného pásma NKP, hoci tu vzhľadom na túto zmenu nastala potreba zmenšenia jeho pôvodného rozsahu. Je názoru, že rozsah ochranného pásma tak, ako je vymedzený napadnutým rozhodnutím je neprimeraný aj s ohľadom na to, že predmetná NKP je situovaná na vyvýšenom mieste. To samo o sebe zabezpečuje pomerne dobrý výhľad na NKP aj keby sa pod vrcholom pohľadového uhla č. 7 povolila výstavba rodinných domov bez stanovených obmedzení (regulatívov). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pre prípad, že by sa určené ochranné pásmo NKP zmenšilo tak, že na parcelách žalobcu by sa povolila „neregulovaná“ individuálna bytová výstavba, došlo by tým k mohutnej zástavbe, ktorá by narušila okolité prostredie a krajinný ráz predmetnej NKP. Podľa jeho názoru v žiadnom prípade nie je možné, aby na pozemkoch, ktorých vlastníkom je žalobca mohlo dôjsť k akejkoľvek výstavbe, ak by neexistovalo ochranné pásmo NKP, resp. by sa na uvedené pozemky vôbec nevzťahovalo. Takejto ničím neregulovanej výstavbe bráni jednak zákon č. 50/1976 Zb. a tiež vyhláška Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002 Z.z.. Z povahy tohto územia, ako aj z územnoplánovacej dokumentácie obce Čelovce, vyplýva, že jediný druh výstavby, ktorý sa v tomto území predpokladá, je individuálna bytová výstavba, ktorá musí spĺňať základné požiadavky na výstavbu. Zdôraznil, že obec Čelovce vzhľadom na počet obyvateľov nebola povinná územný plán vyhovovať. Vzhľadom na druh dotknutých parciel - stavebné pozemky, bolo už v čase začatia konania o vyhlásenie ochranného pásma NKP zrejmé, že sa na nich bude stavať. Z napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že žalovaný na túto skutočnosť dostatočným spôsobom neprihliadali. Žalobca je názoru, že správny orgán mal pri vyhlasovaní ochranného pásma NKP k dotknutým parcelám pristupovať tak, ako keby už boli zastavané. Žalobca na základe potvrdenia obce Čelovce, ktoré mu bolo vydané ešte pred vyhlásením ochranného pásma NKP, previedol niektoré parcely na nových vlastníkov, kedy ešte nevedel, že k dotknutým pozemkom prebieha konanie o vyhlásenie ochranného pásma NKP. Z uvedeného dôvodu vznikli žalobcovi ťažkosti v súvislosti s predajom predmetných parciel. Žalobca napadnuté rozhodnutie považuje za nedostatočne odôvodnené a predčasné, pretože správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav. Žalovaný neodôvodnil svoj postup, keď ponechal hranice ochranného pásma NKP nezmenené, hoci došlo k zmene umiestnenia vrcholu pohľadového uhla č. 7. Nesúhlasí s konštatovaním žalovaného, že vyhlásenie ochranného pásma nezasahuje do vlastníckeho práva. Je názoru, že správne orgány prekročili svoju právomoc, keď vo svojich rozhodnutiach napriek tomu, že opakovane deklarovali, že pri vymedzovaní ochranného pásma NKP nedochádza k zásahom do vlastníckeho práva a zároveň prihliadli na vlastnícke právo žalobcu k dotknutým pozemkom. Argumentácia, ktorú správne orgány v súvislosti s odôvodnením bezodplatných zásahov do vlastníckych práv dotknutých účastníkov používa, je neprijateľná. Žalobca nespochybňuje skutočnosť, že je vo všeobecnom záujme chrániť kultúrne dedičstvo, avšak tento záujem nie je absolútny. Má za to, že zákonodarca v prípade obmedzenia vlastníkov nehnuteľností, ktoré nie sú kultúrnymi pamiatkami, ale nachádzajú sa v ochrannom pásme NKP, nerešpektoval požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy pri ochrane základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. K uvedenej situácii došlo z dôvodu, že vlastníci nehnuteľností nachádzajúcich sa v ochrannom pásme NKP nemajú podľa zákona č. 49/2002 Z.z. právo na náhradu preukázateľnej ujmy, ktorá im vznikne rozhodnutím podľa tohto zákona. Žalobca preto napadnuté rozhodnutie považuje za výraz diskriminácie. Ust. § 28 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. - vylúčilo vlastníkov nehnuteľností, ktoré nie sú kultúrnymi pamiatkami a ktoré sa nachádzajú v ochrannom pásme NKP z práva na primeranú náhradu ujmy, ktorá im vznikla v dôsledku zásahu do vlastníckeho práva. Ust. § 28 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. preto považuje za diskriminačné a v rozpore s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 13 ods. 3 ústavy a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR. Podľa jeho názoru právna úprava primeranej náhrady ujmy spôsobenej aplikáciou ustanovení zákona 49/2002 Z.z., ktoré sa dotýkajú vlastníkov nehnuteľných vecí, ktoré sa nachádzajú v ochrannom pásme NKP je diskriminujúca. Týmto vlastníkom totiž predmetný zákon žiadnu kompenzáciu nepriznáva. Žalobca preto navrhol súdu, aby konanie prerušil v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože meritórne rozhodnutie o nej je závislé od otázky, ktorú nie je oprávnený riešiť v tomto súdnom konaní. Dôvodom je zistený rozpor ust. § 28 ods. 4 písm. b) zákona č. 49/2002 Z.z. s čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy. II. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 11.11.2014 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že v predmetnom správnom konaní správny orgán postupoval v súlade so Správnym poriadkom, skutkový stav bol dostatočne a riadne zistený. Poukázal, že žalobca napáda rozsah vymedzeného ochranného pásma iba vyslovením nesúhlasu (z dôvodu obmedzenia plánovanej stavebnej činnosti žalobcu), pričom svoje tvrdenia neopiera o žiadne odborné dokumenty (napr. odborné vyjadrenie alebo znalecký posudok), ktoré by rozsah ochranného pásma, tak ako ho určili špecializované orgány štátnej správy, z odborného hľadiska spochybňovali. III. Uznesením tunajšieho súdu č.k. 1S 193/2014-42 zo dňa 20.05.2015 boli do konania pribratí účastníci správneho konania: 1. I. H., A. XX, XXX XX A., 2. Obec Čelovce, Čelovce 49, 082 14 Pušovce, 3. Cirkevný zbor ECAV Chmeľovec, Ev. a. v. farský úrad, 082 12 Chmeľovec 25, nakoľko výsledkom tohto sporu môžu byť dotknuté aj práva a povinnosti účastníkov správneho konania, ktorí podali v zákonnej lehote odvolanie proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu zo dňa 31.1.2014, a to konkrétne obec Čelovce, Čelovce 49, 082 14 Pušovce, I. H., A. XX, XXX XX Lesíček. Pribratý účastník obec Čelovce vo vyjadrení zo dňa 17.7.2015 uviedol, že trvá na všetkých svojich podnetoch a námietkach, proti rozhodnutiam PÚ SR, ohľadne vyhlásenia ochranného pásma okolo Ev. a. v. Kostola (NKP) v obci Čelovce. Obec Čelovce s takýmto rozhodnutím nesúhlasila, a preto dala podnet na Ministerstvo kultúry SR vo veci: Preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania č.: 108/2014 zo dňa 23.06.2014, podľa § 65 ods. l správneho poriadku, ktorý preskúmala osobitná komisia (§ 61 ods. 2) na svojom zasadnutí dňa 19.8.2014 a konštatovala, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom. Obec sa už ďalej nemohla odvolávať. Pribratá účastníčka konania I. H. vo vyjadrení zo dňa 19.7.2015 tiež zotrvala na svojich námietkach proti rozhodnutiu pamiatkového úradu o vyhlásení ochranného pásma okolo Evanjelického kostola v obci Čelovce. IV. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na prejednanie veci podľa § 244 a nasl. O.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie tomuto predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), žalobu prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 4.2.2016 a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. MK 1880/2014-221/9499 zo dňa 28.05.2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Pamiatkového úradu č. PUSR-2014/197812/6324 zo dňa 31. januára 2014. Prvostupňovým rozhodnutím Pamiatkový úrad SR vyhlásil ochranné pásmo nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky: Kostola ev. a. v. v Čelovciach, evidovanej v Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR pod číslom 274/0, parc. číslo X., súpisné číslo XX, katastrálne územie M., LV č. XXX. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu súd zistil, že správne konanie vo veci vyhlásenia ochranného pásma NKP začal Pamiatkový úrad SR na základe podkladu, ktorým je návrh na vyhlásenie ochranného pásma nehnuteľnej NKP Čelovce, Kostol ev. a. v., Prešov - Bratislava III. - a XI/2012, ktorý vypracovali E.. H. R., H.., H. G. v spolupráci s O.. L. J., O.. H. G.. Návrh na vyhlásenie ochranného pásma bol prerokovaný v zmysle § 23 správneho poriadku na ústnom pojednávaní dňa 07.12.2012 na Obecnom úrade Čelovce. Obec Čelovce v priebehu správneho konania vo vyjadrení zo dňa 20.12.2012 uviedla výhrady voči rozsahu ochranného pásma, podmienkam ochrany ochranného pásma a navrhla spôsoby riešenia niektorých častí ochranného pásma. Žalobca k oznámeniu o začatí správneho konania a k návrhu na vyhlásenie ochranného pásma listom zo dňa 20.12.2012 vyjadril nesúhlas s rozsahom ochranného pásma a podmienkami ochrany z dôvodu, že na základe týchto by došlo k zamedzeniu výstavby na pozemkoch, ktoré obec Čelovce (v liste zo dňa 10.02.2011 adresovanom žalobcovi) označila za určené na výstavbu. Pamiatkový úrad SR dňa 28.02.2013 rozhodnutím č. PÚ 13/156-9/484/GUL vyhlásil ochranné pásmo nehnuteľnej NKP Kostola ev. a. v. v Čelovciach, evidovanej v Ústrednom zozname pamiatkového fondu pod č. 270/0, parc. č. X, súp. č. XX, k.ú. M.. Žalovaný na základe podaného odvolania voči tomuto rozhodnutiu rozhodnutím č. MK 2250/2013-221/100533 zo dňa 19.06.2013 napadnuté rozhodnutie Pamiatkového úradu SR zo dňa 28.02.2013 zrušil a vec vrátil na nové rozhodnutie správnemu orgánu. Následne Pamiatkový úrad SR rozhodnutím č. PÚSR-2014/1978-12/6324 zo dňa 31.01.2014 opätovne vyhlásil ochranné pásmo nehnuteľnej NKP. V novom rozhodnutí Pamiatkový úrad SR zohľadnil aj námietky žalobcu a upravil v ňom podmienky ochrany ochranného pásma a s ním súvisiace diaľkové pohľadové kužele tak, aby nebola úplne obmedzená výstavba na parcelách, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu. Aj voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca, obec Čelovce a I. H. odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. MK 1880/2014-221/9499 zo dňa 28.05.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie Pamiatkového úradu zo dňa 31.01.2014. V. Podľa § 1 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, tento zákon upravuje podmienky ochrany kultúrnych pamiatok, pamiatkových území, archeologických nálezov a archeologických nálezísk v súlade s vedeckými poznatkami a na základe medzinárodných zmlúv v oblasti európskeho a svetového kultúrneho dedičstva, ktorými je Slovenská republika viazaná. Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, ochranné pásmo je územie vymedzené na ochranu a usmernený rozvoj prostredia alebo okolia nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny. Podľa § 18 ods. 2 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, ochranné pásmo vyhlasuje na základe stanoviska obce pamiatkový úrad rozhodnutím, v ktorom vymedzí jeho územie a podmienky ochrany. Účastníci konania o vyhlásení ochranného pásma sú upovedomení o začatí konania formou verejnej vyhlášky. Doručenie rozhodnutia o vyhlásení ochranného pásma sa vykoná verejnou vyhláškou. Podľa § 28 ods. 4 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, vlastník nehnuteľnosti, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou a ktorá sa nachádza v pamiatkovej rezervácii, v pamiatkovej zóne alebo v ochrannom pásme, a) má právo požiadať krajský pamiatkový úrad o bezplatné poskytnutie odbornej a metodickej pomoci, a) je povinný s nehnuteľnosťou nakladať a užívať ju tak, aby neohrozoval pamiatkové hodnoty nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny. Podľa § 32 ods. 11 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, pred začatím úpravy nehnuteľnosti, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, ale sa nachádza v ochrannom pásme, je vlastník takej nehnuteľnosti povinný vyžiadať si záväzné stanovisko krajského pamiatkového úradu, a to predložením žiadosti o vydanie záväzného stanoviska o zámere úpravy nehnuteľnosti v ochrannom pásme. Krajský pamiatkový úrad vydá záväzné stanovisko o zámere úpravy nehnuteľnosti v ochrannom pásme, v ktorom určí, či je navrhovaný zámer z hľadiska záujmov chránených týmto zákonom prípustný, a určí podmienky vykonania úprav nehnuteľnosti, najmä zásady objemového členenia, výškového usporiadania a architektonického riešenia exteriéru nehnuteľnosti. Podľa § 32 ods. 12 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, v územnom konaní, v stavebnom konaní, v konaní o povolení zmeny stavby, v konaní o dodatočnom povolení stavby, v konaní o ohlásení udržiavacích prác, v kolaudačnom konaní, v konaní o zmene v užívaní stavby, v konaní o povolení terénnych úprav, prác a zariadení alebo v konaní o odstránení nehnuteľnej kultúrnej pamiatky alebo stavby v pamiatkovom území a v ochrannom pásme rozhoduje stavebný úrad na základe záväzného stanoviska krajského pamiatkového úradu. Stavebný úrad postupuje tak aj vtedy, ak práce možno vykonať na základe ohlásenia. Na vydanie záväzného stanoviska sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu mal súd nesporne za preukázané, že Pamiatkovému úradu SR, ako orgánu špecializovanej štátnej správy, prináleží v zmysle § 9 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 7 pamiatkového zákona identifikovať objekty, ktoré sú nositeľmi pamiatkových hodnôt v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 pamiatkového zákona. Takýmto nositeľom pamiatkových hodnôt je podľa pamiatkového úradu aj nehnuteľnosť Kostol ev. a. v. v Čelovciach, pre ktoré je vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Kostol je solitérne situovaný v krajine mimo zastavaných území na vyvýšenine mimo zastavaných území niekdajších stredovekých dedín a jeho situovanie v krajine je aj v súčasnosti vnímané nielen z Čeloviec, ale aj z okolitých obcí. Podľa žalovaného práve v situovaní kostola v krajine na vyvýšenine medzi viacerými dnešnými dedinami mimo zástavby týchto dedín spočíva jeho jedinečnosť v porovnaní s inými stredovekými kostolmi v regióne Šariša. Okrem historických a architektonických hodnôt samotnej sakrálnej architektúry kostola, jeho výraznou hodnotou je hodnota urbanistická, pohľadovo dominantné, solitérne umiestnenie v krajine mimo obecnej zástavby. To má okrem krajinotvorného hľadiska aj významnú hodnotu historickú ako doklad stredovekého osídlenia a vývoja cirkevnej organizácie v regióne Šariša. Vzhľadom k demografickému vývoju v okolí uvedeného kostola - národnej kultúrnej pamiatky a k potrebe jej ďalšej ochrany, správny orgán vymedzil územie ochranného pásma na ochranu a usmernenie rozvoja prostredia a okolia nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky. Vymedzenie ochranného pásma národnej kultúrnej pamiatky sleduje všeobecný spoločenský záujem, t. j. ochrana pamiatkového fondu tak, ako je definovaná pamiatkovým zákonom a má za cieľ usmerniť ďalší stavebný a urbanistický vývoj dotknutého územia tak, aby sa vyššie uvedené pamiatkové hodnoty kostola a jeho okolia a tiež chránené pohľady na kostol v budúcnosti v maximálne možnej miere zachovali a boli chránené v súlade so zákonom o ochrane pamiatkového fondu Slovenskej republiky. Podľa názoru súdu, keďže vyhlásením ochranného pásma, sa sleduje všeobecný spoločenský záujem, t. j. ochrana pamiatkového fondu tak, ako je definovaná pamiatkovým zákonom, k zásahu do vlastníckeho práva ako základného ľudského práva chráneného ústavou nedochádza. V zmysle čl. 20 ods. 3 Ústavy SR vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdroje, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nadmieru ustanovenú zákonom. Predmetné rozhodnutie súčasne vychádza zo znenia čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd a pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 Ústavy SR). Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením žalobcovej námietky uvedenej aj v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu, že vyhlásením ochranného pásma výkon vlastníckeho práva žalobcu neobmedzil, pretože vlastník pozemkov spadajúcich do ochranného pásma bude povinný postupovať v súlade s ustanoveniami§ 32 pamiatkového zákona. Vyhlásením nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku a vyhlásením ochranného pásma v zmysle pamiatkového zákona nie je vylúčená možnosť následných stavebných zásahov a aktivít na ich území. Každá takáto činnosť je regulovaná ustanovením § 32 pamiatkového zákona (pri ochrannom pásme ustanovením § 32 ods. 5 pamiatkového zákona) a podlieha procesu schvaľovania miestne príslušným krajským pamiatkovým úradom tak, aby bolo možné dodržať podmienky základnej ochrany národnej kultúrnej pamiatky v zmysle § 27 pamiatkového zákona. Posudzovanie zámerov obnovy národnej kultúrnej pamiatky a stavieb na ploche ochranného pásma je individuálny proces, ktorý rešpektuje osobité pamiatkové hodnoty národnej kultúrnej pamiatky. Žalobca namietal, že žalovaný neodôvodnil rozsah ochranného pásma pri zmenenom pohľadovom uhle č. 7, kedy podľa jeho názoru mal byť rozsah ochranného pásma zmenšený. Tu je namieste uviesť, že správny orgán rozsah vymedzenia ochranného pásma v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne odôvodnil, odborná argumentácia týkajúca sa potreby vyhlásenia a rozsahu ochranného pásma je obsiahnutá v návrhu na vyhlásenie ochranného pásma dotknutej NKP, s ktorým bol žalobca oboznámený. Účastníkom správneho konania o vyhlásení ochranného pásma NKP bola okrem žalobcu aj obec Čelovce, ktorí podali voči výhrady voči rozsahu ochranného pásma, podmienkam ochrany ochranného pásma (20.12.2012). Pamiatkový úrad v snahe pomôcť obci usmerniť rozvoj obce a výstavbu z hľadiska záujmov ochrany pamiatkového fondu oproti prvému návrhu ochranného pásma upravil a korigoval usmernenia a podmienky ochrany aj posunutím chráneného pohľadového uhla č. 7 v súvislosti s umožnením regulovanej výstavby pozdĺž východnej strany novovybudovanej cesty. Z administratívneho spisu mal súd tiež preukázané, že obec Čelovce neakceptovala odporúčanie Pamiatkového úradu SR, aby schvaľovanie územno-plánovacej dokumentácie odložila až na čas po vydaní právoplatného rozhodnutia o vyhlásení ochranného pásma, pretože obec bude musieť v rámci zmien a doplnení zapracovať do územnoplánovacej dokumentácie aj podmienky ochrany pamiatkového fondu. Napadnutým rozhodnutím tak vyhovel žalobcovi, keď upravil situovanie pohľadového uhla č. 7 a usmernil výstavbu v línii rodinných domov pozdĺž parcely č. XXX/XX, aby nebola úplne obmedzená výstavba na parcelách, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu. Urobil tak aj napriek skutočnosti, že ak sa táto výstavby zrealizuje, bude znamenať istým spôsobom rušivý zásah do prostredia kultúrnej pamiatky. Krajský súd taktiež akceptoval námietku žalovaného, prečo k vyhláseniu ochranného pásma Pamiatkový úrad nepristúpil už v rokoch 2003-2006. Pamiatkový úrad uviedol, že zabezpečuje agendu vyhlasovania ochranných pásiem NKP v územnom rozsahu celej Slovenskej republiky a pri spracovávaní jednotlivých návrhov je limitovaný svojimi personálnymi možnosťami. Pamiatkový úrad chráni pamiatkový fond kontinuálne. Žalobca namietal aj skutočnosť, že napadnutým rozhodnutím mu bola spôsobená ujma a v zmysle pamiatkového zákona mu neprislúcha právo na náhradu preukázateľnej ujmy. Krajský súd v zhode s právnym názorom žalovaným konštatuje, že pamiatkový zákon vo vzťahu k problematike vyhlasovania ochranného pásma národných kultúrnych pamiatok požiadavku žalobcu na kompenzáciu ujmy nerieši. Opiera sa o zásadu, že ochrana kultúrneho dedičstva je verejným záujmom. Odborné dokumenty na základe ktorých správny orgán začal konanie o vyhlásení ochranného pásma (výskum v teréne, dva návrhy na vyhlásenie, ústne pojednávanie, odborné konzultácie k problematike, opakovaná ohliadka územia a dve rozhodnutia) sú toho dôkazom. Pamiatkový úrad dôsledne skúmal primeranosť a odôvodnenosť podmienok určených pre územie ochranného pásma, a preto aj v konaní po opätovnom dôslednom zvážení opodstatnenosti podmienok a závažností ich dôvodov akceptoval niektoré návrhy účastníkov konania. Vyhlásením ochranného pásma národnej kultúrnej pamiatky nie sú obmedzené vlastnícke práva účastníkov konania smerujúce k zmene vlastníctva. Účastník konania môže kedykoľvek nehnuteľnosti nachádzajúce sa v ochrannom pásme bez obmedzenia predať. Vyhlásením ochranného pásma bude vlastník pozemkov spadajúcich do územia ochranného pásma povinný postupovať v súlade s ustanoveniami pamiatkového zákona, výkon jeho vlastníckych práv ako taký rozhodnutím žalovaného obmedzený nie je. Vlastník dotknutých pozemkov je v prípade vyhlásenia ochranného pásma aj naďalej so svojím vlastníctvom oprávnený nakladať, a to v rozsahu podmienok ustanovených pamiatkovým zákonom. Žalobca v podanej žalobe navrhol súdu, aby konanie prerušil v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože rozhodnutie vo veci je závislé od otázky, ktorú nie je súd oprávnený riešiť v tomto súdnom konaní, pretože ust. § 28 ods. 4 písm. b) zákona č. 49/2002 Z.z. nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 a 3 Ústavy SR. Tomuto návrhu súd nevyhovel s poukazom na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené v rozhodnutí sp.zn. 4Sžo/36/2012 zo dňa 18.9.2012, ktorý v obdobnej veci judikoval, že „pochybnosť o tom, že všeobecný záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí mať konajúci súd. Na podanie návrhu ústavnému súdu za účelom začatia konania o súlade právnych predpisov nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavil účastník konania. Predloženie návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu s ústavou, alebo medzinárodnými dohovormi je teda činnosť súdu, ktorý návrh podáva a predseda senátu, ktorý návrh predložil, musí prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu "robil poštára" s ústavným súdom. (Uznesenie ústavného súdu, sp.zn. III. ÚS 99/08 zo dňa 1.4.2008, tiež uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 420/2010 zo dňa 6.10.2010). Ustanovenie § 109 O.s.p. dáva súdu fakultatívnu možnosť a nie povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska“. V tomto štádiu konania súd nepovažoval za potrebné potupovať v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Krajský súd v Bratislave vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného, ako aj preskúmavané rozhodnutie bolo v súlade so zákonom, a preto súd žalobu podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal. O trovách konania pribratých účastníkov súd rozhodol tak, že im ich náhradu nepriznal, nakoľko § 250k ods. 1 O.s.p. umožňuje priznať náhradu trov konania len úspešnému žalobcovi, pribratý účastník nemá právo na ich náhradu. Nemožnosť priznania náhrady trov konania účastníkom konania, ktorých súd pribral do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p., by síce mohla byť chápaná ako narušenie zásady rovnosti účastníkov konania, avšak na druhej strane za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu, alebo žalovaného spravodlivo žiadať, aby nahradil trovy vzniknuté účastníkom, ktorých súd musí podľa § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p. pribrať do konania, hoci žalobca a žalovaný ich pribratie do konania ovplyvniť nemohli. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.5.2012, sp. zn. 2Sžp 25/2011, v ktorom bolo konštatované, že účastník konania nie je povinný byť právne zastúpený a v prípade, ak realizuje svoje právo na právne zastúpenie v tomto postavení, je povinný si náklady spojené s takýmto zastúpením znášať sám. Konanie podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je konanie sporové v zmysle tretej časti Občianskeho súdneho poriadku; v správnom súdnictve súd preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí správnych orgánov a výsledok súdneho prieskumu závisí od toho, či správny orgán dodržal zákon, alebo nie. Ustanovenie § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vo vzťahu k pribranému účastníkovi konania je potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takéhoto účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sžp 25/2011 z 30.5.2012). Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) v znení zákona č. 33/2011. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.