Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/181/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201349 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1013201349.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: H.. T. H., LL.M, bytom R. 5, XXX XX J., zastúpený: Mgr. Stanislav Hutňan, advokát, Moskovská 18, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX/XXXX-XX-II zo dňa XX.XX.XXXX, takto r o z h o d o l : Žaloba sa z a m i e t a. Žalobcovi súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. 1/ Žalobca na základe žiadosti o sprístupnenie informácií zo dňa 29.04.2013 požiadal žalovaného o zaslanie písomných pripomienok Slovenskej republiky v prejudiciálnom konaní C-XXX/XX Spoločenstvo vlastníkov bytov J.. M. požiadal, aby mu informácia bola zaslaná na jeho e-mailovú adresu. 2/ Dňa 02.05.2013 vydal prvostupňový orgán rozhodnutie o nesprístupnení informácie Ev. č.: XXX/ XXXX-XX-I, ktorým v nadväznosti na ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov žiadosti žiadateľa, v ktorej žiadateľ požadoval: „Dovoľujem si Vás požiadať o zaslanie písomných pripomienok Slovenskej republiky v prejudiciálnom konaní C-XXX/XX Spoločenstvo vlastníkov bytov J.“. nevyhovuje, a tým na základe predmetnej žiadosti požadované informácie v celom rozsahu nesprístupňuje, nakoľko požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ ako medzinárodného súdneho orgánu. 3/ Žalovaný odôvodnil rozhodnutie tak, že po posúdení obsahu žiadosti a striktne vychádzajúc z jej obsahu poukázal na ust. § 3 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. d/, § 15 ods. 1, § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. Povinná osoba okrem informácií, ktoré je povinná zverejniť podľa ust. § 5 zákona č. 211/2000 Z.z. sprístupňuje aj ďalšie informácie, pokiaľ sa na ne nevzťahuje obmedzenie prístupu k informáciám podľa ust. § 8 (ochrana utajovaných skutočností), ust. § 9 (ochrana osobnosti a osobných údajov), ust. § 10 (ochrana obchodného tajomstva), ust. § 11 (ďalšie obmedzenia prístupu k informáciám), ust. § 12 (podmienky obmedzenia). Prvostupňový orgán dospel k záveru, žiadosti nie je možné vyhovieť v celom rozsahu, nakoľko požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ ako medzinárodného súdneho orgánu a vo vzťahu k týmto informáciám stanovuje § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. obmedzenie ich sprístupnenia, resp. ich nesprístupnenie, pokiaľ nejde o informácie, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitných predpisov (§ 82a zákona č. 757/2004 Z.z. a § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z.z.). Informácie požadované žiadateľom takýmito informáciami nie sú. 4/ Pod pojmom informácia týkajúca sa rozhodovacej činnosti súdu, uvedeným v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., sa rozumejú informácie súvisiace s rozhodovaním súdu, postupom súdu a jeho úkony smerujúce k zisteniu skutkového stavu veci, úkony účastníkov konania voči súdu ako aj ostatným účastníkom konania. Uvedený záver podporuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sži X/XXXX zo dňa 18.02.2010). Písomné pripomienky účastníkov konania v konaní o prejudiciálnych otázkach pred Súdnym dvorom EÚ predstavujú úkon účastníkov tohto konania. Informácie požadované žiadateľom možno požadovať za informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu vo vzťahu k týmto informáciám stanovuje § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. zákaz ich sprístupňovania, pokiaľ nejde o informácie, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitných predpisov. V danom prípade takýmito informáciami požadované informácie žiadateľa nie sú. 5/ Voči rozhodnutiu o nesprístupnení informácií podal žalobca rozklad. Rozklad bol doručený žalovanému dňa 23.05.2013. 6/ Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 13.05.2013 potvrdil rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 311/2013-34-I z 02.05.2013 ako vecne správne a zamietol rozklad žalobcu doručený žalovanému dňa 23.05.2013. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že dospel k záveru, že postup prvostupňového orgánu pri nesprístupnení „písomných pripomienok Slovenskej republike v prejudiciálnom konaní C- XXX/XX Spoločenstvo vlastníkov bytov MYJAVA“ bol správny, pričom sa plne stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia. Je nepochybné, že žalobcom požadovaná informácia sa týka rozhodovacej činnosti súdu, pričom nespadá pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia uvedenú v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Pokiaľ sa žiadateľ odvoláva na verejný záujem v prípade jeho žiadosti o poskytnutie informácie, samotný princíp verejného záujmu je v zákone č. 211/2000 Z.z. už obsiahnutý, čím sa vylučujú jeho extenzívne chápanie vo veciach slobodného prístupu k informáciám. Ak by mal zákonodarca záujem, aby sa sprístupňovali informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov, viedol by to v ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Rozsudky ESĽP uvádzané žiadateľom v rozklade neobsahujú riešenie, ktoré by boli porovnateľné so situáciou v tomto prípade. V súvislosti s rozhodnutím ESĽP Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko je potrebné uviesť, že rozhodnutie ministerstva sa zakladalo na zákonnom dôvode uvedenom v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a preto námietka žiadateľa o tom, že nie je splnená požiadavka zákonnosti zásahu, neobstojí. Námietka žalobcu, že nesprístupnenie informácií na základe dôvodu zachovania autority a nestrannosti súdnej moci je v rozpore s ústavou, Dohovorom ako aj judikatúrou ústavného súdu neobstojí, nakoľko v uvedenom rozhodnutí je zákonný dôvod rozhodnutia jednoznačne špecifikovaný . 7/ Skutočnosť, že žalovaný jediný subjekt na území SR disponuje požadovanými informáciami, nie je rozhodujúca v tom zmysle, že by menila ich kvalifikáciu ako informáciu, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, a preto sú vylúčené zo sprístupňovania. Keďže požadovaná informácia sa vôbec netýka činnosti vnútroštátnych orgánov, postup žalovaného nemohol v žiadnom prípade predstavovať zneužitie informačného monopolu, ktorý by sťažoval funkcie dohľadu médií a iných verejných strážcov demokracie nad fungovaním štátnych inštitúcií. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži 7/2009 z 08.10.2009 možno osobitne uviesť, že tento rozsudok sa skutkovo týka len rozhodovacej činnosti vnútroštátnych súdov (konkrétne Ústavného súdu SR). Časť odôvodnenia, na ktorú sa žalobca odvoláva, sa zameriava na odlíšenie súdnych rozhodnutí, ktoré podľa vtedajšej právnej úpravy podliehali sprístupňovaniu od rozhodnutí, ktoré mu nepodliehali. Predmetom uvedeného konania nebola žiadosť o sprístupnenie procesného úkonu účastníka konania, najvyšší súd nemal dôvod sa bližšie zaoberať právnou povahou takejto informácie. 8/ Žalovaný uviedol, že sa v predmete žiadosti skutkovo odlišovala aj vec, ktorá bola predmetom rozsudku NS SR z 15.12.2011 sp. zn. 5Sži/1/2011. V uvedenej veci žiadateľ požadoval podľa zákona č. 211/2000 Z.z. sprístupnenie konečného rozhodnutia o odmietnutí predmetu pre podozrenie z trestnej činnosti. Žalovaný však v každom prípade postupoval správne vzhľadom na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku NS SR z 18.02.2010 sp. zn. 3Sži/8/2009, na ktorý v prvostupňovom rozhodnutí aj odkázal. V tomto rozsudku Najvyšší súd SR uviedol, že informácie, ktoré obsahuje súdny spis sa nepochybne týkajú rozhodovacej činnosti súdu, pričom sprístupnenie takýchto informácií by prekročilo rámec povinnosti ustanovených zákonom povinnej osobe s ohľadom na ust. § 11 ods. 1 písm. d/ cit. zákona. Pokiaľ ide o žiadateľom tvrdené účinky čl. 22 ods. 1 rokovacieho poriadku súdneho dvora žalovaný sa stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, ktoré pokladá za presvedčivé a vyčerpávajúce. Argumenty žalobcu uvedené v tomto ohľade v rozklade vychádzajú z nedostatočne zisteného rozlišovania medzi záväznou povahou aktu EÚ a vymedzením osobnej a vecnej pôsobnosti obsiahnutým v tomto akte. Nemožno akceptovať názor, že akýkoľvek akt EÚ, adresovaný jej inštitúciám, by automaticky zaväzoval orgány členských štátov. Žalovaný vzhľadom na uvedené má zato, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom na základe riadne zisteného skutkového stavu. II. 9/ Žalobca sa v žalobe doručenej súdu dňa 17.07.2013 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 34411/2013-253-II zo dňa 30.05.2013 a č. 311/2013-34-I zo dňa 02.05.2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné a podáva proti nemu správnu žalobu z dôvodov: nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá výkladom pojmu rozhodovacia činnosť súdu; nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa týka aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko na žiadosť žalobcu; nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá legitímnym dôvodom, na základe ktorého možno odmietnuť prístup k informáciám; nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a na nedostatok dôvodov v časti, ktorá sa zaoberá zásadou „ius facit inter partes“. 10/ Žalobca uviedol, že v rozklade proti rozhodnutiu žiadal žalovaného, aby rešpektoval judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá sa týkala § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., podľa ktorej sa pojem „rozhodovacia činnosť súdu“ má vykladať tak, že sa nevzťahuje na procesné úkony účastníkov konania. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí odmietol aplikovať rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/7/2009, sp. zn. 5Sži/1/2011. Pokiaľ ide o otázku, či sa ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. vzťahuje aj na procesné úkony účastníkov konania, žalobca má za to, že toto ustanovenie sa nevzťahuje aj na procesné úkony účastníkov konania, pretože to vyplýva z doslovného znenia tohto ustanovenia. Skutočnosť, že ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sa nevzťahuje na procesné úkony účastníkov konania podporuje aj rozsudok NS SR sp. zn. 5Sži/1/2011, v ktorom najvyšší súd opätovne zdôraznil, že právo na informácie môže byť limitované iba za účelom nezasahovania do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu. Sprístupnenie úkonu účastníka konania preto nemožno podľa žalobcu považovať za zasahovanie do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu. Žalobca v žalobe poukazoval na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu SR ako aj judikatúru Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-39/05 P a C-32/05 týkajúcu sa sprístupňovania informácií. 11/ Žalobca sa domnieva, že žalovaný nesprávne aplikoval rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko a je presvedčený, že tento rozsudok má aplikovať pretože pravidlá, ktoré sa aplikujú v súvislosti s dozorom verejnosti pri prístupe k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu sú odlišné od tých, ktoré sa aplikujú pri dozore verejnosti nad fungovaním politických inštitúcií. Napadnuté rozhodnutie sa podľa žalobcu netýka dozoru verejnosti nad fungovaním politických inštitúcií,m ale dozoru verejnosti nad fungovaním súdnych inštitúciípreto v zmysle tohto rozsudku predstavuje zákaz do žalobcovho práva na informácie, keďže žalobcovi nie sú sprístupnené informácie, na ktorých zverejnenie má žalobca záujem a právo a ktorých zverejnenie je aj vo verejnom záujme. 12/ Žalobca má za to, že právo na informácie treba vykladať v súlade s ústavou, ktorá garantuje právo na informácie každému v širšom rozsahu ako Dohovor a preto musí ústava dostať prednosť, čo je v súlade s čl. 53 Dohovoru, čl. 154 ods. 1 ústavy, ako aj judikatúrou ústavného súdu. Žalobca v žalobe ďalej poukazuje na nález Ústavného súdu II. ÚS 28/96, PL. ÚS 15/98, III. ÚS 91/99, II. ÚS 28/01. Žalobca v rozklade žiadal žalovaného, aby na jeho žiadosť aplikoval rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/1/2011 a 3Sži 7/2009. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že skutkové okolnosti rozsudkov Najvyššieho súdu SR, na ktoré sa odvolával žalobca v žiadosti nie sú relevantné, pričom ďalej zanalyzoval obsah rozsudkov sp. zn. NS SR 3Sži/7/2009, sp. zn. 5Sži/1/2011 a sp. zn. 3Sži/8/2009. Z analýzy rozsudkov NSSR pre žalovaného vyplynulo, že na žalobcovu žiadosť je aplikovateľný rozsudok NSSR sp. zn. 3Sži/8/2009, ktorý sa uvádza aj v rozhodnutí. Žalobca považuje preto napadnuté rozhodnutie v tejto časti za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec neuviedol, prečo žalovaný odmieta aplikovať žalobcom použité rozsudky Najvyššieho súdu SR s odvolaním sa na uvedenú zásadu a zároveň však sa odvoláva na iný rozsudok NSSR. III. 13/ Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.12.2013 uviedol, že prvostupňový orgán v celku a jasne a zrozumiteľne odôvodnil, prečo žalobcom požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných súdnych orgánov. Žalovaný v rozhodnutí o rozklade sa stotožnil s názorom prvostupňového orgánu a stručne (napriek tomu jasne a zrozumiteľne) reaguje na každú námietku žalobcu prezentovanú v rozklade. Keďže žalobca napadnutému rozhodnutiu žalovaného vyčíta najmä nedostatok nepreskúmateľnosti a to najmä v súvislosti s tým, že vysporiadanie sa s jeho námietkami prezentovanými v rozklade považuje za nedostatočné, žalovaný poukazuje na rozsudok z Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/170/2005, v ktorom tento dospel k záveru: „Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, zaväzuje súdy na odôvodnenie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument.“ Okrem toho Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 236/06 uviedol : „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na ústavnú a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súdy jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“ 14/ Žalovaný uviedol, že jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadal s výkladom pojmu „informácie dotýkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných súdnych orgánov“ preto žalovaný má zato, že preskúmavanému rozhodnutiu nemožno vyčítať nedostatok nezrozumiteľnosti, resp. nedostatok odôvodnenia. Naopak žalovaný má zato, že i z hľadiska právneho posúdenia veci je správny jeho záver, že informáciou dotýkajúcou sa rozhodovacej činnosti súdu sú i vyjadrenia účastníkov konania, keďže tieto tvoria významný podklad pre samotné rozhodnutie súdu. Vo všeobecnosti vyjadrenia účastníkov konania sú zahrnuté v samotnom rozhodnutí a existuje relevantný dôvod pre ich nesprístupnenie na základe osobitnej infožiadosti. 15/ Žalovaný vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá výkladom pojmu rozhodovacia činnosť súdu a v časti, ktorá sa zaoberá zásadou „ius inter facit partes“, žalovaný považuje za nevyhnutné uviesť, že žalobca pracuje s textami rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako by išlo o text právneho predpisu. Pritom tieto pôsobia v právnom poriadku Slovenskej republiky len váhou presvedčivosti svojho odôvodnenia a predstavujú istú oporu pre výklad textu právneho predpisu. Nepredstavujú záväzný rámec pre rozhodovanie vo všetkých nasledujúcich konaniach. Z doterajšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR pre žalovaného vyplynul záver, že informácie dotýkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, na ktoré sa vzťahuje dôvod obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sú všetky informácie, ktoré obsahujú súdny spis a ktoré tvoria podklad pri vydaní rozhodnutia, teda i vyjadrenia účastníkov konania. Pri právnej úprave § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. nie je ale legitímna požiadavka kladená na odôvodnenie rozhodnutia spočívajúca v uvedení konkrétnych skutočností, ktoré by umožňovali dospieť k záveru, že zverejnením požadovaných informácií by došlo k sťaženiu rozhodovacieho procesu inštitúcie. V prípade uvedeného ustanovenia hypotézou právnej normy je záver, že informácia sa týka rozhodovacej činnosti súdu. Práve to je skutočnosť, ktorú musí povinná osoba pri rozhodovaní posudzovať a ktorú musí v rozhodnutí o nesprístupnení informácií presvedčivo odôvodniť. 16/ Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktoré sa týka aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko na žiadosť žalobcu a v časti, ktorá sa zaoberá legitímnym dôvodom, na základe ktorého možno nesprístupniť informácie, žalovaný uviedol, že v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozsudok ESĽP na ktorý poukázal žalobca neobsahuje riešenie, ktoré by bolo porovnateľné so situáciou v tomto prípade. Najmä z dôvodu, že v prípade tohto rozsudku išlo o balans verejných a súkromných záujmov a posudzovanie tohto balansu je prispôsobené i odôvodneniu rozhodnutia. V tomto prípade napadnuté rozhodnutie žalovaného sa zakladalo na zákonnom dôvode nesprístupnenia požadovaných informácií, keďže tieto sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Žalovaný teda pri sprístupňovaní informácií skúmal, či v prípade žalobcom požadovaných informácií existujú dôvody nesprístupnenia v zmysle § 8 až 11 zákona č. 211/2000 Z.z. a dospel k záveru, že v danom prípade je daný dôvod nesprístupnenia v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Úlohou povinnej osoby pri posudzovaní žiadosti o informácie podľa tohto zákona nie je skúmať, či obmedzenie prístupu k informáciám vykonané v súlade s § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. napĺňa podmienky obmedzenia ustanovené čl. 26 ods. 4 ústavy. Citovaným ustanovením zákonodarca výslovným spôsobom uplatnil obmedzenie prístupu k informáciám, pričom zároveň upravuje i princíp prevažujúceho verejného záujmu pri tom type informácií, ktoré sa síce dotýkajú rozhodovacej činnosti súdu, ale napriek tomu nevzhliadol dôvody, pre ktoré je možné vylúčiť prístup verejnosti k nim. Zákonodarca pri koncipovaní obmedzenia prístupu k informáciám dotýkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánov v trestnom konaní ústavné limity pre obmedzenie prístupu k informáciám nevzhliadol: 1/pri tých informáciách, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitného predpisu t.j. podľa § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z.z., § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z.z.; 2/ pri rozhodnutiach policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku; 3/ pri informáciách o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. Keďže o ustanovení § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. ústavný súd postupom podľa čl. 125 Ústavy SR nevyslovil nesúlad s čl. 26 ods. 4 ústavy platí, že toto ustanovenie upravuje obmedzenie prístupu k informáciám v súlade s čl. 26 ods. 4 ústavy. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. IV. 17/ Žalobca dňa 13.06.2017 doručil súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného zo dňa 12.12.2013, v ktorom považuje podanú žalobu za oprávnenú. Zároveň poukazuje na prístup Ministerstva zahraničných vecí ČR, ktoré na základe žiadosti žalobcu podľa zákona č. 106/1999 Zb. písomné pripomienky ČR vo veci vedenej Súdnym dvorom EÚ pod č. C-534/11 Arslan požadovaný dokument mu sprístupnil. v podaní sa opäť zaoberá judikatúrou týkajúcou sa sprístupnenia informácie rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/105/2015, rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1As/44/2010 zo dňa 01.10.2010, 1As/ 78/2014 zo dňa 13.08.2014 a judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa totožného predmetu konania. V. 18/ Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci podľa ust. §10 SSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že žaloba je nie dôvodná. 19/ Podľa ust. § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. 20/ V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 21/ Žaloba bola podaná tunajšiemu súdu počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku - O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý v piatej časti upravoval problematiku súdneho preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy. Tento zákon bol v časti týkajúcej sa správneho súdnictva s účinnosťou od 01.07.2016 nahradený Správnym súdnym poriadkom - SSP (zákon č. 162/2015 Z.z.). Oba zákony obdobne upravujú otázky vymedzenia rozsahu rozhodnutí správnych orgánov, ktoré podliehajú súdnemu preskúmaniu na návrh účastníka správneho konania. 22/ Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 23/ Z administratívneho spisu žalovaného vyplynuli okolnosti prípadu tak, ako boli žalobcom a žalovaným popísané v ich písomných podaniach. 24/ Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon. 25/ Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 26/ Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 27/ Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 28/ Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 29/ Rozsah a podmienky prístupu k informáciám upravené zákonom č. 211/2000 Z.z. oprávňujú každého na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. 30/ Zákon č. 211/2000 Z.z. vychádza z Ústavy SR zakotveného práva na informácie ako základného práva v zmysle Listiny základných práv a slobôd (č.l. 17, 25 a 35) a presadil princíp publicity verejnej správy. Tento princíp sa nesie v duchu „čo nie je tajné, je verejné“, na rozdiel od princípu diskrétnosti, kedy sú verejnosti prístupné iba tie informácie, ktoré sú (napr. zákonom) výslovne označené za „verejné“. 31/ Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy dôvodom na obmedzenie práva na informácie môžu byť len skutočnosti v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Konkrétny spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť stanovené iba predpisom so silou zákona. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne (rozsudok NS SR sp. zn. 5Sži 1/2011 zo dňa 15.12.2011). 32/ Z pohľadu Ústavného súdu SR (nález sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28.06.2007) z ustanovenia čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť ústavné právo každého slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Tak ako ústavné právo každého vyhľadávať a šíriť informácie, aj ústavná povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti môžu byť obmedzené len zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (čl. 26 ods. 4, čl. 13 ods. 2 ústavy). Pri takomto obmedzovaní základného práva treba prihliadať na to, aby zákonné obmedzenia základného práva platili rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Ďalej pri obmedzovaní základného práva sa má dbať na jeho podstatu a zmysel, pričom obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy). 33/ Zákon č. 211/2000Z.z. je postavený na princípe publicity (otvorenosti), pričom zároveň platí, že povinná osoba sprístupní požadované informácie po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Kategórie informácií, ktoré sú chránené a nemôžu sa sprístupniť, sú vymedzené v § 8 až 11 zákona č. 211/2000 Z.z. V uvedených ustanoveniach zákon vymedzuje výnimky, kedy je vo verejnom záujme potrebné informácie obmedziť alebo nesprístupniť. Uvedený zásah by mal byť minimálny, avšak závisí na posúdení konkrétneho prípadu, kedy a v akom rozsahu je nevyhnutné na ochranu legitímnych záujmov (ochrana práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, bezpečnosť verejného poriadku, ochrana verejného zdravia a mravnosti) požadované informácie nesprístupniť, prípadne obmedziť ich sprístupnenie. 34/ V § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je zakotvená možnosť obmedziť sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupniť, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu, vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon, alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 35/ Pojem rozhodovacia činnosť súdu je pomerne neurčitý a výklad tohto pojmu bude závisieť od okolností konkrétneho prípadu. V zásade možno za rozhodovaciu činnosť súdu považovať postup súdu v konaní, úkony súdu smerujúce k zisteniu skutkového stavu a k jeho právnemu posúdeniu, úkony účastníkov urobené voči súdu (ako v tomto prípade) alebo iným účastníkom konania a samotné rozhodovanie súdov (porovnaj napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5Sži 1/2011 zo dňa 15.12.2011). Uvedené informácie sa nachádzajú v súdnom spise, takže za informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu možno považovať informácie nachádzajúce sa v súdnom spise. Zo sprístupnenia na základe zákona o slobode informácií budú teda vylúčené informácie zo súdneho spisu, ktoré sú v zásade prístupné len účastníkom konania. Niet pri tom rozdielu, či je žiadosť adresovaná povinnej, ktorá je účastníkom súdneho konania, alebo žiadosť smeruje priamo súdu. Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Sži 8/2009 zo dňa 18.02.2010 Najvyšší súd SR v právne a skutkovo obdobnej veci uvádza, „...informácie žiadané žalobcom v tomto prípade podľa zákona o slobode informácií sú informáciami, ktoré obsahuje súdny spis a ako také sa nepochybne týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Poskytovanie požadovaných informácií by s ohľadom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám prekročil rámec povinnosti ustanovený zákonom povinnej osobe sprístupňovať informácie. V zmysle uvedeného ustanovenia informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu (vrátane Ústavného súdu SR) sú vylúčené z použitia zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože sa na ne vzťahujú osobitné postupy. V tomto prípade je ako lex specialis nevyhnutné aplikovať Občiansky súdny poriadok...“ V tejto veci išlo nad všetky pochybnosti o informáciu požadovanú žalobcom, ktorá sa týkala rozhodovacej činnosti súdu v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Súd podotýka, že predmetom žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií v tejto veci neboli informácie týkajúce sa hospodárenia alebo správy súdov (informácie o nákupe technického zariadenia, personálne záležitosti, informácie súvisiace s organizáciou súdu, informácia patriaca povinnej osobe inej ako súd a týkajúca sa jej hospodárenia či správy). Nešlo o informáciu, ktorou by disponovala povinná osoba (žalovaný) a ktorá by sa stala predmetom rozhodovania súdu. 36/ Žalobca v žalobe trval na tom, že ním požadované informácie mu mali byť žalovaným sprístupnené bez všetkého a z obsahu žaloby nevyplýva akákoľvek polemika týkajúca sa rozlišovania medzi nesprístupnením, či možnosťou obmedziť sprístupnenie, vyplývajúce z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Keďže konanie pred súdom tretej časti prvej hlavy SSP je ovládané koncentračnou zásadou, súd žalobou napadnuté rozhodnutie preskúmava len v kontexte a rozsahu uplatnených žalobných námietok a odpovedá len na to, na čo bol žalobcom v žalobe dotazovaný. Preto súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného posudzoval len z hľadiska toho, či zodpovedalo dikcii ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/, a teda či bolo (v rozsahu žalobných dôvodov) vydané v súlade so zákonom. 37/ Keďže však žalobca trval na tom, že mu mali byť sprístupnené dokumenty (informácie) v celom rozsahu a namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie nemal opierať o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ale mal aplikovať priamo ústavou a Dohovor, súd posúdil rozhodnutie žalovaného z týchto namietaných hľadísk. Súd nemôže súhlasiť s tvrdením žalobcu, že pre daný prípad nemožno vychádzať z čl. 10 ods. 2 Dohovoru chrániaceho autoritu a nestrannosť rozhodovania súdnej moci. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalobcu, že právo na informácie je Dohovorom garantované užšie a ním požadované informácie mu boli nesprístupnené z dôvodu, ktorý sa nachádza v čl. 26 ods. 4 ústavy. Súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je nesúladné s ústavou a Dohovorom, ani že právo na informácie sa v tomto ustanovení obmedzuje s predpismi vyššej právnej sily rozporným spôsobom. Pripomína, že tak Dohovor ako aj ústava vymedzuje základné práva a slobody rámcovo, pričom ich právny režim je špecifikovaný v zákone (napr. zákon č. 211/2000 Z.z.). Súd sa stotožňuje so žalovaným, že zákonodarca upravil obmedzenie prístupu k informáciám i princíp prevažujúceho verejného záujmu pri informáciách, ktoré sa síce dotýkajú rozhodovacej činnosti súdu, ale napriek tomu nevzhliadol dôvody, pre ktoré je možné úplne vylúčiť prístup verejnosti k nim. Zákonodarca nevzhliadol ústavné limity pre obmedzenie prístupu k informáciám pri informáciách sprístupňovaných podľa osobitného predpisu, rozhodnutiach policajta v prípravnom konaní a pri informáciách o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku. Ústavný súd nevyslovil nesúlad uvedeného ustanovenia s ústavou, a preto platí, že toto ustanovenie je súladné s ústavou a prípustným spôsobom upravuje obmedzenie prístupu k informáciám. Nebolo preto potrebné odkloniť sa od znenia zákona a postup žalobcu (v rozsahu žalobných dôvodov) nebol nedôvodný. Pokiaľ žalobca tiež namietal, že v danom prípade mal žalovaný vykladať zákon č. 211/2000 Z.z. a jeho ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ ústavne konformným spôsobom, súd poukazuje na to, že žalobca v tejto námietke svoju alternatívu výkladu zákona č. 211/2000 Z.z. neposkytol. 38/ Predmetom posúdenia súdu na základe žaloby žalobcu nebolo rozhodnutie žalovaného z hľadiska rozlíšenia dôvodov pre nesprístupnenie celej informácie alebo len jej časti. I keď zákonodarca obmedzuje právo na informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov, je na povinnej osobe, aby zohľadnila ústavnú požiadavku, že právo na informácie ako základné právo je možné obmedziť len ak je to nevyhnutné. Povinná osoba podrobí požadovanú informáciu testu proporcionality a uváži podľa okolností prípadu, či má verejnosť právo na konkrétnu informáciu - či prevažuje právo na sprístupnenie informácie, alebo prevažuje iná ústavná hodnota (verejný záujem na ochrane informácií z dôvodu ochrany súkromia, verejného poriadku, bezpečnosti štátu, atď.). Žalobca neproporčnosť nesprístupnenia informácií nenamietal. 39/ Žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. 40/ Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základnému práva. S uvedeným právom je v rozpore absencia dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia. 41/ Súd zastáva názor, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie. Pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie, alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd však hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia, ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy, ako aj hodnotenie týchto dôkazov. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pre súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V danom prípade nemožno konštatovať nezákonnosť rozhodnutia. Námietky žalobcu sú podrobne opísané v napadnutom rozhodnutí, žalovaný sa nimi zaoberal a v rozhodnutí zrozumiteľne a preskúmateľne vyporiadal. Je zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k právnemu záveru vo svojom rozhodnutí a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvedené podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva. 42/ Pokiaľ ide o polemiku žalobcu týkajúcu sa záväznosti Dohovoru a prameňov práva EÚ, Dohovor ako medzinárodný Slovenskou republikou ratifikovaný medzinárodný akt je záväzný aj pre orgány verejnej moci SR, o čom niet pochýb. Jeho ustanovenia týkajúce sa konania pred ESĽP sa však na daný prípad nedajú aplikovať, týkajú sa ESĽP. Pokiaľ žalobca poukázal na čl. 40 ods. 2 Dohovoru, že spisy uložené u tajomníka súdu (ESĽP) sú prístupné verejnosti, pokiaľ predseda súdu nerozhodne inak, súd uvádza, že z dikcie tohto ustanovenia vyplýva povinnosť ESĽP, ale neznamená to, že zaväzuje aj iný orgán vrátane orgánov členského štátu. Mimo to ustanovenie čl. 40 Dohovoru neukladá sprístupniť informáciu automaticky, o sprístupnení rozhoduje predseda súdu. 43/ Súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko je analogickým prípadom k posudzovanej veci, avšak po preštudovaní uvedeného rozhodnutia súd konštatuje, že v ňom ESĽP kladie skôr dôraz na povinnosť štátu vo veciach slobody tlače, a to eliminovať prekážky pre novinársku činnosť tam, kde vo veciach verejného záujmu existujú len z dôvodu informačného monopolu orgánov verejnej moci a nevyplýva z neho, že by sa bez všetkého mali sprístupňovať všetky informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdov. Z uvedeného rozsudku ESĽP nie je zrejmý rozpor ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s právom EÚ, a preto súd argumentom žalobcu z tohto hľadiska nemohol dať za pravdu. 44/ S poukazom na vyššie uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že v rozhodnutí a v postupe žalovaného nebola zistená taká vada, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 45/ O náhrade trov konania Krajský súd v Bratislave rozhodol s prihliadnutím na ust. § 167 SSP a nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania, pretože nemal v konaní úspech. 46/ Senát krajského súdu prijal predmetné rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. V Bratislave, dňa 20.06.2017