Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/238/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014891724 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1014891724.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a sudcov JUDr. Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobkyne: L. I., narodená X.X.XXXX, bytom I. XX, I., zastúpená: advokátska kancelária FUTEJ & Partners s.r.o., so sídlom Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 5.2.2014 č.k. 10C/221/2011-529 a proti uzneseniam zo dňa 3.4.2014, č.k. 10C/221/2011-545, a zo dňa 3.4.2014, č.k. 10C/221/2011-547, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 5.2.2014 č.k. 10C/221/2011-529, v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. II. Uznesenie zo dňa 3.4.2014, č.k. 10C/221/2011-545, p o t v r d z u j e . III. Uznesenie zo dňa 3.4.2014, č.k. 10C/221/2011-547, p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : O d ô v o d n e n i e K výroku pod I. : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobkyne na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku XXX Zmluvy o fungovaní Európskej únie v právnej veci zamietol. Žalobu vo veci zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Po právnej stránke rozhodol podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z."), § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako "zákon č. 566/2001 Z.z.", príp. „zákon o cenných papieroch“). 2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou podanou na súde dňa 30.12.2011 domáhala voči žalovanej náhrady škody vo výške 4 504,24 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Nárok zdôvodnila tým, že ako člen družstva vložila peňažné prostriedky do družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "Družstvo"), ktoré na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v rámci Prospektu investície schváleného Národnou bankou Slovenska (ďalej len "NBS") zhromažďovalo peňažné prostriedky od svojich členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie podľa zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, a to prostredníctvom spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len "obchodník s cennými papiermi"). Družstvo uzatvorilo s obchodníkom s cennými papiermi Zmluvu o správe portfólia cenných papierov (ďalej len "zmluva"), podľa ktorej miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených navrhovateľkou do Družstva mala byť v súlade s Prospektom investície 8% p.a.. Nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi mala zákonnú právomoc vykonávať dohľad NBS v zmysle § 136 a nasl. zákona č. 566/2001 Z.z., kompetencie vyplývajú zo zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska a zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom. Po ukončení svojej činnosti pre Družstvo ku dňu 30.4.2010, obchodník s cennými papiermi Družstvu neodovzdal žiadne portfólio cenných papierov, ani zverené peňažné prostriedky. Družstvo tak nedisponovalo prostriedkami na výplatu žalobkyňou zverených prostriedkov, vrátane ich zhodnotenia. Žalobkyni konaním obchodníka s cennými papiermi, v spojení s jeho činnosťou pre Družstvo vznikla škoda, nakoľko jej majetok sa zmenšil o sumu do Družstva vložených a nevrátených finančných prostriedkov. Za vznik tejto škody zodpovedala žalovaná v dôsledku nesprávneho úradného postupu pri výkone dohľadu nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi pri činnosti pre Družstva. Po zistení závažných a podstatných nedostatkov v činnosti obchodníka s cennými papiermi NBS neurobila riadne a včas úkony potrebné na nápravu nedostatkov, ani na ich zamedzenie do budúcnosti, pričom z charakteru zistených porušení musela vedieť, že nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi zasahujú do práv a právom chránených záujmov Družstva vo vzťahu k jeho záväzkom voči členom, ktorí mu zverili prostriedky na ich zhodnotenie. NBS nezasiahla včas a účinne voči obchodníkovi s cennými papiermi aj keď o problémoch Družstva bola informovaná a zbytočnými prieťahmi spôsobila, že obchodník s cennými papiermi mohol pokračovať v protiprávnom konaní na ujmu Družstva a tretích osôb vrátane žalobkyne až do 1.3.2011, kedy NBS odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb. 3. Žalovaná žiadala návrh ako nedôvodný zamietnuť. Namietala, že žalobkyňa až po podaní žaloby požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku a k žiadosti nepredložila žiadne dôkazy. Poukázala na to, že žalobkyňa mala svoju pohľadávku uplatniť v konkurznom konaní. V písomnom doplnení vyjadrenia k žalobe, doručeným súdu prvej inštancie dňa 24.8.2012, uviedla, že Družstvo ako podnikateľský subjekt vzniklo a vyvíjalo svoju činnosť podľa Obchodného zákonníka. Za jeho celkovú činnosť zodpovedalo a v jeho mene konalo predstavenstvo Družstva ako štatutárny orgán. Žalobkyňa ako investor musela vedieť, že s takouto investíciou je spojené riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov tak, ako to ustanovuje § 129 ods. 1 písm. b) zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch. Úrad pre finančný trh, ktorého kompetencie pri výkone dohľadu prešli od 01.01.2006 na NBS, schválil pre Družstvo dňa 21.03.2002, Prospekt investície podľa § 127 ods. 2 zákona 566/2001 Z.z., ktorého účelom je investorom poskytnúť dostatok informácii pre ich investičné rozhodnutie. Pri jeho schvaľovaní orgánom dohľadu sa postupuje podľa § 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 zákona 566/2001 Z.z. a posudzuje sa najmä či obsahuje všetky zákonom predpísané údaje a tiež ich vzájomný súlad a zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedá štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt. Schválenie Prospektu investície neznamenalo schválenie Zmluvy o správe portfólia, teda eventuálnym nedodržiavaním povinnosti zo zmluvy medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi zo strany obchodníka s cennými papiermi by bolo vo všeobecnosti porušením ich zmluvného vzťahu, ale nie porušením Prospektu investície, ktorý je záväzný len pre vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt. NBS vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt ustanovených v zákone o cenných papieroch č. 566/2001 Z.z., teda kontroluje zverejnenie schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2 a § 127), aktuálnosť prospektu investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností predložiť pred zverejnením NBS na posúdenie oznámenie o verejnej ponuke, ako aj dodržiavanie § 126 ods. 5. Až od 1.6.2010 je NBS oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ dodržiava schválený prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože to by bolo nezákonným prekročením jej kompetencií. Družstvo bolo podľa zákona č. 566/2001 Z.z. povinné predkladať NBS polročné a ročné správy o svojom hospodárení, čo aj robilo a z hospodárskych výsledkov uvedených v správach nevyplývali indície a ani informácie o zhoršenej finančnej situácii Družstva, ktoré by ohrozili vyplácanie vyrovnávacích podielov či podielov na zisku jeho členom. Družstvo nemalo žiadne výhrady k obchodníkovi s cennými papiermi a ani nikdy neoznámilo NBS, že obchodník s cennými papiermi neoprávnene vyúčtováva odmenu, alebo inak neplní povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy, a nikdy ani nepodalo žalobu z dôvodu, že obchodník s cennými papiermi nekoná v súlade so zmluvou, prípadne, že spôsobuje škodu. Družstvo až dňa 15.4.2010 žiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a žiadalo o vykonanie dohľadu, pričom sa nedomáhalo svojich nárokov na súde i keď išlo o obchodný vzťah, ale žiadalo okamžitú nápravu od NBS. NBS po podaní podnetu a oboznámení sa s informáciami vykonala ihneď v období od 20.4.2010 do 6.5.2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste a zistila, že obchodník s cennými papiermi neposkytoval pre Družstvo investičnú službu riadenie portfólia, nepredložil žiadnu dokumentáciu. NBS vzhľadom na podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi vydala rozhodnutie č. U.-XXXX/XXXX zo dňa 12.7.2010, o predbežnom opatrení, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi zdržať sa nakladania s majetkom klientov bez predchádzajúceho súhlasu NBS, rozhodnutie č. U.-XXXX-X/XXXX zo dňa 21.12.2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb uvedených v §156 ods. 2 písm. a) zákona č.566/2001 Z.z. NBS teda nebola nečinná, vydala relevantné rozhodnutia, nerobila prieťahy v konaní a postupovala v súlade so zákonom o cenných papieroch a zákonom o dohľade. Družstvo podalo dňa 28.04.2010 žiadosť o schválenie dodatku k Prospektu investície, ale žiadosť nebola úplná a tak Družstvo bolo vyzvané na odstránenie nedostatkov. Nedostatky neboli odstránené a preto bolo konanie o žiadosti zastavené. NBS pri výkone dohľadu na mieste u obchodníka s cennými papiermi však nenašla žiadne dokumenty, ktoré by nasvedčovali tomu, že by Družstvo zverilo peňažné prostriedky za účelom riadenia portfólia. 4. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 5.2.2014 doručil súdu prvej inštancie návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku XXX Zmluvy o fungovaní Európskej únie podľa ustanovenia § 109 ods.1 písmeno c) OSP s poukazom na ustanovenie § 1 OSP, podľa ktorého vnútroštátny súd je povinný zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Žalobkyňa návrh odôvodnila tým, že sa pred vnútroštátnym súdom domáha náhrady škody proti členskému štátu z titulu zodpovednosti za škodu, ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym a neodborným dohľadom zo strany verejnoprávneho orgánu a to NBS nad Družstvom, ktorého bola členom a Obchodníkom s CP, ktorého Družstvo používalo na zhodnocovanie finančných prostriedkov získaných od žalobkyne. Podľa návrhu žalobkyne právna úprava inštitútu prospektu investície obsiahnutá v zákone o cenných papieroch je výsledkom implementácie Smernice XXXX/XX/N. Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4.11. 2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice XXXX/XX/N.. Podľa názoru žalobkyne Družstvo svojim konaním porušovalo, okrem iných ustanovenie § 125 c) ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak NBS voči družstvu úradne zasiahla až v máji 2011 vydaním Rozhodnutia o zákaze činnosti, s odvolaním sa na to, že NBS dohliadať ani sankcionovať Družstvo pred 1.6.2010 nemohla za prípadné nedodržanie prospektu investície a pred 1.1.2009 ani za prípadné neaktualizovanie prospektu investície z dôvodu, že nemala na to zákonné kompetencie. Súd prvej inštancie mal položiť Súdnemu dvoru EÚ dve prejudiciálne otázky a to prvú - či je porušením práva Európskej únie, ak členský štát zavedie do vnútroštátneho poriadku inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorý je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov predpokladaným v Smernici XXXX/XX/N. Európskeho parlamentu a Rady o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo o ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice XXXX/XX/N. a na tento inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt sa štát následne odvoláva vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú NBS spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt tým spôsobom, že štát argumentuje, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou národnej legislatívy, na ktorú sa právo Európskej únie nevzťahuje. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku mal súd prvej inštancie položiť druhú otázku v tom znení - či je porušením článku XXX Zmluvy o fungovaní v Európskej únie v spojení s článkom XX. Smernice XXXX/XX/N. Európskeho parlamentu a Rady o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo o ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice XXXX/XX/N., ak členský štát v rozpore s povinnosťami uloženými štátu v článku 21 ods. 3 písm. d) a f) Smernice poukazuje vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú NBS spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt, že NBS nemala v zmysle vnútroštátnej legislatívy po implementácii Smernice XXXX/XX/N. dostatočné kontrolné a sankčné kompetencie na včasné zakázanie nezákonne vykonávanej verejnej ponuky majetkových hodnôt subjektmi, nad ktorými mala v zmysle vnútroštátnej legislatívy povinnosť vykonávať dohľad na finančnom trhu. 5. Žalovaná žiadala zamietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku XXX (pôvodného článku 234) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, nakoľko podľa jej názoru ide o dva absolútne odlišné Inštitúty, ktoré boli zavedené do právneho poriadku Slovenskej republiky od 1.1.2002 na základe zákona o cenných papieroch. Tvrdila, že úprava verejnej ponuky majetkových hodnôt bola zavedená do právneho poriadku Slovenskej republiky z dôvodu, aby upravila podmienky činnosti už v praxi existujúcich a podnikajúcich podnikateľských subjektov, na ktoré sa verejná ponuka cenných papierov nevzťahovala a ani sa nevzťahuje z dôvodu rozdielneho zadefinovania verejnej ponuky cenných papierov a verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktoré zohľadňuje aj rozdielne investičné stratégie a metódy podnikania pri verejnej ponuke majetkových hodnôt v porovnaní s podnikaním pri verejnej ponuke cenných papierov na základe zverejneného prospektu cenných papierov, ktorý pôvodne schvaľoval Úrad pre finančný trh a to v období od 1.1.2002 do 31.12.2005 a neskôr po 1.1.2006 NBS. Podľa názoru žalovanej táto zákonná úprava plne rešpektuje aj článok XX Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorého sa sloboda podnikania uznáva v súlade s právom EÚ, vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou. Podľa názoru žalovanej odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku nemôže byť kladná a preto je bezpredmetné zaoberať sa druhou prejudiciálnou otázkou položenou žalobkyňou v návrhu, nakoľko alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré možno zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady XXXX/XX/N. zo dňa 8.6.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a zmene na doplnení smerníc XXXX/XX/N. a XXXX/XX/ES a nariadením (N.) číslo XXXX/XXXX (N.) číslo XXXX/XXXX. Alternatívne investičné fondy podľa vyjadrenia žalovanej tvoria heterogénnu skupinu investičných združení rôznych právnym foriem zriadených v rôznych právnych systémoch. Cieľom smernice N. XXXX/XX/N., podľa bodu 4 v spojení s bodom 1 jej preambuly je ustanoviť vnútorný trh pre správcov alternatívnych investičných fondov a harmonizovaný a prísny regulačný rámec, ako aj rámec dohľadu pre činnosti všetkých správcov alternatívnych o investičných fondov v rámci Európskej únie vrátane správcov alternatívnych investičných fondov, ktorí majú sídlo v členskom štáte EÚ. 6. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou N. XXXX/XX/N. - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice XXXX/ XX/N., na znenie ktorej sa žalobkyňa odvolávala v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala v rámci EÚ regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady XXXX/XX/N. zo dňa 8.6.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc XXXX/XX/N. a XXXX/XX/N. a nariadením (N.) číslo XXXX/XXXX, (EÚ) číslo XXXX/XXXX. Súd dospel k záveru, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a preto sa neobrátil na Súdny dvor Európskej únie. Návrhu nevyhovel aj z toho dôvodu, že prvoinštančný súd nie je súdom, proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, a z toto dôvodu mu povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie nevyplýva. 7. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa bola členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE. Dňa 11.2.2011 požiadala Družstvo o zrušenie jej členstva. Žalobkyni bola vystavená zmenka v sume 4.504,24 eur, ktorá jej však Družstvom vyplatená nebola. Po vyhlásení konkurzu na majetok Družstva dňa 11.4.2011 si žalobkyňa ako veriteľ prihlásila do konkurzu pohľadávku v žalovanej výške, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá. V súčasnosti je o pohľadávke vedené incidenčné konanie, ktoré nie je právoplatne skončené. S vkladmi členov Družstva mal právo disponovať výhradne CAPITAL INVEST, o.c.p., na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej medzi Obchodníkom s CP a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s CP výpoveďou zo dňa 30.3.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s CP, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Družstvo sa svojich nárokov voči Obchodníkovi s CP nedomáhalo súdnou cestou. 8. Na základe zisteného skutkového stavu do 1.6.2010 mal súd prvej inštancie za preukázané, že NBS, ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh, v súlade so zákonom o cenných papieroch postupovali správne vo vzťahu k Družstvu. Družstvo bolo povinné predkladať NBS polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva. Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.4.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. potom čo mu Obchodník CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. NBS vykonala v období od 20.4.2010 do 6.5.2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. V tomto období vyzvala aj Družstvo listom zo dňa 20.4.2010, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Družstvo NBS predložilo dňa 28.4.2010 Žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Podaním žiadosti bolo začaté konanie U.-XXXX/X/XXXX, ktoré však bolo podľa ustanovenia § 21 ods. 1, písmeno a) zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom, prerušené rozhodnutím U.-XXXX/X-X/XXXX zo dňa 10.5.2010 na čas, po ktorý Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím U.-XXXX/X-X/XXXX zo dňa 26.8.2010 konanie vo veci žiadosti zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené Bankovou radou NBS číslo W.-XXXX/XXXX, zo dňa 8.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010. NBS súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona o cenných papieroch za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písmeno b), c), h) zákona o cenných papieroch a ustanovenia § 125c ods.1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 citovaného zákona. Rozhodnutím U.-XXXXX-X/XXXX, zo dňa 30.5.2011, právoplatným dňa 18.7.2011 NBS Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. Týmto rozhodnutím však NBS nezakázala Družstvu vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. NBS na základe získaných poznatkov činnosti Družstva, ako aj Obchodníka s CP dňa 27.7.2010 orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k. Y.:O.-XXX/BPK-B-XXXX zo dňa 16.11.2010 bolo dňa 10.8.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. 9. Súd prvej inštancie po vyhodnotení dokazovania dospel k záveru, že návrh žalobkyne nie je dôvodný. Žalobkyňa bola v konaní povinná preukázať všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody, ktorá mala žalobkyni vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom. Podmienky musia byť splnené kumulatívne, bez ohľadu na zavinenie. Ak nie je splnená čo len jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. Žalobkyňa podľa názoru súdu prvej inštancie v konaní nepreukázala, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne postupovala. Naopak bolo preukázané, že NBS od účinnosti zákona o cenných papieroch od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investícií. NBS nevykonávala, ani nemohla vykonávať v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s ustanovenia zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom o cenných papierov, ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom. Keďže žalobkyňa nepreukázala nesprávny úradný postup NBS, súd prvej inštancie sa už v konaní nezaoberal ani správnosťou vyčíslenej výšky škody. 10. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Žalobkyňa si svoj nárok na náhradu škody uplatnila v konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 3K/95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého členom bola čo znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - žalobkyne ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu, alebo až vtedy, keď nebude nárok žalobkyne na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávka žalobkyne bola síce správcom konkurznej podstaty popretá, čo však podľa jeho názoru neznamená, že počas incidenčného konania pohľadávku žalobkyne neuzná. Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe žalobkyne nerozhodol a konkurz nie je ukončený. Preto nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá žalobkyni vznikla a žaloby o zaplatenie škody je možné považovať za predčasne podané. Ďalším dôvod na zamietnutie žaloby súd prvej inštancie videl v skutočnosti, že žalobkyňa ako bývalý člen Družstva , ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov Družstvom veriteľom Družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243 a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie Družstva podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. 11. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 OSP v zmysle zásady úspechu účastníka v konaní. Keďže úspešná strana žalovanej v spore si v konaní náhradu trov konania voči žalobkyni neuplatnila, nakoľko jej trovy konania nevznikli, súd nepriznal žalovanej náhradu trov konania. 12. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu, podaním zo dňa 12.3.2014, do výroku pod bodom II., ktorým bol zamietnutý návrh vo veci samej. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že uloží žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu škody v sume 4 504,24 eur s príslušenstvom ako aj trovy konania. Alternatívne, aby napadnutý výrok rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietla, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že žalovaná nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty. Základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nemu bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Žalobkyňa sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie žalovanej ako orgánu dohľadu. Nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa žalovanej len formálny, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup žalovanej bol svojvoľný, resp. arbitrárny v neprospech každého, ktorý sa naň z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Uviedla, že súd sa mal riadiť zmyslom a účelom zákona a neuprednostniť iné výkladové metódy pred ústavne súladným výkladom. V tejto súvislosti poukázala na nálezy Ústavných súdov Slovenskej a Českej republiky, sp. zn. III.X. XXX/ XX, I.X. XXX/XX a sp. zn. Pl. ÚS XX/XX. Argument žalovanej, že vykonávala dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ale nevykonávala dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, je irelevantný, ak žalobkyňa nemohla o takto zúženom dohľade orgánu dohľadu vedieť. Podľa jej názoru nie je správny záver súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou, ktorá jej vznikla a porušením zákonných povinností žalovanej spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných papieroch. Ku škode žalobkyne došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti žalovanej vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že žalobkyňa nebola „bdelá“. Súd prvej inštancie svojím výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovania v rámci subjektov dohliadaných žalovanou. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov aj ich činnosti. Podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch mala žalovaná zisťovať, čo v prípade Družstva ani Obchodníka s cennými papiermi neurobila, všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp. nedodržiavaní povolenia na činnosť vydaných NBS Družstvu a obchodníkovi. V prípade Družstva bol prospekt investícií vydaný ešte vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo strany NBS. Povinný zákonný dohľad zo strany NBS bol dokonca koncipovaný tak široko, že NBS má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli byť, vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka a vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov dokonca klientov dohliadaných subjektov. V skutkovo a právne totožnom konaní vedenom pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a.s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka. Družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobkyne (svojich členov) investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. V konaní sp. zn. 7C/206/2011 bolo ďalej zistené, že NBS sa napriek zisteniam o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo následne po tomto vytknutí zo strany NBS rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.s., CI REALITY s.r.o. a GLOBAL production, s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100% dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING a.s., a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom T.. L. Y., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. To znamená, že NBS aj naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom. Následne v roku 2008 NBS vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia NBS, okrem udelenej bezvýznamnej pokuty vo výške 10.000,- eur, rovnako ani po zisteniach vo vzťahu k samotnému družstvu z roku 2007, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov. Neprijala ani žiadne následné kontrolné opatrenia, ako napr. predbežný alebo celkový zákaz činnosti obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušenie povolenia na činnosť obchodníkovi alebo udelenie peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva Družstva alebo obchodníka. Týmto podcenením situácie žalovaná umožnila ďalšiu činnosť Družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti žalobkyňou vložených prostriedkov do Družstva. Žalovaná následne svojim postupom potvrdila tieto tvrdenia žalobkyne o tom, že družstvo ako aj obchodník dlhodobo porušovali zákon o cenných papieroch, keď NBS dňa 4.3.2011 obchodníkovi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť až v roku 2011. Tolerovala tak porušovanie právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. 13. V ďalšom žalobkyňa poukázala na to, že NBS rozhodnutím zo dňa 30.5.2011 zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií. Z výpočtu nedostatkov vytýkaných NBS Prospektu investícií je nepochybné, že prospekt bol neaktuálny v základných a z pohľadu investorov v rozhodujúcich skutočnostiach. NBS účelovo ustálila trvanie neaktuálnosti prospektu až od mája 2010. Z vykonaných dôkazov však vyplýva, že údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, a to spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle NBS dňa 27.8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov (údaje o subjektoch, ktoré ovládajú družstvo boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009, a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti družstva boli neaktuálne už k 31.12.2006). Z uvedeného potom vyplynulo, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku 31.12.2006. NBS však voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti konečne zakázala činnosť. Žalobkyňa vyjadrila svoj nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie, ktorým vyslovil, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak žalobkyňa nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní, nakoľko zákon č. 514/2003 Z. z. takúto podmienku neustanovuje. Súd prvej inštancie nezohľadnil vo svojom rozhodnutí aktuálny stav konkurzu, podľa ktorého je možnosť žalobkyne ako veriteľky na uspokojenie pohľadávky vylúčená. Žalobkyňa napokon v odvolaní namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 OSP. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 11/2010 z 31.1.2012. 14. Žalovaná sa vyjadrila k odvolaniu žalobkyne podaním zo dňa 17.4.2014 a navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdil. Prvoinštančný súd v prejednávanej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, riadne zabezpečil listinné dôkazy, dostatočne a správne zistil skutkový stav a dospel aj k správnemu a riadne odôvodnenému rozhodnutiu v predmetnej veci. Za nepresné a účelové označila tvrdenie žalobkyne, že všeobecný súd musí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (nález ÚS SR sp. zn. IV.X., sp. zn. III.X. a sp. zn. I.X.). V odvolaní žalobkyňa ani nešpecifikovala, na ktoré otázky nedostala odpoveď. Tvrdenia žalobkyne nasvedčujú tomu, že táto sa účelovo snaží navrhovať ďalšie právne irelevantné dôkazy, ktoré odďaľujú rozhodnutie vo veci. Pritom sama nevyužila všetky možnosti na vymoženie svojho nároku, keď nepodala žalobu proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie družstva, ktorí boli zodpovední za riadenie družstva PDSI, a tiež za hospodárenie a nakladanie s majetkom Družstva. K žalobkyňou namietanému porušeniu princípov právneho štátu zo strany žalovanej uviedla, že jej kompetencie pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry. Pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené v zákone o dohľade a zákone o cenných papieroch. Žalobkyňa ako laik mohla sama požiadať žalovanú o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu na finančným trhom. Poukázala na svoje predchádzajúce vyjadrenia, v ktorých sa vyjadrovala k otázkam namietaným žalobkyňou. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 zo dňa 11.4.2012 v súvislosti s otázkou reálnej predčasnosti žalobného návrhu žalovaná uviedla, že tvrdenie je zavádzajúce a nezodpovedá skutočnosti. Uvedený rozsudok totiž primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu, a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci. Pritom Najvyšší súd ČR výslovne judikoval, že „akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v § 3 ods. 2 ZKV“. V rozsudku ďalej Najvyšší súd ČR konštatuje, že aj z rozsudku zverejneného v zbierke pod č. R XX/XXXX (rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 2601/2010) vyplýva, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka „sa posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu“. Už uvedený rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 sa konkrétne zaoberal náhradou škody, ktorej sa navrhovatelia domáhali proti členom štatutárneho orgánu konkrétnej obchodnej spoločnosti preto, lebo členovia štatutárneho orgánu si oneskorene splnili povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok danej obchodnej spoločnosti. Žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda, pretože vznik samotnej škody a jej výšky bude závisieť od výsledku konkurzného konania družstva. Až následne, ak pohľadávka žalobkyne voči dlžníkovi nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže jej vzniknúť škoda. Táto škoda nevzniká v okamihu splatnosti pohľadávky, ani v okamihu omeškania dlžníka, ale mohla by vzniknúť až okamihom, keď sa právo veriteľa - žalobkyne voči dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným. Žalobkyňa si teda zmiešava ujmu, ktorá jej ako veriteľovi bola spôsobená doterajším neplnením záväzkov jej dlžníkom, s ujmou, ktorá je jednou z podmienok vzniku nároku na náhradu škody. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že listinné dôkazy neboli riadne vykonané spôsobom upraveným v ustanovení v § 129 ods. 1 OSP, t.j., že neboli prečítané určité listiny, alebo ich presne označené časti, žalovaná k tomu namietla, že zo zápisnice z pojednávaní vyplýva, že súd oboznámil obsah spisu prečítaním podstatných častí označených listín. Podstatné je aj to, že obsah týchto listinných dôkazov je známy tak súdu, ako aj účastníkom z inej rozhodovacej činnosti súdu. Na Okresnom súde Bratislava I je podľa informácií odporcu podaných cca 800 žalôb na rovnakom skutkovom a právnom základe, a od 2.7.2012 sa uskutočnili stovky pojednávaní v skutkovo a právne identických veciach s totožnými listinnými dôkazmi. Vo všetkých sporoch je právnym zástupcom žalobcov (veriteľom družstva PDSI) advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s.r.o.. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/283/2006 z 27.2.2008, podľa ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. 15. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V súlade s citovanými ustanoveniami krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne v rozsahu podľa § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania. Dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania riadne zistil skutkový stav veci (ust. § 215 ods. 1 CSP), vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil v súlade ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje naň podľa § 387 ods. 1 CSP. 16. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, považuje odvolací súd za potrebné len zdôrazniť, že v konaní nebol preukázaný už prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu žalobkyne - nesprávny úradný postup žalovanej pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. Okrem toho nebolo preukázané ani to, či žalobkyni už konkrétna škoda vôbec vznikla. Je nesporné, že žalovaná bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt; v predmetnom konaní bol však sporný rozsah takéhoto dohľadu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch zákonom č. 129/2010 Z.z., teda až od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície. Až od uvedeného dňa tak mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch zák. č. 558/2008 Z.z.. Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) ZoCP). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zákon o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík na rozdiel od iných dohliadaných subjektov. Je preto správny názor súdu prvej inštancie, že tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať a nevykonávala ani dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva. Podľa platnej právnej úpravy mohla kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle § 126 až 130 zákona o cenných papieroch. Sama žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší, alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Nemožno pričítať na ťarchu NBS, ak si týchto skutočností žalobkyňa nebola dostatočne vedomá. To isté platí aj pokiaľ ide o jej argumentáciu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť. 17. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazovala žalobkyňa, odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciu žalovanej. Z tohto rozsudku nevyplýva záver, že návrh o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený nezíska v konkurznom konaní žiadnu sumu. To, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu speňažovania konkurznej podstaty. Miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov. Bude tak jasné, že za daných okolnosti žalobkyňa nebude mať šancu od Družstva vymôcť žiadne odškodnenie. V konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku nedošlo ešte k speňažovaniu majetku z podstaty, a preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky nie je vyriešená. Vzhľadom na túto skutočnosť nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvej inštancie, že návrh bol podaný predčasne. 18. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP , v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne trovy neuplatnila a zo súdneho spisu nevyplýva, že by jej nejaké trovy v odvolacom konaní vznikli. K výroku pod II.: 20. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobkyni, aby v lehote 10 dní od doručenia predmetného uznesenia zaplatila súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur. Súdny poplatok vyrubil podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. (ďalej len ZoSP). 21. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 14.4.2014. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Namietla nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie s tým, že v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch účinného do 1.10.2012, od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Poukázala aj na § 18ca zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. Podľa jej názoru poplatok za odvolanie nie je povinná zaplatiť, pretože konanie o náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, sa začalo do 30.9.2012. Na toto konanie sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých položiek Sadzobníka Zákona o súdnych poplatkoch. 22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal vec bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 23. Základom odvolacej námietky žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení veci je, že žalobu podala na súd pred dňom 1.10.2012 (konkrétne dňa 30.12.2011), a preto je v zmysle § 18ca ZoSP nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.9.2012. Dovtedy bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z toho vyvodzuje, že jej nevznikla poplatková povinnosť v súvislosti s podaným odvolaním proti rozsudku zo dňa 5.2.2014, č.k. 10C/221/2011-529. Tento právny názor žalobkyne však nie je správny. 24. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20,- eur. 25. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení odvolací súd vyhodnotil, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď uznesením uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie,. A to aj vtedy, ak konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. (čo je predmetom konania v prejednávanej veci) bolo do 30.09.2012 od poplatku vecne oslobodené a preto nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch bola do sadzobníka vložená novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Touto novelou bolo tiež zrušené ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch, ktorým bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Takéto súdne konanie teda nie je od 01.10.2012 oslobodené od poplatkov. To znamená, že žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podala do 30.9.2012. Pretože odvolacie konanie sa začalo podaním odvolania proti rozsudku až dňa 14.4.2014, t.j. za účinnosti zákona o súdnych poplatkoch v znení zák. č. 286/2012 Z.z., žalobkyni ako odvolateľke (navrhovateľke poplatkového úkonu - odvolania) vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur. 26. Keďže odvolacia námietka žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení veci neobstojí, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. K výroku pod bodom III.: 27. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobkyni povinnosť uhradiť súdny poplatok vo výške 21,30 eur za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. 28. Proti uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa podaním zo dňa 11.4.2014. Žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Poukázala na to, že predmetom konania je nárok žalobkyne na náhradu škody proti Slovenskej republike zastúpenej Národnou bankou Slovenska podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podľa § 4 ods. 1 písm. k) Zák. č. 71/1992 Zb., v znení účinnom do 30.9.2012 (ďalej len ZoSP), bolo toto súdne konanie vecne oslobodené od súdnych poplatkov, ktoré sa týka všetkých položiek sadzobníka súdnych poplatkov, teda aj položky 20a. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5M Cdo/20/2010, podľa ktorého zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (vecné alebo osobné) nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené a vzťahuje sa na všetky položky sadzobníka súdnych poplatkov. Ďalej poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v identickej veci, č.k. 5Co/313/2012-131 zo dňa 31.7.2012, v ktorom sa súd stotožnil s týmto právnym názorom. Navyše podľa § 42 ods. 1, veta druhá OSP, netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom. 29. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal vec bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 30. Podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP, sa vyberá súdny poplatok „Za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona za každú stranu 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.“ 31. Podľa poznámky č. 1 k položke 20a sadzobníka súdnych poplatkov, v prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísaných zaručeným elektronickým podpisom súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 125 ods. 3 CSP. Podľa § 42 ods. 3 OSP, účinného v čase rozhodovania o vyrubení súdneho poplatku za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Podľa § 1 ods. 1 ZoSP o súdnych poplatkoch sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP, v znení účinnom do 30.9.2012, od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa § 4 ods. 4 ZoSP oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii. 32. V predmetnej právnej veci je spornou otázka, či sa vecné oslobodenie, ktoré sa nesporne týka konania o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzťahuje aj na poplatkovú povinnosť, stanovenú v položke 20a sadzobníka súdnych poplatkov. Otázka rozsahu vecného oslobodenia už bola predmetom riešenia súdnej praxe. Najvyšší súd SR túto otázku posudzoval vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6 M Cdo 2/2011 zo dňa 10.8.2011, v ktorom skonštatoval, že pri vecnom oslobodení od poplatkovej povinnosti sa za žiadny procesný úkon urobený v tomto konaní súdny poplatok neplatí (v danej právnej veci Najvyšší súd SR túto otázku riešil v súvislosti s posudzovaním toho, či súdy nižšieho stupňa správne uložili účastníkovi konania zaplatiť súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti v konaní, ktoré bolo inak vecne oslobodené od súdnych poplatkov). Inak otázku rozsahu vecného oslobodenia riešil Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 30.3.2011, sp. zn. II. X. XXX/XXXX, v ktorom dospel k záveru, že vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky 17a sadzobníka súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 OSP (čiastočne ekvivalent prevzatý do § 254 CSP). Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh ( § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch ), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch). S týmto právnym názorom Ústavného súdu SR sa stotožnil aj odvolací súd. V zmysle citovaného ustanovenia § 1 ods. 1 zákona ZoSP, zákon o súdnych poplatkoch rozlišuje medzi súdnymi poplatkami vyberanými za jednotlivé úkony súdov alebo za konanie súdov (tiež za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry), ako sú ďalej špecifikované v sadzobníku súdnych poplatkov. Z ustanovenia § 4 ods. 1 ZoSP vyplýva, že oslobodené od poplatku je súdne konanie v taxatívne uvedených veciach; nie však aj jednotlivé úkony súdov. Samotný sadzobník súdnych poplatkov rovnako diferencuje medzi poplatkami vyberanými v občianskom súdnom konaní (označené v sadzobníku pod I.), poplatkami za úkony súdov (označené v sadzobníku pod II., kde je zaradená aj položka 20a, spoplatňujúca vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh), poplatkami za úkony orgánov štátnej správy súdov (označené v sadzobníku pod III.) a napokon poplatkami za úkony prokuratúry (označené v sadzobníku pod IV.). Vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 1 ZoSP sa podľa odvolacieho súdu vzťahuje vecné oslobodenie len na súdne konanie, nie však aj na úkon súdu, ktorým je v danom prípade vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh. Povinnosť zaplatiť uvedený súdny poplatok by oprávnenému v prejednávanej veci nevznikla len v prípade, pokiaľ by mu bolo rozhodnutím súdu priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 254 CSP, nakoľko oslobodenie priznané na základe ust. § 254 CSP má širší dosah, než oslobodenie vyplývajúce zo zákona o súdnych poplatkoch. 33. Neobstojí ani odvolacia námietka s poukazom na ustanovenie § 42 ods. 1 OSP, ktoré sa vzťahuje na účinnosť podania so zaručeným elektronickým podpisom v tom zmysle, že ho netreba dopĺňať písomným podaním ako v prípadoch napr. faxového podania alebo podania bez zaručeného elektronického podpisu. To sa však nevzťahuje na povinnosť účastníka v zmysle citovaného ustanovenia § 42 ods. 3 OSP, účinného v čase rozhodovania. 34. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).