Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/93/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200617 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1015200617.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členov senátu JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Beáty Jurgošovej, v právnej veci žalobcu: X. T., E.W..: XX.XX.XXXX, J.. Č..: Ú. na K. J. F. S. W. Ú. na K. K. - P., M. XXX/XX, P., v zastúpení: Mgr. Peter Hargaš, advokát, Košická 56, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská národná akreditačná služba, Karloveská 63, P.O.BOX 74, 840 00 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 503/2015/4 zo dňa 19.02.2015, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.: 503/2015/4 zo dňa 19.02.2015 zrušuje podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 19.02.2015 riaditeľ Slovenskej národnej akreditačnej služby zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Slovenskou národnou akreditačnou službou, ktorým bola podľa § 18 ods. 2 v spojení s § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.”) nesprístupnená žalobcom požadovaná informácia: „príručka skúšobného laboratória KEÚ PZ na plnenie normy ISO/IEC 17025:2005 a normy ISO 9001:2008 s prílohami č. 1 až č. 11 a dodatkami B a M vo verzii, ktorá bola v platnosti v roku 2010, prípadne vo verzii, ktorú má Slovenská národná akreditačná služba k dispozícii.” 2. Dôvodom nesprístupnenia žalobcom požadovanej informácie (príručka uvedená v predchádzajúcom bode) bola skutočnosť, že ide o dôvernú informáciu, ktorú akreditačný orgán nemôže sprístupniť tretím stranám, nakoľko sprístupnenie takýchto informácii by bolo v rozpore s Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 765/2008, ktorým sa stanovujú požiadavky akreditácie a dohľadu nad trhom v súvislosti s uvádzaním výrobkov na trh a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 339/93 (ďalej ako „Nariadenie“) v zmysle § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z. z. II. Žaloba 3. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že žalovaný svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. 4. Uviedol, že písomnou žiadosťou zo dňa 08.01.2015 požiadal povinnú osobu (žalovaného) o poskytnutie príručky skúšobného laboratória, ktorá sa musí v Kriminalisticko-expertíznom ústave Policajného zboru Slovenskej republiky pri výkone laboratórnych činností, ako aj pri vypracovávaní znaleckých posudkov v trestnom konaní, dodržiavať. Poukázal na to, že správne orgány jeho žiadosti nevyhoveli, o čom aj vydali príslušné rozhodnutia. V tejto súvislosti žalobca vyslovil názor, že nevidí jeden dôvod, pre ktorý mu predmetná príručka nebola poskytnutá. 5. Dôvodil, že Kriminalisticko-expertízny ústav Policajného zboru Slovenskej republiky bol akreditovaný podľa zákona č. 505/2009 Z. z. o akreditácii orgánov posudzovania zhody v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o akreditácii”). Akreditácia znamená niečo ako uznanie spôsobilosti a k tejto spôsobilosti patria určité postupy, ktoré musia byť akreditovanou osobou dodržiavané. Predmetná príručka tieto postupy obsahuje a podľa názoru žalobcu predsa nie je obhájiteľné, aby si nemohol preveriť, či experti z Kriminalisticko-expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenskej republiky tieto postupy pri svojej činnosti aj dodržiavajú. Zvlášť v prípade, keď sa ho výsledky činnosti Kriminalisticko- expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenskej republiky priamo týkajú, a to ako procesnej strany v trestnom konaní. Mal za to, že dôvod, pre ktorý mu žalovaný predmetnú príručku neposkytol, je nesprávny a spôsobuje porušenie jeho práv. Ako dôkaz, že neexistuje obmedzenie na poskytnutie predmetnej príručky, žalobca poukázal na list priamo od Kriminalisticko-expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenskej republiky zo dňa 14.07.2014, súčasťou ktorého bola predmetná príručka. Problém bol však v tom, že bola na CD nosiči uložená v súbore, ktorý žalobca v ústave na výkon trestu odňatia slobody nebol schopný použiť. III. Vyjadrenie žalovaného 6. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 15.06.2015, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z.z., a to pre rozpor požadovanej informácie s Nariadením (viď bod 2 tohto rozsudku). Poukázal na čl. 8 bod 4 uvedeného Nariadenia, podľa ktorého na vnútroštátny akreditačný orgán je kladená požiadavka o zabezpečení primeraných opatrení na dodržiavanie dôvernosti získaných informácií. Dôvodil, že Nariadenie č. 765/2008 je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Implementácia čl. 8 bod 4 uvedeného Nariadenia bola do zákona o akreditácii v § 9 ods. 7 písm. n/. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na procesy upravujúce opatrenia na zabezpečenie dôvernosti získaných informácií, ktoré sú zdokumentované vo viacerých interných dokumentoch, ktoré príkladmo uviedol. Zdôraznil, že ako vnútroštátny akreditačný orgán podlieha vzájomnému hodnoteniu dodržiavania základných princípov akreditácie (vrátane zabezpečenia dôvernosti informácií) zo strany Európskej spolupráce pre akreditáciu, Európskej komisie, ako aj zo strany Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky. Neplnenie požiadaviek podľa čl. 8 nariadenia č. 765/2008 by malo rozsiahle následky nielen na výstupy žalovaného (napr. rozhodnutia o akreditácii), ale aj na výstupy ním akreditovaných osôb (napr. skúšobné laboratóriá). 7. Uviedol, že príručka kvality Kriminalisticko-expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenskej republiky nebola vydaná na základe zákona o akreditácii. Zákon o akreditácii totiž neustanovuje právny základ na to, aby akreditované osoby vydávali na jeho základe príručku kvality. Žalobu považoval za nedôvodnú a bezpredmetnú aj z dôvodu, že žalobca disponuje požadovanou informáciou, ktorá mu bola poskytnutá Kriminalisticko-expertíznym ústavom Policajného zboru Slovenskej republiky, čo žalobca v žalobe aj sám potvrdil. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalovaný má iné postavenie ako Kriminalisticko-expertízny ústav Policajného zboru Slovenskej republiky, ktorý žalobcovi požadovanú informáciu sprístupnil. IV. Konanie na správnom orgáne 8. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že dňa 15.01.2015 doručil žalobca žalovanému žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z., ktorej predmetom bolo poskytnutie príručky skúšobného laboratória Kriminalisticko-expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenskej republiky na plnenie normy ISO/IEC 17025:2005 a normy ISO 9001:2008 s prílohami č. 1 až č. 11 a dodatkami B a M vo verzii, ktorá bola v platnosti v roku 2010, prípadne vo verzii, ktorú má žalovaný k dispozícii (ďalej len príručka). Dňa 26.01.2015 vydal žalovaný rozhodnutie vydané v prvom stupni pod č. 169/2015-4, ktorým podľa § 18 ods. 2 v spojení s § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z. z. žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií nevyhovel a požadované informácie mu nesprístupnil. S týmto rozhodnutím sa žalobca nestotožnil a v následne podanom odvolaní boli jeho argumentačným základom podobné dôvody ako v žalobe. O odvolaní žalobcu bolo rozhodnuté napadnutým rozhodnutím zo dňa 19.02.2015, ktorým bolo odvolanie žalobcu zamietnuté a rozhodnutie vydané v prvom stupni bolo potvrdené. Odôvodnenia rozhodnutí vydaných v správnom konaní sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe a detailnejšie sa súd k jednotlivým ich častiam vyjadrí nižšie. V. Posúdenie veci 9. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom za prítomnosti oboch procesných strán a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nutné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 10. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 11. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 12. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 13. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 14. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. 15. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. povinnými osobami sú ďalej právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona. 16. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 17. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. 18. Podľa § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z. z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak by to bolo v rozpore s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. 19. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3). 20. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 21. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 22. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 23. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 24. Podľa § 9 ods. 7 písm. n/ zákona o akreditácii Slovenská národná akreditačná služba plní požiadavky podľa osobitného predpisu. 25. Medzi požiadavky pre vnútroštátny akreditačný orgán podľa čl. 8 bod 4 Nariadenia č. 765/2008 patrí požiadavka disponovania s primeranými opatreniami na zabezpečenie dôvernosti získaných informácií. 26. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listonu základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96), resp. inej hodnoty ústavnoprávnej povahy. 27. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, právo na prístup k informáciám predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. V niektorých situáciách však musí právo na prístup k informáciám ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 2 Dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia práva na prístup k informáciám, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti (,,opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy nevynímajúc, orgány verejnej moci musia v rámci výkonu svojich právomoci v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vždy zohľadňovať ochranu práva na prístup k informáciám, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk (viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 464/2010 zo dňa 10.11.2011). 28. V danej veci bolo neposkytnutie požadovanej informácie (príručka popísaná v bode 1 a 8 tohto rozsudku) žalobcovi zdôvodnené s poukazom na povinnosť chrániť dôvernosť získaných informácií podľa článku 8 bod 4 Nariadenia. Žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán vo svojich rozhodnutiach citovali dotknuté ustanovenia Nariadenia, ako i zákona číslo 211/2000 Z. z.. Uviedli, že Nariadenie je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch, a preto oba správne orgány aplikovali § 11 ods. 1 písm. g) zákona číslo 211/2000 Z. z.. Podľa tohto ustanovenia povinná osoba informáciu nesprístupní, ak by to bolo v rozpore s právne záväznými aktami Európskych spoločenstiev a Európskej únie alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V rozhodnutiach správnych orgánov oboch stupňov však absentuje logická i právna úvaha, ktorá viedla správne orgány k záveru, že uvedená príručka obsahuje informácie získané v akreditačnom konaní, ktoré je nevyhnutné v súlade s Nariadením utajiť, resp. nesprístupniť. Žalovaný na žiadnom mieste v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, na základe čoho je obsah požadovanej príručky dôverný. Nevysporiadal sa s námietkami žalobcu, že tento je konaním Kriminalisticko-expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenskej republiky priamo dotknutý, nakoľko skúmanie sa týkalo priamo jeho osoby v trestnom konaní. Aj námietka žalobcu o tom, že nežiadal sprístupniť informácie získané v rámci akreditačného konania, ale žiadal sprístupniť iba dokument, ktorý už bol výsledkom takéhoto konania, zostala žalovaným nezodpovedaná. Jednoduchý výpočet a citácia právnych predpisov bez akejkoľvek právnej úvahy ohľadom ich aplikovateľnosti na daný konkrétny prípad nemožno považovať za riadne odôvodnenie rozhodnutia. Týmto postupom žalovaný porušil právo účastníka správneho konania (žalobcu) na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Len dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia dáva účastníkovi možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti tomuto rozhodnutiu, voči ktorému chce využiť možnosť podať opravný prostriedok, resp. návrh na preskúmanie tohto rozhodnutia súdom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného preto podľa súdu nespĺňa požiadavky stanovené v § 47 ods. 3 Správneho poriadku. V prípade, že požadovanú príručku, resp. informácie, ktoré sú jej obsahom, považuje žalovaný za dôverné, musí túto skutočnosť jasne a presvedčivo odôvodniť vo svojom rozhodnutí. To znamená, že musí uviesť dôvody, pre ktoré predmetná príručka, resp. jej obsah, má charakter dôvernosti, a preto ju nie je možné sprístupniť podľa zákona č. 211/2000 Z. z. Iba v takomto prípade je potom možné správnosť týchto dôvodov preskúmať súdom. 29. Právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva okrem iného v tom, že obsahuje náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu musí byť presvedčivé, keďže právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonnému rámcu. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný alebo čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Tento nedostatok má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu (žalovaného). 30. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto rozhodnutie žalovaného ako nezákonné podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom, viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu, bude postupovať v naznačenom smere a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. 31. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 32. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom ozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).