Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/256/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201790 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1015201790.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dáši Filovej a členov senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: DALUDAN, s.r.o., Račianska 72, 830 03 Bratislava, IČO: 34 130 276, zastúpeného advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1286203/2015 zo dňa 12.08.2015 a zákonnosti postupu žalovaného, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1286203/2015 zo dňa 12.08.2015 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 542113/2015 zo dňa 11.05.2015 z r u š u j e podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi proti žalovanému právo na náhradu trov konania o výške 100%. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia orgánov verejnej správy 1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 3 Sžf/52/2010 zo dňa 01.12.2011 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 2S/212/2008-48 zo dňa 29.09.2010 tak, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. I/227/7801-49188/2008-990033-r zo dňa 10.06.2008 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 649/231/19282/08/Bur zo dňa 17.03.2008 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti voči všetkým namietaným osobám, z toho dôvodu prišlo k predĺženiu lehoty na výkon kontroly. Vykonaná daňová kontrola tak bola ukončená po uplynutí zákonnej lehoty a protokol z nej nadobudol nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý nemožno použiť v daňovom konaní a prvostupňové rozhodnutie vydal Daňový úrad Trnava, ktorý na to v čase rozhodovania nebol miestne príslušný. Tieto skutočnosti spôsobili procesné pochybenia správcu dane, preto sa Najvyšší súd SR meritom veci nezaoberal. 2. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že Daňový úrad Trnava vykonal daňovému subjektu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za február 2006, ktorá začala spísaním zápisnice o ústnom pojednávaní č. 649/321/150/2006 zo dňa 09.05.2006. Daňová kontrola za február 2006 mala trvať od 09.05.2006 do 09.05.2007. Správca dane prerokoval prvýkrát protokol o daňovej kontrole za február 2006 s daňovým subjektom dňa 25.06.2007 a vydal rozhodnutie č. 649/231/83218/07/tat, ktorým znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní DPH v sume 11.830.065,- Sk na sumu 1.441.175,- Sk. Odvolací orgán zistil, že pôvodne správca dane určil dátum prerokovania protokolu za február 2006 na 26.03.2007. Daňový subjekt pred dátumom prerokovania protokolu podaním zo dňa 23.03.2007 podal námietku zaujatosti voči zamestnancom Daňového úradu Trnava, vrátane riaditeľa a žiadal o ich vylúčenie z kontroly. Od 29.03.2007 do 2.5.2007 bola kontrola prerušená. Po rozhodnutí o námietke zaujatosti stanovil správca dane nový termín na prerokovanie protokolu dňa 25.06.2007. Odvolací orgán na základe zistenia, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti voči zamestnancom Daňového úradu Trnava, ktorí s daňovým subjektom prerokovali protokol z kontroly, zrušil rozhodnutie správcu dane č. 649/231/83218/07/Tat a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, rozhodnúť o námietke zaujatosti a stanoviť nový termín na prerokovanie protokolu. Po rozhodnutí o námietke, správca dane stanovil nový termín na prerokovanie protokolu na deň 10.3.2008. Po prerokovaní protokolu Daňový úrad Trnava vydal rozhodnutie - dodatočný platobný výmer č. 649/231/19282/08/Bur zo dňa 17.03.2008, ktorým za február 2006 vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 10.388.891,- Sk a určil povinnosť zaplatiť daň vo výške 1.441.174,- Sk. Odvolací orgán zmenil dodatočný platobný výmer tak, že nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za február 2006 vo výške 11.830.065,- Sk znížil o sumu 10.088.891,- Sk a priznal nadmerný odpočet v sume 1.441.174,- Sk. Zákonnosť daňovej kontroly po uplynutí lehoty na jej vykonanie možno konvalidovať súhlasom daňového subjektu. V predmetnej veci k súhlasu daňového subjektu s pokračovaním daňovej kontroly po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie neprišlo. 3. Daňový subjekt zmenil dňa 20.06.2007 svoje sídlo z adresy B.S. Timravy 1, Trnava, na Račiansku 72, Bratislava, čím prišlo k zmene miestnej príslušnosti správcu dane na Daňový úrad Bratislava III, preto Daňový úrad Trnava mal nedostatok miestnej príslušnosti na vydanie rozhodnutia č. 649/231/19282/08/ Bur zo dňa 17.03.2008 po ukončení kontroly. 4. Správca dane po zrušení druhostupňového a prvostupňového rozhodnutia najvyšším súdom SR a vrátení veci na ďalšie konanie, dňa 26.01.2012 vrátil daňovému subjektu uplatnenú výšku nadmerného odpočtu uvedenú v daňovom priznaní DPH za február 2006. Dňa 17.02.2012 bola prijatá na Daňovom úrade Bratislava žiadosť daňového subjektu č. DAL-52 o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky predstavujúce nevrátenú sumu nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za február 2006 vo výške 273.799,87 eura, za obdobie od 25.05.2006 do 26.01.2012. Správca dane v oznámení č. 9103303/5/2093400/2012 zo dňa 31.07.2012 uviedol daňovému subjektu, že daňový orgán bol po zrušení rozhodnutí a vrátení veci povinný vykonať Ďalšie dokazovanie. Vo veci ešte nebolo ukončené vyrubovacie konanie a vydané rozhodnutie, nárok na sankčný úrok nebol daňovému subjektu priznaný. 5. Krajský súd v Bratislave uznesením č. 6S/90/2014-53 zo dňa 19.09.2014 rozhodol o povinnosti Daňového úradu Bratislava konať a rozhodnúť o žiadosti o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky predstavujúce nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za február 2006 vo výške 273.799,87 eura, za obdobie od 25.05.2006 do 26.01.2012, značka žiadosti DAL-52. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 542058/2015 zo dňa 11.05.2015 nevyhovel žiadosti DAL-52, doručenej dňa 17.02.2012 o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky v sume 273.799,87 eura. 6. Finančné riaditeľstvo SR - žalovaný sa nestotožnil s tvrdením daňového subjektu, že na základe konštatovania súdu, že kontrola bola vykonaná po zákonnej lehote, vznikla po zrušení rozhodnutia správcu dane aj druhostupňového orgánu, povinnosť správcovi dane vrátiť nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2006. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3 Sžf/52/2010 zo dňa 01.12.2011 uviedol, že rozhodnutie daňový orgánov zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie s poukázaním na § 250ja ods. 4 O.s.p., podľa ktorého je súd prvého stupňa aj správny orgán viazaný právnym názorom odvolacieho súd, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru odvolacieho orgánu, kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za február 2006 bola riadne začatá a vykonaná, nie je možné tvrdiť, že neexistovala aj keď súd uviedol, že protokol je nezákonný. Uviedol, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, tým sú jednotlivé úkony vykonané správcom dane, napr. vykonané dožiadania. Podľa § 1a písm. d) v danom čase platného a účinného Zákona o správe daní a poplatkov, na účely tohto zákona sa rozumie daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o práva a povinnostiach daňových subjektov. V zmysle uvedeného, bol prvostupňový daňový orgán po zrušení rozhodnutia súdom vrátený do vyrubovacieho konania, pričom všetky výsledky zisťovaní vykonané v zákonnej lehote počas daňovej kontroly je oprávnený použiť. 7. Daňový subjekt v odvolaní na svoju podporu argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/21/2009 zo dňa 14.05.2009, z ktorého uvádza, že aj keď § 35b ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov predpokladá existenciu rozhodnutia, je nevyhnutné konštatovať, že rozhodnutie je tu mienené ako právna skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik a zmeny výšky nároku na plnenie. Je daná súvislosť s § 30 ods. 1 veta práva Zákona o správe daní a poplatkov, podľa ktorého v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím. Nárok na nadmerný odpočet nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, pretože tento nárok vznikol ex lege (§79 zákona o DPH), následne bol rozhodnutím správcu dane zmenený tak, že nebol priznaný nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní a následne zrušením tohto rozhodnutia prišlo ex lege k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, t.j. podľa podaného daňového priznania dane z pridanej hodnoty za november 2004. 8. Odvolací orgán bol názoru, že v danom prípade neprišlo k neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom. Ak neboli splnené podmienky existencie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov uvedené v § 35 ods. 5 Zákona o správe daní a poplatkov, nebol daný zákonný predpoklad na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Nebola naplnená definícia uvedená v tretej vete § 35 ods. 5 Zákona o správe daní a poplatkov, právoplatným rozhodnutím nebol priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítateľnú časť. Pokiaľ súd vo vyššie uvedenom rozsudku konštatoval, že zrušením rozhodnutia prišlo k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, potom to nebol stav po podaní daňového priznania, ale stav, v ktorom treba vziať do úvahy výsledky vykonaných zisťovaní počas daňovej kontroly v zákonnej dobe, najmä v súvislosti so získanými dôkazmi týkajúcimi sa hmotnoprávnej stránky veci. 9. Daňový subjekt v odvolaní poukázal aj na rozsudok ESD Enel Marica Iztok vo veci C-107/10, ktorý konštatoval, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné automaticky považovať túto lehotu za neprimeranú, ak predĺženie nepresahuje hranice toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Keďže zdaniteľná osoba nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. 10. V tejto veci samej boli položené štyri prejudiciálne otázky týkajúce sa súladu právnej úpravy DPH v Bulharsku s právom Spoločenstva a to, či z hľadiska zásady ochrany legitímnej dôvery je možné predĺženie lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe zmeny zákona tak, ako tomu bolo v posudzovanom prípade, s retroaktívnymi účinkami, či sa má čl. 183 smernice vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, aká bola predmetom konania vo veci samej, ktorá upravuje lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu 45 dní po uplynutí troch zdaňovacích období po období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol a po uplynutí ktorej podľa zákona o DPH platného v Bulharsku vzniká povinnosť platiť úroky a nakoniec, či sa má čl. 183 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby k vráteniu nadmerného odpočtu došlo prostredníctvom započítania. 11. ESD na položené otázky odpovedal v tom zmysle, že určiť otázku retroaktivity v zásade prináleží vnútroštátnemu súdu. V bode 64 odpovedal na tretiu a štvrtú otázku tak, že členské štáty majú určitú voľnosť pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, ak sa vrátenie uskutoční v primeranej lehote. V bode 65 ESD uviedol, že neexistuje dôvod, ktorý by vo všeobecnosti bránil tomu, aby k vráteniu nadmerného odpočtu DPH prišlo prostredníctvom započítania. V odpovedi na druhú otázku sa ESD zaoberal povinnosťou Bulharska, vyplatiť úroky po dobu výkonu kontroly nadmerného odpočtu DPH a opakovanie pripomenul osobitosti vnútroštátnej právnej úpravy zákona o DPH v Bulharsku. Jeho legislatívu nie je možné stotožniť s vnútroštátnou právnou úpravou v Slovenskej republike. ESD v rozsudku C-107/10 bod 52 uviedol, že predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane. Každý členský štát musí prijať legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške, a v tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. V slovenskej republike je po prijatí do EÚ platný a účinný zákon o DPH, ktorého ustanovenia vychádzajú zo Šiestej smernice a z primárneho a sekundárneho práva EÚ. Cieľom vykonávania kontroly nevráteného nadmerného odpočtu DPH je zabrániť neoprávnenému vyplateniu finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu a zamedziť daňovým únikom. 12. V nadväznosti na uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/21/2009 a rozsudok ESD vo veci C-107/10 odvolací orgán poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/44/2013 zo dňa 01.08.2014, v ktorom riešil obdobný prípad vo veci priznania úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty po vykonaní daňovej kontroly. V rozsudku je okrem iného, uvedené, že krajský súd a najvyšší súd boli postavené pred otázku, či právo Európskej únie, v danom prípade rozsudok ESD C-107/10 Enel Marica Iztok predstavuje acte eclaire pre skutkovú situáciu v Slovenskej republike, v dôsledku ktorého nastáva pre súdy situácia aplikovať princíp prednosti práva Európskej únie a povinnosť, zdržať sa § 79 ods. 2 zákona o DPH v prospech práva Európskej únie, pokiaľ uvedené ustanovenie nie je možné interpretovať eurokonformne, t-j. v súlade s čl. 183 smernice Rady 2006/112. Teda povinnosť aplikovať historický princíp z rozsudku Costa contre E.N.E.L. 6/64. Pri aplikácii tohto princípu prednosti práva EÚ však absentujú v Slovenskej republike subsidiárne procesné legislatívne pravidlá nielen v daňovom konaní, ale aj v súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správcu dane. Správca dane nemá oprávnenie položiť ESD prejudicionálnu otázku, či ide o acte eclaire. Z toho systematicky najvyšší súd vyvodzuje, že správny súd v rámci záväzného právneho názoru sa musí jednoznačne vyjadriť, či ide o acte eclaire a v tom prípade, pri absencii legislatívnej úpravy, v rámci záväzného právneho názoru určiť daňovým orgánom procesný postup, ktorý majú v ďalšom konaní aplikovať. Ak nejde o situáciu acte eclaire, je potrebné položiť prejudicionálnu otázku, prípadne zhrnúť argumenty pre najvyšší súd pre položenie prejudicionálnej otázky. 13. Najvyšší súd SR poukázal aj na uznesenie ESD vo veci C-654/13 Delphi Hungary, ku ktorému uviedol, že z tohto uznesenia nezistil, či právo EÚ je prameňom práva aj pre vznik úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu. Maďarský súd sa na túto skutočnosť pýtal, ale odpoveď nie je v tomto explicitná. Za tejto situácie musí súd prvého stupňa v ďalšom konaní uskutočniť vlastnú interpretáciu uznesenia súdneho dvora a rozhodnúť alebo položiť prejudicionálnu otázku s naznačeným obsahom. Ako nezáväznú časť právneho názoru súd uviedol, že zásadnou otázkou zostáva, či prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v prípade absencie vnútroštátnej právnej úpravy úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu stanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou na základe analógie iuris. Dikcia uznesenia pritom hovorí, že „pri neexistencii právnej úpravy EÚ prináleží vnútroštátnemu poriadku každého členského štátu....“. Rozhodnutia všeobecných súdov však nie sú prameňom práva v Slovenskej republike a nie sú súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku. 14. Ako vyplynulo z vyššie uvedeného rozhodnutia súdu, v Slovenskej republike neexistuje právna úprava na priznanie úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu, preto súd prvého stupňa mal položiť v tejto súvislosti prejudicionálnu otázku. Podľa názoru odvolacieho orgánu, vo veci daňového subjektu sa nejedná o totožný prípad, ktorý bol predmetom súdneho konania uvedeného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/44/2013 zo dňa 01.08.2014, pretože v prípade daňového subjektu boli zistené za zdaňovacie obdobie február 2006 závažné porušenia hmotnoprávneho predpisu. Daňový subjekt nepreukázal dôkazmi dodanie tovaru - kryštálového cukru do iného členského štátu s oslobodením od dane, keď ako je uvedené v rozsudku, aj sám nespochybnil, že nebola hodnoverne preukázaná preprava tovaru, čím si nesplnil základnú dôkaznú povinnosť. Aj tieto závažné zistenia správcu dane mali zjavne vplyv na účelové podanie námietky zaujatosti voči riaditeľovi Daňového úradu Trnava a zamestnancom pred prerokovaním protokolu. Nedá sa preto očakávať sebareflexia zo strany daňového subjektu v prípade konvalidácie daňovej kontroly. Aj keď bol protokol z daňovej kontroly prerokovaný dvakrát, nemala táto skutočnosť vplyv na zmenu výsledku rozhodnutia, aj keď mal daňový subjekt poskytnutý oveľa väčší časový priestor na preukázanie svojich tvrdení. 15. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 6 Sžf/24/2011 zo dňa 30.05.2012, ktorý uviedol, že podľa názoru odvolacieho súdu nemožno odstraňovaním nezákonnosti postupu správcu dane v riadnom odvolacom konaní spôsobiť ďalšiu nezákonnosť a zaťažiť daňové konanie vadou, ktorá spôsobuje jeho nezákonnosť z dôvodu prekročenia trvania daňovej kontroly nad rámec zákonného limitu. Bol názoru, že nemožno tvrdenie o nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu prekročenia jej dĺžky trvania generalizovať a je treba prihliadnuť okrem iného aj na udržanie rovnováhy medzi fiškálnymi záujmami štátu a výkonom práv daňových orgánov, keďže daňová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry subjektu. 16. Poukázal na § 246d O.s.p., ktorý uvádza, ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších územných celkov. Podľa uvedeného ustanovenia vo veciach daní a poplatkov v rámci preskúmavania rozhodnutí a konania na súdoch spočíva lehota až do právoplatného ukončenia súdneho konania. Daňový subjekt nesplnil zákonné požiadavky stanovené na priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a naviac žiadal ich vyplatenie aj za obdobie súdneho konania. Ústava SR ako základný zákon štátu v čl. 2 ods. 2 stanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z toho vyplýva, že daňové orgány, ako orgány štátnej správy SR, sú povinné konať v súlade s príslušnými platnými a účinnými zákonmi v danom čase. 17. Finančné riaditeľstvo SR po oboznámení sa s obsahom predloženého administratívneho spisu rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 542113/2015 zo dňa 11.05.2015, potvrdilo. II. Žaloba 18. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.10.2015 sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1286203/542113/2015 zo dňa 12.08.2015 a rozhodnutia Daňového úradu Bratislava č. 542113 zo dňa 11.05.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobca v podanej žalobe chronologicky popisuje priebeh rozhodnutí správnych orgánov, resp. súdov, ktoré nasledovali po vykonaní kontroly až do vydania rozhodnutia žalovaným. 19. V žalobe poukázal na znenie § 165 ods. 1 Zákona o správe daní, v zmysle ktorého je potrebné na právnu vec aplikovať ustanovenia príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov účinných v čase vykonávania právnych úkonov. Uviedol, že v zákonnej lehote podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2006, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 379.316,24 eura. Daňový úrad Trnava následne vykonal kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006, ktorá začala spísaním zápisnice o ústnom pojednávaní č. 649/321/150/2006 dňa 09.05.2006. Uvedená daňová kontrola bola v období od 29.03.2007 do 02.05.2007 prerušená, mala teda trvať od 09.05.2006 do 13.06.2007. Správca dane s ním prerokoval protokol o daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie marec 2006, dňa 25.06.2007. Následne Daňový úrad Trnava vydal rozhodnutie č. 649/231/83198/07/Tat, ktorým znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, ale nerozhodol o námietke zaujatosti. Odvolací orgán rozhodnutím č. I/227/13260-91902/2007/990033-r zrušil rozhodnutie správcu dane č. 649/231/83198/07/Tat z dôvodu, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti voči zamestnancom Daňového úradu Trnava, ktorí vykonávali daňovú kontrolu. Z uvedeného dôvodu nebol protokol dňa 25.6.2007 prerokovaný zákonným spôsobom a daňová kontrola nebola ukončená zákonným spôsobom, čoho dôsledkom bolo pokračovanie daňovej kontroly. Druhýkrát bol protokol z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie február 2006 so žalobcom prerokovaný dňa 10.03.2008, teda po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. 20. V zmysle záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/52/2010 zo dňa 01.12.2011 nebola daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2006 vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V žalobe poukázal na znenie § 15 ods. 13 veta práva Zákona o správe daní v znení účinnom do 31.12.2009 podľa ktorého „daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom“. Na základe uvedeného považoval za mylný záver žalovaného uvedený v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého bol prvostupňový daňový orgán po zrušení rozhodnutia súdom vrátený do vyrubovacieho konania, pričom všetky výsledky zisťovaní vykonané v zákonnej lehote počas daňovej kontroly je oprávnený použiť. Ako aj záver žalovaného, podľa ktorého pokiaľ súd v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/21/2009 zo dňa 14.05.2009 konštatoval, že zrušením rozhodnutia prišlo k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, potom to nie je stav po podaní daňového priznania, ale stav, v ktorom treba vziať do úvahy výsledky vykonaných zisťovaní počas daňovej kontroly v zákonnej dobe, najmä v súvislosti so získanými dôkazmi týkajúcimi sa hmotnoprávnej stránky veci. Napriek skutočnosti, že v posudzovanom prípade došlo k vyhotoveniu protokolu z daňovej kontroly a jeho prerokovaniu so žalobcom, protokol z daňovej kontroly žalobcu za zdaňovacie obdobie február 2006 podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť, a z uvedeného dôvodu naň nemožno prihliadať. Vyrubovacie konanie v zmysle § 15 ods. 13 veta druhá Zákona o správe daní v znení účinnom do 31.8.2007 (vyrubovacie konanie sa začína dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu) teda nemohlo v súlade so zákonom začať, pričom túto skutočnosť potvrdzuje aj § 15 ods. 15 Zákona o správe daní v znení účinnom do 31.8.2007 podľa ktorého sa v prípade kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu vyrubovacie konanie nezačína. 21. Z uvedeného teda vyplýva, že napriek skutočnosti, že u neho daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2006 začala už 09.05.2006, do dnešného dňa nebol vyhotovený zákonný protokol z uvedenej daňovej kontroly ani žiadne zákonné rozhodnutie. Na podporu svojho tvrdenia upriamil pozornosť na § 79 ods. 1 Zákona o DPH v znení účinnom do 31.03.2009 „ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru“. 22. Keďže správca dane v uvedenom prípade jednoznačne postupoval v rozpore so zákonom, právny stav uvedenej veci zodpovedá stavu po podaní daňového priznania, pretože doposiaľ nedošlo k žiadnym ďalším relevantným úkonom správcu dane, ktoré by tento stav boli spôsobilé zmeniť. Skutočnosť, že správca dane v rámci začatej daňovej kontroly vykonával zisťovanie je pre právne posúdenie prípadu irelevantná, keďže správca dane svoje zistenia zákonným spôsobom nevyhodnotil, nevyhotovil zákonný protokol z daňovej kontroly, ktorý by s ním zákonným spôsobom prerokoval a nedošlo k vydaniu zákonného rozhodnutia vo veci. Z uvedených dôvodov bola suma nadmerného odpočtu vo výške 344.848,01 eura správcom dane po lehote uvedenej v § 79 ods. 1 Zákona o DPH v znení účinnom do 31.3.2009 zadržiavaná neoprávnene. 23. Zastával názor, že takýto záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/21/2009 zo dňa 14.5.2009. V zmysle § 35b ods. 6 Zákona o správe daní v znení účinnom do 31.12.2008, správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby európskej centrálnej banky platnej v deň, keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa Zákona o DPH sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dni, ktoré uplynú odo dňa, keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa Zákona o DPH do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. V zmysle § 35b ods. 7 Zákona o správe daní v znení účinnom do 31.12.2008, správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. 24. V súvislosti s uvedeným mal za zrejmé, že nárok na nadmerný odpočet nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, pretože tento nárok vzniká na základe § 79 Zákona o DPH ex lege. Napriek skutočnosti, že žalovaný bol toho názoru, že v danom prípade nie je daný zákonný predpoklad na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, pretože neboli splnené podmienky existencie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov uvedené v § 35 ods. 5 Zákona o správe daní v znení účinnom do 31.8.2007, mal žalobca za to, že predmetný § 35b Zákona o správe daní v znení účinnom do 31.8.2007 je potrebné vykladať ústavne konformným spôsobom tak, ako to urobil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 3 Sžf/21/2009 zo dňa 14.05.2009. 25. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej „ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a ani je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. teda za situácie, keď právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva, do ktorého zaraďujeme aj právo daňové, štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje, na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo im zákon nezakazuje. Z tejto maximy potom jednoznačne vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. V daňovom konaní sa právne úkony, či iné rozhodujúce skutočnosti posudzujú podľa svojho obsahu. V pochybnostiach orgány verejnej moci pitom postupujú voči daňovému subjektu miernejšie (in dubio mitius). (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07 zo dňa 18.9.2008)“. 26. V žalobe ďalej uviedol, že správca dane dňa 26.01.2012 vrátil daňovému subjektu nadmerný odpočet, a to vo výške uplatnenej v daňovom priznaní žalobcu za zdaňovacie obdobie marec 2006, čo samé o sebe odporuje argumentácii správcu dane a žalovaného, podľa ktorej nárok na priznanie sankčného úroku prináleží až po uskutočnení vyrubovacieho konania. Ak teda žalovaný tvrdí, že až do momentu ukončenia vyrubovacieho konania nedochádza k neoprávnenému zadržiavaniu peňažných prostriedkov (tak ako tento inštitút vykladá správca dane a žalovaný), tak samotné poukázanie peňažných prostriedkov v sume nadmerného odpočtu uplatneného v jeho daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2006 sa javí ako konanie, ktoré je zjavne v rozpore s argumentáciou správcu dane a žalovaného. 27. Ako už uviedol vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, jeho závery možno podporiť aj rozsudku ESD vo veci C-107/10 Enel Marica Iztok 3 AD/Direktor. Napriek skutočnosti, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s vyššie uvedeným názorom ESD nestotožňuje, je z neho možné celkom zreteľne vyvodiť, že princíp uplatňovania sankčného mechanizmu v prípade neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov, resp. nezaplatenia splatnej dane by sa mal vzťahovať nielen na nedovolené konanie daňového subjektu, ale rovnako tak na nedovolané konanie správcu dane (pričom na základe vyššie uvedeného rozhodnutia možno dospieť k záveru, že v prípade daňového subjektu by mal mať tento nárok nielen na sankčný úrok vyplývajúci zo zadržiavania peňažných prostriedkov počas nezákonnej daňovej kontroly, ale aj počas daňovej kontroly vykonávanej v súlade so zákonom). V prípade, ak by objektívne právo umožňovalo správcovi dane sa výkladom od tohto princípu odkloniť, čo by podľa jeho názoru viedlo k neoprávnenému obmedzeniu práv daňových subjektov, zastával názor, že je potrebné takéto objektívne právo posúdiť ako rozporné s Ústavou SR a legislatívou EÚ. Uvedené závery podľa žalobcu potvrdzuje okrem iného aj súčasná právna úprava, ktorá prevzala a modifikovala právnu úpravu sankčných úrokov, konkrétne § 79 ods. 3 veta piata Zákona o správe daní, podľa ktorého správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú spôsobom podľa § 55 ods. 6 a 7 predmetného zákona. 28. V prípade uhradenej vlastnej daňovej povinnosti za zdaňovacie obdobie marec 2006 boli teda neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcu v období od 07.08.2008 (v uvedený deň žalobca uhradil správcovi dane vyrubenú vlastnú daňovú povinnosť - v tom čase splatnú daň) do 29.12.2011 (uhradená vlastná daňová povinnosť za zdaňovacie obdobie marec 2006 bola žalobcovi vrátená dňa 30.12.2011), teda správca dane neoprávnene zadržiaval peňažné prostriedky žalobcu vo výške 9.531,97 eur v období 3 roky a 143 dní, počas ktorého bol žalovaný postihnutý hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť v záujme dodržania zásady daňovej neutrality kompenzované zaplatením sankčných úrokov. 29. Na doplnenie poukázal aj na argumentáciu žalovaného v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorej podľa § 246d O.s.p. vo veciach daní a poplatkov v rámci preskúmavania rozhodnutí a konania na súdoch spočíva lehota až do právoplatného ukončenia súdneho konania. Podľa názoru žalovaného, tak nesplnil zákonné požiadavky stanovené na priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a naviac žiada ich vyplatenie aj za obdobie súdneho konania. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nesprávnu aplikáciu predmetného §246d O.s.p. na posudzovaný prípad, keďže uvedené ustanovenie je možné aplikovať len na lehoty týkajúce sa zániku práva orgánov verejnej správy na plnenie pochádzajúce z daní, poplatkov a odvodov (viď druhá veta predmetného ustanovenia). III. Vyjadrenie žalovaného 30. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný uviedol, že žiada žalobu zamietnuť a žalobcovi nepriznať trovy konania. Upriamil pozornosť, že podaná žaloba je totožná s odvolaním podaným proti prvostupňovému rozhodnutiu. K danej veci uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že na základe konštatovania súdu, že kontrola bola vykonaná po zákonnej lehote, vznikla po zrušení rozhodnutia správcu dane aj druhostupňového orgánu, povinnosť správcovi dane, vrátiť nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2006. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3 Sžf/52/2010 zo dňa 01.12.2011 uviedol, že rozhodnutie daňových orgánov zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie s poukázaním na § 250ja ods. 4 O.s.p., podľa ktorého je súd prvej inštancie aj správny orgán viazaní právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Bol tak názoru, že kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za február 2006 bola riadne začatá a vykonaná, nie je možné tvrdiť že neexistovala, aj keď súd uviedol, že protokol je nezákonný. Daňová kontrola nie je daňovým konaním, tým sú jednotlivé úkony vykonané správcom dane, napr. vykonané dožiadania. Podľa § 1a písm. d) v danom čase platného a účinného Zákona o správe daní, na účely tohto zákona sa rozumie daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. V zmysle uvedeného, bol správca dane po zrušení rozhodnutia súdom vrátený na vydanie nového rozhodnutia, pričom všetky výsledky zisťovaní vykonané v zákonnej lehote počas daňovej kontroly je oprávnený použiť. 31. K argumentácii žalobcu rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/21/2009 zo dňa 14.05.2009, uviedol, že podľa jeho názoru, v danom prípade neprišlo k neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom. Ak neboli splnené podmienky existencie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov uvedené v § 35 ods. 5 Zákona o správe daní, nie je daný zákonný predpoklad na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Nie je naplnená definícia uvedená v tretej vete § 35 ods. 5 Zákona o správe daní, právoplatným rozhodnutím nebol priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítateľnú časť. Pokiaľ súd vo vyššie uvedenom rozsudku konštatoval, že zrušením rozhodnutia prišlo k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, potom to nie je stav po podaní daňového priznania, ale stav, v ktorom treba vziať do úvahy všetky zákonne zistené skutočnosti a dôkazy a výsledky vykonaných zisťovaní aj vyjadrenia samotného žalobcu pred správcom dane, najmä v súvislosti so získanými dôkazmi týkajúcimi sa hmotnoprávnej stránky veci. 32. V žalobe žalobca poukázal aj na rozsudok ESD Enel Marica Iztok vo veci C-107/10, bod 52, k uvedenému rozsudku mal za potrebné uviesť, že predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane. Každý členský štát musí prijať legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške, a v tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. V Slovenskej republike je po prijatí do EÚ platný a účinný zákon o DPH, ktorého ustanovenia vychádzajú zo Šiestej smernice a z primárneho a sekundárneho práva EÚ. Cieľom vykonávania kontroly nevráteného nadmerného odpočtu DPH je zabrániť neoprávnenému vyplateniu finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu a zamedziť daňovým únikom. 33. V nadväznosti na uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/21/2009 a rozsudok ESD vo veci C-107/10, poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/44/2013 zo dňa 01.08.2014, v ktorom riešil obdobný prípad vo veci priznania úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty po vykonaní daňovej kontroly. V rozsudku je okrem iného uvedené, že krajský súd a najvyšší súd boli postavené pred otázku, či právo EÚ, v danom prípade rozsudok ESD C-107/10 Enel Marica Iztok predstavuje acte eclaire pre skutkovú situáciu v Slovenskej republike, v dôsledku ktorého nastáva pre súdy situácia aplikovať princíp prednosti práva EÚ a povinnosť, zdržať sa § 79 ods. 2 Zákona o DPH v prospech práva EÚ, pokiaľ uvedené ustanovenie nie je možné interpretovať eurokonformne, t.j. v súlade s čl. 183 Smernice rady 2006/112. Teda povinnosť aplikovať historický princíp z rozsudku Costa contre E.N.E.L 6/64. Pri aplikácii tohto princípu prednosti práva EÚ však absentujú v Slovenskej republike subsidiárne procesné legislatívne pravidlá nielen v daňovom konaní, ale aj v súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správcu dane. Správca dane nemá oprávnenie položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudicionálnu otázku, či ide o acte eclaire. Z toho systematicky najvyšší súd vyvodzuje, že správny súd v rámci záväzného právneho názoru sa musí jednoznačne vyjadriť, či ide o acte eclaire a v tom prípade, pri absencii legislatívnej úpravy, v rámci záväzného právneho názoru určiť daňovým orgánom procesný postup, ktorý majú v ďalšom konaní aplikovať. Ak nejde o situáciu acte eclaire, je potrebné položiť prejudicionálnu otázku, prípadne zhrnúť argumenty pre najvyšší súd pre položenie prejudicionálnej otázky. 34. Najvyšší súd SR poukázal aj na uznesenie ESD vo veci C-654/13 Delphi Hungary, ku ktorému uviedol, že z tohto uznesenia nezistil, či právo EÚ je prameňom práva aj pre vznik úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu. Maďarský súd sa na túto skutočnosť pýtal, ale odpoveď nie je v tomto explicitná. Za tejto situácie musí súd prvej inštancie v ďalšom konaní uskutočniť vlastnú interpretáciu uznesenia súdneho dvora a rozhodnúť alebo položiť prejudicionálnu otázku s naznačeným obsahom. Ako nezáväznú časť právneho názoru súd uviedol, že zásadnou otázkou zostáva, či prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v prípade absencie vnútroštátnej právnej úpravy úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu stanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou na základe analógie iuris. Dikcia uznesenia pritom hovorí, že „pri existencii právnej úpravy EÚ prináleží vnútroštátnemu poriadku každého členského štátu...“. Rozhodnutia všeobecných súdov však nie sú prameňom práva v Slovenskej republike a nie sú súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku. Ako vyplynulo z vyššie uvedeného rozhodnutia súdu, v Slovenskej republike neexistuje právna úprava na priznanie úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu. 35. Žalovaný bol tak názoru, že vo veci žalobcu sa nejedná o totožný prípad, ktorý bol predmetom súdneho konania uvedeného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/44/2013 zo dňa 01.08.2014, pretože v prípade žalobcu boli zistené za zdaňovacie obdobie február 2006 závažné porušenia hmotnoprávneho predpisu. Žalobca ako platiteľ dane nepreukázal dôkazmi dodanie tovaru - kryštálového cukru do iného členského štátu s oslobodením od dane, keď ako je uvedené v rozsudku, aj sám nespochybnil, že nebola hodnoverne preukázaná preprava tovaru, čím si nesplnil základnú dôkaznú povinnosť. Aj tieto závažné zistenia správcu dane mali zjavne vplyv na účelové podanie námietky zaujatosti voči riaditeľovi Daňového úradu Trnava a zamestnancom pred prerokovaním protokolu. Nedá sa preto očakávať sebareflexia zo strany žalobcu v prípade konvalidácie daňovej kontroly. Aj keď bol protokol z daňovej kontroly prerokovaný dvakrát, nemala táto skutočnosť vplyv na zmenu výsledku rozhodnutia, aj keď mal daňový subjekt poskytnutý oveľa väčší časový priestor na preukázanie svojich tvrdení. 36. V tejto súvislosti si dovolil poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/24/2011 zo dňa 30.05.2012, ktorý uviedol, že podľa názoru odvolacieho súdu nemožno odstraňovaním nezákonnosti postupu správcu dane v riadnom odvolacom konaní spôsobiť ďalšiu nezákonnosť a zaťažiť daňové konania vadou, ktorá spôsobuje jeho nezákonnosť a zaťažiť daňové konanie vadou, ktorá spôsobuje jeho nezákonnosť z dôvodu prekročenia trvania daňovej kontroly nad rámec zákonného limitu. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno tvrdenie o nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu prekročenia jej dĺžky trvania generalizovať a je treba prihliadnuť okrem iného aj na udržanie rovnováhy medzi fiškálnymi záujmami štátu a výkonom práv daňových orgánov, keďže daňová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry subjektu. Záverom poukázal na § 246d O.s.p. ktorý uvádza, ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších územných celkov. Podľa uvedeného ustanovenia vo veciach daní a poplatkov v rámci preskúmavania rozhodnutí a konania na súdoch spočíva lehota až do právoplatného ukončenia súdneho konania. Daňový subjekt nesplnil zákonné požiadavky stanovené na priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a naviac žiada ich vyplatenie aj za obdobie súdneho konania. IV. Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného 37. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 20.10.2016 uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na podanej žalobe. Poukázal na to, že na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/52/2010 zo dňa 1.12.2011 právny stav posudzovanej veci zodpovedá stavu konania po podaní jeho daňového priznania, pretože doposiaľ nedošlo k žiadnym ďalším relevantným úkonom správcu dane, ktoré by tento stav boli spôsobilé zmeniť. Správnosť uvedeného právneho záveru odôvodnil okrem iného aj rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/21/2009 zo dňa 14.5.009, podľa ktorého nárok na nadmerný odpočet nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, pretože tento nárok vzniká ex lege v zmysle § 79 zákona o dani z pridanej hodnoty a nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, a to napriek tomu, že Zákon o správe daní vo svojom § 35b ods. 5 existenciu takéhoto rozhodnutia predpokladá. 38. Napriek skutočnosti, že správca dane a následne aj žalovaný hodnotia získané dôkazy týkajúce sa hmotnoprávnej stránky veci v rozpore so zásadami žalobcu, považoval za potrebné uviesť, že aj v prípade, ak by všetky zákonne zistené skutočnosti a dôkazy mali byť vzaté do úvahy z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2006 je dôkazom nezákonným (teda bol vyhotovený v rozpore so zákonom, čo potvrdil aj Najvyšší súd SR v rozsudku pod sp. zn. 3 Sžf/52/2010 zo dňa 01.12.2011), a teda nemohlo dôjsť k riadnemu ukončeniu daňovej kontroly v zmysle § 15 ods. 13 veta prvá Zákona o správe daní v znení účinnom do 31.12.2009. V daňovom konaní týkajúcom sa uplatnenia nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2006 teda doposiaľ nedošlo k takému úkonu správcu dane, ktorý by bol spôsobilý zmeniť stav, ktorý vyplýva z jeho daňového priznania za predmetné zdaňovacie obdobie. 39. Argumentácia žalovaného o nesplnení podmienok pre existenciu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v zmysle § 35b ods. 5 Zákona o správe daní v znení účinnom do 31.8.2007 je založená na formalistickom výklade uvedeného ustanovenia, pričom bol názoru, že predmetné ustanovenie, ako aj ostatné ustanovenia § 35b cit. zákona je potrebné vykladať ústavne konformným spôsobom tak, ako to urobil Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 3 Sžf/21/2009 zo dňa 14.05.2009. 40. Žalovaný vo vyjadrení upozornil na bod 52 rozsudku ESD vo veci C-107/10, podľa ktorého je povinnosťou každého členského štátu prijať legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná daň z pridanej hodnoty bude na jeho území vyberaná v plnej výške, pričom nespochybňuje, že Slovenská republika takéto opatrenia prijala v podobe zákona č. 222/2004 Z.z.; avšak je zrejmé, že žalovaný si ustanovenie bodu 52 vykladá príliš extenzívne. Oprávnenie členského štátu prijať legislatívne a správne opatrenia pre správny výber dane z pridanej hodnoty totiž nemožno vykladať tak, že je dovolený akýkoľvek postup správcu dane smerujúci k výberu DPH. Správca dane je pri jej výbere povinný postupovať v súlade s legislatívnymi a správnymi opatreniami prijatými členským štátom. Daňový úrad Trnava a následne aj žalovaný však svojim postupom prekročili zákonom ustanovený rozsah takýchto opatrení, čo bolo potvrdené aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. 41. Žalobca vo vyjadrení poukázal na bod 33 uvedeného rozsudku, a bol názoru, že z cit. bodu vyplýva že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. V tejto súvislosti ESD vo výroku uvedeného rozsudku uviedol, že čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES, posudzovaný z hľadiska zásady daňovej neutrality, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly, hoci tento daňový odpočet bol už prenesený v priebehu troch zdaňovacích období nasledujúcich po zdaňovacom období, keď k nemu došlo. Naopak skutočnosť, že táto obvyklá lehota je stanovená na 45 dní, nie je v rozpore s uvedeným ustanovením. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že aj keď lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly, ak takéto predĺženie prekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly, je potrebné takúto lehotu považovať za neprimeranú. Bez ohľadu na uvedené však v dôsledku skutočnosti, že daňový subjekt nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. 42. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že vyššie uvedené si uvedomuje aj zákonodarca, keď vládnym návrhom zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o dani z pridanej hodnoty, ktorý bol Národnou radou SR schválený v treťom čítaní dňa 12.10.2016, do zákona o dani z pridanej hodnoty zavádza inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (navrhovaný § 79a). 43. K argumentácii žalovaného, ohľadne rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/21/2009 a rozsudok ESD vo veci C-107/10 upriamil pozornosť na konanie vedené na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 7S/21/2012, vo veci v ktorej daňový úrad Košice zamietol žiadosť žalobcu o zaplatenie úrokov z omeškania z vráteného nadmerného odpočtu DPH. V uvedenom konaní Krajský súd v Košiciach podal ESD návrh na začatie prejudiciálneho konania, v ktorom položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky „má sa čl. 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES, doplnenej smernicou 2006/138/ES, vykladať tak, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá pri určení podmienok pre vrátenie nadmerného odpočtu DPH viaže priznanie úrokov z omeškania oneskoreného vrátenia dane z pridanej hodnoty až na uplynutie lehoty 10 dní od ukončenia daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu? Ak je odpoveď na prvú otázku kladná, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v prípade absencie vnútroštátne právnej úpravy úrokov z omeškania po uplynutí 10 dní od ukončenia daňovej kontroly, stanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou, na základe analógie iuris?“ 44. ESD vo svojom uznesení vo veci C-120/15 zo dňa 21.10.2015 posudzoval právnu úpravu Slovenskej republiky týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty uvedenú v zákone č. 222/2004 Z.z., pričom prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesť až dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca (viď body 25 a 26 uznesenia C-120/15). Na základe právneho posúdenia prejudiciálnych otázok prijal ESD v uvedenom rozhodnutí záver, že čl. 183 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. 45. Z predmetného rozhodnutia ESD teda vyplýva, že správca dane je povinný priznať daňovému subjektu - platiteľovi DPH, ktorý si uplatní nadmerný odpočet úrok z omeškania (sankčný úrok) za obdobie od 31. dňa po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie až do vrátenia nadmerného odpočtu. Mal tak za to, že v prejednávanej veci nie je potrebné podávať návrh na začatie prejudiciálneho konania, keďže je možné aplikovať doktrínu acte éclairé, pretože materiálne identická otázka, už bola zodpovedaná uznesením C-120/15, pričom ESD sa v uvedenom rozhodnutí podľa jeho názoru vyjadril aj k situácii, ak vnútroštátna právna úprava absentuje a k očakávanému postupu vnútroštátneho súdu. V tejto súvislosti upriamil pozornosť najmä na body 30 a 32 uznesenia C-120/15 a poukázal na základný princíp konania uvedený v čl. 4 Civilného sporového poriadku, ktoré je v spojitosti s § 5 ods. 1 Správneho súdneho poriadku potrebné aplikovať v prebiehajúcom konaní. 46. Zastával názor, že správca dane nielen, že nedodržal zákonom ustanovenú dĺžku trvania daňovej kontroly a postupoval tak v rozpore s § 30a ods. 7 Zákona s správe daní v znení účinnom do 31.08.2007, ale rozhodnutie č. 649/231/19282/08/Bur zo dňa 17.03.2008 vydal správca dane, ktorý na to v čase rozhodovania nebol miestne príslušný. Daňové konanie týkajúce sa uplatnenia nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2006 teda trpí viacerými vadami, aj keď žalovaný účelovo upozorňuje len na dôvod nezákonnosti založený na prekročení dĺžky trvania daňovej kontroly. 47. V každom prípade však mal za to, že jeho údajné závažné porušenia hmotnoprávnych predpisov, vady daňového konania týkajúceho sa uplatnenia jeho nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2006, ako aj úvahy žalovaného týkajúce sa jeho konania v priebehu predmetnej daňovej kontroly, nemôžu mať pre rozhodnutie vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného žiadny vplyv, keďže podstatným pre posúdenie predmetu tohto konania je právne posúdenie jeho nároku na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. 48. Záverom poukázal na skutočnosť, že aj napriek tomu, že z §246d O.s.p. vyplýva, že lehota spočíva až do právoplatného ukončenia súdneho konania, avšak nesplnil zákonné požiadavky stanovené na priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a naviac žiada ich vyplatenie aj za obdobie súdneho konania. Uviedol, že cit. ustanovenie nemožno aplikovať na trvanie jeho nároku na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2006. Uvedené ustanovenie možno aplikovať výlučne na lehoty pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších územných celkov. V zmysle uvedeného by teda bolo možné uvedené ustanovenie aplikovať napr. na spočívanie lehoty týkajúcej sa zániku práva vyrubiť sankčný úrok ustanovený v § 35b ods. 9 Zákona o správe daní avšak nie trvanie nároku na zaplatenie sankčného úroku. IV. Právne posúdenie 49. Krajský súd v Bratislave v zmysle ustanovenia § 10 SSP a preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 50. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 51. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. 52. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 53. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať rozhodnutie žalovaného Finančné riaditeľstvo SR zo dňa 12.08.2015 č. 1286203/2015, ktorým žalovaný rozhodujúc o odvolaní žalobcu, voči rozhodnutiu Daňového úradu v Bratislave č. 542113/2015 zo dňa 11.05.2015, ktorým tento podľa § 63 ods. 1, § 63 ods. 3 písm. c) Daňového poriadku nevyhovel žiadosti žalobcu o zaplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodol tak, že vyššie uvedené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. 54. Podľa ust. § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré boli už predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok prípade stručne zopakuje jeho dôvody. V danej veci ide o totožného žalobcu, žalovaného a totožný predmet konania ako v konaní sp. zn. 1S 252/2015 a preto súd poukazuje na zdôvodnenie v rozsudku č.k. 1S 252/14-63 zo dňa 27.10.2016, s ktorým sa plne stotožňuje a uvádza ho v tomto rozsudku. 55. Z obsahu administratívneho spisu zistil súd, skutkový stav opísaný v kapitole 1 tohto rozsudku. 56. Podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 57. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 58. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6, 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 59. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 60. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca. 61. Podľa článku 183 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. 62. Súd konštatoval, že daňové orgány sú nepochybne oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Žalovaný však stotožňuje nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH, ani z Daňového poriadku a je v rozpore s judikatúrou SD EÚ. 63. Vyššie citovaná smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokomforne t.j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokomforne je orgán aplikujúci právo toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy na základe, ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutie bola v rozpore so záväznou interpretáciou článku 183 DPH smernice vyplývajúcej z judikatúry SD EÚ. 64. Súd poukazuje na opakovane vyslovený právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu (porovnaj napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141) všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf 5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17) nariadenia (napr. Polity, 437114.12 971 Zb. s 1039 bod 9), smernice (Becker 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53) a rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3971 Zb. s 867) medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupfenberg, 104/81, 26.10.1982 Zb. s 3641). 65. Akákoľvek úniová právna norma má vždy bez ohľadu na vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. 66. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie. 67. Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány (Hubbard, C-20/92 01.07.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail 82/71, 21.03.1972, Zb. s 119 bod 5). 68. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má úniové právo, podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný. 69. Ak eurokomforný výklad vnútroštátneho práva nie je totožný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomoci a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie, nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie (ČEZ, C-115/08 z 27.10.2009 bod 138, Luigi, C-357/06, 18.12.2007 Zb. s I-12311, Engelbrecht C-262/97 z 26.09.2000 Zb. s I-7321 bod 39, 40, IN.CO.GE, C-10 22/97, 22.10.1998 Zb. s I-6307, bod 20, Murphy, 157/86 04.02.1988 Zb. s 673, bod 11; Simmenthal, 106/77 z 09.03.1978 Zb. s 629 body 21-20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku. 70. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu. 71. V tejto súvislosti súd poukazuje na vyššie spomínaný rozsudok ESD C-107/10, ohľadom výkladu článku 183 DPH smernice, ktorý sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného článkom 183 smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní úpravy únie dodržať zásadu ochranu legitímnej dôvery. Právo na odpočítanie neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 smernice o DPH stanoviť, aby bol odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia alebo vrátený, Súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. 72. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma, vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. 73. Z uvedeného súd dospel k záveru, že právny názor žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok uplatnený žalobcom sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore s vyššie opísanými zásadami fungovania systému DPH ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote, čo je lehota, ktorá sama osebe v súlade s článkom 183 smernice o DPH a povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy vzniká až po uplynutí tejto lehoty. 74. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. 75. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. 76. Podľa názoru súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr a bez akékoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty, na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. 77. Súd je názoru, že prístup správcu dane i žalovaného, ktorí právo na takúto kompenzáciu popierajú, nie je opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňujúci daňový subjekt. 78. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie uznesenie z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o., proti Daňovému úradu v Košiciach, ktorý posudzoval právnu úpravu Slovenskej republiky týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, uvedenú v zákone č. 222/2004 Zb., pričom prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi so zásadami daňovej neutrality, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej osobe, počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesťkrát až dvanásťkrát dlhšie ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca (uznesenie SD EÚ C-120/15 bod 25, 26). 79. Na základe právneho posúdenia prejudiciálnych otázok Krajského súdu v Košiciach, prijal Súdny dvor Európskej únie záver, že článok 183 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. V súvislosti s úrokmi z omeškania Súdny dvor EÚ v bode 24 citovaného rozhodnutia uvádza ...“v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe, po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania“...(pozri rozsudok A., C-431/R, EU: C:2013:686, bod 23 a uznesenie N., C-654/13; EU:C2014/2127 bod 32). 80. Súdny dvor (desiata komora) rozhodol vo veci tak že. „... Článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom, zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. 81. Na základe vyššie uvedených skutočností súd skonštatoval, že správca dane v prejednávanej veci je povinný priznať daňovému subjektu (platiteľovi DPH), ktorý si uplatní nadmerný odpočet, úrok z omeškania z neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov. 82. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán posúdili vec po právnej stráne nesprávne, a preto ich rozhodnutia s poukazom na ustanovenie § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 83. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 167 ods. 1 SSP tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal 100% náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku. 84. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. Proti výroku o zamietnutí návrhu na priznanie odkladného účinku žaloby nemožno v zmysle § 439 ods. 2 písm. e) S.s.p. podať kasačnú sťažnosť. V Bratislave, dňa 20.06.2017