Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/45/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200357 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1016200357.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: ZetaPark, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 44 783 809, právne zastúpený: BBH advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO: 36 713 066, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 21465885/2015 zo dňa 15.12.2015, takto r o z h o d o l : Správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 21465885/2015 zo dňa 15.12.2015 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 20778548/2015 zo dňa 21.09.2015 z r u š u j e podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd priznáva proti žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Správca dane Daňový úrad Košice vykonal v čase od 25.09.2011 do 24.02.2012 u žalobcu kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2011, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 9800403/2700/2012/ Teg zo dňa 22.02.2012 (ďalej aj „protokol“), ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 24.02.2012. Platobným výmerom č. 9800303/4448/2012 zo dňa 05.03.2012 v tom čase miestne príslušný Daňový úrad Košice určil za zdaňovacie obdobie jún 2011 nadmerný odpočet vo výške XXX.XXX,XX eura. Daňový úrad Bratislava ako nový miestne príslušný daňový úrad (ďalej aj „správca dane“) vrátil žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2011 v sume XXX.XXX,XX eura (slovom stodvadsaťtisícšesťstotridsaťšesť eura tridsaťpäť centov) dňa 06.03.2012. 2. Následne správca dane na základe ust. § 79 ods. 3 zákona 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej aj „daňový poriadok“) rozhodnutím č. 9102303/5/548398/2012 zo dňa 25.05.2012 (ďalej aj „rozhodnutie I. správcu dane“) priznal žalobcovi úrok nadmerného odpočtu vo výške XX,XX eura za jeden deň omeškania s vrátením nadmerného odpočtu. 3. Voči rozhodnutiu správcu dane sa žalobca dňa 13.06.2012 odvolal a svoje odvolanie dôvodil tým, že mu prislúcha úrok za celý čas, po ktorý nemohol disponovať s prostriedkami z nadmerného odpočtu vzhľadom na trvajúcu daňovú kontrolu, teda celkom za 163 dní. 4. Žalovaný o odvolaní rozhodol dňa 27.08.2012 rozhodnutím č. 1020502/1/1139313/2012/885-r tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie správcu dane ako vecne správne potvrdil. 5. Daňový subjekt napadol rozhodnutia vydané v pôvodnom konaní žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 21.10.2012 a krajský súd rozsudkom č.k. 2S/979/2012-53 zo dňa 24.04.2013 žalobe v celom rozsahu vyhovel a napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudkom súd vyslovil, že právny názor žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok uplatňovaný žalobcom od uplynutia všeobecnej 30-dňovej lehoty sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore so zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. Poukázal konajúci súd, že k vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote 30 dní, čo je lehota, ktorá je sama o sebe v súlade s čl. 183 smernice o DPH a povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy vzniká až po uplynutí tejto lehoty. Krajský súd tiež v rozsudku konštatoval, že by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr, bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel potom slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Súd zastal názor, že prístup správcu dane i žalovaného, ktorý právo na túto kompenzáciu popierajú, je neproporcionálny, neopodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová kontrola. 6. Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd SR rozsudkom vo veci sp. zn. 8Sžf/115/2013 zo dňa 11.12.2014 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.04.2013 ako vecne správny potvrdil. Poukázal NS SR v odôvodnení svojho rozhodnutia na zodpovednosť členského štátu za dodržiavanie európskeho práva, pričom z judikatúry SDEÚ vyplýva, že k porušeniu práva EÚ môže dôjsť okrem rozhodnutia orgánu verejnej moci, aj rozhodnutím súdnej moci, a to prijatím súdneho rozhodnutia, ktoré jasne protirečí judikatúre SD (pozri rozsudok z 30.09.2003, Köbler v. Rakúsko C-224/01, ECR 2003, S 10239, ods. 56). Súdny dvor v dotknutom rozsudku v bode 51 a 55 uviedol, že podľa judikatúry súdneho dvora je výpočet úrokov dlžných zo strany štátu, ktorý ako okamih, od ktorého plynie lehota, neprevzal deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle nahradený podľa smernice o DPH, v zásade v rozpore s požiadavkami článku 183 tejto smernice. Podľa článku 183 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Vychádzajúc z uvedeného daňové orgány sú nepochybne v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Najvyšší súd tiež poukázal, že žalovaný však nesprávne stotožňuje nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH ani z daňového poriadku a jej v rozpore s judikatúrou SDEÚ, na ktorú poukázal už Krajský súd v Bratislave. Tiež pripomenul NS SR, že DPH smernica je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát nielenže záväzná, ale má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokonformne, t.j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo toto ustanovenie oprávnený nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia, bola v rozpore so záväznou interpretáciou čl. 183 DPH smernice vyplývajúcej z judikatúry SDEÚ. 7. V pokračujúcom daňovom konaní správca dane sa s názorom vysloveným tak v rozsudku krajského súdu ako aj rozsudku NS SR nestotožnil a na základe ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku novým rozhodnutím č. 20778548/2015 zo dňa 21.09.2015 opätovne priznal žalobcovi úrok v rovnakej výške, ako v pôvodnom zrušenom rozhodnutí zo dňa 25.05.2012, teda vo výške XX,XX eura a za jeden deň omeškania. 8. Splnomocnený zástupca platiteľa (žalobcu) podal voči tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietal, že rozhodnutie je vydané v priamom rozpore s právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/979/2012-53 zo dňa 24.04.2013 v spojení s rozsudkom NS SR vo veci sp. zn. 8Sžf/115/2013 zo dňa 11.12.2014, s daňovým poriadkom a v rozpore s právom EÚ. Súdne orgány konštatovali, že daňovým subjektom, ktorým bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu kontroly neskôr, prináleží od štátu ako kompenzácia úrok zo zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu. Povinnosť platiť úroky z nevrátenej sumy nadmerného odpočtu vzniká už odo dňa uplynutia všeobecnej 30-dňovej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Správca dane si teda svojvoľne interpretoval daňový poriadok vo veci, v ktorej už právoplatne rozhodol súd, pričom platiteľ je nútený vynakladať ďalšie prostriedky na ochranu svojich práv a znova sa domáhať týchto práv v už právoplatne rozhodnutej veci. Ďalej dôvodil platiteľ, že takýmto nezákonným konaním správcu dane mu vzniká škoda, ktorú si bude uplatňovať i podľa zákona č. 514/2013 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Poukázal ďalej na ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku, posledná veta, podľa ktorej správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu, aj keď nie je stanovené, čo sa považuje za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, resp. za aké obdobie sa má priznať úrok v danej veci. Poukázal platiteľ na právoplatné súdne rozhodnutia, podľa ktorých sa má úrok počítať odo dňa nasledujúceho po uplynutí 30-dňovej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH. Ďalej uviedol, že úrok sa počíta podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, t.j. aktuálne vo výške 10% z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. V závere preto žiadal, aby odvolací orgán zmenil rozhodnutie správcu dane č. 20778548/2015 zo dňa 21.09.2015 tak, že prizná platiteľovi dane úrok v celkovej výške X.XXX,XX eura. 9. O odvolaní platiteľa žalovaný rozhodol dňa 15.12.2015 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie správcu dane ako vecne správne potvrdil rozhodnutím č. 21465885/2015. Svoje rozhodnutie odvolací orgán založil na názore, že v Slovenskej republike neexistuje právna úprava na priznanie úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu za dobu vykonávania daňovej kontroly a podľa obsahu predloženého spisového materiálu mal za to, že správca dane postupoval v zmysle platnej a účinnej legislatívy Slovenskej republiky, keď rozhodnutím č. 20778548/2015 zo dňa 21.09.2015 priznal žalobcovi úrok len za jeden deň vrátenia nadmerného odpočtu DPH za jún 2011 po lehote na jeho vrátenie. Svoje rozhodnutie odvolací orgán oprel aj o čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z toho mu vyplynulo, že daňové orgány ako orgány štátnej správy sú povinné konať v súlade s príslušnými platnými a účinnými zákonmi. II. Žaloba 10. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 03.03.2016 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 21465885/2015 zo dňa 15.12.2015 s návrhom na jeho zrušenie v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 20778548/2015 zo dňa 21.09.2015 postupom podľa v tom čase účinného ust. § 250j ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného a správcu dane bolo vydané v rozpore s názorom súdu, ktorý bol vyslovený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/979/2012-56 zo dňa 24.04.2013 v spojení s rozsudkom NS SR sp.zn. 8Sžf/115/2013 zo dňa 11.12.2014. Ďalej žalobca zastáva názor, že žalovaný pri rozhodovaní neprihliadal ani na uplatňovanie právnych predpisov EÚ v nadväznosti na judikatúru ESD a porušil zásadu eurokonformného výkladu, keď v rozpore s právom EÚ žalobcovi priznal úrok zo sumy nadmerného odpočtu vrátenej po daňovej kontrole vyčíslený za nesprávne časové obdobie, resp. v nesprávnej výške. Žalovaný tiež nesprávne v tomto prípade vykladal ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku, nakoľko postupoval v rozpore s platným právom EÚ a to najmä v rozpore so závermi rozhodnutia č. C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD a uznesenia č. C-120/15 Kovozber s.r.o., ktoré ako prameň prameň práva EÚ majú v prípade rozporu prednosť pred uvedeným vnútroštátnym ustanovením. 11. Dôvody žaloby boli pokiaľ ide o zdôvodnenie námietok podrobnejšie zdôvodnené len vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci rozporu s rozsudkom krajského súdu a rozsudkom NS SR vydaným rozhodnutím a pokiaľ ide o porušenie vnútroštátneho práva a zásady eurokonformného výkladu, žalobca s týmito námietkami v zásade len všeobecne odkázal na svoje predchádzajúce podania v danej veci a pôvodnú žalobu zo dňa 30.11.2012 vo vzťahu k pôvodne vydaným rozhodnutiam. 12. Bližšie poukázal žalobca len na uznesenie č. C-120/15 v slovenskom prípade Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice, kde ESD konštatoval, že slovenská právna úprava, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly je v rozpore s čl. 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (bod 33. predmetného uznesenia). ESD opätovne potvrdil, že slovenská zdaniteľná osoba, ktorej bol vrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu, má podľa práva EÚ nárok na zaplatenie úrokov z omeškania (bod 28. predmetného uznesenia). ESD v neposlednom rade tiež uviedol, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov EÚ v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom EÚ alebo tento výkon nadmerne sťažili (bod 30. predmetného uznesenia). 13. Vychádzajúc z uvedeného záverom potom žalobca zhrnul, že má nárok na úrok zo zadržiavaných finančných prostriedkov za celé obdobie výkonu daňovej kontroly, t.j. odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu do dňa vrátenia nadmerného odpočtu, pričom tento úrok sa počíta podľa ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku, t.j. aktuálne vo výške 10% z oneskorene vráteného nadmerného odpočtu. A ak takto žalovaný a správca dane v rozpore s právnym názorom súdnych orgánov nerozhodol, napadnuté rozhodnutia sú nezákonné a vecne nesprávne a preto navrhol ich zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie žalovanému. III. Vyjadrenie žalovaného 14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 21.04.2014 uviedol, že v prípade daňovej kontroly u žalobcu nebola prekročená zákonná lehota na výkon kontroly a preto je možné považovať dobu výkonu kontroly za primeranú. Zo strany správcu dane neprišlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu a poukázal pritom na bod 25 uznesenia prípadu C-120/15, prvá veta, v ktorom sa uvádza, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy vo veci samej sa nadmerný odpočet DPH musí v zásade vrátiť zdaniteľnej osobe v lehote 30 dní od podania daňového priznania DPH. Túto informáciu uvedenú súdnym dvorom žalovaný považuje za nesprávnu, pretože nadmerný odpočet si podľa platného hmotnoprávneho predpisu platiteľ dane odpočíta od vlastnej daňovej povinnosti vyplývajúcej z daňového priznania podaného za nasledujúce zdaňovacie obdobie, až keď si platiteľ dane nemôže odpočítať nadmerný odpočet ani jeho časť od vlastnej daňovej povinnosti za nasledujúce zdaňovacie obdobie, tak sa nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítaná časť vráti platiteľovi do 30 dní od podania daňového priznania za nasledujúce zdaňovacie obdobie. Z vnútroštátnej právnej úpravy teda vyplýva všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu, resp. jeho časti 60 dní. 15. Žalovaný ďalej uviedol, že aj napriek tomu, že v právnom poriadku SR sa má aplikovať princíp prednosti práva EÚ, správca dane pri rozhodovaní má postupovať v zmysle zásady zákonnosti, ktorá je uvedená v § 3 ods. 1 daňového poriadku. Správca dane pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni pritom záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane v zmysle tejto zásady je povinný pri správe daní postupovať na základe zákona a zákonom určeným spôsobom, čo mu priamo vyplýva z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Prejudikovanie rozhodnutia súdneho dvora bez akceptovania primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly žalovaný považuje za porušenie zásady ekvivalencie a efektivity voči SR, ktorej záujmy sú štátne orgány povinné chrániť. Poukázal pritom žalovaný na uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 3Sžf/44/2013 zo dňa 01.08.2014, v ktorom NS uviedol, že vnútroštátny súd nemá právo rozhodnúť súdnym predsedensom, pretože v tomto prípade by už išlo o normotvorbu, vytváranie prameňa práva na vnútroštátnej úrovni a teda o pozitívnu činnosť súdu v zmysle vytvorenia prameňa práva, ktorým oprávnením slovenské súdy nedisponujú. 16. Záverom preto žalovaný zotrval na svojom právnom názore a stanovisku, že rozhodnutia o úroku boli vydané daňovými orgánmi v súlade s platnou a účinnou tuzemskou legislatívou v danom čase, preto žiadal, aby súd žalobu zamietol, pretože vec bola posúdená správne po skutkovej aj po právnej stránke a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. IV. Právne posúdenie veci 17. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia a po preskúmaní dospel k záveru, a to v kontexte konkrétnych námietok žaloby vo vzťahu k tvrdenému rozporu vydaných rozhodnutí s právne záväzným názorom vysloveným rozsudkom vo veci č.k. 2S/979/2012-53 zo dňa 24.04.2013 v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 8Sžf/115/2013 zo dňa 11.12.2014, že v rozsahu tejto námietky je žaloba konkrétna a dôvodná a preto je potrebné žalobe vyhovieť a napadnuté rozhodnutia zrušiť. 18. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia/opatrenia orgánu verejnej správy je posudzovať, či orgán vecne príslušný na konanie a rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi a aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci preskúmavacieho konania správny súd skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, a to či uvedené procesné pochybenie je takou vadou konania pred týmto orgánom, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 19. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 20. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 21. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 22. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 23. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca. 24. Podľa čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. 25. Podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 26. Podľa § 250j ods. 6 OSP, správne orgány sú viazané právny názorom súdu. 27. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 28. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 29. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 30. Konajúci súd na tomto mieste považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že predmetom preskúmania sú rozhodnutia správcu dane a žalovaného vydané v pokračujúcom administratívnom konaní vo veci priznania úroku nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2011. 31. V danom prípade pôvodne vydané rozhodnutia správcu dane a žalovaného, ktorými daňové orgány priznali žalobcovi úrok nadmerného odpočtu vo výške XX,XX. eur len za jeden deň omeškania s vrátením nadmerného odpočtu vzhľadom na pribiehajúcu daňovú kontrolu zdaňovacieho obdobia jún 2011 oproti žalobcom žiadanému úroku celkom za 163 dní, boli v rámci preskúmavacieho konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 2S/979/2012 zrušené. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24.04.2013, č.k. 2S/979/2012-56 napadnuté rozhodnutie žalovaného č.: 1020502/1/1139313/2012/885-r zo dňa 27.08.2012 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102303/5/548398/2012 zo dňa 25.05.2012 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP pre nesprávne právne posúdenie veci a túto vrátil na ďalšie konanie žalovanému. Vecnú správnosť tohto rozhodnutia potvrdil v rámci odvolacieho konania Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 11. Decembra 2014 vo veci sp. zn. 8Sžf/115/2013, keď okrem iného uviedol: „Daňové orgány sú nepochybne oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Žalovaný však stotožňuje nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zák. o DPH ani z daňového poriadku a naviac je v rozpore s judikatúrou SDEÚ citovanou krajským súdom. DPH smernica je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát nielenže záväzná, ale má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokonformne, t.j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia bola v rozpore so záväznou interpretáciou čl. 183 DPH smernice vyplývajúcej z judikatúry SDEÚ. Najvyšší súd poukazuje na zodpovednosť členského štátu za dodržiavanie európskeho práva, pričom z judikatúry SDEÚ vyplýva, že k porušeniu práva EÚ môže dôjsť, okrem rozhodnutia orgánu verejnej moci, aj rozhodnutím súdnej moci, a to prijatím súdneho rozhodnutia, ktoré jasne protirečí judikatúre SD (pozri rozsudok z 30.09.2003, Köbler v. Rakúsko, C-224/01, ECR 2003, s. 10239, ods. 56). Žalovaným namietaná odlišnosť bulharskej právnej úpravy, ktorá bola predmetom prejudiciálneho konania, výsledkom ktorého bol rozsudok C-107/10, je irelevantná. SDEÚ v konaní o prejudiciálnej otázke neposkytuje výklad práva jednotlivých členských štátov, ale vykladá právo únie, tak aby jeho aplikácia bola jednotná. Nemožno očakávať, že pokiaľ únia umožnila procesné autonómne upraviť postup pri uplatnení nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, všetky právne úpravy v jednotlivých členských štátoch budú totožné.“ 32. Odkazujúc na rozsudok SDEÚ č. C-107/10 zdôraznil tiež, že „podľa judikatúry Súdneho dvora je výpočet úrokov dlžných zo strany štátu, ktorý ako okamih, od ktorého plynie lehota, neprevzal deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle nahradený podľa smernice o DPH, v zásade v rozpore s požiadavkami článku 183 smernice Rady 2006/112/ES.“ 33. Bolo preto povinnosťou žalovaného a správcu dane, ako orgánov viazaných právnym názorom Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR vyslovenom v citovaných rozsudkoch a riadiac sa ich záväzným právnym názorom (v čase rozhodovania ust. § 250j ods. 6 OSP), rozhodnúť v pokračujúcom administratívnom konaní súladne s týmto právnym názorom. 34. Daňový úrad Bratislava však neuznajúc vecnú správnosť vo veci vydaných súdnych rozhodnutí opätovne rozhodol ako v pôvodnom konaní a rozhodnutím č.: 20778548/2015 zo dňa 21.09.2015 podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku priznal žalobcovi ako daňovému subjektu úrok zo sumy nadmerného odpočtu vo výške XXX.XXX,XX eur za zdaňovacie obdobie jún 2011 vo výške 3-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma nadmerného odpočtu podľa tohto zákona vrátená. Pre prípad, že 3-násobok ZUS ECB nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto 3-násobku ZUS ECB použije ročná úroková sadzba 10%. Vychádzajúc z tohto výpočtu tak priznal žalobcovi opätovne úrok len vo výške XX,XX eur a za jeden deň omeškania. 35. V odvolaní proti tomuto rozhodnutiu žalobca namietal svojvoľné interpretovanie daňového poriadku vo veci, v ktorej už rozhodol právoplatne súd a ktorého právny názor je pre správcu dane záväzný. Potom odvolávajúc sa na ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku, posledná veta a tiež na právoplatné súdne rozhodnutia, podľa ktorých sa má úrok počítať odo dňa nasledujúceho po uplynutí 30-dňovej lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH a postupom podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku a aktuálne vo výške 10% z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Preto žiadal, aby žalovaný ako odvolací orgán i vzhľadom na dĺžku konania zmenil rozhodnutie správcu dane zo dňa 21.09.2015 tak, že prizná žalobcovi ako platiteľovi dane úrok v celkovej výške X.XXX,XX eura. 36. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 21465885/2015 zo dňa 15.12.2015 napadnuté rozhodnutie správcu dane zo dňa 21.09.2015 ako vecne správne potvrdil. Žalovanému zo súdnych rozhodnutí vyplynulo, že v SR neexistuje právna úprava na priznanie úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu za dobu vykonávania daňovej kontroly a súdom SR neprináleží právomoc normotvorby, pričom s právnym názorom vo veci konajúcich súdov sa nestotožnil. Naopak má za to, že právny názor správcu dane je vecne správny a napĺňa článok 2 ods. 2 Ústavy SR. 37. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutia správcu dane a žalovaného z pokračujúceho administratívneho konania boli vydané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovením § 250j ods. 6 zaviazal záväznosťou správne orgány súdom vysloveným názorom pre ďalšie konanie pod následkom zrušenia nových rozhodnutí vydaných v rozpore s týmto právnym názorom. Uvedená záväznosť sa premietla po účinnosti Správneho súdneho poriadku dňom 1. júla 2016 do jeho ustanovenia § 191 ods. 6. Týmito zákonnými ustanoveniami sa ale správca dane a ani žalovaný neriadili a nové rozhodnutia vydali v rozpore s uvedeným a záväzným právnym názorom súdu vysloveným. 38. Už toto primárne pochybenie konajúcich daňových orgánov je tak závažným porušením ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktorý má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a napĺňa dôvod a dikciu ust. § 191 ods. 1 písm. g) SSP, pre ktorý súd napadnuté rozhodnutie žalovaného musel zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Vzhľadom na tento základný dôvod nebolo potom už povinnosťou súdu, aby sa vysporiadaval s ďalšími a napokon len všeobecnými a nepostačujúco konkretizujúcimi v žalobe v rámci zákonnej lehoty na jej podanie, s odvolaním na sa koncentračnú zásadu, dôvodmi žaloby. 39. Bude povinnosťou žalovaného riadiac sa právnym názorom súdu, ktorým je orgán verejnej správy podľa § 191 ods. 6 SSP viazaný, opätovne vo veci a súladne s vysloveným právnym názorom Krajského súdu v Bratislave vyslovenom v rozsudku č. 2S/979/2012-53 zo dňa 24.04.2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 8Sžf/115/2013 zo dňa 11.12.2014 rozhodnúť a svoje rozhodnutie riadne a súladne s požiadavkami preskúmateľnosti odôvodniť. 39. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a v konaní úspešnému žalobcovi súd priznal proti žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom. 40. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 755/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov z znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave na Najvyšší súd SR (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.