Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/54/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200426 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1016200426.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členov senátu JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: W4, s.r.o., IČO: 44 015 232, Blagoevova 9, 851 04 Bratislava, zast.: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, IČO: 00 166 405, Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2015/5510, O-688/2015 zo dňa 08.02.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 08.02.2016 žalovaný zmenil rozhodnutie vydané v prvom stupni Inšpektorátom práce Nitra (ďalej len „prvostupňový orgán”) č. 452/15/práv., IPNR_OPS/ ROZ/2015/744 zo dňa 16.10.2015 tak, že sa vypúšťa konštatované porušenie povinnosti vo vzťahu k fyzickým osobám A. U. - Ž. (M.. XX.XX.XXXX) za mesiac 02/2015 a A. W. (nar. XX.XX.XXXX) za mesiac 01/2015, a teda sa účastníkovi konania (žalobcovi) na základe § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce”) ukladá pokuta vo výške 5.000 Eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode zákona o inšpekcii práce, konkrétne za porušenie ust. § 120 ods. 1 Zákonníka práce, ktorého sa dopustil tým, že ako zamestnávateľ neposkytol zamestnancom: L. W. (nar. XX. XX. XXXX, pracovná zmluva zo dňa 14. 02. 2012, druh práce „barista/čašník") za obdobie november 2014 až február 2015, T. L. (nar. XX. XX. XXXX, pracovná zmluva zo dňa 25. 11. 2014, druh práce „barista/ čašník") za obdobie november 2014 až marec 2015, V. L. (nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 09. 06. 2014, druh práce „barista/čašník") za obdobie november 2014 až marec 2015, A. U. - Ž. (nar. XX. XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 28.10.2011, druh práce „barista/čašník") za obdobie november 2014 až január 2015, L. Č. (nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 29. 02.2012, druh práce „manažér prevádzky") za obdobie november 2014 až február 2015, A. W. (nar. XX. XX. XXXX, pracovná zmluva zo dňa 27. 11. 2012, druh práce „barista/čašník") za obdobie november 2014 a december 2014, I. B. (nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 20.07. 2013, druh práce „barista/čašník") za obdobie november 2014 až február 2015, D. A. (nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 27.11.2014, druh práce „barista/ čašník") za obdobie november 2014 až marec 2015, R. B. (nar. XX. XX. XXXX, pracovná zmluva zo dňa 25.11.2014, druh práce „barista/čašník") za obdobie november 2014 až marec 2015 mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta. 2. Správne orgány rozhodli o uložení pokuty pre žalobcu z dôvodu, že na základe výkonu inšpekcie práce u žalobcu ako zamestnávateľa v prevádzke: COFFESHOP COMPANY, Akademická 1/A, Nitra - OC Centro Nitra, v dňoch 27.04.2015, 14.05.2015, 18.05.2015 a 22.05.2015 bolo zistených sedem nedostatkov v oblasti pracovnoprávnych vzťahov, ktoré boli právne posúdené ako porušenie § 120 ods. 1 Zákonníka práce. II. Žaloba 3. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Taktiež žiadal priznať náhradu trov konania. 4. Žalobca napadnuté rozhodnutia napádal čo do výšky pokuty s tvrdením, že je neprimeraná a neboli v nej správne zohľadnené pozitívne okolnosti prípadu. Namietal porušenie zásady dvoj stupňovitosti konania, porušenie zásady právnej istoty, porušenie zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a porušenie zásady zákonnosti a vysporiadania sa s námietkami. 5. V súvislosti s porušením zásady dvoj stupňovitosti konania uviedol, že žalovaný používa nové podstatné vecné argumenty, ktoré neboli použité v prvostupňovom konaní, keď tvrdí, že porušenia, za ktoré bola udelená pokuta, boli vytýkané už v inom predchádzajúcom konaní, a to v protokole č. ITA-44-29-2.3/P-E24-14. Žalobca mal za to, že odvolací orgán použil nový argument nesprávne, pretože v danej podobnej veci došlo k právoplatnému, t.j. záväznému záveru o porušení až dávno po začatí tejto kontroly, ktorej sa týka žaloba. Protokol je len faktický zápis stavu a hypotézy, nie záver, takže žalobca nemohol zistenia z danej podobnej veci použiť na usmernenie v tejto veci, ktorej sa týka žaloba. 6. Porušenie právnej istoty žalobca videl v súvislosti s výškou uloženej pokuty vo veci uvedenej v prechádzajúcom bode tohto rozsudku, ktorá bola niekoľkonásobne nižšia. Poukázal na fakt, že pokuta v podobnej veci bola udelená po začatí tejto, ktorej sa týka žaloba, takže nejde o opakované porušenie ale dva rovnocenné prípady. Vyjadril presvedčenie, že právna istota je všeobecný ústavný princíp vo všetkých procesoch pred orgánmi verejnej moci. Žiaden orgán verejnej moci nemôže svoju právomoc zneužívať na úkor základných ústavných princípov a ak chce právomoc využiť, musí ju vyvážiť náležitými dôvodmi, ktoré potvrdia, že ústavné princípy porušené neboli. V danom prípade sa podľa žalobcu žalovaný nevenoval porovnaniu s pokutou za rovnaké porušenie v inej veci, t.j. dotknutému princípu právnej istoty. 7. Porušenie zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania žalobca namietal už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Zdôraznil, že aj za predpokladu uznania tejto námietky za relevantnú žalovaný nemal skúmať porušenie tejto zásady, ale mal vec vrátiť prvostupňovému orgánu. Takto odňal žalobcovi právo vyjadriť sa ku všetkým rozhodným argumentom, pretože odvolací orgán posúdil tento argument účastníka „naoko" v jeho prospech, ale bez toho, aby zmenil aj petit rozhodnutia v jeho prospech, a to napriek tomu, že prvostupňový orgán na tento argument v prospech účastníka neprihliadal ani sa mu nijak nevenoval. 8. K porušeniu zásady zákonnosti malo dôjsť tak, že nebol zohľadnený aspekt dlhodobých premyslených krádeží u žalobcu vo výške až 40.000 Eur zo strany kontrolovaných zamestnancov, t.j. následky v neprospech žalovaného vôbec neboli také, ako z protokolu vyznieva. Žalovaný na tento zásadný argument nemal v napadnutom rozhodnutí reagovať. Žalobca mal za to, že v tomto prípade ide o porušenie povinnosti vysporiadať sa so všetkými dôvodmi odvolania podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v nadväznosti na § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce, a to s poukazom na § 19 ods. 6 písm. a/ zákona o inšpekcii práce (dikcia „zohľadní závažnosť následkov"). Žalobca namietol, že nebol zohľadnený mechanizmus vzniku protiprávneho stavu a ojedinelosť, t.j., že k porušeniu mzdových nárokov došlo nesprávnym zaradením do mzdových stupňov (t.j. nie cieleným poškodzovaním jednotlivých zamestnancov, ale systémovou chybou), takže ani nemôže záležať na počte zamestnancov a rovnako nemôže záležať na počte porušení, keďže viaceré sú takto logicky naviazané na jednu chybu žalobcu. Tým žalobca namietal, že nemožno zohľadňovať len formálne počet zamestnancov dotknutých porušením a počet porušení. Žalovaný k mechanizmu neuviedol nič, naopak len opakuje počet zamestnancov a porušení. S argumentom žalobcu sa teda nijak nevysporiadal, resp. jeho odpoveď nemá žiadny logický súvis. Argument o mechanizme bol relevantný už len z jednoduchého logického hľadiska a trvá na tom, že mal byť zohľadnený ako jeden z najdôležitejších. Doplnil, že ostatné porušenia boli len predmetom inšpekcie, ale nie sú predmetom konania o pokute, keďže už sa raz rozhodlo, že sa za ne pokuta neuloží. Žalobca sa preto ostatným porušeniam v konaní pokute za toto porušenie ani nevenoval a nebránil, a teda žalovaný to nemohol použiť ako argument. 9. Žalobca uviedol, že pre posúdenie výšky sankcie je relevantné zavinenie. Nesúhlasil so záverom žalovaného, že v tomto prípade ide o objektívnu zodpovednosť a na zavinenie sa nehľadí. Podľa žalobcu žalovaný nepochopil, že žalobca zavinením nenapadá zodpovednosť, ale výšku pokuty, čo je zásadný rozdiel. Trval na tom, že to malo byť zohľadnené (najmä s ohľadom na závažnosť v zmysle § 19 ods. 6 písm. a/ zákona o inšpekcii práce) a žalovaný mal otázku vrátiť prvostupňovému orgánu. Uviedol, že závažnosť porušenia podľa § 19 ods. 6 písm. a/ zákona o inšpekcii práce treba vykladať tak, aby kategoricky zodpovedala závažným porušeniam podľa § 19 ods. 3 zákona o inšpekcii práce. Argument žalovaného považoval za nesprávny vzhľadom na to, že išlo o výkladové pravidlo, nie priamu aplikáciu § 19 ods. 3 zákona o inšpekcii práce na § 19 ods. 1 tohto zákona. Trval na takom výklade, že pokiaľ porušenia v tomto prípade nie sú kategoricky podobné tým, ktoré uvádza § 19 ods. 3 zákona o inšpekcii práce, potom je potrebné brať ohľad na to, že porušenia v tomto prípade nie sú závažné. III. Vyjadrenie žalovaného 10. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 12.05.2016, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že ako odvolací orgán v zmysle § 59 ods. 1 Správneho poriadku dospel k záveru, že prvostupňový orgán pri vyvodzovaní zodpovednosti účastníka konania (žalobcu) za správny delikt vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia veci. Na podporu tohto záveru slúžia viaceré doklady obstarané prvostupňovým orgánom počas výkonu inšpekcie práce (konkrétne pracovné zmluvy, výplatné pásky a mzdové listy dotknutých zamestnancov), z ktorých jasne vyplýva nielen potreba zaradenia pracovných miest dotknutých zamestnancov minimálne do druhého stupňa náročnosti (vzhľadom na dojednanie hmotnej zodpovednosti v čl. VII. pracovných zmlúv), ale aj skutočnosť poskytovania mzdy nižšej ako je ich minimálny mzdový nárok. 11. Nestotožňoval sa so žalobnými dôvodmi. Mal za to, že z jeho strany nedošlo ani k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania a ani k porušeniu zásady právnej istoty účastníka konania (žalobcu). Zdôraznil, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nepoužil žiadny nový argument, ku ktorému sa žalobca nemal možnosť vyjadriť. Ani pri poukazovaní na protokol č. ITA-44-29-2.3/P-E24-14 zo dňa 15.12.2014 nešlo o novú skutočnosť, nakoľko prílohou žalobcom podaného odvolania bolo rozhodnutie, kde sa predmetný protokol výslovne spomínal. To znamená, že sám žalobca poukázal na uvedený protokol, resp. sám operoval rozhodovacou praxou Inšpektorátu práce Trnava v prípade porušenia § 120 ods. 1 Zákonníka práce zisteného v mesiacoch 7/2014 - 10/2014. Trval na tom, že aj napriek zisteniu nezákonnosti konania žalobcu zachyteného v uvedenom protokole, u žalobcu naďalej pretrvával protiprávny stav, a teda na skoršie zistenia žalobca nijakým spôsobom nereflektoval. Žalovaný upriamil pozornosť na fakt, že protokol je tým dokumentom, ktorý v zmysle § 14 zákona o inšpekcii práce predstavuje výsledok (záver) celej inšpekcie práce vykonanej u kontrolovaného subjektu. V ňom inšpektor práce ukladá kontrolovanému subjektu viaceré vynutiteľné opatrenia, čo samo o sebe, ale aj s ohľadom na súdnu prax, v rámci ktorej súdy preskúmavajú zákonnosť protokolu, svedčí o právnej záväznosti tohto dokumentu. 12. Zastával názor, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiadny záver o tom, že právna istota sa ako zásada v inšpekcii nepoužíva a žalovaný má plnú voľnú právomoc pri určení výšky pokuty. Mal za to, že žalobca prekrútil argumentáciu žalovaného, v ktorej bolo vysvetlené, že nie je dôvod na zrušenie prvostupňového aktu, keďže je zjavné, akými úvahami bol prvostupňový orgán vedený pri určovaní výšky sankcie, ako aj to, prečo považoval uloženú pokutu za primeranú. Na posúdení veci nemôže nič zmeniť ani viackrát spomenuté, v obdobnej veci vydané rozhodnutie Inšpektorátu práce Trnava, pokiaľ je napadnutý správny akt náležite odôvodnený. Toto podľa názoru žalovaného splnené bolo, a to vzhľadom na pomerne vysoký počet dotknutých zamestnancov (9), dlhý čas trvania protiprávneho stavu, neojedinelosť nedostatku (bolo zistených 7 porušení v oblasti pracovnoprávnych vzťahov), či jeho pokračujúci charakter. 13. Dôvodil, že osobitné zohľadnenie súčinnosti žalobcu (ako poľahčujúcej okolnosti) nebolo potrebné, nakoľko je zákonnou povinnosťou kontrolovaného subjektu spolupracovať s inšpektormi práce a predložiť im všetky podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie práce (§ 16 zákona o inšpekcii práce). Nedodržanie tejto povinnosti by mohlo viesť k postihu žalobcu podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce. Podľa žalovaného žalobca tiež nemôže argumentovať krádežami dotknutých zamestnancov. Absolútne nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že nevyplácanie správnej výšky mzdy nemalo na dotknuté osoby negatívny dopad vzhľadom na nimi nakradnutý majetok žalobcu, a to najmä kvôli tomu, že spáchanie tohto trestného činu nebolo preukázané žiadnym právoplatným rozhodnutím súdu. 14. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ zákonodarca určil kritériá na určenie výšky pokuty tak, ako je tomu v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, správny orgán si tieto nemôže modifikovať. Systémová chyba voči jednému zamestnancovi by žalobcovi nepriniesla taký profit ako pri deviatich zamestnancoch (závažnosť následkov protiprávneho konania je teda vyššia), pričom podľa žalovaného je dôvodné sa domnievať, že ak by nebola vykonaná inšpekcia práce (s ohľadom aj na kontrolu vykonanú Inšpektorátom práce Trnava), zamestnanci žalobcu by boli naďalej poškodzovaní a on by mal v dôsledku nižších nákladov na zamestnávanie postavenie silnejšieho subjektu v podnikateľskom prostredí, avšak na úkor plnenia zákonných povinností. Tiež podľa žalovaného neobstojí ani argumentácia žalobcu o nemožnosti zohľadniť iné nedostatky zistené počas inšpekcie, nakoľko sa im žalobca nevenoval a nebránil. Žalovaný v tejto súvislosti dôvodil, že žalobcovi bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k celému obsahu protokolu, teda aj k vytýkaným porušeniam, ktoré nie sú predmetom uloženej pokuty. Keďže tak neučinil ani v predĺženej lehote, inšpektor práce dodatkom č. 1 k protokolu zo dňa 29.05.2015 výkon inšpekcie práce bezo zmien ukončil. 15. Záverom žalovaný uviedol, že zodpovednosť právnických osôb pri spáchaní správnych deliktov je objektívnou zodpovednosťou, a preto je irelevantné zisťovať mieru zavinenia, keďže táto nemôže mať zásadný vplyv na výšku sankcie. Dodal, že žalovaným spomínané ustanovenie § 19 ods. 3 zákona o inšpekcii práce je ustanovením, ktoré výslovne odkazuje na § 19 ods. 2 písm. b/ bod 1, aby bolo zrejmé, kedy je správny orgán povinný uložiť sankciu ex offo. Skutočnosť že žalobca bol postihnutý na základe iného ustanovenia zákona (§ 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce) ale neznamená, že nebola vyhodnotená závažnosť porušenia v zmysle § 19 ods. 6 písm. a/ uvedeného zákona. Naopak z odôvodnenia oboch rozhodnutí je evidentné, akými úvahami boli inšpekčné orgány riadené pri posudzovaní tohto kritéria. IV. Konanie na správnom orgáne 16. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že prvostupňový orgán vykonal u žalobcu ako zamestnávateľa v dňoch 27.04.2015, 14.05.2015, 18.05.2015 a 22.05.2015 inšpekciu práce, a to v prevádzke: COFFESHOP COMPANY, Akademická 1/A, Nitra - OC Centro Nitra. O zisteniach z uvedenej inšpekcie bol vyhotovený protokol č. INA-8-25-2.3/P-A22,E24,A25-15 zo dňa 22.05.2015, ktorý bol toho istého dňa prerokovaný so zástupcom žalobcu I.. J. P.. Následne bol dňa 29.05.2015 vyhotovený Dodatok č. 1 k Protokolu. 17. Listom zo dňa 14.09.2015, doručeným žalobcovi dňa 21.09.2015, prvostupňový orgán oznámil žalobcovi začatie správneho konania vo veci uloženia pokuty. V tomto oznámení bol žalobca upovedomený o začatí správneho konania pre porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ v prvom bode zákona o inšpekcii práce, t.j. za porušenie § 120 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca sa k oznámeniu o začatí správneho konania nevyjadril. Následne vydal prvostupňový orgán dňa 16.10.2015 v úvode tohto rozsudku opísané rozhodnutie pod č. 452/15/práv.,IPNR_OPS/ROZ/2015/744 Po následnom odvolaní žalobcu vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie, ktorým rozhodnutie prvostupňového orgánu zmenil tak, ako je uvedené v prvom bode tohto rozsudku. Odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe a detailnejšie sa súd k jednotlivým ich častiam vyjadril nižšie. V. Posúdenie veci 18. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) na nariadenom pojednávaní konanom v neprítomnosti ospravedlneného žalovaného a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 19. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 20. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 22. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 23. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ prvý bod zákona o inšpekcii práce inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie. 24. Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a ôsmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur, 25. Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a/ závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b/ počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c/ počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d/ skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e/ opakované zistenie toho istého nedostatku. 26. Podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. 27. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 28. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 29. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 30. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 31. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 32. Podľa § 59 ods. 1 a 2 Správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 33. K námietke žalobcu ohľadne porušenia zásady právnej istoty, keďže žalobcovi v jeho inej prevádzke bola za porušenie rovnakých ustanovení Zákonníka práce uložená pokuta rádovo nižšia, súd uvádza, že k tejto námietke neprisvedčil. Z administratívneho spisu, ako aj zo súdneho spisu súd zistil, že žalovaný a Inšpektorát práce Trnava skutočne vykonal kontrolu aj v inej prevádzke žalobcu a zistili obdobné pochybenia. Avšak sumy uloženej pokuty sa nedajú porovnávať, nakoľko v skôr prebehnutom konaní Inšpektorát práce Trnava zistil porušenie, ktoré sa týkali iba dvoch zamestnancov pri dobe trvania porušenia 3 mesiace. Naproti tomu v tomto konaní pred správnym súdom išlo o porušenie, ktoré bolo zistené u deviatich zamestnancov za obdobie od novembra 2014 až marec 2015 (pozri bližšie bod 1). Išlo teda o porušenie v trvaní viac mesiacov u viacerých zamestnancov. Navyše, kontrola vykonaná Inšpektorátom práce Trnava časovo predchádzala kontrole prvostupňového správneho orgánu v prejednávanej veci. Žalobca teda už z protokolu, ktorý vyhotovil Inšpektorát práce Trnava v decembri 2014 mal vedomosť o tom, že uvedené nedostatky v pracovných zmluvách predstavujú porušenie Zákonníka práce a môžu mať za následok uloženie pokuty. 34. Žalobca namietol, že nebol zohľadnený mechanizmus vzniku protiprávneho stavu a ojedinelosť, t.j. že k porušeniu mzdových nárokov došlo nesprávnym zaradením do mzdových stupňov (t.j. nie cieleným poškodzovaním jednotlivých zamestnancov, ale systémovou chybou), takže ani nemôže záležať na počte zamestnancov - rovnako nemôže záležať na počte porušení, keďže viaceré sú takto logicky naviazané na jednu chybu žalobcu. Týmto žalobca namietal, že nemožno zohľadňovať len formálne počet zamestnancov dotknutých porušením a počet porušení. V uvedenom postupe správneho orgánu videl porušenie zásady zákonnosti. Súd ani tejto námietke žalobcu neprisvedčil. V uvedenom konaní išlo o porušenie § 120 Zákonníka práce o dodržiavaní minimálnych mzdových nárokov zamestnancov. V danom kontexte nemožno tvrdiť, že išlo o systémovú chybu a v jej dôsledku len o jediné porušenie. Systémová chyba žalobcu spôsobila porušenie práv deviatich zamestnancov po dobu niekoľkých mesiacov (bod 1 rozsudku). Každé porušenie sa individuálne dotklo práv jednotlivých zamestnancov, keď za svoju prácu nedostali mzdu, ktorá im v zmysle uvedených právnych predpisov prináleží. 35. Žalobca ďalej namietol že nebol zohľadnený aspekt dlhodobých premyslených krádeží u žalobcu vo výške až 40.000 EUR zo strany kontrolovaných zamestnancov, t.j. že následky v neprospech žalovaného vôbec neboli také ako z protokolu vyznieva. Súd uvádza, že uvedený argument nemôže slúžiť ako vyviňujúca okolnosť pri porušení predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode zákona o inšpekcii práce, konkrétne za porušenie ust. § 120 ods. 1 Zákonníka práce, ktorého sa dopustil žalobca tým, že ako zamestnávateľ neposkytol zamestnancom za obdobia november 2014 až marec 2015 (presné obdobia jednotlivých zamestnancov pozri bod 1 tohto rozsudku), mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta. Žalobca ako zamestnávateľ mohol voči zamestnancom, u ktorých mal podozrenie z krádeží postupovať zákonným spôsobom, v súčinnosti s orgánmi činnými v trestnom konaní. Žalovanému, ani správnemu orgánu prvého stupňa neprináleží hodnotiť vinu, či nevinu zamestnancov z krádeží a už vôbec im neprináleží zohľadňovať akési „započítanie“ nárokov. 36. Žalobca uviedol, že zavinenie je relevantné pre posúdenie výšky sankcie, nepopiera, že zodpovednosť je objektívna, zavinením nenapadá zodpovednosť, ale výšku pokuty. Trvá na tom, že to malo byť zohľadnené pri určení jej výšky. Výška pokuty uložená žalobcovi na dolnej hranici stanovenej sadzby je podľa krajského súdu primeraná, odráža mieru porušenia povinností žalobcu a následkov, ktoré z tohto porušenia vyplynuli a nemožno ju považovať za neprimerane vysokú ani za zvlášť zaťažujúcu alebo za likvidačnú. Zároveň spĺňa aj požiadavku preventívneho pôsobenia na zamestnávateľa na dodržiavanie povinností. Zvlášť preventívne pôsobenie do budúcnosti súd zdôrazňuje. V tomto prípade je totiž žalobca prevádzkovateľ sieti kaviarní v rôznych oblastiach Slovenska. Z administratívneho a súdneho spisu súd zistil, že rovnaké porušenia boli zistené vo viac ako jednej jeho prevádzke. Ak žalobca tvrdí, že ide o systémovú chybu, je potom žiaduce, aby si svoje protiprávne konanie uvedomil a zosúladil ho so zákonom. 37. Súd prisvedčil žalovanému, že pokiaľ ide o sankčný postih, ktorý bol inšpektorátom práce stanovený na základe vlastnej úvahy, s oporou v zákonných kritériách stanovených v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, boli jeho úvahy vedúce k uloženiu pokuty pritom náležité odôvodnené s poukazom najmä na závažnosť nedostatku (tú možno odvodiť od toho, že pomerne vysoký počet zamestnancov účastníka konania - konkrétne 9, bol v pomerne dlhom období ukracovaný na svojich mzdových nárokoch, a to do značnej miery), či na jeho neojedinelosť (pri výkone inšpekcie práce bolo celkovo zistených sedem porušení v oblasti pracovnoprávnych vzťahov). Žalovaný v rámci rozhodovacieho procesu okrem uvedených okolností správne vzal na zreteľ tiež fakt, že protiprávne konanie rovnakého charakteru bolo účastníkovi konania vytýkané Inšpektorátom práce Trnava v decembri 2014 (v protokole č. ITA-44-29-2.3/P-E24-14 zo dňa 15. 12. 2014) a ten aj napriek tomu neodstránil nedostatky a naďalej pokračoval v nezákonnom vyplácaní mzdy iným svojim zamestnancom v inej prevádzke. 38. Pokiaľ žalobca poukazuje na neprimeranosť výšky sankcie vzhľadom na spoluprácu účastníka konania, či na charakter jeho pochybenia (nedbanlivostné pochybenie), tak tu súd prisvedčil žalovanému v tom, že platí jednak princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti právnických osôb za správne delikty (podľa tohto princípu zavinenie nepatrí medzi pojmové znaky správneho deliktu), ako aj na dikciu § 19 ods. I písm. a) zákona o inšpekcii práce, ktorý umožňuje inšpektorátu práce sankcionovať toto konanie až do výšky 100 000 eur (pokuta ustálená v sume 5 000 eur je teda stále na spodnej hranici zákonnej sadzby). Súd dodáva, že pokuta v zmysle svojej preventívnej funkcie musí byť zároveň citeľná v majetkovej sfére žalobcu. 39. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 40. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech v konaní, nepriznal ich náhradu a žalovaný na náhradu trov konania zo zákona nemá nárok. 41. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).