Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/125/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201001 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1016201001.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Slovak Business Agency, IČO: 30 845 301, Miletičova 23, Bratislava, proti žalovanému: Úrad vládneho auditu, T. G. Masaryka 10, P.O. BOX 194, Zvolen, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Správy z vládneho auditu č. 16100030-N-02 zo dňa 12.04.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu o d m i e t a . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 10.06.2016 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného Správy z vládneho auditu č. 16100030-N-02 zo dňa 12.04.2016. 2. Žalobu dôvodil tým, že Správu treba bez ohľadu na jej formu považovať za procesný úkon správneho orgánu, ktorého obsah má autoritatívny vzťah k jeho adresátovi, ktorým je žalobca, a správny orgán v tomto prípade vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, nie iba v pozícii oznamovateľa. Žalobca si je vedomý skutočnosti, že Správa nie je výsledkom kontroly v zmysle zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o kontrole v štátnej správe"), avšak poukazuje na skutočnosť, že sa tu jedná o rovnaký právny základ, t. j. o vykonávanie kontroly (auditu) určitých skutočností, ktorých výsledok je v prípade zistených nedostatkov ako v zmysle Zákona o kontrole v štátnej správe, tak aj v zmysle zákona č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o finančnej kontrole a audite vyhotovenie protokolu“) konštatovanie porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov, možnosť podania námietok, uloženie povinnosti prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Žalobca zároveň poukazuje na skutočnosť, že v správnom súdnictve sú zásadne preskúmavané všetky rozhodnutia ktoréhokoľvek správneho orgánu, pokiaľ to zákon výslovne nevylučuje. Má za to, že v prípade neakceptovania vyššie uvedenej argumentácie o prípustnosti prejednania tejto žaloby by žalobca ako účastník správneho konania nemal k dispozícii žiadny účinný prostriedok ochrany svojich práv a právom chránených záujmov a došlo by k porušeniu ustanovenia článku 36 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. 3. V podanej žalobe ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný nepostupoval a nerozhodoval nezávisle a objektívne, t. j. tak, ako mu ukladá ustanovenie § 2 písm. c) Zákona o finančnej kontrole a audite, ale na základe vlastného subjektívneho názoru na vec, pričom konštatoval porušenia právnych predpisov zo strany žalobcu, ktoré však dostatočným spôsobom z právneho hľadiska nezdôvodnil vtom zmysle, že by sa žalobca dopustil porušení uvedených právnych predpisov na základe konania, ktoré nebolo právom dovolené, resp. na základe opomenutia konania ktoré mu záväzný právny predpis prikazoval. Žalobca tu vychádza z ústavnej zásady, ktoré sa prelína celým právnym poriadkom, a síce, že v súkromnoprávnych vzťahoch je dovolené všetko, čo zákonom nie je zakázané. Ďalej zdôraznil, že neexistuje žiaden záväzný právny predpis, ktorý by žalobcovi stanovoval, ako postupovať pri nastavovaní kritéria požadovanej podlahovej plochy, určenia kritéria spôsobu stanovenia ceny a pod. pri nájme nebytových priestorov, pričom ani samotný žalovaný túto skutočnosť nijako nerozporoval. Žalovaný nielenže túto skutočnosť nijako nerozporoval, ale sa k tejto závažnej a podstatnej argumentačnej námietke žalobcu nijakým spôsobom nevyjadril, z dôvodu čoho odôvodnenie zistených nedostatkov v Správe, t. j. odôvodnenie samotného rozhodnutia vo forme Správy, pokladá žalobca za nedostatočné a nepreskúmateľné. Má za to, že audit ako súhrn nezávislých a objektívnych činností znamená audit vykonávaný nie na základe vlastných subjektívnych názorov, ale nezávisle, t. j. nielen nezávisle od tretích subjektov, ale nezávisle si od vlastných subjektívnych a názorových hodnotení správania kontrolovaných, ktorá sa neopierajú o pozitívne prikazujúce právne normy upravujúce danú oblasť právnych vzťahov a určujúce práva, ale aj a najmä povinnosti subjektov práva v určitých oblastiach spoločenských vzťahov alebo života. Zároveň to znamená vykonávať audit objektívne, a to nielen na základe objektívnych skutkových okolností auditovanej veci, ale aj na základe objektívneho práva, ktoré všeobecná právna teória charakterizuje ako platné právo na danom území a v určitej dobe, ktoré je odpoveďou na otázku, čo je právne a čo protiprávne, čo sa právom členom spoločnosti prikazuje, teda ako sa majú správať, čo je im dovolené a čo sa pod hrozbou trestu (sankcie) zakazuje. žalobca konal obvyklým spôsobom, a z toho následne vyvodil porušenie zásady hospodárnosti a efektívnosti pri nakladaní s verejnými financiami, potom žalovaný postupoval v rozpore so Zákonom o finančnej kontrole a audite, ako aj v rozpore so samotnou Ústavou a jeho postup a rozhodnutie nemôže byť zákonné. 4. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam uviedol, že žalovaný ako orgán kontrolujúci nakladanie s financiami, zrejme nie je svojou odbornosťou ultimátne oprávnený stanovať záväzné spôsoby riešenia otázok určovania štandardov výpočtu plôch administratívnych prenájmov a súvisiaceho facility managementu. Sám žalovaný priznal, že na trhu s nehnuteľnosťami naozaj neexistuje iná prax, ako tá, z ktorej vychádzal žalobca, čím uznal a akceptoval, že neexistuje jednotný postup výpočtu podlahovej plochy v rámci prenájmu nebytových - kancelárskych priestorov, a teda že sa používajú rôzne uznávané medzinárodné štandardy. Tým zároveň uznal, že neexistuje jednotné, objektívne a všeobecne záväzné pravidlo, ktorým by bol žalobca povinný sa pri stanovovaní podmienok čo do spôsobu výpočtu podlahovej plochy riadiť. Žalobca zároveň uvádza, že nemohol stanoviť konkrétny spôsob výpočtu podlahovej plochy, tak ako sa uvádza v Správe, nakoľko týmto by porušil princíp zákazu diskriminácie tým, že by vylúčil tých uchádzačov, ktorý by určený postup výpočtu prenajímanej plochy neuplatňovali z dôvodu uplatňovania iného štandardu výpočtu. Preto žalobca zotrváva aj naďalej na stanovisku, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, pretože všetky predložené návrhy hodnotil podľa rovnakých a tých istých objektívnych a nediskriminačne nastavených kritérií, ktoré boli uvedené v príslušných ustanoveniach verejnej obchodnej súťaže. Nakoľko žalobca požadoval variabilné priestory, ktoré bude možné prispôsobiť jeho potrebám a účelom prenájmu, čo však bolo možné určiť až po výbere konkrétnych priestorov. V tomto prípade poukázal aj na stanovisko spoločnosti CBRE s.r.o., ktorá na základe uzatvorenej zmluvy poskytovala žalobcovi odborné služby spojené s procesom výberu nových administratívnych priestorov. Žalovaný sa k nájomnej zmluve, ako aj uvedenému stanovisku pritom žiadnym spôsobom nevyjadril. 5. V ďalšom žalobca konštatuje, že žalobca za to, že riadne splnil všetky svoje povinnosti a riadne vykonal predbežnú finančnú kontrolu, a teda nedošlo k porušeniu ustanovenia § 9 ods. 1 a ods. 4 v spojení s § 6 zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite“). V tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje, že pri stanovovaní podmienok pre uchádzačov vo verejnej obchodne sútaži postupoval obvyklým spôsobom, ktorý sa v dôsledku absencie záväznej právnej úpravy na takéto prípady aplikuje v súlade so všeobecnou právnou zásadou, podľa ktorej ak niektorá oblasť právnych vzťahov nie je regulovaná právnymi predpismi, postupuje sa v súlade so zvyklosťami obvyklými v danej oblasti. Žalobca zároveň v súvislosti s návrhom odporúčania k predmetnému údajnému nedostatku uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedené, s príslušným návrhom odporúčania žalovaného nesúhlasí, nakoľko nedošlo k porušeniu zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite. 6. Okrem iného žalobca poukázal aj na skutočnosť, že Žalobca má za to, že žalovaný porušil nielen vyššie citované ustanovenia Zákona o finančnej kontrole a audite a ústavnoprávne zásady, ale aj základné zásady Správneho poriadku, ktorý sa na postup žalovaného pri výkone vládneho auditu subsidiárne vzťahoval, in concreto zásadu zákonnosti a zásadu materiálnej pravdy v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 a 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“). Žalovaný nesprávne vecne posúdil auditované skutočnosti a následne vec nesprávne právne posúdil tým, že na ne nesprávne aplikoval právnu normu - legálnu definíciu hospodárnosti v zmysle ustanovenia § 2 písm. l) Zákona o finančnej kontrole a audite a legálnu definíciu efektívnosti v zmysle ustanovenia § 2 písm. m) Zákona o finančnej kontrole a audite. Za nehospodárne a neefektívne určil konanie, ktoré podľa názoru žalobcu objektívne bolo hospodárnym a efektívnym, pričom tak urobil len na základe vlastného subjektívneho presvedčenia bez opory v relevantných právnych predpisoch. Odôvodnené námietky žalobcu v žalobcom namietanom rozsahu žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnené, nezohľadnil ich v Správe a na tomto základe žalovaný vydal Správu, v ktorej uviedol porušenia záväzných právnych predpisov, zistenia údajných nedostatkov ako aj odporúčania, resp. opatrenia na ich nápravu. Týmto sa podľa názoru žalobcu dopustil porušenia ustanovení § 20 ods. 4 písm. c) a § 22 ods. 1 Zákona o finančnej kontrole a audite a týmto bol žalobca zároveň ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch. 7. V žalobe argumentuje aj tým, že žalobca nesúhlasí so stanoviskom žalovaného uvedeného v Správe, v zmysle ktorého stanovením minimálnej požiadavky „interiérové žalúzie“ zo strany žalobcu ako vyhlasovateľa verejnej obchodnej súťaže, ktorej nesplnenie predstavovalo vylúčenie takého súťažného návrhu a zároveň netrvaním žalobcu na tejto požiadavke po podpísaní Zmluvy o nájme nebytových priestorov a uskutočnenie zámeny za „posuvnú mobilnú stenu“, predstavuje riziko neprimeraného určenia „minimálnych požiadaviek“ zo strany vyhlasovateľa, ktoré mohli údajne diskriminovať potenciálneho uchádzača, ktorý nemohol splniť túto požiadavku. Žalobca ďalej nesúhlasí so stanoviskom žalovaného uvedeného v Správe, v zmysle ktorého konanie vyhlasovateľa, pri ktorom nevyžaduje od úspešného navrhovateľa realizáciu minimálnej požiadavky, predstavuje netransparentnosť celého procesu - zrušenie požiadavky aj bez vyhradenia práva zmeniť, prípadne zrušiť zo strany vyhlasovateľa, predstavuje svojvoľné konanie bez dodržania pravidiel, za ktorých bola verejná obchodná súťaž vyhlásená. 8. Vzhľadom k uvedenému má žalobca nepochybne za to, že by určenie interiérových žalúzií ako minimálnej požiadavky bolo rizikom neprimeraného určenia „minimálnych požiadaviek“ zo strany žalobcu, ktoré mohli diskriminovať potenciálneho uchádzača, ktorý nemohol splniť túto požiadavku. Účelom zakotvenia tejto požiadavky v rámci podmienok verejnej obchodnej súťaže bolo splnenie povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa vyplývajúcej z nariadenia vlády č. 391/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách na pracovisko a Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 541/2007 Z. z. o podrobnostiach a požiadavkách na osvetlenie pri práci, t. j. ochrana zamestnancov pred priamym slnečným žiarením. Interiérové žalúzie predstavujú základné a štandardne používané regulačné zariadenia. Ide o regulačné zariadenia, ktoré sa dajú namontovať do akéhokoľvek administratívneho priestoru a na všetky typy osvetľovacích otvorov, a to aj dodatočne. Interiérové žalúzie tak nemôžu predstavovať neprimeranú minimálnu požiadavku pre žiadneho uchádzača. Žalobca na svojej požiadavke uvedenej v podkladoch k verejnej obchodnej súťaže trval a úspešný navrhovateľ ju bol pripravený splniť. Zároveň však po podpise zmlúv, úspešný uchádzač žalobcovi navrhol zámenu vnútorných žalúzií za mobilné steny z dôvodu, že účel požiadavky žalúzií na oknách, t. j. ochranu pred priamym slnečným žiarením, spĺňajú už vonkajšie žalúzie, ktorých inštalácia bola súčasťou vybavenia predmetných priestorov, a to dokonca v kvalitatívne vyššom štandarde v porovnaní s pôvodne požadovanými vnútornými žalúziami. Nie je preto vecne správne tvrdenie uvedené v Správe, že by žalobca netrval na predmetnej zmluvnej požiadavke, nakoľko predmetná požiadavka a jej účel (ochrana pred slnečným žiarením) bola zabezpečená prostredníctvom vonkajších žalúzií, ktoré sú obdobným regulačným zariadením vyššieho štandardu ako pôvodne požadované interiérové žalúzie. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca nesúhlasí s existenciou rizika, ako je uvedené v Správe a má za to, že aj v tomto prípade došlo k nesprávnemu posúdeniu skutkového stavu veci a následnému nesprávnemu právnemu posúdeniu, dôsledkom čoho bola určená údajná netransparentnosť procesu verejnej obchodnej súťaže, ktorá bola v tom čase ukončená. 9. V závere konštatuje, že vzhľadom že v predmetnej právnej veci sú dané dôvody postupu súdu podľa ustanovenia § 250j ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku - t.j. zrušenie Správy v napadnutom rozsahu a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. Ako dôvody uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. S ohľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby súd rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. II. 10. Vo vyjadrení k žalobe doručenom správnemu súdu dňa 29.07.2016 žalovaný uviedol že postup, ktorého preskúmanie je predmetom žaloby - výkon vládneho auditu podľa zákona o finančnej kontrole a audite, resp. podľa zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite, účinného do dňa 31.12.2015, nie je správnym konaním a Úrad vládneho auditu pri výkone vládneho auditu nepostupuje podľa Správneho poriadku. Úrad vládneho auditu (ďalej len „ÚVA“) nemožno považovať za druhostupňový orgán rozhodujúci v správnom konaní, pričom k správnemu konaniu podľa ustanovení Správneho poriadku vôbec nedošlo. Zo strany ÚVA neexistoval dôvod na postúpenie veci na správne konanie, pretože zistené nedostatky pri výkone vládneho auditu neboli kvalifikované ako porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy“). Poukázal na to, že neprípustnosť žaloby je podľa ustanovenia § 95 ods. 1 písm. g) SSP dôvodom odmietnutia žaloby. Správa ÚVA nemá status rozhodnutia podľa definície § 3 ods. 1 písm. b) SSP, nakoľko jednak nie je formálne označená ako rozhodnutie, osobitný predpis ju za rozhodnutie nevyhlasuje, nezakladá, nemení, nezrušuje alebo nedeklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby. Výsledok vládneho auditu zachytený v dotknutej správe je iba v rovine navrhnutých odporúčaní, resp. opatrení, a teda nemá vo vzťahu k žalobcovi autoritatívnu, donucovaciu povahu (žiadne povinnosti žalobcovi neukladá). Správa ÚVA nemá pre žalobcu žiadne priame právne následky, či konštitutívny účinok. Taktiež nemá ani deklaratórnu povahu vo vzťahu k právam, právom chráneným záujmom alebo povinnostiam žalobcu. ÚVA k namietanému ohrozeniu subjektívnych práv žalobcu predovšetkým uvádza, že ochrana mena a dobrej povesti právnickej osoby nie je predmetom tohto konania. Žalobca v závere žaloby nepriamo uviedol samotný účel podania žaloby, ktorým je mediálny tlak na žalobcu. Žalobca podal žalobu iba z opatrnosti. Žalovaný má za to, že domáhanie sa ochrany prostredníctvom tohto súdneho konári je predčasné a v konečnom dôsledku vo vzťahu k súdu zaťažujúce, pretože žalobca iniciuje súdne konania aj v prípade kedy evidentne nie sú splnené podmienky správneho súdneho konania. V danom prípade nemožno skonštatovať vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov tak, ako to vyžaduje § 7 písm. a) SSP (§ 247 ods. 2 O.s.p.). Podmienkou domáhania sa ochrany v správnom súdnictve, t. j. predpokladom založenia právomoci všeobecného súdu na preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia v správnom súdnictve, je podanie žaloby po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov v správnom konaní pred orgánom verejnej správy (právny názor vyjadrený v Uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 341/2010-27). Správne súdy preskúmavajú až konečné rozhodnutie správnych orgánov, pričom inými rozhodnutiami, resp. postupmi správnych orgánov sa zaoberajú až v rámci preskúmania napadnutého konečného rozhodnutia. Ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov správnych vzťahov súdom nastupuje až po zlyhaní všetkých zákonných prostriedkov nápravy v rámci správneho konania. 11. V ďalšom žalovaný konštatuje, že žalobca v podanej žalobe poukazuje na ustanovenie § 22 ods. 1 a 4 zákona o finančnej kontrole a audite, avšak zrejme nevenoval textu týchto ustanovení dostatočnú pozornosť, nakoľko zákon v nich o možnosti uloženia akejkoľvek povinnosti zo strany ÚVA v správe z vládneho auditu vôbec nehovorí. Správa UVA obsahuje iba odporúčania alebo opatrenia, majúce preventívny charakter. V znení Správy ÚVA nie je žalobcovi zo strany ÚVA uložená žiadna povinnosť, nie je ani uvedené, že žalobca je povinný predložiť dokumentáciu z obchodnej verejnej súťaže a Správu ÚVA na kontrolu riadiacemu orgánu. Zároveň vo svojom podaní podporil svoje argumenty viacerými rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave. V neposlednom rade v súvislosti s výkonom predmetného vládneho auditu poznamenal, že išlo o neplánovaný (mimoriadny) audit vykonaný na základe prijatého podnetu zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Vzhľadom na charakter vládneho auditu vykonaného na základe požiadavky NAKA, smerujúci na overenie Zmluvy o nájme nebytových priestorov, bol vládny audit zameraný na podrobné overenie všetkých právnych úkonov, ktoré súviseli so samotnou zmluvou, na overenie procesov pred jej podpísaním a zároveň aj samotné realizovanie Zmluvy o nájme nebytových priestorov do času ukončenia vládneho auditu. Žalobca ako subjekt verejnej správy pred každou pripravovanou finančnou operáciou musí vykonať predbežnú finančnú kontrolu, tzn. musí overiť, či pripravovaná finančná operácia je v súlade so skutočnosťami uvedenými v § 9 ods. 1 písm. a) až h) zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite s prihliadnutím na hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť pri hospodárení s verejnými prostriedkami. Žalobca nemôže obhajovať svoje konanie tým, že porovnáva iné zmluvy orgánov verejnej správy, ak nemá relevantný dôkaz, že výber nebytových priestorov uskutočnený pred podpísaním predložených zmlúv bol predmetom vládneho auditu, alebo inej hĺbkovej kontroly a bolo konštatované, že výber zmluvnej strany bol v súlade s princípmi hospodárenia s verejnými prostriedkami a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalobca ako vyhlasovateľ predmetnej obchodnej verejnej súťaže stanovil ako jednu z minimálnych požiadaviek pre administratívne priestory „interiérové žalúzie" nie iba „ŽALÚZIE", resp. ekvivalent iných ochranných regulátorov svetla podľa Vyhlášky. Zároveň si žalobca stanovil v časti VIII. Opis predmetu obchodnej verejnej súťaže Podmienok súťaže nasledovné: „V prípade, že priestor (Predmet nájmu) ponúkaný navrhovateľom nebude spĺňať vyššie uvádzané minimálne požiadavky na predmet obchodnej verejnej súťaže (Predmet nájmu bude tento súťažný návrh z obchodnej verejnej súťaže vylúčený. Z týchto Objektívnych skutočností, ktoré boli uvedené v Podmienkach súťaže vyplýva, že žalobca práve z dôvodu určenia typu žalúzií ako „interiérové“ obmedzil potenciálnych navrhovateľov, ktorí by túto požiadavku nemohli splniť a podmienil jej nesplnenie vylúčením takéto návrhu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ÚVA trvá na tom, že Správa ÚVA je výsledkom riadneho a zákonného postupu ÚVA v rámci výkonu neplánovaného vládneho auditu u žalobcu ako povinného subjektu. Napadnutá Správa ÚVA bola vydaná v medziach zákona a argumentácia žalobcu neodôvodňuje zrušenie jej dotknutých častí. Žalobca nesprávne tvrdí, že sa na postup ÚVA pri výkone vládneho auditu subsidiárne vzťahoval Správny poriadok a ÚVA porušil aj zásady správneho konania. ÚVA opätovne zdôrazňuje, že žalobca osobitný spôsob výkonu vládneho auditu v zmysle zákona o finančnej kontrole a audite nesprávne stotožňuje so správnym konaním. na základe uvedeného týmto ÚVA v predmetnom konaní navrhuje, aby súd odmietol žalobu ako neprípustnú alebo súdne konanie zastavil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. III. 12. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP), primárne riešil otázku prípustnosti súdneho preskúmania žalobou napadnutej Správy z vládneho auditu. 13. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 14. Podľa § 2 ods. 1 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 15. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka. 16. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 17. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 18. Podľa § 7 písm. e) SSP, správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania. 19. Podľa § 97 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). 20. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná. IV. 21. Krajský súd v Bratislave z obsahu administratívneho spisu zistil, že predmetný vládny audit č. 16100030-N-02 bol doručený od Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná protikorupčná jednotka, Expozitúra Bratislava (ďalej len „NAKA“) listom č. PPZ-NKA- PKJI-OPC-117-013/2015 zo dňa 06.11.2015. NAKA požiadala v tom čase Správu finančnej kontroly Bratislava (od 01.01.2016 Úrad vládneho auditu v zmysle ust. § 30 ods. 10 zákona o finančnej kontrole a audite o poskytnutie informácie, či je oprávnená vykonať vládny audit, resp. kontrolu Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej dňa 14.09.2015 medzi žalobcom a spoločnosťou Twin City II s.r.o., IČO: 47 241 501, so sídlom Karadžičova 12, 821 08 Bratislava, zapísanej v OR Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vl.č. 84116/B ako prenajímateľom. 22. Na základe poverenia č. 14-1/2016/42 zo dňa 08. 01. 2016 bol u žalobcu ako povinnej osoby vykonaný zo strany žalovaného vládny audit č. 16100030-N-02, a to v období od 12. 01. 2016 do 01. 04. 2016, ktorého cieľom bolo overiť dodržiavanie zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite. 23. Po vykonaní príslušných úkonov auditu žalovaný následne prerokoval Návrh správy z vládneho auditu č. 16100030-N-02 so žalobcom dňa 01. 04. 2016 v mieste sídla žalobcu. Už počas predmetného rokovania žalobca predniesol žalovanému všetky dostupné argumenty týkajúce sa všetkých nedostatkov, ktorých sa žalobca v kontrolovanom období podľa tvrdení žalovaného mal údajne dopustiť a ktoré žalovaný v Návrhu správy z vládneho auditu uviedol. Žalobca využil svoje právo a v žalovaným stanovenej lehote predložil žalovanému námietky voči Návrhu správy z vládneho auditu. 24. Následne dňa 25. 04. 2016 bolo žalobcovi doručené Oznámenie o preverení opodstatnenosti predložených námietok, k. č. 14-1/2016/42 a zároveň Správa z vládneho auditu č. 16100030-N-02 zo dňa 12.04.2016 vydaná žalovaným, ktorej preskúmanie je predmetom tohto konania. 25. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že konanie v správnom súdnictve je prostriedkom ultima ratio. Ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov správnych vzťahov súdom nastupuje až po zlyhaní všetkých zákonných prostriedkov nápravy v rámci správneho konania. Uvedené je zrejmé z § 7 SSP, keď zákon napr. požaduje vyčerpanie žalobcovi prípustných opravných prostriedkov a pripúšťa iba preskúmanie druhostupňových rozhodnutí správnych orgánov, vylučuje zo súdneho prieskumu rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, ale tiež v ustanovení § 27 SSP upravuje povinnosť súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2 SSP. Na tomto mieste teda možno uzatvoriť, že správne súdy preskúmavajú až konečné rozhodnutie správnych orgánov - bez ohľadu na ich formu, pričom inými rozhodnutiami, resp. postupmi správnych orgánov sa zaoberajú až v rámci preskúmania napadnutého konečného rozhodnutia. Správny súd teda v zásade preskúmava akýkoľvek akt, po ktorého vydaní už nemôže nasledovať ďalšie konanie a ktorého vydanie môže ukrátiť na právach žalobcu, resp. ktoré sa týka základných práv a slobôd žalobcu. 26. Zároveň treba poukázať na ústavnoprávne korene daného princípu, keď síce základným kameňom správneho súdnictva je ochrana základných práv a slobôd jednotlivca pred svojvôľou štátu a jeho výkonnej moci zverenej správnym orgánom, avšak tiež správny súd nesmie extenzívne poňatou preskúmavacou činnosťou zasahovať do právomoci moci výkonnej. Cieľom takejto úpravy teda bude predísť situácií, kedy by súdy vstupovali do potenciálne neskončených správnych konaní preskúmaním procesných rozhodnutí, čoho dôsledkom by mohlo byť až narušenie trojdelenia moci. 27. Prenesené na danú vec doručením správy síce končí vládny audit, tento však nemá povahu konečného de facto rozhodnutia. Podľa názoru súdu vykonanie vládneho auditu nemožno považovať za rozhodovací proces vo verejnej správe a výsledné materiály (Správu) z vykonanej kontroly za rozhodnutie vydané v takomto konaní, keďže kontrolou sa len zisťuje súlad postupu kontrolovaného s ustanoveniami Zákona o finančnej kontrole a audite. Vládny audit ako taký má povahu kontrolnej činnosti a po jeho skončení nasleduje správne konanie. Až prípadné rozhodnutie riadiaceho orgánu v správnom konaní, proti ktorému žalobca vyčerpá všetky riadne opravné prostriedky, bude preskúmateľné správnym súdom, pričom v takomto prípadnom konaní bude subsidiárne predmetom prieskumu tiež napadnutí Správa z vládneho auditu č.16100030-N-02 zo dňa 12.04.2016. 28. Správa z vládneho auditu je vo svojej podstate len opatrenie predbežnej povahy, ktoré nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu, pretože právne postavenie žalobcu sa v ich dôsledku nemení. Slúži ako podklad a zároveň podmienka pre ďalší postup riadiaceho orgánu. 29. S ohľadom na uvedený záver sa súd nezaoberal námietkami žalobcu o nezákonnosti kontrolných zistení v Správe z vládneho auditu, pretože tieto bude možné preskúmať až v prípadných neskorších štádiách procesu vyvodzovania dôsledkov zo zistených porušení zákona, ak boli, resp. budú na základe tejto Správy vydané rozhodnutia s priamym dopadom na právne postavenie žalobcu. 30. Na základe vyššie uvedených skutočností súd konštatoval, že neboli naplnené všetky podmienky na preskúmanie napadnutého rozhodnutia v rámci správneho súdnictva, nakoľko žaloba smeruje proti aktu orgánu verejnej správy vydaného v správnom konaní, ktoré je predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ktoré nemohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania, a preto Krajský súd v Bratislave v súlade s § 7 písm. e) SSP v spojení s § 97 SSP a § 98 ods. 1 písm. g) SSP žalobu odmietol pre jej neprípustnosť. 31. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko žaloba bola odmietnutá. 32. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.