Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Sa/14/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200271 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milota Tóthová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017200271.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Milotou Tóthovou v právnej veci žalobcu: M. P., H..XX.X.XXXX, L. M. L. E., Š. S.: S., t.č. umiestnený v útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove, zastúpeného: Liga za ľudské práva, občianske združenie, Štúrova 3, Bratislava, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného o zaistení číslo: PPZ-HCP-BA6-38-011/2017-AV zo dňa 09.02.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Predmet konania 1. Žalovaný predložil na Krajský súd v Bratislave dňa 24.2.2017 správnu žalobu podanú právnym zástupcom žalobcu zo dňa 16.02.2017 proti jeho rozhodnutiu č.p.: PPZ-HCP-BA6-38-011/2017-AV vydanému dňa 09.02.2017, ktorým bol žalobca zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov dňom 09.02.2017 a následne bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, pričom podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov zároveň bola stanovená dĺžka doby zaistenia do 09.06.2017. Žalovaný spolu s predložením správnej žaloby predložil svoje vyjadrenie k správnej žalobe ako aj kompletný administratívny spis, ktorý sa týka danej veci. 2. Predmetom súdneho konania na základe podanej správnej žaloby žalobcu je vyššie uvedené rozhodnutie žalovaného, ktorým rozhodol o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy a výkonu prevozu podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 604/2013, ktorý sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. 3. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že dňa 09.02.2017 v čase o 11.40 hod. bol žalobca predvedený na Obvodné oddelenie Policajného zboru Bratislava - Nové Mesto - východ z dôvodu podozrenia zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Žalobca mal pri sebe cestovný doklad Pakistanu č. E., iné doklady pri sebe nemal. Po vypočutí bol žalobca dňa 09.02.2017 v čase o 16.30 hod odovzdaný Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava z dôvodu podozrenia, že sa na území Slovenskej republiky nachádza nelegálne. Po vykonaní lustrácií sa zistilo, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu v Rakúskej republike, čím boli naplnené podmienky prevozu žalobcu na územie Rakúskej republiky. Žalovaný dňa 02.09.2017 začal konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu žalobcu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku. Žalobca sa v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku číslo PPZ-HCP-BA6-38-008/2017-AV zo dňa 09.02.2017 uviedol, že v novembri 2012 letecky odcestoval z Pakistanu do Ruska, do Moskvy, z Moskvy nelegálne vycestoval nákladným autom do Rakúska, kde požiadal o azyl. Trasu cesty si nepamätal, nakoľko to bolo dávno. Na územie Slovenskej republiky pricestoval z Rakúska, prišiel na návštevu za kamarátkou a taktiež uviedol, že žiadal o azyl v Rakúskej republike. Žalobca po oboznámení sa s podkladmi a preštudovaní listinných dôkazov, ktoré má žalovaný k dispozícii sa viac nechcel žiadnym spôsobom vyjadriť. Žalovaný uviedol, že v prípade žalobcu je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú žalobca na území schengenského priestoru žiada na území Rakúskej republiky. Príslušná na preskúmanie týchto žiadostí je Rakúska republika. Žalobca bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Rakúskej republiky, cez územie Slovenskej republiky, neoprávnene opustil Rakúsku republiku, a teda v prípade žalobcu existuje riziko jeho úteku nakoľko žalobca neakceptuje právne normy štátov na území štátov, ktorých území sa práve nachádza. Žalovaný uviedol, že žalobca na území schengenského priestoru nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov, čo jednoznačne preukazuje existenciu značného rizika jeho úteku. Žalovaný skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia v súlade s ustanovením § 9 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov a zistil, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko v prípade žalobcu takáto možnosť absentuje. Žalovaný uviedol, že dobu dĺžky zaistenia stanovil v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov do 09.06.2017, počas ktorej je vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie žalobcu do Rakúskej republiky, v danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany rakúskych úradov ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne a personálne zabezpečenie, pričom po celý čas zaistenia žalovaný bude postupovať v súlade s ustanovením § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a samotnú dĺžku doby nutnú na reálny výkon prevozu žalobcu nie je možné presne určiť. Samotným základom pre začiatok konania o zaistení na účel výkonu prevozu žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie Rakúskej republiky je skutočnosť, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území Rakúskej republiky, čo bolo potvrdené lustráciou v informačných systémoch policajného zboru ako aj vyjadrením žalobcu v zápisnici o podaní vyjadrenia. K výkonu prevozu podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia. Žalovaný v závere rozhodnutia konštatoval, že predmetné zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. II. Žaloba 4. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho posúdenie veci vo vzťahu k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení, a preto je v tomto smere nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a zistený skutkový stav je nedostatočne zistený pre riadne posúdenie vec a z týchto dôvodov žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) Správneho súdneho poriadku. 5. Žalobca namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil možnosť uloženia menej prísneho donucovacieho prostriedku namiesto zaistenia a nesprávne dospel k záveru, že v prípade žalobcu nemožno uložiť tzv. alternatívu k zisteniu z dôvodu. Poukazoval na ustanovenie § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov a uviedol, že žalovaný nesprávne vyhodnotil, že v prípade žalobcu nemožno uložiť tzv. alternatívu k zaisteniu, nakoľko tieto ustanovenie sa týkajú uloženia sa týkajú administratívneho vyhostenia a nevzal do úvahy ustanovenie čl. 28 ods. 2 naradenia Dublin III., z ktorého mu vyplýva povinnosť vyhodnotiť, či je zaistenie žalobcu primeraným opatrením a predovšetkým, či nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Žalobca v tejto súvislosti namietal, že žalovaný neskúmal možnosti žalobcu zabezpečiť si ubytovania na Slovensku ako aj finančné prostriedky na živobytie. Žalobca poukazoval na to, že je už viac ako rok v partnerskom vzťahu so slovenskou štátnou občiankou Z. Š. a v čase kontroly políciou sa nachádzal v jej byte. Uviedol, že partnerka je zamestnaná na území Slovenskej republiky a je ochotná a schopná mu zabezpečiť bývanie aj pokryť zvyšné náklady na čas potrebný do termínu jeho odovzdania do Rakúska, čo však žalovaný neskúmal a ani nedal žalobcovi možnosť mu tieto skutočnosti v konaní o zaistení preukázať. Žalobca tiež namietal, že v napadnutom rozhodnutí nie je riadne odôvodnené stanovenie dĺžky doby zaistenia, dĺžka zaistenia bola stanovená od 09.02.2017 do 09.06.2017, t.j. na štyri mesiace bez odôvodnenia a poukazoval na to, že žalovaný má oprávnenie za predpokladu, že nie je možné použiť iné menej prísne donucovacie opatrenia, zaistiť žalobcu maximálne na možnú dobu zaistenia 3 mesiacov, a je viazaný priamo aplikovateľným Nariadením Rady (ERS) č. 604/2013. a nesprávne posúdil prípade žalobcu, ak pri stanovení dĺžky zaistenia vychádzal z § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Uviedol, že žalovaný nadbytočne uviedol dôvody neaplikácie čl. 7 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES to 16.12.2008 , nakoľko na prevoz žalobcu do Rakúska ako žiadateľa o azyl v Rakúskej republiky sa vzťahuje Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 a nie Návratová smernica č. 2008/115/ES. Žalobca žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a nariadiť bezodkladné prepustenie zo zaistenia. III. Vyjadrenie žalovaného 6. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 24.02.2017 a žiadal ju zamietnuť. 7. Žalovaný k podanej správnej žalobe uviedol, že dôvodom zaistenia žalobcu bolo zabezpečenie prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo 26.06.2013. Poukázal na to, že už samotným začatím konania o návrate v zmysle tohto nariadenia zo strany orgánov Slovenskej republiky je zrejmé, že uskutočnenie tohto návratu sa reálne uskutoční. Uviedol, že predmetné Dublinské nariadenie bolo prijaté Európskym parlamentom a je záväzné pre všetky členské krajiny s výnimkou Dánska, ktoré bolo z tohto nariadenia vyňaté. Poukázal tiež na to, že nie sú informácie, že by zo strany Rakúskej republiky informovalo Európsky parlament, resp. konkrétne členské štáty o nedodržiavaní toho nariadenia a v súčasnej dobe prebiehajú Rakúskou republikou dublinské transfery podľa tohto nariadenia a teda je reálny predpoklad, že transfer žalobcu sa v najbližšom čase bude realizovať, nakoľko Rakúska republika je krajinou, ktorá si svedomito počas celej doby plní svoje záväzky v súvislosti s ochranou vonkajšej hranice. Poukázal ďalej na to, že námietka žalobcu týkajúce sa menej prísneho posúdenia vo veci foriem odsunu žalobcu sú v jeho prípade bezpredmetné, nakoľko zo samotného ustanovenia § 89 ods.1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov jasne vyplýva, že tieto môžu byť použité ako alternatíva len v prípade administratívneho vyhostenia, t.j. ak je žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že aj keď nekonal v prípade žalobcu vo veci jeho administratívneho vyhostenia, predbežne skúmal aj možnosti alternatív a ako vyplýva z vyjadrení žalobcu je preukázané, že v prípade uloženia alternatív by tieto nemohol splniť a poukázal aj na to, že zaistenia žalobcu bolo zvolené z dôvodu ochrany majetku a zdravia, nakoľko ak vyplýva z úradného záznamu PPZ-HCP-BA6-38-001/2017-AV žalobca fyzicky napadol občianku Slovenskej republiky. K dĺžke doby zaistenia žalovaný poukázal na to, že dĺžka zaistenia žalobcu sa priamo odvíja od postupu štátnych orgánov Rakúskej republiky, kam má byť žalobca navrátený a žalovaný jej dĺžku nie je reálne schopný ovplyvniť, avšak z aplikačnej praxe je jednoznačne preukázané, že v prípade stanovenia dátumu prevzatia štátneho príslušníka tretej krajiny vecne a miestne príslušnými orgánmi iného štátu je doba zaistenia reálne len tak dlhá ako si vyžaduje daný prípade a nie ako je to stanovené v danom rozhodnutí a reálne dochádza ku skráteniu doby zaistenia aj o niekoľko mesiacov. Žalovaný zdôraznil, že žalobca v žiadnom prípade nespochybnil právne dôvody zaistenia žalobcu ako aj jeho účel, t.j. jeho prevoz podľa Nariadenia európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013. IV. Posúdenie právnej argumentácie 8. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v správnej žalobe žalobcu ako aj konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom súdnom pojednávaní konanom dňa 7.3.2017, oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom. 9. Súd dokazovanie nedoplnil. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že šlo o bežnú hádku medzi žalobcom a jeho priateľkou, ktorá ich vzťah neovplyvnila a naďalej sú spolu. Uviedla, že dňa 6.3.2017 bolo žalobcovi doručené rozhodnutie migračného úradu o jeho odovzdaní do Rakúska, s týmto rozhodnutím žalobca súhlasí a nenamieta jeho návrat do Rakúska. 10. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chránených záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach stanovených týmto zákonom. 11. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 12. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 13. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. 14. Podľa § 89 ods. 1 zákona číslo 404/2011 Z. z. policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 15. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a plne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 16. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 17. Úlohou súdu v prebiehajúcom konaní bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného v rozsahu dôvodov vyplývajúcej z podanej žaloby, a to námietky podstatného porušenia ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, vychádzal z jednotlivých námietok uvedených v správnej žalobe žalobcu a konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a žalobcom podané námietky voči nemu uvedené v jeho žalobe nie sú dôvodné. 18. K žalobnej námietke žalobcu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, následne vec nesprávne posúdil a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že žalovaný riadne zistil skutkový stav a v konaní bolo preukázané, že žalobca vstúpil na územie Slovenskej republiky neoprávnene a zdržiaval sa na území Slovenskej republiky bez víza alebo povolenia na pobyt. V zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA6-38-008/2017-AV zo dňa 09.02.2017 žalobca na otázku, kedy vstúpil do schengenského priestoru uviedol, že v novembri 2012 letecky odcestoval z Pakistanu do Ruska, do Moskvy a z Moskvy nelegálne vycestoval nákladným autom a šiel do Rakúska, kde požiadal o azyl. Uviedol ďalej, že prišiel z Rakúska a na Slovensko prišiel na návštevu za kamarátkou. Potvrdil, že v Rakúsku požiadal o azyl. Nevedel, či požiada o azyl na území Slovenskej republiky. Na otázku ako finančnou čiastkou momentálne disponuje uviedol, že má len 10 eur. Pobyt žalobcu v rakúskej republiky je na základe žiadosti o azyl a bolo povinnosťou žalobcu sa zdržiavať v Rakúskej republike. Žalobca počas konania o udelení azylu nie je oprávnený pohybovať sa v iných krajinách Európskej únie. Žalobca o udelenie azylu na území Slovenskej republiky nepožiadal. 19. K žalobnej námietke, že žalovaný nedostatočne odôvodnil v rozhodnutí značné riziko úteku žalobcu súd poukazuje ne to, že existencia značného rizika úteku žalobcu je preukázaná z vyjadrení žalobcu ako aj samotným konaním žalobcu, ktorý svojvoľne odišiel z Rakúskej republiky, nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že nemá udelený pobyt. Tieto skutočnosti vedú k predpokladu, že žalobca ujde, alebo sa bude skrývať, pričom nezaistením žalobcu by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do Rakúskej republiky, ktorá je príslušná v konaní ale sa bude pokúšať o útek do iných krajín Európskej únie a bude sa vyhýbať azylovému konaniu. Vzhľadom na toto opodstatnená obava rizika úteku žalobcu, a preto bolo potrebné žalobcu zaistiť a za účasti štátu zabezpečiť návrat žalobcu do Rakúskej republiky, kde požiadal o azyl a v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 je nutné odovzdanie žalobcu a nie návrat do Rakúskej republiky vykonať po prepustení zo zaistenia. 20. K žalobnej námietke, že žalovaný sa nezaoberal alternatívami zaistenia správny súd uvádza, že zo zápisníc jednoznačne vyplýva, že žalobca nemá finančné prostriedky a nemá žiadne ubytovanie na Slovensku, v tejto súvislosti súd konštatuje, že žalobca prišiel na návštevu ku kamarátke. Ako vyplýva u úradného záznamu PPZ-HCP-BA6-38-001/2017-AV zo dňa 09.02.2017 žalobca fyzicky napadol svoju priateľku, občianku Slovenskej republiky. 21. K žalobnej námietke týkajúcej sa dĺžky doby zaistenia a zabezpečenia prevozu žalobcu do Rakúskej republiky správny súd uvádza, že žalovaný dĺžku doby zaistenia stanovil od 09.02.2017 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 09.06.2017 (§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov), ktorá je nevyhnutná na vykonanie všetkých dostupných úkonov smerujúcich k inému štátu Európskej únie, čo trvá určitú dobu, pričom nejde o konkrétny dátum doby zaistenia, ale o hraničný termín doby zaistenia. Lehota zaistenia je zákonná a oprávnená. Žalobca sa na území Slovenskej republiky nachádza bez povolenia na pobyt a odovzdanie žalobcu zo žiadajúceho členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi akonáhle je to možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatí alebo prijatí späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní (čl. 29 ods. 1 Dublinského nariadenia). Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov môže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. V prípade žalobcu ide o zaistenie najdlhšie na štyri mesiace a nie o maximálnu dĺžku zaistenia. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je správny orgán povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel jeho zaistenia. 22. Žalovaný správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby žalobcu a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane žalobcu v súvislosti s jeho zaistením. V tejto súvislosti treba uviesť, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobca v priebehu správneho konania uviedol. 23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné a obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku) s uvedením skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, z rozhodnutia je zrejmé, akými úvahami sa žalovaný viedol pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a tiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami žalobcu, a preto súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol. 24. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP. Žalovanému, ktorý bol vo veci úspešný žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, ani si žiadne neuplatnil, ide o orgán štátnej správy a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 25. Žalobca v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia je od poplatku oslobodený (§ 4 ods. 2 písm. m) Zákona o súdnych poplatkoch). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia, na Krajskom súde v Bratislave ( § 443 ods. 2 písm. b) SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok ( § 446 ods. 2 písm. d) SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).