Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/80/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200396 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017200396.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: T.. I. T., bytom V. XX, X., proti žalovanému: United Bankers Group, a.s. (skratka UBG a.s.), IČO: 35 781 785 so sídlom Ružinovská 3, Bratislava, zastúpeného JUDr. Annou Kubovičovou, advokátkou, so sídlom Tatranská 300/8, Považská Bystrica, o zaplatenie 1.708,19 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. mája 2013, č.k. 17C/229/2008-320, proti opravnému uzneseniu zo dňa 17. júla 2013, č.k. 17C/229/2008-325 a proti dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 19. júla 2013, č.k. 17C/229/2008-326, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.05.2013, č.k. 17C/229/2008-320 sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17.07.2013, č.k. 17C/229/2008-325 sa p o t v r d z u j e. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.07.2013, č.k. 17C/229/2008-326 sa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom a opravným uznesením, zaviazal súd prvej inštancie žalovaného na zaplatenie sumy 1.708,19 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7% ročne zo sumy 442,92 eur od 21.4.2006 do zaplatenia, vo výške 7% ročne zo sumy 187,94 eur od 21.5.2006 do zaplatenia, vo výške 8% ročne zo sumy 288,82 eur od 21.6.2006 do zaplatenia, vo výške 8% ročne zo sumy 650,23 eur od 21.7.2006 do zaplatenia a trov konania vo výške 451,51 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. 2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 38 ods. 3 a 4, § 43 ods. 1, § 47 ods. 1, § 48 ods. 1, §69 ods. 1 a 4, § 142 ods. 3, § 134 ods. 1, 2 a 4 a § 221 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce a vecne dôvodnosťou podanej žaloby. 3. V odôvodnení svojho rozhodnutia s odkazom na žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 1.708,19 eur s prísl. uviedol, že medzi sporovými stranami nebolo sporné uzavretie postupne 3 pracovných zmlúv na dobu určitú, ani že žalovaný oznámil listom zo dňa 22.2.2006 žalobcovi skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe ku dňu 28.2.2006, pričom žalobca listom z toho istého dňa požiadal žalovaného, aby ho ďalej zamestnával. 4. Prvoinštančný súd vo svojom odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady mzdy titulom prekážok v práci na strane zamestnávateľa, a nie titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, tak ako to počas konania namietal žalovaný. Vzhľadom k tomu, že žalovaný následne považoval skončenie pracovného pomeru so žalobcom v skúšobnej dobe za bezpredmetné (čo žalobcovi oznámil listom zo dňa 27.3.2006), pracovný pomer žalobcu u žalovaného kontinuálne pokračoval. Súd prvej inštancie preto v ďalšom skúmal, či žalovaný prideľoval žalobcovi prácu v období od 28.2.2006, t.j. od oznámenia žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcom, t.j. do 9.5.2006, a teda, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa v uvedenom období (okrem dní, ktoré žalobca v uvedenom období odpracoval u zamestnávateľa). V konaní mal jednoznačne za preukázané, že v období od oznámenia žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávaní, t.j. od 28.2.2006 do 29.3.2006, kedy žalobca prevzal list žalovaného, ktorým mu pridelil prácu, žalovaný žalobcovi prácu neprideľoval. Poukázal predovšetkým na kroky žalovaného ako zamestnávateľa, ktoré smerovali k skončeniu pracovného pomeru so žalobcom, a preto logicky, až do času, kedy „uznal“ neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a následne mu oznámil pracovné úlohy, neprideľoval žalobcovi žiadnu prácu. Uvedenému postupu svedčí aj protokol o odovzdaní, zo dňa 22.2.2006 (č.l. 189), z ktorého vyplýva, že žalobca odovzdal svojmu zamestnávateľovi SIM kartu, telefón a kópie metodických pokynov. Prácu začal žalovaný prideľovať žalobcovi až následne, listom zo dňa 30.3.2006 a 31.3.2006. Za spornú považoval prvoinštančný súd otázku, či všetky pracovné úlohy boli žalobcovi zadané v súlade s jeho pracovnou náplňou a či boli žalobcovi vytvorené pracovné podmienky v súlade s pracovnou zmluvou. Pokiaľ ide o zadanie pracovnej úlohy, na základe ktorého mal žalobca vypracovať pre žalovaného vzorový pracovný poriadok, konajúci súd z vykonaného dokazovania vyvodil, že uvedená pracovná úloha nebola v súlade s náplňou práce žalobcu, teda v súlade so štandardom funkčného miesta viceprezidenta spoločnosti. Žalovaný nijakým spôsobom nešpecifikoval, ako konkrétne súvisí zadaná pracovná úloha s náplňou práce (predovšetkým s bodom 1, 2 a 3 a v časti zodpovednosť s bodom 1, 2 a 3), a teda nepreukázal, že uvedená úloha priamo spadá pod určitú konkrétnu časť náplne práce. Čo sa týka pracovnej úlohy, „Bezpečnostný projekt spoločnosti žalovaného,“ v tomto smere bolo v konaní preukázané, že žalobca nemal podklady na vykonanie uvedenej úlohy, ktoré mu boli poskytnuté až dňa 26.4.2006 v priestoroch spoločnosti žalovaného v L. X., pričom žalobca uvedenú úlohu plnil v rámci svojej pracovnej cesty. 5. Pokiaľ ide o vytvorenie pracovného prostredia, resp. pracovných podmienok, v pracovnej zmluve, mal žalobca určené miesto výkonu práce v Bratislave, pričom žalovaný v Bratislave nemal vytvorenú žiadnu kanceláriu, čo počas konania ani nepoprel a navyše aj doručované súdne zásielky sa súdu z adresy žalovaného, zapísanej v obchodnom registri, vracali s poznámkou „adresát neznámy“. Z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom vyplynulo, že žalobca vykonával prácu vo svojom byte, pričom žalovaný mu po vzájomnej dohode vyplácal mesačne za užívanie priestorov, internetu, telefónu, mobilného telefónu a výpočtovej techniky v domácich priestoroch určitú paušálnu sumu, a to podľa tvrdení žalobcu, na základe ústnej dohody a iba v roku 2004. Na rokovaní dňa 26.4.2006, žalobca navrhol za užívanie uvedených prostriedkov v domácom prostredí vyplácanie sumy 2 500,- Sk, s čím žalovaný súhlasil (č.l. 209), no v konaní nepreukázal, že uvedenú sumu žalobcovi skutočne poukazoval, nakoľko súdu predložil len príjmové pokladničné doklady (č.l. 272-280) týkajúce sa vyplatenia cestovných výdajov a mzdy. Z uvedeného potom súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca nemal vytvorené pracovné podmienky v mieste výkonu práce v období, za ktoré žiadal náhradu mzdy, a preto jeho postup ohľadom žiadostí o vyplatenie preddavkov na pracovné cesty bol v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce. Preukázateľne tak mohol vykonávať prácu pre zamestnávateľa iba v dňoch pracovnej cesty z X. do L. X., teda v dňoch 26. až 28.4.2006, za ktorú mu žalovaný na jeho žiadosť poskytol preddavok. V tomto ohľade sú potom výzvy žalovaného na splnenie pracovných úloh a na dostavenie sa žalobcu na pracovisko v L. X. (bez poskytnutia preddavku na pracovnú cestu), bezpredmetné. 6. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na námietky žalovaného v konaní, podľa ktorých žalobca okamžité skončenie pracovného pomeru nedoručil žalovanému legitímnym spôsobom. Vzhľadom k tomu, že žalovaný neplatnosť skončenia pracovného pomeru nenapadol v zákonnej lehote žalobou podanou na súd, v tomto súdnom konaní sa súd nemohol zaoberať dôvodmi neplatnosti predmetného skončenia pracovného pomeru. V konaní mohol uvedené skončenie pracovného pomeru posúdiť iba z hľadiska všeobecných náležitostí právneho úkonu, ktoré boli v danom prípade splnené. Žalovaný nepoprel, že list žalobcu, ktorým okamžite skončil pracovný pomer so žalovaným, sa dostal do jeho dispozičnej sféry, namietal však, že nebol doručený osobe oprávnenej pre prijímanie doručenej pošty a zásielok v zmysle štandardu funkčného miesta archivár a správca registratúry. Prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca doručil okamžité skončenie pracovného pomeru v súlade so zákonom, v zmysle listinného dôkazu (č.l. 34) bolo dňa 9.5.2006 prevzaté zamestnankyňou žalovaného, N.. S., pričom prevzatie bolo potvrdené podpisom a pečiatkou spoločnosti žalovaného. Ak tento argumentoval tým, že žalobca vedel, že oprávnenou osobou na prevzatie poštových a iných zásielok je v zmysle štandardu funkčného miesta N.. I., a nie N.. S., nemožno konanie žalobcu vykladať v jeho neprospech, keď iný zamestnanec žalovaného (N.. S.), majúc rovnakú vedomosť o štandarde funkčného miesta, zásielku od žalovaného prevzal a opatril ju podpisom a pečiatkou. V kontexte žalovaným predloženého dôkazu - Registratúrnej knihy, ktorej originál nesúhlasí s predloženými kópiami, vyznieva jeho argumentácia nepresvedčivo a účelovo. 7. Z uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa, a to v dňoch 30. a 31. 3.2006, za mesiac apríl 2006 (okrem dní 26. - 28.4.2006) a do 9.5.2006 (do skončenia pracovného pomeru). Za mesiac marec vyplatil žalovaný žalobcovi mzdu vo výške 7.305,- Sk, za mesiac apríl vo výške 7.788,- Sk, za mesiac máj vo výške 6.900,- Sk a za mesiac jún 2006 mu vyplatil mzdu vo výške 8.701,- Sk. Za rozhodujúce obdobie považoval kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok, t.j. v danom prípade je rozhodujúcim obdobím obdobie 1. štvrťroka 2006 (január a február 2006), nakoľko súd vychádzal z pracovného pomeru uzatvoreného na dobu určitú od 1.1.2006. Zo mzdového listu žalobcu za január a február 2006 vyplýva, že žalobca odpracoval za uvedené obdobie 312 hodín (v mesiaci január 184 hodín, v mesiaci február 128 hodín). Jeho hrubá mzda za január bola 11.729,- Sk a za február bola 25.297,- Sk. 8. Priemerný mesačný zárobok žalobcu, súd prvej inštancie vypočítal takto: obdobie: 1/2006 2/2006 odpracované hodiny 184 128 hrubá mzda 11.729,- Sk 25.297,- Sk hrubá mzda spolu 37.026,- Sk odpracované hodiny spolu 312 37 026: 312 = 118,67 Sk priemerný hodinový zárobok 118,67 x 174 /koeficient pripadajúci na týždenný pracovný čas 40 hod. = priemerný mesačný zárobok 20.648,58 Sk. 9. Vzhľadom k tomu, že za mesiac marec bola žalobcovi vyplatená mzda vo výške 7.305,- Sk, prináleží mu podľa prvoinštančného súdu doplatok vo výške 13.343,58 Sk (20 648,58 - 7 305), t.j. 442,92 eur. Za mesiac apríl mu bola vyplatená mzda vo výške 7 788,- Sk, preto mu prináleží doplatok vo výške 12 860,58 Sk (20 648,58 - 7 788), t.j. 426,89 eur. Za mesiac máj mu bola vyplatená mzda vo výške 6.900,- Sk, pričom v uvedenom mesiaci odpracoval 5 pracovných dní, za čo mu prináležala náhrada mzdy vo výške 4.746,80 Sk, v danom prípade teda vznikol na strane žalobcu preplatok vo výške 2.153,20 Sk, t.j. 71,47 eur. Za mesiac jún mu bola vyplatená mzda vo výške 8.701,- Sk, pričom žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov vo výške 41.297,16 Sk a po odpočítaní sumy uhradenej žalovaným, mu vznikol nárok na doplatok vo výške 30.442,96 Sk, t.j. 1.010,52 eur. Spolu teda žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške 1.880,34 eur, pričom prvoinštančný súd mu priznal sumu 1.708,19 eur, teda sumu uplatňovanú v žalobe. 10. Žalovaného, ktorý sa s peňažným plnením dostal do omeškania, súd zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania, a to zo sumy 442,92 eur (doplatok náhrady mzdy za mesiac marec 2006) od 21.4.2006 (deň nasledujúci po splatnosti mzdy) do zaplatenia, zo sumy 187,94 eur (doplatok náhrady mzdy za mesiac apríl mínus vyplatená suma v mesiaci máj) od 21.5.2006 (deň nasledujúci po splatnosti mzdy) do zaplatenia, zo sumy 288,82 eur (suma vyplatená žalobcovi v mesiaci jún 2006) od 21.6.2006 do 21.7.2006, zo sumy 650,23 eur (doplatok za náhradu mzdy v sume priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov mínus uhradená suma 8.701,- Sk) od 21.6.2006 do zaplatenia. 11. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobcom zamietol, pretože vychádzal z výpočtu priemernej mesačnej mzdy vo výške 20.648,58 Sk, teda pri jednotlivých čiastkových nárokoch neuznal výpočet žalobcu, čo sa prejavilo pri jednotlivých sumách, z ktorých bol priznaný úrok z omeškania. 12. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok ( ďalej „ O.s.p.“) a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, nakoľko žalobca mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti. 13. Náhrada trov konania žalobcu spočíva v zaplatenom súdnom poplatku za žalobu vo výške 102,50 eur a v trovách jeho právneho zastúpenia vo výške 349,01 eur. Pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vychádzal súd z uplatňovanej sumy 1.708,20 eur, kde jeden úkon právnej služby činí á 81,33 eur. V danej veci vykonala právna zástupkyňa žalobcu 4 úkony právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky), písomné podanie na súd - žaloba (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky), zastúpenie na pojednávaní dňa 29.4.2009 a 1.6.2009 v 1/4 (§ 14 ods. 5 cit. vyhlášky), za ktoré mu patrí režijný paušál 2x á 6,31 eur, 2 ×6,95 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 20% DPH. 14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pre neúplné zistenie skutkového stavu veci, z dôvodu nevykonania navrhovaných dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností a to konkrétne ním navrhovaných dôkazov, ktorými mal zistiť skutočnú výšku mzdy, nakoľko táto bola súdom prepočítaná bez akéhokoľvek vyjadrenia znalca v odbore ekonómia. Žalovaný uviedol, že tento odvolací dôvod spočíva aj v tom, že nie je vôbec známe, na základe akých výpočtov dospel súd k priemernej mesačnej mzde žalobcu vo výške 20.648,58 Sk, pretože pracovný zmluva, ktorú žalovaný uzavrel bola uzavretá na zložku mzdy vo výške 6.900,- Sk, s pohyblivou zložkou mzdy. Zo záverov prvoinštančného súdu vyplýva, že pohyblivá zložka mzdy sa vždy rovnala rozdielu priemernej mzdy, t.j. 20.648,58 Sk a 6.900,- Sk (13.748,58 Sk). Poukázal na to, že výšku plnenia pohyblivej zložky preukázal predložením náležitých dokumentov zápisov z porád a mzdových štandardov, v ktorých bol riadne upravený systém odmeňovania pracovníkov žalovaného, z ktorého súd vôbec nevychádzal. Odvolanie podal žalovaný aj z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., podľa ktorého súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Konkrétne súd prvej inštancie podľa neho nesprávne posúdil výšku nárokov žalobcu, nakoľko žalovaný uhradil žalobcovi mzdové nároky v plnej výške a nemá voči nemu žiadne záväzky. Ďalším žalovaným prezentovaným odvolacím dôvodom je § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., podľa ktorého prvoinštančný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže žalobcovi priznal nárok v rozpore s čl. II zákona č. 311/2001 Z.z., podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Poukázal na to, že žalobca si dlhodobo neplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy. Žalovaný uviedol, že počas celého konania poukazoval na skutočnosť, že žalobca si uplatňuje nároky zodpovedajúce rozhodnutiu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Takéto rozhodnutie však absentuje, žalobca sa nikdy nedomohol určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a naviac žalovaný svoje rozhodnutie rozviazať so žalovaným pracovný pomer vzal späť. Toto žalobca akceptoval, jeho mzdové nároky boli uspokojené i napriek tomu, že vôbec nechodil do práce. Žalovaný zdôraznil, že žalobca bol komplikovaný pracovník, svoje pracovné povinnosti si neplnil, načo bol upozorňovaný a svojim postojom k práci spôsoboval žalovanému ako zamestnávateľovi škody. Na nesprávne právne posúdenie veci poukázal žalovaný aj v súvislosti s posúdením prejudiciálnej otázky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobcu, nedoručeného v súlade so zákonom, a to s odkazom na ust. § 69 ods. 1 písm. b/ a § 38 ods. 3 a 4 Zákonníka práce. Do pozornosti dal doručenie tejto písomnosti osobe, ktorá nebola na takéto preberanie v zmysle zákona oprávnená, o čom žalobca veľmi dobre vedel, nakoľko sám vypracovával projekt ochrany osobných údajov. N.. S., ktorej žalobca okamžité skončenie pracovného pomeru doručil, nebola poverená na preberanie písomností a žalovaný predložil dôkaz, že si ani nepamätala na to, že by jej žalobca bol niečo doručoval. Naviac v deň doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru realizoval žalobca zo štatutárom žalovaného pracovnú poradu, na ktorej mal žalobca možnosť túto písomnosť doručiť. O vedomosti, že N.. S. nebola oprávnená na zastupovanie žalovaného v pracovnoprávnych úkonoch, žalobca vzhľadom na svoju funkciu vedieť mal a mohol, o čom svedčí celý rad úkonov z jeho strany. Žalobca vždy všetku poštu zasielal poštou , len paradoxne okamžité skončenie pracovného pomeru doručoval osobne. Vzhľadom k namietanej nesprávnosti napadnutého rozsudku podal žalovaný odvolanie aj voči opravnému uzneseniu, pričom uviedol, že ním boli opravené lehoty začiatku plynutia úrokov z omeškania a určená výška trov konania a aj voči dopĺňajúcemu rozsudku, ktorým ako uviedol, bolo rozhodnuté o výške úrokov z omeškania, najmä keď nie je správne rozhodnuté o istine a spornou je výška plnenia. Žalovaný poukázal na nekvalitné súdne rozhodnutie, ktoré napriek dlhému dokazovaniu muselo byť dvakrát opravované a menené. Na základe uvedeného žiadal všetky tri napadnuté rozhodnutia odvolacím súdom zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Pre prípad, ak by odvolací súd dospel k nedostatočnej objasnenosti veci, žiadal tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. 15. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý vyslovil nesúhlas s názormi žalovaného prezentovanými v odvolaní, pričom uviedol, že v spise je skutočná mzda vyplatená žalovaným riadne a v dostatočnej miere zdokumentovaná. Poukázal aj na transparentne uvedený spôsob výpočtu priemerného zárobku súdom, ktorý korešponduje s ust. § 134 Zákonníka práce. V ďalšom sa plne stotožnil so závermi súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia. 16. K vyjadreniu žalobcu nebolo zo strany žalovaného podané vyjadrenie. 17. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na zaplatenie peňažného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 18. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán, prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vysporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné. 19. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p. Odvolanie žalovaného vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) a odvolateľom napadnuté rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. 20. Podľa § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 21. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 22. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovaným odvolací súd konštatuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 23. Pre doplnenie rozhodnutia a v záujme vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalovaného, odvolací súd uvádza nasledovné. 24. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce účinného v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. 25. Podľa § 47 ods. 1 citovaného zákona odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a/ zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, b/ zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. 26. Podľa § 48 ods. 1 citovaného zákona pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu. Pracovný pomer je uzatvorený na neurčitý čas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne. 27. Podľa § 142 ods. 3 citovaného zákona, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 28. Podľa § 38 ods. 3 citovaného zákona písomnosti zamestnanca týkajúce sa vzniku zmeny a zániku pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru doručuje zamestnanec na pracovisku alebo ako doporučenú zásielku. 29. Podľa § 38 ods. 4 citovaného zákona povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju pošta vrátila zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne. 30. Podľa § 69 ods. 1 citovaného zákona zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak a/podľa lekárskeho posudku nemôže ďalej vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia svojho zdravia a zamestnávateľ ho nepreradil do 15 dní odo dňa predloženia tohto posudku na inú pre neho vhodnú prácu, b/zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu alebo náhradu mzdy, alebo ich časť do 15 dní po uplynutí jej splatnosti, c/je bezprostredne ohrozený jeho život alebo zdravie. 31. Podľa § 69 ods. 4 citovaného zákona zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. 32. Podľa § 134 ods. 1 citovaného zákona priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. 33. Podľa § 134 ods. 2 citovaného zákona rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. 34. Podľa § 134 ods. 4 citovaného zákona priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. 35. Podľa § 221 ods. 2 citovaného zákona cesta z obce bydliska zamestnanca na pracovisko alebo do miesta ubytovania v inej obci, ktorá je cieľom pracovnej cesty, ak nie je súčasne obcou jeho pravidelného pracoviska, a späť sa posudzuje ako potrebný úkon pred začiatkom práce alebo po jej skončení. 36. Žalobou proti žalovanému, sa žalobca domáhal zaplatenia 51 461,- Sk (1 708,19 eur) s príslušenstvom a trov konania na tom skutkovom základe, že ako zamestnanec uzatvoril so žalovaným postupne pracovné zmluvy na dobu určitú, a to dňa 7.1.2004 (od 7.1.2004 do 21.12.2004), dňa 9.12.2004 (od 1.1.2005 do 31.12.2005) a dňa 16.12.2005 ( od 1.1.2006 do 30.6.2006) s určenou mesačnou mzdou 6 900,- Sk a pohyblivou zložkou mzdy, splatnej vždy k 20-temu dňu v mesiaci. Žalovaný mu listom z 22.2.2006 oznámil skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe ku dňu 28.2.2006, ktoré žalobca považoval za neplatné a listom zo dňa 28.2.2006 požiadal žalovaného, aby ho ďalej zamestnával. Žalovaný označil skončenie pracovného pomeru listom zo dňa 27.3.2006 za bezpredmetné a listom zo dňa 29.3.2006 pridelil žalobcovi prácu. Ďalšiu pracovnú úlohu pridelil žalobcovi faxom zo dňa 30.3.2006, ktorá však bola v rozpore s pracovnou náplňou žalobcu. Na uvedený rozpor ako aj nevytvorené pracovné podmienky žalobca upozornil žalovaného listami zo dňa 31.3.2006 a 7.4.2006. V mesiaci apríl žalobca (okrem dní 26.4.2006 až 28.4.2006, kedy bol na pracovnej ceste v L. X.) opäť nemohol vykonávať prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa, ktorý mu naďalej nevytvoril pracovné podmienky na výkon práce v súlade s pracovnou zmluvou, v zmysle ktorej bolo miesto výkonu práce Bratislava, žalovaný prideľoval žalobcovi úlohy, ktoré nemal v náplni práce, pričom prácu, ktorú vykonával do času neplatného skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe už vykonával iný pracovník. Prekážky v práci na strane zamestnávateľa pretrvávali až do skončenia žalobcovho pracovného pomeru, teda do 9.5.2006, kedy oznámil žalovanému okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Nakoľko žalobcovi bola za mesiac marec 2006 vyplatená mzda vo výške 7 305,- Sk, žiadal doplatiť 22.770,- Sk (rozdiel náhrady mzdy vo výške 30.075,- Sk a vyplatenej mzdy), za mesiac apríl mu bola vyplatená mzda vo výške 7.788,- Sk, pričom žiadal doplatiť 5.662,- Sk (rozdiel náhrady mzdy 13.450,- Sk a vyplatenej mzdy a za mesiac máj mu bola vyplatená mzda vo výške 6.900,- Sk, pričom žalobca žiadal vyplatiť 31.730,- Sk (rozdiel vyplatenej mzdy a náhrady mzdy za mesiac máj a náhrady mzdy z okamžitého skončenia pracovného pomeru vo výške 38.630,- Sk). 37. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa v čase rozhodovania platného ust. § 132 O.s.p., a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia skutkovému stavu korešpondujúcich predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preto rozsudok, dopĺňací rozsudok ako i opravné uznesenie ako vecne správne potvrdil. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, a preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia v časti napadnutej odvolaním. 38. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, odvolací súd k námietke žalovaného o nevykonaní dôkazov ním navrhnutých, s poukazom na ustálené závery súdnej praxe dopĺňa, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže tento jeho postup viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu. Postup vykonávania procesného dokazovania si určuje sám súd a sám rozhoduje o tom, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná a ktorý nie. V danej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností a s poukazom na prejednávaný pracovno- právny spor, pri výpočte náhrady mzdy za uplatňované obdobie, vzhľadom na právny stav veci, správne pri svojom výpočte priznaného nároku na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa, vychádzal z ust. § 134 Zák. práce, z priemerného zárobku žalobcu v rozhodnom období, ktoré v súlade s ods. 2 cit. ust. správne určil so zohľadnením vyplatenej mzdy za mesiac marec, apríl a máj (do 9.5.2006, t.j. okamžitého skončenia pracovného pomeru) a vzniknutý nárok s uvedením jeho presného výpočtu, vo svojom rozsudku, na str. 7 špecifikoval. Argument odvolateľa, pretransformovaný do otázky, na základe akých výpočtov prvoinštančný súd dospel k priemernej mesačne mzde žalobcu, je tak prekvapivý a nedôvodný, naviac založený len na tvrdení, o dohodnutej mesačnej mzde vo výške 6 900,- Sk a jej pohyblivej zložke, bez zohľadnenia skutkových okolností priznaného nároku, preukázaného žalobcom v konaní. Stotožniť sa vzhľadom k uvedenému, i špecificky dohodnutým podmienkam výkonu práce (ktoré žalobca vykonával vo svojom byte, za použitia jeho výpočtovej techniky, telefónu a pod., za čo mu žalovaný vyplácal paušálnu náhradu), bez preukázania dlhodobého neplnenia si pracovných povinností žalobcom, nedá ani s jeho tvrdeniami o preukázaní výšky plnenia pohyblivej zložky mzdy žalovaným a ani s jeho tvrdením o uhradení mzdových nárokov žalobcovi v plnej výške. V kontexte uvedeného bez opodstatnenia je aj konštatovanie žalovaného o prepočte skutočnej výšky mzdy len súdom, bez akéhokoľvek vyjadrenia znalca v odbore ekonómia. 39. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a či. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležité odôvodniť m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strana sporu. Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, Str. 49, § 30). Z obsahu súdneho spisu ani z podaní žalovaného, nevyplynula v žiadnom štádiu súdneho konania jeho požiadavka na prizvanie súdneho znalca do konania a jeho tvrdenie o tom, že k skutočnej výške mzdy by sa mal vyjadrovať súdny znalec, považuje odvolací súd len za prezentáciu subjektívneho názoru žalovaného, bez jej opory v zákone. Výšku priznanej náhrady vypočítal súd v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce, a bez porušenia zásady denegatio iustitie. 40. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 41. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 ) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom a pri zopakovanej argumentácii žalovaného o neplnení si pracovných povinností zo strany žalobcu, a rozhodnutí súdu ako keby bolo došlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru, ide o nepochopenie spôsobu priznania náhrady mzdy zo strany žalovaného, ktorý súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, s odkazom na ust. § 134 Zákonníka práce detailne rozobral. 42. Pod uvedenú vadu konania zahrnul žalovaný aj doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcom v rozpore s ust. § 38 ods. 3 a 4 Zákonníka práce i v rozpore so zákonom č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov, pre jeho nedoručenie osobe na takéto preberanie oprávnenej. 43. K namietanej vade odvolací súd uvádza, že v pracovnom práve absolútne prevládajú adresované právne úkony, ktoré nadobúdajú perfektnosť až v momente, keď sa dostanú do sféry dispozície adresáta - druhej strane. Pri niektorých jednostranných právnych úkonoch je doručenie druhej strane, podmienkou platnosti právneho úkonu. Takýmto jednostranným adresovaným právnym úkonom je okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce, platnosť ktorého je okrem písomnej formy podmienená aj samotným doručením, čo znamená, že jeho právne účinky nastanú dňom, keď sa písomné okamžité skončenie pracovného pomeru doručilo druhej strane. Súd prvej inštancie správne poukázal na doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľovi, do dispozičnej sféry ktorého sa dostalo jeho prevzatím N.. S. a opatrením jeho vyhotovenia jej podpisom a pečiatkou zamestnávateľa. Napokon o jeho akceptácii žalovaným svedčia aj listinné dôkazy napr. z č.l. 124, 125 a 207 súdneho spisu, ktorými sú potvrdenie z 10.7.2006 o poskytnutí údajov pre zápočet predchádzajúcich období práceneschopnosti, hromadné oznámenie o poistencoch, adresované Spoločnej zdravotnej poisťovni, ktorým bola dňa 10.7.2006 nahlásená zmena v prípade žalobcu, či list z 15.6.2006 v ktorom žalovaný uvádza, že okamžité skončenie pracovného pomeru neakceptuje. 44. Odvolaciemu súdu nezostáva v súvislosti s uvedeným odvolacím dôvodom iné ako skonštatovať, že súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, aplikoval správny právny predpis a tak ani táto namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 45. V odvolaní žalovaný uviedol, že z rovnakých dôvodov podáva odvolanie aj voči opravnému uzneseniu č.k. 7C/229/2008-325, ktorým boli opravené lehoty začiatku plynutia úrokov z omeškania, určená výška trov konania a rovnako z týchto dôvodov podal aj odvolanie voči dopĺňaciemu rozsudku č.k. 17C/229/2008-326, ktorým bolo rozhodnuté o výške úrokov z omeškania, zvlášť keď podľa jeho názoru nie je správne rozhodnuté o istine a je sporná výška plnenia. 46. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením odvolaním napadnutého doplňujúceho rozsudku i opravného uznesenia prvoinštančného súdu, v ktorých dostatočne zodpovedal zásadné otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam a k doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vysporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné. 47. Výrazom snahy o vyváženie práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane a práva na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávne prejaveným, ale predsa právoplatným súdnym rozhodnutím, je okrem iného aj ustanovenie § 164 O.s.p. (platné v čase rozhodovania súdu prvej inštancie). Toto ustanovenie umožňuje súdu, ktorý rozhodnutie vydal, opraviť v ňom aj bez návrhu „chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti“. Kým pojmy „chyby v písaní“, resp. „chyby v počítaní“ sú pomerne jednoznačné, je pojem „iná zrejmá nesprávnosť“ relatívne neurčitým pojmom. Už vzhľadom na systematickú úpravu nápravy inej zrejmej nesprávnosti spolu s chybami v písaní a počítaní je zrejmé, že na jednej strane môže ísť len o také chyby, ktoré sú podobného druhu ako chyba v písaní alebo počítaní, na druhej strane musí ísť svojím obsahom o iné než pisárske alebo počtárske chyby, ak k ich vzniku došlo okamžitým zlyhaním mechanickej alebo duševnej činnosti osoby, ktorá sa zúčastnila vyhlásení alebo vyhotovení rozhodnutia (porov. Rc 37/1969). Za zrejmú nesprávnosť v zmysle § 164 O.s.p. tak treba považovať rozpor medzi obsahom verejnomocenskej autoritatívnej vôle, ktorú súd svojím rozhodnutím v okamihu jeho vyhlásenia (vydania) prejaviť chcel a ktorej obsah je z dôvodov rozhodnutia bezpečne poznateľný, a obsahom samotného rozhodnutia ako prejavom tejto verejnomocenskej (autoritatívnej) vôle. Musí ísť o chybu súdu, nie strán sporu (súd preto nemôže postupom podľa § 164 O.s.p. odstraňovať nedostatky podaní strán, ktoré zapríčinili nesprávnosť rozsudku; porov. aj 3 MCdo 21/2008). Z ustanovenia § 204 ods. 1 O.s.p. jednoznačne vyplýva, že oprava sa môže týkať aj výroku rozhodnutia. 48. V súvislosti s formulovanými odvolaniami, keď odvolací súd zodpovedal na odvolacie námietky žalovaného voči rozsudku súdu prvej inštancie, odkazuje rovnako na toto svoje odôvodnenie, nakoľko vo vzťahu k opravnému uzneseniu odvolateľ len skonštatoval, že ním boli opravené lehoty pre začatie plynutia úrokov z omeškania a určená výška trov konania a vo vzťahu k doplňujúcemu rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o výške úrokov z omeškania, len vyslovil názor, že nie je správne rozhodnuté o istine a je sporná výška plnenia, pričom pri oboch napadnutých rozhodnutiach sa odvolal na dôvody uvedené v odvolaní proti rozsudku. 49. Záverom odvolací súd s poukazom na charakter potvrdzujúceho rozhodnutia ako celku (rozsudku i uznesení), v ktorom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a s odkazom na aktuálne rozhodnutia NS SR 2 Cdo 13/2016 a 2 C do 149/2016, či rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08 rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08 dopĺňa, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu s rozhodnutím súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie pre jeho vecnú správnosť vo výroku (§ 219 ods. l O.s.p., resp. § 387 ods.1 C.s.p.), čo znamená komplexnú správnosť potvrdzujúceho rozhodnutia z hľadiska skutkových a právnych dôvodov, potom ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, môže (ale nemusí) sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p., § 387 ods. 2 C.s.p.). Uvedená právna úprava teda dovoľuje odvolaciemu súdu pri odôvodňovaní svojho potvrdzujúceho rozhodnutia, ak sú súčasne splnené dve podmienky - ak je výrok vecne správny a v celom rozsahu sa stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, že nemusí opakovať podstatnú časť z odôvodnenia súdu prvej inštancie, ale stačí, ak v odôvodnení rozhodnutia iba poukáže na správnosť skutkových zistení a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Napokon treba dodať, že za vadu konania v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv niektorej zo strán. 50. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd rozsudok v napadnutej časti, dopĺňací rozsudok i opravné uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 51. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 52. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).