Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/103/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200756 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017200756.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: MAC TV, s.r.o., IČO: 00618322, bytom v Bratislave, Brečtanová 1, právne zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., IČO: 36731544, so sídlom v Bratislave, Miletičova 5B, za ktorú koná advokát Mgr. Juraj Bugala, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom v Bratislave, Dobrovičova 8, P. O. Box 155, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. RP/18/2017 zo dňa 22.3.2017 a č. RP/22/2017 zo dňa 5.4.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania A. č. RP/18/2017 1. Žalovaný rozhodnutím č. RP/18/2017 zo dňa 22.3.2017 uložil žalobcovi pokutu v sume 5.000,- € podľa § 64 ods. 1 písm. d/ a § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z.) za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 tohto zákona tým, že dňa 28.9.2016 v čase o cca 20:39 hod. v rámci programovej služby JOJ odvysielal program Za sklom, ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritérium vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie a kritérium zobrazenie erotických pomôcok, ktoré podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 18 rokov, čím jeho vysielaním bez označenia piktogramom Jednotného systému označovania v čase od cca 21:25:21 do 21:25:26, od cca 21:25:50 do 21:25:55, od cca 21:26:46 do 21:26:51, jeho označením od cca 20:39:23 (začiatok programu) do 21:25:21, od cca 21:25:40 do 21:25:50, od cca 21:25:55 do 21:26:46 ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov a jeho označením od cca 21:25:26 do 21:25:40, od cca 21:26:51 do 22:08:32 (záver programu) ako nevhodný pre maloletých divákov do 15 rokov, nesprávne uplatnil Jednotný systém označovania. Program sa týkal práce polície, ktorá pátrala po páchateľoch organizovaného zločinu v súvislosti s nelegálnou prostitúciou a podávaním drog maloletým dievčatám. V kontexte deja sa policajti pohybujú aj v prostredí verejných domov a stretávajú sa s prostitútkami. V programe boli zobrazené dve scény, ktoré zodpovedali kritériu obscénne vyjadrovanie podľa § 1 ods. 1 Jednotného systému označovania týkajúce sa pohlavného aktu s mužom alebo so ženou, o análnom pohlavnom styku, o orálnom sexe s hľadanými osobami („Máte plné gule, však? ...Tak čo?! Dáš si buchtičku alebo si dostal chuť na prdel? ... Ukáž. Uchuchuchúúú. Tieto rozkošné huu čokoládky, to tieto tu šušulky, to ti vie narobiť poriadne akože v posteli ... Skús vyfajčiť toto ... Netvár sa, že ťa to bolelo. Stavím sa, že si mal v ústach už aj väčšie veci, čo? ... Nechám si od nich vyfajčiť ...“). Ženy sú zobrazené so škraboškou, s náustkom v ústach, čo sú v kontexte tejto scény erotické pomôcky, ktoré sú kritériom nevhodnosti pre celú vekovú skupinu maloletých. 2. V rámci programu boli zaznamenané nasledovné zmeny označenia: - od cca 20:39:23 (začiatok programu) do 21:25:21 - označený ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov, - od cca 21:25:21 do 21:25:26 - bez označenia, - od cca 21:25:26 do 21:25:40 - označený ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov, - od cca 21:25:40 do 21:25:50 - označený ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov, - od cca 21:25:50 do 21:25:55 - bez označenia, - od cca 21:25:55 do 21:26:46 - označený ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov, - od cca 21:26:46 do 21:26:51 - bez označenia, - od cca 21:26:51 do 22:08:32 (záver programu) - označený ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov. V prípade sporných výrazov a zobrazení bola ich intenzita natoľko vysoká, že sú nevhodné pre maloletého diváka a označenie programu ako nevhodného pre maloletého diváka do 12 rokov a 15 rokov za nedostačujúce. Frekvencia výskytu v danom programe (6 obscénnych výrazov, 2 vulgárne vyjadrenia a zobrazenie erotických pomôcok) je dostatočne vysoká na to, aby odôvodňovala im zodpovedajúce označenie programu ako nevhodného pre celú vekovú skupinu maloletých do 18 rokov. 3. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadaval aj s kolíziou slobody prejavu a práva na vyhľadávanie a šírenie informácií a poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m.m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07, PL. ÚS 7/96. Pri kolízii dvoch základných práv je potrebné postupovať podľa testu proporcionality (obmedzenie musí vyplývať zo zákona, musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a musí sledovať legitímny cieľ, ktorý vyplýva z čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Sloboda prejavu je garantovaná len do tej miery, pokiaľ v primeranom rozsahu nezasahuje do základných práv a slobôd a právom chránených záujmov iných subjektov. Jednotný systém označovania vychádza z potreby ochrany maloletého diváka pred obsahom, ktorý by mohol mať negatívny vplyv na jeho osobnostný vývin. Právo na slobodu prejavu je obmedzené osobitnou ochranou nedospelých osôb na základe § 20 zákona č. 308/2000 Z.z. 4. Žalovaný pri ukladaný pokuty zohľadnil opakované porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., závažnosť správneho deliktu, rozsah a dosah vysielania, trvanie a následky porušenia povinnosti a spôsob porušenia povinnosti. Žalovaný konštatoval, že pri naplnení skutkovej podstaty správneho deliktu nedošlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, čo ani nemalo vplyv na výšku uloženej pokuty. Pokuta v sume 5.000,- € je v dolnej hranici zákonom stanoveného rozsahu (663,- € až 66.387,- €) a zodpovedá závažnosti prejednávanej veci. B. č. RP/22/2017 5. Žalovaný rozhodnutím č. RP/22/2017 zo dňa 5.4.2017 uložil žalobcovi úhrnnú pokutu v sume 14.000,- € podľa § 64 ods. 1 písm. d/ a § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 tohto zákona tým, že a. dňa 22.11.2016 v čase o cca 5:58 hod. v rámci programovej služby WAU odvysielal program Aféry, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, a ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritérium expresívne vyjadrovanie, vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie, scény spojené so sexuálnymi deviáciami, a ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 Jednotného systému označovania podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného a neprístupného pre maloletých divákov do 18 rokov, čím jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil Jednotný systém označovania, b. dňa 22.11.2016 v čase o cca 10:00:53 hod. v rámci programovej služby JOJ odvysielal program Aféry, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, a ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritérium expresívne vyjadrovanie, vulgárne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno označovať za primerané vekovej skupine maloletých do 15 rokov, obscénne vyjadrovanie, sexuálne scény, ktoré sú súčasťou dejovej línie, a ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 Jednotného systému označovania podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného a neprístupného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil Jednotný systém označovania, c. dňa 5.12.2016 v čase o cca 9:50 hod. v rámci programovej služby JOJ odvysielal program Aféry, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, a ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritérium expresívne vyjadrovanie, vulgárne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno označovať za primerané vekovej skupine maloletých do 15 rokov, vulgárne vyjadrovanie, scény spojené so sexuálnymi deviáciami, a ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 Jednotného systému označovania podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného a neprístupného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil Jednotný systém označovania. Ad a) Žalovaný uviedol, že natáčanie porna medzi manželmi a ďalšou platenou prostitútkou je vo všeobecnosti považované za odchyľujúce sa od spoločenskej normy, za ktorú je považované spolužitie muža a ženy. Navádzanie vlastnej manželky na natáčanie porna s inou ženou - platenou prostitútkou - je rozporné s morálkou, až zvrátené, a niet pochybností o tom, že ide o deviantné správanie. Program s týmto obsahom je nevhodný pre celú skupinu maloletých do 18 rokov. V ďalšej scéne je zobrazený fyzický útok (facka manžela voči manželke) za to, že sa bránila „obchytkávaniu“ od priateľa svojho manžela. Manžel ju ďalej nútil k orálnemu uspokojeniu svojho priateľa. Týmto obscénnym až zvráteným správaním sa porušujú morálne hodnoty a zásady slušnosti a môže viesť až k spáchaniu trestného činu podľa § 200 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon. Následné scény súvisiace so skupinovým sexom žalovaný považoval za nevhodné pre maloletých do 18 rokov a spadajúce pod kritérium scény spojené so sexuálnymi deviáciami. Promiskuitné správanie vo forme striedania viacerých a rôznych partnerov nie je považované za bežnú spoločenskú normu. Scény, v ktorých sa JUDr. Bal opýta pani Machajovej, či s manželom navštívila sexuológa, a hádka Machaja s Liščákom sú menej obscénne ako ostatné z uvedených, no z hľadiska ich kontextuálneho výskytu, spôsobu a formy spracovania ich nemožno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov. V uvedených scénach nebol priamo zobrazený skupinový sex, no ten priamo vyplýva z obsahu jednotlivých scén spolu so znázornením platenej prostitútky, ktorá vdychuje zrolovanou 10-eurovou bankovkou práškový obsah, ktorý má znázorňovať drogu. Obsahom týchto scén je podľa žalovaného jednoznačne deviantné správanie. Nakoľko sa v programe vyskytoval obsah nevhodný pre maloletých do 18 rokov s vyššou frekvenciou, na väčšej časovej ploche ako obsah nevhodný pre maloletých do 15 rokov veku a v kontexte zodpovedajúcemu obsahu pre dospelých, je tento program nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov. Ad b) Predmetný program bol posudzovaný z hľadiska expresívneho vyjadrovania, obscénneho a vulgárneho vyjadrovania, ktoré sú hodnotiacimi kritériami pre označenie programu ako nevhodného do 18, 15 a 12 rokov v závislosti od kontextuálneho výskytu, frekvencie (v rámci 55-minútového programu), spôsobu a formy spracovania. Žalovaný posudzoval nasledovné výrazy: „šmýkať (2x), klátiť, rýchlovka (2x), rajcovať (2x), rozdať si to, chrápať s niekým, robiť to, sexovať, hovadina, seriem na to, do riti (3x), kretenizmus, idiot, do prdele, hajzel“. Za nemravné, necudné a obscénne výrazy považoval: „šmýkať, klátiť, rýchlovka, rajcovať, rozdať si to, chrápať s niekým, robiť to“, ktoré boli použité v kontexte upodozrievania manžela z nevery - nakoniec vzišlo najavo, že manžel bol svojej manželke neverný s jej sestrou a nakoniec aj s (nevlastnou) dcérou. Celý kontext je teda intenzívne oplzlého charakteru, výrazy sú obscénne a nevhodné pre celú vekovú skupinu maloletých. Výrazy „hajzel, kretenizmus, idiot“ žalovaný považoval za nevhodné pre vekovú skupinu do 15 rokov. Posudzované dielo nenesie žiadne morálne posolstvo - mama s dcérou porodili potomkov jednému mužovi, čo je stav vymykajúci sa bežnej spoločenskej norme a morálke. Vo vzťahu k scénam so sexuálnym správaním, obscénnym vyjadreniam, vulgárnym vyjadreniam a expresívnym výrazom je označenie programu ako nevhodného pre maloletých do 15 rokov odôvodnené. Ad c) Program bol posudzovaný z hľadiska expresívneho vyjadrovania, obscénneho a vulgárneho vyjadrovania, ktoré sú hodnotiacimi kritériami pre označenie programu ako nevhodného do 18, 15 a 12 rokov v závislosti od kontextuálneho výskytu, frekvencie, spôsobu a formy spracovania. Žalovaný posudzoval nasledovné výrazy: „kurevník, suka (4x), drbe, hovno (3x), hajzel (2x), neser ma, dosral, cundra (2x), fľandra, kretén, krava (8x), sviniar, debil, debilka (2x), debilný, sprostý (2x), blbý (2x), vyčúrať, dočúrať, skapať, žer, vygrcať, špina, šťanda, pankhart, bulo“. Za menej intenzívne výrazy považoval: „hovno, neser ma, dosral, sprostý, blbý, vyčúrať, dočúrať, skapať, žer, vygrcať, špina“, ktoré sú nevhodné pre maloletých do 12 rokov. Intenzívnejšími výrazmi sú „skapať, šťanda, pankhart, bulo“ a sú nevhodné pre maloletých do 15 rokov. Zvyšné výrazy „kurevník, suka, drbe, hajzel, cundra, fľandra, kretén, krava, sviniar debil, debilka, debilný“ sú vulgárne a nevhodné pre maloletých do 15 rokov. Posudzované dielo neobsahovalo žiadne morálne posolstvo - milenka zobrazovaného ženatého muža si našla nového milenca, opäť ženatého, s ktorým tiež čakala dieťa. 6. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadaval aj s kolíziou slobody prejavu a práva na vyhľadávanie a šírenie informácií a poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m.m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07, PL. ÚS 7/96. Pri kolízii dvoch základných práv je potrebné postupovať podľa testu proporcionality (obmedzenie musí vyplývať zo zákona, musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a musí sledovať legitímny cieľ, ktorý vyplýva z čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Sloboda prejavu je garantovaná len do tej miery, pokiaľ v primeranom rozsahu nezasahuje do základných práv a slobôd a právom chránených záujmov iných subjektov. Jednotný systém označovanie vychádza z potreby ochrany maloletého diváka pred obsahom, ktorý by mohol mať negatívny vplyv na jeho osobnostný vývin. Právo na slobodu prejavu je obmedzené osobitnou ochranou nedospelých osôb na základe § 20 zákona č. 308/2000 Z.z. 7. Žalovaný pri ukladaný úhrnnej pokuty zohľadnil, že žalobca opakovane porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., zohľadnil tiež závažnosť správneho deliktu, rozsah a dosah vysielania, trvanie a následky porušenia povinnosti a spôsob porušenia povinnosti. Žalovaný konštatoval, že pri naplnení skutkovej podstaty správnych deliktov nedošlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, čo ani nemalo vplyv na výšku uloženej pokuty. Vzhľadom na súbeh deliktov je úhrnná pokuta v sume 14.000,- € v dolnej hranici zákonom stanoveného rozsahu (663,- € až 66.387,- €) a zodpovedá závažnosti prejednávanej veci. II. Zhrnutie argumentov žalobcu 8. Žalobou zo dňa 12.5.2017, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 15.5.2017, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. RP/18/2017 zo dňa 22.3.2017 a č. RP/22/2017 zo dňa 5.4.2017, ich zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že medzi skutkami obsiahnutými v napadnutých rozhodnutiach existuje objektívna súvislosť v časovej nadväznosti, spôsobe ich spáchania a v predmete útoku. Žalovaný mal preto skúmať, či vo veciach nejde o pokračujúci správny delikt, ktorý má byť prejednaný a rozhodnutý spoločne. Napriek tomu žalovaný posudzoval správne delikty individuálne a vydal o nich samostatné rozhodnutia. Predmet žaloby je zhodný s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/18,22,23,24/2011, 6Sž/19/2006, 6Sž/23/2011, 6Sž/27/2011, 5Sž/17/2011, 3Sž/18/2011 a 3Sž/19/2011, v ktorých je definovaný pokračujúci správny delikt na základe analógie legis s pokračovacím trestným činom. 9. Žalobca vychádzal z oznámenia o začatí správneho konania ako skutočnosti porušujúcej jednotu skutku. V období od 28.9.2016 do 29.12.2016 žalobca uskutočnil štyri čiastkové útoky spočívajúce v nesprávnom uplatnení Jednotného systému označovania, čím malo dôjsť k zásahu do ochrany maloletých divákov. Tým, že žalovaný nespojil správne konania na spoločné konanie z dôvodu ich vzájomnej objektívnej súvislosti, nesprávne aplikoval trestnoprávne princípy v správnom trestaní a zasiahol do jeho práv. III. Vyjadrenie žalovaného 10. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Uviedol, že žalobca sa ani v jednom administratívnom konaní vo veci nevyjadril, nenamietal nedodržanie jednoty skutkov (a to ani na základe opakovanej výzvy). V súvislosti s pokračujúcim správnym deliktom žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/7/2015 zo dňa 22.3.2017, podľa ktorého pri ukladaní sankcií za správne delikty nemožno postupovať striktne podľa trestnoprávnych normatívnych ustanovení. Žalobca zostal v konaní nečinný a k predmetom konania sa nevyjadril, preto nemal možnosť vysporiadať sa s jeho námietkami. K otázke povinnosti vedenia spoločného správneho konania je potrebné poukázať na plynutie zákonnej lehoty na uloženie sankcie. Povinnosť spájať konania zo zákona priamo nevyplýva. Žalobca porušuje ustanovenia zákona č. 308/2000 Z.z. opakovane a je možné, že aj denne, preto by bolo nemožné spájať všetky správne konania v súvislosti s rôznymi programami pri porušení zákona. Spojil tie konania, ktoré bolo možné, účelné a logické objektívne spojiť. 11. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril. IV. Verejné vyhlásenie rozsudku 12. Krajský súd v Bratislave rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 27.9.2017 podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP). Žalobca v žalobe nepožiadal o nariadenie pojednávania a ani žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe netrval na nariadení pojednávania vo veci (§ 182 ods. 1 písm. g/ SSP, § 105 ods. 1 písm. a/ SSP). 13. Okrem uvedeného súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len SP alebo Správny poriadok), zákona č. 308/2000 Z.z., preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V. Relevantné právne predpisy 14. Podľa § 20 ods. 1, ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby sa nevysielali programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré môžu narušiť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých, najmä také, ktoré obsahujú pornografiu alebo hrubé, neodôvodnené násilie (ods. 1). Na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len "jednotný systém označovania") (ods. 3). 15. Podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: pokutu. 16. Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému. 17. Podľa § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Za deň, keď sa rada dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady. 18. Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 3). 19. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, § 53, § 54, § 56 až § 68 zákona o správnom konaní. VI. Závery správneho súdu 20. Medzi účastníkmi konania bola spornou otázka spojenia konaní o jednotlivých správnych deliktoch a aplikácia absorpčnej zásady pri ukladaní sankcie. 21. Je nepochybné, že právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti, vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť. Formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov, ako aj prísnosti postihu delikventa. 22. Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) má podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle Rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. 23. Na druhej strane nemožno opomenúť ani aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR týkajúcu sa rozsahu aplikácie trestnoprávnych zásad pri prejednávaní a sankcionovaní správnych deliktov. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžhpu/1/2013 zo dňa 9.6.2015, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súd SR pod č. R 45/2016, trestné konanie a správne trestanie aplikované orgánmi verejnej správy sú dve samostatné oblasti trestania, pričom správne trestanie umožňuje jednoduchšie a menej formálne postupy než tie, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní; táto skutočnosť sa premieta aj pri aplikácii zásady zákazu reformatio in peius v správnom trestaní v súťažnom práve. V správnom trestaní v oblasti súťažného práva neplatí táto zásada neobmedzene, a to najmä s ohľadom na § 59 SP, ciele odvolacieho konania, ako i úlohu odvolacieho orgánu, ktorého rozhodovanie nie je viazané na závery orgánu prvého stupňa a je oprávnený samostatne hodnotiť podklady pre rozhodnutie. Zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní v oblasti súťažného práva nie je možné bez všetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť. Zásada zákazu zmeny k horšiemu nie je výslovne v Správnom poriadku upravená, a preto je potrebné pri jej analogickom použití aplikovať taký výklad, ktorý nebude na ujmu účastníka konania, avšak ani na ujmu ochrany hodnôt, na ktorých spočíva príslušný chránený verejný záujem. Takýto zákaz nemožno odvodiť ani z práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Samotná skutočnosť, že značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému v trestnom konaní, sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania, však neznamená, že sa v rámci správneho trestania majú aplikovať úplne všetky práva obvineného, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. 24. Citovaný záver Najvyšší súd SR aplikoval aj v ďalšej rozhodovacej činnosti (napríklad rozsudok sp. zn. 2Sž/7/2015 zo dňa 22.3.2017), v ktorom konštatoval, že v našom právnom poriadku neexistuje kodifikovaná norma správneho trestania, analogicky sa v týchto prípadoch primerane aplikujú niektoré princípy a zásady trestného práva. Zároveň však pri ukladaní sankcií za správne delikty nemožno postupovať striktne v zmysle trestnoprávnych normatívnych ustanovení. 25. Je potrebné prihliadať aj na to, že ESĽP rozlišuje medzi tzv. "tvrdým trestným právom", kde ide o obvyklé trestné konanie proti fyzickej osobe s vysokým stupňom spoločenskej nebezpečnosti, za ktoré môže byť uložený aj trest odňatia slobody, a medzi "ostatnými deliktami", pri ktorých nie je nevyhnutné uplatňovať trestnoprávne záruky v plnom rozsahu (bližšie pozri: Petr., M.: K povaze řízení ve věcech hospodářské soutěže. Antitrust. 2/2010). K obdobnému záveru dospela aj generálna advokátka Eleanor Sharpston vo svojom návrhu vo veci C-272/09 P KME Germany AG a spol. proti Komisii: "Hoci teda konanie týkajúce sa uloženia pokút v prejednávanej veci patrí na účely EDĽP (a Charty) do oblasti trestného práva, súhlasím s tým, že, ako sa uvádza v rozsudku Jussila, toto konanie sa odlišuje od tvrdého jadra trestného práva; v dôsledku toho sa trestnoprávne záruky nebudú nevyhnutne uplatňovať v celom rozsahu." 26. Hoci sa niektoré z citovaných rozhodnutí týkajú súťažného práva, nie je dôvod ich neaplikovať v predmetnej právnej veci vzhľadom na sankčný (deliktuálny) charakter protizákonného konania dotknutých subjektov a totožnosť procesnej právnej úpravy. Inými slovami, správny súd nespochybňuje trestnoprávny charakter skutkových podstát správnych deliktov upravených v zákone č. 308/2000 Z.z., na druhej strane však nemožno striktne postupovať podľa trestnoprávnych zásad. V tejto súvislosti je potrebné dať do pozornosti aj ustanovenia Správneho poriadku, ktorý sa z procesného hľadiska na konanie o správnych deliktoch vzťahuje - Správny poriadok neobsahuje ustanovenie o spojení vecí na spoločné konanie, hoci by aj spolu súviseli (s výnimkou spojenia konania o rozhodnutia o obnove konania s novým rozhodnutím vo veci podľa § 64 ods. 2 SP, o ktoré v tejto veci nejde). Ak teda žalovaný nespojil konania, ktorých výsledkom sú rozhodnutia č. RP/18/2017 a RP/22/2017, neporušil ustanovenia Správneho poriadku. 27. K otázke povinnosti vedenia spoločného správneho konania v namietaných veciach (ako aj v rozhodovacej činnosti rady všeobecne) je v neposlednom rade potrebné poukázať na plynutie zákonnej subjektívnej a objektívnej doby pre rozhodnutie o uložení sankcie (§ 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.). V administratívnom konaní č. 281/SKO/2017, č. 162/SKO/2017 a č. 92/SKO/2017, ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie č. RP/22/2017 zo dňa 5.4.2017, začala subjektívna doba na uloženie sankcie plynúť dňa 10.1.2017 a objektívna doba dňa 22.11.2016. V administratívnom konaní č. 878/SKO/2017, ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie č. RP/18/2017 zo dňa 22.3.2017, začala subjektívna doba na uloženie sankcie plynúť dňa 6.12.2016 a objektívna doba dňa 28.9.2016. Žalovaný teda konal o pokračujúcom správnom delikte v prípade, kde to bolo objektívne možné a účelné (rozhodnutie č. RP/22/2017). 28. V zmysle absorpčnej zásady zakotvenej v § 41 ods. 1 Trestného zákona súd pri odsúdení páchateľa za dva alebo viac trestných činov uloží úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. 29. Je nepochybné, že v jednom z napadnutých rozhodnutí bola aplikovaná absorpčná zásada a žalovaný uložil žalobcovi úhrnnú pokutu. Napadnutým rozhodnutím č. RP/22/2017 zo dňa 5.4.2017 žalovaný uložil žalobcovi úhrnnú pokutu za súbeh troch správnych deliktov (pri aplikácii absorpčnej zásady) v sume 14.000,- €. Rozsah sankcie, ktorú bolo možné uložiť za tieto tri správne delikty, bol vždy rovnaký - od 663,- € do 66.387,- € - preto nebolo nevyhnutné, aby sa žalovaný osobitne vysporiadaval s tým, ktorý z deliktov je najprísnejšie trestný, nakoľko trestnosť všetkých je rovnaká. V napadnutom rozhodnutí č. RP/18/2017 zo dňa 22.3.2017 je sankcionovaný jeden správny delikt, a teda absorpčná zásada nemohla byť aplikovaná. 30. Nemožno teda prehliadnuť, že v jednom konaní (č. 281/SKO/2017, č. 162/SKO/2017 a č. 92/SKO/2017, ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie č. RP/22/2017 zo dňa 5.4.2017) bola absorpčná zásada aplikovaná, kedy žalovaný uložil úhrnnú sankciu za tri správne delikty (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/7/2015 zo dňa 22.3.2017), a teda k porušeniu práva žalobcu nemohlo dôjsť. 31. Rozhodujúcim znakom pokračovania v trestnom čine je, že jednotlivé útoky, z ktorých každý napĺňa znaky toho istého trestného činu, sú po subjektívnej stránke spojené jedným a tým istým zámerom páchateľa v tom význame, že už od počiatku zamýšľa aspoň v hrubých rysoch aj ďalšie útoky, a že po objektívnej stránke sa jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru. Pokračovanie v trestnom čine pritom vyžaduje aj blízku súvislosť v čase a predmete útoku. Časová súvislosť je z objektívneho hľadiska najvýznamnejšia. Pri aplikácii uvedeného princípu pri administratívnom trestaní treba zohľadniť objektívnu zodpovednosť za spáchanie správneho deliktu (t.j. subjektívne zavinenie delikventa nemá právny význam), plynutie objektívnej a subjektívnej doby na sankcionovanie správneho deliktu a nie bezvýhradnú aplikovateľnosť všetkých princípov trestania v správnom práve. Čiastočný rámec aplikovania trestnoprávnych zásad pri ukladaní sankcií v administratívnom trestaní upravuje § 195 písm. d/ SSP; podľa tohto ustanovenia sú však povinné postupovať správne súdy (§ 1 SSP) a nie orgány verejnej správy (§ 1 SSP a contrario). 32. Z časového hľadiska sú správne delikty, o ktoré ide v predmetnej právnej veci, vzdialené od seba takmer dva mesiace. Predmetom úroku bol totožný objekt (ochrana práv maloletých podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.), no absentuje časová súvislosť spáchania správnych deliktov. V čase spáchania prvého správneho deliktu (program Za sklom) nič nenasvedčovalo tomu, že v inom programe (Aféry) môže prísť k spáchaniu ďalších správnych deliktov. V tomto kontexte treba zohľadniť aj dynamiku televízneho vysielania a obsah jednotlivých programov. 33. Žalovaný v žalobou napadnutých rozhodnutiach poukázal na konkrétne rozhodnutia, v ktorých žalobcovi uložil sankciu za porušenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. (túto skutočnosť zohľadnil pri ukladaní sankcie). Ide o 40 rozhodnutí v období od 2.11.2010 do 25.5.2016. V takejto vysokej frekvencii porušenia zákonných povinností zo strany žalobcu by v prípade akceptovania žalobcovej námietky o spojení vecí prakticky nebolo možné ho sankcionovať za spáchané správne delikty pre uplynutie objektívnej jednoročnej doby vyplývajúcej z § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. Takýmto spôsobom by sa nenaplnil účel zákona č. 308/2000 Z.z. vyjadrený v § 1 a dodržiavanie povinnosti vysielateľom by bolo nevynútiteľné. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Môže sa, ba dokonca musí, od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa však musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nepredstavuje viazanosť štátnych orgánov iba textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Jazykový výklad môže v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie, potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/2007, IV. ÚS 1/2014, IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, m. m. I. ÚS 306/2010, podobne aj rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 150/1999). Zmyslom a účelom právnej úpravy správnych deliktov na úseku vysielania a retransmisie je sankcionovať protiprávne konanie, ktoré negatívne vplýva na záujem chránený zákonom (v tomto prípade ochranu maloletých). Ak žalovaný na zasadnutí dňa 6.12.2016 mal vedomosť o spáchaní jedného správneho deliktu a na zasadnutí dňa 10.1.2017 mal vedomosť o spáchaní troch správnych deliktov, ktoré posúdil ako pokračovací správny delikt s uložením úhrnnej sankcie, postupoval správne, keď o nich vydal dve rozhodnutia vzhľadom na absenciu ustanovení Správneho poriadku o spojení vecí na spoločné konanie (R 45/2016, 2Sž/7/2015, stanovisko generálnej advokátky vo veci C-272/09 P). Pre porovnanie správny súd uvádza, že zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 372/1990 Zb.) upravuje aplikáciu absorpčnej zásady v ustanovení § 12 ods. 2. Zákonodarcovi preto nič nebráni, ak je v jeho záujme jednotne postupovať vo veciach trestného charakteru, aby na konanie o správnych deliktoch upravil primerané použitie zákona č. 372/1990 Zb., pri ktorom sa subsidiárne použije Správny poriadok, a nie len samotný Správny poriadok. Ide o pozitívnoprávny náhľad na právnu úpravu, ktorý je však potrebné zohľadniť vo svetle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. 34. Žalovaný postupoval v súlade s § 18 ods. 3 SP a § 33 ods. 2 SP a žalobcu riadne a včas informoval o začatí oboch správnych konaní a o podkladoch rozhodnutí. Žalobca oznámenia prevzal dňa 23.2.2017 (administratívne konanie č. 281/SKO/2017, č. 162/SKO/2017 a č. 92/SKO/2017) a dňa 14.3.2017 (administratívne konanie č. 162/SKO/2017), no ani v jednom z uvedených konaní nedoručil žalovanému svoje vyjadrenie, a to ani na základe opakovaných výziev žalovaného. V tejto súvislosti súd poukazuje na zásadu vigilantibus iura scripta sunt, podľa ktorej právo je písané pre bdelých, každý sa má starať o svoje práva priznané mu právnym predpisom. Je na účastníkovi, aby chránil svoje práva, ktoré mu priznáva právny poriadok Slovenskej republiky. Hoci právny poriadok Slovenskej republiky neukladá účastníkovi konania povinnosť vyjadriť sa k začatiu administratívneho konania a k podkladom rozhodnutia, v záujme ochrany jeho práv a právom chránených záujmov je aktívny prístup účastníka konania žiaduci, a to aj v administratívnom konaní. 35. Žalobca v žalobe nevzniesol žiadne iné námietky spochybňujúce zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného. Správny súd nezistil iné dôvody na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného vyplývajúce z § 195 písm. a/ až písm. c/., písm. e/ SSP. 36. Na základe uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry Najvyššieho súdu SR správny súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 37. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože podľa názoru správneho súdu to nemožno spravodlivo požadovať, keďže žalovaný má zamestnancov s právnickým vzdelaním, ktorí ho môžu na súde zastupovať. 38. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).