Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6SaZ/4/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201455 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milota Tóthová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017201455.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Milotou Tóthovou v právnej veci žalobcu: G. K. E., U.. X.XX.XXXX H. G. L., O. L., K. B. A., afganskej štátnej príslušnosti, tadžickej národnosti, islamského vierovyznania, ženatý, bez dokladu totožnosti, posledný trvalý pobyt v zahraničí mesto L., Z. L. E., R. R. O. Č. N., D. L., K., toho času v Pobytovom tábore v Opatovskej Novej Vsi, Slovenská republika, toho času na dlhodobej priepustke na adrese H. XX, R. K. H. G. G. E. H. E., U.. XX.X.XXXX, K. Š. D., D. na E. H. XX, R., zastúpený: Ligou za ľudské práva, občianske združenie, Štúrova 3, 811 02 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-52-31/2017-Ž zo dňa 20.07.2017 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu v časti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-52-31/2017-Ž zo dňa 20.07.2017 o neudelení azylu žalobcovi a jeho maloletému synovi H. E., na A.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan z a m i e t a. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1.Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-PO-52-31/2017-Ž zo dňa 20.07.2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil žalobcovi ani jeho maloletému synovi H. E., U.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan azyl a súčasne v zmysle § 13b ods. 1 písm. a) zákona o azyle rozhodol o tom, že žalobcovi a jeho maloletému synovi poskytne doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Uviedol, že žalobca požiadal dňa 27.03.2017 na Oddelení azylu Policajného zboru v Humennom vo svojom mene ako aj v mene svojho maloletého syna o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko jeho dcéru uniesli a zabili talibanci, jeho synom sa vyhrážali, že majú ísť brániť islam do Pakistanu. Dňa 10.04.2017 bol so žalobcom spísaný v priestoroch Záchytného tábora v Humennom prvý Dotazník žiadateľa o udelenie azylu, ktorý sa vykonal v rámci tzv. „dublinského“ konania, nakoľko žalobca v roku 2014 požiadal o udelenie azylu na území Švédskeho kráľovstva, následne bola 12.04.017 zaslaná žiadosť o prijatie späť Švédsku podľa č. 18 (1,b) nariadenia (EÚ) č. 604/2013. Napriek tomu, že Švédsko prijalo zodpovednosť za žiadosť žalobcu, Slovenská republika sa rozhodla posúdiť žiadosť žalobcu na území Slovenskej republiky z dôvodu, že na území Slovenskej republiky sa nachádza manželka a ďalší syn žalobcu, ktorým bola na území Slovenskej republiky udelená doplnková ochrana a ktorí vyjadrili písomný súhlas so zlúčením rodiny. Dňa 22.05.2017 bol so žalobcom spísaný druhý Dotazník, v ktorom zhrnul dôvody svojej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a uviedol, že v krajine pôvodu sa obával o svoj život a o život svojej rodiny pred príslušníkmi hnutia taliban, ktorí sa mu vyhrážali smrťou, pretože v roku 2002 alebo 2003 prišli za ním do obchodu piati alebo šiesti talibanci, ktorí sa ho pýtali akú prácu vykonáva pred tým ako začal podnikať s oblečením a potom ako povedal, že pracoval pre vládu ako všetci, začali ho surovo biť, kopať a udierať pažbami a následne odišli. Pri tomto incidente prišiel o oko, ktoré mu nezachránili ani lekári v Kábule. V roku 2013 alebo 2014 ho navštívili opäť dvaja talibanci, hovorili, že jeho dvaja synovia by mali vycestovať do Pakistanu, kde sa mali zúčastniť výcviku a po návrate do Afganistanu sa mali zúčastniť džihádu proti neveriacim s čím nesúhlasil. Dňa 26.03.2014 mu telefonovala manželka, že im niekto uniesol spred domu pätnásťročnú dcéru. Únoscovia nechali na dverách list, v ktorom uviedli, že ak chcú vidieť dcéru, majú zaplatiť 100 000 USD a nemajú to nikomu ohlasovať. Po tom ako sa únoscovia ohlásili im oznámil, že dal dokopy 60 000 USD a že zvyšok ešte zoženie. Oni mu odpovedali, že sa nimi nevyjednáva a má zohnať zvyšnú sumu a ešte sa ozvú. O dva dni na to niekto vyhodil vrece s mŕtvou dcérou pred dvere ich domu. V ten istý deň dcéru pochovali a o týždeň vycestovali do rodičovského domu žalobcu v meste Kábul, kde býval s rodinou spolu so svojimi dvomi sestrami s rodinami. O pár dní mu telefonovali talibanci s tým, ako sa rozhodol s účasťou jeho synov v džiháde a oznámili mu, že pokiaľ nevydá synov na džihád, zavraždia celú jeho rodinu. Najprv hrozbu nebral vážne, avšak keď o pár dní opäť zatelefonovali, rozhodol sa vycestovať s manželkou a deťmi z Afganistanu. Žalobca uviedol, že proti jeho osobe nikdy nebolo vedené žiadne trestné konanie a nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia či inej organizácie. Ďalej uviedol, že spolu s manželkou s dvomi deťmi vycestoval v roku 2014 letecky do mesta Dubaj v Spojených arabských emirátoch, následne pokračovali letecky do Moskvy v Ruskej federácii. Tam prevádzači rozdelili ich rodinu, manželka so synom K. sa dostali na územie Slovenskej republiky, (kde po podaní žiadosti o udelenie azylu im migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-175-19/PO-Ž-2014 z 02.09.2014 neudelil azyl ale poskytol im na dobu jedného roka doplnkovú ochranu, ktorú rozhodnutím ČAS: MU-PO-110-8/2015-Ž z 28.08.2015 predĺžil na dobu ďalších dvoch rokov). Žalobca so synom H. sa dostali až do Švédska, kde taktiež požiadali o udelenie azylu. Po tom, čo za nimi pricestovala manželka so synom, sa všetci spoločne vrátili na územie Slovenskej republiky. Napriek skutočnosti, že žalobca do konania nepredložil žiaden doklad totožnosti, považuje žalovaný jeho identitu za preukázanú a dôkazmi sú tvrdenie rodinného príslušníka (manželky) na území Slovenskej republiky a fotokópie dokumentov, ktorý žalobca predložil. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v prípade žalobcu neboli splnené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky, nakoľko je zrejmé, že žalobca pred opustením krajiny pôvodu nečelil žiadnym problémom či už zo strany štátu alebo zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle, nakoľko vyjadrenie nesúhlasu s účasťou synov žalobcu vo výcvikovom tábore Talibanu s následným zapojením synov v džiháde proti neveriacim nie je možné vyhodnotiť ako prejav odlišného politického názoru, teda ani ako dôvod pre prenasledovanie v zmysle zákona o azyle. V tomto prípade navyše absentuje aj akákoľvek snaha o riešenie situácie (vyhrážanie sa smrťou) v krajine pôvodu, žalobca sa neobrátil so žiadosťou o pomoc na žiadne štátne orgány, aj keď vzhľadom na jeho sudcovskú minulosť mal k nim blízko a teda nebolo preukázané, že štát, politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred možným prenasledovaním. Žalovaný ďalej poukázal na to, že tragická udalosť vražda vtedy pätnásťročnej dcéry žalobcu, však sama o sebe nie je dôvodom pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Ako žalobca v pohovore 22.05.2017 uviedol, dcéru pred vraždou uniesli spred domu neznámi únoscovia, čo potvrdila aj manželka žalobcu vo svojom dotazníku z 18.06.2014. Ich požiadavkou bolo vyplatenie výkupného, šlo teda jednoznačne o trestný čin s cieľom získať výkupné bez akéhokoľvek iného motívu. Tvrdenie z vyhlásenia žalobcu, že jeho dcéru uniesli a zabili talibanci žalovaný uviedol v pohovore z 10.04.2017, avšak v pohovore 22.05.2017 to boli neznámi únoscovia, čo korešponduje s tvrdením jeho manželky z 18.06.2014. Žalovaný ďalej uviedol, že okrem subjektívneho prvku strachu žalobcu, v jeho prípade chýba objektívny prvok odôvodnenosti jeho strachu v zmysle Ženevského dohovoru a zákona o azyle. Žalobca pred opustením krajiny svojho pôvodu nemal objektívne žiadne problémy takého charakteru, ktoré by vychádzali z dôvodov uvedených v Konvencii a v zákone o azyle. Žalovaný ďalej uviedol, že zvážil inštitút humanitárneho azylu, pričom dospel k záveru, že nie je potrebné riešenie jeho žiadosti formou humanitárneho azylu. Žalovaný po vyhodnotení aj ďalších kritérií dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody pre udelenie azylu, a preto v zmysle zákona o azyle posúdil či žalobca spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Pri posudzovaní uvedených kritérií sa žalovaný priklonil k záveru, že v prípade žalobcu je zrejmé, že chcel žiť so svojou rodinou na území Slovenskej republiky a túto vôľu prejavila aj manželka žalobcu, ktorá ako osoba s udelenou doplnkovou ochranou na území Slovenskej republiky písomne vyhlásila, že v Afganistane viedla so žalobcom harmonický rodinný život, avšak cesta do Európy ich rozdelila a požiadala, aby bolo žalobcovi a maloletému synovi umožnené čo najrýchlejšie zlúčenie rodiny. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu, ale poskytol žalobcovi a jeho maloletému synovi H. E., U.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan medzinárodnú ochranu vo forme doplnkovej ochrany podľa § 13b ods. 1 písm. a), ktorá im bola poskytnutá na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu zo dňa 28.08.2017 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia v časti o neudelení azylu. Namietal že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) zákona č. 162/2016 Z.z. Správny súdny poriadok a teda že a) napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, b) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, c) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a d) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 3. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 26.09.2017 správnu žalobu zamietnuť. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že počas konania o udelenie azylu nebolo preukázané, že žalobca bol v krajine pôvodu prenasledovaný z dôvodov vymedzených v zákone o azyle. Poukázal na to, že žalobca s príslušníkmi Talibanu priamo pri výkone svojho povolania neprišiel do styku, nebol nikdy členom ani podporovateľom žiadnej politickej strany, organizácie alebo hnutia, taktiež nebol nikdy trestne stíhaný a v krajine pôvodu nemal žiadne problémy s bezpečnostnými alebo inými zložkami. Žalovaný uviedol, že pokiaľ by mal byť žalobcov prípad posudzovaný z hľadiska Ženevského dohovoru z roku 1951 a žalobca by mal byť posudzovaný ako utečenec, mali by mali byť splnené tak subjektívne ako aj objektívne prvky tohto pojmu súčasne a poukázal na to, že v prípade žalobcu je subjektívny prvok naplnený v dôsledku určitej psychickej obavy z prenasledovania príslušníkmi hnutia Taliban, avšak u neho absentuje objektívny prvok, t.j. zdôvodnenie strachu z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto dohovore, ktorými sú rasa, náboženstvo, národnosť, príslušnosť k určitej sociálnej skupine alebo politický názor, pričom existencia tohto prvku je z hľadiska udelenia azylu podstatná. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobcovi sa síce príslušníci Talibanu vyhrážali, nikdy ho však osobne nekontaktovali, čo bolo podstatnou skutočnosťou pri skúmaní objektívneho prvku. Žalobca ani počas výkonu svojej práce neprišiel k žiadnej ujme a takisto nevyplýva, že by bol ohrozovaný. Žalovaný uviedol, že žalobca nebol vystavený prenasledovaniu z dôvodov zastávania určitých politických názorov či už priamych alebo mu prisudzovaných. Žalovaný poukázal tiež na to, že rozhodnutím ČAS: MU-175-19/PO-Ž-2114 zo dňa 2.9.2014 neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle a súčasne poskytol doplnkovú ochranu podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobcovej manželke menom C. G. T., U.. XX.XX.XXXX, Š. D. K., ktorá požiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dna 03.06.2014 a jej synovi menom K. E., U.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan rozhodnutím ČAS: MU-174/PO-Ž-2014 zo dňa 02.09.2014 taktiež neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle a súčasne mu poskytol doplnkovú ochranu podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle a obom bola doplnková ochrana predĺžená v auguste 2015 na dobu dvoch rokov. Žalovaný mal za to, že v prvostupňovom správnom konaní nedošlo k žiadnemu pochybeniu, žalobcova žiadosť bola posúdená zákonným spôsobom a všetky okolnosti uvádzané žalobcom ako aj jeho právnou zástupkyňou boli posúdené individuálne ako aj vo všetkých relevantných súvislostiach. Žalovaný zistil, že žalobca nesplnil základné predpoklady na udelenie azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle a v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania tak ako to upravuje zákon o azyle. 4. Krajský súd v Bratislave ako správny súd (ďalej len „súd“) vec prejednal a rozhodol ako miestne a vecne príslušný súd podľa § 13 ods. 3 SSP, v prítomnosti žalobcu, právnej zástupkyne žalobcu a žalovaného, pričom celé pojednávanie bolo žalobcovi tlmočené prítomným súdnym tlmočníkom zo slovenského jazyka do jazyka dari a naopak. Po riadnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu podanej žaloby za použitia § 190 SSP, súd dospel k záveru, že žalobu v napadnutej časti o neudelení azylu je potrebné zamietnuť. 5. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, podrobne sa však oboznámil s obsahom spisu žalovaného ČAS: MU-PO-52/2017-Ž. 6. Z obsahu administratívneho spisu č. p.: ČAS: MU-PO-52/2017-Ž súd zistil, že žalobca pred príslušníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné v zápisnici č. PPZ-HCP-PO11-282017-AK zo dňa 27.03.2017 uviedol že dôvodom žiadosti o udelenie azylu je obava o jeho život, nakoľko jeho dcéru uniesli a zabili talibanci, jeho synom sa vyhrážali, že majú ísť brániť islam do Pakistanu. Zároveň žiadal o udelenia azylu aj pre jeho syna H. E., U.. XX.XX.XXXX. Žalobca v zápisnici č. ČAS: MU-DS-23-6/2017- Ž zo dňa 10.04.2017 spísanej v priestoroch Záchytného tábora v Humennom po poučení v súlade so zákonom o azyle o jeho právach a povinnostiach počas konania a o azyle na území Slovenskej republiky a po informovaní o dublinskom nariadení podľa článku 4 nariadenia (EU) č. 604/2013 a dublinskom postupe uviedol, že jeho súčasný zdravotný stav mu dovoľuje vypovedať a tlmočníkovi rozumie. Uviedol, že je ženatý, jeho manželka C. G. T., U. XX.XX.XXXX H. G. L., K., R. E. H. XXXX/XX, R., Slovenská A. pracovala ako lekárka v Afganistane. Má deti, syna K. E., U. XX.XX.XXXX H. G. L., K., R. E. H. XXXX/ XX, R., Slovenská republika a syna H. E., U. XX.XX.XXXX H. G. L., K., ktorý sa momentálne nachádza s ním v Záchytnom tábore Humenné. Uviedol, že okrem Slovenskej republiky požiadal o azyl pred troma rokmi vo Švédsku a jeho žiadosť bola zamietnutá. Žalobca ďalej uviedol, že vlastní občiansky preukaz, vodičský preukaz, vysokoškolský diplom, preukaz sudcu, sobášny list a všetky tieto doklady mu odobral švédsky migračný úrad. Uviedol, že z Afganistanu vycestoval spoločne s manželkou a dvoma synmi v roku 2014 letecky cez Dubaj do Moskvy. Odtiaľ cestovali za pomoci prevádzača striedavo autom, vlakom a pešo do Švédska. Približne po dvoch cesty im prevádzači povedali, že ich musia rozdeliť, aby bola menšia šanca, že ich chytia. Manželka spoločne s jedným synom vyrazili na cestu skôr a on s druhým synom vyrazil po nich. Žalobca uviedol, že nevie, cez aké krajiny prechádzali, spomína si, že prechádzali cez Rakúsko a Nemecko, ostatné krajiny uviesť nevedel. Približne po štyroch mesiacoch sa dozvedel, že manželka spolu s druhým synom boli zadržaní na území Slovenskej republiky. Uviedol ďalej, že po príchode do Švédska do mesta Malmo ich prevádzači nasmerovali na najbližší imigračný úrad, kde 11.06.2014 požiadali o azyl. Približne päť mesiacov boli v utečeneckom tábore a zvyšok času žili u jeho bratranca. Manželke a jeho druhému synovi bola na Slovensku udelená doplnková ochrana, následne pricestovali so Švédska, zdržali sa tam približne desať dní a následne sa vrátili späť na Slovensko. Žalobca ďalej uviedol, že spoločne so synom pricestovali na Slovensko 23.03.2017, kde následne požiadal o azyl. Žalobca uviedol, že všetky hranice prekročil nelegálne, nemali vybratú nijakú konkrétnu krajinu, len sa chceli dostať do bezpečia. Žalobca záverom uviedol, že vo Švédsku žiadal o zlúčenie rodiny s manželkou a synom. Následne mu bolo oznámené, že Slovensko túto žiadosť zamietlo a nevedel z akého dôvodu, pravdepodobne pre chýbajúce dokumenty. Žalobca uviedol, že on a jeho syn H. chcú ostať spoločne na Slovensku spoločne s manželkou a druhým synom a s celou rodinou chcú opäť žiť spoločne, spoločne žili celú dobu, až kým ich na ceste nerozdelili. Žalobca predložil súhlas so zlúčením rodiny podpísaný jeho manželkou a kópiu sobášneho listu, cestovných dokladov a povolení na pobyt manželky a syna, ktorí žijú na Slovensku. Žalobca uviedol, že pre neho aj celú rodinu bolo náročné opustiť Afganistan, ale nemal na výber, pretože hnutie Taliban mu chcelo odobrať synov, aby ich vychovali pre svoje potreby a prívrženci hnutia Taliban mu uniesli a neskôr zabili dcéru. Taktiež on odmietol spolupracovať s hnutím, z tohto dôvodu bol zbitý, následkom čoho stratil zrak na jednom oku. Hnutie sa im neustále vyhrážalo, čo bolo dôvodom, prečo boli nútení opustiť Afganistan. Žalobca v zápisnici č. ČAS: MU-PO-52-22/2017-Ž zo dňa 22.05.2017 uviedol, že v roku 1986 bol vojenským sudcom v Kandaháre, 1989 bol sudcom pohraničného vojska Kábul, 1991 bol sudcom druhostupňového vojenského súdu Kábul, pracoval tam asi rok a potom ich vyhodili, čo súviselo so zmenou vlády a potom si prenajal obchod s oblečením a podnikal, aby zabezpečil rodinu, manželka tiež nemala právo pracovať. Asi v roku 1999 až 2000 odišiel do Kandaháru, kde si otvoril obchod s odevmi. Tam sa stal incident s talibancami. Do roku 2014 mal obchod s odevmi v meste Kandahár. V roku 2014 odišli do Kábulu a po dvoch mesiacoch opustili krajinu. Žalobca uviedol, že v roku 2002 alebo 2003 keď zatváral obchod prišli k nemu asi piati alebo šiesti talibanci, ktorí sa ho pýtali čo robil predtým ako mal obchod. Odpovedal, že pracoval pre vládu ako všetci. Začali ho surovo biť, kopať, udierať pažbami, prišiel aj o oko. Potom odišli. Lekári v Kandaháre mu nevedeli pomôcť a ani v Kábule. Raz v roku 2013 v 2014 prišli opäť dvaja talibanci a hovorili, že jeho dvaja synovia by sa mali zúčastniť džihádu, mali by ísť do Pakistanu, kde by sa cvičili a potom by sa mali vrátiť do Afganistanu a viesť džihád proti neveriacim. Žalobca uviedol, že s tým nesúhlasil. Potom mu manželka jedného dňa volala, že im niekto uniesol 26.03.2014 pätnásťročnú dcéru U.. Únoscovia nechali pri dverách list, v ktorom uviedli, že ak chcú vidieť ešte svoju dcéru, nech zaplatia 100 000 USD a nech to nikomu neohlasujú. Žalobca uviedol, že mali doma nejakú hotovosť a ešte si požičal, dal dokopy 60 000 USD. Únoscovia zavolali, oznámil im, že má hotovosť a zvyšok ešte zoženie. Odpovedali mu, že nimi sa neobchoduje, čo má zaplatiť nech zaplatí a že sa ešte ozvú. Po dvoch dňoch jej telo vo vreci hodili pred ich dom, bolo to piaty deň po únose. V ten deň dcéru pochovali a o týždeň odišli do mesta Kábul, do jeho rodičovského domu, kde býval s rodinou spolu a jeho sestrami s rodinami. O pár dní mu talibanci z Kandaháru volali ako sa rozhodol so synmi a že pokiaľ ich nevydá na džihád, zavraždia celú jeho rodinu, nech sa skryje hocikde. Žalobca uviedol, že to nepovedal svojej rodine, rozoberal to s priateľmi a tí mu povedali, že oni asi len tak volali a že to nemyslia vážne. O pár dní opäť volali, a preto sa rozhodol s rodinou opustiť Afganistan. Žalobca uviedol, že krajinu pustil z tých dôvodov ktoré už uviedol a chcel by žiť s rodinou v bezpečnej krajine. Na Slovensku z toho dôvodu, že manželka so synom ostali na Slovensku a jeho so synom prevádzač zobral ďalej do Švédska. Prevádzači ich v Moskve rozdelili. Žalobca uviedol, že od roku 2003 do osobného kontaktu s talibancami po jeho incidente do roku 2013 až 1214 v tom čase neprišiel. Svoje problémy v Afganistane riešil útekom, myslel si, že bude mať pokoj v Kábule a keďže nemal ani tam pokoj, vyriešil to odchodom z krajiny. Žalobca ďalej uviedol, že počas jeho pobytu v Kábule, ako sa presťahoval z mesta Kandahár v apríli 2014, nemal osobný problém s talibancami, iba mu dvakrát telefonovali, oni majú všade svojich ľudí. Žalobca ďalej uviedol, že mu nič nehrozilo v SAE ani na území RF. V spise sa nachádzajú všeobecne dostupné informácie o krajine pôvodu žalobcu, ako aj doklady doložené zo strany žalobcu. Na základe vyhodnotenia získaných údajov žalovaný o žiadosti žalobcu o udelenie azylu rozhodol rozhodnutím ČAS: MU-PO-52-31/2017-Ž zo dňa 20.07.2017, ktorým v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil žalobcovi ani jeho maloletému synovi H. E., U.. XX.X.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan azyl a súčasne v zmysle § 13b ods. 1 písm. a) zákona o azyle rozhodol o tom, že žalobcovi a jeho maloletému synovi poskytne doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa § 13b ods. 1 písm. a) zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak, manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v intenciách podanej správnej žaloby nasledovne: 7. K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namieta, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa názoru správneho súdu táto námietka nie je dôvodná. Žalovaný v súvislosti s vyhodnotením žiadosti žalobcu o udelenie azylu si vyžiadal informácie týkajúce sa všeobecnej a bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu žalobcu a na základe posúdenia žiadosti žalobcu žalobcovi napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-PO-52-31/2017-Ž zo dňa 20.07.2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Q. O. K.) U. Ž.K. K. C. G. E. H. SIDIQI, nar. 27.03.2000, štátna príslušnosť Afganistan azyl a súčasne v zmysle § 13b ods. 1 písm. a) zákona o azyle rozhodol o tom, že žalobcovi a jeho maloletému synovi poskytne doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. V prípade žalobcu neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, nakoľko nebolo preukázané, že by žalobca bol v krajine pôvodu prenasledovaný, resp. že by mal dôvodnú obavu z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov, či príslušnosti k určitej sociálnej skupine a žalobca sám nebol vystavený žiadnej forme prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. Žalobca pred opustením krajiny pôvodu nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu tam hrozila perzekúcia zo strany polície, armády či iných zložiek štát a nečelil žiadnym problémom či už zo strany štátu alebo zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle. Žalobcovi sa síce príslušníci Talibanu vyhrážali, nikdy ho však osobne nekontaktovali, žalobca s príslušníkmi Talibanu priamo pri výkone svojho povolania neprišiel do styku a v tejto súvislosti nie sú prítomné rasové, národnostné alebo náboženské dôvody prenasledovania, či prenasledovanie z dôvodov zastávania určitých politických názorov, či príslušnosti k určitej sociálnej skupine či uplatňovania politických práv a slobôd, pričom nesúhlas žalobcu s účasťou jeho synov vo výcvikovom tábore Talibanu s následným zapojením synov v džiháde nie je možné vyhodnotiť ako prejav odlišného politického názoru, teda ani ako dôvod pre prenasledovanie v zmysle zákona o azyle. Rovnako únos a vražda jeho dcéry neznámymi únoscami za účelom výkupného nie sú dôvodom pre udelenie azylu. V prípade žalobcu nebola preukázaná opodstatnená obava pred prenasledovaním tak ako to stanovuje zákon o azyle a jeho subjektívny pocit prenasledovania nebol podložený objektívnymi skutočnosťami preukazujúcimi odôvodnenosť jeho strachu z prenasledovania. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca uviedol, že by chcel žiť spolu so svojou rodinou na území Slovenskej republiky, pričom aj manželka žalobcu ako osoba s udelenou doplnkovou ochranou na území s Slovenskej republiky písomne dňa 18.04.2017 dala súhlas so zlúčením rodiny na Slovensku, žalovaný žalobcovi a jeho maloletému synovi H. E., U.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan poskytol doplnkovú ochranu podľa § 13b ods. 1 písm. a) zákona o azyle za účelom zlúčenia rodiny, pričom doplnková ochrana môže byť žalobcovi a jeho maloletému synovi predĺžená. Zároveň je treba poukázať nato, že doplnková ochrana je jednou z foriem medzinárodnej ochrany. Súd má za to, že žalovaný posúdil všetky skutočnosti, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu žalovaného. K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namieta, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci podľa názoru správneho súdu táto námietka nie je dôvodná. Žalovaný správne vychádzal z jemu dostupných informácií a tie objektívne posúdil s prihliadnutím na vyjadrenia žalobcu, posudzoval aj relevantnosť dôvodov žalobcu v súvislosti s jeho žiadosťou o udelenie azylu, pričom s prihliadnutím na zistené skutočnosti žalovaný s prihliadnutím na ustanovenie § 13b ods. 1 písm. a) zákona o azyle poskytol žalobcovi a jeho maloletému synovi H. E., U.. XX.X.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky na účel zlúčenia rodiny. 8. K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namieta, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov podľa názoru správneho súdu táto námietka nie je dôvodná. Žalovaný vo svojom rozhodnutí podrobne opísal zistený stav veci, zrozumiteľným a logickým spôsobom uviedol svoju právnu úvahu ako vo vzťahu k vyhodnoteniu osoby žalobcu ako aj k dôvodom, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobca nesplnil zákonom predpísané predpoklady udelenia azylu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nepochybné, aký skutkový stav žalovaný v konaní zistil, ako sa žalovaný vysporiadal s jednotlivými tvrdeniami žalobcu aj jeho právnej zástupkyne ako aj to, na základe akých skutočností nebol žalobcovi a ani jeho maloletému synovi H. E., U.. XX.X.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan udelený azyl. Súd poukazuje na to, že udelenie azylu je úzko špecifikovaný druh medzinárodnej ochrany, kedy je dôležité preukázať spojitosť obáv s osobou žiadateľa o azyl ako aj činov prenasledovania. V prípade žalobcu takáto spojitosť nebola preukázaná. Je preukázané, že žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-175-19/PO-Ž-2114 zo dňa 2.9.2014 neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle a súčasne poskytol doplnkovú ochranu podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobcovej manželke menom C. G. T., U.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan, ktorá požiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dna 03.06.2014 a aj jej synovi menom K. E., U.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-174/PO-Ž-2014 zo dňa 02.09.2014 taktiež neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle a súčasne mu poskytol doplnkovú ochranu podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Žalovaný z týchto dôvodov na účel zlúčenia rodiny žalobcovi a jeho maloletému synovi H. E., U.. XX.X.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan poskytol doplnkovú ochranu. 9. K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namieta, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení v konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej správny súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná, žalovaný dôsledne postupoval v súlade so zákonom o správnom konaní ako so zákonom o azyle. Súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu žalobcovi a jeho maloletému synovi H. E., U.. XX.X.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan je vydané v súlade so zákonom. 10. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok ako dôvodnú, podanú žalobu v časti o neudelení azylu zamietol. 11. O trovách žalobcu súd rozhodol za použitia ust. § 167 ods. 1 SSP s poukazom na výsledok konania. 12. Záverom súd poznamenáva, že i keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: P o u č e n i e : Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 SSP).