Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8SaZ/5/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201501 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017201501.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: U. S., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Q., U., slobodný, náhradný cestovný doklad č. XX/XXXX vydaný zastupiteľským úradom Q. vo Viedni dňa 29.06.2017, posledne trvalým pobytom v Q. D., mestská časť Q. M 8, č.d. XX, Q., t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zast: Weis & Partners s.r.o., so sídlom Ivánska cesta 30/B, 821 04 Bratislava, IČO: 47 234 776, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-97-19/2017-Ž zo dňa 21.08.2017, konajúc o návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku podanej žalobe, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou doručenou súdu v zákonnej lehote sa žalobca s odkazom na ust. § 203 a nasl. v spojení s ust. § 177 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), § 47 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len „SP"), § 52 zák.č. 480/2002 Z.z. Zákon o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoA“) a nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutie žalovaného ČAS: MU- PO-97-19/2017-Ž zo dňa 21.08.2017 zrušil a jemu priznal náhradu trov konania. Dôvody svojej žaloby založil na nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 pís. d/ S.s.p.) a nedostatočnom zistení skutkového stavu na riadne posúdenie veci žalovaným (§191 ods. 1 pís. e/ S.s.p.). Poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 6Sžo/183/2010 podľa odôvodnenia ktorého to, či bol skutočný stav zistený úplne a správne, musí vyplývať aj z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu. V odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán reagovať na dva okruhy problémov, a to na skutkové okolnosti a právne posúdenie. Za skutkové okolnosti treba považovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené a ich právny význam. Taktiež v súvislosti s právnym posúdením nie je dostatočné citovanie príslušných ustanovení, ale je potrebné, aby sa vyložil aj obsah právnej normy, aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. Uvedené podľa žalobcu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje. K skutkovým okolnostiam žaloby uviedol, že dňa 31.07.2017 na území Slovenskej republiky, počas svojho zaistenia v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov požiadal o azyl, z dôvodu obavy o trest za opakované pokusy opustiť Maroko. 2. Žalovaný vo vyjadrení žiadal správnu žalobu, s poukazom na napadnuté rozhodnutie, ktoré je v súlade so zákonom o azyle a Ženevským dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951, zamietnuť. Poukázal na to, že v konaní postupoval v súlade so zákonom o azyle, ako aj so Správnym poriadkom, žalobca bol riadne poučený o jeho právach a povinnostiach a pohovor bol vykonaný za prítomnosti tlmočníka v jazyku, ktorému žalobca rozumel. Poukázal na to, že dňa 01.08.2017 bol so žalobcom uskutočnený vstupný pohovor v ktorom uviedol, že v Maroku mal problémy s jedným mužom, ktorý ho opakovane napadol nožom, pretože mal intímny pomer s jednou mladou ženou, ktorá otehotnela a on si ju odmietol vziať za manželku. Muž, ktorý ho napadol bol jej brat a bol členom miestnej mafie. Kvôli svojej bezpečnosti sa presťahoval do Q.. O azyl na Slovensku nepožiadal hneď po príchode preto, lebo Slovensko považoval iba za tranzitnú krajinu. Po prepustení zo zaistenia chcel pokračovať ďalej. Keď sa však dozvedel, že ho majú vrátiť do Q., rozhodol sa požiadať o azyl a to je hlavný dôvod jeho žiadosti. Ďalším je to, že sa bojí trestu za opakované pokusy nelegálne sa dostať do Španielska. Správny orgán uviedol, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia posudzoval a rozhodol na základe tých skutočností, ktoré žalobca počas konania uvádzal, a z ktorých vyplýva, že ani jeden dôvodov nie je takým, ktorý by bob možné subsumovať pod dôvody na udelenie azylu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú tieto dôvody uvedené, boli objektívne vyhodnotené, komplexne posúdené a boli posúdené aj to aj z pohľadu situácie v krajine pôvodu. Povinnosť zistiť skutočný stav veci, podľa § 32 Správneho poriadku má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom nie je jeho povinnosťou, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu, žiadateľom neuplatnené a aby následne vykonal príslušné skutkové zistenia. Preto sa žalobca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia udelením, resp. neudelením azylu podľa § 10 zákona o azyle ani podrobne nezaoberal, lebo žalobca počas konania neuviedol také skutočnosti, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia na str. 2 a 3 bolo skonštatované, že žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí reálna hrozba vážneho bezprávia tak ako je to uvedené v § 2 pís. f/ zákona o azyle, na náklade čoho by mu mohla byť poskytnutá doplnková ochrana podľa § 13a alebo 13b tohto zákona. K tomuto záveru správny orgán dospel na základe vyhodnotenia informácií z databázy migračného úradu, ktoré sú obsahom spisového materiálu. Ak správny orgán po hodnotení všetkých skutočností týkajúcich sa predmetnej veci, z ktorých je zrejmé že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu, rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, postupoval vecne správne a zákonne. Absencia citácií príslušných zákonných ustanovení alebo výkladu obsahu právnej normy nemá vplyv vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, pretože žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal všetkými dôvodmi žalobcovej žiadosti o udelenie azylu a vysvetlil ich neopodstatnenosť vo vzťahu k medzinárodnej ochrane. Dôvody pre poskytnutie medzinárodnej ochrany sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú v medzinárodnom ako aj vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencie ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti. Žalobca v konaní takéto skutočnosti nepreukázal a nepreukázal ani to, že by konkrétne jemu v budúcnosti reálne takéto skutočnosti hrozili. Tak ako je to uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Problémy, ktoré mal v krajine pôvodu nemožno považovať za prenasledovanie v zmysle citovaného ustanovenia zákona o azyle. 3. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril. 4. Na pojednávaní súdu žalobca cestou svojho právneho zástupcu s odkazom na ust. § 12 ods. 1 pís. b/ zákona o azyle, poukázal na skutočnosť, že krajina jeho pôvodu nie je bezpečnou, nakoľko práve tam mu hrozí nebezpečenstvo ublíženia na zdraví či siahnutia na život zo strany brata jeho priateľky, ktorý je členom mafie a tiež mu zo strany polície hrozí uväznenie na 7-8 rokov, za pokusy opustiť krajinu. Tieto dôvody sú podľa neho dostatočné na posúdenie Q. ako pre neho nie bezpečnej krajiny. Poznamenal, že v prípade, ak by mu nebol poskytnutý azyl zo strany SR, sú v jeho prípade splnené aspoň predpoklady na poskytnutie doplnkovej ochrany, podľa § 13a zákona o azyle, nakoľko v prípade návratu do domovskej krajiny by bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia pre pokusy opustenia krajiny, čo napĺňa aj skutkovú podstatu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania (odňatie slobody na 7-8 rokov). K dôvodu, že nepožiadal o azyl hneď uviedol, že chcel žiť v krajine, v ktorej bude mať najlepšie podmienky na život a objektívne treba uviesť, že napr. v Nemecku, alebo Rakúsku sú tieto podmienky lepšie ako na Slovensku a nie je dôvod, aby si ako príslušník tretej krajiny, ktorý vo svojej domovine zostať nemôže, vybral za svoje nové pôsobisko Slovensko, a to namiesto uvedených dvoch krajín. Poukázal na to, že žalovanému uviedol aj to, že o azyl požiadal už v Grécku, čím sa ale žalovaný vôbec nezaoberal, túto skutočnosť si nepreveril ani ju nevyhodnotil a rovnako nevyhodnotil ani jeho rezné rany na tele, spôsobené práve bratom svojej priateľky. Žalovaný zotrval na dôvodoch svojho vyjadrenia zo dňa 26.09.2017. 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, keďže sa jednalo o vec podľa ust. § 107 ods. 1 pís. a/ a d/ S.s.p., nariadil vo veci pojednávanie. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 S.s.p.). 6. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 7. Podľa § 211 ods. 1, 2 S.s.p. správna žaloba podľa § 207 ods. 1 musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia alebo opatrenia, ak tento zákon neustanovuje inak. Správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia. 8. Podľa § 213 ods. 1, 2 S.s.p. podanie správnej žaloby má odkladný účinok, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať. Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia §§ 185 až 189. Správny súd rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania. 9. Podľa § 214 S.s.p. žalovaný je na výzvu povinný v určenej lehote predložiť správnemu súdu vyjadrenie k žalobe. 10. Podľa § 219 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 11. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 pís. d/, e/, f/, § 8, § 12 ods.1 pís. a/ ods. 3, § 13a, § 19a ods.1 pís. d/, ods. 2, ods. 3 pís. c/, e/ a ods. 6 zákona o azyle súd zistil, že žalobca bol na základe rozhodnutia o zaistení vydaného Oddelením cudzineckej polície ( ďalej len „OCP“) PZ Trnava pod číslom PPZ-HCP-BA9-92-017/2016- AV od 16.11.2016 zaistený v ÚPZC na základe toho, že sa na území SR zdržoval neoprávnene, a bez dokladov totožnosti. Podkladom rozhodnutia bolo rozhodnutie o vyhostení žalobcu číslo PPZ-HCP- BA9-93-012/2016-AV zo dňa 16.11.2016, vydané na základe toho, že dňa 15.11.2016 o 11.15. hod. bol spolu s iným štátnym príslušníkom tretej krajiny kontrolovaný na železničnej stanici Kúty, pričom pri kontrole nevedel preukázať svoju totožnosť a oprávnenosť pobytu na území SR. Počas doby zaistenia v ÚPZC Medveďov požiadal o udelenie azylu, alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu, že sa nechce vrátiť do domovskej krajiny, nakoľko chce žiť v bezpečí, pričom ide o jeho prvú žiadosť o udelenie azylu na území SR. So žalobcom bol za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti vykonaný vstupný pohovor, v ktorom uviedol, že asi v rokoch 2004 alebo 2005 ukončil v Q. 6 rokov základnej školy a 2 roky nižšej strednej školy, vďalšom štúdiu už nepokračoval, ale začal pracovať ako pomocný robotník v stavebníctve, v sklenárstve a istý čas pracoval aj ako kováč. Blízky vzťah mal s mladou ženou menom W., ktorá otehotnela a žiadala od neho, aby rýchlo uzavreli manželstvo, čo on odmietol s tým, že nemá peniaze. Z toho dôvodu ho v januári 2014 nožom napadol brat W., ktorý mal byť členom miestnej mafie obchodujúcej aj s drogami, a spôsobil mu viaceré rezné rany. Hneď po útoku a z obavy z ďalších útokov z jeho strany, odišiel z miesta bydliska do mesta Q., z ktorého dňa 16.12.2015 na svoj cestovný pas, letecky vycestoval do Turecka, kde sa zdržal len tri dni a potom cez more pokračoval do Grécka, kde požiadal o azyl. V Aténach sa zdržal asi 8 mesiacov, ale preto, že si tam nenašiel prácu, pokračoval v ceste ďalej cez Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, pričom cieľovou krajinou bolo Rakúsko alebo Nemecko, kde by chcel študovať alebo pracovať. Tieto krajiny mu navrhli jeho priatelia z Q., s ktorými bol v kontakte cez sociálne siete. Cestu z Q. si čiastočne financoval pôžičkou od priateľov a čiastočne z vlastných zdrojov. O azyl na Slovensku nepožiadal hneď po zaistení a umiestnení v ÚPZC, preto, lebo Slovensko považoval len za tranzitnú krajinu. Túto možnosť sa rozhodol využiť až keď sa dozvedel, že ho majú vrátiť do Q.. Ako ďalší dôvod svojej žiadosti uviedol, že mu v Q. údajne hrozí trest za opakované pokusy o jeho opustenie, nakoľko sa v minulosti viackrát pokúšal dostať z Q. do Španielska, ale vždy bol zadržaný a v Q. mu policajti oznámili, že ak sa ešte pokúsi dostať do Španielska, bude odsúdený na 7-8 rokov. V krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany a politicky sa neangažoval, nemal problémy so štátnymi orgánmi, nebol trestaný ani vyšetrovaný, políciou bol riešený len za opakované pokusy prekročiť marocko-španielsku hranicu, ale vždy po zadržaní bol prepustený. Iné dôvody žiadosti o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany na území SR už neuviedol a k svojej žiadosti nepredložil ani žiadne podklady na jej zdôvodnenie. 12. V rozhodnutí žalovaný dospel k záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu resp. doplnkovej ochrany na území SR podľa § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle a svoju žiadosť o udelenie azylu predložil len z dôvodu odvrátenia bezprostredne hroziaceho vyhostenia z územia SR. O účelovosti jeho konania, čo napokon sám žalobca uviedol už vo vstupnom pohovore, svedčí aj jeho žiadosť o azyl, podaná až po ôsmych mesiacoch, počas doby zaistenia a po neúspešnej repatriácii z letiska Viedeň do mesta Casablanca. Ak by aj bol akceptovaný dôvod žiadosti žalobcu, nebola v jeho prípade preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, či za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Z výpovede žalobcu je zrejmé, že v krajine pôvodu nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu ani zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by mohli byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle. To, že by mu hrozilo nebezpečenstvo zo strany brata ženy, s ktorou sa stretával a ktorá otehotnela, neznamená, že by mu v konkrétnej súvislosti s ním pripisovali akékoľvek špecifické črty v zmysle § 8 zákona o azyle. Žalovaný skonštatoval, že inštitút azylu, ako najvyššia forma ochrany má slúžiť na nevyhnutnú ochranu života a slobody ľudí, ktorí sa nachádzajú v bezprostrednom ohrození. Aby mohla byť osoba považovaná za utečenca, musí preukázať, že sa opodstatnene obáva perzekúcie z rasových, náboženských, národnostných dôvodov, z dôvodov príslušnosti k istej sociálnej skupine alebo z politických dôvodov, či z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd, k čomu v prípade menovaného jednoznačne nedošlo. Posúdenie žiadosti žalobcu z hľadiska § 10 ZoA je irelevantné, nakoľko na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom. Rovnako irelevantné je aj posudzovanie z hľadiska ust.§ 13a, nakoľko on sám neuviedol žiadne také dôvody alebo obavy, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem vážne bezprávie a jednak tieto dôvody objektívne neexistujú. Žalobca nikdy nemal problémy so štátnymi orgánmi, bezpečnostnými či inými zložkami Q., nebol nikdy trestne stíhaný ani väznený. Preto neexistuje žiaden objektívny dôvod domnievať sa, že by po svojom návrate do krajiny pôvodu čelil trestu smrti alebo jeho výkonu. Z jeho výpovede je zrejmé aj to, že v minulosti nebol zo strany marockých štátnych orgánov ani neštátnych aktérov vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne marocké orgány k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe ani v budúcnosti. Zákony Q. zaručujú slobodu vnútorného pohybu, cestovania do zahraničia, emigrácie a repatriácie a vláda tieto práva vo všeobecnosti rešpektuje. Sám žalobca z Q. vycestoval legálne na svoj platný cestovný pas, bez akýchkoľvek problémov. V rozhodnutí žalovaný poukázal aj na informácie získané odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu č.p.:MU-ODZS-2017/000216-004 zo dňa 20.07.2017 a MU-ODZS-2016/000216-002 zo dňa 06.03.2017, podľa ktorých je v Q. zaručená sloboda pohybu, nie sú známe žiadne informácie o tom, že by marocký občan bol nejako postihnutý za to, že sa nelegálne zdržiaval v štátoch Európskej únie potom, ako prekročil dobu pobytu určenú schengenským vízom. Preto možno vylúčiť, že by žalobcovi po jeho návrate do krajiny pôvodu, hrozila nejaká forma vážneho bezprávia. V rámci EU sa obnovila diskusia o tom, že by krajiny ako Tunisko, Alžírsko a Q. boli zaradené do zoznamu bezpečných krajín. Napr. Nemecko hodnotí Maroko ako politicky stabilnú krajinu s dobrou turistickou, bezpečnostnou a politickou infraštruktúrou. Ako stabilnú krajinu ju hodnotí aj Švajčiarsko. Holandsko a Slovinsko dokonca považujú Maroko za bezpečnú krajinu pôvodu. Maroko je v rámci EU v poradí 15. krajinou, z hľadiska počtu žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Aj v médiách sa často objavujú informácie, ako sa veľký počet Maročanov, hlavne mladých mužov pokúša dostať cez severné Maroko do španielskej enklávy Ceuta v severnej Afrike, alebo po mori preplávať priamo do Španielska. Žalobcovi nehrozí ani tretia forma vážneho bezprávia, teda vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosť osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, pretože je známe, že v Maroku súčasnosti neprebieha žiaden vnútroštátny ozbrojený konflikt, v ktorom by mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia. Žalovaný teda uzavrel, že v prípade návratu do krajiny pôvodu, nebola u žalobcu preukázaná reálna hrozba vážneho bezprávia v zmysle ust. § 13a ZoA. Žalovaný na dôvažok ešte poukázal na materiál UNHCR „Kritéria a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“ (Ženeva 1992), pís. f/ ods. B, kapitoly II., osoba ktorá opustí dobrovoľne svoju krajinu mimo príčin uvedených v definícii, aby sa usadila inde, je považovaná za prisťahovalca. Pritom takúto osobu môže k tomu viesť túžba po zmene alebo dobrodružstve, rodinné alebo iné osobné dôvody. Migračný úrad jednoznačne dospel k záveru, že uvedené sa týka aj žalobcu, keďže jeho dôvody, pre ktoré opustil krajinu pôvodu, sú osobného a s najväčšou pravdepodobnosťou aj ekonomického charakteru. Tieto dôvody však nespĺňajú charakteristické znaky definície dôvodov prenasledovania v zmysle ustanovení zákona o azyle, t. j. nenapĺňajú jej obsah. 13. Žalovaný teda vydedukoval, že žalobca v krajine pôvodu objektívne nečelil žiadnej forme prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, či z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, tak ako to vyplýva zo zákona o azyle, resp. zo Ženevského dohovoru. 14. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). Tieto tri zásady sú najdôležitejšími ochrannými prvkami, ktoré pre utečencov zaviedol Ženevský dohovor. 15. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 16. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne uvedených v § 8 ZoA, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. Udelenie azylu podľa § 8 ZoA je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. 17. Žalobca vo vstupnom pohovore ako i vo svojej žalobnej argumentácii ako dôvody pre ktoré sa rozhodol požiadať o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky uvádzal problémy s jedným mužom, členom miestnej mafie predávajúcej aj drogy, ktorý ho opakovane napadol nožom, o čom svedčia jeho jazvy na tele. Ide o brata mladej, asi 21 ročnej ženy, W., ktorá s ním otehotnela a on z finančných dôvodov odmietol jej návrh na uzavretie manželstva. K napadnutiu došlo v januári 2014, po ktorom zo strachu odišiel do Marrakesha. V administratívnom konaní písal aj svoju cestu z Maroka, z ktorého odišiel dňa 16.12.2015 letecky do Turecka, na svoj cestovný pas, pričom odlet mal bezproblémový. Z Turecka, v ktorom sa zdržal asi tri dni pokračoval do Grécka, kde bol asi 8 mesiacov a požiadal o azyl. Žil v otvorenom tábore v Aténach, ale keďže sa mu nepodarilo zohnať prácu, cez Srbsko, Chorvátsko a Slovinsko pokračoval ďalej. Chcel sa dostať do Nemecka. 18. Na pojednávaní súdu žalobca ozrejmil aj podanie svojej žiadosti o udelenie azylu až po určitej dobe tým, že ak niekto natrvalo opúšťa svoju domovskú krajinu, má sa usadiť v inej krajine a úplne zmeniť svoj život, chce tak urobiť na mieste, kde bude mať na život najlepšie podmienky. Pri objektívnom porovnaní Nemecka, Rakúska a Slovenska, ktoré považoval len za tranzitnú krajinu, nie je dôvod, aby si príslušník tretej krajiny, ktorý nemôže zostať vo svojej domovine, vybral za svoje nové pôsobisko Slovensko, namiesto Nemecka resp. Rakúska. 19. Žalobca doplnil aj to, že za pokusy opustiť krajinu, ho miestna polícia chce uväzniť na 7-8 rokov. 20. Podľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 21. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 22. Ustanovenie § 2 písm. d/ ZoA definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za prenasledovanie, nie je možné aplikovať na prípad žiadateľa o azyl bez predchádzajúceho splnenia základnej podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (§ 8 ZoA). Za prenasledovanie v zmysle § 8 ZoA je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byt dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Pokiaľ žiadateľ o azyl nepreukáže, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými vyhrážkami zo strany súkromnej osoby, nemôže sa úspešne domáhať ochrany v podobe udelenia azylu (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sža 50/2010 z 08.06.2010). 23. V súvislosti s uvedeným dáva súd do pozornosti, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Táto vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu, pretože pravdivosť jeho tvrdení a dôveryhodnosť jeho osoby predstavujú základ, na ktorom je azylové konanie ukotvené. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať a je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Obdobné závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR ( napr. rozsudok sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). 24. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 SžoKS 102/06 „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t.j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“. 25. Žalobca za zásadný dôvod svojej žiadosti o udelenie azylu označuje hrozbu násilia zo strany brata jeho priateľky, ktorým bol napadnutý fyzicky. Dôležitou otázkou v azylovom konaní je aj určenie pôvodcov možného prenasledovania, ktorými môžu byť aj súkromné osoby, ak je možné preukázať že štát, strana, alebo organizácia kontrolujúca štát alebo podstatnú časť jeho územia (môže byť aj medzinárodná) nie sú schopné alebo ochotné zodpovedajúcim spôsobom zabezpečiť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnou ujmou. Prítomnosť znakov charakterizujúcich prenasledovanie u žalobcu pozorovať nemožno. V zmysle uvedených charakteristík azylového konania podľa ust. § 8 ZoA, ich platformu tvorí prenasledovanie a závažné alebo opakované konanie, spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv. Podstatným vo veci je, že takéto konanie musí byť sprevádzané neodstrániteľnou väzbou na postoj štátu. Ak žalobca za dôvod žiadosti o poskytnutie azylu poukázal na strach z fyzickej osoby, ktorá ho neohrozovala pre politické, rasové, národnostné alebo náboženské dôvody, ani z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, je takýto dôvod jeho žiadosti irelevantný. V danom prípade možno totiž hovoriť výlučne o vyjadrení emocionálneho postoja člena rodiny mladej ženy, ktorá sa správaním žalobcu dostala do situácie, ktorá je ponižujúcou nielen pre ňu samú, ale aj pre členov jej rodiny. K uvedenému súd dodáva, že ide o riešenie výsostne súkromných vzťahov, akým by sa žalobca zachovaním rovnakého postoja nemusel vyhnúť ani v našich zemepisných šírkach, či v globálne žiadnej bezpečnej krajine. Súd ďalej zdôrazňuje, že pri tejto jeho argumentácii úplne absentuje konanie vo väzbe na štát, štátnu moc, či odopretie ochrany zo strany štátnych bezpečnostných zložiek. Ide o výsostne súkromnú záležitosť žalobcu, ktorá nesubsumuje žiaden zo znakov naplňujúcich ustanovenia zákona o azyle či Ženevského dohovoru. 26. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 27. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany - doplnkovej ochrane, správny súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republiky tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a z nich je potrebné vychádzať. 28. Podľa § 2 písm. f/ zák. č. 480/2002 Z.z na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 29. V predmetnej veci podľa správneho súdu neboli zistené ani závažné a potvrdené dôvody pre konštatovanie bezprostrednej a reálnej hrozby vážneho bezprávia, tak ako sú definované vo vyššie citovanom ustanovení. Žalobca síce za vážne bezprávie, neľudské a ponižujúce správanie považuje ním tvrdenú, ale žiadnymi relevantnými dôkazmi podloženú hrozbu jeho uväznenia na 7-8 rokov, za pokusy opustenia krajiny. K protirečeniu v týchto tvrdeniach došlo samotným žalobcom, keď vo svojich vyjadreniach pred administratívnym orgánom uvádzal, že z krajiny odišiel bez problémov, letecky a na svoj vlastný pas. 30. Podľa ust. § 12 ods. 1 písm. b/ ZoA Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ pochádza z bezpečnej krajiny pôvodu; to neplatí, ak v jeho prípade nemožno túto krajinu považovať za bezpečnú krajinu pôvodu. 31. Žalovaný zhromaždil do spisu relevantné informácie o krajine pôvodu žalobcu, z ktorých vyplýva, že Nemecko, Holandsko, Rakúsko a Slovinsko, považujú Maroko za bezpečnú a politicky stabilnú krajinu, s dobrou turistickou, bezpečnostnou a politickou infraštruktúrou ale aj s rizikom teroristických útokov, ktoré môžu byť namierené najmä proti cudzím štátnym príslušníkom. Z uvedeného teda vyplýva, že krajina pôvodu žalobcu môže byť teoreticky menej bezpečnou pre občanov tzv. bezpečných krajín ako pre samotného žalobcu. 32. Záverom ešte správny súd dodáva, že konanie o medzinárodnej ochrane je konaním špecifickým tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (viď. rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.02.2008 , č.j. 2 AZS 100/2007-64 a z 27.03.2008 , č.j. 4 AZS 103/2007-63, či rozsudok NS SR zo dňa 29.07.2014 sp.zn. 1Sža/17/2014), že ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre žalobcu obzvlášť závažné dôsledky. I so zreteľom na uvedené správny súd nemohol prijať iný záver ako ten, že správny orgán dôkladne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom aj odôvodnil. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok žalobcu ako dôvodnú, podanú žalobu zamietol. 33. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť žalobcu v preskúmavanej veci mu náhradu trov konania nepriznal. 34. Záverom súd poznamenáva, že i keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.).