Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Sa/88/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201789 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017201789.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou v právnej veci žalobcu: G. H., nar. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti, štátna príslušnosť: Ukrajina, t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpeného: Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Štúrova 3, Bratislava, pobočka Košice, Hlavná 68, Košice, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného o zaistení č. PPZ-HCP-BA6-267-009/2017-AV zo dňa 10.10.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný predložil na Krajský súd v Bratislave dňa 24.10.2017 správnu žalobu podanú právnym zástupcom žalobcu zo dňa 17.10.2017 proti jeho rozhodnutiu č. PPZ-HCP-BA6-267-009/2017-AV vydanému dňa 10.10.2017, ktorým bol žalobca zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu podľa § 82 ods.1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu existencie rizika úteku, a to dňom vydania rozhodnutia, t.j. 10.10.2017 a následne bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, pričom podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov zároveň bola stanovená dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 10.12.2017. Žalovaný spolu s predložením správnej žaloby predložil svoje vyjadrenie k správnej žalobe ako aj kompletný administratívny spis, ktorý sa týka danej veci. 2. Predmetom súdneho konania na základe podanej správnej žaloby žalobcu je vyššie uvedené rozhodnutie žalovaného, ktorým rozhodol o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov. 3. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že dňa 10.10.2017 v čase o 10.00 hod. bol žalobca kontrolovaný na Spoločnom kontaktnom pracovisku Jarovce - Kittsee v zmysle § 75 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že žalobca bol vrátený na územie Slovenskej republiky z územia Rakúska na základe Dublinského nariadenia. Po vykonaní lustrácií v informačnom systéme Migra sa zistilo, že žalobca dňa 5.5.2016 nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky a požiadal o azyl. Žalobcovi bolo prijaté vyhlásenie, a žiadosť o udelenie azylu a doplnkovej ochrany mu bola právoplatne zamietnutá dňa 31.10.2016. Žalobca počas doby posudzovania jeho žiadosti sa zdržiaval v pobytovom tábore Opatovská Nová Ves, pričom žalobca dňa 29.06.2017 svojvoľne opustil uvedený objekt a miesto pobytu žalobcu nebolo známe. Z uvedeného dôvodu vzniklo podozrenie, že žalobca má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, čo je dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný dňa 10.10.2017 začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a v prípade žalobcu existuje riziko jeho úteku v zmysle § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Žalobca v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku, číslo PPZ-HCP-BA6-267-008/2016-AV zo dňa 25.05.2016 uviedol, že na Slovensku požiadal o azyl, ktorý nedostal a toto rozhodnutie dal na súd. V rozhodnutí súdu bolo napísané, že má 24 hodín na to, aby opustil územie Slovenskej republiky a keďže sa nechce vrátiť na územie domovského štátu, žalobca odišiel na územie Rakúska. Na základe uvedených skutočností ako aj doterajšieho konania žalobcu, ktorý nezotrval na území Slovenskej republiky, ale bez oprávnenia vycestoval, a teda v prípade žalobcu existuje riziko jeho úteku. Žalovaný uviedol, že žalobca nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov, čo jednoznačne preukazuje existenciu značného rizika jeho úteku. Žalovaný skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia v súlade s ustanovením § 9 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov a zistil, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, a to návratu na územie členského štátu. Žalovaný uviedol, že dobu dĺžky zaistenia stanovil v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, najviac do 10.12.2017, počas ktorej vykoná všetky potrebné náležitosti, týkajúce sa reálne návratu žalobcu na územie domovského štátu, vybavenie potrebných personálnych kapacít osôb, realizujúcich prevoz žalobcu ako aj zabezpečenie jeho cestovného dokladu. V danom prípade pôjde aj o samotnú prípravu prevozu, jeho technické, materiálne a personálne zabezpečenie, pričom po celý čas zaistenia žalovaný bude postupovať v súlade s ustanovením § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a samotnú dĺžku doby, nutnú na reálny výkon prevozu žalobcu nie je možné presne určiť. Z tohto dôvodu dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov medzi, ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a zodpovednými štátmi ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí na riadne dodržanie postupu. Žalovaný v závere rozhodnutia konštatoval, že predmetné zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. II. Žaloba 4. Žalobca v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie o zaistení bolo vydané orgánom, ktorý na to nebol oprávnený, žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné. Žiadal určiť, že napadnuté rozhodnutie zo dňa 10.10.2017 bolo nezákonné. 5. Žalobca namietal, že neboli splnené podmienky pre výnimku podľa § 88 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko jeho konanie o administratívnom vyhostení nebolo prerušené z dôvodu podľa § 77 ods. 4 (vyhlásenie o podaní vysvetlenia o žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany bolo prijaté v ÚPZC Medveďov až neskôr, čiže 10.10.2017 takáto prekážka v konaní o administratívnom vyhostení nejestvovala), ani nedošlo k vyžiadaniu informácií podľa § 83 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom na uvedené sa na neho plne vzťahovalo pravidlo, podľa ktorého, zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov môže trvať maximálne 48 hodín od zaistenia. Mal za to, že 48 hodín uplynulo 12.10.2017 o 10:00 hod. (najneskôr 13:30 hod.), pričom ustanovenie doby dĺžky zaistenia 2 mesiace t.j. 10.12.2017 je v rozpore s § 88 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov, a preto výrok je nezákonný a celé rozhodnutie nezákonné. Žalobca mohol byť zaistený maximálne na 48 hodín. Ustanovenie dĺžky zaistenia nad zákonný rámec je vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia v tomto výroku. Ide o rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko nerešpektuje časové obmedzenie zaistenia z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Mal za to, že riziko úteku bolo v konaní so žalobcom nesprávne právne posúdené, pričom jeho odôvodnenie je nesprávne pre nedostatok dôvodov. Poukázal na to, že žalovaný nesprávne právne vyložil riziko úteku, nakoľko definícia rizika úteku, v materiálnom zmysle vyžaduje preukázanie dôvodnej obavy alebo priamej hrozby, na základe ktorej možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať. Právny zástupca žalobcu poukázal na skutočnosť, že aj keď žalobca nevycestoval na územie jeho domovského štátu, nemožno to hodnotiť ako riziko úteku, nakoľko k tomu došlo, až po finálnom odmietnutí jeho žiadosti o azyl na území Slovenskej republiky, kedy mu už nezostával dôvod zotrvať na území Slovenskej republiky. Preto treba prihliadnuť na to, že nemal uloženú povinnosť vycestovať do svojej domovskej krajiny. Uviedol, že žalovaný nepreukázal, že nebolo možné uplatniť miernejšie opatrenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov, ktorým je napríklad hlásenie pobytu. III. Vyjadrenie žalovaného 6. K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca počas doby zaistenia dňa 11.10.2017 požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky. Žalobca bol zaistený napadnutým rozhodnutím dňa 10.10.2017 v čase o 13.30 hod. , t.j. kedy prevzal napadnuté rozhodnutie. Žalovaný mal od tohto momentu 48 hodín, aby žalobcovi vydal rozhodnutie o administratívnom konaní v prebiehajúcom konaní. Žalobca hneď nasledujúceho dňa 11.10.2017, t.j. počas plynutia 48 hodinovej lehoty na vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky. Dňa 12.10.2017 žalovaný pre zaistil žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a prerušil prebiehajúce konanie vo veci administratívneho vyhostenia. IV. Posúdenie právnej argumentácie 7. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v správnej žalobe žalobcu ako aj konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom súdnom pojednávaní konanom dňa 3.11.2017, oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom. 8. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chránených záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach stanovených týmto zákonom. 9. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 10. Podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku. 11. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. 12. Podľa § 89 ods. 1 zákona číslo 404/2011 Z. z. policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 13. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a plne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 14. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 15. Úlohou súdu v prebiehajúcom konaní bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného v rozsahu dôvodov vyplývajúcej z podanej žaloby, a to námietky podstatného porušenia ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, vychádzal z jednotlivých námietok uvedených v správnej žalobe žalobcu a konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a žalobcom podané námietky voči nemu uvedené v jeho žalobe nie sú dôvodné. 16. K žalobnej námietke žalobcu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, následne vec nesprávne posúdil a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že žalovaný riadne zistil skutkový stav a v konaní bolo preukázané, že žalobca bol dňa 10.10.2017 o 10.00 hod. prevzatý od orgánov Rakúskej republiky v rámci Dublinského transferu. Po odovzdaní bol žalobca kontrolovaný, pričom nepredložil žiadny doklad totožnosti a ani oprávnenie k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Žalovaný vykonanými lustráciami mal preukázané, že žalobca bol žiadateľom o udelenie azylu na území SR, pričom mu nebol právoplatne udelený dňa 31.10.2016. Z uvedeného bolo preukázané, že žalobca mal na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Vzhľadom na uvedené bolo začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia počas ktorého žalovaný považoval za potrebné zaistiť žalobcu. Napadnutým rozhodnutím dňa 10.10.2017 v čase o 13.30 hod., t.j. keď prevzal napadnuté rozhodnutie, žalovaný mal od tohto momentu 48 hodín na to, aby žalobcovi vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení v prebiehajúcom konaní. Dňa 11.10.2017, t.j. počas plynutia 48 hodinovej lehoty na výdaj rozhodnutia o administratívnom vyhostení, žalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti súd poukazuje na ust. § 88 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje značné riziko jeho úteku. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na ustanovenie § 77 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o udelenie azylu, policajný útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu; konanie o zákaze vstupu policajný útvar rozhodnutím zastaví. Ak sa cudzincovi neudelí azyl alebo neposkytne doplnková ochrana, policajný útvar, ktorý konanie o administratívnom vyhostení prerušil, pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení. V danom prípade žalovaný prezaistil žalobcu dňa 12.10.2017 ako žiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Žalovaný podľa § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov prerušil dňa 13.10.2017 konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov vedené pod číslom PPZ-HCP-BA6-267/2017-AV. V prípade ak žalobcovi sa neudelí azyl alebo neposkytne doplnková ochrana, policajný útvar, ktorý konanie o administratívnom vyhostení prerušil, pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení; policajný útvar pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení aj vtedy, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu. Z uvedeného je nesporné, že v prípade žalobcu boli dodržané všetky zákonné ustanovenia. 17. K žalobnej námietke, že žalovaný nesprávne právne vyložil riziko úteku, nedostatočne odôvodnil v rozhodnutí značné riziko úteku žalobcu súd poukazuje na to, že existencia značného rizika úteku žalobcu je preukázaná z vyjadrení žalobcu ako aj samotným konaním žalobcu, ktorý nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že nemá udelený pobyt. Žalobca bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie, a žalobca bol vrátený na územie Slovenskej republiky z územia Rakúska na základe Dublinského nariadenia. Na podklade uvedených skutočností ako aj doterajšieho konania žalobcu, ktorý bez oprávnenia vycestoval z iných krajín, existuje značné riziko jeho úteku v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, keďže žalobca nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky, žalobcovi hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. V prípade žalobcu aj vzhľadom na doterajšie konanie existuje obava, že ujde a bude sa skrývať, pričom nezaistením žalobcu by hrozilo, že sa bude pokúšať o útek do iných krajín Európskej únie. Žalobca na území schengenského priestoru nemá udelený azyl podľa zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom na opodstatnenú obavu rizika úteku žalobcu, bolo potrebné žalobcu zaistiť. 18. K žalobnej námietke, že žalovaný sa nezaoberal alternatívami zaistenia, správny súd uvádza, že zo zápisnice jednoznačne vyplýva, že žalobca má u seba asi 50 eur a nemá žiadne ubytovanie na Slovensku. V zmysle ustanovenia § 89 zákona o pobyte cudzincov, žalobca je povinný preukázať zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti ako aj finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti súd konštatuje, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. 19. K žalobnej námietke týkajúcej sa dĺžky doby zaistenia správny súd uvádza, že žalovaný dĺžku doby zaistenia stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 10.12.2017 (§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov), ktorá doba je nevyhnutná na vykonanie všetkých dostupných úkonov smerujúcich k inému štátu, čo trvá určitú dobu (t.j. zaslanie žiadosti, čakanie na odpoveď, zrealizovanie odovzdania). Lehota zaistenia je zákonná a oprávnená. Žalobca sa na území Slovenskej republiky nachádza bez povolenia na pobyt. V prípade žalobcu je predpoklad, že nebude spolupracovať vo veci jeho návratu , keď sám uviedol, že sa nechce vrátiť na územie domovského štátu. Taktiež je potrebné vybaviť všetky potrebné náležitosti, týkajúce sa návratu žalobcu na územie domovského štátu, realizáciu prevozu žalobcu ako aj zabezpečenie jeho cestovného dokladu. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov môže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je správny orgán povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel jeho zaistenia. 20. Žalovaný správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby žalobcu a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane žalobcu v súvislosti s jeho zaistením. V tejto súvislosti treba uviesť, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobca v priebehu správneho konania uviedol. 21. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné a obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku) s uvedením skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, z rozhodnutia je zrejmé, akými úvahami sa žalovaný viedol pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a tiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami žalobcu, a preto súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol. 22. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 168 SSP. Žalovanému, ktorý bol vo veci úspešný žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, ani si žiadne neuplatnil, ide o orgán štátnej správy a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 23. Žalobca v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia je od poplatku oslobodený (§ 4 ods. 2 písm. m) Zákona o súdnych poplatkoch). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia, na Krajskom súde v Bratislave ( § 443 ods. 2 písm. b) SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok ( § 446 ods. 2 písm. d) SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).