Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/83/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201814 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017201814.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: U. X., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník U., doklad totožnosti CD: S aktuálne pobytom Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený: Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 19.10.2017, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- BA6-267-022/2017-AV zo dňa 12.10.2017, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 19.10.2017, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 S.s.p., doručenou dňa 27.10.2017 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods.1, zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP- BA6-267-022/2017-AV zo dňa 12.10.2017 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Žalobca správnemu orgánu vytkol nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci a jeho rozhodnutiu nepreskúmateľnosť a nezákonnosť. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 88 ods. 1 pís.a/,b/ ods. 4, § 88 ods.2, 88a ods.1 pís. c/, § 89 ods.1. Zákona o pobyte cudzincov (ďalej len „ZPC“) Z procesného hľadiska správnemu orgánu vytkol, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 pís. c/ S.s.p.), je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 pís. d/ S.s.p.), vychádza zo skutkového stavu, ktorý nie je náležite zistený, nakoľko je nedostačujúci na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 pís. e/ S.s.p.), a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 pís. f/ S.s.p.), predchádzalo mu podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia (§ 191 ods. 1 pís. g/ S.s.p.). 2. Žalobca žalovanému v prvom rade vytkol nenaplnenie dôvodov pre zaistenie podľa ust. § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov a zmätočné označenie vo výrokovej časti rozhodnutia, že ide o jeho zaistenie ako žiadateľa o azyl a zároveň štátneho príslušníka tretej krajiny, zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov z dôvodu podozrenia, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť svoje administratívne vyhostenie. Poukázal na to, že bol rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-267-006/2017-AV zo dňa 10.10.2017 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 ZPC, ktorým začalo pozbavenie jeho osobnej slobody a dňa 11.10.2017 podal žiadosť o udelenie azylu. Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c/ síce umožňuje zaistiť žiadateľa o azyl ako štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ aj b/ ZPC, ale výroková časť rozhodnutia nemôže byť zmätočná. Naviac neboli naplnené ani dôvody pre zaistenie podľa § 88a ods. 1 písm. c/ ZPC, nakoľko nebolo preukázané dôvodné podozrenie, že žiadosť o udelenie azylu podal výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť svoje administratívne vyhostenie. Správnemu orgánu vytkol aj to, že vo svojom rozhodnutí neuviedol k akým zisteniam dospel skúmaním osoby žalobcu, administratívneho spisu vedeného pod č. PPZ-HCP-BA6-267/2017-AV, či vykonanými lustráciami, okrem zistenia, že žiadosť o azyl podal opakovane (jeho žiadosť z 05.05.2016 bola právoplatne odmietnutá). Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c/ ZPC totiž vyžaduje preukázanie, že žiadosť je podaná výlučne s cieľom zmariť vyhostenie, teda je zneužívajúca, s čím nemožno opakovanú žiadosť stotožniť. Plynutím času totiž mohlo dôjsť k zmenám v skutkovom stave, pomeroch, osobných dôvodoch žalobcu ako aj v situácií v krajine pôvodu. Navyše náš právny poriadok ju nezakazuje, ani predchádzajúce správanie žalobcu nezadáva dôvod domnievať sa, že jeho snaha o preukázanie potreby získania medzinárodnej ochrany nie je legitímna. Žalobca pri predchádzajúcom konaní o udelenie azylu zotrval na území Slovenskej republiky, kde sa zdržiaval oprávnene, vyčkal na rozhodnutie a využil všetky opravné prostriedky na preskúmanie jeho zákonnosti a jej územie opustil pred doručením právoplatného rozhodnutia, aby tu nemal neoprávnený pobyt a o azyl požiadal na území Rakúska. Po návrate na územie SR podľa Dublin III, vo vyhlásení zo dňa 11.10.2017 stručne pomenoval dôvody, pre ktoré žiada udelenie azylu. Podanie žiadosti o azyl v deň nasledujúci po umiestnení do zaistenia, nepreukazuje jeho výlučný motív oddialiť, resp. zmariť administratívne vyhostenie, o ktorom v dňoch 10.10.2017 a 11.10.2017 nič nebránilo správnemu orgánu konať a vydať rozhodnutie. Poukázal na to, že správny orgán aj pri odvolaní sa na preskúmanie jeho osoby, spisu a lustrácie v Migre, neuviedol žiadne ďalšie zistenia rozhodné pre záver o dôvodnom podozrení podania žiadosti o azyl výlučne s cieľom oddialiť, alebo zmariť administratívne vyhostenie, jeho záver je absolútne nezdôvodnený, nedostatočne podložený dôkazmi a preto nepreskúmateľný a právne nesprávny a rozhodnutie z neho vychádzajúce je nezákonné. Rovnako nepreskúmateľný a nesprávny je podľa žalobcu aj záver správneho orgánu o nemožnosti uloženia miernejšieho opatrenia podľa § 89 ZPC. Správny orgán má povinnosť preskúmať možnosť použitia citovaného ustanovenia ešte predtým, ako dospeje k nevyhnutnosti uplatnenia prísnejšieho opatrenia. Uviedol, že správny orgán poukázal len na osobu žiadateľa a na riziko úteku, ktoré vôbec nevyhodnotil a nepreukázal, len sa na neho odvolal. Žalobca vyslovil názor, že správny orgán si riziko úteku vyložil nesprávne, nakoľko definícia rizika úteku vyžaduje preukázanie dôvodnej obavy, alebo priamej hrozby, na základe ktorej možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde, alebo sa bude skrývať. Toto ale nemožno vyhodnotiť zo skutočností, že žalobca nemá na území SR udelený pobyt, ani že by mu eventuálne hrozil zákaz vstupu na viac ako tri roky. Jedinou relevantnou skutočnosťou, ktorú správny orgán spomína, je doterajšie správanie žalobcu, ktoré ale vyhodnotil nesprávne. Žalobca správnemu orgánu ďalej vytkol, že nepreukázal uplatnenie možnosti miernejšieho opatrenia podľa § 89 ZPC, napr. hlásenia pobytu a v tejto súvislosti poukázal na rozsudky kasačného súdu 1Sža/5/2015 a 1Szak/14/2017. To, že žalobca po návrate z Rakúska nemá na Slovensku zabezpečené ubytovanie a že sa v konaní preukázal len hotovosťou vo výške 50,- eur, nevylučujú jeho schopnosť zabezpečiť si ubytovanie, resp. preukázať dostatok finančných prostriedkov. O tejto možnosti ale nebol žalovaným náležite poučený, nebolo vedené dostatočné dokazovanie a takýto záver je nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený a právne nesprávny a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nezdôvodnenie aj v časti určenia dĺžky zaistenia, ktorá je 6 mesačná, teda maximálna, určená od 12.10.2017 do 10.04.2018. Za nezákonné ho s odkazom na rozsudky NSSR sp. zn. 1Szak/14/2017, 10Szak/13/2016, 1Sza/6/2013, 1SZa/14/2016 žalobca považuje aj pre jeho neprepustenie na slobodu pri jeho pre zaistení. 3. Ako najzákladnejšiu námietku prezentovanú v žalobe, vo vyjadrení zo dňa 08.11.2017 a rovnako aj na pojednávaní súdu vzniesol žalobca popretie práva na právne zastúpenie a to neúčasťou splnomocnenej osoby v konaní o zaistení dňa 12.10.2017. Uviedol, že mu bolo umožnené určiť si splnomocnenú osobu len formálne, nakoľko nebola kontaktovaná, nebol ani uskutočnený pokus o zabezpečenie jej prítomnosti, informovanie o prebiehajúcom konaní, o tom, že došlo k jej splnomocneniu a nebol mu umožnený kontakt s touto osobou a ani právo na poradenstvo a konzultáciu. Konanie žalovaného označil za postup, ktorý je popretím práva na prístup k právnemu zastúpeniu, nakoľko takéto právo musí umožniť fyzickú prítomnosť a účasť splnomocneného právneho zástupcu na úkonoch, právo radiť sa s ním, právo na oboznámenie sa s podkladmi pred vydaním rozhodnutia, na vyjadrenie sa k nim, na ich doplnenie, na predkladanie žiadostí a návrhov. Vyslovil, takýto postup žalobcu spôsobuje aj nezákonnosť vydaného rozhodnutia. 4. Vo vyjadrení k žalobe, žalovaný na námietku žalobcu o nedostatočnom skúmaní dôvodu jeho zaistenia uviedol, že predchádzajúcemu zaisteniu žalobcu predchádzalo konanie vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR. Počas zaistenia, po začatí konania o administratívnom vyhostení, žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR, resp. schengenského priestoru. Jeho konanie tak poukazuje na účelovosť, výlučne s cieľom oddialiť, alebo zmariť administratívne vyhostenie a svedčí o nej aj jeho opakovaná žiadosť o udelenie azylu. Poukázal na prvotnú žiadosť zo dňa 05.05.2016, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté dňa 31.10.2016, kedy mu nebol udelený azyl, ani doplnková ochrana. Žalovaný uviedol, že v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil existenciu rizika úteku žalobcu a k namietanej povinnosti preskúmania možnosti uloženia miernejšieho opatrenia poukázal na povinnosť preukázania zabezpečenia ubytovania, ako aj finančného zabezpečenia, čo žalobca neučinil a z uvedeného dôvodu ustanovenie § 89 ZPC nebolo možné aplikovať. Žalovaný doplnil, že uvedené skutočnosti riadne vo svojom rozhodnutí odôvodnil a skonštatoval, že je nemysliteľné, aby nikým a ničím nepreverené osoby po vyhlásení žiadosti o medzinárodnú ochranu automaticky získali právo na pobyt a voľný pohyb a aby vykonštruovanými žiadosťami o udelenie medzinárodnej ochrany, boli zaistené osoby automaticky prepúšťané zo zaistenia, a to pre ochranu osôb žijúcich na území SR. Uviedol, že jeho úlohou je totiž okrem iného aj dbať na verejný záujem spoločnosti, ktorý musí byť povýšený nad záujem jednotlivca. Napadnuté rozhodnutie z uvedených dôvodov považuje za riadne odôvodnené a vecne správne. Zdôraznil, že žalobcovi v žiadnom prípade neodoprel právo na kontakt a právne poradenstvo s jeho právnym zástupcom, čo vyplýva aj zo zápisnice spísanej dňa 12.10.2017, vedenej pod č. PPZ-HCP-BA6-267-021/2017-AV, v ktorej žalobca uviedol, že jeho právnym zástupcom je W.. Z. Meššová z Ligy za ľudské práva, ktorú splnomocnil na podanie opravného prostriedku voči meritórnemu rozhodnutiu k predmetnému konaniu, na doručovanie rozhodnutia a na následné zastupovanie pred príslušnými súdmi. Na základe uvedeného žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a pre prípad vyhovenia podanej žalobe napadnuté rozhodnutie zrušiť podľa § 230 ods. 1 písm. c/ S.s.p. 5. Aj v replike žalobca označil napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné a jeho odôvodnenie za nedostatočné a nepreskúmateľné, pričom sa vo všetkých bodoch odvolával na svoju argumentáciu použitú v žalobe. Opakovane poukázal na žalobné námietky, podľa ktorých neboli naplnené zákonné dôvody pre jeho zaistenie podľa ust. § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého môže policajný orgán zaistiť „ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b <. a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie“. V ďalšom poukázal na ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle, podľa ktorého sa konanie o udelenie azylu začína podaním vyhlásenia pred príslušným policajným orgánom a takúto vôľu prvýkrát prejavil už dňa 10.10.2017, t.j. v deň návratu na územie SR, nakoľko v zápisnici o podaní vysvetlenia z uvedeného dňa, spísanej o 13:50 uviedol, že mu v krajine pôvodu hrozí prenasledovanie z politických dôvodov a že žiada o azyl, vyplýva tiež zo žiadosti zaslanej riaditeľovi zariadenia UPZC Medveďov dňa 11.10.2017. Ako však jasne vyplýva z administratívneho spisu, k podaniu vyhlásenia o žiadosti o azyl v UPZC Medveďov došlo až dňa 13.10.2017 a až týmto dňom nastávajú právne účinky podania vyhlásenia, tzn. žalobca nadobudol právne postavenie žiadateľa o azyl, čo je nevyhnutnou zákonnou podmienkou pre aplikáciu § 88a ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. V čase vydania napadnutého rozhodnutia, 12.10.2017, nebol v postavení žiadateľa o azyl a nebola tak splnená základná zákonná podmienka pre vydanie rozhodnutia podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov. Správnemu orgánu ďalej vytkol odvolávanie sa na žiadosť o azyl žalobcu, ktorá už bola v minulosti právoplatne odmietnutá a teda že ide o opakovanú žiadosť, čo samo o sebe ale nie je dostatočným zdôvodnením pre ustálenie dôvodného podozrenia, že žiadosť o azyl je podaná „výlučne“ s cieľom zmariť alebo oddialiť administratívne vyhostenie. Uviedol, že plynutím času mohlo dôjsť k zmenám v skutkovom stave, v pomeroch a osobných dôvodoch žalobcu, ako aj v situácii v krajine pôvodu. Opakovaná žiadosť o azyl je legitímnym spôsobom domáhania sa preskúmania potreby medzinárodnej ochrany, ktorú náš právny poriadok nezakazuje. Namietol, že správny orgán nezhromaždil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že ide o tzv. „vykonštruovanú“ žiadosť o azyl, keď vo svojom rozhodnutí uviedol, že je nemysliteľné, aby vykonštruovanými žiadosťami o azyl boli osoby automaticky prepúšťané zo zaistenia. Zdôraznil potrebu zohľadnenia aj tej vážnej skutočnosti, že v predchádzajúcom konaní o azyle Slovenská republika preukázateľne vystavila žalobcu nebezpečenstvu tým, že v rozpore s § 49 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (ako vyplýva aj zo záveru Najvyššieho súdu SR v bode 93. rozsudku sp.zn 1Sžak/10/2017) získavala v konaní o azyle informácie o žalobcovi zakázaným spôsobom prostredníctvom komunikácie s Ministerstvom vnútra Ruskej federácie. Žiadateľ o azyl pochádza z Krymu, nad územím ktorého faktickú štátnu moc vykonávajú okupujúce štátne orgány Ruskej federácie. Túto skutočnosť bude potrebné v novom azylovom konaní riadne preskúmať, nakoľko dnes predstavuje opodstatnené nebezpečenstvo prenasledovania alebo vážneho bezprávia pre žalobcu. Aj z tohto dôvodu nemožno v žiadnom prípade hovoriť o žiadosti o azyl podanej výlučne s cieľom zmariť administratívne vyhostenie. Za nemysliteľné považuje aj konštatovanie správneho orgánu, aby „nikým a ničím nepreverená osoba“ získavala právo na pobyt a voľný pohyb. Skonštatoval, že správnemu orgánu malo byť známe (prípadne mal v záujme náležitého zistenia skutkového stavu zistiť), že cudzinec pri vstupe na územie SR dňa 05.05.2016 preukázal svoju totožnosť viacerými dokladmi, vrátane cestovného dokladu, ktorý mu bol na čas konania o udelenie azylu odňatý a umiestnený v UPZC Medveďov (obvyklá prax v azylovom konaní, ktorá by mala byť správnemu orgánu známa z jeho činnosti). Jeho totožnosť a pravosť dokladov bola v predchádzajúcom konaní o azyle preverovaná a žalobca bol navyše preverovaný odborom boja proti terorizmu OZ s negatívnym výsledkom, avšak v postupe došlo k preverovaniu jeho osoby aj zakázaným spôsobom. Žalovanému vytkol aj nedostatok individuálneho skúmania prípadu a jeho individuálneho právneho posúdenia. 6. Ku konštatovaniu žalovaného, že žiadosť o azyl bola podaná až deň po zaistení a umiestnení do UPZC Medveďov, dňa 11.10.2017 poukázal na spis, z ktorého vyplýva, že záujem o potrebu medzinárodnej ochrany prejavil ešte 10.10.2017, t.j. v deň návratu na územie SR, nakoľko v zápisnici o podaní vyjadrenia z 10.10.2017 spísanej o 13:50 uviedol, že mu v krajine pôvodu hrozí prenasledovanie z politických dôvodov. Vyhlásenie o tom, že žiada o medzinárodnú ochranu s ním bolo spísané až 13.10.2017, nakoľko je k takémuto úkonu potrebná súčinnosť UPZC Medveďov a zabezpečenie tlmočníka. Podľa jeho názoru súčinnosť mu mala byť poskytnutá už dňa 10.10.2017 na OCP PZ Bratislava a takto by jeho žiadosť o azyl bola prijatá ešte pred prvým zaistením. Žalovaným uvádzané skutkové okolnosti tak vo vzťahu k záveru o „výlučnom“ motíve žalobcu oddialiť, resp. zmariť administratívne vyhostenie, nemajú žiadnu preukaznú hodnotu. Na svoju argumentáciu z podanej žaloby poukázal aj pri závere žalovaného o nemožnosti uloženia miernejšieho opatrenia, podľa ust. § 89 zákona o pobyte cudzincov. Uviedol, že v správnej žalobe požadoval kontextuálne poučenie o možnosti uplatnenia § 89 a súčasnej povinnosti zabezpečiť si v SR ubytovanie a dostatočné finančné prostriedky na pobyt, ktoré môžu byť podľa zákona a metodických postupov preukázané aj iným spôsobom, ako hotovosťou v rukách zaisteného. Mal pri sebe kartu Mastercard, ktorá mu bola pri zaistení odobratá, pričom ani len touto skutočnosťou sa správny orgán kontextuálne nezaoberal. Podstatou povinnosti správneho orgánu podľa § 89 totiž nie je skúmať, či osoba má alebo nemá ubytovanie alebo finančné prostriedky, ale povinnosť preskúmať, či by uplatnením opatrení podľa § 89, bolo možné rovnako účinne dosiahnuť účel, ktorý by sa docielil prípadným zaistením. Naplneniu tejto povinnosti sa však správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nevenoval. Za nepreskúmateľné, nakoľko je absolútne nezdôvodnené, považuje aj ustanovenie maximálnej dĺžky zaistenia, ktoré hraničí s rozdielom dvoch dní s maximálnym zákonným rámcom 6 mesiacov. Zotrval na tom, že mu bol v konaní upretý prístup k právnej pomoci a zastúpeniu, nakoľko správny orgán sa ani len nepokúsil o zabezpečenie prítomnosti splnomocnenej osoby, o konaní ju ani neinformoval a nebolo mu poskytnuté ani právo na poradenstvo a konzultáciu. Zaznamenanie splnomocnenia do zápisnice, na ktoré sa žalovaný odvoláva, považuje za nedobromyseľné a neplatné oklieštenie rozsahu právneho zastúpenia. Žalobca uviedol, že má splnomocnenú osobu a správny orgán mal bez ďalšieho pristúpiť k prerušeniu konania a jej kontaktovaniu, aby umožnil jej účasť. Podotkol, že fyzickú osobu je možné splnomocniť len v konaní pred správnym orgánom, t.j. podľa Správneho poriadku. Na účely podania správnej žaloby a zastúpenia pred správnym súdom umožňuje Správny súdny poriadok splnomocniť ako zástupcu iba právnickú osobu - Ligu za ľudské práva, občianske združenie, ktoré poskytuje právnu pomoc cudzincom v konaní o azyle. Konkrétna fyzická osoba, Z. Meššová, by potom ako poverená zamestnankyňa Ligy za ľudské práva, konala za zástupcu v konaní. Obmedzenie splnomocnenia obsiahnutého v zápisnici na podanie správnej žaloby a na konanie o nej pred súdom je preto neplatné, konanie správneho orgánu za nedobromyseľné a za flagrantné odňatie práva žalobcu na právne zastúpenie, čo predstavuje vážne porušenie jeho procesných práv a vážnu vadu na úkonoch, vykonaných dňa 12.10.2017. Zároveň to spôsobilo nezákonnosť rozhodnutia. Záverom žalobca vyslovil rezolútny protest proti návrhu žalovaného na spôsob rozhodnutia súdu, napadnuté rozhodnutie žalovaného žiadal zrušiť a nariadiť Oddeleniu cudzineckej polície PZ Bratislava bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.“ 7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do siedmich dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 08.11.2017 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 S.s.p., právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručené dňa 30.10.2017 mailovou poštou. Žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť vopred písomne neospravedlnil, preto súd v súlade s ust. § 114 S.s.p. vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti a nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, podľa ust. § 229 S.s.p. ju zamietol. 8. Podľa § 206 ods. 2 S.s.p. žalobca môže byť okrem advokáta zastúpený aj mimovládnou organizáciou uvedenou v § 50 ods. 2. 9. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 10. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 11. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. 12. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 13. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 14. Podľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 15. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 16. Podľa § 227 S.s.p. ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. 17. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 18. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 12.10.2017 č. PPZ-HCP-BA6-267-022/2017-AV, právne odôvodneným ust. § 2 ods. 4, § 3 ods. 2, § 88a ods. 1, pís. c/, ods. 2/, 3/, § 88 ods. 1 pís. b/, ods. 4, § 89 ods. 1 pís. a/ a b/, ods. 2/, § 90 ods. 1 pís. d/, § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov a čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, žalovaný podľa ust. § 88a ods. 1 pís. c/ zákona o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení žalobcu z dôvodu existencie dôvodného podozrenia podania žiadosti o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, s poukazom na ust. § 88a ods. 3 a 4 ZPC a umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, so stanovením dĺžky zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 10.04.2018. Rozhodnutie založil na slede skutkových okolností so začiatkom dňa 10.10.2017, keď bol žalobca dublinským transferom vrátený z územia Rakúskej republiky na územie Slovenskej republiky a kedy správny orgán z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky začal voči nemu konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 12 ods. 1 písm. b/ ZPC, vedené pod číslom PPZ-HCP-BA-6-267/2017-AV, súčasne bolo vydané rozhodnutie o jeho zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 ZPC a bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, kde následne dňa 11.10.2017 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Skúmaním osoby žalobcu, preskúmaním administratívneho spisu vedeného pod číslom PPZ-HCP-BA6-267/2017- AV ako aj vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru, konkrétne informačného systému Migra, žalovaný dospel k záveru, že v prípade žalobcu existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Uviedol, že žalobca žiadal o udelenie azylu už opakovane, nakoľko po prvýkrát požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 05.05.2016, pričom mu nebol udelený azyl, ani doplnková ochrana. Na základe uvedeného, správny orgán začal dňa 12.10.2017 správne konanie podľa § 88a ods.1 pís. c/ zákona o pobyte cudzincov. Žalobca bol správnym orgánom v zmysle § 3 ods. 2 Správneho poriadku vyzvaný, aby sa v zápisnici o vyjadrení účastníka konania, vedenej pod číslom PPZ-BA6-267-021/2017- AV zo dňa 12.10.2017, vyjadril k zisteniu správneho orgánu podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku. V zápisnici bolo žalobcovi oznámené začatie predmetného konania, vyjadril sa v nej aj k okolnostiam jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a zároveň mu bola daná možnosť vyjadriť sa podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov k podkladu i spôsobu jeho zaistenia, k čomu žalobca uviedol, že sa nechce vyjadriť. Žalovaný poukázal na fakt, že žalobca požiadal o udelenie azylu až po preukázaní jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru, po začatí konania o administratívnom vyhostení ako aj po jeho zaistení a takéto konanie jasne poukazuje na účelovosť jeho žiadosti o udelenie azylu, výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie. Účelovosť žiadosti preukazuje aj skutočnosť, že o udelenie azylu na území Slovenskej republiky žiada opakovane, pričom jeho prvotná žiadosť bola už preskúmaná a azyl mu udelený nebol. Správny orgán považoval v prípade žalobcu za nevyhnutné postupovať podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov a využiť inštitút zaistenia podľa § 88a cit. zákona najmä s poukazom na jeho osobu a na skutočnosť, že v jeho prípade existuje riziko úteku v zmysle § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a v prípade ak by využil oprávnenie podľa § 89 ods. 1 ZPC, vznikla by vysoká miera ohrozenia účelu vyhostenia žalobcu. K námietke žalobcu o neuložení alternatívy zaistenia, správny orgán poukázal na zápisnicu č. PPZ-HCP-BA6-267-008/2017-AV zo dňa 12.10.2017, do ktorej uviedol, že nemá žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky a disponuje finančnými prostriedkami vo výške 50 eur. 19. Podľa § 88 ods. 1 písm. a zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ak 1/ existuje riziko jeho úteku, 2/ štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia. 20. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 21. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 22. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 23. Podľa ods. 3 cit. ust. podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu <.. nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 24. Podľa § 88 ods. 4 štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 25. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 26. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 28. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/, 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie. 29. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 30. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 31. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 32. K procesným námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci správny súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nebol použitý správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis aplikovaný bol, nesprávne bol ale interpretovaný alebo ak zo správnych skutkových záverov boli vyvodené nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci správny orgán zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, aplikoval správny právny predpis ako aj konkrétne hmotnoprávne ustanovenia zákona, namietanú vadu konania nemožno konštatovať. Za nesprávne právne posúdenie veci nemožno označiť žalobcom vytýkané nenaplnenie dôvodov pre jeho zaistenie pre zmätočnosť označenia ustanovenia § 88 ods. 1 pís. b/ ZPC, spočívajúcu v nesprávnosti označenia písmena cit. ustanovenia. Správny súd sa plne stotožňuje s tvrdením žalobcu, že: „výroková časť rozhodnutia je kľúčová a pre oprávnenie pozbaviť žalobcu osobnej slobody konštitutívna a preto nemôže byť zmätočná,“ ale upriamuje na to, že vytknutá vada sa týka jeho konštatačnej časti, v ktorej je uvedené ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého bol žalobca zaistený predchádzajúcim rozhodnutím a uvedenie pís. b/ namiesto písmena a/ cit. ust. § 88 ods. 1 zákona, možno považovať len za zrejmú nesprávnosť, odstrániteľnú bežným postupom poskytnutým procesným poriadkom. K námietke žalobcu teda dopĺňa, že vytknutá vada nie je vadou výroku, ktorú nemožno odstrániť, tak ako sa žalobca snaží podsunúť, nakoľko konštitutívna časť výroku rozhodnutia je uvedená správne s cit. ust. § 88a ods. 1 pís. c/ zákona o pobyte cudzincov a napadnutá časť je len jeho deklaratórnou zložkou a v kontexte preskúmateľnosti výroku nespôsobujúcou jeho zmätočnosť. 33. K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu veci súd uvádza, že správnemu orgánu nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie alebo zabezpečenie dôkazov alebo to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z ním vykonaných úkonov nevyplynuli, ani inak nevyšli za jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v jeho hodnotení zistených skutočností bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho činnosti nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 34. Žalobca namietal, že neboli naplnené dôvody pre jeho zaistenie podľa ust. § 88a ods. 1 písm. c/ ZPC, a to pre nepreukázanie dôvodného podozrenia, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Správnemu orgánu vytkol, že síce uviedol postup akým k uvedenému záveru dospel, a to skúmaním jeho osoby, administratívneho spisu vedeného pod č. PPZ-HCP-BA6-267/2017-AV, ako aj vykonanými lustráciami v informačných systémoch PZ, konkrétne informačného systému Migra, ale okrem konštatovania, že žiadosť bola podaná opakovane, a dňa 05.05.2016 bola právoplatne odmietnutá (správne má byť zamietnutá) neuviedol k akým zisteniam dospel. Namietol, že opakovanie žiadosti automaticky nevyvoláva dosiahnutie cieľa oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie. Súd poznamenáva, že cit. ust. je aplikovateľné na prípady, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je už v zaistení (t.j. bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo b/ ZPC) a musí existovať dôvodné podozrenie o podanej žiadosti výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie žiadateľa. Dôvodné podozrenie je výlučne nehmotnou kategóriou, t.j. začiatkom dejovej línie preukazovania úmyslu žiadateľa o azyl až po zhmotnenie uvedeného podozrenia preukázaním, resp. nepreukázaním jeho úmyslu vyhnúť sa vyhosteniu. Napokon obdobné úvahy možno vyčítať z konštatovania samotného žalobcu, ktorý svoje námietky k nenaplneniu podmienok aplikácie uvedenej hypotézy súčasne pokryl odpoveďou: „nemožno poprieť, že súčasťou podania žiadosti o azyl je vždy aj úmysel žiadateľa vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu do krajiny pôvodu, z dôvodu aby sa vyhol hrozbám, ktorými žiadosť o azyl odôvodňuje. Z uvedeného vyplýva, že dôvodné podozrenie je veľmi obtiažne preukázať konkrétnymi skutkovými okolnosťami. Súd má za to, že zavedením cit. ust. od 01.01.2014 aj sám zákonodarca prejavil záujem o čo najúčinnejšie vyriešenie takejto situácie, zabezpečením okamžitej dostupnosti žiadateľa práve jeho zaistením. Argumentácia správneho orgánu, dôvodiaceho opakovane podanou, už v minulosti zamietnutou žiadosťou žalobcu o udelenie azylu, ktorá podľa žalobcu nie je uspokojivým argumentom pre ustálenie dôvodného podozrenia, je podľa názoru súdu dostatočnou indíciou na zvolenie postupu podľa ust. § 88a ods. 1 písm. c/ ZPC, ktorý podľa názoru súdu nemôže oslabiť ani žalobcom uvádzaný modus vivendi po jeho vstupe na územie Slovenskej republiky ešte dňa 05.05.2016, kedy hneď pred policajným orgánom na Oddelení hraničnej kontroly PZ Vyšné Nemecké prehlásil, že žiada o medzinárodnú ochranu na území SR a plnil si všetky svoje povinnosti, až do právoplatného a vykonateľného skončenia jeho azylového procesu, pri ktorom Slovenskú republiku opustil tesne pred doručením rozhodnutia práve preto, aby sa na území Slovenskej republiky nezdržiaval neoprávnene. 35. Nosnou zásadou vytvárajúcou predpoklady na to, aby verejná správa bola centrom zabezpečovania zákonnosti administratívnych rozhodnutí je zásada zákonnosti, čo znamená, že správne orgány nemôžu presadzovať záujmy štátne, ani záujmy jednotlivcov, či kolektívov na úkor dodržiavania právnych predpisov. Správne konanie sa môže uskutočniť iba na základe zákona a v medziach zákona a spôsobom ustanoveným v právnej norme (O., 2005, s.11). Prehodnotiac odvolacie námietky žalobcu v kontexte argumentácie žalovaného, ani nesprávnosť žiadnej z veličín vstupujúcich do charakteristiky zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia súd nezistil. 36. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Inak povedané, skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky, alebo dôvody pre možnosť aplikácie alternatívnych opatrení vo vzťahu k zaisteniu. Z rozhodnutia žalovaného o zaistení zo dňa 10.10.2017 vyplýva, že žalobca disponuje hotovosťou 50 eur a že na území Slovenskej republiky ubytovanie nemá zabezpečené, nakoľko počas pobytu na území SR býval v tábore. Zo žiadnej z výpovedí zaznamenaných v listinách tvoriacich obsah administratívneho spisu nie sú zaznamenané možnosti či perspektívy žalobcu získať ubytovanie či zamestnanie a hotovosť 50 eur nielenže nie je postačujúcou čiastkou na zabezpečenie bývania ale postačuje len na veľmi obmedzenú dobu pokrytia nevyhnutného stravovania. Zaistenie žalobcu nemožno teda ani v tomto kontexte vnímať ako v rozpore s ust. § 89 ZPC, či čl. 5 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, alebo čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (návratová smernica). Jedným z dôvodov zaistenia je potreba dosiahnutia dostupnosti účastníka, ďalším príprava a zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Z článku 28 odsek 2 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 vyplýva, že členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účel zabezpečenia konania o odovzdaní na základe individuálneho posúdenia len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovanie opatrenia. Vzhľadom na neoprávnený vstup žalobcu na územie štátu únie, začatie konania, riziko úteku, absenciu možnosti ubytovania a získania finančných prostriedkov a účel zabezpečenia prípravy, výkonu prevozu a odovzdania žalobcu na územie krajiny, v ktorej ako prvej požiadal o udelenie azylu, bolo zaistenie žalobcu nevyhnutné a dôvody, ktoré by mohli dať základ pre aplikáciu miernejších donucovacích opatrení zo strany žalovaného by boli v tomto prípade neúčinné a naviac zistené neboli a preto nemohli byť v ani využité. 37. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ ZPC, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorých signatármi sú dotknuté krajiny. K žalobcom namietanej dĺžke zaistenia súd potom poukazuje na síce v zmysle ust. § 88a ods. 2 určenú maximálnu dĺžku, so zdôraznením, že v prípade zabezpečenia všetkých potrebných zistení možno túto skrátiť len na čas nevyhnutne potrebný, ktorý je ale perspektívne možné bližšie ohraničiť len veľmi obtiažnym spôsobom. 38. Za nedôvodnú súd považuje aj námietku žiadateľa, vznesenú k dátumu jeho žiadosti o azyl, podľa ktorej 12.10.2017, t.j. v deň vydania rozhodnutia o zaistení, nebol žiadateľom o azyl, týmto sa stal až dňom podania vyhlásenia, t.j. 13.10.2017, ktorý je dňom začatia konania o azyle. S poukazom na obsah administratívneho spisu súd konštatuje, že dňa 11.10.2017 bolo Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Oddeleniu cudzineckej polície PZ oznámené, že štátny príslušník Ukrajiny X. požiadal dňa 11.10.2017 riaditeľa ÚPZC Medveďov o udelenie azylu na území SR a s odvolaním sa na ust. § 3 zákona o azyle, podľa ktorého konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom policajnom útvare o tom, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, možno dátum, kedy žalobca nadobudol právne postavenie žiadateľa jednoznačne ustáliť na deň 11.10.2017, čím zákonná podmienka pre vydanie rozhodnutia podľa § 88a splnená bola. 39. Poslednou a najnaliehavejšou námietkou žalobcu bolo odmietnutie mu prístupu k právnej pomoci. Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR: „každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom.“ Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že právo na právnu pomoc je garantované každému, to znamená nielen občanom Slovenskej republiky, ale aj cudzincom a Ústava SR zaručuje dokonca viac práv ako Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, pretože právo na právnu pomoc nepriznáva iba v trestnom konaní, ale v každom konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Nielen z judikatúry slovenských súdov, ale aj z komentára k ústave vyplýva, že ktorýkoľvek cudzinec má právo sa dovolávať svojho základného práva na právnu pomoc v akomkoľvek konaní podľa zákona o pobyte cudzincov, resp. iných zákonov, uskutočňujúcom sa na území Slovenskej republiky a pred akýmkoľvek orgánom štátnej správy, resp. orgánom verejnej správy, teda aj pred cudzineckou políciou. Prístup cudzincov k právnej pomoci musí byť nielen formálne zabezpečený, ale aj reálne dostupný a poučenie o možnosti zvoliť si právneho zástupcu musí v sebe zahŕňať aj faktickú možnosť, mať prístup k právnemu zástupcovi, pričom ďaleko širšiu úpravu a garanciu prístupu k právnej pomoci, ako je ustanovená v samotnom zákone o pobyte cudzincov, poskytuje cudzincom Ústava SR vo svojom článku 47 ods. 2. A keďže zákon o pobyte cudzincov upravuje prístup k právnej pomoci nie so všetkými, ale len v súvislosti s niektorými druhmi konania, môže sa cudzinec ako účastník konania dovolávať prístupu k právnej pomoci priamo z ústavy. Nezabezpečenie prístupu k právnej pomoci totiž znamená porušenie ústavou chráneného základného práva na právnu pomoc. 40. Správny súd považuje za potrebné dať do pozornosti, že žalobca je osoba s ukončeným právnickým vzdelaním, ktorý okrem iného pôsobil v oblasti polície, vykonával funkciu asistenta advokáta v právnickej firme, v roku 2014 pracoval ako dobrovoľník v Chersonskej oblastnej organizácii milosrdenstva a zdravia a zároveň ako novinár - korešpondent pre týždenník „Do hory“ a v roku 2016 nastúpil ako právnik do firmy Ukrajinsko-helsinská spoločnosť právnej pomoci, v Kyjeve. Na otázku správneho orgánu či má splnomocnenú osobu na právne úkony, ktorá ho môže zastupovať a ktorú by chcel prizvať ku konaniu, spísanú za asistencie tlmočníka z jazyka ukrajinského, dňa 12.10.2017 o 13.10 hod. do zápisnice o podaní vyjadrenia, žalobca uviedol: „Áno, mám splnomocnenú osobu, pani Z. W., Liga za ľudské práva, ktorú splnomocňujem na podanie opravného prostriedku voči meritórnemu rozhodnutiu k predmetnému konaniu, na doručenie tohto rozhodnutia a na moje následné zastupovanie pred príslušnými súdmi.“ Pre žalobcu ako právne vzdelanú osobu, s aktívnym pôsobením v praxi, či už pri výkone policajta, advokátskeho asistenta alebo právnika v spoločnosti právnej pomoci, musí byť jednoznačne rozpoznateľný rozdiel v zastupovaní počas celého konania, t.j. aj pred orgánom policajného zboru, alebo len na podávanie opravných prostriedkov a vo vzťahu ku konaniu pred príslušnými súdmi. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na fakt, že žalobca v priebehu jedného roka zabsolvoval uvedenú procedúru už druhýkrát, a to s rovnakým právnym zástupcom a ovládaním možnosti prístupu k právnemu zastúpeniu už počas konania o zaistení. Z prezentovaných dôvodov ani tejto jeho žalobnej námietke nemožno vyhovieť. 41. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, Správnym poriadkom ale aj Ústavou SR. Žalovaný pred jeho vydaním v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku riadne zistil skutkový stav veci, výrok i odôvodnenie rozhodnutia sú dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedením skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaný pri hodnotení dôkazov riadil a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. 42. Na základe všetkých uvádzaných skutočností a prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), správny súd žalobu žalobcu v zmysle ust. § 229 S.s.p. zamietol. 43. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 S.s.p. a žalobcovi ich náhradu, s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný, nepriznal. 44. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p. uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).