Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/85/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201881 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017201881.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: B. U., B.. XX.XX.XXXX, Š. L. H. N. G., bez dokladu totožnosti, aktuálne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 31.10.2017, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-272-008/2017-AV zo dňa 15.10.2017, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 31.10.2017, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 S.s.p., doručenou dňa 09.11.2017 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ- HCP-BA6-272-008/2017-AV zo dňa 15.10.2017 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Žalobca správnemu orgánu vytkol nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci a jeho rozhodnutiu nepreskúmateľnosť. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 1 pís. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZPC“) a na čl. 28 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013. Bázu porušenia základných princípov zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nachádzal s podporou judikatúry všeobecných súdov i Ústavného súdu SR, v niekoľkých navzájom podmienených a prepojených líniách - účelnosti a efektívnosti zaistenia, nedostatočného skúmania možnosti uloženia alternatív oproti zaisteniu a nejednoznačnosti v určení štátu do ktorého má byť v zmysle Nariadenia č. 604/2013 prevezený a odovzdaný, nakoľko v rozhodnutí je uvedené len, že „účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu v jednom z členských štátov, konkrétne na území Maďarska a Bulharska,“ z čoho vyplýva, že žalobca môže byť odovzdaný aj do Maďarska aj do Bulharska a je vylúčené, aby bol v čase zaistenia v neistote a nevedomosti o krajine do ktorej bude odovzdaný. Poukázal aj na nutnosť zabezpečenia aktuálnych správ o takejto krajine, čo z napadnutého rozhodnutia nie je preukázané a toto pochybenie žalovaného môže mať za následok vrátenie žalobcu do krajiny, ktorá je pre neho aktuálne nebezpečná a to aj napriek tomu, že v čase podania žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany bola bezpečná ( Nariadenie č. 604/2013, rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014). Z uvedeného dôvodu je podľa žalobcu nedostatočne zistený skutočný stav veci a napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Vo vzťahu k ďalšiemu skutkovému žalobnému dôvodu, dĺžke doby zaistenia do 15.01.2018, poukázal na jej neprimeranosť a nepodloženie žiadnymi konkrétnymi dôvodmi a skutkovými okolnosťami prejednávanej veci. Na podporu svojich tvrdení dal do pozornosti rozhodnutie KS v Košiciach, sp.zn. 1Sp/20/2012, rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012, sp.zn. 1SZa/4/2015 a rozsudok Mestského súdu v Prahe sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011. Vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu pokryl žalobca tiež neskúmanie a nevyhodnotenie možnosti uloženia miernejších donucovacích opatrení voči zaisteniu, a odôvodnenie žalovaného o nemožnosti uloženia miernejšieho opatrenia iba odkazom na riziko jeho úteku bez toho, aby sa zaoberal náležitým objasnením prečo žalobca nespĺňa jednotlivé zákonné podmienky na uloženie miernejšieho alternatívneho donucovacieho opatrenia, označil za príliš formalistické. Takéto odôvodnenie označil za nedostatočné aj vzhľadom k tomu, že ide o pozbavenie osobnej slobody jednotlivca, ku ktorej môže v zmysle Zákona o pobyte cudzincov a Dublinského nariadenia III dôjsť iba vtedy, ak nie je možné účinne uplatniť iné alternatívne opatrenia. 2. K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý k námietke žalobcu o nedostatočnom určení krajiny do ktorej má byť vrátený, ako k aj bezpečnostnej situácii v takejto krajine uviedol, že dôvodom zaistenia žalobcu bolo zabezpečenie, príprava a výkon jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa Stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov z dôvodu, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území inej členskej krajiny. V prípade žalobcu budú zo strany Migračného úradu oslovené všetky krajiny, v ktorých žiadal o medzinárodnú ochranu a až po tomto procese bude môcť byť jednoznačne určené do ktorej krajiny má byť vrátený. Tento proces nie je možné zistiť počas samotného konania vo veci zaistenia, nakoľko je to možné určiť až po uvedenej komunikácií s príslušnými krajinami. Taktiež v otázke bezpečnosti danej krajiny je zrejmé, že takýto návrat sa môže realizovať iba do krajiny, ktorá prijala uvedené Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady, pričom ide iba o krajiny Európskeho hospodárskeho priestoru a je všeobecne známe, že každá z dotknutých krajín je krajinou bezpečnou. K námietke určenej dĺžky zaistenia uviedol, že je stanovená na čas nevyhnutne potrebný, hraničný, najviac do 15.01.2018 a dodal, že je jeho povinnosťou po celý čas zaistenia skúmať či trvá účel zaistenia (ust. § 90 ods.1 pís. d/ ZPC). Na margo žalobcu poznamenal, že svojimi vyjadreniami chce docieliť aby žalovaný v prípade zaistenia vydával väčšie množstvo rozhodnutí o zaistení s určením kratšej doby zaistenia, pričom takéto konanie by viedlo k nadmernému zaťažovaniu správnych orgánov aj súdov, ktoré rozhodujú v danej veci. Vyslovil, že zákonodarca práve pre túto alternatívu aplikoval do zákona o pobyte cudzincov ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d/. Žalovaný spochybnil aj ďalšiu námietku žalobcu, že dostatočne neskúmal a neodôvodnil alternatívy zaistenia, k čomu uviedol, že na otázku položenú do zápisnice č. PPZ-HCP-BA6-272-007/2017-AV zo dňa 15.10.2017 žalobca uviedol, že nemá skoro žiadne peniaze a nepredložil žiaden doklad ani nič, čo by nasvedčovalo tomu, že má na území Slovenskej republiky zabezpečené ubytovanie, resp. si vie takéto ubytovanie zabezpečiť. Z toho je potom zrejmé, že takáto alternatíva mu pre nesplnenie zákonných dôvodov uložená nemohla byť. Žalobca nesplnil ani viacero ďalších inštitútov, ako napr. prechodný pobyt, trvalý pobyt atď., a je nemysliteľné aby žalovaný ako správny orgán odôvodňoval každý jeden inštitút priamo v zaistení. 3. Vo vyjadrení, ktoré žalobca doručil k vyjadreniu žalovaného, na jeho konštatovanie, že nie možné jednoznačne určiť do ktorej krajiny má byť vrátený uviedol, že žalovaný už v čase vydania rozhodnutia o zaistení mal vedomosť, v ktorých krajinách žalobca požiadal žalobca o azyl, a to v Bulharsku a Maďarsku, a tak bezpečnosť týchto krajín posúdiť mohol. Nevedomosť o stave bezpečnosti v krajine, do ktorej má byť prevezený, je neakceptovateľná práve kvôli ochrane jeho práv a slobôd a je povinnosťou žalovaného skúmať bezpečnosť krajiny, do ktorej má byť žalobca vrátený bez ohľadu na to, či sa jedná o krajinu všeobecne známu ako bezpečnú. Neskúmanie tejto podstatnej skutočnosti môže mať fatálne následky, keďže krajina sa môže stať pre žalobcu nebezpečnou aj po tom, ako v nej požiadal o azyl. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 10Szak/5/2017 zo dňa 22.05.2017 a aj na správu Európskej rady pre utečencov a azylantov, týkajúcej sa podmienok azylového konania v jednotlivých členských Štátoch za rok 2015 a 2016, z ktorej vyplýva zhoršená situácia žiadateľov o azyl v Bulharsku, v dôsledku čoho sú vystavení neľudskému zaobchádzaniu. V správach Rady pre utečencov sú neodporúčacie stanoviská pre členské štáty vo vzťahu k dublinským transferom do Bulharska z dôvodu, že týmto osobám môže hroziť porušenie čl. 3 Dohovoru, na čo viaceré členské štáty prostredníctvom národných súdov vo viacerých prípadoch pozastavili transfery do tejto krajiny. Ďalej žalobca poukázal na čl. 28 bod 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013, podľa ktorého musí byť zaistenie čo najkratšie, a teda je neprípustné, aby žalovaný primárne riešil zaťaženosť súdov alebo správnych orgánov rozhodnutiami alebo podaniami na úkor práv žalobcu. 4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do siedmich dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 20.11.2017 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 S.s.p., právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručené dňa 13.11.2017 mailom. Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, svoju neúčasť vopred písomne ospravedlnili, preto súd v súlade s ust. § 114 S.s.p. vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti a nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, podľa ust. § 229 S.s.p. ju zamietol. 5. Podľa § 3 ods. 1 pís. c/ zák.č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (Živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z., v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z.z.“) tento zákon sa vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci v azylových veciach, v konaní o administratívnom vyhostení, v konaní o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, v konaní o zaistení žiadateľa o udelenie azylu a v týchto veciach aj v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Podľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Podľa § 227 S.s.p. ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 6. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 15.10.2017 č. PPZ-HCP-BA6-272-008/2017-AV, právne odôvodneným ust. § 79 ods. 1, § 88 ods. 1 pís. c/, ods. 2, 4, § 89 ods. 1 pís. a/ a b/, § 90 ods. 1 pís. d/ zákona o pobyte cudzincov a § 5 a § 46 Zákona č. 71/1997 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok), Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov, na základe toho, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území iného členského štátu, na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, rozhodol o jeho zaistení a umiestnení do zariadenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, so stanovením dĺžky zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.01.2018. Rozhodnutie založil na slede skutkových okolností so začiatkom dňa 14.10.2017, keď bol žalobca čase o 23.05 hod. v blízkosti hraničného prechodu Čunovo-Rajka na území SR, v osobnom motorovom vozidle s bulharským evidenčným číslom kontrolovaný hliadkou Policajného zboru Bratislava a vyzvaný k preukázaniu totožnosti a oprávnenosti pobytu na území SR (§ 75 ods. 2 ZPC). Žalobca a ani ďalší štyria muži nachádzajúci sa v aute sa nevedeli preukázať žiadnym cestovným dokladom a ani iným dokladom oprávňujúcim ich zdržiavať sa alebo prechádzať cez územie Slovenskej republiky, na základe čoho boli toho istého dňa predvedení podľa § 79 ods. 1 ZPC pred správny orgán. Vykonanými lustráciami osoby žalobcu v systéme Eurodac bolo z čísla zahraničnej transakcie BG1BR103C1605180023 a HU1330023685921 zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu v jednom z členských štátov, konkrétne na území Maďarska a Bulharska. Správny orgán dňa 15.10.2017 oznámil štátnemu orgánu Dublinské stredisko Migračného úradu MVSR dôvod na začatie konania podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len Dublinské nariadenie) a taktiež bolo správnym orgánom požiadané o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa tohto nariadenia. Z dôvodu značného rizika úteku žalobcu začal správny orgán dňa 15.10.2017 konanie vo veci jeho zaistenia podľa § 88 ods. 1 pís. c/ Zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy, alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia. Žalobca potom ako mu bolo oznámené začatie konania o zaistení na výzvu správneho orgánu sa v zmysle § 22 ods. 1 do zápisnice č. PPZ-HCP-BA6-272-007/2017-AV zo dňa 15.10.2017 vyjadril aj k trase jeho cestovania cez územie členských štátov, na ktorých bol viackrát zadržaný políciou a vždy vtedy požiadal o azyl. Následne bol umiestnený do tábora, odkiaľ odišiel. Uviedol, že sa chce dostať do Rakúska a z toho dôvodu sa v Maďarsku nakontaktoval na prevádzača, ktorý ho tam mal dopraviť. Žalobca nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami a ani ubytovaním na území SR v zmysle ust. § 120 ods. 7 ZPC mu bola daná možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení vyjadril k jeho podkladu i spôsobu jeho zaistenia, prípadne, aby navrhol jeho doplnenie, čo žiadnym spôsobom nevyužil. Správny orgán ďalej dodal, že žalobca bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarska ako aj iných členských krajín na územie Rakúska a počas svojej cesty, keď opakovane žiadal o azyl nikdy nezotrval v tábore do ktorého bol umiestnený a nevyčkal na rozhodnutie vo veci a tábor opustil. Správny orgán skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia a skonštatoval, že žalobca nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 pís. a/ a b/ ZPC, nakoľko prípadným uložením takejto povinnosti by mohlo dôjsť k zmareniu jeho návratu na územie členského štátu. K dĺžke doby zaistenia do 15.01.2018 uviedol, že ide o dobu počas ktorej vykoná všetky potrebné úkony na odovzdanie žalobcu na územie zodpovedného členského štátu v danom prípade najmä o zabezpečenie akceptácie jeho prevzatia zo strany tohto štátu ako aj samotnú prípravu prevozu jej technické materiálne ako aj personálne zabezpečenie. 7. Podľa § 84 ods. 1 písm. a/ a d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie alebo štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. 8. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 9. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 10. Podľa ods. 3 cit. ust. podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu <. nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 11. Podľa § 88 ods. 4 štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 12. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 13. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 14. Podľa § 89 ods. 2 a 3 zákona o pobyte cudzincov o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a/ alebo písm. b/. Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6;to neplatí ak ide o žiadateľ o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 15. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 16. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/, 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie. 17. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 18. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 19. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 20. K procesným námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nebol použitý správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis aplikovaný bol, nesprávne bol ale interpretovaný alebo ak zo správnych skutkových záverov boli vyvodené nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci správny orgán zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, aplikoval správny právny predpis ako aj konkrétne hmotnoprávne ustanovenia zákona, namietanú vadu konania nemožno konštatovať. 21. K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, súd uvádza, že správnemu orgánu nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie alebo zabezpečenie dôkazov alebo to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z ním vykonaných úkonov nevyplynuli, ani inak nevyšli za jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v jeho hodnotení zistených skutočností bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho činnosti nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 22. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorých signatármi sú dotknuté krajiny. 23. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietal nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k nejasnosti určenia krajiny, do ktorej má byť žalobca vrátený, a tým aj neskúmania bezpečnostnej situácie v tejto krajine, nedostatočné odôvodnenie existencie značného rizika úteku, neprimeranosti dĺžky zaistenia ako i nevyhodnotenia možnosti aplikácie menej prísnych donucovacích opatrení. 24. Z výpovede žalobcu do zápisnice o podaní vyjadrenia dňa 15.10.2017, spísanej o 12.25 hod. vyplýva, že pred nejakým časom odišiel z dôvodu nepokojov z Afganistanu do Iránu, Turecka, Macedónska, Srbska a do Maďarska a počas tejto cesty, nevie presne uviesť kde to bolo, ho viackrát chytili policajti. Vždy pritom požiadal o azyl, potom ho umiestnili do tábora, odkiaľ vždy odišiel. V Maďarsku sa nakontaktoval na prevádzača, ktorý ho mal priviesť do Rakúska. Na hranici celú skupinu chytili policajti. Na otázku akými finančnými prostriedkami disponuje uviedol, že nemá skoro žiadne peniaze. 25. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky, zakotvené v ust. § 88 ods.1 pís. c/ ZoPC alebo dôvody pre možnosť aplikácie alternatívnych opatrení vo vzťahu k zaisteniu. K samotnej podstate preskúmavacieho súdneho konania súd uvádza, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. Z oznámenia odporcu - Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov zo dňa 14.11.2017, získal súd informáciu, že žalobca dňa 23.10.2017 požiadal v priestoroch ÚPZC Medveďov o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. O tejto skutočnosti bol vyrozumený Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, ktorý dňa 29.10.2017 doručil ÚPZC Medveďov písomné stanovisko s vyjadrením, že účel zaistenia naďalej trvá. Dňa 10.11.2017 vykonal pracovník Dublinského strediska so žalobcom pohovor ohľadom udelenia azylu na území SR. Z oznámenia vyplýva aj to, že dňa 20.10.2017 (zrejmou chybou bolo uvedené 2014) bola žalobcovi z Dublinského strediska zaslaná informácia o začatí konania na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej v jednom z členských štátov, podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Podľa uvedenia žalobcu vo vyjadrení, sú týmito členskými štátmi Bulharská a Maďarská republika, pričom poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Szak/5/2017 zo dňa 22.05.2017, podľa ktorého „správny orgán už v čase zaistenia sťažovateľa mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Je povinnosťou žalovaného obstarať dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny odovzdaný, ako aj schopnosť daného štátu prevziať takúto osobu. Na základe týchto skutočností potom žalovaný môže pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je dosiahnutie účelu zaistenia aspoň potenciálne možné.“ 26. Z administratívneho spisu i z doručených listinných dôkazov je preukázané, že žalovanému nemožno vytknúť pasivitu v jeho konaní, pretože neporušil ani svoju povinnosť neustále skúmať účel zaistenia, ktorá otázka je zodpovedaná už vyššie uvedeným kontaktovaním Dublinského strediska v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, zabezpečením prípravy alebo výkonu odovzdania žalobcu do krajiny v ktorej požiadal o azyl a z ktorej žalovaný získa pozitívny výsledok akceptácie a spätného prijatia žalobcu. Podstatou Dublinského nariadenia je totiž určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania po územiach iných krajín, je jeho úlohou zabezpečiť odovzdanie takejto osoby do prvotnej krajiny. V zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí podľa situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom je pravdepodobné, že v preskúmavanej veci je touto krajinou Bulharská republika, v ktorej požiadal o azyl a na území ktorej sa mal počas azylovej procedúry zdržiavať, nemal jej územie opustiť a bez príslušných oprávnení sa pohybovať po územiach iných štátov únie. 27. K naplneniu ďalšej podmienky zaistenia, existencie značného rizika úteku v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, správny súd poukazuje na už vyššie uvedené a dopĺňa, že počas prebiehajúcej azylovej procedúry, kedy žiadateľ o azyl nie je oprávnený sa pohybovať po iných krajinách únie, sa mal žalobca až do právoplatného rozhodnutia o jeho žiadosti zdržiavať v hostiteľskej krajine, čo nedodržal a nelegálne opustil územie krajiny, s cieľom dostať sa cez územia ďalších členských štátov do Rakúska. Vychádzajúc z uvedeného, pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky treba považovať za neoprávnený v zmysle § 2 ods. 1 písm. f/ ZoPC a jeho nezaistením by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do krajiny, ktorá je príslušná na jeho konanie o azylovej procedúre, ale bude sa pokúšať o pobyt v iných krajinách únie, čo svojím správaním aj osvedčil. V zmysle Dublinského nariadenia, ak je žiadateľ kontrolovaný v inom štáte únie a prebieha proces konania o jeho žiadosti, je povinnosťou tohto štátu takéhoto žiadateľa vrátiť späť do štátu, v ktorom požiadal o udelenie azylu a druhý štát je povinný ho prijať. Toto je aj prípad žalobcu, ktorý svojím správaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty rizika úteku, definovanej jednak v čl. 2 písm. n/ Nariadenia č. 604/2013, ako aj v § 88 ods. 2 ZoPC, a vzhľadom na jeho predchádzajúce správanie, a uvedenie do zápisnice dňa 15.10.2017, že jeho cieľovou krajinou je Rakúsko, je naplnená aj dôvodná obava, že ujde opäť, resp. bude sa skrývať. Aj z daného vyplýva riziko jeho úteku a preto súd má za to, že za účelom zabezpečenia podmienok jeho návratu do štátu, kde prvotne požiadal o udelenie azylu, prípadne zotrvania na území Slovenskej republiky, v ktorej o udelenie azylu požiadal dňa 23.10.2017, je nevyhnutné jeho zaistenie, čím je splnená aj namietaná podmienka nielen účelnosti, ale aj efektívnosti zaistenia. 28. Žiadny správny orgán a teda ani žalovaný nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov. Každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny a z tohto dôvodu zákonodarca legislatívne upravil povinnosť správneho orgánu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia (§ 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) čo vyplýva aj z aktuálnej judikatúry ( napr. rozsudok NS SR sp.zn. 10SZa/11/2015 z 18. 09. 2015). Dĺžka doby zaistenia sa priamo odvíja od postupu štátnych orgánov tretích krajín, resp. členských krajín, zabezpečenia náhradného cestovného dokladu, alebo iného cestovného dokladu a ďalších listín vzťahujúcich sa na cudzinca, potrebných na jeho presun do krajiny v ktorej ako prvej požiadal o azyl. Dobu zaistenia žalovaný odôvodnil hypotézou na vec sa vzťahujúceho zákonného ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC a určil ju na tri mesiace, do 15.01.2018, teda na podstatne kratšiu dobu, ako je týmto ustanovením určená hraničná doba 6 mesiacov, cit. ustanovením okliesnená na vykonanie všetkých vyššie uvedených úkonov, nevyhnutných na zachovanie postupu podľa Dublinského nariadenia. Dĺžka zaistenia je v danom prípade orientačná, bola riadne odôvodnená a preto súd nezákonnosť rozhodnutia žalovaného v tomto smere nezistil. 29. Žalobca vo svojej žalobe žalovanému vytkol i ďalšie pochybenie (§ 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) ktorým je, že otázkou bezpečnostnej situácie v krajine, do ktorej má byť vrátený, sa vôbec nezaoberal. Súd uvádza, že žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov. Výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať štátny príslušník tretej krajiny, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu. Členské štáty, ktoré uplatňujú dublinské nariadenie rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a vzájomne sa považujú za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. 30. Na doplnenie správny súd uvádza, že Bulharsko je krajinou, v ktorej nie je indikované neľudské či ponižujúce správania k žiadateľom o azyl a ani tu neboli zistené pochybenia v tomto smere. Podľa jeho názoru potreba zvýšeného záujmu o bezpečnostnú situáciu v krajine je významná v prípade vyhostenia cudzinca do krajiny pôvodu a nie do krajiny nachádzajúcej sa na európskom kontinente, naviac takej, ktorá je signatárom medzinárodných dohôd týkajúcich sa azylovej politiky. Preto z dôvodov vyššie uvedených súd nemohol pri svojom rozhodnutí o podanej žalobe zohľadniť ani tento žalobný dôvod. 31. Poslednou námietkou žalobcu, ktorú súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú, bolo nedostatočné zistenie skutkového stavu v časti skúmania a vyhodnotenia možnosti uloženia miernejších donucovacích opatrení voči zaisteniu tzv. alternatív zaistenia. Správny orgán v tomto smere odkázal na výpoveď žalobcu do zápisnice č. PPZ-HCP-BA6-272-007/2017-AV dňa 15.10.2017, do ktorej uviedol, že nedisponuje takmer žiadnymi finančnými prostriedkami. 32. Jedným z dôvodov zaistenia je potreba dosiahnutia dostupnosti účastníka, ďalším príprava a zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Z článku 28 odsek 2 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 vyplýva, že členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účel zabezpečenia konania o odovzdaní na základe individuálneho posúdenia len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovanie opatrenia. Vzhľadom na neoprávnený vstup žalobcu na územie štátu únie, začatie konania, riziko úteku, absenciu možnosti ubytovania a získania finančných prostriedkov a účel zabezpečenia prípravy, výkonu prevozu a odovzdania žalobcu na územie krajiny, v ktorej ako prvej požiadal o udelenie azylu, bolo zaistenie žalobcu nevyhnutné a dôvody, ktoré by mohli dať základ pre aplikáciu miernejších donucovacích opatrení zo strany žalovaného by boli v tomto prípade neúčinné a naviac zistené neboli a preto nemohli byť v ani využité. 33. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaný pri hodnotení dôkazov riadil a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto súd v zmysle § 229 S.s.p. žalobu zamietol. 34. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 S.s.p. a žalobcovi ich náhradu, s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný, nepriznal. 35. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p. uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).