Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sa/91/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201882 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017201882.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci žalobcu: F. O., narodeného X.X.XXXX, štátneho príslušníka Afganskej islamskej republiky, aktuálne s miestom pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, bez dokladu totožnosti, zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava so sídlom Hrobákova 44, Bratislava o správnej žalobe žalobcu zo dňa 31.10.2017 vo veci zaistenia proti rozhodnutiu žalovaného PPZ-HCP-BA6-273-008/2017-AV zo dňa 15.10.2017 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalobcovi n e p r i z n á v a náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BA6-273-008/2017-AV zo dňa 15.10.2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ ) zaistil dňom 15.10.2017 žalobcu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.1.2018. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobca nemal oprávnenie k pobytu na slovenskom území, že je žiadateľom o azyl v Grécku a v Bulharsku, že nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami ani žiadnym ubytovaním a že v jeho prípade existuje značné riziko jeho úteku. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu zo dňa 31.10.2017, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Ako žalobné body v nej uviedol, že žalovaný v konaní nedostatočne zistil stav veci, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca tiež uviedol, že nemal v úmysle zotrvať na území Slovenskej republiky a že o azyl požiadal v Bulharsku a v Grécku. 3. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 8.11.2017 žalobu zamietnuť a v celom rozsahu zotrval na správnosti a dôvodnosti napadnutého rozhodnutia. Poukázal pritom na skutočnosť, že krajina do ktorej bude žalobca odovzdaný bude určená konaním Dublinského strediska Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, že stanovenie dĺžky zaistenia žalobcu (do 15.1.2018) je hraničným, pričom v priebehu zaistenia bude skúmať, či účel zaistenia trvá a že v konaní o zaistení sa dôsledne zaoberal otázkou ev. využitia miernejších donucovacích prostriedkov. 4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) prejednal vec za účasti zástupcu žalobcu v neprítomnosti žalovaného (postupom podľa § 114 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“), nakoľko riadne predvolaný žalovaný sa na pojednávanie nedostavil. Po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného súd dospel k názoru, že žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol. 5. Pred samotným rozhodnutím sa súd oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného. Z jeho obsahu o. i. zistil, že žalobca bol 14.10.2017 predvedený pred žalovaného, keď nevedel preukázať svoju totožnosť ani oprávnenosť pobytu na území Slovenskej republiky. Lustráciou osoby žalobcu v informačnom systéme EURODAC žalovaný zistil, že žalobca 3.10.2016 požiadal o azyl v Bulharsku (transakcia č. BG1BR109C1610030002) a 8.2.2008 v Grécku (transakcia č. 14803/8/66293). Následne za účasti tlmočníka a po zákonnom poučení dňa 15.10.2017 vypočul žalobcu. Žalovaný oznámil žalobcovi začatie konania o jeho zaistení. Žalobca o. i. v priebehu svojho výsluchu uviedol, že z Afganistanu cestoval cez Irán, Turecko, Grécko, Bulharsko do Maďarska a chcel sa dostať do Rakúska. Uviedol, že počas svojej cesty po Európe bol viackrát „chytený“ policajtmi, že vždy následne požiadal o azyl, v dôsledku čoho bol umiestnený do táborov, odkiaľ však vždy odišiel, pretože sa chcel dostať do Rakúska. Uviedol, že nemá žiadne oprávnenie k pobytu na Slovensku, že tu nemá žiadnych príbuzných, že nemá žiadne peniaze. Tiež uviedol, že sa pred vydaním rozhodnutia nechce oboznámiť s obsahom administratívneho spisu. Žalovaný v ten istý deň oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zistené skutočnosti (že zaistený v minulosti požiadal o azyl v iných členských krajinách). Následne žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie, ktoré žalobca prevzal 15.10.2017. Podľa oznámenia ÚPZC zo dňa 23.10.2017 adresovaného žalovanému, žalobca počas svojho zaistenia požiadal o azyl. Podľa § 46 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok): Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku: V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov : Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov: Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov: Policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov: Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov: Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Podľa § 229 SSP: Ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 6. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v intenciách v žalobe uvedených dôvodov, pričom dospel k presvedčeniu, že vznesené námietky nie sú dôvodné: 7. K žalobnému bodu, podľa ktorého žalovaný nedostatočne zistil stav veci v časti skúmania a vyhodnotenia možností uloženia miernejších donucovacích prostriedkov (alternatív zaistenia) a tiež že žalovaný neskúmal otázku bezpečnosti krajiny do ktorej má byť vrátený: 7.1. Námietka nedostatočne zisteného stavu veci vo vzťahu k namietanému neskúmaniu možností uloženia miernejších donucovacích prostriedkov (alternatív zaistenia) podľa názoru súdu nie je dôvodná. Zákonným predpokladom uloženia niektorej z alternatív zaistenia podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je preukázanie zabezpečenia ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný zákonným spôsobom vypočul žalobcu, ktorý jednoznačne uviedol, že nemá žiadne peniaze a ani tu nikoho nepozná. Objektívne teda žalovaný zistil, že žalobca nie je schopný zabezpečiť si hradenie svojho prípadného pobytu na Slovensku (pobyt, stravovanie, ošatenie, zdravotnú starostlivosť) a že ani nie je schopný prípadne zložiť peňažnú záruku. Nie je teda pravdivé tvrdenie žalobcu, že by žalovaný v tomto smere nevykonal náležité dokazovanie. 7.2. Ani námietka neskúmania bezpečnosti krajiny do ktorej by mal byť žalobca vrátený nie je dôvodná. Žalovaný zaistil žalobcu z dôvodu § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Teda na účel zabezpečenia prípravy (a výkonu) jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ktorým je tzv. Dublinské nariadenie. V konaní bez akýchkoľvek pochýb zistil, že žalobca pri svojej ceste po Európe požiadal o azyl v Bulharsku a tiež v Grécku. Rozhodnutie o tom, do ktorého členského štátu bude žalobca odovzdaný (vrátený) však neprináleží žalovanému, ale Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v zmysle § 46a zák. č. 4580/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalobca teda ani nemohol v tomto konkrétnom konaní určiť členskú krajinu odovzdania žalobcu ako žiadateľa o azyl v iných členských štátoch a teda ani posudzovať s tým súvisiace otázky, napr. prípadne existujúce bezpečnostné riziká. 8. K žalobnému bodu, podľa ktorého je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, nakoľko: a) v rozhodnutí nie je jednoznačne určené do ktorého štátu má byť žalobca odovzdaný; b) nie je odôvodnená dĺžka zaistenia; c) nie je odôvodnené uloženie miernejších donucovacích prostriedkov: 8.1. Námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného čo do neurčenia štátu do ktorého má byť žalobca odovzdaný súd vyhodnotil ako nedôvodnú a to s poukazom na argumentáciu, obsiahnutú v ods. 7.1. odôvodnenia tohto rozsudku. 8.2. K námietke neodôvodnenia napadnutého rozhodnutia čo do stanovenia dĺžky zaistenia (od 15.10.2017 najviac do 15.1.2018) súd poznamenáva, že žalovaný túto dĺžku odôvodnil na str. 3. napadnutého rozhodnutia tým, že uviedol, že počas doby zaistenia pôjde o zabezpečenia akceptácie zo strany zodpovedného štátu (ako to vyplýva z platnej právnej úpravy iným správnym orgánom - Dublinským strediskom Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky) a samotnou (logicky fyzickou) prípravou realizácie prevozu. 8.3. K námietke týkajúcej sa neodôvodnenia napadnutého rozhodnutia v časti neuloženie miernejších donucovacích prostriedkov súd poukazuje na odôvodnenie žalovaného, týkajúce sa neaplikácie alternatív zaistenia, ktoré odôvodnenia sa nachádza na str. 2. a 3. napadnutého rozhodnutia. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí výslovne uviedol, že prípadným uloženie týchto miernejších donucovacích vyhodnotil. Zistil, že žalobca nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, že nemá na Slovensku zabezpečené ubytovania, pričom s poukazom na takto zistený stav veci skonštatoval, že uloženie alternatív zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov nie je možné. 9. K žalobnému bodu, podľa ktorého žalovaný vec nesprávne posúdil po právnej stránke: Podobne ako predchádzajúce body aj tento súd vyhodnotil ako nedôvodný. V konaní bolo objektívne zistené, že žalobca sa na Slovensku zdržiava bez akéhokoľvek dokladu totožnosti, resp. povolenia k pobytu, že nemá žiadne finančné prostriedky, ani zabezpečené prípadné ubytovanie. Tiež, že predtým, ako vstúpil na slovenské územie počas svojej cesty po Európe, keď bol kontrolovaný políciou vždy požiadal o azyl a po následnom umiestnení v azylových zariadeniach (táboroch) z týchto zariadení ušiel s cieľom dostať sa do Rakúska. Zo zisteného stavu veci je teda dôvodná aj obava z jeho úteku. Z výpovede samotného žalobcu je nepochybným fakt, že žalobca nemal a nemá úmysel zotrvať na Slovensku a že sa chce dostať do Rakúska, čo koniec-koncov potvrdil aj samotnej žalobe. Ak teda žalobca v minulosti po vykonaných kontrolách políciou opakovane požiadal o azyl v členských štátoch, opakovane ušiel z azylových zariadení s cieľom dostať sa do Rakúska, pričom nemá žiadne doklady, finančné prostriedky a na Slovensku ani zabezpečený pobyt, podľa názoru súdu žalovaný na základe takto zisteného stavu veci túto situáciu správne a v súlade so zákonom aj posúdil, ak vydal napadnuté rozhodnutie. 10. Pozornosti súdu neušlo, že žalobca, podobne ako predtým v Bulharsku a v Grécku, počas svojho aktuálneho zaistenia (po vydaní napadnutého rozhodnutia a pred podaním žaloby, ktorá je predmetom tohto súdneho konania) požiadal 23.10.2017 o azyl. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutia aj z pohľadu tejto, oproti skutkovému stavu zistenému v rámci vydania napadnutého rozhodnutia , novej právnej skutočnosti. Súd dospel k názoru, že podanie žiadosti o azyl po vydaní napadnutého rozhodnutia o zaistení žalobcu nemá v tomto konkrétnom prípade dopad na dôvodnosť vydaného napadnutého rozhodnutia, resp. na jeho zákonnosť: 10.1. Zákon o pobyte cudzincov v § 88 ods. 3 výslovne uvádza, že podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom konanie podľa osobitného predpisu (zákona o azyle) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Ako to bolo vyššie uvedené, žalobca predtým, ako sa dostavil na slovenské územie vždy po policajnej kontrole požiadal o azyl, z príslušného azylového zariadenia ušiel a chcel sa (a aj v súčasnosti sa chce) dostať do Rakúska. Je nepochybným fakt, že ani po začatí azylového konania ako dôsledku žalobcovej žiadosti o azyl (podanej v priebehu jeho zaistenia) nenastali okolnosti, ktoré by mal súd zohľadniť pri posúdení napadnutého rozhodnutia. Konanie o žalobcom podanej aktuálnej žiadosti o azyl sa uskutoční (uskutočňuje) v intenciách zákona o azyle (včítane konania podľa § 46a zákona o azyle), pričom riziko úteku žalobcu ostalo objektívne nezmenené. Súd tiež konštatuje, že podanie žiadosti o azyl nie je takou skutočnosťou, ktorá by v zmysle § 90 ods. 1 písm. d), resp. § 90 ods. 2 bod. 1 zákona o pobyte cudzincov spôsobila zánik účelu zaistenia. 11. Pretože súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v zmysle námietok obsiahnutých v žalobných bodoch, ako aj po vyhodnotení aktuálneho stavu konania spočívajúceho v podaní žiadosti žalobcu o azyl v priebehu zaistenia dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, pričom ani aktuálna zmena postavenia žalobcu (ktorý sa medzičasom dostal do postavenia žiadateľa o azyl) nie je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia a na prepustenie žalobcu zo zaistenia. Preto vo veci konajúci súd žalobu zamietol. 12. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 167 ods. 1 SSP s poukazom na výsledok konania. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a) sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b) sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c) smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3SSP). Podľa § 440 SSP: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).