Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9CoP/1/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201970 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017201970.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: W. Z., R.. X.X.XXXX, D. R. X/X/X, N., Rakúska republika, zast. Mgr. Alica Mendlová, so sídlom Riečna 2, Bratislava, proti žalovanej: S. Z., R.. X.X.XXXX, D. I.W. XX, J., Rakúska republika, zast. NIKU & partners, s.r.o., so sídlom Prokopa Veľkého 51, Bratislava, IČO : 36 866 008 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalobcu proti uznesenie Okresného súdu Bratislava V č. k. 39Pc/5/2017-42 zo dňa 31. júla 2017, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením konanie zastavil, žalovanej priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalobcovi vrátil súdny poplatok v sume 66,- €. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 9 C.s.p. a § 37 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Vzhľadom na to, že v konaní sa vyskytuje cudzí prvok, súd prvej inštancie skúmal právomoc slovenského súdu na konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (bezpodielové spoluvlastníctvo manželov ďalej len ako „BSM“). Dospel k záveru, že je vylúčená aplikácia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1215/2012, ktoré v čl. 1 ods. 2 písm. a/ upravuje, že toto nariadenie sa neuplatní (okrem iného) na majetkové právo vyplývajúce z manželského zväzku. Preto pri posudzovaní právomoci vychádzal z § 37 zákona č. 97/1963 Zb. z ktorého vyplýva, že právomoc slovenského súdu v konaní o majetkových právach, ktorým je nepochybne aj konanie o vyporiadanie BSM, je daná len v prípade, že žalovaná má na území Slovenskej republiky majetok, bez ohľadu na jej bydlisko. Vzhľadom na to, že majetok, ktorý sa má vyporiadať, sa nenachádza na území Slovenskej republiky a právomoc slovenského súdu konať nie je možné odvodiť ani z iných ustanovení zákona č. 97/1963 Zb., súd prvej inštancie konanie zastavil. 3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 256 ods. 1 C.s.p.. Žalobca procesne zavinil zastavenie konania tým, že podal žalobu na súde, ktorý nemá právomoc konať, súd preto priznal právo na náhradu trov konania žalovanej. 4. O vrátení súdneho poplatku rozhodol súd prvej inštancie podľa § 11 ods. 1, 4 a 10 zákona č. 71/1992 Zb. 5. Proti uvedenému rozhodnutiu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Krajinou obvyklého pobytu žalovanej je Slovenská republika. Pojmom obvyklý pobyt sa rozumie nie trvalý pobyt, ktorý má evidenčný charakter, ale miesto, kde má daná osoba kultúrne, ekonomické a sociálne väzby a záujmy. Žalovaná sa prevažne zdržuje v SR, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalovaná je zamestnancom slovenskej spoločnosti, je zamestnaná na trvalý pracovný pomer na území SR. Je teda subjektom slovenského daňového práva a sociálneho zabezpečenia. Taktiež je žalovaná slovenskou štátnou občianskou, jej materinským jazykom je slovenčina. Doterajšie súdne konania vrátane konania o rozvod manželstva riešil slovenský súd. Žalovaná je vlastníčkou bankových účtov, ktoré má zriadené v slovenských bankových inštitúciách, kde sa majú nachádzať aj finančné prostriedky, ktoré sa majú v tomto konaní vyporiadať. Žalobcovi nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že žalovaná nemá majetok na území SR. V konaní žalobca žiadal vyporiadanie finančných prostriedkov, ktoré by sa mali nachádzať v bankovej inštitúcií na Slovensku a užívacieho práva k bytu, ktorý sa síce nachádza v Rakúskej republike, ale nejde o vyporiadanie vlastníckeho práva, ale užívacieho práva, ktoré je iným majetkovým právom. Posudzovanie právomoci výlučne podľa trvalého pobytu považoval žalobca za odopretie práva na spravodlivosť. Obe strany sú slovenskými štátnymi občanmi a majú právo domáhať sa účinnej súdnej ochrany v domovskom štáte. Súd prvej inštancie nevykonal vôbec žiadne zisťovanie skutkového stavu, nezisťoval termín obvyklého pobytu, ani neodôvodnil z akých skutočností dospel k záveru, že majetok strán sa nenachádzal na Slovensku. Taktiež žalobca namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu žalovanej zo dňa 7.7.2017, ktorým namietala nedostatok právomoci slovenského súdu, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal na odbornú literatúru k výkladu pojmu obvyklý pobyt, ktorý by mal byť vykladaný extenzívnejšie, aby sa predišlo negatívnemu kompetenčnému konfliktu a tým odopretiu spravodlivosti. Odkázanie na rakúsky súd by viedlo k sťaženiu práva na účinné vymoženie svojich práv. 6. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. Mala za to, že žalobca vo svojom odvolaní nešpecifikoval odvolací dôvod podľa § 365 C.s.p.. Ďalej uviedla, že bolo povinnosťou žalobcu, aby na preukázanie svojich tvrdení predložil dôkazy. Žalobca však ani k svojmu odvolaniu nepriložil žiaden listinný dôkaz, ktorým by preukázal, že žalovaná má obvyklý pobyt na území SR. Nie je pravdou, že trvalé bydlisko žalovanej v Rakúskej republike má iba evidenčný charakter a že sa údajne prevažne zdržiava na území SR. Žalovaná sa spoločne so žalobcom odsťahovala z územia SR v roku 1989 a od toho času sa nepretržite zdržiava na území Rakúskej republiky, kde majú obe strany centrum svojho rodinného života, všetky sociálne, kultúrne, ako aj ekonomické väzby. Žalovaná na území SR nevlastní žiaden majetok, nie je napojená na slovenský sociálny či zdravotný systém a nie je subjektom slovenského daňového práva. Na území Rakúskej republiky má trvalý pobyt, ktorý je viazaný na nehnuteľnosť, ktorá je v jej výlučnom vlastníctve. Je napojená na rakúsky zdravotný a sociálny systém, obe deti strán sporu navštevovali predškolské a školské zariadenia v Rakúskej republike. Žalobcom tvrdené skutočnosti (bez akýchkoľvek predložených dôkazov) o tom, že žalovaná je na území SR zamestnaná na trvalý pracovný pomer a že si na území SR plní povinnosti odvodov v rámci práva sociálneho zabezpečenia sú nepravdivé a účelové. Existencia bankového účtu v slovenskej bankovej inštitúcií bez ďalšieho nezakladá obvyklý pobyt osobe na území daného štátu. 7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej nevyjadril. 8. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 9. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že žalobca v odvolaní nešpecifikoval odvolací dôvod podľa § 365 C.s.p., žalobca tak síce neurobil výslovne, resp. nepoužil doslovnú dikciu § 365 C.s.p., ale z obsahu jeho odvolania je zrejmé, že žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/ e/ a h/ C.s.p.. Preto neprichádza do úvahy odmietnutie odvolania žalobcu, ako to navrhovala žalovaná. 10. Podľa č. 2 ods. 1 písm. a/ nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach toto nariadenie sa neuplatňuje na osobný stav a právnu spôsobilosť fyzických osôb, majetkové práva vyplývajúce z manželského zväzku alebo zo vzťahu, ktorý má podľa rozhodného práva porovnateľné účinky ako manželský zväzok. 11. Podľa § 37 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ak ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej smeruje návrh (žaloba), má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo a ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok. 12. Podľa § 9 C.s.p. ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví. 13. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na Okresný súd Bratislava V dňa 6.3.2017 domáhal voči žalovanej vyporiadania BSM. Uviedol, že do BSM patrilo právo odplatného užívania bytu č. X nachádzajúceho sa v bytovom dome na adrese R. X-X-X, N., Rakúsko a finančné prostriedky v sume XXX XXX,- €. vedené na účte žalovanej v Tatra banke, a.s. 14. V posudzovanej veci je nesporné, že ide o konanie s tzv. cudzím prvkom, keď žalobca už vo svojej žalobe uviedol, že má bydlisko v Rakúskej republike a prvoinštančný súd svojou činnosťou zistil, že bydlisko v Rakúskej republike má i žalovaná. Rovnako už zo samotnej žaloby vyplývalo, že konanie sa týka (aj) majetku, ktorý sa nachádza na území Rakúskej republiky. Súd prvej inštancie preto správne pristúpil ku skúmaniu existencie právomoci slovenských súdov konať a rozhodnúť v tejto veci. Pokiaľ ide o právomoc slovenských súdov, je vždy potrebné primárne vychádzať z nariadení Európskeho parlamentu a Rady, ktoré túto otázku upravujú a ktoré majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi (čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Citované nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, nazývané tiež Brusel I sa výslovne nevzťahuje na majetkové práva vyplývajúce z manželského zväzku, medzi ktoré nepochybne patrí BSM. Nakoľko existenciu právomoci slovenských súdov konať v posudzovanej veci nemožno posúdiť na základe komunitárneho práva EÚ, keď nie je upravená citovaným nariadením, ani žiadnym iným aplikovateľným prameňom komunitárneho práva a zároveň táto otázka nie je riešená ani medzištátnou zmluvou uzavretou medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou, teda predpismi vyššej právnej sily, súd prvej inštancie vo veci správne aplikoval ustanovenia zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 37 tohto zákona je právomoc slovenských súdov daná v konaniach, v ktorých má žalovaný subjekt na území SR domicil (t. j. bydlisko alebo sídlo), pokiaľ je však predmetom konania majetkové právo, je právomoc slovenských súdov daná bez ohľadu na domicil žalovaného, pokiaľ sa majetok žalovaného, ktorého sa spor týka, nachádza na území Slovenskej republiky. 15. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o žalobcov v odvolaní rozporovaný domicil žalovanej, v konaní bolo preukázané, že žalovaná má bydlisko v Rakúskej republike, kde je nielen prihlásená na trvalý pobyt, ale kde sa aj skutočne zdržiava. Bydliskom sa rozumie miesto, v ktorom fyzická osoba býva s úmyslom sa tam zdržovať trvale (nie prechodne). Bydliskom je najmä miesto, kde má fyzická osoba svoj byt, rodinu, poprípade kde pracuje, ak tam i býva. Žalovaná preukázala, že v Rakúskej republike je zamestnaná (predložila potvrdenie z rakúskeho systému sociálneho zabezpečenia) a že tam žije a pracuje dlhodobo od roku 1990. Odvolacie námietky žalobcu o údajnom trvalom pracovnom pomere žalovanej na území SR a o jej prevažnom zdržiavaní sa v SR zostali len v rovine jeho ničím nepodložených tvrdení. Nakoľko však predmetom tohto konania je vyporiadanie BSM, teda ide o spor súvisiaci s majetkovými právami, pre posúdenie existencie právomoci slovenských súdov nie je podstatné bydlisko žalovanej, ale je potrebné zaoberať sa umiestnením majetku patriaceho do BSM na území SR. 16. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie má za to, že žalobca nepreukázal, že by majetok tvoriaci masu BSM bol na území SR. Sám žiadal vyporiadať BSM iba vo vzťahu k užívaciemu právu k bytu nachádzajúceho sa na území Rakúskej republiky a finančným prostriedkom, ktoré majú byť na účte žalovanej v slovenskej bankovej inštitúcií. Užívacie právo k bytu, ktorý sa nachádza v Rakúskej republike, nepochybne nemôže byť považované za majetok na území SR. Peňažné prostriedky v slovenskej bankovej inštitúcií rovnako bez ďalšieho nepredstavujú majetok nachádzajúci sa na území SR. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca existenciu účtu žalovanej, ani výšku peňažného zostatku na ňom nepreukázal (uvedomujúc si, že táto otázka nebola súdom prvej inštancie bližšie preskúmaná), odvolací súd považuje za rozhodujúce, že pokiaľ majiteľ bežného účtu naň vloží peňažné prostriedky, nie je vlastníkom týchto peňažných prostriedkov, ale stáva sa veriteľom banky, t.j. má pohľadávku voči banke, ktorá je povinná vyplatiť peňažné prostriedky majiteľovi účtu alebo na jeho príkaz tretím osobám. Do BSM teda nemôžu patriť finančné prostriedky na účte, ale pohľadávka majiteľa účtu voči banke. Vzhľadom na nehmotný charakter pohľadávky ako majetkového práva nie je dosť dobre možné určiť miesto, kde sa táto pohľadávka nachádza a vychádzať z tejto skutočnosti pre skúmaní existencie právomoci slovenských súdov. Hoci je aj dlžníkom z tejto pohľadávky banka so sídlom v SR, žalovaná ako veriteľ má naopak bydlisko v Rakúskej republike. Jediné majetkové právo, pri ktorom je možné nespochybniteľne určiť, kde sa nachádza, je užívacie právo k bytu, ktoré sa viaže na byt na území Rakúskej republiky, pričom osoba z neho oprávnená má rovnako bydlisko na území tohto štátu. 17. Vzhľadom na vyššie uvedené v posudzovanej veci nie je daná právomoc slovenských súdov, nakoľko ju nezakladá umiestnenie majetku, ktorého sa spor týka. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú pre otázku existencie právomoci slovenských súdov právne významné. Je nepodstatné, že obe strany sporu sú slovenskými štátnymi občanmi a ich materinským jazykom je slovenčina, rovnako nemá význam ani skutočnosť, že o rozvode manželstva rozhodoval slovenský súd, keďže otázka právomoci vo veci rozvodu manželstva je riešená právnymi predpismi odlišne od právomoci vo veci vyporiadania BSM. Žalobca nepreukázal ani to, že by zastavením konania došlo vo vzťahu k nemu k denegatio iustitiae (odopretiu spravodlivosti), keď ani len netvrdil, že by nemal možnosť uplatniť svoj nárok na súde iného členského štátu. 18. Odvolací súd z hore uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaná mala v odvolacom konaní plný úspech, preto jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).