Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/230/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104111798 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1104111798.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcov: v 1. rade: C. E., G. XXX, v 2. rade: C. J., nar. XX.XX.XXXX, G. XXX, v 3. rade: W.. W. J., nar. XX.XX.XXXX, E. XXX/XX, X. L. Y., v 4. rade: J. J., nar. XX.XX.XXXX, G. XXX, v 5. rade: P. E., P. XXX, B., v 6. rade: J. C., M. R. E. XXX/XX, X. L. Y., v 7. rade: R. C., M. R. E. XXX/XX, X. L. Y., v 8. rade: W. T., K. XXX/X, X. nad Y., v 9. rade: C. T., K. XXX/X, X. nad Y., v 10. rade: Y., D. XXX/XX, X., v 11. rade: G. K., Y. X. XXX, v 12. rade: C.. C., K., Y. XXX/XX, X. nad Y., v 13. rade: C. G., X. XXX, Y. Y., v 14. rade: C. G., X. XXX, Y. Y., v 15. rade: C. G., Y. XXX, v 16. rade: G. G., X. XXX, Y. Y., v 17. rade: I. K., Y. XXX, v 18. rade: C. V., M. Q. XXX/X, X. nad Y., v 19. rade: E. V., M. Q. XXX/X, X. nad Y., v 20. rade: C. T., J. T. XXX/X/X, X. nad Y., v 21. rade: X. Y., J. Y. XXX/X, X. nad Y., v 22. rade: K. O., nar. XX.XX.XXXX, D. XXX/XXX/XX, X. nad Y., v 23. rade: P. O., nar. XX.XX.XXXX, D. XXX/XXX/XX, X. nad Y., v 24. rade: C. N., J. XXX, v 25. rade: C.. C. Y., A. K. X/ X, X. nad Y., v 26. rade: X. N., K. D. XXX, E., v 27. rade: S. C., A. K. XXX/X, X. nad Y., v 28. rade: S. C., A. K. XXX/X, X. L. Y., v 29. rade: S. E., K. XXX/X, X. L. Y., v 30. rade: X. J., D. XXX/XX, X. nad Y., v 31. rade: I. C., I. XXX, v 32. rade: S. C., I. XXX, v 33. rade: I. C., I. XXX, v 34. rade: Y. V., E. X/XX, X. L. Y., v 35. rade: E. T., L.. C. D.j XXX/XX, X. L. Y., v 36. rade: W.. G. T., K. Y. XXX/X, X. L. Y., v 37. rade: W.. I. T., L. 2, X., v 38. rade: R. V., E. XXX/X, X. L. Y., v 39. rade: P. H., P. XXX/XX, X. L. Y., v 40. rade: N. H., E. X/XXX, X. L. Y., v 41. rade: I. H., E. XXX/X, X. nad Y., v 42. rade: I. J., P. XXX/XX, X. nad Y., v 43. rade: R. J., P. XX/XX, X. nad Y., v 44. rade: S. C., M. Q. XXX/X, X. nad Y., v 45. rade: C. C., M. Q. XXX/XX, X. nad Y., v 46. rade: D. L., D. T. XXX, v 47. rade: B. L., D. T. XXX, v 48. rade: I. E., K. 1, B., v 49. rade: C. G., G. 3, P. Y., v 50. rade: Y. T., K. XXX/X, B., v 51. rade: C. G., A. E. XXX/X, X. nad Y., v 52. rade: I. G., A. E. XXX/X, X. nad Y., v 53. rade: X. Y., A. K. XXX/X, X. nad Y., v 54. rade: J. G., A. K., X. nad Y., v 55. rade: I. C., I. XXX, všetci zastúpení: I.. X. J., LL.M., D. XX, XXX XX J. Bystrica a žalovaných: v 1. rade: Slovenská republika - zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, v 2. rade: Slovenská republika - zastúpená Ministerstvom financií SR, Štefanovičova 5, Bratislava a v 3. rade: Národná banka Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalobcov v 1. až 55. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č.k. 7C/249/2004-468 zo dňa 19.07.2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 7C/249/2004-468 zo dňa 19.07.2012 potvrdzuje. Žalovaným v 1. až 3. rade nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovaným v 1. až 3. rade nepriznal náhradu trov prvostupňového konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobcovia v 1. až 55. rade (v napadnutom rozsudku bol duplicitne 2 krát uvedený žalobca v 35. rade aj ako žalobca v 36. rade) pôvodne označení ako navrhovatelia v 1. - 49. rade, sa žalobou doručenou Okresnému súdu Žiar nad Hronom dňa 6.2.2004 domáhali voči žalovaným zaplatenia náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa zák. č. 58/1969 Zb.. Žalobu odôvodnili tým, že vložili finančné prostriedky do tzv. nebankových subjektov celkove v sume 8 356 046,-Sk. K investovaniu peňazí sa rozhodli na základe presvedčenia podporovaného reklamou uvádzanou aj vo verejnoprávnej televízii. Domnievali sa, že ide o investičné spoločnosti, ktoré spĺňajú podmienky podnikania podľa zákona a sú pod dozorom štátnych orgánov. Zákon o investičných spoločnostiach č. 248/1992 Zb. (§ 37 ods. 3) povoľoval príslušnému orgánu /MFSR/ v prípade zistenia, že neoprávnená osoba prevádzkuje činnosť, ktorú je podľa zákona oprávnená vykonávať investičná spoločnosť, alebo investičný fond, zakázať jej prevádzkovanie takejto činnosti. Žalovaní v 1. až 3. rade mali a mohli vedieť, že tzv. nebankové subjekty vykonávajú činnosť napriek tomu, že nemajú na to oprávnenie podľa zákona. Svojim nekonaním a nezakázaním ich činnosti spôsobili, že nebankové subjekty mohli prijímať finančné prostriedky od občanov až do doby uzatvorenia svojich pobočiek a vyhlásenia bankrotov. Štát tak zodpovedá za škodu, ktorá vznikla žalobcom v súvislosti s investovaním finančných prostriedkov do nebankových subjektov. 2. Žalovaný v 1. rade (MV SR) žiadal žalobu zamietnuť s odôvodnením, že Slovenská republika prostredníctvom príslušných ústredných orgánov štátnej správy nemôže niesť zodpovednosť za konanie fyzických osôb, ktoré napriek viacerým upozorneniam uzavreli s nebankovými spoločnosťami záväzkové vzťahy a dobrovoľne im zverili svoje finančné prostriedky. Žalovaný v 2. rade (MF ) taktiež žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že nie je pasívne legitimovaný v tomto konaní, pričom nezabezpečoval dozor a výkon dohľadu nad správcovskými spoločnosťami. Žalovaný v 3. rade (NBS) žiadal žalobu zamietnuť ako neopodstatnenú s tým, že zákon č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch platný do konca roka 2001 žiadnym spôsobom nereguloval a neobmedzoval činnosť nebankových subjektov, a zákon o bankách sa netýkal činnosti nebankových subjektov, nakoľko nebankové subjekty nemali bankové povolenia a nevykonávali zber bankových vkladov. 3. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie ustálil tento skutkový stav: Žalobcovia uzatvorili zmluvy o pôžičke a zmluvy o tichom spoločenstve s nebankovými subjektmi a v súlade s nimi vložili svoje finančné prostriedky do nebankových spoločností HORIZONT SLOVAKIA, o.c.p. a.s., a BMG INVEST s.r.o., v pobočkách uvedených spoločností, avšak nebankové subjekty im vložené peňažné prostriedky nevrátili. Týmito zmluvami žalobcovia investovali svoje finančné prostriedky vo forme vkladu a účasti na podnikateľskej činnosti, pričom bolo dohodnuté, že im bude zo strany týchto spoločností vyplácaný podiel na zisku vo výške dojednanej v zmluve. Zmluvami o tichom spoločenstve bolo dohodnuté, že žalobcovia sa nebudú podieľať na prípadnej strate. Súd poukázal na ustanovenia § 1 ods. 1; 2; 9 ods. 1; 10; a 18 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a konštatoval, že žalobe nie je možné vyhovieť. Podľa ust. § 18 zák. č. 58/69 Zb. štát objektívne, bez ohľadu na zavinenie zodpovedá za škodu za súčasného naplnenia troch podmienok: a) poškodenému vznikla škoda, b) príslušný orgán štátu sa dopustil nesprávneho úradného postupu (definíciu nesprávneho úradného postupu zákon neobsahuje, uvádza len, že nesprávny úradný postup môže spočívať ako v činnosti tak i nečinnosti príslušných orgánov), c) škoda je príčinnej súvislosti s týmto postupom. Tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne a musí byť preukázané, že škoda by nebola vznikla ak by orgán verejnej moci postupoval správne, t.j. v súlade so zákonom. Podľa názoru súdu žalobcovia nepreukázali naplnenie žiadnej z podmienok zodpovednosti štátu podľa citovanej právnej úpravy. Žalovaní v 1. až 3. rade sa nedopustili nesprávneho úradného postupu v zmysle § 18 zák. 58/1969 Zb. Z obsahu spisu nevyplýva, že by nebankové subjekty prevádzkovali činnosť, ktorú je podľa zák. č. 248/1992 Zb. oprávnená vykonávať len investičná spoločnosť alebo investičný fond. Investičné fondy, podielové fondy ako aj správcovské spoločnosti vykonávajú svoju činnosť na základe vydávania cenných papierov, kým nebankové subjekty vykonávali svoju činnosť na základe zmlúv o tichom spoločenstve, resp. zmlúv o pôžičke alebo členských vkladoch. Prevádzkovanie tejto činnosti im príslušný štátny orgán v zmysle ust. §-u 37 ods. 3 zák.248/1992 Zb. zakázať nemohol, pretože nemohol zasiahnuť do záväzkového vzťahu, ktorý vznikol medzi žalobcami a obchodnou spoločnosťou na základe ich slobodnej vôle. Neobstojí ani námietka, že k investovaniu peňazí do nebankových spoločností došlo na základe presvedčenia žalobcov podporovaného verejnou reklamou, že ide o investičné spoločnosti s príslušnou licenciou na takýto predmet podnikania. Predmetné obchodné spoločnosti ani po formálnej stránke nespĺňali zákonom stanovené náležitosti pre investičné spoločnosti (obchodné meno, výška základného imania, právna forma). Žalobcovia taktiež nevymedzili, v čom spočíva nesprávny úradný postup. Len všeobecne poukázali na to, že žalovaní nepostupovali v súlade so zákonom. Pre uplatnenie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom musí byť žaloba riadne špecifikovaná, teda musí byť presne a konkrétne špecifikovaný nesprávny postup, a presne pomenovaná činnosť, ktorá bola v činnosti príslušného orgánu v rozpore s ustanoveniami konkrétneho zákona. Žalobcovia vo veci nepreukázali, že k úbytku na ich majetku došlo v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovaných. Súd preto žalobu zamietol. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie v konaní vznesenej žalovaným v 2. rade súd uviedol, že v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. je dôvodná. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešným žalovaným v 1. až 3. rade nepriznal náhradu trov konania, keďže im v konaní žiadne trovy nevznikli. 4. Rozsudok napadli spoločným odvolaním, prostredníctvom právnej zástupkyne, žalobcovia v 1. až 55. rade podaním doručeným súdu dňa 03.09.2012. Podľa ich názoru súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia žalovaný nárok opreli o nekonanie žalovaných v 1. a 2. rade a Úradu pre finančný trh, ako právneho predchodcu žalovaného v 3. rade. Naďalej zotrvali na argumentácii, že postup žalovaných možno klasifikovať ako nečinnosť. Je síce preukázané, že žalovaný v 1. rade sa prostredníctvom policajných zborov podieľal na preverovaní skutočností nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, avšak podľa žalobcov nie dostatočne razantne a efektívne. Zo strany PZ SR neboli využité všetky prostriedky, ktoré mal policajný zbor k dispozícii. Príslušné daňové úrady na výzvy a dožiadania policajného zboru nereagovali a policajný zbor sa preto mal obrátiť na Ministerstvo vnútra SR ako svoj nadriadený orgán a požiadať ho o spoluprácu s Ministerstvom financií SR pri vynucovaní súčinnosti daňového riaditeľstva pri daňových kontrolách. Prvostupňový súd sa v predmetnej veci nevyporiadal s dôkazmi, ktoré žalobcovia počas konania vyprodukovali. Nie je jasné, ako súd vyhodnotiť obsah listu žalovaného v 2. rade zo dňa 25.03.2002 sp. zn. 142/2002-115. Z jeho obsahu je možné vyvodiť, že žalovaný v 2. rade mal priamu vedomosť o tom, že pôsobenie tzv. nebankových subjektov na slovenskom finančnom trhu je v rozpore s právnym poriadkom. Podnikaním týchto spoločnosti išlo o nezákonné zhromažďovanie peňažných prostriedkov od verejnosti a ich investovanie formou činnosti, ktorá je totožná s činnosťou profesionálnych subjektov finančného trhu. V závere listu pracovník ministerstva oznámil, že už dňa 16.07.2001 podalo Ministerstvo financií SR podnet na Generálnu prokuratúru SR. Súd sa nevyjadril ani k uzneseniu vlády SR č. 10 prijatom na zasadnutí dňa 12.01.2000. Z jeho obsahu vyplýva povinnosť ministra spravodlivosti v spolupráci s ministrom vnútra a ministerkou financií uskutočniť analýzu legislatívnych možnosti podnikania subjektov, ktoré poskytujú služby ekvivalentné bankovým bez príslušného povolenia a navrhnúť legislatívne zmeny obmedzenia tohto podnikania. Žalobcovia v spore preukázali nesprávnosť úradného postupu žalovaných v 1. až 3. rade vo forme dôsledného neplnenia, ani konania povinnosti podľa zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR. Žalobcovia preukázali vznik škody, ktorá nastala v ich majetkovej sfére a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Samotný žalovaný v 2. rade v liste z 25.03.2002 uviedol, že pôsobenie nebankových subjektov na slovenskom finančnom trhu je v rozpore s vtedy platným právnym poriadkom a že v podnikaní nebankových subjektov došlo k nezákonnému zhromažďovaniu peňažných prostriedkov od verejnosti. Napriek tomu žalovaný v 2. rade neurobil adekvátne opatrenia, na ktoré bol oprávnený v zmysle zákona. Vo veci bolo preukázané zavinenie žalovaných, ktorí si neplnili dôsledne svoje povinnosti podľa zákona č. 347/1992 Zb.. Preto žiadajú, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že vyhovie žalobe žalobcov v 1. až 55. rade v celom rozsahu. Súčasne si uplatnili aj nárok na náhradu trov konania s tým, že žalovaní budú zaviazaní na zaplatenie žalovanej pohľadávky spoločne a nerozdielne. 5. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný v 3. rade podaním doručeným súdu dňa 24.09.2012. V súvislosti s jeho označením ako žalovaného v 3. rade - Národná banka Slovenska ako orgánu štátu, poukázal na čl. 56 Ústavy SR a § 1 zákona č. 556/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska (ďalej len zákon o NBS), ktoré zakotvujú status, pôsobnosť a právne postavenie Národnej banky Slovenska ako nezávislej národnej centrálnej banky v Slovenskej republike. NBS preto nie je orgánom štátu, a ani nemôže konať za Slovensku republiku ako orgán štátu. Označenie žalovaného v 3. rade ako štátneho orgánu preto nie je správne. K meritu veci uviedol, že NBS s účinnosťou od 01.01.2006 vykonáva dohľad nad finančným trhom podľa zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom, pričom tento dohľad vykonáva aj na základe zákona o NBS. Ustanovením § 45 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom bol od 01.01.2006 zrušený Úrad pre finančný trh a pôsobnosť tohto úradu prešla na Národnú banku Slovenska. Zároveň však uvedený zákon uzákonil, že na zodpovednosť za prípadné škody spôsobené Úradom pre finančný trh pred 01.01.2006 pri výkone verejnej moci v rámci dohľadu nad finančným trhom, sa naďalej vzťahujú ustanovenia osobitného zákona, ktorými sú ustanovenia § 2, 3 a 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z.z. Keďže na NSB neprešla zodpovednosť štátu za prípadné škody, spôsobené týmto úradom pred 01.01.2006, znamená to, že NBS nezodpovedá ani za prípadné škody spôsobené Úradom pre finančný trh pri výkone verejnej moci a vo veciach takejto zodpovednosti nemožno NBS žalovať ako nástupkyňu Úradu pre finančný trh. NBS sa preto vyjadruje k podanému odvolaniu z hľadiska pozície bývalého Úradu pre finančný trh a pridržiava sa svojich vyjadrení z konania pred súdom prvej inštancie. Podľa jej názoru prvostupňový súd správne právne vec posúdil a vyhodnotil skutkový stav. Úrad pre finančný trh nebol príslušný a nemohol nad nebankovými subjektmi vykonávať dohľad v rámci platných zákonov, čo NBS uviedla už vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 17.07.2006. V tomto podaní podrobne uviedla, z akých dôvodov nemohol Úrad pre finančný trh vykonávať tento dohľad a mohol využívať svoje právomoci len v rozsahu, ktoré mu určovali vtedy platné zákony. Žalobcovia dobrovoľne uzatvárali zmluvy s nebankovým subjektom a sami sa dobrovoľne rozhodli podstúpiť riziko poskytnúť peňažné prostriedky takémuto subjektu, ktorý nebol bankou. Bývalý zákon č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, ktorý platil do konca roku 2001, žiadnym spôsobom neobmedzoval a nereguloval činnosť nebankových subjektov. Neskôr platný zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, ktorý nadobudol účinnosť od 01.01.2002, umožnil nebankovým subjektom do 30.06.2002 verejne ponúkať majetkové hodnoty bez schváleného prospechu investície, ak začali verejne ponúkať tieto majetkové hodnoty pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Samotný nový zákon o cenných papieroch tak stanovil pre nebankové subjekty prechodnú polročnú lehotu, v rámci ktorej mohli aj za účinnosti nového zákona vykonávať svoju podnikateľskú činnosť a uzatvárať s tretími osobami zmluvy o tichom spoločenstve, o pôžičke, či iné obdobné zmluvy bez toho, že by im hrozil dohľad a postih zo strany Úradu pre finančný trh. Ani bývalý zákon č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní sa netýkal činnosti nebankových subjektov, nakoľko tieto nevykonávali kolektívne investovanie. Ani bývalý zákon č. 21/1992 Zb. o bankách sa nevzťahoval na činnosť nebankových subjektov, nakoľko tieto nemali bankové povolenia. Ústava SR v článkoch 2 a 3 zakotvila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Každý štátny orgán, a tiež každý neštátny orgán verejnej moci, má ústavou a zákonom určený rozsah právomoci, ktoré nemôže a nesmie prekročiť. Úrad pre finančný trh mohol postupovať len v medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovili príslušné zákony. V rámci nich postupoval správne a legálne a nárok žalobcov preto žalovaný v 3. rade považuje za absolútne nepodložený a neopodstatnený. Domáha sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil. Nárok na náhradu trov si žalovaný v 3. rade neuplatnil. 6. Na vyjadrenie žalovaného v 3. rade reagovala právna zástupkyňa žalobcov replikou podanou na súd dňa 11.01.2017. Podľa ich názoru žalovaný v 3. rade len zopakoval právnu a skutkovú argumentáciu, ktorú prezentoval v konaní pred súdom prvej inštancie. Nezaujal žiadne stanovisko k právnej argumentácii žalobcov v podanom odvolaní. Konkrétne v čom vidia naplnenie zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla na ich majetku pôsobením nebankových subjektov na finančnom trhu. Žalovaný v 3. rade neuplatnil námietku svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, preto nie je možné na ňu prihliadať ani v odvolacom konaní. Žalobcovia preto trvajú na odvolacom petite a domáhajú sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo všetkých výrokoch a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 7. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V súlade s citovanými ustanoveniami krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcov v rozsahu podľa § 379 a 380 CSP. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, výsledkov konania na súde prvej inštancie a odvolacích námietok dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci (§ 215 ods. 1 CSP), a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje naň podľa § 387 ods. 1,2 CSP. 8. Odvolací súd v priebehu odvolacieho konania overil aktuálnosť konkurzných konaní tzv. nebankových subjektov, ktorých sa týka predmet konania. Z výpisu obchodného registra oddiel: Sro, vložka č.:5644/ V súd zistil, že Krajským súdom v Košiciach uznesením pod č.k. 5K 12/02-125 zo dňa 3.9.2002 bol na majetok dlžníka B.M.G. INVEST s.r.o. vyhlásený konkurz. Z výpisu obchodného registra oddiel: Sa, vložka č.:809/V súd zistil, že Krajským súdom v Košiciach uznesením pod č.k. 4K 18/02-41 zo dňa 28.05.2002 bol na majetok dlžníka HORIZONT SLOVAKIA a.s., vyhlásený konkurz. K času rozhodnutia odvolacieho súdu nebolo ani jedno uvedené konkurzné konanie ukončené. 9. Odvolací súd považuje za potrebné k odôvodneniu napadnutého rozsudku zdôrazniť, že ústavný princíp legality štátnej moci vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR hovorí o viazanosti štátnych orgánov ústavou a zákonmi. Štátne orgány nie sú oprávnené konať, ak ich na to nesplnomocní zákon a ak konajú, sú povinné konať iba spôsobom, ktorý stanovil zákon. Táto zásada zabezpečuje v štáte pre jeho obyvateľov právnu istotu - majú možnosť predvídať nielen následky svojich právnych úkonov, možnosti a spôsoby uplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a ich zmysel. Pokiaľ by štát prostredníctvom svojich príslušných orgánov zakázal spoločnosti činnosť spočívajúcu v uzatváraní zmlúv o pôžičke s občanmi a zmlúv o tichom spoločenstve, zasiahol by tým do občianskych a obchodných právnych vzťahov; a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej Ústavou SR. Obmedzil by tak, prípadne zmaril ich možnosť nadobudnúť v zmysle zmluvných dojednaní majetkové hodnoty vo forme pohľadávok a ich príslušenstva (úroky, zisk). 10. Žalobcovia nepreukázali v čom mala spočívať zodpovednosť štátu pokiaľ ide o rozhodnutie orgánu štátu, alebo nesprávny úradný postup. Zodpovednosť by bola daná iba v prípade priamej príčinnej súvislosti medzi konaním, resp. nečinnosťou žalovaných vo zverenej sfére ich pôsobnosti a vznikom škody žalobcov. Škoda žalobcov však vznikla v dôsledku činnosti nebankových subjektov, ktorým žalobcovia na základe súkromnoprávnych zmlúv zverili svoje finančné prostriedky. Priama súvislosť príčiny a následku (ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu/nezákonnému rozhodnutiu, nedošlo by ani ku vzniku škody), tak nie je splnená. Existenciu príčinnej súvislosti súd posudzuje na základe logického zhodnotenia všetkých okolností i povahy konkrétneho prípadu. Existencia príčinnej súvislosti na vznik práva na náhradu škody je nevyhnutná, a to bez zreteľa na to, či povinnosť na náhradu škody je založená na princípe zavinenia alebo na základe objektívnej zodpovednosti. Vychádza sa z toho, že protiprávnosť (nesprávny úradný postup) musí byť jednou z hlavných príčin vzniku škody, nemôže byť vedľajšou príčinou. 11. Žalobcovia si v konaní uplatnili nárok voči žalovaným z titulu porušenia ich prevenčnej povinnosti. Aj keď tento druh zodpovednosti nie je v priamej príčinnej súvislosti so škodou na strane žalobcov, odvolací súd k tomu uvádza, že z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť ani záver, že si žalovaní nesplnili ani svoju prevenčnú povinnosť v zákonom vymedzenom okruhu ich kompetencií a zodpovednosti. Pokiaľ ide o trestnoprávnu rovinu, žalovaný v 1. rade podrobne uviedol aká bola postupnosť krokov a prijatých opatrení, ktorej výsledkom bolo napokon trestné stíhanie štatutárnych zástupcov nebankových subjektov. Tvrdenia žalobcov o formálnom prístupe najmä žalovaného v 3. rade pokiaľ ide o povinnosti v rámci jeho dohľadu, sú len hypotetické. Pôsobnosť žalovaného bola jasne vymedzená zákonom a nemožno vychádzať z hypotetického záveru žalovaných, že činnosť nebankových subjektov bola obsahovo zameniteľná s činnosťou povolenou podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní a zákona o bankách, a že touto činnosťou nebankové subjekty zasahovali do sféry dozoru a regulácie štátu, najmä žalovaných v 2. a 3. rade. Obchodný register je verejná listina, zákony sú taktiež dostupné každému občanovi. Na týchto záveroch tak nemôžu nič zmeniť ani listinné dôkazy, na ktoré poukazovali žalobcovia v prvostupňovom konaní aj v podanom odvolaní (list žalovaného v 2. rade zo dňa 25.03.2002 sp. zn. 142/2002-115 a uzneseniu vlády SR č. 10 prijatom na zasadnutí dňa 12.01.2000). 12. Žalobcovia skôr ako sa rozhodli vytvoriť zmluvný vzťah so spoločnosťou, mali možnosť sa oboznámiť s predmetom jej činnosti. Nebolo sporné, že žalobcovia uzavreli zmluvu o tichom spoločenstve alebo o pôžičke. Tieto zmluvy podľa obsahu spĺňajú predpoklady podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný). Žalobcovia nenamietali ani jednu zo zložiek platnosti týchto právnych úkonov, a ani ich neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka (neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo sa prieči dobrým mravom). V prípade zmlúv o tichom spoločenstve a o pôžičke ide o právne vzťahy, do ktorých štát v zmysle ústavy nemá právo zasahovať. V prípade preukázania neplatnosti právnych úkonov, prípadne ich simulácie je daná zodpovednosť podľa platných právnych predpisov len na samotných účastníkoch zmlúv. 13. Keďže ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu nebolo skončené ani jedno konkurzné konanie voči príslušným nebankovým subjektom, odvolací súd dospel k záveru, že žaloba vo veci je podaná aj predčasne. Žalobcovia si uplatnili (resp. mali si primárne uplatniť) svoje pohľadávky ako veritelia v konkurzných konaniach. Pokiaľ nie je známy ich výsledok, nie je možné ani ustáliť škodu žalobcov v občianskoprávnom konaní za predpokladu, ak by bola daná zodpovednosť žalovaných za vznik škody. Neobstojí ani odvolacia námietka o nedostatočne zistenom skutkovom stave ako následku nevykonania dôkazov, ktorých sa žalobcovia domáhali, pretože vzhľadom na zistený skutkový a právny stav nebolo a nie je vykonanie týchto dôkazov potrebné pre meritórne rozhodnutie v spore. 14. Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a podľa § 387 ods.1, 2 CSP ho potvrdil v celom rozsahu. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný, ktorý bol plne úspešný aj v odvolacom konaní, by mal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd mu takýto nárok nepriznal. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).