Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/47/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104120988 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1104120988.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobcov: 1/ S. P., A.. X. X. XXXX, W. T., Q. T. Č.. XXXX, 2/ Ž. P., A.. XX. XX. XXXX, W. O. Č.. XX, 3/ U. P., A.. XX. X. XXXX, W. O. Č.. XX, 4/ Y. P., A.. X. X. XXXX, W. H., O. Č.. XX, 5/ P.Á. Q. (F. P.), A.. X. XX. XXXX, W. D., N. Č.. XX, všetci zastúpení HKP Legal, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Sasinkova č. 6, 6/ L. P., A.. XX. X. XXXX, W. L., Ž.Y. Č.. XX a 7/ Y. A.Á., A.. XX. X. XXXX, W. O., S. X. Č.. XX, zastúpená HKP Legal, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Sasinkova č. 6, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. č. 13, Bratislava, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova ul. č. 2, Bratislava, 3/ Slovenská republika - Ministerstvo financií SR, so sídlom Štefanovičova ul. č. 5, Bratislava, 4/ Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva SR, so sídlom Mierová ul. č. 19, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcov 1/ - 5/ a 7/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2. októbra 2012 č. k. 15C/133/2004-219 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov podľa zák. č. 58/1969 Zb. Protistrane náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p. nepriznal, nakoľko si ju neuplatnili a ani im žiadne trovy v konaní nevznikli. Zastavil konanie o žalobe žalobcov U. P. Y. P. P.E. (pôvodní žalobcovia 2/ a 6/) a na samostatné konanie vylúčil konanie o žalobe P. A. (pôvodne žalobca 10/). 2/ Žalobcovia odôvodnili žalobu tým, že uzatvorili so spoločnosťami B. M. G. INVEST, s. r. o., AGW, s. r. o. a HORIZONT SLOVAKIA, ocp. a. s., zmluvy, na základe ktorých do uvedených spoločností investovali finančné prostriedky. Tieto im mali byť vrátené spolu s dohodnutými úrokmi, čo sa však nestalo a na spoločnosti bol vyhlásený konkurz. Na základe spôsobu ponúkaných výnosov a spôsobu uverejňovania výzvy na investovanie prostredníctvom médií nadobudli žalobcovia presvedčenie, že investujú svoje peňažné prostriedky v súlade so zákonom o kolektívnom investovaní, resp., že ich investujú do bankových subjektov. Ich rozhodnutie ovplyvnila aj skutočnosť, že výnosy, ktoré im boli sľubované, prevyšovali výnosy sľubované bankovými subjektmi. S poukazom na ekonomickú nereálnosť týchto výnosov, označili konanie predmetných nebankových spoločností za nereálne. Podľa žalobcov tým, že nebankové subjekty prijímali vklady, vykonávali bankovú činnosť bez požadovanej licencie, čím porušovali zákon o bankách. Národná banka Slovenska, v ktorej kompetencii bolo zasiahnuť, až do 10. 10. 1999 nevyužila svoju právomoc a voči nebankovým subjektom, ktoré vykonávali bankovú činnosť v rozpore so zákonom, nezasiahla. Žalobcovia pritom pri uzatváraní zmlúv konali v dobrej viere, že nebankové subjekty vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť v súlade so zákonom a so súhlasom štátu, najmä na základe príslušných zákonných povolení. Nekonanie a zanedbanie povinností zo strany žalovaných 1/ a 3/ tak malo za následok, že nelegálna činnosť nebankových subjektov nadobudla nebývalé rozmery. Slovenská republika prostredníctvom svojich orgánov nepodnikla nič, aby odvrátila protiprávny stav, nepodnikla ani kroky smerujúce k obmedzeniu ich podnikania. Konaním osôb oprávnených konať v mene nebankových subjektov dochádzalo počas ich podnikania k spáchaniu viacerých trestných činov, okrem iného trestného činu neoprávneného podnikania, porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku a podvodu. Napriek dostatku známych skutočností žalovaný nekonal, aj keď bol povinný konať, a nezabránil tak vzniku škody. Nekonanie a zanedbanie povinností zo strany žalovaného 4/, ako orgánu nadriadenému Slovenskej obchodnej inšpekcii, ktorý ako dozorný orgán mohol včas zakázať šírenie takejto reklamy alebo jej časti, resp. rozhodnúť o povinnosti zverejniť rozhodnutie, že reklama je v rozpore so zákonom o masmédiách, zapríčinilo, že na žalobcovia základe klamlivej reklamy vložili svoje finančné prostriedky do nebankových subjektov. Škoda, ktorá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom štátu sa rovná hodnote sumy investovanej do nebankových subjektov. Príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom štátu je podľa žalobcov jednoznačne preukázaná skutočnosťou, že ak by štát včas, razantne a v súlade s právomocami zverenými jeho orgánom zákonom zakročil voči nebankovým subjektom a pozastavil ich činnosť už v čase, keď na protizákonnosť stavu poukazovala ministerka financií a štátu boli známe aj podvody a bankroty iných nebankových subjektov, neboli by im žalobcovia a iní zverili svoje peniaze. 3/ Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru o nenaplnení predpokladov pre založenie zodpovednosti štátu podľa zák. č. 58/1969 Zb., ku ktorým patrí 1./ existencia škody ako nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2./ nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že v prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe nevedú k vydaniu rozhodnutia, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa neprejavia v jeho obsahu alebo ide o inú činnosť orgánu štátu, či iné vady v spôsobe vedenia konania. 4/ S odkazom na ust. § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 7 ods. 1, § 37 ods. 4 zák. č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch v znení účinnom do 31. 12. 1999, § 5 ods. 1, § 60 os. 1 písm. a), c) zák. č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní uviedol, že pri výkone štátneho dozoru bolo možné zakázať neoprávnenej osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa osobitného zákona mohli vykonávať iba investičné spoločnosti alebo správcovské spoločnosti, t. j. muselo by ísť nepochybne o zhromažďovanie peňažných prostriedkov predajom podielových listov alebo upisovaním a vydávaním akcií, resp. o prijímanie vkladov a pôsobiť ako banka (§ 2 ods. 1 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách v znení účinnom do 10. 11. 1999 a § 3 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného od 01. 01. 2002.) O takýto spôsob činnosti však zo strany nebankových subjektov nešlo. Z uvedeného preto vyvodil, že štát nemal právomoc zakázať uzatváranie zmlúv o pôžičkách, resp. o tichom spoločenstve a namietaná nečinnosť štátu nemohla založiť nesprávny úradný postup štátnych orgánov, ktorých kompetenciu nemožno založiť ani rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení a tým konštituovať doposiaľ neexistujúcu povinnosť štátnych orgánov. 5/ Na druhej strane súd poukázal na to, že ústava garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení bolo potom predmetným obchodným spoločnostiam v postavení podnikateľov umožnené vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv o pôžičke, či tichom spoločenstve, resp. prijímaním členských vkladov. V súlade s princípom zmluvnej autonómie rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov, tak žalobcovia dobrovoľne vstúpili do záväzkových vzťahov s obchodnými spoločnosťami a na základe svojho individuálneho rozhodnutia prevzali na seba práva a povinnosti vyplývajúce z uzavretých zmlúv v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie, kým pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti. 6/ Napokon uzavrel, že pre uplatnenie si pohľadávky v konkurzných konaniach, ktoré neboli právoplatne skončené, nemožno konštatovať vznik škody a jej rozsah. 7/ Proti uvedenému rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/ až 5/ a 7/, ktorí pre danosť odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O. s. p. navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súdu predovšetkým vyčítali formalizmus pri posudzovaní rozsahu povinností štátu vo vzťahu k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní a zákona o bankách, keď vychádzal výlučne z vymedzenia pôsobnosti uvedených právnych predpisov zákonodarcom a neprihliadol na účel a cieľ predmetnej právnej úpravy v kontexte relevantných ústavných princípov. Záver súdu o nemožnosti extenzívneho výkladu relevantných zákonných povinností označili odvolatelia za nepreskúmateľný. Vyslovili tiež názor, že v právnom štáte je neprípustné, aby sa orgán verejnej moci zbavil zodpovednosti dohľadu nad určitým sektorom hospodárskeho života s poukazom na skutočnosť, že určitá činnosť, resp. pôsobenie určitého subjektu nenapĺňajú formálne náležitosti zákonom predvídanej činnosti/ pôsobenia v danom sektore. Pripustenie takejto logiky by podľa odvolateľov znamenalo, že daný orgán verejnej moci nemá nad čím dohliadať, pretože činnosť v súlade s aplikovateľnou legislatívou je v poriadku a činnosť v rozpore s ňou je mimo pôsobenia daného orgánu. Činnosť nebankových subjektov bola z pohľadu občana obsahovo zameniteľná s činnosťou povolenou podľa zákona o bankách. Nebankové subjekty touto činnosťou obsahovo zasahovali do sféry dozoru a regulácie štátu, najmä ministerstvom financií a hospodárstva a neprihliadnutie na vecnú stránku tejto činnosti zasahujúcej do finančného a bankového sektora a hospodárstva SR pri hodnotení rozsahu zodpovednosti štátu vnímali ako alibistické a neústavné. 8/ Pokiaľ ide o čiastkový argument súdu o nemožnosti štátu zasahovať do zmluvných vzťahov súkromnoprávnej povahy medzi nebankovými subjektmi a ich klientmi, i keby tento argument bol správny, podľa žalobcov nerieši časť činnosti nebankových subjektov vo vzťahu k činnosti a úkonom nebankových subjektov s finančnými prostriedkami získanými od individuálnych klientov. Naviac dozor nad finančným orgánom podľa nich nemusí mať automaticky za následok aj zásah do zmluvnej autonómie účastníkov právnych vzťahov súkromnoprávnej povahy, ako to vyvodil súd prvej inštancie. Ak by k takémuto zásahu aj došlo, tento by mal zákonný podklad a sledoval by legitímny cieľ v podobe ochrany práv tretích strán, regulácie finančného a bankového sektora. Za predpokladu jeho primeranosti by zásah štátu nebol porušením ústavných princípov ochrany vlastníctva. Uviedli tiež, že činnosť nebankových subjektov bola všeobecne známa, a preto ktorýkoľvek a každý orgán činný v trestnom konaní bol povinný konať ex offo podľa ustanovení Trestného poriadku, zákona o prokuratúre a zákona o Policajnom zbore. Vyšetrovanie a iné úkony vo vzťahu k nebankovým subjektom vykonané neboli dostatočne účinné a neviedli k včasnému zastaveniu rozsiahlej protiprávnej činnosti nebankových subjektov a zamedzeniu vzniku škody veľkého rozsahu veľkého počtu poškodených. 9/ Ministerstvo spravodlivosti SR sa k odvolaniu nevyjadrilo. 10/Ministerstvo vnútra SR, Ministerstvo financií SR i Ministerstvo hospodárstva SR žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 11/ Odvolací súd prejednal včas podané odvolanie žalobcov v rozsahu a z dôvodov nimi vymedzenými (§ 470 ods. 1, § 379 a 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolania neboli podané dôvodne. 12/ V prejednávanej veci súd prvej inštancie na základe dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností správne ustálil, že žalobcovia v konaní nepreukázali nesprávny úradný postup, ktorý by zakladal zodpovednosť štátu za škodu v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvého stupňa jasne a presvedčivo v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) zodpovedal účastníkmi konania nastolené otázky, ktoré majú rozhodný význam pre posúdenie veci samej, a s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd. 13/ Naviac žalobcovia v odvolaní neuviedli žiadne podstatné námietky, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť vecnú správnosť jeho rozhodnutia. Nevykonanie dôkazov, ktoré navrhovali v konaní vykonať, nebolo zo strany súdu odňatím možnosti konať pred súdom, nakoľko rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie strane sporu (porovnaj R 37/1993). Rozsah súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania považuje aj odvolací súd za dostatočný a doplnenie audítorskými správami, účtovnými a daňovými dokladmi za nadbytočné, nehospodárne a nemajúce vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 14/ Pre zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že žalobcovia dobrovoľne a na základe vlastnej vôle uzatvorili s tzv. nebankovými subjektmi zmluvy podľa súkromnoprávnych predpisov (zmluvy o pôžičke podľa § 657 a 658 Občianskeho zákonníka, zmluvy o tichom spoločenstve podľa § 673 a nasl. Ochodného zákonníka), či uhradili členský vklad do BDV družstva. Aj s poukazom na znenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štát nemal oprávnenie zasahovať do týchto súkromnoprávnych záväzkových vzťahov medzi žalobcami a nebankovými subjektmi. Nebankové subjekty nevykonávali ani činnosť zodpovedajúcu kolektívnemu investovaniu, a preto štát nemohol zasiahnuť ani na základe zák. č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní. Vo veci absentoval aj ďalší z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., a to existencia škody. Nespornou bola skutočnosť, že žalobcovia si svoje pohľadávky uplatnili v konkurzných konaniach, ktoré doposiaľ neboli skončené. Aj keď by tieto neboli, ako namietajú žalobcovia, uspokojené v celom rozsahu (čo zatiaľ možno len dedukovať), náhrady škody by sa títo mohli domáhať až po ukončení konkurzného konania a ustálení presnej výšky škody. Preto už len z dôvodu predčasnosti podania žalobného návrhu v danej veci mu nebolo možné vyhovieť. Nakoľko vo veci nebol splnený ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu, a to existencia škody, nemožno hovoriť ani o príčinnej súvislosti medzi spôsobenou škodou a nesprávnym úradným postupom (tretia kumulatívna podmienka pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu podľa zák. č. 58/1969 Zb.). 15/ Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 16/ O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní protistrane náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže jej žiadne nevznikli. 17/ Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednomyseľne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).