Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/376/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104899537 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1104899537.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: I.. W. C., F.., Y.. X. XX. XXXX, E. E., A. X, proti žalovanému: Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, Bratislava, Laurinská 18, IČO : 30 807 549, zastúpený JUDr. Milanom Cíbikom, advokátom, AK Bratislava, Tomášikova 4, o určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11. 12. 2003 je neplatné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. 11. 2013 č.k. 8C/53/2004 - 304, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný m á právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobcu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 11. 2. 2003. Konanie o tejto žalobe bolo uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 29. 6. 2004 č.k. 8C/53/2004 - 112 ( právoplatným dňa 27. 7. 2004 ) prerušené, a to až do právoplatného skončenia konania vedeného rovnako na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8C/52/2004 ( v ktorom sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia, že funkčné obdobie výkonu funkcie žalobcu ako výkonného riaditeľa žalovaného trvá ). V konaní vedenom pod sp. zn. 8C/52/2004 rozhodol prvoinštančný súd dňa 30. 5. 2006 tak, že žalobu žalobcu zamietol; na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 8C/52/2004 svojím rozsudkom zo dňa 19. 3. 2009 č.k. 9Co/430/2007 - 276 potvrdil. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30. 11. 2009 č.k. 1Cdo/190/2009 dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu odmietol. 2/ V súdenej právnej veci súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že listom zo dňa 11. 12. 2003 dal žalovaný žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, ktoré mu bolo v tento deň doručené na pracovisku, ako to vyplýva z úradného záznamu spísaného K.. G. N.u, za prítomnosti ďalších zamestnancov žalovaného K.. A. P., E. Š., A. Š.Š., B. E., Q.. A. S., H. L., ktorí tento úradný záznam aj podpísali. Žalobca počas celého konania trval na tom, že v čase, kedy mu bolo žalovaným doručované okamžité skončenie pracovného pomeru, stále vykonával funkciu výkonného riaditeľa žalovaného, a to na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 2. 2. 1996 a dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 1. 7. 2003. Uvedený názor žalobcu označil súd prvej inštancie ako neodôvodnený; dňa 11. 12. 2003, kedy bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru, už žalobca nebol výkonným riaditeľom žalovaného, nakoľko od 21. 11. 2003 vykonávala funkciu výkonnej riaditeľky žalobcu JUDr. Viera Mrázová. 3/ Žalobca namietal neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu, že list obsahujúci okamžité skončenia pracovného pomeru nepodpísala za žalovaného podľa jeho názoru k tomu oprávnená osoba. K.. G. N., ktorá predmetný právny úkon v mene žalovaného podpísala, nepovažoval za osobu oprávnenú konať a podpisovať za žalovaného, nakoľko táto podľa žalobcu nebola platne zvolenou novou výkonnou riaditeľkou. Žalobca tak namietal neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s ním ako aj samotnú voľbu novej výkonnej riaditeľky, pričom argumentoval rovnako, ako v konaní vedenom na tamojšom prvoinštančnom súde pod sp. zn. 8C/52/2004 ( v ktorom sa domáhal určenia, že je stále výkonným riaditeľom žalovaného ). Tento žalobcom namietaný dôvod vyhodnotil súd prvej inštancie ako neopodstatnený. K.. G. N.Á. bola uznesením č. 16 Správnej rady žalovaného zo dňa 21. 11. 2003 Správnou radou žalovaného zvolená za výkonnú riaditeľku. Predmetné zvolenie novej výkonnej riaditeľky nebolo doposiaľ ani v merite veci a ani ako predbežná otázka vyhodnotené ako neplatné. V už spomínanom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8C/52/2004 sa žalobca voči žalovanému domáhal určenia, že jeho funkčné obdobie ako výkonného riaditeľa žalovaného trvá, pričom v rámci riešenia predbežnej otázky namietal neplatnosť voľby novej výkonnej riaditeľky Správnou radou dňa 21. 11. 2003. Predmetné konanie skončilo zamietnutím žaloby žalobcu, a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 5. 2006 č.k. 8C/52/2004 - 260; na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave tento rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, svojím rozsudkom zo dňa 19. 3. 2009 č.k. 9Co/430/2007 - 276. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku v konaní sp. zn. 8C/52/2004 skonštatoval, že návrh na voľbu nového výkonného riaditeľa žalovaného podľa ust. § 3b ods. 1 zákona č. 308/1993 Z.z. podala dňa 7. 11. 2003 členka Správnej rady K.. A. Z.. Návrh na voľbu nového výkonného riaditeľa bol predložený osobou oprávnenou na predloženie takého návrhu podľa § 3a ods. 1 cit. zák. , pretože osobami oprávnenými predkladať takýto návrh sú podľa gramatického výkladu a účelu tohto ustanovenia samotní členovia Správnej rady, a nie osoby, ktoré členov Správnej rady vymenovali. V predmetnom rozsudku bolo ďalej súdom skonštatované, že dňa 22. 4. 2002 na rokovaní Správnej rady bol žalobca uznesením č. 6 vymenovaný do funkcie výkonného riaditeľa. Z ust. § 3 ods. 2 zákona č. 308/1993 Z.z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva plynie, že podrobnosti o spôsobe vymenovania výkonného riaditeľa do funkcie ustanovoval Štatút. Podľa č. 8 ods. 3 Štatútu v znení účinnom v tom čase, výkonného riaditeľa vymenúvala Správna rada. Podľa č. 5 ods. 3 Štatútu Rokovací poriadok mohol stanoviť podrobnosti, o.i. aj o hlasovaní Správnej rady na jej zasadnutiach. Z ust. č. 1 ods. 5 Rokovacieho poriadku Správnej rady vyplýva, že na vymenovanie výkonného riaditeľa bola potrebná účasť všetkých členov Správnej rady, a nie iba deviatich, inak je vymenovanie neplatné. S poukazom na uvedenú argumentáciu mal súd za to, že v čase voľby novej výkonnej riaditeľky dňa 21. 11. 2003 žalobca ani nebol platne vymenovaným výkonným riaditeľom žalovaného, pretože uznesenie č. 6 Správnej rady žalovaného zo dňa 22. 4. 2002 o jeho vymenovaní do funkcie výkonného riaditeľa prijaté na rokovaní Správnej rady dňa 22. 4. 2002 bolo neplatné z vyššie uvedeného dôvodu. Súd v spomínanom rozsudku v konaní sp. zn. 8C/52/2004 ďalej skonštatoval, že i napriek tomu, že voľba novej výkonnej riaditeľky nebola zrealizovaná podľa § 3c ods. 3 zákona o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva do 30 dní od prvého rokovania novej Správnej rady, je táto platná. Tridsaťdňovú zákonnú lehotu považoval súd za procesnú lehotu, ktorej nedodržanie nemalo za následok neplatnosť voľby. V opačnom prípade by následok jej nedodržania v podobe neplatnosti voľby zákonodarca výslovne v tomto ustanovení upravil. Platnosťou voľby novej výkonnej riaditeľky dňa 21. 11. 2003 sa teda súd už po dôkaznej i argumentačnej stránke zaoberal, v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/52/2004, v ktorom dospel k záveru o legitímnosti voľby výkonnej riaditeľky K.. G. N. dňa 21. 11. 2003. V konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru sa súd prvej inštancie so závermi súdu, ku ktorým dospel v konaní sp. zn. 8C/52/2004 v celom rozsahu stotožnil a vychádzal zo záveru, že podľa ust. § 3b ods. 2 zák. č. 308/1993 Z.z. v znení zákona č. 136/2003 Z.z. a ustanovenia č. 8 ods. 1 Štatútu žalovaného bola K.. G. N. ako výkonná riaditeľka žalovaného od 21. 11. 2003 oprávnená žalovaného navonok zastupovať a konať v jeho mene. V pracovnoprávnych vzťahoch tak mala postavenie vedúceho organizácie a teda bola oprávnená zastupovať žalovaného a konať v pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom, a teda aj oprávnená podpísať okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom. 4/ Žalobca namietal v konaní tiež, že skutky, ktoré sú uvedené v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru, nie sú závažným porušením pracovnej disciplíny. Žalobca dôvodil, že nakoľko voľbu novej výkonnej riaditeľky považoval za neplatnú, cítil sa byť výkonným riaditeľom on, a preto len chránil svojím konaním majetok žalovaného pred prípadnými škodami, ktoré mohli vzniknúť. Prvoinštančný súd aj túto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 11. 12. 2003 uviedol konkrétne správanie žalobcu, ktoré označil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca popisované správanie nepoprel, len ho sám nepovažoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny; on len chránil záujmy žalovaného, domnievajúc sa, že je stále výkonný riaditeľ. Po vyhodnotení intenzity správania žalobcu, ktoré je skutkovo vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru a s poukazom na skutočnosť, že v danom čase už žalobca výkonným riaditeľom žalovaného nebol, dospel súd prvej inštancie k záveru, že predmetné správanie napĺňa znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny. 5/ Žalobca namietal neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru napokon aj z dôvodu, že toto nebolo prerokované zamestnaneckou dôverníčkou. Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnankyňou B. E. dňa 11. 12. 2003 v ranných hodinách žalobca nepovažoval za prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, pretože táto zamestnankyňa podľa žalobcu v danom čase zamestnaneckou dôverníčkou nebola. Zamestnaneckou dôverníčkou v tom čase bola podľa názoru žalobcu E. Š.. Listinné dôkazy o prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru so zamestnaneckou dôverníčkou B. E., predložené žalovaným, označil žalobca za sfalšované a vyhotovené dodatočne, keďže žalobca mal k dispozícii žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorá bola adresovaná E. Š. A. Y. B. E.. Žalobca ďalej upozorňoval na skutočnosť, že k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru s B. E. došlo dňa 11. 12. 2003 bezprostredne po doručení žiadosti, ktorá bola prijatá o 8.19 hod. a k jej prerokovaniu došlo v čase od 8.20 hod. do 8.40 hod. Takýto postup podľa žalobcu odporuje ust. § 74 Zák. práce, podľa ktorého musí byť okamžité skončenie pracovného pomeru prerokované do desiatich dní odo dňa doručenia takejto žiadosti o prerokovanie. Podľa vyjadrenia žalovaného, dňa 11. 12. 2003 vykonávala funkciu zamestnaneckej dôverníčky B. E., keď žalovaný mal v tom čase len 8 zamestnancov. B. E. bola do funkcie zamestnaneckej dôverníčky zvolená na zhromaždení zamestnancov dňa 2. 7. 2003 a od tohto dátumu k zmene v osobe zamestnaneckej dôverníčky ku dňu prijatia žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu nedošlo. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované dňa 11. 12. 2003 v čase od 8.20 hod. do 8.40 hod., priamo na pracovisku, t.j. ešte skôr , ako sa začalo doručovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi v tento deň o 9.50 hod. rovnako na pracovisku. O prerokovaní vyhotovila zamestnanecká dôverníčka B. E. písomný záznam a jeho obsah potvrdila vlastnoručným podpisom ( súčasťou žiadosti i prerokovanie bol aj samotný list obsahujúci okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom ). Zo znenia žiadosti o prerokovanie plynie, že táto bola adresovaná zamestnaneckej dôverníčke B. E.; táto žiadosť prevzala, vlastnoručne na nej uviedla deň aj hodinu prevzatia a uvedené údaje opatrila svojím podpisom. Po prerokovaní žiadosti zamestnanecká dôverníčka na žiadosť vlastnoručne napísala, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované dňa 11. 12. 2003 v čase od 8.20 do 8.40 hod. uviedla tiež, že sa oboznámila s dôvodmi v prílohe a text podpísala. K doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi došlo o 9.50 hod. do 10.15 hod. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom došlo v súlade s § 74 Zák. práce. Žalobca v konaní v tejto súvislosti namietal, že nebolo možné prerokovať skončenie pracovného pomeru niekoľko minút pred jeho následným doručením doručením žalobcovi. Túto námietku súd prvej inštancie vyhodnotil tiež ako neopodstatnenú; podľa ust. § 74 Zák. práce je povinnosťou prerokovať takúto žiadosť do 10 dní od jej doručenia. Vyplýva z toho, že zamestnanecká dôverníčka mohla žiadosť prerokovať žiadosť od 11. 12. 2003 od 8.19 hod. až do 21. 12. 2003 do 8.19 hod. kedykoľvek, hoci aj pár minút po doručení žiadosti. Je preto úplne v súlade s ust. § 74 Zák. práce, keď k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru došlo ihneď po doručení žiadosti, t.j. 11. 12. 2003 od 8.20 hod. do 8.40 hod. , ešte pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi v ten istý deň o 9.50 hod. Žalovaný v tom čase zamestnával len 8 zamestnancov, čo bol dôvod, pre ktorý podľa § 233 ods. 3, 4 Zák. práce pôsobila u žalovaného zamestnanecká dôverníčka. Ako vyplýva zo zápisnice zo zhromaždenia zamestnancov žalovaného zo dňa 2. 7. 2003, na tomto zhromaždení zamestnancov sa funkcie zamestnaneckej dôverníčky vzdala zamestnankyňa E. Š. a zamestnancami žalovaného bola zvolená do tejto funkcie B. E.. Žalobcovi sa teda nepodarilo preukázať, že B.L. E. v danom čase nebola zamestnaneckou dôverníčkou u žalovaného a takúto skutočnosť nezistil ani súd prvej inštancie. B. E. ako zamestnanecká dôverníčka tak bola oprávnená na prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu. Žalobca predložil súdu listinný dôkaz - žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru so žalobcom datovanú 25. 11. 2003 a adresovanú E. Š. - ktorý mal preukazovať, že zamestnaneckou dôverníčkou u žalovaného bola v rozhodnom čase E. Š. A. Y. B. E.. Z listinného dôkazu vyplýva, že sa týkal žiadosti o prerokovanie skončenia pracovného pomeru žalobcu, a to výpovede na základe § 63 ods. 1 písm. d/ Zák. práce, t.j. celkom iného spôsobu skončenia pracovného pomeru žalobcu. Zároveň z tohto listinného dôkazu nevyplýva, že by ho E. Š. aj skutočne prevzala, ani že na základe takejto žiadosti ako zamestnanecká dôverníčka aj konala. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že tento listinný dôkaz sám osebe nepreukazuje, že funkciu zamestnaneckej dôverníčky v danom čase vykonávala E. Š., a to o to viac, že samotná E. Š. túto skutočnosť vo svojom výsluchu ako svedkyňa nepotvrdila. Žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. 6/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie na základe ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške 602,28 € ( celkom 8 úkonov právnej služby, z toho 2 úkony á 45,14 €, 3 úkony á 58,69 € a 3 úkony á 60,07 €; ďalej režijný paušál vo výške 55,34 € /2 x 4,51 €, 3 x 7,63 € a 3 x 7,81 €/ a napokon 20 % DPH v sume 100,38 € ) podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z. 7/ Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca, a to odvolaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 3. 4. 2014 ( č.l. 312 a nasl. spisu ), ktoré bolo opatrené podpisom K.. Š. N., ktorý v konaní zastupoval žalobcu ako advokát, avšak z poznámky na prvej strane v hornej časti odvolania plynulo, že v čase podania odvolania K.. Š. N. už žalobcu nezastupoval, ako advokát, ale ako splnomocnená fyzická osoba podľa § 31 Obč. zák. Písomné splnomocnenie o udelení plnej moci na takéto zastupovanie však žalobca a ani zástupca súdu nepredložili. Na výzvu odvolacieho súdu ( č.l. 346 ) žalobca reagoval oznámením, že splnomocnením pre K.. Š. N. ako splnomocneného zástupcu nedisponuje a zároveň odvolaciemu súdu predložil svoje pôvodné odvolanie, ktoré bolo opatrené vlastnoručným podpisom žalobcu, čím odstránil nedostatok spočívajúci v tom, že ním podané odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo opatrené podpisom zástupcu, ktorý však splnomocnenie na zastupovanie žalobcu nemal. 8/ Odvolaním napadol žalobca rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytýkal prvoinštančnému súdu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Trval na tom, že Správna rada SNSLP na rokovaní dňa 7. 7. 2003 rokovala v rozpore s vtedy platným rokovacím poriadkom SNSLP. Na predmetnom rokovaní došlo k tak závažnému porušeniu zákonnosti, že žalobca ako výkonný riaditeľ oznámil osobám zúčastneným na rokovaní, že ich konanie nemôže akceptovať, t.j. ich uznesenia. Obdobné stanovisko zaujal aj predseda Správnej rady SNSLP I.. K.. K. N., F.. Vtedajší minister spravodlivosti K.. Z. V. napriek písomnému upozorneniu žalobcu z 29. 5. 2003 o tom, že rokovací poriadok upravuje spôsob rokovania Správnej rady, v rozpore s ním, ako osoba poverená zvolaním Správnej rady zo zákona, zvolal rokovanie rady do sídla ministerstva , priamo do zasadacej miestnosti Ministerstva spravodlivosti SR, a nie ako to ukladal platný rokovací poriadok, do sídla strediska, na Drotársku cestu 46 v Bratislave. Povinnosť zvolať prvé rokovanie správnej rady do jej sídla ukladal platný Rokovací poriadok z 31. 5. 1996 v čl. 1 ods. 1. Týmto činom porušil platný Rokovací poriadok ale aj rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č. 48/134 z 20. 12. 1993 - Parížske princípy, podľa ktorých je absolútne neprípustné, aby najvyšší orgán nezávislej inštitúcie na ochranu ľudských práv rokoval na pôde štátneho orgánu. Tiež podľa čl. 1 ods. 3 platného rokovacieho poriadku zasadnutie Správnej rady zásadne vedie jej predseda; v neprítomnosti predsedu Správnej rady výkonný riaditeľ. Keďže novovymenovaná Správa rada v momente zasadnutia ešte nemala zvoleného predsedu, bol jedinou oprávnenou osobou na vedenie rokovania žalobca. Minister spravodlivosti žalobcu na toto rokovanie nielenže nepozval, ale po jeho príchode do budovy ministerstva dal Justičnej stráži pokyn, aby žalobcu aj s dvomi zamestnankyňami zadržala a do budovy nevpustila. Prvé rokovanie Správnej rady viedol osobne minister spravodlivosti, čím porušil nielen platný rokovací poriadok Správnej rady, ale aj svoje oprávnenie zo zákona, nakoľko zákon č. 136/2003 Z.z. ho oprávňoval len prvé rokovanie Správnej rady zvolať, a nie mu predsedať. Ani ďalšie rokovania Správnej rady zvolané neprávoplatne zvolenou predsedníčkou Správnej rady SNSLP tento protiprávny stav nenapravili, preto žalobca oznámil členom správnej rady, že ako štatutárny orgán - výkonný riaditeľ - ich uznesenia nemôže akceptovať a považuje ich za nulitné. Uvedené sa týkalo aj rokovania Správnej rady SNSLP dňa 21. 11. 2003. Predsedníčka Správnej rady SNSLP vystavila dňa 24. 11. 2003 K.. G. N. pracovnú zmluvu na miesto výkonného riaditeľa SNSLP, ktorá bola doručená osobne na sekretariát SNSLP dňa 26. 11. 2003. Ešte predtým dňa 25. 11. 2003 požiadala písomne K.. N. zamestnaneckého dôverníka E. Š. o prerokovanie výpovede žalobcu, a to z dôvodov nespĺňania predpokladov pre výkon funkcie. To, že Správnou radou bola zvolená za výkonnú riaditeľku K.. N.Á., prišli žalobcovi osobne oznámiť dvaja členovia Správnej rady Q.. C. A. K.. Ž.Í., ktorí chceli žalobcovi dať aj písomné oznámenie. Pri jeho vyhotovovaní žalobca namietal, že ani K.. Ž., A. Q.. C. nie sú v pracovnom pomere so SNSLP, a preto nemôžu narábať so zariadením nachádzajúcim sa na SNSLP, že ak niečo potrebujú vyhotoviť, to môže len zamestnanec SNSLP. V tom momente žalobcu K.. Ž. fyzicky inzultoval a preto žalobca odišiel z pracoviska na lekárske vyšetrenie a na políciu podať oznámenie o spáchaní trestného činu ublíženia na zdraví. Dňa 8. 12. 2003 prišiel žalobca na pracovisko zistiť, či bolo sekretariátom prevzaté potvrdenie o pracovnej neschopnosti. Krátko po 8.00 hod. vošla do miestnosti Q.. C., K.. N. spolu s políciou a žalobcovi oznámila, že K.. N. na žalobcu podala trestné oznámenie vo veci krádeže. Polícia následne žalobcu internovala, hoci bol ešte práceneschopný. Potom mu bolo oznámené, že môže ísť domov, že sa nenaplnilo oznámenie o krádeži K.. N.. Žalobca ale iniciatívne navštívil pracovisko polície tak, že sa nechal taxíkom doviezť na oddelenie polície Bratislava, kde ho požiadali, aby dňa 10. 12. 2003 prišiel podať vysvetlenie, čo aj urobil. Dňa 11. 12. 2003 sa žalobca dostavil na pracovisko, kde mu bolo doručené okamžité ukončenie pracovného pomeru, ktoré však nebolo vopred prerokované s oprávnenou osobou, zamestnaneckou dôverníčkou E. Š.. O tom, že K.. N. vedela, že E. Š. je zamestnaneckou dôverníčkou, svedčí jej list adresovaný E. Š. 25. 11. 2003. Žiadosť adresovaná B. E.Z. ako zamestnaneckej dôverníčke je manipulovaná, čo dokazujú fotokópie troch rôznych verzií žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru s úsekovou dôverníčkou. Podľa žalobcu „ustálil“ súd prvej inštancie paranormálny jav, že po dobu 19 minút v iných priestoroch ako pracovisko, možno vyhotoviť tri rôzne verzie písomnosti o prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru. B. E. v tom čase nebola zástupkyňou zamestnancov. Súd prvej inštancie sa nezaoberal dokazovaním, ako mohla v priebehu 19 minút dňa 11. 12. 2003 byť vyhotovená písomnosť „okamžité skončenie pracovného pomeru“ ako príloha k žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu a tri rôzne verzie „Žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru“, ktoré sa neuskutočnilo v priestoroch mimo pracoviska. Pri výsluchu svedkyne B. E. bol na ňu pri tejto nezrovnalosti vyvíjaný neprimeraný nátlak, ktorý smeroval k spochybneniu jej výpovede, čo svedkyňa vyjadrila v písomnom stanovisku predloženom súdu. Súd nevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz spočívajúci vo vypočutí svedka K.. Z. V., ani dokazovanie o dôvodoch, ktoré viedli žalovaného k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom. väčšina týchto dôvodov je vymyslená, ide o polopravdy a pochybnú argumentáciu, ktorá nebrala do úvahy, že konanie žalobcu úzko súviselo s jeho vynútenou práceneschopnosťou po dobu 9 dní, od 28. 11. 2003 do 9. 12. 2003, po inzultácii K.. Ž. a škandalizovaním žalobcu v hlavných spravodajských reláciách celoštátnych televízií dňa 8. 12. 2003. Existuje listinný dôkaz, že žalovaný v zastúpení K.. N. listom dňa 25. 11. 2003 žiadal zamestnaneckú dôverníčku E. Š. o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru žalobcu z dôvodu nespĺňania predpokladu ustanoveného pre výkon dohodnutej práce podľa § 63 ods. 1 písm. d/ Zák. práce. Žalovaný v predmetnom liste ako jediný dôvod ukončenia pracovného pomeru výpoveďou, a síce že žalobca nebol zvolený do funkcie výkonného riaditeľa. 9/ Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by dokázal pravdivosť dôvodov uvádzaných ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny v období od 25. 11. 2003 do 9. 12. 2003, keď bol žalobca v tomto období práceneschopný. Žalovaný v období počas práceneschopnosti žalobcu zmenil názor na rozviazanie pracovného pomeru s ním, pretože do 25. 11. 2003 ako dôvod uvádzal, že žalobca nespĺňa predpoklady ustanovené pre výkon dohodnutej práce podľa § 63 ods. 1 písm. d/ 1. bod Zák. práce. Zo súhrnu približne 13 dôvodov označených ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny bolo žalobcovi dávané za vinu, že mu zaniklo funkčné obdobie, že neprejavil ani najmenšiu vôľu na dohodu o zmene obsahu pracovnej zmluvy nebolo dokázané, že odmietol uposlúchnuť pokyny Správnej rady, tlmočené jej predsedníčkou Q.. C.. Štatút žalovaného pritom Q.. C. neoprávňoval na výkon štatutárnych funkcií. Naopak, žalobca po obdržaní uznesení Správnej rady dňa 25. 11. 2003 dohodol, že dňa 28. 11. 2003 odovzdá agendu strediska, v ktorý deň bol však inzultovaný K.. Ž.Í. tak, že musel odísť na lekárske vyšetrenie a nastúpiť domácu liečbu do 9. 12. 2003, o čom svedčí lekárske vyšetrenie ako aj záznam o podaní oznámenia o fyzickom napadnutí na polícii. Nebolo dokázané, že by žalobca bránil po doručení oznámenia o jej zvolení za výkonnú riaditeľku vo výkone jej funkcie; K.. N. sa pohybovala po pracovisku, dávala pokyny zamestnancom, ktorých nezmyselne poslala na nútené pracovné voľno a to až do 8. 12. 2003 a zároveň zamestnancom zakázala komunikovať so žalobcom. Do nástupu K.. N. do funkcie bol žalobca zodpovedný za činnosť organizácie. 10/ V ďalej časti svojho odvolania žalobca poukazuje na povahu okamžitého skončenia pracovného pomeru ako mimoriadneho spôsobu skončenia pracovného pomeru a príkladmo uvádza, ktoré prípady považuje súdna prax za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ako aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 316/2009. Poukazoval na to, že žalovaný ešte dňa 25. 11. 2003 mienil ukončiť pracovný pomer so žalobcom výpoveďou, že bol dohodnutý termín odovzdania agendy výkonného riaditeľa na 28. 11. 2003, k čomu ale nedošlo pre inzultáciu žalobcu K.. Ž., následkom ktorej žalobca odišiel na lekárske vyšetrenie a incident oznámil na polícii. V dôsledku toho žalovaný zmenil názor a dňa 8. 12. 2003, kedy sa žalobca dostavil na pracovisko, žalovaný zinscenoval policajný prepad v pracovni riaditeľa z dôvodov krádeže a mediálne znemožnenie žalobcu vo večerných spravodajských reláciách celoštátnych televízií s obvinením o strate 500.000,- Sk a 300.000,- Sk. K.. N., Q.. C. A. K.. Ž. dňa 8. 12. 2003 poskytli televíznym štábom Markíza a TV JOJ vyhlásenia, v ktorých o žalobcovi tvrdili, že sa dopustil sprenevery 500.000,- Sk a 300.000,- Sk, ktoré sa podarilo zachrániť. Za tieto nepravdivé výroky bola TV JOJ právoplatne odsúdená na úhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č.k. 15C/6/2005 - 292 vo výške 6.638,78 € a TV Markíza rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.k. 5C/1224/2008 - 352 vo výške 6.638,78 €, ktorý ale nie je právoplatný, nakoľko žalovaná sa odvolala. Trestné oznámenia, ktoré na žalobcu podala K.. N. polícia odložila, po zistení, že skutok sa nestal. Žalobca žalovanému nespôsobil žiadnu škodu, počas svojho desaťročného pôsobenia u žalovaného nebol nikdy označený za porušovateľa pracovnej disciplíny, naopak pričinil sa o dobré meno žalovaného. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že obdobie, v ktorom sa mal dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny, možno vymedziť časom od 26. 11. 2003 ( odo dňa podania návrhu na ukončenie pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou ) do 11. 12. 2003, pričom v období od 28. 11. 2003 do 9. 12. 2003 bol žalobca práceneschopný. Závažného porušenia pracovnej disciplíny sa tak žalobca mal dopustiť dňa 27. 11. 2003, kedy pripravoval odovzdanie agendy na pracovisku, dohodnuté na 28. 11. 2003. Žalobca uviedol, že žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru uvádza ako dôvod hrubého porušenia pracovnej disciplíny napr., že v čase odovzdania agendy žalobca nakladal s finančnými prostriedkami organizácie bez vedomia príkazu výkonnej riaditeľky, s úmyslom zabrániť jej vo výkone príslušných právomocí. Skutočnosťou ale podľa žalobcu je, že disponoval s podpisovými vzormi v banke a žiaden interný predpis organizácie nezakazoval nakladanie s finančnými prostriedkami organizácie ktorémukoľvek zamestnancovi, ktorý mal platný podpisový vzor v banke. Úmysel žalobcu, zabrániť výkonnej riaditeľke vo výkone príslušných právomocí nebol zo strany žalovaného dokázaný. Obdobne aj tvrdenie žalovaného, že vymenením zámkov dverí došlo k strate dokumentov strediska, pokladničných denníkov, bankových výpisov a pečiatky je nepravdivé, vyšetrovaním polície bolo dokázané, že k týmto skutkom nedošlo. Podobne neboli dokázané ani ďalšie skutočnosti uvádzané žalovaným ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny, argumentoval žalobca. S poukazom na ust. § 237 ods. 3 Zák. práce namietal, že žalovaný pri prerokovaní nepredložil žiadnu dokumentáciu, napr. list, v ktorom by bolo upozornenie na možnosť výpovede, vyjadrenie zamestnanca; zo strany žalovaného išlo o tvrdý diktát ako zamestnávateľa. Trval tiež na tom, že ak k odovzdaniu žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zástupcovi zamestnancov došlo 11. 12. 2003 a v ten istý deň aj k ukončeniu pracovného pomeru so žalobcom, tak nemohla začať plynúť desaťdňová lehota podľa § 74 Zák. práce. K prerokovaniu so zástupcami zamestnancov a súhlas či nesúhlas zástupcu zamestnancov musí byť daný ešte pred doručením výpovede, najneskôr však do 10 dní od doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Zástupca zamestnancov by mal zároveň dostať všetky príslušné dokumenty, korešpondenciu, hlásenia, čokoľvek, čo podmieňuje vznik výpovede alebo podnetu na okamžité skončenie pracovného pomeru. K prerokovaniu žiadosti v prípade žalobcu malo dôjsť v priebehu 21 minút, pričom boli vyhotovení 3 rôzne písomnosti, čo svedčí o tom, že išlo o konanie pod nátlakom na zástupcu zamestnancov zo strany zamestnávateľa. Podľa žalobcu je zrejmé, že zástupkyňa zamestnancov nemohla v uvedených 20 minútach slobodne konať, dôkladne sa oboznámiť s trojstránkovým textom. Zamestnávateľ jej nedoložil žiadne ďalšie písomnosti predpokladané Zákonníkom práce. Ako vyplýva z obsahu písomných podaní žalobcu ( č.l. 312 a nasl., č.l. 326 a nasl., č.l. 347 a nasl., č.l. 354 a nasl. spisu ), tieto sú vo svojom obsahu v podstate identické. 11/ Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie navrhoval ako vecne správny potvrdiť a priznať žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. Prvoinštančný súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, zaoberal sa všetkými okolnosťami, preukazujúcimi hrubé porušenie povinností žalobcom, ktoré majú za následok okamžité skončenie pracovného pomeru. K.. G. N. bola platne zvolená do funkcie výkonnej riaditeľky žalovaného a v predmetnej právnej veci už nebolo možné túto otázku znovu riešiť. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo dňa 11. 12. 2003 prerokované so zamestnaneckou dôverníčkou SNSLP B. E., ktorá bola dňa 2. 7. 2003 zvolená nadpolovičnou väčšinou zamestnancov do tejto funkcie. E. Š. sa tejto funkcie dňa 2. 7. 2003 zriekla a v konaní nebolo preukázané, že by po 2. 3. 2007 bola vykonaná nejaká ďalšia voľba zamestnaneckej dôverníčky. V konaní bolo riadne preukázané a žalobcom ani popierané porušenie pracovnej disciplíny, ktoré bolo kvalifikované ako obzvlášť závažné. Žalobca bol názoru, že na tieto úkony bol oprávnený z dôvodov, že je stále výkonným riaditeľom žalovaného. Súd mal preukázané, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo dôvodné, pretože v SNSLP nastali také okolnosti, z ktorých jasne vyplývalo, že nebolo možné spravodlivo požadovať, aby Stredisko zamestnávalo žalobcu až do skončenia výpovednej doby. V prípade namietania nedodržania 10-dňovej lehoty žalovaný uviedol, že v pracovnoprávnych vzťahoch k preklúzii práva dochádza iba v taxatívne vymedzených prípadoch, medzi ktoré nepatrí prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so zamestnaneckým dôverníkom. Napriek podrobnému výsluchu B. E. nebolo preukázané, že by konala pod nátlakom a neslobodne. K žiadosti o prerokovanie bolo pripojené aj okamžité skončenie pracovného pomeru, v ktorom boli podrobne rozvedené skutky kladené žalobcovi za vinu. Naviac bolo dobre známe, že všetci zamestnanci, vrátane zamestnaneckej dôverníčky, o týchto skutkoch dobre vedeli. Nemožno mať preto za to, že by išlo o neplatný právny úkon. 12/ Na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu reagoval žalobca písomným stanoviskom, datovaným dňa 26. 6. 2004 ( č.l. 326 a nasl. spisu ), ktorého text sa zhoduje s textom žalobcovho odvolania. 13/ Na vyjadrenie žalobcu podal žalovaný písomné vyjadrenie ( č.l. 342 a nasl. spisu ), v ktorom uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny a zákonný, pričom žalovaný sa pridržiava svojho predchádzajúceho vyjadrenia k odvolaniu žalobcu. Nad rámec už uvádzaných skutočností žalovaný doplnil, že odvolanie žalobcu proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie je podpísané K.. Š. N., avšak už nie ako advokátom, ale ako splnomocneným občanom podľa § 31 Obč. zák., keď K.. N. už v tom čase nebol zapísaný do zoznamu advokátov vedených Slovenskou advokátskou komorou. Z obsahu spisu ale neplynie, že by bolo žalobcom udelené splnomocnenie pre p. K.. Š. N. ako fyzickú osobu, konať za žalobcu v predmetnej veci. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje odvolanie žalobcu zo dňa 28. 3. 2014 podpísané iba K.. Š. N. za podanie podané neoprávnenou osobou. K samotnému vyjadreniu žalobcu zo dňa 26. 6. 2014, kde tvrdí, že za žalovaného nekonal štatutárny orgán, ide o otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 8C/52/2004, o čom svedčí aj obsah pripojeného spisu. V tomto smere žalovaný poukazoval aj na závery odvolacieho Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/430/2007, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/190/2009, ktorým bolo odmietnuté dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Na opätovnú námietku žalobcu o tom, že nedošlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru so zamestnaneckou dôverníčkou a jednak v 10 dňovej zákonnej lehote, žalovaný poukazoval na listinné podklady o prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru, žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, Zápisnicu zo zhromaždenia pracovníkov žalovaného zo dňa 2. 7. 2003, kedy bola do funkcie zamestnaneckého dôverníka zvolená B. E., ako aj na výpovede B. E. A. E. Š.Š., ktoré potvrdili, že v danom čase bola vo funkcii zamestnaneckého dôverníka B. E.Á., ktorá aj okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu dňa 11. 12. 2003 prerokovala. Rovnako závery súdu prvej inštancie ohľadom samotných dôvodov, pre ktoré bol so žalobcom okamžite skončený pracovný pomer, považuje žalovaný za správe, keď konanie žalovaného súd vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. 14/ Na vyjadrenie žalovaného datované dňom 14. 6. 2017 ( č.l. 342 a nasl. spisu ) reagoval žalobca doručením svojho odvolania zo dňa 26. 3. 2014, ako aj svojho podania datovaného dňom 26. 6. 2014, ktoré neobsahovali žiadne nové skutočnosti, okrem, že tieto boli opatrené vlastným podpisom žalobcu, s tým, že žalobca nedisponuje písomným splnomocnením na zastupovanie pre K.. Š. N., ako splnomocneného zástupcu - občana podľa § 31 Obč. zák. 15/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 16/ Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 17/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania ( t.j. v celom rozsahu ) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 18/ Podľa § 68 ods. 1 Zák. práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu. 19/ Podľa § 68 ods. 2 Zák. práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5. 20/ Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (viď § 70 Zák. práce) a musí byť vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom (viď § 74 ods. 1 Zák. práce). Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t. j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením tých skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. 19/ V prejednávanej právnej veci bolo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 11. 12. 2003 určité, nevznikol žiadny dôvod na pochybnosti o tom, čo bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Tento dôvod spočíval v konaní žalobcu v období od 21. 11. 2003 ( zvolenia novej výkonnej riaditeľky žalovaného v osobe K.. G. N. ) do 9. 12. 2003, ktorým žalobca : - najprv odmietal uposlúchnuť výzvy Správnej rady žalovaného ešte zo dňa 21. 11. 2003 v ústnej forme ( Q.. C. ) a dňa 25. 11. 2003 v písomnej forme, aby odovzdal agendu a materiály Strediska novozvolenej výkonnej riaditeľke, čo bolo dôležité pre bezproblémový chod Strediska; takáto žiadosť bola zopakovaná žalobcovi ešte dňa 28. 11. 2003; - žalobca aj po 21. 11. 2003 dával zamestnancom Strediska príkazy, aj v písomnej forme, ktoré od nich vyžadoval podpísať, pod následkom, že ich nesplnenie bude považovať za porušenie pracovnej disciplíny, a to napriek tomu, že žalobcove oprávnenia ako výkonného riaditeľa Strediska už skončili; - žalobca v dňoch od 24. 11. 2003 do 1. 12. 2003 nakladal s finančnými prostriedkami žalovaného bez vedomia a príkazu novozvolenej výkonnej riaditeľky; - dňa 3. 11. 2003 a 4. 11. 2003 násilne vnikol do priestorov Strediska ( po tom, ako boli na príkaz novozvolenej výkonnej riaditeľky v Stredisku vymenené zámky ) a to tak, že násilne otvoril dvere na kanceláriách Strediska a vymenil na nich zámky; následne po otvorení týchto kancelárií bolo zistené, že chýbajú viaceré úradné veci ( denník doručenej a odoslanej pošty, dva šanony z r. 2003 tzv. živej pošty, jedna pečiatka Strediska, pokladničné doklady, bankové výpisy, dodávateľské faktúry, s výnimkou dvoch počítačov boli všetky ostatné počítače Strediska znefunkčnené ); - dňa 9. 12. 2003 sa žalobca pred zamestnancami Strediska a pred členom SBS Patrol, s.r.o. novej výkonnej riaditeľke vyhrážal, že mu ani prelepením zámkov nezabráni v tom, aby opäť nevylomil zámky na dverách kancelárie výkonného riaditeľa, pretože výkonným riaditeľom je stále on, žalobca; zakazoval tiež zamknúť dvere kancelárií Strediska. 20/ Predovšetkým, ako plynie z obsahu žalobcovho odvolania ( aj nasledujúcich vyjadrení ) žalobca stále trvá na tom, že K.. G. N. nebola dňa 21. 11. 2003 platne zvolená do funkcie výkonnej riaditeľky žalovaného, za ktorého sa naďalej považoval žalobca. Tejto námietky sa žalobca urputne pridržiava napriek tomu, že v samostatnom konaní, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8C/52/2004 ( v ktorom sa žalobca domáhal určenia, že je stále výkonným riaditeľom žalovaného ) už bola táto otázka súdmi právoplatne vyriešená, a to tak, že žaloba žalobcu bola zamietnutá. Súdy uzavreli, že K.. G. N. bola uznesením č. 16 Správnej rady žalovaného zo dňa 21. 11. 2003 Správnou radou žalovaného zvolená za výkonnú riaditeľku; predmetné zvolenie novej výkonnej riaditeľky nebolo doposiaľ ani v merite veci a ani ako predbežná otázka vyhodnotené ako neplatné. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave spomínaný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, a to svojím rozsudkom zo dňa 19. 3. 2009 č.k. 9Co/430/2007 - 276. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/190/2009 bolo odmietnuté dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu, ktorý mal spočívať v tom, že list žalovaného zo dňa 11. 12. 2003 obsahujúci okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce ( t.j. pre závažné porušenie pracovnej disciplíny ), podpísala osoba bez oprávnenia konať za žalovaného, preto nebol preukázaný. 21/ Podľa § 74 Zák. práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo. 22/ V ustanovení § 74 Zákonníka práce sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Uvedené ustanovenie určuje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zák. práce spôsobuje ich neplatnosť. Citované ustanovenie smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením obsahujú náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vyžadované zákonom. Vykonané dokazovanie v danom prípade preukázalo, že vtedajšej zamestnaneckej dôverníčke B. E.Ú. bola dňa 11. 12. 2003 doručená jednak žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru a rovnako tak aj list obsahujúci samotné okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom. V ústnej svedeckej výpovedi B. E. potvrdila, že takáto žiadosť jej bola vtedajšou výkonnou riaditeľkou osobne doručená, spolu s okamžitým skončením pracovného pomeru ( č.l. 135, 136 spisu ) a že k prerokovaniu tejto žiadosti došlo hneď po doručení žiadosti o jej prerokovanie, čím bola splnená zákonná požiadavka podľa ust. § 74 Zák. práce. Skutočnosť, že funkciu zamestnaneckej dôverníčky v rozhodnom čase ( t.j. ku dňu 11. 12. 2003 ) vykonávala B. E., bola preukázaná jednak svedeckými výpoveďami samotnej B. E. ( č.l. 198 až 203 spisu, tiež č.l. 228 až 233 spisu ), ako aj svedkyne E. Š. ( č.l. 203 až 205 spisu ) a K.. G. N. ( č.l. 224 až 228 spisu ), ako aj predložením písomnej Zápisnice zo zhromaždenia pracovníkov SNSLP zo dňa 2. 7. 2003 ( č.l. 190 spisu ), na ktorom bola B. E. zvolená do funkcie zamestnaneckého dôverníka. Svedecká výpoveď B. E. pôsobí v niektorých častiach neisto, napriek tomu ani podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť pochybnosť o tom, že práve B. E. bola v rozhodnom čase zamestnaneckou dôverníčkou u žalovaného a preto s ňou bolo prerokované okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu dňa 11. 12. 2003. Uvedené preukazujú, a to nepochybne, svedecké výpovede už spomínanej svedkyne E. Š. ako aj K.. G. N. a napokon aj listinné dôkazy ( žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru a list obsahujúci okamžité skončenie pracovného pomeru, č.l. 135 a 136 spisu, Zápisnica zo dňa 2. 7. 2003 týkajúca sa voľby zamestnaneckého dôverníka, č.l. 190 spisu ). Dôvod existencie ďalšej žiadosti o prerokovanie skončenia pracovného pomeru žalobcu, adresovaný nesprávne E. Š. bol dokazovaním vysvetlený a spočíval v mylnej informácii K.. N. o tom, že funkciu zamestnaneckej dôverníčky vykonáva E.Á. Š. a nie B. E., pričom niet dôvod toto logické vysvetlenie neakceptovať. Pre posúdenie naplnenia podmienok ust. § 74 Zák. práce je podstatné, že žiadosť o prerokovanie spolu s listom obsahujúcim skončenie pracovného pomeru bola prerokovaná s osobou, ktorá dňa 11. 12. 2003 v organizácii žalovaného pôsobila vo funkcii zamestnaneckej dôverníčky. 23/ Záver o platnosti prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru nemohla vyvrátiť ani námietka žalobcu, že k prerokovaniu došlo ihneď po jeho doručení zamestnaneckej dôverníčke, a teda nie až nasledujúci deň, kedy podľa žalobcu mala začať plynúť zákonná desaťdňová lehota na prerokovanie žiadosti v zmysle ust. § 74 Zák. práce. Nesporná skutočnosť, že k prerokovaniu žiadosti došlo bezprostredne po jej doručení však nespôsobuje neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko pre naplnenie zákonnej požiadavky o prerokovaní žiadosti je významné len to, že k prerokovaniu žiadosti došlo vopred, ešte pred samotným doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi, o čom rovnako neexistujú žiadne pochybnosti. Prerokovanie skočenia pracovného pomeru žalobcu dňa 11.12.2003 preto malo účinky riadneho prerokovania, v zmysle cit. ust. § 74 Zák. práce, ako správne skonštatoval súd prvej inštancie. Odvolací súd v tejto súvislosti len poznamenáva, že pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zákon v rozhodnom čase (i v súčasnosti) vyžadoval, aby okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľ vopred prerokoval so zástupcami zamestnancov, neupravoval však spôsob tohto prerokovania. Zákon nevyžadoval súhlas zástupcov zamestnancov s okamžitým skončením pracovného pomeru, dokonca zástupcovia zamestnancov nie sú povinní k veci zaujať stanovisko, resp. vôbec ju prerokovať. Ani prípadný nesúhlas zástupcov zamestnancov neznemožňuje zamestnávateľovi okamžite skončiť pracovný pomer. Z uvedeného vyplýva, že prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru má výlučne formálny charakter, keď zákon dokonca za splnenia určitých podmienok pripúšťa len fikciu prerokovania a výsledky prípadného skutočného prerokovania nemajú záväznosť pre účastníkov pracovnoprávneho vzťahu a už vôbec nie sú záväzné pre súd rozhodujúci o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Akékoľvek výstupy prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru môžu mať nanajvýš odporúčací charakter; zástupcom zamestnancov zo Zákonníka práce totiž nevyplýva právomoc vyšetriť, či naozaj došlo ku skutočnostiam, pre ktoré chce zamestnávateľ so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer. Nedôvodná bola preto argumentácia žalobcu v odvolaní, že zamestnanecká dôverníčka nemala možnosť a ani čas oboznámiť sa so všetkými - podľa žalobcu - relevantnými „dokumentami, korešpondenciou, hláseniami, čokoľvek, čo podmieňuje vznik výpovede alebo podnetu na okamžité skončenie pracovného pomeru“. 24/ Zákonník práce v rozhodnom období ( ku dňu 11. 12. 2003 ) pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišoval medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažným spôsobom), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru ( § 68 ods. 1 písm. b/ a § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce ). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkcia ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. ( viď napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/12/2008, sp. zn. 3Cdo/218/2007). Iba porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce ( v znení účinnom ku dňu 11. 12. 2003 ) na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca. 25/ V prejednávanej právnej veci bolo žalobcovi dané okamžité skončenie pracovného pomeru pre viacero skutkov, ktorých sa mal dopustiť v období od 21. 11. 2003 ( od zvolenia novej výkonnej riaditeľky žalovaného K.. G. N. ) do 9. 12. 2003. Žalobca sám v odvolaní dospel k presvedčeniu, že z takto vymedzeného časového obdobia môže byť relevantné len závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa prípadne mohol dopustiť len dňa od 27. 11. 2003, kedy pripravoval odovzdanie agendy na pracovisku, ktoré bolo dohodnuté na 28. 11. 2003, nakoľko, ako zdôrazňoval, v období od 28. 11. 2003 do 9. 12. 2003 bol práceneschopný. Takéto ohraničenie obdobia, ktoré má byť významné pre skúmanie, či sa v jeho priebehu žalobca dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, však neobstojí. To, že žalobca bol v čase od 28. 11. 2003 do 9. 12. 2003 práceneschopný, samo osebe automaticky nevylučuje, že sa žalobca nemohol dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny, ako žalobca naznačuje vo svojom odvolaní. Vykonané dokazovanie preukázalo, že choroba, spojená s práceneschopnosťou, žalobcovi nijako nezabránila v tom, aby sa aj počas trvajúcej práceneschopnosti dostavil na pracovisko a tam sa dopustil konania, ktorým porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom. Žalobca v odvolaní spochybňoval, prípadne absolútne nekriticky bagatelizoval skutky, ktoré žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru popisoval ako dôvody, v ktorých videl závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom. V spisovom materiáli je založená zápisnica o podanom vysvetlení žalobcu na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave I OO PZ Staré Mesto - západ zo dňa 10. 12. 2003 ( pod ČVS : ORP-796/SMz-03-I ), v ktorej žalobca prehlasuje, že sa považuje naďalej za výkonného riaditeľa Strediska s plnými kompetenciami. Vo vysvetlení uvádza, že keď sa dňa 4. 12. 2003 ( štvrtok ) poobede dostavil na pracovisko za účelom odovzdať potvrdenie o začatí jeho práceneschopnosti, zistil, že boli vymenené všetky vložky zámkov na dverách pracovní. Žalobca preto následne tieto zámky vymenil a nahradil novými vložkami zámkov, rovnako tak vtedy poodvážal všetky podľa jeho názoru dôležité materiály zo sekretariátu a kancelárie ekonómky svojím autom a z toho istého dôvodu tiež zahesloval počítače Strediska a odniesol z počítačov disky. V čase jeho prítomnosti na Stredisku dňa 4. 12. 2003 sa tam nenachádzal nik. Z uvedenej Zápisnice o podaní vysvetlenia ďalej vyplýva, že žalobca sa na pracovisko dostavil aj dňa 8. 12. 2003 o 8.00 hod. ráno, kedy bol JUDr. Mrázovou v sprievode polície vyzvaný, aby od všetkých miestností Strediska odovzdal kľúče. Odvolací súd považuje za pozoruhodné, že hoci sa žalobca dostavil dňa 4. 12. 2003 na pracovisko len za účelom odovzdania dokladu o PN, v uvedený deň jednak povymieňal vložky zámkov na niekoľkých dverách ( čo nebolo možné vykonať bez toho, aby si za týmto účelom nezabezpečil potrebné náradie ), ďalej poodvážať písomné dokumenty významné pre chod a fungovanie Strediska a neváhal aj zaheslovať ( takmer všetky ) počítače. To všetko v situácii, kedy - podľa vlastného vyjadrenia - bol vnútorne presvedčený o tom, že je stále výkonným riaditeľom žalovaného, hoci zároveň veľmi dobre vedel, že Správna rada žalovaného vykonala kroky smerujúce k zániku jeho funkcie ako výkonného riaditeľa a zároveň aj voľbu novej výkonnej riaditeľky. Podľa odvolacieho súdu nemožno pochybovať o tom, že zo strany žalobcu išlo dňa 4. 12. 2003 o vedomé, cielené konanie, o ktorom musel vedieť, že ním ohrozí chod a fungovanie Strediska, ako aj plnenie úloh, na ktoré bolo zriadené. Prekročenie právomocí žalobcom nemôže ospravedlniť ani jeho údajné presvedčenie o tom, že sa cítil byť naďalej výkonným riaditeľom Strediska, a to s ohľadom na objektívne okolnosti, o ktorých bol informovaný ( voľba novej výkonnej riaditeľky ). Rozsah činností, ktoré žalobca dňa 4. 12. 2003 v priestoroch Strediska vykonal ( výmena vložiek zámkov na dverách, poodnášanie viacerých písomných materiálov, zaheslovanie počítačov ) naznačuje, že žalobca vedel dopredu, že na Stredisku nebudú prítomné iné osoby ( nová výkonná riaditeľka poskytla zamestnancom do 8. 12. 2003 voľno, o ktorej skutočnosti bol žalobca zjavne informovaný ), nakoľko prítomnosť iných osôb na Stredisku by zjavne nedovolila žalobcovi dňa 4. 12. 2003 vykonať vyššie uvedené skutky. 26/ Z obsahu Zápisnice o výsluchu svedka zo dňa 24. 3. 2004 na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave I OO PZ Staré Mesto - západ ( pod ČVS : ORP-796/SMZ-03-I ) vyplýva, že žalobca v postavení svedka zopakoval svoju výpoveď na polícii zo dňa 10. 12. 2003 a ďalej dodal, že v polovici decembra na základe telefonátu I.. Š., vrátil na Stredisko ním odvezené písomnosti, aj disky z počítačov. Skutočnosť, že žalobca neskôr dobrovoľne vrátil ním odvezené dokumenty, či disky z počítačov, neznižuje závažnosť jeho nedovoleného konania. Z písomných podaní žalobcu ( aj jeho samotného odvolania ) vyplýva, že žalobca nepopiera ani to, že nakladal s finančnými prostriedkami žalovaného v období po 21. 11. 2003, t.j. po zvolení novej výkonnej riaditeľky žalovaného, hoci už na takéto nakladanie s peňažnými prostriedkami - vzhľadom na voľbu novej výkonnej riaditeľky - nemal oprávnenie. Učinil tak dňa 24. 11. 2003 ( nakladal so sumou 250.000,- Sk ), ďalej dňa 25. 11. 2003 ( nakladal so sumou 550.000,- Sk ako aj so sumou 300.000,- Sk ). Jeho konanie - na ktoré mu chýbalo spomínané oprávnenie z titulu funkcie výkonného riaditeľa žalovaného - nemôže zľahčovať okolnosť, že žalobca tieto prostriedky presunul na iné ním novozaložené účty žalovaného. Jeho konanie bolo jednak neoprávnené ( už nebol výkonným riaditeľom žalovaného ) a navyše z finančného hľadiska ohrozilo riadny, bezproblémový chod Strediska; k disponovaniu s financiami Strediska nemohli žalobcu automaticky oprávňovať jeho podpisové vzory v banke, ktorými disponoval ešte z čias, kedy vykonával funkciu výkonného riaditeľa; žalobca aj v tomto prípade zneužil okolnosť, že jeho podpisové vzory ešte neboli zrušené, hoci mu už vzhľadom na zánik jeho funkcie výkonného riaditeľa oprávnenie na disponovanie s peňažnými prostriedkami žalovaného nepatrilo. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalobcom notoricky opakované vysvetlenie svojho chovania, totiž, že sa cítil byť naďalej výkonným riaditeľom žalovaného a chcel len zabrániť vzniku škôd, sa javí ako alibistické. 27/ Konanie žalovaného, opísané v liste o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 11. 12. 2003, vykazuje znaky porušenia pracovnej disciplíny tej najvyššej intenzity, nakoľko smerovalo priamo k ohrozeniu, prípadne aj poškodeniu chodu a fungovania SNSLP, a tým k ohrozeniu prípadne znemožneniu plnenia úloh, na ktoré bolo SNSLP zriadené. Závažnosť porušenia pracovnej disciplíny žalobcom vytýkanými skutkami zvyšuje skutočnosť, že žalobca tieto skutky vykonal vedome a cielene. Podľa názoru odvolacieho súdu každý z vytýkaných skutkov, ktoré žalovaný vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, bol spôsobilý byť samostatným dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny ( § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce v znení účinnom k 11. 12. 2003 ). 28/ Odvolací súd preto dospel k záveru, že prvoinštančný súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny záver. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Závery, ku ktorým dospel v konaní súd prvej inštancie boli vecne správne; odvolací súd sa s nimi v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. 29/ O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 30/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).