Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/311/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106223823 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1106223823.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: S. D., D. T. B.. Č.. X, D., zast. advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska ul. č. 13, Bratislava proti žalovanému: Dopravný podnik Bratislava, a. s., Olejkárska ul. č. 1, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 3. augusta 2012, č. k. 20C/61/2006- 453, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.568,35 eur brutto z titulu náhrady mzdy z neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru z 27.06.2006 do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok 493,50 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a povinnosť nahradiť žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu trovy konania 1.927,50 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že odvolací súd rozsudkom z 21.11.2011, č. k. 6Co/352/2010- 383, 6Co/353/2010 zmenil rozsudok z 20.07.2010, č. k. 20C/61/2006- 310 tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 27.06.2006, doručené žalobcovi 28.06.2006, je neplatné a v časti náhrady mzdy a trov konania uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca bol po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru nezamestnaný, o prácu sa prostredníctvom úradu práce nezaujímal, podľa jeho tvrdenia si prácu hľadal sám. V tom čase bol jeho príjmom výsluhový dôchodok, ktorý poberá od XX.XX.XXXX po skončení služobného pomeru v N. U. I.. Zamestnal sa XX.XX.XXXX C. I.R. I. I., I.. I. W.. V.., J. N. A. XX.XX.XXXX. Jeho brutto príjem predstavoval v novembri 2006 sumu 16.226,- Sk, v decembri 2006 19.484,- Sk, v januári 2007 20.542,- Sk, vo februári 2007 24.979,- Sk, od marca do mája 2007 tu pracoval na čiastočný úväzok s príjmom cca 3.200,- Sk brutto mesačne, pretože od 01.03.2007 sa zamestnal na plný úväzok v R. A. I., J. N. A. XX.XX.XXXX a jeho brutto mesačný príjem činil cca 14.938,- Sk. Tu skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe, pretože nebol spokojný s pracovnými podmienkami. V. X. K. XXXX A. XX.XX.XXXX bol nezamestnaný a poberal dávku v nezamestnanosti vo výške 10.809,- Sk mesačne. Od XX.XX.XXXX A. XX.XX.XXXX N. C. O. I.+Q., I.. I. W.. V.. a tu v roku 2008 dosahoval priemerný mesačný zárobok brutto 22.622,- Sk, v roku 2006 630,- eur brutto a v roku 2010 1.200,- eur brutto. V. XX.XX.XXXX A. XX.XX.XXXX N. C. I. A., I.. I. W.. V.., kde dosahoval príjem 230,- eur brutto mesačne. V. XX.XX.XXXX N. C. I. O. I. K., I.. I. W.. V.. ako bezpečnostný zamestnanec. Súd prvej inštancie po zohľadnení vyššie uvedených skutkových okolností priznal žalobcovi v zmysle § 79 ods. 1, 2 Zák. práce v znení platnom ku dňu 27.06.2006 náhradu mzdy v súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru za čas 9 mesiacov od 30.06.2006, kedy žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, do 30.03.2007 a na žiadosť žalovaného za čas presahujúci 9 mesiacov žalobcovi náhradu mzdy nepriznal. Súd prvej inštancie prihliadol na to, že žalobca bol v období V. XX.XX.XXXX W. U. C. I. I. I., I.. I. W.. V.. ako bezpečnostný technik, kde dosahoval príjem 24.979,- Sk mesačne brutto, teda príjem porovnateľný s príjmom, ktorý dosahoval u žalovaného (jeho priemerná mesačná mzda u žalovaného za 1. štvrťrok 2006 predstavovala 21.985,- Sk). Od 1. mája 2007 do 18.02.2008 bol žalobca síce nezamestnaný, ale z dôvodu jeho dobrovoľného rozhodnutia. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca mohol skončiť pracovný pomer v R. A. I. až v momente, keď si našiel nové zamestnanie a nemusel teda byť bez práce. Skutočnosť, že žalobca listom z 23.04.2012 oznámil žalovanému, že netrvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, na základe čoho mu mal žalovaný v zmysle § 79 ods. 3 Zák. práce vyplatiť náhradu mzdy vo výške 1.446,709 eur brutto, podľa súdu prvej inštancie nemá vplyv na predmetné konania a na nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie 9 mesiacov. Žalobca totiž listom z 27.06.2012 vzal späť uvedený návrh na skončenie pracovného pomeru. Pri výpočte náhrady mzdy súd prvej inštancie vychádzal z toho, že rozhodným obdobím je 1. štvrťrok 2006. Žalobca dosiahol v januári 2006 brutto zárobok 23.802,- Sk, vo februári 2006 20.155,- Sk a v marci 2006 21.998,- Sk. Priemerná mesačná mzda za toto obdobie predstavovala 21.985,- Sk. Náhrada mzdy za obdobie 9 mesiacov tak predstavuje sumu 197.865,- Sk, čo je 6.568,35 eur. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.568,35 eur z titulu náhrady mzdy a vo zvyšku žalobu zamietol. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok súd prvej inštancie rozhodol podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že mu prizná náhradu mzdy vo výške 27.010,- eur s úrokmi z omeškania, čo je mzda za 24 mesiacov, počas ktorých bol buď nezamestnaný alebo dosahoval nižší príjem ako bol jeho príjem u žalovaného. Odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade mzdy nevzal do úvahy intenzitu porušenia práva zo strany žalovaného. Poukázal tiež na to, že žalovaný v záverečnom vyjadrení nepožadoval zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie i žalovaný a napadol ním výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že žalobca v liste z 23.04.2012 uviedol, že na základe rozhodnutia odvolacieho súdu ukončuje pracovný pomer so žalovaným podľa § 79 ods. 3 písm. b/ Zák. práce a netrvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Súčasne si žalobca uplatnil nárok na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 4 Zák. práce. Na základe tohto listu žalobcu sa jeho pracovný pomer u žalovaného v zmysle § 79 ods. 3 písm. b/ Zák. práce skončil dňom 28.06.2006 a to fikciou dohody. Žalovaný síce listom z 27.06.2012 vzal späť svoje rozhodnutie skončiť pracovný pomer so žalovaným, ale žalovaný s týmto späťvzatím nesúhlasil. Vzhľadom na to žalovaný poukázal žalobcovi náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 4 Zák. práce vo výške 1.446,709 eur. 5. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné. 6. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením alebo skončením v skúšobnej dobe, ďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom zamestnanca, adresovaným zamestnávateľovi, ktorý na svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu. Zamestnanec môže svoje stanovisko o tom, či trvá na ďalšom zamestnávaní, zmeniť a napríklad oznámiť zamestnávateľovi, že netrvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, hoci mu pôvodne oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Vzhľadom na to, že zmyslom § 79 Zák. práce je upraviť práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v dobe odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť na základe neplatného skončenia pracovného pomeru, a najneskôr do dňa, keď bola rozhodnutím súdu určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru, že zamestnanec môže svoje stanovisko k otázke, či trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, zmeniť, a že náhrada mzdy prislúcha zamestnancovi odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, možno z ust. § 79 ods. 1, 3 Zák. práce s prihliadnutím na § 154 ods. 1 O.s.p. vyvodiť, že právny úkon zamestnanca smerujúci k tomu, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, sa môže stať - ak má mať právny význam - kedykoľvek po tom, ako s ním zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, najneskôr však do rozhodnutia súdu, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru právoplatne skončené a ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru. V tomto období urobené oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, je totiž významné z hľadiska ustanovenia § 79 ods. 1 Zák. práce, ktoré umožňuje priznať zamestnancovi náhradu mzdy najskôr odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a najneskôr do rozhodnutia súdu, ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Z hľadiska ust. § 79 ods. 1 Zák. práce je teda rozhodujúci stav, aký tu bol v čase vyhlásenia (vydania) súdneho rozhodnutia o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, teda okolnosť, či v tejto dobe zamestnanec trval alebo netrval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. 7. V prejednávanej veci bolo dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie preukázané, že žalobca listom z 28.06.2006, ktorý bol žalovanému doručený dňa 30.06.2006, oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával. Neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru určil odvolací súd rozsudkom z 21.11.2011, č. k. 6Co/352/2010- 383, 6Co/353/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.01.2012. To znamená, že žalobca mohol svoje stanovisko o tom, či trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, zmeniť najneskôr do 21.11.2011, kedy bol vyhlásený vyššie uvedený rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bola určená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na to list žalobcu z 23.04.2012, ktorým žalobca oznámil žalovanému, že netrvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával a že jeho pracovný pomer u žalovaného sa končí dohodou podľa § 79 ods. 3 písm. b/ Zák. práce, nemá žiadny právny význam, rovnako ako nemá právny význam následná zmena stanoviska žalovaného realizovaná listom z 27.06.2012, ktorý bol žalovanému doručený toho istého dňa. 8. Z toho vyplýva, že odvolacia argumentácia žalovaného neobstojí a jeho odvolanie nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok je teda v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.568,35 eur brutto z titulu náhrady mzdy vecne správny a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 9. Dôvodné nie je ani odvolanie žalobcu. Súd prvej inštancie zistil, pokiaľ ide o náhradu mzdy, správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že je na mieste priznať žalobcovi náhradu mzdy iba za dobu 9 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zák. práce v znení platnom ku dňu 27.06.2006. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (str. 3, prvé dva odseky str. 4 odôvodnenia napadnutého rozsudku), s ktorým sa stotožňuje. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný nepožiadal o nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov, nezodpovedá skutočnosti. Žalovaný tak totiž urobil vo vyjadrení z 18.04.2012 (č. l. 412). Nárok na náhradu mzdy vzniká až súdnym rozhodnutím a preto sa žalovaný nemohol dostať do omeškania so zaplatením náhrady mzdy. Preto žalobcovi nevznikol nárok na úroky z omeškania. Odvolací súd nepreskúmaval správnosť výpočtu priemerného zárobku žalobcu v rozhodnom období a ani správnosť celkového výpočtu náhrady mzdy, pretože ani jedna zo strán v odvolaní nenamietla nesprávnosť napadnutého rozsudku v tomto ohľade. 10. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. aj výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. 11. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na čiastočný úspech a čiastočný neúspech oboch strán v odvolacom konaní podľa § 255 ods. 2, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. 12. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).