Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/46/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106235709 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1106235709.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcov: 1/ W. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, 2/ U. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, proti žalovanému: G.. F. X., bytom H. XX, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Jurajom Gajdošíkom, Miletičova 23, Bratislava, o zaplatenie 6.315,14 eur (190.253,- Sk) s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. decembra 2015, č.k. 14C 19/2007-334, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o trovách konania sporových strán z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil, a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Žiadosť žalobcov 1/ a 2/ na vrátenie súdneho poplatku zamietol, a rozhodol, že štát nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že právny predchodca žalobcov 1/ a 2/ sa od žalovaného žalobou domáhal zaplatenia 6.315,14 eur titulom neuhradených faktúr za dodaný tovar a vykonanie diela, pričom v priebehu konania zomrel, a preto v konaní pokračoval s jeho dedičmi, žalobcami 1/ a 2/, ktorí zobrali žalobu podaním, doručeným súdu dňa 09.12.2015, v celom rozsahu späť a požiadali o zastavenie konania. Skonštatoval, že späťvzatie žaloby odôvodnili žalobcovia 1/ a 2/ tým, že po smrti ich otca (pôvodného žalobcu) im nezostali žiadne doklady, týkajúce sa prebiehajúceho súdneho sporu, že nemajú k dispozícii ani žiadne dôkazy, ktoré by mohli v konaní použiť, a o detailoch zákazky, ktorá je predmetom sporu nie sú informovaní. Vec posúdil právne podľa ust. § 96 ods. 1 až 3 O.s.p., a z dôvodu späťvzatia žaloby konanie zastavil. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak bolo konanie zastavené. Vyjadril názor, že späťvzatie žaloby žalobcami 1/ a 2/ nie je možné posúdiť tak, že by ním zavinili zastavenie konania. V tejto súvislosti uviedol, že ako právni nástupcovia pôvodného žalobcu nemali po jeho smrti informácie o zákazke, ktorá je predmetom sporu, ani žiadne listiny ohľadom sporu, a preto boli objektívne nútení vziať žalobu späť. Keďže nedospel k záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ zavinili zastavenie konania, náhradu trov žiadnej zo sporových strán nepriznal. Rozhodnutie, že štát nemá právo na náhradu trov konania odôvodnil ust. § 148 ods. 1 O.s.p., keď dospel k záveru, že konanie bolo zastavené, pričom žiadna zo strán sporu zastavenie konania nezavinila, a preto nie je možné určiť povinnosť na náhradu trov štátu podľa výsledku súdneho konania. Žiadosť žalobcov 1/ a 2/ o vrátenie súdneho poplatku za žalobu zamietol po vyhodnotení, že na vrátenie súdneho poplatku nemajú nárok, pretože žalobu zobrali späť až počas prebiehajúceho konania. 2. Proti tomuto rozhodnutiu v časti o trovách konania sporových strán podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie, a žiadal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť, a zaviazať žalobcov 1/ a 2/ povinnosťou nahradiť mu spoločne a nerozdielne trovy konania a právneho zastúpenia vo výške 2.324,28 eur a preddavok na odmenu znalca vo výške 200 eur. Namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď na rozhodnutie o trovách konania neaplikoval ust. § 146 ods. 2 O.s.p. Zdôraznil, že k zastaveniu konania došlo v dôsledku zavineného konania žalobcov, ktorí zobrali v rámci ich dispozičného oprávnenia žalobu v celom rozsahu späť, a preto im vznikla povinnosť nahradiť mu trovy, ktoré mu preukázateľne vznikli. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (7MCdo 4/2010 a 2Obo 183/1992). Súdu prvej inštancie vytkol aj procesné pochybenie, keďže si pred rozhodnutím o zastavení konania na základe späťvzatia žaloby nezadovážil jeho vyjadrenie, a nevytvoril mu tak procesnú možnosť sa k späťvzatiu žaloby vyjadriť. Uviedol, že až do doručenia napadnutého uznesenia nemal o späťvzatí žaloby vedomosť, a preto si ani nemohol uplatniť náhradu trov konania. Dôvody, ktoré viedli žalobcov k späťvzatiu žaloby považoval za irelevantné, keďže pôvodný žalobca predkladal v konaní listinné dôkazy, podával vyjadrenia a zúčastňoval sa pojednávaní, a všetky listiny, ktorými odôvodňoval svoju žalobu, sú žalobcom k dispozícii v súdnom spise. Zdôraznil, že on nenesie zodpovednosť na zastavení konania, pretože zastavenie konania zavinili žalobcovia späťvzatím žaloby. Sú mu preto povinní nahradiť trovy konania, ktorých vyčíslenie priložil k odvolaniu. 3. Žalobcovia 1/ a 2/ odvolanie nepodali, a vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadali uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o trovách konania sporových strán ako vecne správne potvrdiť. S argumentáciou žalovaného nesúhlasili, keď mali za to, že jeho konštrukcii o procesnom zavinení konania a s tým súvisiacej povinnosti nahradiť mu trovy by bolo možné prisvedčiť len v prípade, ak by žalobu zobral späť pôvodný žalobca, ich t. č. zosnulý otec. V tejto súvislosti uviedli, že ako jeho dedičia sa stali žalobcami v konaní, pričom o zákazke, ktorá je predmetom sporu, nemali vedomosť, žiadnymi dokladmi pre ďalšie vedenie sporu nedisponujú, a nikdy nemali vôľu viesť súdne konanie vo veci, o ktorej nič nevedia. Preto zobrali žalobu späť. Zastávali názor, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že na ich strane boli pre späťvzatie objektívne dôvody, a že zastavenie konania nezavinili, a preto považovali napadnuté rozhodnutie o trovách konania za správne. Iný záver by bol podľa ich názoru nespravodlivý a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou. Na podporu svojej argumentácie poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2MObdo 4/2010, a zdôraznili, že zobrali žalobu späť z legitímnych príčin, a keďže zastavenie konania nezavinili, nebola splnená podmienka pre vznik práva žalovaného na náhradu trov konania. S poukazom na skutočnosť, že žalovaný nenapadol odvolaním výrok o zastavení konania, považovali jeho námietku, že si súd nevyžiadal jeho súhlas so späťvzatím žaloby, za bez významu. Ďalej uviedli, že žalovaný sám priznal, že si trovy konania pred súdom prvej inštancie neuplatnil, a tieto si vyčíslil až spolu s odvolaním, z čoho vyvodili, že trovy, ktoré neboli vyčíslené riadne a včas, nemôže súd priznať. Zdôraznili, že žalovanému nič nebránilo v tom, aby si trovy uplatňoval a vyčísľoval počas celej doby osem rokov trvajúceho súdneho sporu, a preto je vyčíslenie trov až po skončení konania spolu s podaním odvolania bezpredmetné. Stotožnili sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalovanému nikdy žiaden nárok na náhradu trov konania nevznikol. 4. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 5. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 6. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na skutočnosť, že vznik trov konania žalovaného, jeho návrh na priznanie ich náhrady, a samotné napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalovaného, spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd odvolanie žalovaného, napadnuté uznesenie, a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v tom čase účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Vyhodnotil, že žalovaný, ktorému v konaní pred súdom prvej inštancie vznikli trovy, si návrhom riadne uplatnil ich náhradu (a to počas konania, už vo vyjadrení k predmetu sporu, doručenom súdu prvej inštancie dňa 08.10.2010), pričom súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v napadnutom uznesení, proti ktorému je odvolanie prípustné, a žalovaný podal odvolanie v zákonnej lehote. 7. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že pôvodný žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa 16.11.2006, od žalovaného domáhal zaplatenia 190.253,- Sk (6.315,14 eur) titulom nároku z neuhradených faktúr za dodaný tovar a za vykonanie diela. Žalovaný splnomocnil na svoje zastupovanie v konaní advokáta, a v písomnom vyjadrení k predmetu sporu, doručenom súdu prvej inštancie dňa 08.10.2010, si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania. Žalobca počas konania zomrel, a preto súd prvej inštancie pokračoval v konaní s jeho dedičmi, súčasnými žalobcami 1/ a 2/, ktorí podaním, doručeným súdu dňa 09.12.2015, zobrali žalobu späť z dôvodu, že im nezostali žiadne doklady, týkajúce sa sporu, že nemajú dôkazy, ktoré by mohli v konaní predložiť, a nie sú informovaní o detailoch zákazky, ktorá je predmetom sporu, a žiadali konanie zastaviť. Súd prvej inštancie po tom, čo mu žalobcovia 1/ a 2/ doručili späťvzatie žaloby, konanie napadnutým uznesením, ktoré nevyhlásil, z dôvodu späťvzatia žaloby zastavil jednak bez toho, aby žalovaného vôbec vyzval na vyjadrenie, či so späťvzatím návrhu a zastavením konania súhlasí, ako aj bez toho, aby žalovaného, ktorý si náhradu trov konania riadne uplatnil, vyzval na vyčíslenie trov konania do troch pracovných dní od doručenia výzvy. Napriek týmto procesným vadám rozhodol v napadnutom uznesení o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu, aplikujúc ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie nadobudlo v časti zastavenia konania, zamietnutí návrhu žalobcov 1/ a 2/ na vrátenie súdneho poplatku a v časti o trovách konania štátu dňa 13.01.2016 právoplatnosť, a predmetom odvolacieho konania je výlučne odvolaním žalovaného napadnutý výrok o trovách konania sporových strán. 8. Po preskúmaní napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, a s poukazom na vyššie uvedený výklad prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., dospel odvolací súd k záveru, že na posudzovanú vec sa vzťahujú nasledujúce ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016. 9. Podľa ust. § 146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. 10. Podľa ust. § 151 ods. 1, 2 a 4 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trov do troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane. 11. S poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia a zistenia zo súdneho spisu, dospel odvolací súd najskôr k záveru, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore s ust. § 151 ods. 4 O.s.p., keď napriek tomu, že rozhodnutie o zastavení konania nevyhlasoval, za stavu, keď si žalovaný počas konania riadne uplatnil nárok na náhradu trov konania, žalovaného nevyzval na vyčíslenie trov konania do troch pracovných dní od doručenia výzvy. Týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému uplatnenie jemu patriacich procesných práv, čím mu odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces. Práve z tohto dôvodu nemohlo obstáť tvrdenie žalobcov vo vyjadrení k odvolaniu, že trovy, ktoré si žalovaný nevyčíslil riadne a včas, nemôže súd priznať. 12. Ohľadom právneho posúdenia nároku na náhradu trov konania považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že napadnuté rozhodnutie o trovách konania, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd prvej inštancie aplikoval nesprávne ustanovenie právneho predpisu, a to ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p., ktoré sa na posudzovanú vec nevzťahuje, namiesto ust. § 146 ods. 2 O.s.p., ktoré upravuje povinnosť tej ktorej strany uhradiť náhradu trov konania protistrane v súlade so zásadou zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania. Napokon, ekvivalent tejto pôvodnej právnej úpravy podľa O.s.p., našiel vyjadrenie v ust. § 256 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Na vysvetlenie odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, uložená rozhodnutím súdu strane, ktorá ich vznik zavinila. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad z dôvodu späťvzatia žaloby, pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania, a pod.). Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady trov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorá zo strán z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania. Kritérium procesného zavinenia je treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalobcovia v konaní požadovali, resp. akého výsledku sa domáhali, a skutočnosťou, pre ktorú neskôr vzali žalobu späť s tým, aby bolo konanie zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). V takomto prípade nesú zodpovednosť na zastavení konania žalobcovia v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie sa sporovej strany, teda ich prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre (napr. R 49/1993, aj bod 15 nálezu ÚS SR sp.zn. I. ÚS 196/09), keďže tento právny názor je natoľko ustálený, že je v podstate už notorietou. 13. Je nesporné, že konanie v posudzovanej veci bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcami 1/ a 2/, z čoho bude súd prvej inštancie pri posudzovaní zavinenia zastavenia konania v ďalšom rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aj vychádzať. Späťvzatie žaloby je dispozitívny procesný úkon, ktorý patrí výlučne žalobcom. Žalobcovia ako páni v spore (dominus litis), môžu žalobu na základe vlastnej úvahy i bez uvedenia dôvodu vziať späť. Späťvzatie žaloby ako procesnoprávny úkon je prejavom ich autonómnej vôle, s ktorým procesné normy spájajú ukončenie súdneho konania, a je teda takou subjektívnou, zavinenou skutočnosťou, ktorá bezprostredne vedie k zastaveniu konania (napokon, žalobcovia v späťvzatí žaloby aj výslovne žiadali konanie zastaviť a súd prvej inštancie ich požiadavke vyhovel). Ako už bolo uvedené vyššie, ak žalobcovia zobrali žalobu späť, pričom v prejednávanej veci nešlo o prípad podľa druhej vety ust. § 146 ods. 2 O.s.p., z procesného hľadiska platí, že zavinili zastavenie konania, a preto sú povinní nahradiť žalovanému trovy konania (R 49/1993). Vnútorná pohnútka žalobcov, vedúca k späťvzatiu žaloby, ich nezbavuje procesnej zodpovednosti na zastavení konania. Ak súd prvej inštancie považoval vyššie uvedené subjektívne dôvody, ktoré viedli žalobcov k späťvzatiu žaloby, za rozhodujúce pre záver, že nezavinili zastavenie konania, je jeho právny názor nesprávny. Skutočnosť, že žalobcovia, ako dedičia a právni nástupcovia zosnulého pôvodného žalobcu, so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami, stratili záujem na ďalšom pokračovaní v spore (resp. sami vyhodnotili, že nedisponujú dôkazmi), a preto zobrali žalobu späť, nemôže v žiadnom prípade viesť k záveru, ktorý urobil súd prvej inštancie, že nezavinili zastavenie konania. Konanie bolo predsa zastavené práve pre späťvzatie žaloby žalobcami, ktorí v ňom zo subjektívnych dôvodov nechceli pokračovať. 14. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalobcov aj žalovaného) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy ustanovenia § 256 ods. 1 C.s.p. (pôvodne obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 2 O.s.p.). 15. S poukazom na vytknutý nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, a tiež pre nesprávne právne posúdenie, spočívajúce v aplikovaní nesprávneho právneho predpisu pri rozhodovaní o trovách konania, dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie o trovách konania sporových strán v napadnutom uznesení súdu prvej inštancie nie je možné potvrdiť ani zmeniť, a teda napraviť v konaní pred odvolacím súdom, pretože aktuálna právna úprava (C.s.p.) neumožňuje odvolaciemu súdu rozhodnúť v zmysle odvolacieho návrhu o konkrétnej výške náhrady trov konania. Bude teda povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne o trovách konania rozhodnúť, a to v zmysle aktuálnej právnej úpravy (ust. § 262 C.s.p. a nasl.), a rozhodnutie odôvodniť tak, aby bolo v súlade s ust. § 236 C.s.p. 16. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o trovách konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil, a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom vyhodnotí, ktorá zo strán zavinila zastavenia konania, a na základe svojho právneho posúdenia rozhodne o nároku na náhradu trov konania, a následne o výške náhrady trov konania (ust. § 262 a nasl. C.s.p.). Súd prvej inštancie je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný (§ 391 ods. 2 C.s.p.). 17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (ust. § 396 ods. 3 C.s.p.). 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).