Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/134/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107242459 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1107242459.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci žalobkyne: O.. S.. S. G., J.. XX. X. XXXX, G. O. XX, Bratislava, zastúpená Advokátskou kanceláriou Mišík, s.r.o., Bratislava, Prievozská 4B, proti žalovanej: S. H., J.. XX. X. XXXX, G. J. X,G. G., zastúpená JUDr. Romanom Hošovským, advokátom, Bratislava, Mikulášska 1/a, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. 12. 2016 č.k. 15C/113/2007 - 376 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. 12. 2016 č.k. 15C/113/2007 - 394, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, týkajúcich sa trov konania žalovanej, žalobkyne a trov dôkazu štátu, p o t v r d z u j e. Žalovaná m á právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovanej k nehnuteľnosti stavby - inej budovy súpisné číslo XXX, nachádzajúcej sa v okrese Bratislava I, obec Bratislava Mestská časť Staré Mesto, katastrálne územie N. S., ako aj pozemku na ktorom je stavba postavená, a to parcela reg. „C“, parc.č. XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 675 m2, nehnuteľnosť zapísaná Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor na LV č. XXXX. Zároveň predmetnú nehnuteľnosť prikázal v celosti do výlučného vlastníctva žalovanej, ktorú zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobkyni titulom finančnej náhrady 460.000 € v lehote 60 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie súčasne zriadil ku dňu právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I pod č.k. 15C/113/2007 záložné právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v okrese Bratislava I, obec Bratislava - m.č. Staré Mesto, katastrálne územie N. S., zapísané na LV č. XXXX ako pozemok parcela reg. „C“ č. XX o výmere 675, zastavané plochy a nádvoria a stavba súp. č. XXX - iná budova postavená na parc.č. XX, v prospech žalobkyne S. G., J.. XX. X. XXXX, G. H. K. N. XXX, na zabezpečenie pohľadávky voči žalovanej na úhradu peňažnej náhrady za prikázanie podielu žalobkyne podľa rozhodnutia súdu o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15C/113/2007. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanej priznal plnú náhradu trov konania; žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Žalobkyňu tiež zaviazal povinnosťou zaplatiť trovy dôkazu štátu, o výške ktorých si vyhradil právo rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Opravným uznesením zo dňa 1. 12. 2016 č.k. 15C/113/2007 - 394 súd prvej inštancie opravil nesprávne uvedený dátum vyhlásenia rozsudku 3. 10. 2016 v jeho písomnom vyhotovení, ktorý bol odovzdaný právnym zástupcom sporových strán namiesto správneho dátumu 1. 12. 2016. 2/ V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že z výpisu LV č. XXXX kat. úz. N. S. zistil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľnosti parcely č. XX o výmere 675 m2 - zastavané plochy a nádvoria, stavby súp. č. XXXXXX v podiele 12/30 a žalovaná v podiele 18/30. So zrušením podielového spoluvlastníctva súhlasili ako žalobkyňa tak i žalovaná; medzi sporovými stranami bolo sporné reálne rozdelenie predmetnej nehnuteľnosti, keď žalobkyňa žiadala faktické rozdelenie nehnuteľnosti podľa veľkosti podielov na dva samostatné stavebné celky v zmysle projektu Delenie objektu L.Á. XX, G., vypracovaný autorizovaným architektom O..F..M.V.. O. A. N.. Žalovaná zase od počiatku tvrdila, že reálne rozdelenie nehnuteľnosti podľa veľkosti podielov na dva samostatné stavebné celky nie je možné a navrhla, aby súd spoluvlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti zrušil a nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej s povinnosťou výplaty podielu žalobkyni s tým, že žalovaná je disponovaná na výplatu podielu žalobkyni prísľubom banky vo veci zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie poukazoval na to, že môže zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo na základe zásad stanovených v § 142 Obč. zák. preto skúmal, či je možné predmetnú nehnuteľnosť podľa výšky spoluvlastníckych podielov rozdeliť medzi spoluvlastníčky. Nehnuteľnosti je možné deliť vertikálne, horizontálne aj kombinovane, pokiaľ z takéhoto delenia vzniknú samostatné stavebné celky podľa stavebného a katastrálneho zákona alebo bytové, resp. nebytové jednotky podľa zákona č. 182/1993 Z.z. Zo znaleckého posudku O.. F.. K. S., CSc. č. 002/2014 z 2. 6. 2014 mal súd prvej inštancie za preukázané, že pri variante I predmetná nehnuteľnosť nie je reálne deliteľná na dve samostatné stavby a pri variante II predmetná nehnuteľnosť nie je technicky deliteľná na dve samostatné stavby vertikálnymi rovinami v tvare lomenice za predpokladu dobudovania deliacich stien a nového schodiska, no stavba nie je deliteľná z hľadiska požiadavky samostatných vstupov do oddelených stavieb a nie je vyriešené rozdelenie samostatných prípojok inžinierskych sietí. Uvedená deľba si vyžaduje nemalé investičné náklady a v konečnom dôsledku treba myslieť na fakt, že nehnuteľnosť je národnou kultúrnou pamiatkou a toho času nie je vôbec zrejmé, či by Krajský pamiatkový úrad stavebné úpravy, resp. zmeny povolil. V prípade kombinovanej deľby by bolo možné priznať do vlastníctva podľa zákona č. 182/1993 Z.z. jednotlivé byty a nebytové priestory len približne podľa spoluvlastníckych podielov ( rozdiely vo výmere by bolo potrebné finančne kompenzovať a okolnosť existencie národnej kultúrnej pamiatky, pričom nie je zrejmé, či by Krajský pamiatkový úrad stavebné úpravy povolil ), avšak za predpokladu vybudovania inžinierskych prípojok pre skupinu bytov prislúchajúcich žalobkyni a osobitne pre skupinu bytov prislúchajúcich žalovanej. Išlo by o finančne nákladnú rekonštrukciu. Pri kombinovanej deľbe by pozemok musel zostať v podielovom spoluvlastníctve pri uzavretí dohody o spôsobe využitia ( pozemok v zadnej časti - terasa ). Na základe záverov znaleckého posudku O.. F.. K. S., U.. Č.. XXX/XXXX L. X.X.XXXX súd ustálil, že rozdeleniu predmetnej nehnuteľnosti podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov bránia vyššie uvedené objektívne prekážky ( nehnuteľnosť nie je reálne deliteľná na dve samostatné stavby, technické rozdelenie stavby si vyžaduje stavebné úpravy a vybudovanie prípojok inžinierskych sietí, čo vzhľadom na fakt, že sa jedná o národnú kultúrnu pamiatku nie je zrejmé, či by Krajský pamiatkový úrad úpravy povolil; pri kombinovanej deľbe by zas došlo k zásahu do existujúcich bytov a nebytových priestorov, k finančnej kompenzácii a v konečnom dôsledku k deľbe pozemku by vôbec nedošlo. Rozdeleniu predmetnej nehnuteľnosti bránia i subjektívne skutočnosti, spočívajúce v kontakte sporových strán, ktoré spolu už niekoľko rokov vôbec nekomunikujú a napriek tomu, že medzi stranami sú rodinné väzby, na obnovení komunikácie nemajú záujem. Preto ak by aj bolo možné nehnuteľnosť rozdeliť, do budúcna by existovala obava práve z hľadiska vzájomnej komunikácie smerujúcej k dohode, lebo tak ako nehnuteľnosť stojí a leží aj po jej rozdelení na dve samostatné stavby, vždy bude potreba riešenia spoločných záujmov vo vzťahu k nehnuteľnosti ( strecha, spoločné múry, užívanie pozemku a pod. ). 3/ S poukazom na postupnosť zákonných zásad, keďže ako súd prvej inštancie ustálil, rozdelenie predmetnej nehnuteľnosti nie je dobre možné, k vyporiadaniu dohodou sporových strán nedošlo, zaoberal sa súd prvej inštancie druhou zásadou prikázaním nehnuteľnosti za primeranú cenu jednej zo spoluvlastníčok. Súd nie je viazaný návrhmi sporových strán v zmysle zásady „ne eat iudex ultra petitum partium“, avšak musí mať na zreteli, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, musí vychádzať z výšky spoluvlastníckych podielov a to všetko tak, že podielové spoluvlastníctvo ako celok zruší a potom vykoná vyporiadanie. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že každá zo spoluvlastníčok užíva v predmetnej nehnuteľnosti jeden byt, ani že žalovaná sa o celú nehnuteľnosť stará, zabezpečuje a financuje jej rekonštrukciu a údržbu, zabezpečuje všetky práva a povinnosti, týkajúce sa nájmu bytov a nebytových priestorov, podáva daňové priznania. Príjmy z nehnuteľnosti podľa spoluvlastníckych podielov v časti podielu žalobkyne ukladá do súdnej zábezpeky na Okresnom súde Banská Bystrica ( z dôvodu absencie komunikácie ). Žalovaná od začiatku prejavila záujem o prikázanie nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva s povinnosťou výplaty primeranej náhrady žalobkyni, a to práve z dôvodu jej tvrdenia vyplývajúceho z iných súdnych konaní najmä pred Okresným súdom Bratislava I pod č.k. 9C/280/1992 v rámci ktorého niekoľkými znaleckými posudkami nebolo jednoznačne vyslovené, že reálna deľba je možná. Súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy, že žalobkyňa až v priebehu konania po vykonanom dokazovaní pripustila aj druhý resp. tretí spôsob vyporiadania, avšak podľa názoru súdu prvej inštancie len formálne, keďže neurobila konkrétny návrh ( prikázaním nehnuteľnosti do vlastníctva jedného zo spoluvlastníkov za primeranú peňažnú náhradu, resp. predaj nehnuteľnosti tretiemu subjektu a rozdelenie výťažku z predaja medzi spoluvlastníkov ), a to ešte podmienene pri splnení kumulatívnych podmienok, že hodnota nehnuteľnosti bude kontrolným znaleckým posudkom určená v reálnej výške zodpovedajúcej trhovej hodnote nehnuteľnosti a žalovaná preukáže, že je schopná a ochotná riadne a včas vyplatiť súdom stanovenú primeranú náhradu v peniazoch žalovanej, jednorázovo v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. 4/ Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a vyhodnotenia prejavu vôle sporových strán súd dospel k názoru, že žalovaná vlastní väčší spoluvlastnícky podiel ( 18/30 ), výlučne sa stará o nehnuteľnosť, túto udržuje a zhodnocuje, od začiatku konania prejavila nepochybný a jednoznačný záujem o prikázaní predmetnej nehnuteľnosti v celosti do jej výlučného vlastníctva s povinnosťou výplaty primeranej finančnej náhrady v prospech odstupujúcej spoluvlastníčky. Súd prvej inštancie nezistil žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by spoluvlastnícky podiel žalobkyne nevysporiadal v prospech žalovanej, o vyporiadaní rozhodol tak, že nehnuteľnosť prikázal v celosti do vlastníctva žalovanej a túto zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobkyni titulom finančnej náhrady v sume 460.000 €. Prvoinštančný súd uviedol, že podľa jeho názoru žalobkyňa od samého začiatku o predmetnú nehnuteľnosť neprejavila úprimný záujem, správala sa zištne, čoho dôkazom je návrh až po vykonanom dokazovaní, ktorý navyše ani nebol určitý, podmienený viacerými podmienkami ( kontrolným znaleckým posudkom, výplatou finančnej náhrady jednorázovo v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku ). Následne sa súd prvej inštancie zaoberal určením primeranej finančnej náhrady, ktorú by mala žalovaná vyplatiť ustupujúcej spoluvlastníčke - žalobkyni. Vychádzal z toho, že primeranou cenou by mala byť všeobecná cena, za ktorú by sa nehnuteľnosť mohla predať z voľnej ruky ( cena určená podľa ponuky a dopytu ), takže odstupujúci spoluvlastník za svoj podiel dostane taký finančný ekvivalent, za ktorý si môže zaobstarať podobnú nehnuteľnosť, resp. podiel, ktorý v tomto konaní stratil. Podľa záveru znaleckého posudku znalca O.. F.. K. S., U.. činí všeobecná hodnota nehnuteľnosti ako celku ( stavba aj pozemok ) 1.230.000 €. Žalobkyňa voči tomuto posudku vzniesla námietky a žiadala o vykonanie kontrolného znaleckého posudku. Žalobkyňa posudok znalca S. porovnávala so znaleckým posudkom č. 80/2006 z 25. 8. 2006 F.. M.. F. E. v konaní sp. zn. 9C/280/1992, v ktorom bola cena predmetnej nehnuteľnosti stanovená vo výške 47.100.000,- Sk ( 1.563.433 € ), čím sa cena nehnuteľnosti líši o 30 %. Súd prvej inštancie návrhu na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku vyhovel; kontrolný znalecký posudok vypracoval súdny znalec F.. Z. Ď., ktorý v ňom určil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti ako celku ( stavby a pozemku ) na 1.150.000 €. Žalobkyňa vzniesla námietky aj voči kontrolnému znaleckému posudku a žiadala vychádzať z posudku O.. F.. K. S., U.., ktorý použil totožné koeficienty, ako znalkyňa Ing. arch. F. E. v konaní sp. zn. 9C/280/1992. Súd prvej inštancie pri určovaní primeranej finančnej náhrady vychádzal zo znaleckého posudku F.. Z. Ď., ktorý určil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti ako celku ( stavby aj pozemku ) sumou 1.150.000 € z dôvodu, že práve tento znalecký posudok podrobne rozoberá podmienky ponuky a dopytu, kúpy a predaja porovnateľných nehnuteľností v danej lokalite na realitnom trhu v čase vyhotovenia posudku, pričom pre rozhodnutie súdu podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Keďže podiel ustupujúcej spoluvlastníčky je 12/30-ín, uvedený podiel z hodnoty 1.150.000 € činí 460.000 €, ktorý súd uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni ako primeranú finančnú náhradu v lehote 60 dní. Dĺžku lehoty na plnenie odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalovaná plnenie v prospech žalobkyne bude realizovať prisľúbeným bankovým úverom, ktorý si vyžaduje istý administratívny proces a čas, ako aj s prihliadnutím na komunikačné bariéry medzi sporovými stranami, ktoré okolnosti si vyžadujú väčší časový priestor. 5/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP. Vyjadril názor, že hoci ide o zrušenie podielového spoluvlastníctva na ktorom mali záujem obe sporové strany, úspešná v plnom rozsahu bola v konaní žalovaná, keďže od počiatku v konaní jednoznačne a nemenne tvrdila, že reálne rozdelenie nehnuteľnosti nie je možné a navrhla prikázať nehnuteľnosti do vlastníctva sebe, žalovanej, s povinnosťou vyplatiť primeranú náhradu žalobkyni. Aj v prípade kontrolného znaleckého posudku, uvedený dôkaz žalovaná nenavrhla, znalecký posudok O.. F.. K. S., U.. nenamietala. Pre rozhodnutie o trovách podľa ust. § 257 CSP nie sú splnené zákonné podmienky, rovnako tak nie sú splnené podmienky ani pre použitie § 255 ods. 2 CSP; z uvedených dôvodov zaviazal súd prvej inštancie na náhradu trov žalobkyňu. O trovách dôkazu, ktoré vznikli štátu, rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 470 ods. 2 CSP; na ich náhradu zaviazal žalobkyňu s tým, že o výške náhrady rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konania končí. O zriadení záložného práva rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 343 ods. 1, ods. 2, ods. 3 CSP. 6/ Predmetný rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa; jej odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanej plnú náhradu trov konania, tiež výroku, ktorým žalobkyni náhradu trov konania nepriznal a napokon proti výroku, ktorým zaviazal žalobkyňu zaplatiť trovy dôkazu štátu. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobkyňa v odvolaní poukazovala na to, že konanie o zrušenie podielového spoluvlastníctva sa riadi ust. § 142 Obč. zák., podľa ktorého môže súd zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo výlučne na základe zákonných zásad; preto nie je vecou návrhu účastníkov, resp. ich preferencie, akým spôsobom dôjde k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva. Skutočnosť, že žalobkyňa navrhovala reálnu deľbu nehnuteľnosti a že žalovaná navrhovala prikázať vec do jej vlastníctva s tým, že žalobkyni vyplatí primeranú odplatu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu o tom, ktorá zo strán mala plnú úspech vo veci. Spôsob vyporiadania určený súdom nie je vecou preferencie strán sporu, ale je stanovený zákonom, pričom súd je povinný vždy skúmať prípustnosť jednotlivých spôsobov v ustanovenom poradí, bez ohľadu na to, aký spôsob navrhujú strany sporu. Vyporiadanie je tak determinované výlučne možnosťou a účelnosťou toho - ktorého spôsobu a nie je ovplyvnené návrhmi strán. Keďže obe strany sporu, ako žalobkyňa tak i žalovaná, mali záujem na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, boli obe v spore úspešné v rovnakom pomere. To, že žalobkyňa trvala na preskúmaní zákonom primárne preferovanej možnosti vyporiadania, čo je aj tak povinnosťou súdu, jej nemôže byť kladené na ťarchu. Ani skutočnosť, že žalovaná reálnu deľbu od počiatku odmietala, nezbavovalo súd povinnosti skúmať túto možnosť vyporiadania. Žalobkyňa preto zastala názor, že súd prvej inštancie nesprávne pri rozhodovaní o trovách konania neaplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP, a teda vec nesprávne právne posúdil. Žalobkyňa ďalej nesúhlasila so záverom súdu, že v predmetnom prípade neprichádza do úvahy použitie ust. § 257 CSP. Súd mal skúmať, či v danom prípade neexistujú také dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. § 257 CSP. Žalovaná je názoru, že na jej strane sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania žalovanej. Správanie žalovanej počas existencie podielového spoluvlastníctva so žalobkyňou dosahovalo takú intenzitu zásahov do práv žalobkyne, ktoré vyústili do potreby zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo cestou súdu. Žalovaná úmyselne žalobkyni bránila v užívaní spoločnej veci, brala z nej úžitky a zároveň žalobkyni nevyplácala na ňu pripadajúci podiel, tiež ju vylučovala z akéhokoľvek rozhodovania o spoločnej veci. Správanie žalovanej, hoci nebolo priamym predmetom konania pred súdom prvej inštancie, vyšlo v rámci dokazovania najavo a súd ho mal pri rozhodovaní o trovách konania zohľadniť. Súd prvej inštancie tak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Zistené správanie žalovanej podľa názoru žalobkyne odôvodňuje aplikáciu ust. § 257 CSP a teda nepriznanie náhrady trov konania žalovanej. V prípade trov dôkazu štátu vytýkala žalobkyňa súdu prvej inštancie, že v rozhodnutí neuviedol príslušné ustanovenie zákona, o ktoré svoje rozhodnutie oprel. Preto považuje rozhodnutie súdu v tejto časti za nepreskúmateľné, čím súd prvej inštancie znemožnil žalobkyni uskutočniť jej patriace procesné práva, keďže tým porušil právo žalobkyne na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie mal pod trovami dôkazu zrejme na mysli trovy vykonaného kontrolného znaleckého dokazovania, t.j. posudku znalca F.. Z. Ď., ktoré iniciovala žalobkyňa. Súd prvej inštancie sa so závermi kontrolného znaleckého dokazovania stotožnil, keď svoje rozhodnutie oprel o cenu určenú práve týmto znaleckým posudkom. Žalobkyňa svojimi námietkami proti posudku F.. S. tak len upozorňovala na vady, ktoré bolo nutné odstrániť, ktorá skutočnosť jej nemôže byť na ujmu. Kontrolné znalecké dokazovanie teda nebolo vykonávané bezúčelne, resp. nadbytočne. Preto je žalobkyňa názoru že trovy štátu by mali nahradiť v rovnakom pomere obe strany sporu, keďže žiadna z nich vznik týchto trov nezavinila, ale vznikli v súvislosti s odstraňovaním vád vykonaného znaleckého dokazovania. Žalobykňa navrhovala v napadnutých častiach rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania a náhrada trov štátu bude rozdelená v rovnakom pomere medzi žalobkyňu a žalovanú. 7/ Na odvolanie žalobkyne sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach považuje za súladný so zákonom, náležite odôvodnený. Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že podanie návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva ešte neznamená, že žalujúca strana mala v spore úspech, ak súd na základe návrhu rozhodol. Návrh je iba realizáciou zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to nevyhovuje. Súd pritom nie je týmto návrhom viazaný z hľadiska úspechu v spore je preto podstatné, podľa ktorých zásad v ust. § 142 ods. 1 Obč. zák. súd rozhodol a aké boli postoje, názory a úkony strán sporu na aplikáciu jednotlivých foriem vyporiadania spoluvlastníctva. Zodpovedanie tejto otázky súčasne dáva odpoveď, či bolo potrebné vykonať toľko úkonov súdu za účelom objasňovania a skúmania možnosti podľa petitu žaloby, ktorý sa ukázal ako nedôvodný, čo vyvolalo aj bezdôvodné trovy tej strany sporu, v prospech ktorej napokon rozhodol súd. Súd tiež správny vyhodnotil, že to bola žalovaná, kto v priebehu celého konania nemenne tvrdila, že spoločná nehnuteľnosť sa reálne rozdeliť nedá; naopak žalobkyňa až do záverečných fáz súdneho konania nepožadovala nič iné, len zrušenie podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou. Postoj žalovanej má pritom historický aspekt. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9C/280/92 súd konal o žalobe vtedajšej spoluvlastníčky nehnuteľností, matky žalovanej, M.É. O. pôvodne proti matke žalobkyne A. M.; od 14. 3. 1995 bolo konanie vedené proti žalobkyni. Predmetné konanie sa skončilo uznesením súdu o zastavení konania zo dňa 20. 9. 2007 v dôsledku späťvzatia žaloby M.. O. z dôvodu skončenia jej vlastníctva ( s následkom plnej náhrady trov konania pre S.. G. ). V spomínanom konaní sa domáhali vtedajšie účastníčky konania vyporiadania zrušeného spoluvlastníctva iba formou rozdelenia spoločnej nehnuteľnosti na dve samostatné časti ( t.j. dva obytné domy ), hoci túto možnosť vylúčili znalci F.. M. H., F.. S. Y. M. O.. F.. S. E.. Orgány ochrany pamiatok sa v priebehu niekoľkoročného správneho konania o súhlas so stavebnými úpravami v dome na L. XX I. G. vyjadrili k možnosti rozdelenia veci negatívne. Pamiatkový úrad SR v rozhodnutí z 24. 10. 2013 a predtým aj krajský úrad v rozhodnutí zo dňa 30. 4. 2014 konštatovali, že z hľadiska ochrany pamiatkových hodnôt sú obe navrhované alternatívy stavebného delenia viac než problematické a de facto neprijateľné. Žalobkyňa v súdenej právnej veci sa domáhala zrušenia podielového spoluvlastníctva a jeho vyporiadania iba reálnym rozdelením veci; až v liste zo dňa 6. 2. 2011 súdu oznámila, že súhlasí aj s kombinovanou deľbou, t.j. rozdelením nehnuteľnosti na byty a nebytové priestory podľa súčasného stavu bez potreby vykonania akýchkoľvek stavebných zásahov do nehnuteľnosti a pozemku. Aj tento návrh bol nedôvodný, použitie tejto formy vyporiadania podielového spoluvlastníctva neprichádzalo do úvahy pre zlé vzťahy s S. G.. Podľa nálezu Ústavného súdu SR z 10. 4. 2008 sp. zn. IV.ÚS 23/08 pri posúdení možnosti rozdelenia nehnuteľnosti nemožno vychádzať len z technického či právneho hľadiska možnosti deľby nehnuteľnosti, ale je potrebné prihliadať i k iným okolnostiam, týkajúcich sa ďalšieho možného spolužitia účastníkov konania v jednom dome. Následne aj súd na pojednávaní dňa 9. 4. 2015 vyjadril názor o vylúčení prvého spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva, t.j. reálneho rozdelenia veci ( t.j. aj podľa kombinovanej metódy ). Až po tomto úkone súdu žalobkyňa zmenila podaním z 3. 11. 2016 petit, ale naďalej namietala výšku náhrady, ktorú má obdržať. Žalobkyňa tiež odmietla návrh žalovanej na mimosúdne vybavenie sporu. Pre úplnosť žalovaná poznamenala, že aj v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/280/92 súd dvakrát rozsudkami z 8. 2. 2000 a 6. 2. 2001 rozhodol o zrušení podielového spoluvlastníctva a vyporiadaní rovnakým spôsobom, akceptujúc stanovisko, že spoločná nehnuteľnosť nie je reálne deliteľná. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala, že splnila všetky podmienky pre tento spôsob vyporiadania v zmysle § 142 ods. 1 Obč. zák., nakoľko bola väčšinovou spoluvlastníčkou a o obytný dom v rámci reštitúcie sa starala jej matka M.. O. a od 16. 5. 2006 ona, žalovaná. Jej matka aj fyzicky prevzala nehnuteľnosť a v ďalšom období zabezpečovali a financovali všetky investície a stavebné opravy bez toho, aby žalobkyňa na ne prispela, dokonca konali aj proti jej vôli a všemožnému odporu. Žalovaná tak bola úspešná nielen čo do navrhovaného a súdom akceptovaného spôsobu vyporiadania ale aj jeho obsahovej stránky, neobstojí preto tvrdenie žalobkyne, že boli obe v predmetnom spore úspešné v rovnakom pomere. Žalovaná súhlasila s konštatovaním súdu, že žalobkyňa neprejavila úprimný záujem o spoločnú nehnuteľnosť a o túto sa zaujímala len z finančných dôvodov, t.j. dosiahnuť príjem z výnosov z nehnuteľnosti. Žalobkyňa pritom neakceptovala žiadne žalovanej vyúčtovanie výnosov z nehnuteľnosti. Dôkazom toho je, že žalobkyňa svoje nároky fiktívne postúpila vlastnej obchodnej spoločnosti BAMF, s.r.o. a tá viedla proti matke žalovanej a aj proti žalovanej vedie viac sporov o zaplatenie značne vysokých súm „zinkasovaného nájomného“ resp. „náhrady škody“ ani v jednom však nebola spoločnosť BAMF, s.r.o. úspešná. Napriek tomu tieto domnelé nároky žalobkyňa prezentuje ako dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanej. Žalovaná poukazovala na to, že súd pri rozhodovaní o trovách musí vziať do úvahy, prečo by mala žalovaná znášať náklady na svoje právne zastúpenie, keď ničím nezavinila ich vznik, poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3MCdo 5/2006. Takéto rozhodnutie by bolo nespravodlivé „vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod.“ ( rozhodnutie NS SR sp. zn. 6M Cdo 5/2011 ) za bezdôvodnú označila žalovaná vo vyjadrení aj námietku žalobkyne voči rozhodnutiu o povinnosti zaplatiť trovy dôkazu štátu; poukazovala na to, že podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodol iba o nároku na náhradu trov konania a až následne bude rozhodovať o výške náhrady trov konania, čo platí aj o trovách konania, ktoré vznikli štátu, t.j. až v následnom rozhodnutí sa budú špecifikovať jednotlivé trovy konania a ich výška. Žalovaná v súvislosti s námietkami žalobkyne ohľadom nákladov na vykonanie znaleckých posudkov označila postup žalobkyne v konaní za schizofrenický, keď najprv komplexne odmietla znalecký posudok O.. S., tento označila za nepoužiteľný a žiadala vykonať kontrolný znalecký posudok. Keď súd jej návrhu vyhovel a nový znalec určil všeobecnú cenu nehnuteľností nižšou sumou ako posudok O.. S., žalobkyňa kontrolný posudok F.. Ď. spochybnila, žiadala naň neprihliadať a za správny označila posudok O.. S.. Dokonca tvrdila, že kontrolný znalecký posudok F.. Ď. „sa javí ako zbytočný a nadbytočný“. Podľa žalobkyne by ale dôsledky takýchto účelových postupov v oblasti nákladov na tieto dôkazy mala znášať ona, žalovaná, hoci s postupom súdov a so znaleckými posudkami súhlasila bez výhrad. Žalovaná navrhovala v odvolacom konaní rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach potvrdiť. 8/ Na vyjadrenie žalovanej sa žalobkyňa vyjadrila písomne tak, ( č.l. 425, 426 spisu ) že zopakovala, že v zmysle § 142 ods. 1 Obč. zák. v prípade autoritatívneho zrušenia podielového spoluvlastníctva súdom, ak nedôjde k dohode spoluvlastníkov, tvorí právny rámec definujúci presne stanovené kritériá postupu súdu, pričom je zákonom dané aj preferované poradie spôsobov vyporiadania, čo podporila poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2M/Cdo/3/2004. Je povinnosťou súdu skúmať jednotlivé spôsoby vyporiadania v konkrétnom poradí a len v prípade, ak v poradí nadradený zo spôsobov nie je možný, môže súd pristúpiť k skúmaniu v poradí ďalšieho spôsobu. Ako prvú a zákonom preferovanú možnosť tak v danom prípade bolo potrebné skúmať reálnu deľbu predmetných nehnuteľností. V tomto smere súd vykonáva potrebné dokazovanie, pričom rozsah a spôsob dokazovania je v kompetencii súdu. Pre potreby posúdenia možnosti reálnej deľby stavby je zo strany súdu potom potrebné pribrať do konania znalca za účelom odborného posúdenia tejto možnosti vyporiadania. To, či v danom prípade postačoval jeden posudok, resp. bolo potrebných viac posudkov, nie je otázkou preferencie účastníkov, ale potreby zistenia materiálnej pravdy ohľadom otázky možnosti reálnej deľby predmetnej nehnuteľnosti. V tomto smere sú tak obe strany sporu zodpovedné za potrebu vykonania potrebného dokazovania a toto nemožno klásť na zodpovednosť len jednému z účastníkov. Preto nemôže obstáť argument žalovanej, že ona od počiatku konania tvrdila, že reálna deľba nehnuteľnosti nie je možná. Ano žalobkyňa, ani žalovaná ale ani súd nie sú oprávnení rozhodnúť bez znaleckého dokazovania o otázke reálnej deľby nehnuteľnosti. Žalobkyňa ďalej nesúhlasila s argumentom žalovanej, že zvolený spôsob vyporiadania bol logický, správny a spravodlivý, pretože žalovaná je väčšinovou spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Otázka spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva nemá a nemôže mať podľa žalobkyne vplyv na rozhodovanie o náhrade trov konania; navyše je tento argument žalovanej nepresný a nesprávny. Pomer vlastníctva k spoločnej veci ( menšinový alebo väčšinový ) nezakladá žiadny nárok ani neimplikuje spravodlivú požiadavku na prikázanie takejto spoločnej veci konkrétnemu spoluvlastníkovi. Súd síce posudzuje túto otázku na základe kritéria veľkosti spoluvlastníckych podielov a účelného využitia veci, ale na tieto kritériá má povinnosť len prihliadať. Jeho rozhodnutie však môže vychádzať aj z iných skutočností ( rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/1727/2006 ). Aj v tomto prípade bolo nutné dokazovaním zistiť, komu vec prikázať do vlastníctva a za akú odplatu, pričom dokazovanie nemožno ovplyvniť z vôle účastníkov, ale rozsah dokazovania vyplýva priamo zo zákona. Žalobkyňa zdôraznila, že žalovaná a aj jej právna predchodkyňa, eliminovali žalobkyňu z akejkoľvek formy nakladania s predmetnou nehnuteľnosťou. Žalovaná ju sama spravovala, rozhodovala o nej v celom rozsahu, neplnila si ani len základnú oznamovaciu povinnosť voči žalobkyni a požívala všetky úžitky z tejto nehnuteľnosti, aj nad mieru pripadajúcu na jej spoluvlastnícky podiel. Žalobkyňa fakticky nedisponovala žiadnymi právami spojenými s jej vlastníctvom. Keďže zo strany žalovanej a predtým jej matky dochádzalo k flagrantnému a permanentnému porušovaniu práv žalobkyne, ktorej tento stav zjavne vyhovoval, bola žalobkyňa nútená obrátiť sa na súd. správanie žalovanej tak bolo faktorom determinujúcim vznik predmetného sporu a potrebu rozhodnutia súdu, táto skutočnosť tak nemôže byť pričítaná na prospech žalovanej. Žalobkyňa záverom poukázala na stanovisko NS SSR sp. zn. Cpj/8/1972 zo dňa 8. 3. 1973, R 54/1973 podľa ktorého „iný je prípad, ak súd rozhodol o vyporiadaní inak, než bolo navrhnuté. Tu bude opodstatnené uvažovať, či by nebolo vhodné použiť § 142 ods. 2 O.s.p. V konaní o zrušenie spoluvlastníctva bude odôvodnené použitie § 150 O.s.p.“ Uvedené úvahy možno aplikovať aj napriek zmene právneho predpisu upravujúceho sporové konanie. V zmysle § 255 ods. 2 CSP je možné rovnako ako podľa predošlej právnej úpravy, pri čiastočnom úspechu vo veci náhradu trov konania pomerne rozdeliť, prípadne vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Taktiež v prípade § 157 CSP môže súd v prípadoch hodných osobitného zreteľa nepriznať náhradu trov konania, kedy nová právna úprava v podstate kopíruje predošlé znenie zákona. Žalovaná trvala na svojom odvolaní. 9/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP ( t.j. vo výroku o trovách konania žalobkyne, žalovanej a trovách dôkazu vzniknutých štátu ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 11/ Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 12/ Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 13/ V ust. § 255 ods. 1 CSP je premietnutá zásada úspechu v spore, ako základné kritérium priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci ( tiež zodpovednosť za výsledok sporu ) pritom súd skúma vždy čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci ( zásada zodpovednosti za výsledok sporu ) je charakteristická pre sporové konania ( akým je aj predmetná právna vec ) a uplatní sa tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane ( účelne vynaložené, preukázané ) trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Zásada úspechu v konaní sa vzťahuje aj na tie konania, kde súdy rozhodujú o spôsobe vyporiadania, napr. o vyporiadaní spoluvlastníctva ( ako v danej veci ), alebo napr. o vyporiadaní BSM. Je to tak preto, že strana v spore neúspešná mohla súdnemu konaniu predísť tým, že by sa sama dohodla na vyporiadaní. Ak napr. jedna zo strán navrhuje rozdelenie nehnuteľnosti ( žalobkyňa ) a druhá sporová strana trvá na tom, že si ponechá celú nehnuteľnosť a druhú stranu vyplatí ( žalovaná ), bude závisieť od výsledku sporu, komu súd dá z hľadiska práva a spravodlivosti za pravdu, pričom v danej právnej veci to bola žalovaná. Druhá strana sporu bude potom v podobe povinnosti uhradiť trovy konania znášať následky za to, že trvala na tom, aby vo veci rozhodoval súd. Navyše žalobkyňa v danej veci trvala úporne na reálnej deľbe spoločnej nehnuteľnosti napriek tomu, že strany sporu ( resp. ich právni predchodcovia ) už v minulosti viedli obdobný spor ( sp. zn. 9C/280/92 ), v ktorom boli opakovane produkované dôkazy, podľa ktorých reálna deľba spoločnej nehnuteľnosti nie je dosť dobre možná ( závery znaleckých posudkov, tiež stanoviská orgánov ochrany pamiatok, keďže spoločná nehnuteľnosť je národnou kultúrnou pamiatkou ), t.j. že spoločná nehnuteľnosť nie je reálne deliteľná. Z uvedeného dôvodu je odvolací súd názoru, že súd prvej inštancie v danej právnej veci pri rozhodovaní o trovách konania správne aplikoval ust. § 255 ods. 1 CSP, nakoľko to bola žalovaná, ktorá v konaní ( ale aj v období, ktoré predchádzalo tomuto konaniu ) zaujala taký postoj, s ktorým sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej stotožnil, a teda to bola žalovaná, kto dosiahol v konaní plný úspech. Je tiež nutné súhlasiť so žalovanou v tom, že neexistuje žiadny rozumný dôvod, prečo by ona mala znášať trovy konania, ktoré neiniciovala, v ktorom sa ale musela brániť, a to aj s pomocou advokáta, t.j. vynaložením nákladov okrem iného aj na právne zastúpenie. Rozhodnutie o trovách konania na základe ust. § 255 ods. 2 CSP tu podľa názoru odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko čiastočný úspech sa skúma vždy so zreteľom na uplatnený nárok a v danom prípade, ako už bolo uvedené v texte vyššie, žalobkyňa so svojím uplatneným nárokom ( reálnou deľbou spoločnej nehnuteľnosti ) v konaní neuspela. Súd prvej inštancie preto o náhrade trov konania správne rozhodol, keď žalobkyni ich náhradu nepriznal a naopak náhradu trov v plnom rozsahu priznal žalovanej. 14/ Zároveň odvolací súd konštatuje, že nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali podľa § 257 CSP žalovanej výnimočne náhradu trov konania nepriznať. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok ( § 255 CSP ) a znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania. Použitie ust. § 257 CSP teda negatívne dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, z ktorého dôvodu musí použite tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter. Samotné dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti zákon ( Civilný sporový poriadok ) bližšie nešpecifikuje. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu ich práva na súde a ich postoj v konaní. Odvolací súd takéto výnimočné okolnosti z obsahu spisového materiálu nezistil : pri okolnostiach, ktoré žalobkyňu viedli k podaniu žaloby v danej veci má význam zistenie o tom, či žalobkyňa pred podaním žaloby na súde navrhla žalovanej spoluvlastníčke zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva dohodou, a to spôsobom, ktorý uplatnila v žalobe na začatie konania a či dosiahla plný úspech vo veci. V prípade postoja strán v konaní prihliada súd na to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti, či sa v konaní snažili postupovať z procesného hľadiska účelne. Nutno tiež vziať do úvahy okolnosť, že by bolo nespravodlivé, aby tá strana sporu, ktorá dôvodne bránila svoje právo, nedostala náhradu trov konania, ktoré musela vynaložiť. Ustanovenie § 257 CSP by malo slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov, ktorú však odvolací súd v danom prípade nezistil, a teda nevidel dôvod na použitie ust. § 257 CSP. 15/ Pokiaľ ide o žalobkyni uloženú povinnosť nahradiť štátu trovy dôkazu, Civilný sporový poriadok neobsahuje ustanovenie obdobné k bývalému § 148 OSP, ktoré sa týkalo náhrady trov konania štátu. Štát, ktorý hradil trovy dôkazu, má ale v konaní rovnaké postavenie, ako každý iný subjekt, ktorému v súvislosti s dokazovaním vznikli trovy, a teda má rovnaké právo na ich náhradu. Bez ohľadu na chýbajúce ustanovenie, ktoré by upravovalo náhradu trov štátu v CSP, považuje odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie za správne a logické uložiť v danom prípade povinnosť nahradiť trovy štátu žalobkyni, podľa výsledku konania, t.j. § 255 ods. 1 CSP. 16/ Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, t.j. vo výrokoch o náhrade trov konania ( ich nepriznaní žalobkyni, ich priznaní žalovanej a o trovách štátu ), potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. 17/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, a žalovanej priznal právo na ich náhradu v rozsahu 100 %, keďže v odvolacom konaní bola úspešná v celom rozsahu žalovaná. O konkrétnej výške žalovanej priznaných trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP. 18/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).