Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/189/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109237502 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1109237502.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcov: X/ M. Z., D.. XX. XX. XXXX, N. G. X.. Č.. XX, G., X/ M. Z., D.. XX. XX. XXXX, N. G. X.. Č.. XX, G., obaja zastúpení advokátkou: JUDr. Eva Geleneky Hencovská, Bajzova ul. č. 2, Košice, proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s., Michalská ul. č. 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, o zaplatenie istiny 8. 441, 64 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. júna 2016, č. k. 24C/201/2009 - 359, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 5. 675, 02 eur s 8, 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5. 675, 02 eur od 26. 09. 2007 do zaplatenia a vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 1. 529, 01 eur s 8, 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1. 529, 01 eur od 26. 09. 2007 do zaplatenia p o t v r d z u j e . Žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 5. 675, 02 eur s 8, 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5. 675, 02 eur od 26. 09. 2007 do zaplatenia a zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 1. 529, 01 eur s 8, 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1. 529, 01 eur od 26. 09. 2007 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 34 ods. 1, 2, § 61a ods. 2, 3, § 134 ods. 1, § 136 ods. 1, § 139 ods. 5, § 158 ods. 1, 2, § 167 ods. 1, 2, § 168 ods. 1, 3, 4, § 169, § 170, § 171 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 151a, § 151b veta prvá, § 151h ods. 6, § 151ma ods. 3, 5, § 420 ods. 1, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 15 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, § 32 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a vecne čiastočnou dôvodnosťou podanej žaloby, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali voči žalovanému náhrady škody v sume 8. 441, 64 eur s príslušenstvom (žalobkyňa 1/ žiadala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej istinu 5. 675, 02 eur s príslušenstvom a žalobca 2/ sumu 2. 766, 61 eur s príslušenstvom) na tom skutkovom základe, že žalovaný sa v rámci dobrovoľnej dražby, vykonanej Dražobnou spoločnosťou, a.s., obohatil o žalovanú sumu na ich úkor, keďže sú deťmi vlastníka vydraženej nehnuteľnosti L.. M. Z. Z.., ktorému bola rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 11C/838/2002 a sp. zn. 12C/167/2004 uložená vyživovacia povinnosť voči nim, ktorú si však neplnil, z dôvodu ktorého si žalobcovia uplatnili svoje právo na zaplatenie dlžného výživného v exekučnom konaní. Poukázal na skutočnosť, že otcovi žalobcov 1/ a 2/ (L.. M. Z.) poskytol žalovaný na základe Zmluvy o úvere Č.. H. uzavretej dňa 15. 10. 2002 úver vo výške 1. 500. 000,- Sk (49. 790, 88 eur), súčasťou ktorej bola dohoda o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti vo vlastníctve dlžníka (otca žalobcov), zapísanej na Liste vlastníctva Č.. XXXX, katastrálne územie Š. a nakoľko sa dlžník počas trvania úverového vzťahu dostal do omeškania, pristúpil žalovaný ako záložný veriteľ k dobrovoľnej dražbe danej nehnuteľnosti, prostredníctvom Dražobnej spoločnosti, a.s., keď súdny exekútor (M.. N. C.) v rámci exekúcie zriadil exekučným príkazom zo dňa 06. 11. 2006 exekučné záložné právo a podaním zo dňa 26. 07. 2007 prihlásil zročnú pohľadávku žalobcov 1/ a 2/ na výživnom vo výške 254. 312, 70,- Sk (8. 441, 66 eur) a pohľadávku na bežné výživné do dobrovoľnej dražby, ktorej predmetom bol predaj zálohu (nehnuteľnosti), zaťaženej nielen záložným právom žalovaného, ale aj exekučnými záložnými právami s tým, že po skončení dražby, žalovaný listom zo dňa 26. 09. 2007 oznámil súdnemu exekútorovi L.. M.. N. C.Ť., že nehnuteľnosť L.. M. Z. Z.. bola vydražená za cenu 2. 750. 000,- Sk (91. 283, 28 eur), z ktorej boli zaplatené náklady Dražobnej spoločnosti, a.s. a zostatok sumy vo výške 2. 660, 293,- Sk (88. 305, 55 eur) si žalovaný ponechal ako úhradu pohľadávky, zabezpečenej Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti. Uviedol, že v konaní mal preukázané, že pohľadávka žalovaného ku dňu dražby predstavovala sumu 74. 855, 56 eur, pričom nehnuteľnosť bola vydražená za sumu 91. 283, 27 eur, keď dražobná spoločnosť, po odpočítaní nákladov dražby v sume 2. 977, 73 eur, žalovanému vyplatila sumu 88. 305, 55 eur a po odpočítaní pohľadávky žalovaného v sume 74. 855, 56 eur, žalovanému zostal výťažok v sume 13. 449, 99 eur, ktorý jeho pohľadávku prevyšoval, a ktorý bol povinný postupom podľa § 151ma ods. 5 Občianskeho zákonníka uložiť do notárskej úschovy v prospech žalobcov 1/ a 2/ ako záložných veriteľov. Poukázal na skutočnosť, že zo znenia U. Č.. XXXX ku dňu dražby nehnuteľnosti 30. 07. 2007 vyplýva, že žalovaný mal postavenie prednostného záložného veriteľa, nakoľko jeho záložné právo bolo na LV zapísané ako prvé v poradí, avšak bol povinný rešpektovať existenciu záložných práv ostatných záložných veriteľov, t. j. žalobcov 1/ a 2/ a spoločnosti AUBETONIK, s.r.o. K tvrdeniu žalovaného, že z LV vyplývalo a mal vedomosť len o exekučnom záložnom práve zriadeného k nehnuteľnosti v prospech žalobcu 2/ a mal pochybnosť o tom, či bolo zriadené aj v prospech žalobkyne 1/ uviedol, že túto pochybnosť mohol odstrániť nielen dopytom na súdneho exekútora L.. O.. C., ale mohol ju odstrániť aj vyžiadaním si U. Č.. XXXX, aktuálneho ku dňu dražby prostredníctvom dražobnej spoločnosti, alebo prostredníctvom D. M.. O. A., ktorá osvedčovala priebeh dražby s tým, že bez ohľadu na skutočnosť, či žalovaný mal vedomosť o existencii exekučného záložné práva zriadeného v prospech žalobkyne 1/, bolo jeho povinnosťou zložiť výťažok 13. 449, 99 eur, prevyšujúci uspokojenú pohľadávku 74. 855, 56 eur do notárskej úschovy už len z dôvodu existencie exekučného záložné práva, zriadeného v prospech žalobcu 2/. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že s poukazom na právny názor vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2Co/933/2014 mal za to, že žalobcovia 1/ a 2/ postavenie záložných veriteľov mali s tým, že v čase vykonania dražby dňa 30. 07. 2007 bol rozhodujúci stav, ktorý vyplýval z U. Č.. XXXX, v rámci ktorého bolo zapísané exekučné záložné právo nielen v prospech žalobcu 2/, ale aj žalobkyne 1/, a preto ak žalovaný po uspokojení svojej pohľadávky na základe dobrovoľnej dražby zo dňa 30. 07. 2007 nezložil hodnotu výťažku, prevyšujúcu zabezpečenú pohľadávku v prospech ostatných záložných veriteľov, ktorých záložné právo bolo riadne zapísané na LV, dopustil sa porušenia právnej povinnosti, vyplývajúcej mu z ust. § 151ma ods. 5 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho spôsobil žalobcom 1/ a 2/ nielen škodu (§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale sa aj na ich úkor bezdôvodne obohatil (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), nakoľko bez právneho dôvodu si ponechal sumu 13. 449, 99 eur, ktorú mal buď vrátiť pôvodnému vlastníkovi nehnuteľnosti L.. M. Z. Z.., alebo v prípade existencie iných záložných práv, mal postupovať v zmysle ust. § 151ma ods. 5 Občianskeho zákonníka, z dôvodu ktorého je tvrdenie žalovaného, že si sumu 13. 449, 99 eur ponechal na zabezpečenie svojej pohľadávky 74. 855, 56 eur (ktorá bola po skončení dobrovoľnej dražby uspokojená), právne neobhájiteľné. Uviedol, že žalobkyni 1/ vznikla v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného spočívajúcom v nezložení prevyšujúceho výťažku do notárskej úschovy a nárokom žalobkyne 1/ na uspokojenie jej pohľadávky na výživnom, ktorá bola predmetom núteného výkonu v rámci exekučného konania, vedenom súdnym exekútorom L.. O.. C. pod č. EX 1825/2005 škoda v sume 5. 675 eur a nakoľko žalovaný listom zo dňa 26. 09. 2007 súdnemu exekútorovi oznámil, že sumu 13. 449, 99 eur do notárskej úschovy v prospech žalobcov 1/ a 2/ nezloží, priznal žalobkyni 1/ aj úrok z omeškania vo výške 8, 5 % ročne zo sumy 5. 675 eur od 26. 09. 2007 do zaplatenia podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zamietnutie žaloby vo zvyšku odôvodnil súd prvej inštancie vecne nedôvodnosťou nároku žalobcu 2/, nakoľko si v konaní uplatnil nárok na náhradu škody v sume 2. 766, 61 eur s úrokom z omeškania vo výške 8, 5 % ročne zo sumy 2. 766, 61 eur od 26. 09. 2007 do zaplatenia, pričom však prihliadol na vyjadrenie súdneho exekútora zo dňa 18. 03. 2016, v ktorom uviedol, že medzičasom došlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu 2/ na výživnom v sume 1. 237, 06 eur, z dôvodu ktorého priznal žalobcovi 2/ nárok na náhradu škody v sume 1. 529, 01 eur s úrokom z omeškania vo výške 8, 5 % ročne zo sumy 1. 529, 01 eur od 26. 09. 2007 do zaplatenia. Poukázal na skutočnosť, že špecifickosť daného prípadu spočíva aj v tom, že v predmetnej veci nešlo o konkurenciu dvoch zmluvných záložných práv, ale o konkurenciu zmluvného záložného práva a exekučných záložných práv s tým, že ak vzniklo na zálohu viac záložných práv, na ich uspokojenie je rozhodujúce poradie ich registrácie v registri záložných práv počítaného odo dňa ich najskoršej registrácie alebo odo dňa ich registrácie v osobitnom registri, keď pri výkone záložného práva záložným veriteľom, ktorého záložné právo je v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv registrované ako prvé, sa záloh prevádza nezaťažený záložnými právami ostatných záložných veriteľov (§ 151ma ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka) a zároveň poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený v rozsudku sp. zn. 10Sžr/144/2012, „že správa katastra postupovala nesprávne, ak pri rozhodovaní vychádzala z ustanovenia § 151ma ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri výkone záložného práva záložným veriteľom, ktorého záložné právo je v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv registrované ako prvé, sa záloh prevádza nezaťažený záložnými právami ostatných záložných veriteľov. Zo žiadneho dôkazu nevyplývala skutočnosť, že by došlo k zániku zákonného záložného práva zriadeného podľa § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., nakoľko toto je viazané na nehnuteľnosť, a preto jej prechodom na právneho nástupcu na neho v plnom rozsahu prechádza. Uvedené zákonné záložné právo v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. slúži na zabezpečenie pohľadávok, ktoré má spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov, a ak sa nezriaďuje spoločenstvo, tak ostatní vlastníci bytov a nebytových priestorov voči vlastníkovi bytu alebo nebytového priestoru v dome“. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že v danom prípade došlo k stretu výkonu dvoch druhov záložných práv, t. j. záložného práva, vykonávaného záložným veriteľom - žalovaným, prostredníctvom dobrovoľnej dražby (§ 151m Občianskeho zákonníka a zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách) a exekučných záložných práv, zriadených k nehnuteľnosti v prospech žalobcov 1/ a 2/ a spoločnosti AUBETONIK, s.r.o. (§ 167 a nasl. Exekučného poriadku) s tým, že z aktuálneho výpisu LV č. 1910 vyplýva, že po skončení dobrovoľnej dražby dňa 30. 07. 2007 došlo k výmazu tiarch, ktoré spočívali v zriadení exekučného záložného práva v prospech žalobcov 1/ a 2/ a spoločnosti AUBETONIK, s.r.o. a nakoľko sa viaže na konkrétnu nehnuteľnosť, nebolo v danom prípade namieste, ak príslušný katastrálny orgán po skončení dražby vymazal z LV všetky exekučné záložné práva, nakoľko pre pohľadávky, pre ktoré bolo zriadené exekučné záložné právo, možno totiž vykonať exekúciu predajom nehnuteľnosti priamo aj proti neskoršiemu nadobúdateľovi nehnuteľnosti (§ 169 Exekučného poriadku), z dôvodu ktorého sa nestotožnil s námietkou žalovaného tvrdiaceho, že žalobcovia 1/ a 2/ nemohli mať postavenie záložných veriteľov, nakoľko im nedal súhlas na zriadenie exekučného záložného práva, a poukázal na názor odvolacieho súdu, že nielen žalovaný, ale aj žalobcovia postavenie prednostných záložných veriteľov mali. K charakteru záložného práva žalovaného uviedol, že bolo na príslušnom liste vlastníctva zapísané ako prvé v poradí a malo charakter zmluvného záložného práva (§ 151b ods. 1 Občianskeho zákonníka) z titulu uzavretia zmluvy o úvere s dlžníkom M. Z. Z.. a charakter záložného práva žalobcov 1/ a 2/ bol zabezpečovací v tom zmysle, že súdny exekútor z dôvodu uspokojenia ich pohľadávok voči rodičovi M. Z. Z.. na výživnom, pristúpil k zriadeniu exekučného záložného práva zexekvovaním nehnuteľnosti zápisom zriadenia exekučného záložného práva do katastra nehnuteľností s tým, že z listu vlastníctva zároveň vyplývalo zriadenie exekučného záložného práva aj v prospech spoločnosti AUBETONIK, s.r.o., so sídlom Bulharská 70, 821 04 Bratislava, IČO: 35 929 910, ktorá sa v rámci dobrovoľnej dražby dňa 30. 07. 2007 stala vydražiteľom nehnuteľnosti. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný v súdnom konaní neuviedol, či vzniesol námietky aj voči Exekučnému príkazu na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť č. k. EX 265/2006 - 26 zo dňa 26. 02. 2007 súdnym exekútorom M.. M. A.G., na uspokojenie pohľadávky oprávneného AUBETONIK, s.r.o., Bulharská 70, Bratislava, ktorá bola na liste vlastníctva zapísaná pod por. č. 5 Z 656/07. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že z hľadiska časovej hospodárnosti, v rámci písomného vyhotovenia rozsudku neuviedol ďalšie písomné a ústne vyjadrenia strán sporu, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, nakoľko ich uvedenie a právne vyhodnotenie by bolo vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nadbytočné, neefektívne a v rámci odôvodnenia tohto rozsudku aj nepodstatné s tým, že úlohou súdu nie je v odôvodnení uviesť všetky dôkazné prostriedky, ktoré boli v súdnom spore vykonané, ale iba tie, ktoré sú najpodstatnejšie, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní o opodstatnenosti žaloby a to tak, aby odôvodnenie súdu bolo presvedčivé a preskúmateľné (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a žalobcom 1/ a 2/ priznal náhradu trov konania, ktoré spočívajú v zaplatenom súdnom poplatku 392, 65 eur a v trovách právneho zastúpenia v sume 4. 190,16 eur. 2. Proti tomuto rozsudku v časti výrokov, ktorými súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 5. 675, 02 eur s 8, 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5. 675, 02 eur od 26. 09. 2007 do zaplatenia a vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 1. 529, 01 eur s 8, 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1. 529, 01 eur od 26. 09. 2007 do zaplatenia a rozhodol o náhrade trov konania, podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 361 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), a napokon z dôvodu, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (zrejme v napadnutej časti, pozn. odvolacieho súdu) a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie alebo zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietol, že súd prvej inštancie vychádzal v konaní z mylnej domnienky, že jeho pohľadávka ku dňu dražby predstavovala sumu 74. 855, 56 eur a po vykonaní dražby mu zostala suma 13. 449, 99 eur s tým, že pri svojich úvahách sa dopustil viacerých omylov, nakoľko jeho pohľadávka predstavovala sumu 74. 855, 56 eur ku dňu 04. 06. 2007, avšak nie ku dňu dražby. Poukázal na skutočnosť, že jeho hlavnou námietkou prestavujúcou v konaní dôvod pre zamietnutie žaloby v celom rozsahu spočívala v tom, že neudelil súhlas na zriadenie exekučného záložného práva, a teda žalobcovia nemohli mať postavenie záložných veriteľov s tým, že postup, ktorý viedol k zapísaniu exekučných záložných práv žalobcov je možné definovať ako obchádzanie zákona, pričom na uvedené exekučné záložné práva nebolo možné prihliadať pri rozvrhu z výťažku dobrovoľnej dražby a taktiež nie je možné na ich základe vyhovieť žalobe žalobcov. Namietol, že si súd prvej inštancie neosvojil jeho právnu argumentáciu, ktorá je zhodná s právnymi názormi prijatými v odbornej právnickej literatúre a v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky napriek tomu, že v konaní na judikatúrne závery viackrát poukázal a súd prvej inštancie bol s jeho relevantnou právnou argumentáciou oboznámený. Uviedol, že na základe výkladu právnych noriem (§ 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku) je zrejmé, že exekučné záložné právo je možné zriadiť, len ak záložný udelí súhlas s exekúciou a poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 20/05, III. ÚS 20/08 a sp. zn. III. ÚS 51/2014, z ktorých je zrejmé, súd prvej inštancie dospel v konaní k nesprávnym právnym záverom a vec nesprávne posúdil a aj nesprávne rozhodol, keď nepostupoval v súlade so zákonnou úpravou, dokonca postupoval práve v rozpore s ňou, ako aj v priamom rozpore s ustálenou judikatúrou, čím narušil princíp právnej istoty. Poukázal na skutočnosť, že na daný právny problém existuje ustálená zjednocujúca prax najvyšších súdnych autorít a napriek tejto skutočnosti, okresný súd nerozhodol v súlade so zjednocujúcou a ustálenou judikatúrou, i keď sa od nej môže odchýliť len v prípadoch, ktoré sa skutkovo a právne líšia, a to do takej miery, že táto miera odlíšenia plne odôvodňuje daný odklon, avšak pojednávaná vec nevykazuje žiadne skutkové alebo právne odchýlenie od vecí rozhodnutých v judikátoch a právny záver prijatý v judikatúre je možné (zároveň nutné) na predmetnú vec jednoducho priamo aplikovať. Vytkol súdu prvej inštancie, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je z celkového pohľadu neadekvátne a nedostačujúce, nakoľko v ňom argumentuje v rovine ničím nepodložených domnienok s tým, že ničím nepodloženou a zjavne nelogickou je práve úvaha okresného súdu, v zmysle ktorej „sa v čase existencie záložného práva vyžaduje súhlas záložného veriteľa na vznik či už iného zmluvného záložného práva, alebo zákonného záložného práva, či exekučného záložného práva“ je zjavne nelogický a je v rozpore nielen s ust. § 167 ods. 1 až 178 Exekučného poriadku, ale je aj v rozpore s ust. § 151k ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré výslovne počíta so vznikom viacerých záložných práv (či už zmluvných alebo iných), viažucich sa k tomu istému zálohu a to bez toho, aby sa vyžadoval súhlas ostatných záložných veriteľov", nakoľko právny záver ustálenej judikatúry nie je v rozpore s právnymi normami zachytenými v uvedených ustanoveniach a týchto ustanovení (zrejme výklad, pozn. odvolacieho súdu) si neodporuje s výkladom ustanovení § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý prijal, ako aj odborná právnická verejnosť a súdne autority. K argumentácii súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že z gramatického znenia ust. § 61a ods. 2 Exekučného poriadku a § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka výslovne vyplýva, že súhlas záložného veriteľa sa vyžaduje iba na vedenie exekúcie ako takej, teda nie na začatie exekúcie, či na zriadenie exekučného záložného práva k zálohu, poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 51/2014-42 zo dňa 01. 07. 2014, v ktorom uviedol, že „nedostatok tohto súhlasu nemožno ospravedlniť argumentáciou, podľa ktorej zriadenie exekučného záložného práva nie je spôsobom vykonania exekúcie. Aj § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka, ba i § 61a ods. 2 Exekučného poriadku bez akýchkoľvek pochybností hovoria o vedení exekúcie na záloh, teda o celom procese smerujúcom k nútenému vymoženiu judikovanej pohľadávky, nielen o konkrétnom procesnom úkone ako súčasti tohto procesu. Preto formalistický argument okresného súdu, že zriadenie exekučného záložného práva nie je spôsobom vykonania exekúcie, nemožno akceptovať." Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej poukázal na argumentáciu Ústavného súdu v prípade, ak postup okresného súdu nerešpektuje znenie zákonných ustanovení, nemôže všeobecný súd dikciu právnej normy ignorovať. 3. Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že nie sú dané odvolacie dôvody, na základe ktorých sa žalovaný domáha zrušenia a vrátenia veci prvoinštančnému súdu, resp. zamietnutia žaloby a navrhli rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu potvrdiť a zároveň si uplatnili nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedli, že podstatou odvolacích námietok žalovaného je, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona, z dôvodu ktorého sa argumentácia žalovaného o existencii procesnej vady (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.) nezakladá na tvrdeniach, že súd prvej inštancie porušil ustanovenia Civilného sporového poriadku upravujúce postup v občianskom súdnom konaní. Namietli, že žalovaný žiadnym spôsobom neozrejmil v čom má spočívať pochybenie súdu takého závažného charakteru, ktoré by zakladalo porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. K tvrdeniu žalovaného považujúceho za relevantnú skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil výšku pohľadávky ku dňu dražby uviedli, že podstatným bolo ustálenie výšky pohľadávky žalovaného ku dňu vykonania dražby, nakoľko k tomuto dátumu má byť zrejmá konečná výška pohľadávky, ktorá je zabezpečená záložným právom a ktorá má byť z výťažku uspokojená (§ 16 ods. 4 zák. č. 572/2002 Z. z.) s tým, že zákon jasne uvádza, že dňom zaplatenia a nie až dňom pripísania peňažných prostriedkov na účet veriteľa, tak ako to mylne prezentuje žalovaný. Poukázali na skutočnosť, že dražobník je tiež kedykoľvek počas konania dražby povinný oznámiť dlžníkovi aktuálnu výšku pohľadávky, jej príslušenstva a nákladov dražby, keď táto povinnosť je dražobníkovi stanovená s ohľadom na to, že dlžník môže vždy až do vykonania dražby splniť svoj dlh, čím môže odvrátiť konanie dražby, a preto je logickým záverom, že ku dňu vykonania dražby má byť veriteľom oznámená konečná výška pohľadávky, ktorú veriteľ požaduje, nakoľko dlžník ešte pred udelením príklepu môže túto pohľadávku uspokojiť a predísť tak dražbe. Uviedli, že zo Zmluvy o vykonaní opakovanej dražby uzatvorenej medzi žalovaným a Dražobnou spoločnosťou, a.s. jednoznačne vyplynulo, že pohľadávka, ktorá má byť z výťažku uspokojená v prospech žalovaného je 74. 855, 56 eur a pozostáva z istiny, úrokov, úrokov z omeškania ako aj poplatkov s tým, že odmena dražobníka predstavovala 2 % z ceny predmetu dražby z čoho vyplýva, že vo výťažku, ktorým sa mala pohľadávka žalovaného uspokojiť, už boli zahrnuté aj úroky, úroky z omeškania ako aj poplatky, a preto, ak by aj mala byť rozhodujúca konečná výška pohľadávky ku dňu pripísania peňažných prostriedkov na účet žalovaného, žalovaný si neoprávnene ponechal sumu vo výške 13. 449, 98 eur, ktorú napriek zákonom stanovenej povinnosti nezložil do notárskej úschovy a doposiaľ nie je zrejmé ako s peniazmi naložil. Poukázali na skutočnosť, že ak by výška pohľadávky veriteľa mala byť uspokojená ku dňu pripísania peňažných prostriedkov na účet veriteľa, tak za obdobie od 30. 07. 2007 do 09. 08. 2007, je pri úročení istiny fixnou úrokovou mierou 9, 95 % a sadzbou z úroku z omeškania 15 % výsledná dlžná suma vo výške 331, 59 eur (istina 48. 508, 81 eur úročená 9,5 % za obdobie od 30. 7. 2007 - 09. 08. 2007 = 132, 24 eur, úrok z omeškania 15 % zo sumy 48. 508, 81 eur za obdobie od 30. 07. 2007 do 09. 08. 2007 = 199, 35 eur), a ak by sa k uvedenému pripočítalo aj úročenie nezaplatených úrokov a poplatkov úrokovou sadzbou 15 % za uvedené obdobie, ktoré predstavuje sumu vo výške 1, 36 eur, konečná výška pohľadávky žalovaného by bola navýšená o 332, 95 eur. Uviedli, že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom dražby sa vydražila za cenu 91. 283, 27 eur, pričom po odpočítaní účelne a nevyhnutne vynaložených nákladov ostal zostatok výťažku vo výške 13. 449, 98 eur, ktorý prevyšoval žalovaným zabezpečenú pohľadávku, a ktorý mal žalovaný v zmysle zákona zložiť do notárskej úschovy, pričom si túto povinnosť nesplnil a ponechal si aj zvyšok výťažku vo výške 13. 449, 98 eur. K argumentácii žalovaného, že tieto prostriedky, ktoré neboli zabezpečené záložným právom si mal uplatniť bývalý vlastník predmetu dražby od dražobnej spoločnosti uviedli, že sú vyslovene účelové a zavádzajúce, pretože dražobná spoločnosť tieto prostriedky nemala k dispozícii, ale vyplatila ich na základe pokynu žalovaného priamo jemu, čo preukázateľne vyplynulo z vykonaného dokazovania. Poukázali na skutočnosť, že podľa zákona o dobrovoľných dražbách sa celý dražobný proces začína návrhom navrhovateľa, v danom prípade žalovaného, ktorý v podanom návrhu sám vyčíslil dlžnú pohľadávku, ktorá sa z výťažku mala uspokojiť s tým, že výšku ním vyčíslenej pohľadávky doposiaľ nespochybňoval a považoval ju za konečnú, z dôvodu ktorého je aj tento odvolací dôvod neopodstatnený. Namietli, že s argumentáciou žalovaného, že nemali v dôsledku absencie jeho súhlasu ako záložného veriteľa so zriadením exekučného záložného práva postavenie záložných veriteľov, sa vysporiadal Krajský súd v Bratislave vo svojom zrušujúcom uznesení s tým, že nesprávne právne posúdenie veci nemožno namietať iba preto, že sa súd nestotožnil so stanoviskom prezentovaným jednou z procesných strán, keď Nález Ústavného súdu, ktorý žalovaný v rámci svojej procesnej obrany citoval, nemôže byť automaticky vzťahovaný na prejednávanú vec. Poukázali na skutočnosť, že v čase začatia predmetného konania boli názory Ústavného súdu SR prekonané nálezom ÚS SR pod sp. zn. 1. ÚS 324/2010 (záložný veriteľ ako prednostný záložný veriteľ má mať najsilnejšie postavenie pri uspokojovaní svojich pohľadávok zo zálohu a toto právo by nemalo byť obmedzované ani záložnými veriteľmi so záložnými právami, ktoré vzniknú neskôr. Tento legitímny cieľ ale na druhej strane neznemožňuje a nemôže úplne znemožniť uplatňovanie práv ostatných veriteľov voči dlžníkovi (PL. ÚS 20/05). Z uvedeného vyplýva, že postavenie prednostného záložného veriteľa je pri výkone záložného práva jednoznačne posilnené, ale súčasne nemôže mať absolútnu povahu. Občiansky zákonník preto v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy upravuje postup, ktorým jeho základné právo obmedzuje s tým, že v prejednávanej právnej veci sa zároveň dobrovoľná dražba vykonávala na návrh žalovaného, a preto je jeho námietka, ktorou namieta neudelenie súhlasu na zriadenie exekučného záložného práva neopodstatnená, keď sa s ňou aj prvoinštančný súd dostatočne jasne a obsiahlo vo svojom rozhodnutí vysporiadal. Uviedli, že napadnuté rozhodnutie nenarúša nadobudnuté práva ani legitímne očakávania, pretože predchádzajúca právna úprava, na ktorú sa žalovaný odvoláva, nemohla takéto legitímne očakávanie vyvolať, nakoľko v rozhodnom čase ani neexistovala a žalovaný o nej nemohol mať vedomosť s tým, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že do práv žalovaného nebolo žiadnym spôsobom zasiahnuté, tieto neboli ani porušené, alebo obmedzené, nakoľko sám podal návrh na vykonanie dražby, sám si vyčíslil výšku pohľadávky, ktorá mala byť výťažkom z dražby uspokojená a nikto mu do toho nezasahoval a nikto mu v tom ani nebránil, keď práve naopak, žalovaný svojvoľne naložil so zostatkom výťažku, ktorý napriek zákonom stanovenej povinnosti nezložil do notárskej úschovy, ale si ho v celom rozsahu ponechal, pričom ani neuniesol dôkazné bremeno, a počas celého konania nebol schopný odôvodniť, čo ho oprávňovalo k opomenutiu zákonnej povinnosti zložiť preddavok do notárskej úschovy, a rovnako tak nedokázal vysvetliť ani to, ako tento zostatok použil. Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zároveň uviedli, že v konaní predložili a osvedčili, že súdna prax zastáva rovnaké stanovisko aké poňal súd prvej inštancie do odôvodnenia svojho rozhodnutia (nález ÚS SR pod sp. zn. I. ÚS 324/2010, nález ÚS SR II. ÚS 54/2012). 4. Žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobcov 1/ a 2/ k jeho odvolaniu doručené dňa 29. 12. 2016, sa k nemu nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. septembra 2017 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 6. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.), a preto sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalovaného v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený, resp. nepreskúmateľný. 7. K odvolacím námietkam žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa § 191 C. s. p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 205, § 193 C. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 8. K tvrdeniu žalovaného v podanom odvolaní, že rozhodnutie v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 9. V posudzovanej veci ide o v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudok zo dňa 09. septembra 2014, č. k. 24C/201/2009 - 264, ktorým žalobu žalobcov 1/ a 2/ zamietol, zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. júla 2015, č. k. 2Co/933/2014 - 305. 10. Zrušením pôvodného rozhodnutia sa vec vracia do stavu, aký tu bol pred vydaním rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto je súd povinný sa v ďalšom konaní nielen riadiť intenciami zrušujúceho uznesenia, ale je zároveň povinný naďalej postupovať podľa procesných predpisov. V konaní odstraňuje vytýkané nedostatky ale aj také, ktoré vytýkané neboli a ktoré v procesnom postupe zistí a po splnení dôkaznej povinnosti a vyhodnotení dokazovania, rozhodne znovu. 11. Nosným dôvodom (ratio decidendi) uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 31. júla 2015, č. k. 2Co/933/2014 - 305, ktorým bol v poradí prvý prvoinštančný rozsudok zrušený, bolo nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že sa žalobcovia 1/ a 2/ nestali záložnými veriteľmi, keďže oprávneným a povinným bol vzťah rodiča a dieťaťa a nie záložného veriteľa záložcu, pričom odvolací súd zároveň dospel k záveru, že právny názor súdu prvej inštancie, že záložné právo žalovaného k nehnuteľnosti zapísanej na U. S. Č.. XXXX bolo zriadené ako prvé, čím síce získal postavenie prednostného záložného veriteľa, a preto žalobca 2/ ani žalovaný nemali pri výkone záložného práva formou dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti postavenie prednostného záložného veriteľa, z dôvodu ktorého nebolo povinnosťou žalovaného odovzdať zvyšok výťažku do notárskej úschovy, je vecne nesprávny. 12. Súd prvej inštancie je názorom súdu vyššieho stupňa (§ 226 O. s. p., účinný do 30. 06. 2016 a podľa § 391 C. s. p. zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok účinný od 01. 07. 2016) viazaný a je povinný ho rešpektovať ako pri posudzovaní otázok hmotného práva, tak aj pri aplikácii procesných predpisov, iba pokiaľ sa pri novom rozhodovaní nezmenia poznatky o skutkovom deji prejednávaného prípadu natoľko, že na nový skutkový základ veci, nie je aplikácia právneho názoru odvolacieho súdu už možná. 13. Súd prvej inštancie sa po zrušení jeho v poradí prvého rozsudku týmto zákonným postupom dôsledne riadil a dospel k správnemu právnemu záveru, že žaloba žalobcov 1/ a 2/ je vo výroku, ktorým žalobe vyhovel dôvodná. 14. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku, ktorým žalobe žalobcov 1/ a 2/ čiastočne vyhovel, keď dospel k právnemu záveru, že žalovaný aj žalobcovia pri dražbe nehnuteľnosti mali postavenie záložných veriteľov, keď sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že postavenie záložných veriteľov žalobcovia 1/ a 2/ nemali z dôvodu, že im na zriadenie exekučného záložného práva súhlas nedal. 15. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s uvedeným právnym záverom súdu prvej inštancie a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za potrebné dodať, že v posudzovanej veci nebolo sporným, že žalovaný disponoval k draženej nehnuteľnosti zmluvným záložným právom (ako súčasť Zmluvy o úvere Č.. H. zo dňa 15. 10. 2002, t. j. Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve dlžníka, otca žalobcov 1/ a 2/ zo dňa 15. 10. 2002), ktorej vklad do katastra bol povolený pod S. XXXX/XXXX s tým, že na U. S. Č.. XXXX bolo v časti Ťarchy zapísané záložné právo podľa Zmluvy o zriadení záložného práva č. H. v prospech Československej obchodnej banky, a. s., Praha 1 - Nové Město, pod por. č. 5 je zapísané Z 1/07 - Exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva podľa Ex 1824/2005 - 40, 1825/2005 - 16 zo dňa 06. 11. 2006 od súdneho exekútora L.. N.. N. C., EÚ Košice, v prospech oprávneného: M. Z., D.. XX. XX. XXXX (žalovaný 2/) a pod por. č. 5 Z 656/07 - Exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti podľa EX 265/2006 - 26 zo dňa 26. 02. 2007 od súdneho exekútora M.. M. A., EÚ Bratislava, na uspokojenie pohľadávky oprávneného AUBETONIK, s. r. o., Bulharská 70, Bratislava, žalovaný bol teda tzv. prednostným a zmluvným záložným veriteľom, ktorý ako oprávnený a záložný veriteľ v dobrovoľnej dražbe uspokojil svoju pohľadávku predajom nehnuteľnosti dlžníka, ktorú založil pri poskytnutí úveru od žalovaného. 16. K argumentácii žalovaného, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní odignoroval právne názory prijaté v odbornej právnickej literatúre a v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky, čím porušil princíp právnej istoty odvolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 51/2014, ktorým došlo k zjednoteniu právnych záverov v otázke, či je možné zriadiť exekučné záložné právo na nehnuteľnosť, ktorá je už zaťažená skorším (zmluvným) záložným právom, bez súhlasu prednostného záložného veriteľa a vykonať exekúciu sa venoval jednotlivým odlišným názorom a priklonil sa k názoru uvedenému v uznesení sp. zn. III. ÚS 20/08, ktoré vychádzalo z plenárneho rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 20/05, keď plénum ústavného súdu nevyhovelo návrhu Generálneho prokurátora Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a Ústavný súd vtedy zdôraznil, že ak záložný veriteľ (bez postavenia oprávneného) nesúhlasí so súdnou exekúciou, nemožno ju viesť. Ústavný súd taktiež konštatoval, že cieľom § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka je zvýšená právna ochrana záložného veriteľa vo vzťahu k uplatneniu práva na exekučné konanie na veci zaťažené zálohom. Záložný veriteľ, ako prednostný veriteľ, má mať najsilnejšie postavenie pri uspokojovaní svojich pohľadávok zo zálohu, a jeho právo by nemalo byť obmedzované ani záložnými veriteľmi so záložnými právami, ktoré vzniknú neskôr. Tento legitímny cieľ ale na druhej strane neznemožňuje a nemôže úplne znemožniť uplatňovanie práv ostatných veriteľov voči dlžníkovi. Podľa pléna ústavného súdu obmedzenie rozsahu exekúcie vyplývajúce z ustanovenia § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka súvisí s hmotnoprávnou úpravou záložného práva (§ 151a a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorá posilňuje ochranu záložného veriteľa, a súčasťou ktorej je aj jeho súhlas s exekúciou na záloh. Tento súhlas tak treba považovať za súčasť vzniku práva na súdnu a inú právnu ochranu v exekučnom konaní, a za predpoklad na úspešné začatie a vedenie exekúcie. 17. Je nutné uviesť, že v Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto náleze vychádzal zo skutkového stavu, keď súdny exekútor po začatí exekučného konania na návrh oprávneného vydal upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie a povinný podal návrh na odklad exekúcie a na zastavenie exekúcie v časti zriadeného exekučného záložného práva v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s argumentáciou, že na zriadenie exekučného záložného práva zo strany súdneho exekútora neboli splnené zákonné podmienky, nakoľko na dotknutých nehnuteľnostiach bol totiž ako prednostný (zmluvný) zapísaný iný záložný veriteľ, pričom súdny exekútor od prednostného záložného veriteľa súhlas na zriadenie exekučného záložného práva nedostal (§ 61 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ, alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí) s tým, že Okresný súd návrhy na zastavenie exekúcie a odklad exekúcie zamietol s odôvodnením, že Občiansky zákonník ani Exekučný poriadok na vznik exekučného záložného práva nevyžadujú súhlas prednostného záložného veriteľa. Súd konštatoval zabezpečovací charakter zriadenia exekučného záložného práva, ako aj rovnaké právne účinky záložného práva vzniknutého z rôznych právom aprobovaných dôvodov, s poukazom na § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka. 18. V posudzovanej veci je však predmetom konania nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, ktorý sa na ich úkor obohatil tým, že napriek tomu, že jeho pohľadávka zabezpečená zmluvným záložným právom bola v dobrovoľnej dražbe uspokojená v celom rozsahu ako aj nevyhnutne a účelne vynaložené náklady v súvislosti s výkonom záložného práva, nezložil prevyšujúci výťažok z dražby zálohu vo výške 13. 449, 99 eur v prospech ostatných záložných veriteľov do notárskej úschovy a tento si v rozpore so zákonom ponechal, pričom v priebehu celého konania (pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní) neuviedol jediný právne relevantný argument, ktorým by svoj postup po uspokojení svojej pohľadávky voči dlžníkovi v celom rozsahu, právne akceptovateľným spôsobom obhájil. 19. Z dikcie ust. § 151 ma ods. 5 Občianskeho zákonníka totiž jednoznačne vyplýva povinnosť prednostného záložného veriteľa (žalovaného) zložiť sumu získanú výkonom záložného práva prevyšujúcu jeho pohľadávku zabezpečenú záložným právom po odrátaní účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom záložného práva do notárskej úschovy, ktorá sa ukladá v prospech ostatných záložných veriteľov a záložcu, ktorému sa zostatok sumy vydá až po uspokojení všetkých záložných veriteľov (žalobcov 1/ a 2/) s tým, že ide o osobitný druh notárskej úschovy, pri ktorej zložiteľ (uspokojený záložný veriteľ) nemá možnosť ďalej s pohľadávkou disponovať, avšak v konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, resp. žalovaný túto skutočnosť ani nenamietal, že si prevyšujúci výťažok z dražby ponechal, do notárskej úschovy ho nezložil, čím sa na úkor žalobcov 1/ a 2/ bezdôvodne obohatil. 20. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 21. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa rozsudku prvoinštančného súdu v jeho vyhovujúcej časti, a preto tento rozsudok v jeho napadnutej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobcom 1/ a 2/ úspešným v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).