Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/204/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109248579 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1109248579.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: F. Z., S.. XX.XX.XXXX, M. Z. Y.. Č.. XX, S. X. S. W., zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Peružek, spol. s r. o., Podzámska ul. č. 41a, Hlohovec proti žalovanému: Krajský súd v Bratislave, Záhradnícka ul. č. 10, Bratislava, o vydanie vecí, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 3. decembra 2014, č. k. 25C/318/2009- 297, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal vydania vecí zo žltého kovu evidovaných pod pol. 1 až 23 knihy trestných depozitov č. X/XX, nachádzajúcich sa v depozite Krajského súdu v Bratislave s výnimkou pol. č. 23, ktoré tvorili obsah výroku uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 11.08.2009, sp. zn. 4T/1/2003, ktorým súd v tejto časti zamietol jeho žiadosť o vrátenie vecí. Žalovanému súd prvej inštancie nepriznal právo na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie z obsahu trestného spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T/1/2003 zistil, že žalobca bol obvinený zo spáchania pokračovacieho trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 Tr. zákona, trestného činu nedovoleného ozbrojovania a falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a uzávery podľa § 175 Tr. zákona a z pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 Tr. zákona, ktoré boli spojené na spoločné konanie vedené pod Č.: Z.-XX/ OVVK-XXXX. Na základe domovej prehliadky v byte na R. Y.. Č.. XX W. M. dňa 04.12.2000 vydala v byte bývajúca M. M. veci špecifikované v zápisnici o vydaní veci Č.: Z.-XX/OVVK-XXXX na účely trestného konania, pričom ďalšie veci boli u nej zaistené v ten istý deň podľa § 21 zák. č. 171/1993 Z.z., rovnako tak ako boli zaistené u žalobcu podľa záznamu o zaistení veci Č.: Z.-XXXX, vydaného Krajským riaditeľstvom PZ, odbor kriminálnej polície, oddelenie násilnej kriminality v Bratislave. Žalobca bol uznesením Okresného súdu Bratislava I z 05.12.2000, č. k. 3Nt 152/2000 vzatý do väzby a mu väzba bola predĺžená na návrh krajského prokurátora uznesením Okresného súdu Bratislava I z 18.05.2001, sp. zn. 3Nt 639/2001 o šesť mesiacov, t. j. do 04.12.2001. Žalobca bol prepustený z väzby na slobodu uznesením prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave z 31.07.2001, č. k. 2Kv 709/2000-95. Počas trvania väzby vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania v Bratislave uznesením zo dňa 06.06.2001 pribral do konania znalcov z odboru psychiatrie na vyšetrenie duševného stavu žalobcu. Podľa záverov Súdne psychiatrického posudku U.. X.. S., G.. L. U.. X.. Z., G.. súdni znalci u žalobcu nezistili príznaky duševnej poruchy v užšom zmysle, t. j. psychózy, keďže sa jednalo o simuláciu duševnej poruchy. Žalobca sa v rámci výsluchu v trestnom konaní dňa 22.05.2002 vyjadril len vo vzťahu k veciam vydaným z bytu M. M. na R. Y.. Č.. XX W. M., konkrétne k pánskemu oblečeniu v jeho vlastníctve, ku kufríkom a slnečným okuliarom, pričom k šperkom sa nevyjadril. M. M. v rámci výpovede v trestnom konaní potvrdila, že so žalobcom, s ktorým mala milenecký vzťah cca 2 roky, bývala v byte na R. Y. Y.. Č.. XX W. M.. Žalobca si k nej presťahoval veci, ktoré potreboval, v igelitkách, pričom okrem svojich osobných vecí, si iné veci do bytu nedoniesol. Tieto veci mal uložené v skriniach v spálni, v rolldoroch. Svedkyňa nemala vedomosť o tom, či a kde bol žalobca zamestnaný a čo robil. Zhruba od leta 1998 dostávala od žalobcu predmety zo žltého kovu, pričom sám žalobca nosil na sebe veľa zlata, hrubé retiazky, tieto sa jej zdali nosené. Niekedy si žalobca šperky vyložil na parapet, nenosil totiž všetko zlato na sebe, menil ho. Pokiaľ išlo konkrétne o veci zo žltého kovu, zaistené a evidované pod položkami č. 1 až 23 knihy trestných depozitov, M. M. uviedla, že tieto neboli jej vlastníctvom. V trestnom konaní bola vypočutá i A. U. - vlastníčka záložne A.. Žalobcu poznala, keďže si u nej zakladal šperky zo zlata, celkovo predložil asi 5-6 kusov. Prichádzal vždy niečo založiť na jeden mesiac, asi 3 až 4 krát, pričom zlomkové zlato alebo hodinky nezakladal. Niektoré z vecí sa svedkyni zdali robené alebo dovezené zo zahraničia s iným znakom. Svedkyňa si nevedela spomenúť, či žalobca u nej kupoval aj nejaké šperky, snáď retiazky alebo prsteň s bielym očkom, povedomý jej bol aj náhrdelník, ale nevedela to potvrdiť s určitosťou. Vo výpovedi na hlavnom pojednávaní svedkyňa uviedla, že žalobca ako zákazník navštevoval jej záložňu často, kupoval a aj zakladal veci, a to zlaté predmety a retiazky, išlo o masívne zlato, bez puncu, vyrobené zlatníkom, nešlo teda o nové šperky, pričom do záložne chodil sám, jeden krát prišiel s blondínkou. Žalobca bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 20.02.2004, č. k. 4T/1/2003-3039 uznaný vinným zo spáchania pokračujúceho trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2, písm. b/, ods. 3 Tr. zákona ako obzvlášť nebezpečný recidivista, z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zákona, trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Tr. zákona a z pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona. Za to mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny. Žalobcovi súd zároveň uložil trest prepadnutia veci, a to zlatých predmetov evidovaných na Krajskej prokuratúre Bratislava v knihe trestných depozitov pod č. X/XX, ktoré boli uložené v depozite Krajského súdu v Bratislave pod pol. 1 až 30, keďže žalobca ich získal trestnou činnosťou. Na odvolanie žalobcu aj do výroku o uložení trestu prepadnutia vecí, konkrétne šperkov, ktoré mal na sebe počas zadržania pod položkou 23, keď dôvodil, že tieto neboli jeho vlastníctvom a mal ich zapožičané od priateľky, Najvyšší súd SR rozsudkom z 28.09.2004, sp. zn. 2To/28/2004 zrušil uvedený rozsudok krajského súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Mal za to, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by čo i len jedna vec uvedená v zozname spĺňala kritériá ust. § 55 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, podľa ktorého sa uloží trest prepadnutia veci, ktorú páchateľ získal trestným činom alebo odmenou zaň. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by žalobca získal predmety zo zlata trestným činom lúpeže, prichádzal do úvahy len postup podľa § 73 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona alebo § 80 alebo § 81 Tr. poriadku. Zároveň podľa mienky súdu výsledky dokazovania nepodporovali záver, že by uvedené veci zo žltého kovu patrili žalobcovi, keď práve naopak, z jeho odvolacích námietok alebo z podania L. W. vyplynulo, že časť vecí zaistených u žalobcu patrilo jej a nemali vzťah k trestnému činu. V nadväznosti na to L. W. požiadala listami z 24.08.2004 a z 18.01.2005 o vrátenie dvoch zlatých retiazok tvrdiac, že sú jej vlastníctvom, na ktorú skutočnosť poukazoval i žalobca v liste zo 16.03.2005. Následne L. W. v rámci informatívneho výsluchu dňa 23.08.2005 uviedla, že zlaté retiazky požičala niekedy v mesiaci november v roku 2000 žalobcovi a to tesne pred jeho vzatím do väzby, keďže ich potreboval ukázať v rodine M. pri žiadosti o ruku ich dcéry. Pri prvom výsluchu túto skutočnosť zamlčala domnievajúc sa, že jej retiazky budú vrátené a žalobcovi nechcela škodiť. Krajský súd v Bratislave nevyhovel žiadosti L. W. o vrátenie dvoch zlatých retiazok z depozitu Krajského súdu v Bratislave a uznesením z 31.08.2005, sp. zn. 4T/1/2003 jej žiadosť zamietol s tým, že ju poučil o možnosti uplatnenia jej nároku v občianskom súdnom konaní. Predmetné uznesenie súdu napadli sťažnosťou tak L. W., ako i žalobca, ten okrem iného dôvodiac i tým, že i on v rámci prípravného konania žiadal o navrátenie zlatých predmetov, keďže nebola preukázaná ich spojitosť s trestnou činnosťou, pričom v konaní pred súdom o ich vydanie výslovne nežiadal majúc za to, že mu budú veci automaticky vrátené. Najvyšší súd SR uznesením z 08.02.2006, sp. zn. 3To/120/2005 sťažnosť žalobcu a L. W. ako nedôvodné zamietol. Krajský súd v Bratislave vyhlásil opatrením z 10.04.2006 verejný opis vecí evidovaných pod pol. 1 až 30, ktoré boli zaistené pri domovej prehliadke a vyzval poškodených, aby sa prihlásili v lehote 6 mesiacov a následne listom z 22.11.2006 žalobcovi oznámil, že na verejnom zasadnutí bude v súlade s § 73 Tr. zákona rozhodovať o zhabaní zlatých predmetov zaistených pri domovej prehliadke a vyzval ho vyjadriť sa, či sa chce verejného zasadnutia zúčastniť. Krajský súd v Bratislave uznesením z 20.02.2007 rozhodol v súlade s § 299 Tr. poriadku a § 83 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona o zhabaní vecí evidovaných pod pol. 1 až 30 knihy trestných depozitov nachádzajúcich sa v depozite Krajského súdu v Bratislave s výnimkou dvoch retiazok pod pol. č. 23, pričom určil, že vlastníkom týchto vecí sa stáva štát. Mal za to, že vzhľadom na charakter trestnej činnosti, za ktorú bol žalobca odsúdený, tieto predmety nezískal legálnym spôsobom, ale v súvislosti s trestnou činnosťou. Žalobca toto uznesenie napadol sťažnosťou, v ktorej žiadal o vrátenie všetkých zhabávaných vecí, keďže tieto získal legálnym spôsobom pred spáchaním trestného činu lúpeže, za ktorý bol odsúdený. Najvyšší súd SR uznesením z 22.01.2008, sp. zn. 4Tost/11/2007 zrušil spomenuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 20.02.2007 z dôvodu, že žalobca nebol na verejné zasadnutie súdu riadne predvolaný. Zároveň uviedol, že veci, ktoré boli predmetom uznesenia, žalobca nezískal trestnými činmi lúpeže, za ktoré bol následne právoplatne odsúdený, keďže také veci boli vydané poškodeným. Najvyšší súd mal za to, že neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi zhabávanými vecami a trestnými činmi, za ktoré bol žalobca odsúdený. Po vrátení veci na verejnom zasadnutí krajského súdu dňa 07.10.2008 žalobca v rámci výsluchu uviedol, že niektoré z vecí špecifikovaných pod pol. 1 až 30 mal na sebe v čase zadržania a tieto mu boli odňaté, išlo o všetky zlaté šperky pánskeho charakteru. V ďalšom sa nevedel vyjadriť k predchádzajúcej výpovedi z 22.05.2002, v ktorej nepotvrdil svoje vlastnícke právo i k šperkom, hoci ho deklaroval vo vzťahu k pánskemu oblečeniu. Zlaté predmety získal legálne kúpou, na rôznych miestach, bez toho, aby si to bližšie pamätal. Na predmetnom verejnom zasadnutí krajský súd rozhodol uznesením o zamietnutí návrhu prokurátora na zhabanie zlatých predmetov pod pol. 1 až 30 knihy trestných depozitov č. X/XX, ktorého vecnú správnosť potvrdil Najvyšší súd SR uznesením zo 04.03.2009, sp. zn. 3Tost/14/2008, v ktorom okrem iného uviedol, že keďže okolnosti prípadu a charakter trestnej činnosti žalobcu vzbudzujú pochybnosti o legálnom nadobudnutí vecí, do úvahy pripadá postup podľa § 98 ods. 1, 2 Tr. poriadku. Žalobca žiadosťou z 24.06.2008 opätovne požiadal o vrátenie vecí zo žltého kovu. O tejto sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením z 11.08.2009 tak, že žalobcovi vydal veci evidované pod pol. 24 až 30 knihy trestných depozitov č. X/XX, keďže tieto boli u žalobcu zaistené a následne prevzaté podľa § 79a Tr. poriadku a v časti vydania vecí pod pol. 1 až 23 knihy trestných depozitov č. X/XX jeho žiadosť zamietol, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že išlo o veci vydané inou osobou ako žalobcom a pri žalobcovi existovali dôvodné pochybnosti o vlastníckom, prípadne inom práve k týmto veciam. Predmetné uznesenie napadol žalobca sťažnosťou dôvodiac, že veci boli zaistené v byte jeho bývalej družky ako veci jemu patriace, tieto nadobudol kúpou v záložniach a od známych a preto nemá o ich kúpe žiaden doklad. K veciam sa nevyjadroval v rámci výsluchu dňa 22.05.2002, pretože bol v zlom psychickom stave. Krajský súd v Bratislave uznesením zo 14.10.2009 sťažnosť žalobcu zamietol. Mal za to, že neboli dôvody na vrátenie vecí evidovaných pod pol. č. 1 až 23 knihy trestných depozitov č. X/XX, keďže M. M., na ktorej výpoveď žalobca poukazoval, pri vydávaní vecí nepovedala, že by patrili žalobcovi. Zároveň samotný žalobca vo svojej výpovedi v prítomnosti právneho zástupcu uviedol, že k šperkom sa nebude vyjadrovať, ale ostatné veci a to pánske oblečenie, jasne označil za svoje vlastníctvo a to s presným opisom, rovnako ako aj kufrík bordovej a čiernej farby a slnečné okuliare so zelenými sklami a hnedými ušnicami. Ťažko možno potom uveriť, že by žalobca vedel v zlom psychickom stave presne označiť ako svoje vlastníctvo šatstvo a iné veci, ale nevedel sa vyjadriť k šperkom a označiť ich. Zo záznamu z knihy trestných depozitov č. X/XX, sp. zn. 2Kv 709/00 súd prvej inštancie zistil, že v nej boli evidované pod pol. č. 1 až 23 tie predmety zo žltého kovu, ktorých vydania sa žalobca domáhal v prejednávanej veci. Krajský súd v Bratislave uznesením z 18.10.2012, č. k. 4T/1/2003-3305 opravil nesprávnosť výroku uznesenia z 11.08.2009 v časti týkajúcej sa knihy trestných depozitov, ktorá bola nesprávne označená ako č. X/XX, hoci má správne znieť č. X/XX. Zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19C/64/2006 súd prvej inštancie zistil, že L. W. ako žalobkyňa sa domáhala proti Krajskému súdu v Bratislave vydania vecí - dvoch retiazok zo žltého kovu totožných s tými pod pol. 23 knihy trestných depozitov č. X/XX z depozitu krajského súdu tvrdiac, že je ich vlastníčkou. Okresný súd rozsudkom z 29.03.2010, č. k. 19C/64/2006-78 jej žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala vlastnícke právo k týmto zlatým retiazkam, keďže v jej samotných vyjadreniach o spôsobe nadobudnutia šperkov sa vyskytli rozpory. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 23.02.2011, č. k. 4Co/264/2010 uvedený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že šperky, ktorých vydania sa v konaní domáha, nepochádzali z trestnej činnosti, zakúpil ich ešte v rokoch 1997 až 2000 v rôznych záložniach a zlatníctvach, najmä v záložni u A. U. a to konkrétne veci evidované pod pol. č. 1, 2, 4, 15, 16 a 17. Pokiaľ išlo o šperk pod pol. 13, ten zakúpil v klenotníctve V. v Bratislave a pri zakúpení bol jeden jeho článok poškodený, ostatné veci nakupoval nielen v Bratislave, ale i v Žiline a Trenčíne, bližšie konkrétnosti vzhľadom na odstup času nevedel. Pokiaľ išlo o zlato evidované pod položkou č. 23, to bolo podľa neho vlastníctvom L. W., od ktorej ho mal zapožičané a počas zatknutia ho mal na sebe. Dámske šperky nakupoval pre družku, bez ich ďalšieho darovania, bola to len forma investície. Hoci sám nebol zamestnaný a nemal živnosť, finančné prostriedky na nákup šperkov získal rôznou zárobkovou činnosťou, predajom vecí alebo sprostredkovaním obchodov, všetko legálnym spôsobom. Veci sa pôvodne nachádzali v byte M. M., na R. Y.. Č.. XX W. M., keďže spolu žili v tom čase v jednej domácnosti, boli uložené v spálni, v skrini rolldor, časť vecí sa nachádzala v šperkovnici a časť bola voľne položená. Pokiaľ išlo o kúpnu cenu jednotlivých predmetov, žalobca ju uviedol orientačne od cca 33,19 eur po 829,85 eur, pokladničnými blokmi nedisponoval. Žalobca v rámci verejného opisu vecí vyhláseného Krajským súdom v Bratislave o vydanie vecí nežiadal, keďže o ňom nemal vedomosť a v tom čase sa už nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody. Prvýkrát si uplatnil nárok na vydanie vecí po ich zhabaní v rámci sťažnosti proti uzneseniu súdu z 20.02.2007. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Podľa súdu prvej inštancie žalobca spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti nepreukázal existenciu vlastníckeho práva k predmetom zo žltého kovu pod pol. 1 až 22 knihy trestných depozitov č. X/XX, resp. pri položke č. 23 existenciu práva oprávnenej držby. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že vo vyjadreniach samotného žalobcu sa vyskytli v súvislosti s vecami, ktorých vydania sa domáha, viaceré nezrovnalosti. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca 1/ v rámci výsluchu v trestnom konaní v dňoch 05.12.2000 a 22.05.2002 sa k šperkom vôbec nevyjadroval, hoci k ostatným veciam a to k pánskemu oblečeniu, kufríku bordovej a čiernej farby, slnečným okuliarom so zelenými sklami a hnedými ušnicami sa podrobnejšie vyjadril, dokonca aj ich opisom, 2/ neskôr sa vyjadril len k pôvodu šperkov s tým, že tieto nepochádzajú z trestnej činnosti a boli získané legálne (viď sťažnosť žalobcu proti uzneseniu krajského súdu z 20.02.2007, v ktorej si prvý krát uplatnil na veci nárok), 3/ uvádzal, že šperky získal kúpou na rôznych miestach bez bližšieho upresnenia, keďže si to už nepamätal (viď výpoveď žalobcu na verejnom zasadnutí krajského súdu dňa 07.10.2008), 4/ následne žalobca uviedol, že šperky zakúpil v rôznych záložniach a od známych, preto nemá o ich kúpe žiaden doklad (viď sťažnosť žalobcu z 10.09.2009 proti uzneseniu krajského súdu z 11.08.2009), 5/ uvádzal, že zlato zakúpil v záložniach a obchodoch, bez toho, aby sa pamätal kde konkrétne, pričom v rámci výsluchu v prejednávanej veci už konkrétne označil záložňu svedkyne A. U. a zlatníctvo V. v Bratislave ako miesta, v ktorých zakúpil jednotlivé šperky a spomenul i iné obchody v Žiline a Trenčíne. Žalobca teda s odstupom času vo svojich výpovediach podával čoraz detailnejšie informácie ohľadne spôsobu a miesta nadobudnutia vecí zo žltého kovu, dokonca uviedol aj orientačnú cenu jednotlivých vecí, hoci v kratšom časovom odstupe od zaistenia vecí sa na tieto podrobnosti nepamätal. Súd prvej inštancie dodal, že sa javí ako málo pravdepodobné, že by si žalobca s takým časovým odstupom spomenul na konkrétny pôvod toho - ktorého šperku, dokonca vedel ustáliť i jeho približnú cenu. Výpoveď žalobcu preto súd prvej inštancie nepovažoval za dôkaz o jeho právnom titule vo vzťahu k predmetným zlatým šperkom. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne A. U. súd prvej inštancie uviedol, že svedkyňa bola vypočutá už v trestnom konaní a to v roku 2000 a 2001, pričom v súvislosti s vecami, vydania ktorých sa žalobca domáha, sa nevedela s určitosťou vyjadriť, ktoré z nich si žalobca v jej záložni zakúpil. Viaceré z vecí sa svedkyni síce zdali z nejakého dôvodu povedomé, ale svedkyňa napokon vždy uzavrela, že ich pôvod nevie s určitosťou potvrdiť (viď výpoveď svedkyne na č. l. 132). Následne svedkyňa s odstupom času 13 rokov od výpovede v trestnom konaní pri označených šperkoch vyhlásila s maximálnou určitosťou, že ide o veci, ktoré si žalobca u nej v záložni zakúpil, ktoré vyhlásenie zmenila až po konfrontácii s obsahom jej predchádzajúcej výpovede a uviedla, že „si veci vybavila“ a dokáže len s istotou na 90 % potvrdiť kúpu označených šperkov žalobcom. Okrem toho sa vo výpovedi svedkyne vyskytli aj iné nezrovnalosti, ako napr. žalobca nakupoval šperky pre svoju družku, ktorá s ním prišla do záložne 3 až 4 krát, pamätala si ho práve preto, lebo s ním prišla jeho družka, blondínka, pričom v trestnom konaní vypovedala, že s ním prišla nejaká blondínka len 1 krát, ako i to, že sa žalobca nevyjadroval k dôvodu kúpy šperkov, len raz uviedol, že sú určené pre syna. Svedkyňa zároveň uvádzala i nové dovtedy neznáme okolnosti týkajúce sa gravírovania šperkov, konkrétne, že ju žalobca pri 80 % zakúpených šperkov žiadal aj o zabezpečenie gravírovania na šperkoch a teda ona sama oslovila zlatníka za týmto účelom, pričom v trestnom konaní sa ku gravírovaniu šperkov nevyslovovala, resp. vyjadrila sa tak, že žalobca si mohol dať vygravírovať a šperky upraviť v okolitých zlatníctvach. Zohľadniac komplexne výpoveď svedkyne a posúdiac ju i so zreteľom na jej výpoveď v trestnom konaní súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že jej výpoveď vyznieva nedôveryhodne a vo vzťahu k veciam zo žltého kovu, ktorých vydania sa žalobca domáha, nepreukazuje existenciu jeho vlastníckeho práva k nim. Pokiaľ ide o svedkyňu M. M. X. (pôvodne M. M.), tá pred podaním vlastnej svedeckej výpovede potvrdila vedomosť o predmete konania získanú od žalobcu, ktorý jej zaslal zápisnicu z pojednávania súdu prvej inštancie, ako aj písomné podanie jeho právneho zástupcu z 30.09.2011, v ktorom tento nielen špecifikoval šperky, ktorých vydania sa žalobca domáha, ale i dôvody na ich vydanie. Zároveň jej žalobca zaslal vzor čestného vyhlásenia s vopred napísaným textom, v ktorom mala potvrdiť, že žalobca je vlastníkom šperkov. Z týchto okolností je podľa názoru súdu prvej inštancie zrejmé, že svedkyňa získala detailnú vedomosť o predmete konania pred podaním svedeckej výpovede, pričom ju získala od žalobcu ako osoby, ktorá navrhla jej výsluch a v prospech ktorej mala svedčiť. Súd prvej inštancie tieto skutočnosti zohľadnil a dospel k záveru, že preukazujú ovplyvnenie svedkyne zo strany žalobcu, v dôsledku čoho jej výpoveď nemožno považovať za objektívnu a nestrannú. Naviac, svedkyňa vo svojej výpovedi nevedela uviesť pôvod vecí zo žltého kovu, t. j. nemala priamu vedomosť o tom, akým spôsobom žalobca tieto veci nadobudol, získal alebo obstaral, keď ho nikdy nevidela veci kupovať alebo obstarávať, mala len od neho sprostredkovanú informáciu, že by mal byť vlastníkom týchto vecí. Jej výpoveď teda podľa súdu prvej inštancie rovnako nepotvrdila existenciu vlastníckeho práva žalobcu k predmetným veciam. Za taký dôkaz nemožno považovať ani dodatočne žalobcom predložené čestné prehlásenie svedkyne z 12.09.2013, o ktorom svedkyňa súd prvej inštancie informovala pri svojej výpovedi, že jej ho vopred zaslal žalobca. Pokiaľ ide o šperky evidované pod pol. 23 knihy trestných depozitov, súd prvej inštancie uviedol, že z výsledkov konania pod sp. zn. 19C/64/2006 vyplynulo, že L. W. označujúca sa za vlastníčku týchto šperkov nepreukázala existenciu vlastníckeho práva k nim, o čom mal vedomosť i žalobca, ktorý odvodzoval právo oprávnenej držby k šperkom od práva L. W.. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca mal od počiatku vedomosť o pochybnostiach vzťahujúcich sa k vlastníckemu právu L. W. k šperkom evidovaným pod pol. č. 23 knihy trestných depozitov č. X/XX, keďže tieto jej v rámci trestného konania neboli vydané ako oprávnenej osobe a neboli jej vydané ani následne v rámci občianskeho súdneho konania. Vzhľadom na to je spochybnený i nárok žalobcu, ktorého súd prvej inštancie nemohol považovať so zreteľom na objektívny stav za ich oprávneného držiteľa alebo osobu, ktorá vec požičanú od L. W. ako nevlastníčky oprávnene užíva. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že upustil od vykonania dokazovania fyzickým predložením vecí zo žltého kovu, ktoré sú označené pod pol. 1 až 23 knihy trestného depozitov č. X/XX nachádzajúcich sa v depozite Krajského súdu v Bratislave a ich opoznaním, keďže dokazovanie v tomto smere považoval vzhľadom na vykonané dokazovanie za nadbytočné, nehospodárne a pre rozhodnutie o veci nepotrebné. Podľa súdu prvej inštancie rozhodujúcou skutočnosťou vo veci je preukázanie vlastníckeho alebo iného práva žalobcu k veciam a nie to, či žalobca veci, vydania ktorých sa domáha, aj skutočne opozná alebo nie. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jeho postavenie v občianskom súdnom konaní a v trestnom konaní. Nemožno porovnávať jeho výpovede v civilnom a v trestnom konaní, keďže v trestnom konaní mal postavenie podozrivého/ obvineného/obžalovaného/odsúdeného. Nie je možné preberať jeho výpovede z trestného konania, v ktorom mal iné procesné postavenie ako v civilnom konaní. Podľa žalobcu sú všetky dôkazné prostriedky rovnocenné, teda aj výpoveď účastníka konania musí byť rovnocenná, napr. s listinným dôkazom. Ďalej žalobca v odvolaní poukázal na výpovede svedkýň M. M., A. U. a L. W., pričom podľa neho výpovede týchto svedkýň preukazujú dôvodnosť jeho nároku. 5. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil skutočný stav veci a vec po právnej stránke správne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje v odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 7. K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že neexistuje žiadny zákonný dôvod na to, aby nemohli porovnať výpovede žalobcu v trestnom konaní a v občianskom súdnom konaní. Práve naopak, pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na vydanie vecí a najmä pre zhodnotenie pravdivosti jeho tvrdení o vlastníckom práve k jednotlivým veciam, vydania ktorých sa domáhal, bolo nevyhnutné vziať do úvahy aj jeho výpovede urobené v trestnom konaní. Pokiaľ ide o svedecké výpovede M. M. X., A. U. L. L. W. odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku veľmi podrobne a presvedčivo s výpoveďami týchto svedkýň vysporiadal a odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že výpovede týchto svedkýň nepreukazujú vlastnícke právo žalobcu k predmetným šperkom a ani iné jeho právo s týmito šperkami disponovať. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na str. 10, 11, 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku. 8. Žalobca podaním z 02.02.2015 (č. l. 309) odvolanie doplnil tak, že namietol, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže súd prvej inštancie ho nepredvolal na pojednávania, hoci o to žiadal. V prvom rade treba uviesť, že lehota na podanie odvolania začala žalobcovi uplynula dňom 20.01.2015, pričom doplnenie odvolania bolo podané na poštu až dňa 03.02.2015, teda až po uplynutí odvolacej lehoty. Odvolací súd preto nebol povinný na doplnenie odvolania prihliadnuť. Odvolací súd napriek tomu uvádza, že žalobca bol v priebehu konania vo výkone trestu odňatia slobody, pričom v podaní z 22.05.2014 (č. l. 255) výslovne uviedol, že žiada, aby súd prvej inštancie vo veci konal v jeho neprítomnosti za účasti jeho právneho zástupcu. Rovnakú požiadavku obsahuje aj podanie žalobcu zo 16.03.2011 (č. l. 39). V tomto podaní žalobca dokonca uviedol, že sa nechce osobne zúčastniť pojednávaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca bol dňa 29.05.2013 vypočutý prostredníctvom dožiadaného Okresného súdu v Trenčíne v Ú. U. S. W. (č. l. 121). Opätovne bol žalobca vypočutý dňa 08.08.2014 (viď zápisnica z jeho informatívneho výsluchu z č. l. 276, na ktorý bol predvedený z väzby). Z týchto skutočností je zrejmé, že žalobcovi nebola postupom súdu prvej inštancie odňatá možnosť konať pred súdom. 9. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 10. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a ich náhradu úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 11. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).