Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/425/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109256452 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1109256452.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: O. H.U., J.. X.X.XXXX, G. Z. Č.. XXXX/X, G., zastúpený Mgr. Vladimír Šárnik, Rožňavská č. 2, Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 45.816,-€ s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 7C/327/2009-280 zo dňa 22. januára 2015 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe vo výške 45.816,-€ s príslušenstvom, s tým, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. Zároveň súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. 2. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že z uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.5.2001, sp.zn. 2To/68/01 mal za preukázané, že uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 3.5.2001, sp.zn. 3Trp/31/01 bolo rozhodnuté o vzatí vtedy obvineného Dušana Kovácsa do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len "Tpor") z dôvodov uvedených v § 67 ods. 2 Tpor, ktorú začal vykonávať od 10.15 hod. dňa 2.5.2001 v ÚVV Nitra. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.4.2003, sp.zn. 2To/25/03 mal za preukázané, že Najvyšší súd SR zrušil uznesenie Krajského súdu z 14.2.2003, sp.zn. 1T/12/02 s tým, že podľa § 72 ods. 1 Tpor bol (mimo iných) obžalovaný O. H. prepustený ihneď z väzby na slobodu. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 1.10.2007, právoplatným (u obžalovaného Kovácsa) dňa 12.12.2007, sp.zn. 1T/12/02, rozhodol o oslobodení O. H. spod obžaloby. Žalobca sa žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 26.9.2008, doručenou žalovanému dňa 30.9.2008, obrátil na žalovaného s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená väzbou a úkonmi trestného konania. Žalobca požiadal o náhradu nemajetkovej ujmy za 23 mesiacov trvania väzby v celkovej výške 2.300.000 Sk. Žalovaný na uvedenú žiadosť reagoval dňa 19.3.2009, č. 23215/2008-532/151 tak, že žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. nevyhovel. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje náhradu za nemajetkovú ujmu a na predmetnú vec sa zákon č. 514/2003 Z.z. nevzťahuje. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 23.9.2013 vzniesol námietku premlčania. 3. Po právnej stránke svoje rozhodnutie ustanovením § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov / ďalej len „ zákon č. 514/2003 Z.z. „ / ustanoveniami § 1 ods. 1,2, § 5 ods. 1, § 23 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom / ďalej len „ zákon č. 58/1969 Zb. „ /, keď za prvoradé považoval ustáliť, či sa zodpovednostný vzťah za škodu medzi žalobcom a žalovaným riadi podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že dôležitým kritériom na rozlíšenie rozhodujúcej právnej úpravy, ktorú je potrebné aplikovať na konkrétny prípad, je okamih spôsobenia škody, t.j. kedy ku škode došlo. Z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, a ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb., vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Keďže okamih spôsobenia škody predstavuje rozhodnutie Okresného súdu Nitra zo dňa 3.5.2001, sp.zn. 3Tpr/31/01, bolo potrebné vec posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb., pretože ku škode došlo pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. a to na základe rozhodnutia vydaného pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z.. Z týchto dôvodov sa súd prvej inštancie nestotožnil námietkou žalobcu, že nárok je potrebné posudzovať podľa zákona č. č. 514/2003 Z.z.. Súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, že výklad resp. aplikácia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. by bola v rozpore s medzinárodnými záväzkami SR, pretože inak by bol vylúčený nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy. Z ustálenej právnej judikatúry vyplýva, že priznanie nemajetkovej ujmy je možné aj podľa zákona č. 58/1969 Zb. a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že v súlade s prechodnými ustanoveniami zákona č. č. 514/2003 Z.z. je potrebné postupovať podľa zákona č. č. 58/1969 Zb. 3.1. Súd prvej inštancie sa s prihliadnutím na námietku premlčania, vznesenú žalovaným pri skúmaní dôvodnosti nároku prednostne zaoberal tým, či nárok žalobcu uplatnený v konaní nie je premlčaný. Poukázal nato, že zákon č. 58/1969 Zb. upravuje premlčanie dvoma spôsobmi a to v § 22 a špeciálne v § 23. Podľa § 22 ods. 1, 2 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode, najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie. Zvláštna premlčacia doba podľa § 23 bola stanovená pre nároky na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (§ 5) alebo rozhodnutím o treste (§ 6). Premlčacia doba je tu objektívna a jednoznačná. Právny nárok žalobcu je odvodzovaný od rozhodnutia o väzbe preto sa na neho vzťahuje zákonná úprava § 23, kde je právny nárok podmienený zastavením trestného stíhania/oslobodením spod obžaloby, pričom premlčacia doba je vymedzená objektívne. Spod obžaloby bol žalobca oslobodený rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 1.10.2007, sp.zn. 1T/12/02. Predmetné oslobodzujúce rozhodnutie vo vzťahu k žalobcovi nadobudlo právoplatnosť dňa 20.12.2007. Nasledujúcim dňom začala plynúť jednoročná premlčacia doba, počas ktorej si dňa 30.9.2008 navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody od žalovaného. Pretože do plynutia premlčacej doby sa podľa § 22 ods. 3 zákona nezapočítava doba prerokovania najviac v dĺžke šiestych mesiacov, dospel súd prvej inštancie k záveru, že najneskôr dňom 21.6.2009 mal žalobca podať žalobu aby bol jeho nárok uplatnený včas. Žaloba bola podaná dňa 31.12.2009, teda po uplynutí premlčacej doby a z tohto dôvodu musel súd prihliadnuť na námietku premlčania, pričom premlčané právo nemohol žalobcovi priznať. 3.2. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca sa domáhal priamej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu ku konštatovanému rozporu jeho väzby s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.4.2003, sp.zn. 2To/25/03. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. podľa ktorého sa právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Za moment, kedy sa žalobca v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.4.2003, sp.zn. 2To/25/03 dozvedel o škode možno považovať deň, kedy mu toto rozhodnutie bolo doručené. Z obsahu súdneho spisu nevyplýva, kedy bolo predmetné rozhodnutie žalobcovi doručené, avšak za najneskorší deň jeho doručenia možno predpokladať deň prepustenia z väzby. Žalobca uviedol, že bol vo väzbe 23 mesiacov od 2.5.2001, tzn. že bol z väzby prepustený v apríli 2003. Premlčacia lehota vo vzťahu ku konštatovanému zrušenému rozhodnutiu uplynula v apríli 2006. Vzhľadom na uvedené možno jednoznačne konštatovať, že aj v prípade priamej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu ku konštatovanému rozporu väzby žalobcu s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.4.2003, sp.zn. 2To/25/03 je uvedený nárok premlčaný. 3.3. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu ktorý vznesenú námietku premlčania označil za v rozpore s dobrými mravmi s cieľom zmariť jeho oprávnený nárok, keď poukázal na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 26.6.2012, sp.zn. I. ÚS 781/11, ktorý v náleze uviedol, že "Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje; to však nevylučuje výskyt situácií, v ktorých je uplatnenie tejto námietky výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil." V obdobných prípadoch je na úvahe súdu, či bolo možné uplatniť nárok včas alebo nie a aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by "zhojovať" neznalosť zákona - t. z. neznalosť plynutia premlčacích dôb. Súd prvej inštancie poukázal nato, že aj keď zásah do osobnej slobody žalobcu je nesporne veľkým zásahom do jeho práv, nemožno námietku premlčania vznesenú žalovaným v danom prípade považovať za odporujúcu dobrým mravom. Za rozpor s dobrými mravmi pri uplatnení námietky premlčania by bolo možné považovať pri nárokoch na náhradu škody voči štátu napr. situáciu, ak by sa poškodený domáhal náhrady škody z nezákonného rozhodnutia (či už podľa zákona č. 514/2003 Z.z. alebo podľa zákona 58/1969 Zb.), avšak objektívna desaťročná lehota by uplynula skôr, ako bolo nezákonné rozhodnutie zrušené. V tomto prípade by poškodený uplynutie premlčacej doby nezavinil a aplikácia ustanovení o premlčaní príslušného právneho predpisu by bola v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade márne uplynutie premlčacej doby zavinil žalobca svojim nekonaním, preto námietku premlčania uplatnenú žalovaným súd prvej inštancie nevyhodnotil ako odporujúcu dobrým mravom. 4. Rozhodnutie v časti, ktorej zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.. Uviedol, že žalobca navrhol, aby súd konanie prerušil a podal návrh na vyslovenie nesúladu § 23 zákona č. 58/1969 Zb. s čl. 12 ods. 1, 2 ústavy SR, keď bol toho názoru, že niet žiadneho rozumného a ospravedlniteľného dôvodu, aby výlučne pre odškodnenie za väzbu a výkon trestu odňatia slobody platila mimoriadne krátka 1 ročná premlčacia doba a pre odškodnenie za nezákonný postup a nezákonné rozhodnutie platila 3 ročná premlčacia doba, a teda dôsledky právnej úpravy považoval za diskriminujúce. Súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou či, právna úprava premlčania v zákone č. 58/1969 Zb. má vo vzťahu k žalobcovi diskriminačný charakter. Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo o treste sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. V takýchto prípadoch je upravená premlčacia doba len ako objektívna, a to jednoročná. Pri ostatných nárokoch podľa zákona č. 58/1969 Zb. je upravená premlčacia doba ako subjektívna jednoročná, plynúca v rámci objektívnej desaťročnej doby, čo má za následok, že premlčacia doba, ktorú v skutočnosti bude mať k dispozícii poškodený môže byť trojročná, ale aj napríklad jednomesačná, a to v závislosti od doby, ktorá uplynie poškodenému od doručenia nezákonného rozhodnutia po okamih kedy sa o škode dozvedel resp. po okamih kedy bolo poškodenému doručené rozhodnutie zrušujúce nezákonné rozhodnutie. Preto nemožno dospieť k záveru, že premlčacia doba, ktorú mal v danom prípade k dispozícii žalobca je bezdôvodne kratšia ako by tomu bolo v prípade, keby sa premlčanie posudzovalo podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Ustanovenie čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy predstavuje vyjadrenie ústavného princípu rovnosti v najvšeobecnejšej podobe, ktoré garantuje rovnosť v jej prirodzeno-právnom poňatí, t.j. ľudia sa rodia rovní a sú rovní v zmysle svojej fyzickej existencie. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy je všeobecným pravidlom o rovnosti, ktoré predstavuje všeobecnú konkretizáciu prvej vety čl. 12 ods. 1 ústavy, pretože prostredníctvom neho sa prirodzeno-právne poňatie rovnosti posúva do roviny právnej. Toto ustanovenie ústavy zabezpečuje generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých ľudí pred zákonom. Pravidlo rovnosti sa teda nezaručuje absolútne, pretože ústava chápe rovnosť ako rovnosť pred zákonom v rovnakých situáciách, pričom § 22 a § 23 zákona č. 58/1969 Zb. upravuje otázku premlčania v rozdielnych skutkových situáciách a v čoho dôsledku nie je zásada rovnosti pred zákonom porušená. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento i náhradu trov konania výslovne neuplatnil. 6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, jeho žalobe vyhovel a priznal mu náhradu trov konania. Poukázal nato, že zamietnutie žaloby, súd prvej inštancie odôvodnil žalovaným úspešne vznesenou námietkou premlčania, pričom poukázal na skutočnosť, že námietka premlčania nebola v rozpore s dobrými mravmi pretože premlčanie nároku si žalobca zavinil sám, použitá právna norma nie je diskriminačná, pretože predstavuje právnu úpravu pre situácie odlišné od všeobecnej premlčacej lehoty v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Žalobca namietal, že je nesprávne konštatovanie súdu, že si premlčanie zavinil sám, t. j. oneskorené uplatnenie nároku nebolo zapríčinené žiadnou inou skutočnosťou než jeho opomenutím. Poukázal nato, že žalovaný listom zo dňa 19.3.2009 žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku nevyhovel s odôvodnením, že zákon č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe nepriznáva. Tento názor žalovaný dôsledne zastával aj v priebehu súdneho konania, keď opakovane tvrdil, že uplatňovaný nárok zo zákona č. 58/1969 Zb. nevyplýva. Žalovanému dávalo za pravdu nielen samotné znenie zákona č. 58/1969 Zb. ale aj dovtedajšia judikatúra. Až neskôr došlo k postupnej zmene judikatúry, ktorá najprv začala pripúšťať priamu aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru a neskôr aj aplikáciu zákona č. 58/1969 Zb. aj vo veci nemajetkovej ujmy. Podľa súčasnej judikatúry sa teda odškodnenie priznáva nielen v prípade porušenia pravidiel pre obmedzenie osobnej slobody vymedzených čl. 5 Dohovoru, ale aj v prípadoch vymedzených zákonom č. 58/1969 Zb., t. j. aj na prípady väzby zákonnej, avšak v trestnom stíhaní, ktoré bolo skončené oslobodením stíhanej osoby. Žalobca tak bol v situácii právnej neistoty, kedy nemohol dopredu vedieť ktorý právny predpis a s akým výsledkom bude na jeho nárok aplikovaný. Žalovaný najprv tvrdil, že zákon č. 58/1969 Zb. sa na jeho nárok nevzťahuje, dnes však práve podľa tohto zákona vznáša námietku premlčania. Pri aplikácii právnych predpisov je podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR povinnosťou všeobecného súdu prihliadať aj na zmysel a účel právnej normy. Účelom inštitútu premlčania je posilnenie istoty v právnych vzťahoch a zabránenie situáciám uplatňovania nárokov v čase, keď už povinná osoba nebude mať k dispozícii doklady, dôkazy či svedkov, ktorými by preukázala, že nárok už napríklad uspokojila alebo že je neoprávnený. Situácia žalovaného však takouto nie je, keďže sú k dispozícii všetky rozhodné súdne spisy, z ktorých vyplýva skutkový základ uplatňovaného nároku. 6.1. Žalobca trval na tom, že konanie žalovaného, ktorý ho najskôr zavádzal, že nemá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ani podľa zákona č. 58/1969 Zb. ani podľa zákona č. 514/2003 Z. z., keď už od roku 2007 mu bolo známe odlišné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR k tejto otázke, ako aj následné vznesenie námietky premlčania nemožno hodnotiť inak ako konanie proti dobrým mravom. Takáto námietka premlčania znamená neodôvodnené zneužitie tohto inštitútu s cieľom zmariť oprávnený nárok žalobcu. Záujem chránený inštitútom premlčania - istota v právnych vzťahoch, je v príkrom nepomere k záujmu chránenému inštitútom náhrady za väzbu - dostatočným odškodnením vážneho a bezdôvodného zásahu do osobnej slobody. Skrátená premlčacia doba nárokov na odškodnenie za obmedzenie osobnej slobody je pritom zjavným prejavom dobového až ideologického prístupu k odškodňovaniu so zjavným zámerom čo najviac sťažiť trestne stíhaným osobám získanie odškodnenia, zrejme s vedomým nezákonnosti, ktoré sa v oblasti trestného práva v tej dobe diali. Niet totiž žiadneho rozumného a ospravedlniteľného dôvodu, aby výlučne pre odškodňovanie za väzbu a výkon trestu odňatia slobody platila mimoriadne krátka 1 ročná premlčacia doba a pre odškodňovanie za nezákonný postup a nezákonné rozhodnutia platila 3 ročná premlčacia doba. Takáto právna úprava nemohla mať žiaden iný účel, než čo najviac sťažiť odškodňovanie určitej kategórii poškodených osôb. 6.2. Žalobca mal zato, že jeho nárok by sa mal posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z., keďže nárok na odškodnenie mu vznikol až za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., keďže jeho nárok mohol vzniknúť až právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku. Prechodné ustanovenie § 27 treba vykladať s prihliadnutím na jeho účel a zmysel, zohľadňujúc špecifiká odškodňovania za väzbu. Nárok na odškodnenie totiž vznikne až oslobodzujúcim rozsudkom, nie samotným vzatím do väzby. Pokiaľ zákon č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy priznáva a zákon č. 58/1969 Zb. nie, bolo by v rozpore s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenska aplikovať zákon č. 58/1969 Zb., ktorý neumožňuje naplnenie záväzkov Slovenskej republiky podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Tieto záväzky síce možno splniť aj pozmenenou aplikáciou zákona č. 58/1969 Zb., prednosť by však mala mať aplikácia účinného právneho predpisu, ktorý už medzinárodnoprávne záväzky Slovenska zohľadňuje, pred aplikáciou neúčinného právneho predpisu, ktorý ich nezohľadňuje a nezohľadňuje už ani aktuálne trendy v odškodňovaní a bezdôvodne a diskriminačne kladie na uplatnenie nároku na odškodnenie za väzbu prísnejšie požiadavky ako v súčasnosti účinný zákon č. 514/2003 Z. z. Z hľadiska princípu právnej istoty by malo mať prednosť aplikovanie aktuálnej právnej úpravy po vylúčení jedného ustanovenia (§ 27 zákona č. 514/2003 Z.z.) pred vylúčením celého „moderného“ právneho predpisu a aplikovaním prekonaného právneho predpisu porušujúceho medzinárodnoprávne záväzky Slovenska, ktorý bezdôvodne diskriminuje určitú kategóriu osôb, pričom zásada nediskriminácie je základným atribútom materiálneho právneho štátu (č. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR). Záverom uviedol, že v jeho prípade sú podmienky pre priamu aplikáciu čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR s dôsledkom vylúčenia ust. § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. prípadne ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb. splnené keď : Posudzovanie jeho nároku podľa právneho predpisu obsahujúceho diskriminačné ustanovenie by bolo zjavne v rozpore s ústavným princípom rovnosti pred zákonom; Ide o hodnotovú medzeru v zákone č. 58/1969 Zb. (§ 23) a zákone č. 514/2003 Z. z. (§ 27), pretože prechodné ustanovenie § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. vo väzbe na § 23 zákona č. 58/1969 Zb. zakladá neodôvodnenú nerovnosť poškodených osôb; Keďže protiústavné následky nastali v dôsledku stavu, že prechodné ustanovenie § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. neobsahovalo špecifickú úpravu pre nároky titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste, išlo o absenciu právnej úpravy určitej špecifickej situácie a nie o stav, kedy by bolo existujúce ustanovenie protiústavné. Vo všeobecnosti tak voči § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. nemožno mať námietky a nie je dôvod na jeho zrušenie v konaní podľa čl. 125 Ústavy SR. Vzhľadom na uvedené žalobca zastával názor, že súd tak môže buď ust. § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. neaplikovať a teda jeho nárok posudzovať podľa zákona účinného v čase jeho vzniku (oslobodenie spod obžaloby) alebo neaplikovať ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb. a premlčanie nároku navrhovateľa posudzovať podľa ust. § 22 zákona č. 58/1969 Zb. Pokiaľ má súd za to, že ani ústavne súladným výkladom, ani priamou aplikáciou čl. 12 ústavy SR nie je možné zabrániť protiústavným dôsledkom právnej úpravy, bol povinný využiť svoje oprávnenie podľa ust. § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 37 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. a podať návrh na vyslovenie nesúladu § 23 zákona č. 58/1969 Zb. s čl. 12 ods. 1, 2 ústavy SR. 7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 8. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 10. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. V predmetnom konaní sa žalobca domáhal od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spôsobenej mu rozhodnutím o väzbe v súvislosti uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 3.5.2001, sp.zn. 3Trp/31/01 ( väzba trvala od 2.5.2001 do 14.2.2003 ) v súvislosti s trestným konaním, spod ktorého bol oslobodený rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 1.10.2007, právoplatným (u obžalovaného žalobcu) dňa 12.12.2007, sp.zn. 1T/12/02. 12. Z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, a ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb., vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Keďže právo na náhradu škody ( nemajetkovej ujmy ) vzniká momentom vydaného rozhodnutia - vzatia do väzby zo dňa 3.5.2001, správne súd prvej inštancie vec posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným, keď pre právne posúdenie veci v zmysle § § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je právne relevantné, kedy bolo rozhodnuté o oslobodení žalobcu spod obžaloby. Otázka, ktorý právny predpis je relevantný pre posúdenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola vyriešené početnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR ( pozri rozhodnutia sp. zn. 7 Cdo 145/2011, 5 Cdo 126/2009, 3 Cdo 32/2007, 1 Cdo 16/2005, 3 MCdo 12/2005 ), Ústavného súdu SR ( pozri Nálezy sp. zn. II.ÚS 467/2008, III.ÚS 363/2006). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a citované rozhodnutia sa závery súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu, treba posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb., nejavia ako svojvoľné alebo zjavne neopodstatnené a námietky žalobcu uvedené v odvolaní ( odsek 6.2) , že jeho nárok sa mal posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nie sú dôvodné. 13. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. 14. Podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy ( §§ 5 až 8 zákona ) sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. 15. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav (tento medzi stranami konania ani sporný nebol), primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval vyššie uvedené ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. a 514/2003 Z.z. Z.z. ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a ktoré ho vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným viedli k zamietnutiu žaloby, ktorou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, z dôvodu nezákonného rozhodnutia o väzbe podľa zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rovnako správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaným vznesená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie vyššie prijaté právne závery primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil ( § 220 ods. 2,3 C.s.p. ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje. 16. Žalobca v odvolaní namietal, že niet žiadneho rozumného a ospravedlniteľného dôvodu, aby výlučne pre odškodňovanie za väzbu a výkon trestu odňatia slobody platila mimoriadne krátka 1 ročná premlčacia doba a pre odškodňovanie za nezákonný postup a nezákonné rozhodnutia platila 3 ročná premlčacia doba. K uvedenému odvolací súd dodáva, že podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. platí, že pokiaľ tento zákon neustanovuje niečo iné, riadia sa právne vzťahy ním upravené ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v ustanovenej dobe; na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Tak ako Občiansky zákonník rozlišuje všeobecnú premlčaciu dobu a osobitné premlčacie doby tak aj zákon 58/1969 Zb., ktorý je k Občianskemu zákonníku lex specialis upravuje v ustanoveniach § 22 a § 23 ustanovuje rozdielne premlčacie doby, čo sa týka začiatku a ich dĺžky, čo nie je v žiadnom rozpore so všeobecnými právnymi zásadami a princípmi, keď vo všeobecnosti platí, že všeobecná premlčacia doba má subsidiárny (podporný) charakter. Platí v prípade, keď pre konkrétne právo nie je ustanovená osobitná premlčacia doba. Táto osobitná premlčacia doba môže byť tak kratšia, ako aj dlhšia než všeobecná premlčacia doba, ale môže byť aj kombinovaná. Pre premlčanie práva na náhradu škody za väzbu alebo trest, upraveného v druhej hlave prvej časti zákona č. 58/1969 Zb. (§ 5 až 8), je stanovená osobitná iba jedna objektívna premlčacia doba v dĺžke jedného roka, ktorá plynie odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené a preto neexistuje žiadny právne relevantný dôvod, prečo by súd mal námietka premlčania posudzovať v zmysle § 22 zákona č. 58/1969 Zb. 17. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj obranu žalobcu, že súd vzhľadom na celkové okolnosti uplatnenia nemajetkovej ujmy mohol buď ustanovenia § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. neaplikovať a teda jeho nárok posudzovať podľa zákona účinného v čase jeho vzniku (oslobodenie spod obžaloby) alebo neaplikovať ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb. a premlčanie jeho nároku posudzovať podľa ust. § 22 zákona č. 58/1969 Zb. Ako už bolo uvedené vyššie, na uvedený postup nebol žiadny dôvod a preto správne súd prvej inštancie postupoval, pokiaľ predmetný nárok posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na znenie § 27 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že podľa zákona č. 58/1969 Zb. je potrebné posudzovať celý nárok, teda aj otázku premlčacej lehoty, nakoľko z tohto ustanovenia ani iného ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. nevyplýva výnimka, ktorá by vylučovala použitie niektorého ustanovenia predchádzajúceho právneho predpisu, resp. by určovala povinnosť použiť niektoré z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. aj na prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred účinnosťou tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Tvrdenie žalobcu uvádzané v odvolaní, že otázku premlčania bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z., teda nemá oporu v ustanovení § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. 18. Žalobca v odvolaní zotrval na tom, že vznesená námietku premlčania zo strany žalovaného bola uplatnená v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotno-právnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré strane konania dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými mravmi rozumie ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou norou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor druhého účastníka a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhú stranu konania by však nebolo možné uvažovať za okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku premlčania (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31.08.2004 sp. zn. 25 Cdo 2648/2003). Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie a to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej). S prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a miestne a časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Vo všeobecnosti nemožno opodstatnene vznesenú námietku premlčania považovať za konanie, ktoré by zakladalo konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže inštitút premlčania je zákonným inštitútom a prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch. Znaky konania zakladajúce priamy úmysel poškodiť druhú stranu konania je potrebné vyvodzovať z okolností existujúcich v čase uplatnenia námietky premlčania, ktoré musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty odopretím práva uplatniť námietku premlčania. 18.1. Odvolací súd s poukazom na argumentáciu v predchádzajúcom odseku o nepovažoval námietku žalobcu, že nie je možné prihliadať na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného z dôvodu, že táto je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka za dôvodnú, keď zastáva názor, že žalobcovi nič nebránilo pri uplatnení si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom vydania nezákonného rozhodnutia ( uznesenia o vzatí do väzby) , aby si uplatnil tento svoj nárok aj v rámci plynutia premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 23 zákona č. 58/1969 a to v lehote do 21.6.2009 (spolu so 6-mesačnou lehotou na predbežné prerokovanie nároku). Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhú stranu konania je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, t.j. rozhodujúce a určujúce pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania, čo v prejednávanej veci splnené nebolo. 19. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátane výroku o trovách konania, pri rozhodovaní o ktorých súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.. 20. Odvolací súd ako vecne správny podľa § 387 ods.1 C.s.p. potvrdil aj výrok, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, keď mal zato, že na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nie sú splnené podmienky. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia sa povinnosť prerušiť konanie vzťahuje na prípady, ak súd pred rozhodnutím dospel k záveru, že všeobecne právny predpis, ktorý sa veci týka, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V takomto prípade súd podá návrh na začatie konania podľa § 37 a nasledujúce zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších zmien a noviel, ktorý je svojou podstatou návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy SR, bez ohľadu na to, že tento návrh sleduje podľa citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku len zaujatie stanoviska. Prerušiť konanie podľa druhej vety ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie strana konania ( Pozri R 53/1999 ). Odvolací súd sa v plnom rozsahu poukazuje na odôvodenie napadnutého rozsudku ( pozri odsek 4.), že ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb. nie je v rozpore s čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR s ktorým odôvodnením sa stotožňuje a to aj s poukazom na vlastnú argumentáciu ( pozri odsek 16.). 21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).