Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/327/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110206524 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1110206524.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej, a členiek JUDr. Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: ise, s.r.o., IČO: 35 828 293, Elektrárenská 12428, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Hajdučík, s.r.o., so sídlom Ľ. Fullu 3, Bratislava, proti žalovaným: v 1. rade J. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, Q., v 2. rade I.. J. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, Q., obaja zastúpení AK Mojžiš & partneri, s.r.o., Karadžičova 8/A, Bratislava, o zaplatenie 7 892,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. 22C/38/2010-174, zo dňa 11.01.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 22C/38/2010-174, zo dňa 11.01.2013 m e n í tak, že žalobu zamieta. Žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7.892,08 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 6.595,23 Eur od 01.03.2006 do zaplatenia a vo výške 0,05% denne zo sumy 1.296,85 Eur od 14.03.2006 do zaplatenia, ako aj náhradu súdneho poplatku vo výške 473,50 Eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.644,36 Eur. Svoje rozhodnutie súd po právnej stránke odôvodnil § 262 ods. 1 a 2, § 391 ods. 1 a 2, § 397, § 536 ods. 1, 2 a 3, § 537 ods. 1, 2 a 3, § 562 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ“). Mal za preukázané, že na základe Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 24.06.2004 a Dodatku č. X. ku Zmluve o dielo, vykonal žalobca rekonštrukciu a dostavbu rodinného domu žalovaných. Dielo odovzdal žalovaným dňa 30.01.2007, avšak žalovaní zvyšnú časť ceny diela, vyúčtovanú žalobcom faktúrami č. XX/XX a č. XX/ XX v zmysle uzatvoreného dodatku k zmluve, neuhradili z dôvodu neodstránenia namietaných vád diela. Súd prvej inštancie v zmysle článku XIV bod 3 predmetnej zmluvy ustálil, že zmluvné strany sa dohodli na úprave právnych vzťahov podľa ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o dielo. K vznesenej námietke týkajúcej sa nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade súd uviedol, že označenie „manžel pani W.“ je dostatočne určité, nakoľko je bez pochybností možné zistiť z listín o osobnom stave, o koho osobu ide. Vo veci vznesenej námietky premlčania, s prihliadnutím na ustanovenia Obchodného zákonníka a dokazovaním zistenej skutočnosti o prevzatí faktúr žalovanou v 1. rade dňa 07.03.2006, súd vyhodnotil, že žalobca si právo na súde uplatnil včas. Žalovaní nepopreli, že uvedené faktúry neuhradili, ani ich výšku, ale úhradu odmietli vykonať z dôvodu namietaných vád a „nedorobkov“. Podľa názoru súdu samotná existencia vád a „nedorobkov“ diela a ich uplatnenie nedávali žalovaným zákonnú možnosť riešiť situáciu neuhradením dohodnutej ceny diela. Mali postupovať v súlade s § 564 Obchodného zákonníka a uplatniť si nároky z vád diela. Pri priznaní nároku žalobcovi súd vychádzal aj zo skutočnosti, ktorá v konaní nebola sporná, že žalovaní prevažnú časť ceny diela vrátane ceny za „práce navyše“ dohodnuté Dodatkom č. X zaplatili, čo súd posúdil ako uznanie záväzku. Vzhľadom k tomu, že žalovaní neuhradili fakturovanú sumu v lehote splatnosti, dostali sa do omeškania a súd priznal žalobcovi k uplatnenému nároku aj úrok z omeškania. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 prvá veta OSP. 2. Proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku podali obaja žalovaní v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie zo dňa 17.04.2013. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a zaviaže žalobcu k náhrade trov konania. Namietli, že Dodatok č. X zo dňa 28.02.2005 k Zmluve o dielo žalovaná v 1. rade nepodpísala a preto sa necíti byť ním viazaná. Žalovaná v 1. rade dielo prevzala podľa protokolu zo dňa 30.01.2007 s vadami, ktoré mal žalobca odstrániť. Malo dôjsť k uplatneniu a zároveň započítaniu nárokov na doplatok z faktúr, pokiaľ by boli tieto oprávnené. Súd prvej inštancie tento dôkaz založený v spise „ignoroval a nepojal do svojich zistení“. Žalovaní namietli aj pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade, nakoľko v Zmluve o dielo nie je v záhlaví uvedený a nie je osobou, od ktorej sa žalobca prostredníctvom označených faktúr domáhal plnenia. Súd prvej inštancie posudzoval čiastočné plnenie faktúry č. XX/XX zo dňa 29.02.2006 uskutočnené žalovaným v 2. rade ako uznanie záväzku. Žalovaní sa však domnievajú, že právne predpisy účinky s takýmto úkonom nespájajú, keďže súd neprihliadal na to, že uvedená faktúra označovala ako odberateľa iba žalovanú v 1. rade, ktorá však čiastkové plnenie neuskutočňovala. Súd navyše prisudzoval účinky fikcie uznania záväzku aj pri faktúre č. XX/XX,. u ktorej žiadne čiastkové plnenie neprebehlo. Pre účel predpokladaný právnym predpisom nedošlo k písomnej voľbe práva podľa žalobcom vypracovaného návrhu obsahu zmluvy, ktorý vykazuje znaky typické pre nevyvážené zmluvné vzťahy. Táto zmluva by sa mala mala spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka ako spotrebiteľský vzťah, a to predovšetkým v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaných. Nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu žalovaní videli v tom, že Dodatok č. X nebol podpísaný všetkými jej účastníkmi; nakoľko nebola vystavená objednávka na práce navyše. K platnosti dodatku by došlo až podpisom oboch žalovaných. Ide tak o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorej sa netreba dovolávať. Žalobca sa prostredníctvom označených faktúr domáhal u žalovanej v 1. rade zaplatenia prác nad rámec rozpočtu podľa dodatku, ktorý žalovaná v 1. rade nepodpísala, a rozsah fakturovaných prác a ani ich cenu si u zhotoviteľa neobjednala. Ako podstatné pochybenie žalovaní označili to, že súd nevenoval v rámci odôvodnenia rozhodnutia žiadnu pozornosť uplatnenému sankčnému nároku objednávateľov voči zhotoviteľovi z dôvodu omeškania zhotoviteľa s odovzdaním diela, ako ani samotnému omeškaniu zhotoviteľa s odovzdaním diela a odstránením ním pri odovzdávaní diela uznaných závad a nedostatkov. Nesprávne právne posúdenie veci odôvodnili žalovaní tým, že pokiaľ mal žalobca záujem, aby sa právny vzťah budúceho diela spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, bol povinný navrhnúť uzatvorenie dohody podľa § 262 Obchodného zákonníka, ktorá má predpísanú písomnú formu, s presným označením zmluvných strán, ktoré majú záujem dohodu uzavrieť. Podľa názoru žalovaných strana, ktorá návrh na uzatvorenie zmluvy pripravuje je zaťažená následkami nedostatkov obsahu svojho návrhu, ktorý druhej strane predloží (nedostatočne označené zmluvné strany, absencia označenia osôb podpisujúcich zmluvu, absencia odkazu na ustanovenie § 262 Obchodného zákonníka o voľbe práva, rovnaké nedostatky obsiahnuté v Dodatku). Poukázali na ustanovenie § 23 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý ustanovuje primeranú aplikáciu Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách na prípady zmlúv o dielo uzatvorených podľa Obchodného zákonníka pri zistení, že zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy. Právny vzťah strán sporu je treba posudzovať podľa predpisov Občianskeho zákonníka, vrátane plynutia premlčacej lehoty. Nárok žalobcu z faktúry č. XX/XX mal byť uplatnený najneskôr do 01.03.2009 a z faktúry č. XX/XX najneskôr do 14.03.2009. K ich uplatneniu došlo až dňa 12.02.2010, po uplynutí premlčacej lehoty. Pre prípad posúdenia vzťahu ako obchodno-právneho odkázali aj na ustanovenia Obchodného zákonníka, konkrétne ustanovenie § 407 ods. 3 (čiastková úhrada faktúry č. XX/XX nebola zrealizovaná žalovaniu v 1. rade, ktorá bola adresátom faktúry, čo bráni vyvodzovaniu dôsledkov fikcie uznania zvyšku záväzku), ustanovenie § 325 (žalobca nemal právo domáhať sa splnenia záväzku od žalovaných, pokiaľ bol sám v omeškaní so splnením povinnosti odovzdať dielo a odstrániť zistené vady diela), a ustanovenie § 265 (uplatnenie nároku navrhovateľa je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku). Žalovaní namietali aj nedostatok náležitého odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, čím malo byť porušené právo na spravodlivý proces a z procesného hľadiska odňatie ich možnosti konať pred súdom. 3. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení zo dňa 17.05.2013 k odvolaniu žalovaných uviedol, že dielo bolo riadne a včas odovzdané, čo v Zápise o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 30.01.2007 (ďalej len „Zápis“) žalovaní nenamietali. Drobné vady uvedené v Zápise mali žalovaní možnosť dať si opraviť treťou osobu na náklady žalobcu, čo však neurobili. K námietke nedostatočne označenej zmluvnej strany žalovaného v 2. rade žalobca uviedol, že bolo v súdnom konaní preukázané, že manžel pani W., pán J. W., predmetnú zmluvu podpísal, čím ju potvrdil. Išlo len o formálny nedostatok, ktorý nemá za následok neplatnosť zmluvy. Žalobca predložil dôkazy, že pôvodný návrh zmluvy bol doplnený pripomienkami žalovaných (na základe odbornej konzultácie s právnikom) po rokovaní o znení zmluvy. Vystavenie faktúr iba na žalovanú v 1. rade označil žalobca ako formálnu chybu v písaní. Tieto faktúry boli uhradené, čím žalovaná v 1. rade potvrdila ich akceptáciu. Ďalej uviedol, že žaloba bola podaná na súd pred skončením štvorročnej premlčacej doby podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka, preto jeho nárok nie je premlčaný. Poukázal na povinnosť žalovaných ako objednávateľov zaplatiť cenu diela riadne a včas. Zhotoviteľ v prípade meškania s úhradou objednávateľa nemôže zabezpečiť riadne a plynulé zhotovovanie diela, lebo nie je zabezpečené jeho financovanie. Znenie čl. III. ods. 2 Zmluvy o dielo, že „zhotoviteľ nie je v omeškaní s plnením záväzku vykonať dielo po dobu, počas ktorej je objednávateľ v omeškaní s platením ceny diela v termínoch dohodnutých v tejto zmluve“ je v súlade s právnymi predpismi. Podľa názoru žalobcu jednostranným započítaním neexistujúcej pohľadávky zo dňa 17.06.2010 žalovaní uznali dôvodnosť žalovanej pohľadávky čo do právneho základu ako aj jej výšky. K absencii podpisu na Dodatku č. X žalovanej v 1. rade žalobca uviedol, že žalovaný v 2. rade ako manžel zastúpil pri podpise žalovanú v 1. rade, ktorá pri preberaní faktúr týkajúcich sa dodatkov nevyjadrila svoj nesúhlas s ich znením, ani nenamietla neplatnosť. Platnosť Dodatku č. X potvrdila podpisom na Zápise. Z týchto dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 4. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalovaných ako súd odvolací podľa § 34 CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP. 5. Odvolací súdu doručil stranám sporu podanie zo dňa 20.2.2017, v ktorom ich upozornil na možnosť iného právneho posúdenia veci v odvolacom konaní. Uviedol. že v súvislosti zo vznesenou námietkou premlčania súd prvej inštancie vychádzal z aplikácie § 397 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba 4-ročná a dospel k záveru, že právo na plnenie z faktúr žalobcu č. XX/XX, splatnej dňa 29.2.2006, a č. XX/XX, splatnej dňa 14.3.2006, nebolo premlčané, keď žaloba na súd bola podaná dňa 12.2.2010. Jednou z odvolacích námietok žalovaných bolo zotrvanie na námietke premlčania s poukazom na to, že vo veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať zákon na ochranu spotrebiteľa č. XXX/XXXX Z.z. a príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Podľa § 52 ods. o 2 OZ na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Odvolací súd dospel k záveru, že právny vzťah strán sporu vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy, pretože žalobca uzavrel zmluvu o dielo s fyzickými osobami na rekonštrukciu ich rodinného domu, teda ako so spotrebiteľmi. Námietku premlčania je tak možné právne posúdiť aj podľa § 101 OZ, podľa ktorého je premlčacia doba 3-ročná, a nárok žalobcu by v takomto prípade bol premlčaný. Odvolací súd súčasne určil stranám sporu lehotu, v ktorej mali možnosť vyjadriť sa k tomuto právnemu posúdeniu veci. 6. V podaní doručenom súdu dňa 1.3.2017 právny zástupca žalobcu upozornil na skutočnosť, že v čase uzavretia Zmluvy o dielo medzi stranami sporu dňa 24.6.2004 platila odlišná úprava spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku v znení zákona č. 150/2004 Z.z. ako tá, na ktorú poukázal odvolací súd. V tom čase Občiansky zákonník umožňoval účastníkom zmluvy slobodu výberu právneho režimu podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. V prejednávanej veci si účastníci Zmluvy o dielo zvolili v čl. XIV. bod. 3., právnu úpravu Obchodného zákonníka, a nešlo preto o spotrebiteľskú zmluvu. Žalovaní neboli slabšou stranou v spore a súčasťou zmluvy neboli všeobecné obchodné podmienky zhotoviteľa. Z právneho hľadiska nie je prípustné, aby sa na posúdenie právneho vzťahu použil právny predpis, ktorý nadobudol platnosť až po uzavretí zmluvy. Tento názor vyplýva aj z judikatúry NS SR, napr. z rozhodnutia MCdo/9/2013. Retroaktivity sa dotkol aj Ústavný súd ČSFR v náleze č. Pl. H.XX/XX alebo Ústavný súd SR v nálezoch PL. H.XX/XX a PL. H./XX/XX. Navyše samotní žalovaní písomne uznali žalovanú pohľadávku v liste zo dňa 17.6.2010, v ktorom žalobcovi oznámili započítanie pohľadávky, a ktorý je súčasťou súdneho spisu. 7. Právny zástupca žalovaných v 1. a 2. rade v replike zo dňa 2.3.2017 na vyjadrenie žalobcu uviedol, že právny vzťah medzi stranami sporu vznikol dňa 24.06.2004 za účinnosti ustanovenia § 52 OZ, ktoré účastníkov zmluvného vzťahu definovalo zhotoviteľa ako dodávateľa a objednávateľa ako spotrebiteľa právneho vzťahu s povahou spotrebiteľskej zmluvy. Režim spotrebiteľských zmlúv bol výslovne v Občianskom zákonníku upravený už novelou č. XXX/XXXX Zb., s účinnosťou od 01.01.2001. Jej cieľom bolo podľa rozhodnutia ÚS ČR č. I. H. XXX/XX zaistiť harmonizáciu českého (slovenská právna úprava bola identická v danom čase) zmluvného práva s európskym spotrebiteľským právom najmä vo vzťahu k obsahu záväzkov plynúcich zo smernice Rady Európskych spoločenstiev č. XX/ XXX/V. zo dňa 20.12.1985 o ochrane spotrebiteľa a tiež smernice Rady Európskych spoločenstiev č XX/XX/V. z 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd by mohol aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka na daný právny vzťah jedine za predpokladu, že by to bolo pre spotrebiteľa výhodnejšie. Obsah návrhu zmluvného vzťahu a konštrukcia jeho dojednaní v prejednávanej veci neoprávnene v celom svojom obsahu zvýhodňovala dodávateľa na úkor spotrebiteľov, ktorým nebolo umožnené, aby mohli individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vytvoreného textu zmluvných dojednaní tzv. formulárových zmluvách. Ústavný súd v náleze sp. zn II. H./XX uviedol, že cestou výkladu podústavného práva je potrebné takýto stav dosiahnuť i v prípade „de facto" spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti vyššie zmieneného zákona č. XXX/XXXX Sb., pretože pozícia kontrahenta uzatvárajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa nijako nelíšila od pozície spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv. Za účelom vyrovnania faktickej nerovnosti medzi stranami týchto vzťahov je treba hľadať taký výklad podústavného práva, ktorý na jednej strane zaistí dosiahnutie tohto cieľa a na strane druhej obmedzí autonómiu vôle proporcionálne. K obsahu písomnosti, v ktorom mali žalovaní uznať žalovanú pohľadávku, zástupca žalovaných uviedol, že nemá a nemôže mať povahu uznávacieho prejavu za materiálnych podmienok, ktoré sú pre takýto prejav vyžadované právnym predpisom (či už Občianskym zákonníkom alebo Obchodným zákonníkom) vyžadované. Z tohto dôvodu obsahu písomnosti nie je možné priznávať účinky, ktoré by predlžovali uplynutie premlčacej doby na uplatnenie práva. 8. Po preskúmaní výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie, jeho skutkových a právnych záverov v napadnutom rozsudkom, odvolacích námietok žalovaných a stanoviska žalobcu, sa musel odvolací súd primárne vyporiadať s námietkou žalobcu, či na daný zmluvný vzťah možno alebo nemožno aplikovať ustanovenie § 52 ods. 2 OZ v znení zavedenom novelou č. XXX/XXXX, teda v období po uzavretí zmluvy o dielo medzi stranami sporu. Táto novela zaviedla obligatórnu aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách vždy keď je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom; t.j. ustanovení podľa § 52 a nasl. OZ o spotrebiteľských zmluvách a zákona č. XXX/XXXX na ochranu spotrebiteľa. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave dňa 5.2.2015 prijalo stanovisko k otázke k výkladu § 5b zákona č. XXX/XXXX Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v znení účinnom od 1.5.2014, podľa ktorého uvedené ustanovenie je možné aplikovať aj na konania začaté pred jeho účinnosťou, t.j. aj na konania začaté pred 1.5.2014. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1.5.2014 „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.“ Podľa citovaného stanoviska napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia, ktoré ustanovenie normuje predovšetkým a najmä procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Ide tak o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru tohto ustanovenia. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo/14/2014 k aplikácii ustanovenia § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka, v znení platnom od 1.5.2014,(t.j., že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva) uviedol, že toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 1.5. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Rovnaký právny názor zaujal Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 8 MCdo 13/2014. Krajský súd v Prešove v rozsudku č.k. 6Co/213/2015 - 129 uviedol, že v prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať občianskoprávnu úpravu a nie úpravu obchodnoprávnu. Niet rozumného dôvodu na prijatie záveru, že na posúdenie premlčania má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva obsahuje úpravu, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia, nakoľko v porovnaní s Obchodným zákonníkom ustanovuje kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu (3 roky). Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí tzv. nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti. (rozsudok Krajského súdu v Žiline 7Co/771/2014 z 17.12.2014). Ak platí, že právna norma § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter, a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie práva ex officio vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich hypotéze tejto právnej normy. (R.. T.. L. F., U..: Zákon a sudcovia, K výkladu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa.) 9. Odvolací súd v súlade s citovanými právnym názorom dospel vo veci k záveru, že aj na zmluvný vzťah účastníkov konania na základe Zmluvy o dielo zo dňa 29.6.2004 sa vzťahuje právna úprava zavedená ustanovením § 5b zákona na ochranu spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. a ustanovením § 52 ods. 2 OZ, v znení účinnom od 1.5.2014. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania sa tak musí aplikovať ustanovenie § 101 OZ, podľa ktorého je premlčacia doba trojročná. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie plnenia z faktúry č. XX/XX, splatnej dňa 29.2.2006 a č. XX/XX splatnej dňa 13.3.2006. Odo dňa nasledujúceho od splatnosti faktúr začala plynúť trojročná premlčacia lehota na uplatnenie tohto práva žalobcu na súde. Keďže žalobu podal až dňa 12.2.2010, je žalovaný nárok premlčaný. 10. Neobstojí ani odvolacia námietka, že zo strany žalovaných došlo k uznaniu žalovanej pohľadávky v liste zo dňa 17.6.2010. Ak by skutočne bola pohľadávka účinne uznaná, došlo by odlišnému plynutiu premlčacej lehoty a podľa § 110 ods. 1 OZ by sa právo žalobcu premlčalo až za 10 rokov. Uvedený list je založený na č.l. XXX spisu a z jeho obsahu vyplýva, že žalovaní oznámili žalobcovi, že v prípade ak by sa jeho nárok, t.j. pohľadávka vo výške 7 892,08 Eur, preukázal ako opodstatnený, pre zabezpečenie právnej istoty započítavajú si časť svojej pohľadávky v rozsahu v akom sa kryjú. Z uvedenej formulácie žalovaných nepochybne vyplýva, že ide o prejav, ktorý nemožno posudzovať ako uznanie žalovanej pohľadávky, ale len o prejav vôle do budúcna za splnenia predpokladu, že bude preukázaná dôvodnosť žalovanej pohľadávky, použiť na svoju obranu aj vzájomný zápočet pohľadávok. 11. Keďže súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, odvolací súd na základe skutočností uvedených pod bodom 8, 9 a 10. odôvodnenia tohto rozsudku, napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu. 12. O nároku na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2, v spojení s § 262 ods. 1 CSP a v spore úspešným žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov v celom rozsahu. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).