Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/619/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110220740 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1110220740.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcu: TELEKO & TELECOOPER, spol. s r.o., Vranovská 6, Bratislava, zastúpeného Lion Law Partners, s.r.o., Komenského 14A, Banská Bystrica, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 22C/81/2010-120, zo dňa 19.6.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal proti žalovanej zaplatenia 39.573 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 24.4.2010 do zaplatenia titulom náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Dôvodil tým, že správca dane mu v rozpore so zákonom rozhodnutím č. 604/230/12387/06/Kra, zo dňa 14.2.2006, nepriznal sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané prostriedky a bez bližšieho a podrobnejšieho zdôvodnenia v ňom v rozpore so zákonom uviedol, že s poukazom na § 46 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 511/1992 Zb.“) nemá právo sa voči nemu odvolať. Na základe žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu v konaní Daňového riaditeľstva SR bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/233,247/06-34, zo dňa 5.12.2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č.k. 3Sžf 21/08, zo dňa 14.5.2009, rozhodnuté, že právny názor správcu dane o nemožnosti podať odvolanie voči vyššie uvedenému rozhodnutiu je nezákonný. Uviedol, že v dôsledku uvedeného nesprávneho a nezákonného poučenia došlo k situácii, že o jeho odvolaní v merite veci sa bude rozhodovať s časovým oneskorením viac ako 3,5 roka. Dobu omeškania ustálil žalobca ako časový interval medzi odvolaním z 2.3.2006 proti rozhodnutiu príslušného Daňového úradu zo dňa 4.2.2006 a rozhodnutím Daňového riaditeľstva z 28.9.2009, ktorým bolo rozhodované o odvolaní proti vyššie uvedenému rozhodnutiu správcu dane a ktoré mu bolo doručené 15.10.2009. Ide tým o 1323 dní omeškania z titulu nezákonného rozhodnutia správcu dane. Uvedenú dobu určil ako dobu, za ktorú trvalo súdom vydanie právoplatného rozhodnutia, ktorým sa deklarovala nezákonnosť tej časti rozhodnutia Daňového úradu Bratislava V zo dňa 14.2.2006, ktorou ho nesprávne poučila o nemožnosti podať odvolanie. Žalobca uviedol, že si u správcu dane uplatňoval sankčný úrok vo výške 109.176,79 eura (3.289.060,- Sk). Omeškaním procesu rozhodovania z dôvodu nezákonného rozhodnutia mu vznikla finančná strata (ušlý zisk), vyčísliteľná ako priemerná úroková sadzba komerčných bánk na termínovaných vkladoch na obdobie 3 rokov, t.j. 10 % ročne, čo zo sumy 109.176,79 eura (výška sankčného úroku) za obdobie omeškania (1323 dní) predstavuje škodu vo výške 39.573 eur. 2. Súd prvej inštancie považoval za potrebné sa najskôr vysporiadať s otázkou aktívnej a pasívnej legitimácie strán sporu ako nevyhnutného predpokladu pre úspešné uplatnenie žaloby. Skonštatoval, že aktívna legitimácia žalobcu vyplýva z ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), keď z predložených rozhodnutí daňových orgánov bolo nesporne preukázané, že žalobca bol účastníkom konania, v rámci ktorého malo dôjsť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Pasívna legitimácia žalovaného podľa súdu prvej inštancie vyplýva rovnako zo zák. č. 514/2003 Z.z. (§ 4 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 1 písm. a)), podľa ktorého štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci vydaním nezákonného rozhodnutia. Za predbežné prerokovanie žiadosti o odškodnenie považoval odmietnutie žiadosti žalobcu o náhradu škody 39. 573 eur, uplatnenej podľa § 4 ods. 1 písm. c), § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Ministerstvom financií SR. 3. Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že žalobca odvodzuje uplatnený nárok od rozhodnutia Daňového úradu Bratislava V č. 604/230/12387/06/Kra zo dňa 14.2.2006, ktoré bolo rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, č. 1100302/1/1159997/2012-5126 zo dňa 12.12.2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 9103305/5/280251/2013, zo dňa 22.1.2013, priznal žalobcovi úrok vo výške 109.176,70 eura, od ktorého žalobca odvíjal výšku škody uplatnenú v tomto konaní. 4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vydania nezákonného rozhodnutia (§ 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2 a § 17 ods. 1). Pri posudzovaní nároku vychádzal z toho, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. 5. Rozhodnutie, v dôsledku ktorého mala byť žalobcovi spôsobená škoda, náhradu ktorej si uplatňuje v tomto konaní, bolo podľa súdu prvej inštancie rozhodnutie Daňového úradu Bratislava V č. 604/230/12387/06/Kra zo dňa 14.2.2006; to bolo zrušené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100302/1/1159997/2012-5126, zo dňa 12.12.2012. Mal za nesporné, že toto rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom a pre nezákonnosť bolo zrušené príslušným orgánom, ako aj to, že žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie. Z tohto vyvodil, že v danom prípade bol splnený prvý z predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody a to existencia nezákonného rozhodnutia. 6. Okrem existencie nezákonného rozhodnutia súd prvej inštancie zisťoval existenciu, resp. vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Nárok na úhradu „finančnej straty“, teda ušlého zisku, ktorú žalobca vypočítal z priemernej úrokovej sadzby komerčných bánk na termínovaných vkladoch za obdobie troch rokov 10 % ročne zo sumy 109.176,79 eura (priznaný sankčný úrok) za obdobie 1323 dní, súd prvej inštancie posúdil podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zák. č. 514/2004 Z.z. a konštantnej judikatúry. Pri uplatňovaní ušlého zisku považoval za nevyhnutné preukázať, že tento by vznikol pri pravidelnom behu udalostí. 7. Podľa súdu prvej inštancie žalobca v konaní neprodukoval a ani nenavrhol žiaden dôkaz o tom, že mu pri pravidelnom behu udalostí ušiel zisk v uplatňovanej výške. Vzhľadom na túto skutočnosť uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal jeden zo zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, t.j. vznik škody spočívajúcej v podobe ušlého zisku, a tak mu nezostalo iné, než žalobu zamietnuť pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. V tomto sa stotožnil s obranou žalovanej, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že pri pravidelnom behu udalostí, nebyť existencie nezákonného rozhodnutia, by bežne vkladal finančné prostriedky do komerčných bánk na terminované vklady na obdobie viac ako tri roky, čo v konaní nepreukázal, ba ani netvrdil. 8. Po závere, že nie je daný právny základ uplatňovaného nároku, súd prvej inštancie považoval za nadbytočné vykonanie ďalšieho dokazovania na zistenie rozsahu a výšky škody, preto návrh žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom preukázania výšky škody ako nadbytočný zamietol. 9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy konania nevznikli a žiadne trovy si proti žalobcovi neuplatnila. 10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie pre nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. Súdu prvej inštancie vytkol, že unáhlene, predčasne a prekvapivo ukončil dokazovanie o výške spôsobenej škody navrhovaným znaleckým posudkom s nesprávnym a neudržateľným názorom, že v konaní nepreukázal vznik škody, spočívajúcej v ušlom zisku. Nesúhlasil zo záverom súdu prvej inštancie, ktorý založil na úvahe, že „z konštantnej judikatúry vyplýva, že na preukázanie ušlého zisku je nevyhnutným predpokladom preukázať, že tento by vznikol pri pravidelnom behu udalostí. Pokiaľ teda žalobca nepreukázal, že bežne vkladal finančné prostriedky do komerčných bánk na termínované vklady, škoda v podobe ušlého zisku nemohla vzniknúť a ani reálne nevznikla“. Namietal, že nebola uvedená konkrétna judikatúra, o ktorú sa oprel a preto je rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné a neobhájiteľné. Poukázal na rozhodnutia, podľa ktorých „za ušlý zisk sa považuje ujma spočívajúca v tom že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa tak dalo s ohľadom napr. na povahu prevádzky poškodenej právnickej alebo fyzickej osoby očakávať. V podstate ide o ušlý majetkový prospech (prírastok na majetku) (R III/1967)“; „ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať.“ (R 55/1971). 11. S poukazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1233/2006, zo dňa 28.8.2008, ďalej žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že pri stanovení ušlého zisku sa vychádza z celkových predpokladaných príjmov z podnikania znížených o predpokladané náklady. Ušlý zisk je teda hypotetická kategória a jeho výška je daná rozdielom medzi celkovým príjmom z podnikania a nákladmi potrebnými na dosiahnutie tohto príjmu bez ohľadu na to, či tieto náklady boli naložené alebo nie. Mal za to, že v žalobe uviedol všetky podstatné skutkové informácie rozhodujúce pre právne posúdenie veci. Príkladmi a vo vlastnej kompetencii laickým spôsobom uviedol, že by pri bežnom a pravidelnom chode udalostí počas časového obdobia od 2.3.2006 do 18.10.2012 mal k dispozícii finančné prostriedky v objeme 109.176,79 eura. Keďže v konaní netvrdil, že bežne vkladal peniaze do komerčných bánk na termínované vklady, bolo nedôvodné a logicky nesprávne od neho požadovať, aby túto skutočnosť v súdnom konaní preukázal. Navyše sa jedná o skutočnosť, ktorá sa objektívne nedá preukázať sama o sebe (samoúčelne), ale len ako súčasť (vy)hodnotenia konkrétnych skutkových okolností prípadu. Ak súd prvej inštancie výlučne na tejto okolnosti postavil odôvodnenie o nepreukázaní základu uplatňovaného nároku, je takého zdôvodnenie neudržateľné a vykazuje znaky svojvoľného a arbitrárneho rozhodovania. Tým, že nepristúpil k navrhovanému znaleckému dokazovaniu o výške spôsobenej škody (ušlého zisku), rozhodol predčasne a bez zistenia odborných informácií, ktoré nebol kompetentný sám hodnotiť a posudzovať. Pokiaľ netvrdil, že bežne vkladal finančné prostriedky do komerčných bánk na termínované vklady na obdobie viac ako tri roky, nie je namieste úvaha súdu o neunesení dôkazného bremena v tomto smere. Rovnako je nesprávne a neudržateľné stotožnenie sa súdu s obranou žalovanej, pretože rovnako žalovaná vychádzajúc z nesprávnej premisy (o potrebe preukázať bežný chod vecí) nemohla za žiadnych okolnosti uniesť opačné dôkazné bremeno - potvrdzujúce jej obranu. Podľa žalobcu sa slovným spojením „pravidelný beh udalosti“, resp. „pravidelný chod vecí“ vykonáva hypotéza ustanovenia § 442 Obč. zák. o spôsobe uhrádzania a výške výpočtu skutočnej škody. V takomto ponímaní sa potom jedná o skutočnosť všeobecne známu alebo známu súdu z jeho činnosti, ktorá sa podľa ustanovenia § 121 O.s.p. nedokazuje. Pokiaľ súd prvej inštancie požadoval od žalobcu, aby túto skutočnosť preukázal, ide o neopodstatnenú požiadavku, v rozpore so zákonom a na ťarchu žalobcu. Rovnako, pokiaľ súd prvej inštancie nevysvetlil dostatočne jasne a zrozumiteľne svoje úvahy, nepodriadil sa konštantnej judikatúre a právnej teórii v otázke definície ušlého zisku, dopustil sa závažných pochybení pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, čím zaťažil celé konanie nesprávnym právnym posúdením veci. 12. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a jasne, zrozumiteľne a dostatočne odôvodnený. Považovala za nevyhnutné zdôrazniť, že žalobca mal záujem preukázať v konaní výšky škody znaleckým dokazovaním, pričom nevedel predložiť žiaden dôkaz o vzniku skutočnej škody, resp. ušlého zisku, čo je jedným zo základných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody. 13. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 23.2.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 14. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 16. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 17. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu žalobcu na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne právne závery o tom, že žalobca nepreukázal vznik škody vo forme ušlého zisku v dôsledku nezákonného rozhodnutia, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. a Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby aj náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. 18. Žalobca si v predmetnom konaní uplatnil nárok na náhradu škody - ušlého zisku titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Ušlý zisk pritom predstavoval škodu vzniknutú v dôsledku nemožnosti nakladania s finančnými prostriedkami vo výške sankčného úroku za neoprávnené zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH v období od 2.3.2006 do 15.10.2009; pre výpočet výšky ušlého zisku žalobca použil analogicky výpočet určený ako priemerná úroková sadzba komerčných bánk na termínovaných vkladoch nad obdobie 3 rokov vo výške 10 % ročne zo sumy zadržiavaných sankčných úrokov 109.176,79 eura. 19. Predpokladom pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ako konštatoval súd prvej inštancie, je existencia škody ako majetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím (príp. nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom) a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím (príp. nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom). Splnenie týchto podmienok musí byť v konaní bezpečne preukázané; nepostačuje len záver o pravdepodobnosti splnenia niektorej z nich. Preto musí byť skúmaná i zákonná podmienka vzniku škody. Túto podmienku zák. č. 514/2003 Z.z., upravujúci zvláštnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej správy, upravuje v § 17 ods. 1, kde stanovuje, že sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). 20. Škodou sa vo všeobecnosti rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Pri škode na veci, resp. majetku, sa rozlišuje skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou (damnum emergens) je ujma, ktorá spočíva v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, potrebné vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu (stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpj 87/70). Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Teória teda vysvetľuje ušlý zisk ako majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá na rozdiel od skutočnej škody spočíva v tom, že v dôsledku škodovej udalosti nedošlo k rozmnoženiu majetku poškodeného, ktoré poškodený mohol odôvodnene, teda dokladovateľným spôsobom očakávať vzhľadom na pravidelný, normálny chod vecí; nestačí iba hypotetický ušlý zisk, ale musí ísť vždy o zisk, ktorý sa dal reálne očakávať, a preto je povinnosťou poškodeného vznik škody preukázať; v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. 21. V predmetnej veci bolo preukázané, že žalobca si u správcu dane uplatnil nárok na zaplatenie sankčného úroku vo výške 3.289.060,- Sk podľa § 35b zák. č. 511/1992 Zb. Daňový úrad Bratislava I rozhodnutím č.k. 604/230/12387/06/Kra, zo dňa 14.2.2006, žalobcovi nepriznal sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané prostriedky a bez bližšieho a podrobnejšieho zdôvodnenia v rozpore so zákonom uviedol, že s poukazom na § 46 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. nemá právo sa voči nemu odvolať. Toto rozhodnutie bolo rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100302/1/1159997/2012-5126, zo dňa 12.12.2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Daňový úrad Bratislava následne rozhodnutím č. 9103305/5/280251/2013, zo dňa 22.1.2013 priznal žalobcovi sankčný úrok vo výške 109.176,70 eura. 22. Ušlého zisku sa teda žalobca domáhal pre nemožnosť nakladania s finančnými prostriedkami vo výške sankčného úroku, ktorý mu bol vyplatený až s odstupom viacerých rokov, pričom v prípade jeho vyplatenia včas (minimálne v období od 2.3.2006 do 15.10.2009, za ktoré si žalobou uplatnil nárok) by mal žalobca možnosť získať z neho (zo sumy priznaného sankčného úroku) úžitky, napr. ako úroky z vkladov v komerčných bankách. 23. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že nevyhnutným predpokladom pre úspešnosť žaloby o náhradu ušlého zisku je preukázať, že ten by vznikol pri pravidelnom behu udalostí. Žalobca v žalobe tvrdil, že ušlý zisk mu vznikol ako finančná strata vyčísliteľná ako priemerná úroková sadzba komerčných bánk na termínovaných vkladoch na obdobie dlhšie ako tri roky; bolo teda na ňom takto určený ušlý zisk preukázať. V tejto súvislosti preto nie je namieste považovať požiadavku súdu prvej inštancie na preukázanie ušlého zisku tým, že žalobca vkladal finančné prostriedky do komerčných bánk na termínované vklady na dobu dlhšiu ako tri roky, za nesprávnu či svojvoľnú. 24. Zodpovednosť štátu za škodu v podobe ušlého zisku ako výnosu z peňazí, ktorý by priniesli pri obvyklom hospodárení, by totiž bola daná, ak by žalobcovi v dôsledku nezákonného rozhodnutia nebolo umožnené určitú dobu disponovať s jeho peniazmi a mohol mu tak ujsť zisk, ktorý by pri bežnom nakladaní s týmito peniazmi dosiahol. A to napríklad vtedy, ak by bolo preukázané, že na základe zmluvy, napr. zmluvy o bežnom, či vkladovom účte mal žalobca tieto peniaze úročené u niektorej z komerčných bánk, t.j. že takýto zisk mohol dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný priebeh udalostí, ale oň prišiel. Len vtedy je takáto strata reálne ušlým ziskom v zmysle § 442 ods. 1 Obč. zák. a je naplnená podmienka zodpovednosti štátu v podobe vzniku škody (obdobne rozsudok NS ČR zo dňa 23.8.2007, sp. zn. 25 Cdo 296/2006). Len hypotetické závery o možnom zúročení predmetnej sumy nie je možné považovať za dostatočne preukazujúce vznik škody v danom rozsahu (obdobne rozsudok NS ČR z 22.4.2009, sp. zn. 25 Cdo 422/2007, rozsudok z 21.10.2010, sp. zn. 25 Cdo 862/2008). 25. Z hľadiska vzniku ušlého zisku teda nestačí iba všeobecný, resp. pravdepodobný predpoklad, ale musí vždy ísť o prospech, ktorý sa dal podľa obvyklého priebehu vecí na základe dostatočne overených (doložených) a vyčíslených vecných podkladov očakávať s tým, že judikatúra z tohto dôvodu považuje za ušlý zisk majetkovú ujmu spôsobenú tým, že škodová udalosť zasiahla do priebehu deja vedúceho k určitému zisku a prax vychádza z toho, že každý prípad je nutné posudzovať individuálne tak, aby bola zistená ako vysoko pravdepodobná výška ušlého zisku, t.j. výška, ktorá sa podľa bežného uvažovania v praktickom styku blíži už k istote (obdobne rozsudok NS ČR, sp. zn. II. Odon 15/1996). 26. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že zák. č. 514/2003 Z.z. a ani Občiansky zákonník, ktorý sa vzťahuje na týmto zákonom neupravené právne vzťahy, neustanovuje kogentné pravidlá, akým spôsobom sa postupuje pri zisťovaní výšky ušlého zisku, nakoľko je vždy rozhodujúci stav, aký tu bol pred vznikom škody, teda predtým, ako poškodenému škoda vznikať začala, pričom spôsob zisťovania výšky ušlého zisku potom v každom jednotlivom prípade závisí od skutkových okolností a tvrdení poškodeného o konkrétnych okolnostiach, z ktorých vyvodzuje, že by v žalovanom období dosahoval pri svojej bežnej činnosti zisk, o ktorý prišiel. Tento názor zastávajú aj žalobcom citované rozhodnutia, na ktoré poukazoval v podanom odvolaní, ktoré predpokladajú preukázanie „očakávania“ určitého rozmnoženia majetku poškodeného, čo predpokladá minimálne preukázanie takého konania, ktoré v jeho živote, či podnikaní, zvyčajne prináša určitý pozitívny výsledok v jeho majetkovej situácii, čo inak možno vyjadriť pojmom, používaným v judikatúre ako „bežný chod udalostí“. 27. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazoval na právny názor vyslovený v rozhodnutí NS ČR z 28.8.2008 sp. zn. 25Cdo/1233/2006, že pri stanovení výšky ušlého zisku sa vychádza z celkových predpokladaných príjmov z podnikania znížených o predpokladané náklady a ušlý zisk je hypotetickou kategóriou, ktorého výška je daná rozdielom medzi celkovým príjmom z podnikania a nákladmi potrebnými na dosiahnutie tohto príjmu bez ohľadu na to, či tieto náklady boli vynaložené alebo nie, odvolací súd nemá dôvod s týmto názorom nesúhlasiť. Avšak aj v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že ušlý zisk z podnikania znamená stratu očakávaného prínosu za situácie, že poškodený mal zaistené predpoklady pre tzv. pravidelný priebeh vecí, teda bol nielen ochotný, ale i schopný vykonávať svoju podnikateľskú činnosť. A práve tieto okolnosti sú potom skutkovým odôvodnením pravidelného priebehu veci, ktorý nenastal v dôsledku konania škodcu a ktoré preukazujú ušlý zisk. Žalobca však v konaní, tak ako to správne konštatoval súd prvej inštancie, nepreukázal žiadne konkrétne okolnosti svojho podnikania, ktoré boli zmarené, resp. nie úplne naplnené v dôsledku protiprávneho konania žalovanej. 28. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nevykonania ním navrhnutého znaleckého dokazovania odvolací súd poukazuje na znenie § 132 ods. 1 C.s.p (§ 120 ods. 1 O.s.p., platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), ukladajúceho povinnosť (ale zároveň i právo) strane sporu označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom § 185 ods. 1 C.s.p. (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p.) dáva konajúcemu súdu oprávnenie rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu samozrejme nesmie prerásť do svojvôle, a preto je potrebné sa s ním vysporiadať v odôvodnení súdneho rozhodnutia, ktoré musí splniť požiadavky kladené naň ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p tak, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia vysvetľovalo aj dôvody, pre ktoré súd nevykonal navrhnuté dôkazy. 29. Odvolací súd z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie zistil, že tento riadne zdôvodnil, prečo nenariadil žalobcom navrhnuté znalecké dokazovanie, keď uviedol, že ho považuje za nadbytočné, pretože dospel k záveru, že nie je daný právny základ uplatňovaného nároku. 30. Odvolací súd opätovne dáva do pozornosti, že žalobca v konaní neprodukoval a ani nenavrhol žiaden dôkaz preukazujúci pravidelný beh udalostí daný v jeho podnikaní, ktorý by viedol k určitému zisku nebyť predmetného nezákonného rozhodnutia. Ako bolo vyššie uvedené, jedným z nevyhnutných atribútov vzniku zodpovednosti štátu za škodu je príčinná súvislosť medzi právnou skutočnosťou, za ktorú štát zodpovedá a medzi vznikom škody, teda či je postup alebo rozhodnutie orgánu verejnej moci a škoda vo vzťahu príčiny a následku; samotná existencia nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu škodu nepredstavuje. V tomto smere potom leží dôkazné bremeno na žalobcovi, pretože konštrukcia zodpovednostného vzťahu je z hľadiska bremena tvrdenia a dôkazného bremena jednoznačná; poškodený (žalobca) nesie bremeno o tom, že mu vznikla škoda a že je daná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, či nezákonným rozhodnutím. 31. Žalobca konaní nepreukázal, ako konkrétne (teda nie len tým, že v danom období nedisponoval sumou neskoro vyplateného sankčného úroku) sa táto skutočnosť podieľala na jeho podnikaní a ako spôsobila, že v danom období nedosiahol očakávaný zisk. 32. Podľa § 207 C.s.p. (predtým § 127 O.s.p.) znaleckým dokazovaním súd objasňuje skutočnosti na ktoré je potrebné odborné znalosti. Pod odbornými znalosťami sa rozumejú iné znalosti ako znalosti práva, pretože tie je povinný poznať súd. Žalobca v konaní navrhol znalecké dokazovanie, ktoré by malo „zodpovedať nasledovnú otázku: Vypočítať výšku spôsobenej škody - skutočnej škody a ušlého zisku - v podnikateľskej činnosti obchodnej spoločnosti navrhovateľa v dôsledku nemožnosti disponovať s finančnými prostriedkami v sume 109.176.79 eura (3.289.060,- Sk) v období od 2.3.2006 do 18.10.2012“, keď považoval za nespornú otázku príčinnej súvislosti medzi konaním žalovanej a medzi vzniknutou škodou v dôsledku nevyplatenia sankčného úroku riadne a včas. 33. Navrhovaný znalec z odboru Ekonómia a manažment, Ekonomika a riadenie podnikov, Kontroling bez toho, aby mu boli ozrejmené základné skutkové otázky týkajúce sa podnikania žalobcu a očakávaného zisku, sa tak odborne nemal k čomu vyjadriť. Okrem toho, priznaniu práva na náhradu škody žalobcovi bránila aj jeho neschopnosť preukázať v konaní príčinnú súvislosť medzi prípadnou škodou a protiprávnym konaním žalovanej. Z tohto dôvodu by znalecký posudok, ktorého cieľom podľa žalobcu malo byť čo najpresnejšie vyčíslenie vzniknutej škody, nepriniesol súdu poznatky spôsobilé zásadne ovplyvniť jeho záverečný úsudok o predmete sporu. V civilnom sporovom konaní má konajúci súd zohľadňovať aj zásadu hospodárnosti a efektívnosti konania, ktorú v posudzovanom prípade súd prvej inštancie správne uprednostnil pred dôkaznými návrhmi žalobcu. Ak totiž súd v procese dokazovania objasní skutočný stav veci do tej miery, ktorá mu umožňuje utvoriť si obraz o predmete konania jednoznačným a nezvratným spôsobom, niet dôvodu konanie predlžovať a robiť ho nákladnejším iba preto, že strany navrhujú ďalšie dôkazy, ktoré už žiadne nové poznatky do prípadu nemôžu priniesť. Preto odmietnutie navrhnutého dôkazu v takom prípade nemôže predstavovať porušenie práva strany sporu navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení. 34. S poukazom na správne vyhodnotenie zákonných kritérií vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci, neboli žalobcom uvádzané skutočnosti v odvolaní spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. 35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej trovy odvolacieho konania nevznikli. 37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).