Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/549/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110225829 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1110225829.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobkyne: H.. K. D., C. na G.: L. XX, L., zastúpenej: Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 08. júla 2013, č. k. 4C/123/2010 - 104, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobou, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému určenia, že vo veci nesprávne úradne postupoval a zaplatenia sumy 3.300,- eur a trov konania z titulu náhrady škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri vybavení jej podnetu na podanie návrhu na začatia disciplinárneho konania voči sudkyni konajúcej v exekučnom konaní č. k. 1Er 1842/2002 na Okresnom súde Bratislava I, v ktorom žalobkyňa vystupovala na strane oprávneného, keď žalovaný na podnet žalobkyne neodpovedal, ani ho žiadnym spôsobom nevybavil až po podaní sťažnosti žalobkyne na uvedený postup na Úrade vlády SR, ktorý sťažnosť postúpil na vybavenie oddeleniu kontroly a sťažnosti kancelárie ministra spravodlivosti, ju žalovaný informoval, že jej podnet sa stratil a požiadal ju o doručenie jeho fotokópie, o prešetrení podnetu nebola nikdy vyrozumená. Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnila tým, že sa u nej prejavil pocit neistoty, krivdy, poníženia, stavu beznádeje a neistoty, morálneho a duševného utrpenia, ktoré boli vyvolané tým, že štátny orgán, ktorý má bdieť nad zákonnosťou, a na ktorého pomoc bola odkázaná, nepostupoval voči nej nezákonným spôsobom s tým, že vzhľadom na dĺžku konania, nezákonný postup, porušenie ústavných práv, na konkrétne okolnosti prípadu, najmä význam uplatňovaného nároku, dopad na nutnosť neprimeranej obrany, dopad na umožnenie pokračovania nezákonnosti, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že k prieťahom v konaní žalobkyňa svojím správaním nijako neprispela, nie je podľa jej názoru skonštatovanie porušenia práva dostatočné. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa listom zo dňa 30. 07. 2007 podala žalovanému podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči sudkyni Okresného súdu Bratislava I, ktorá konala a rozhodovala vo veci 1Er 1842/02, listom zo dňa 21. 01. 2008 požiadala žalobkyňa žalovaného o informáciu, akým spôsobom bol jej podnet vybavený. Dňa 30. 09. 2008 požiadala žalobkyňa o osobné prijatie u ministra spravodlivosti SR vo veci prešetrenia vybavenia sťažnosti Slovenskou komorou súdnych exekútorov zo dňa 21. 02. 2007. Žiadosťou zo dňa 10. 11. 2008 požiadala žalobkyňa predsedu vlády SR o prijatie vo veci postupu žalovaného pri vybavovaní podnetu na návrh na začatie disciplinárneho konania voči sudkyni. Listom zo dňa 10. 11. 2008 podala žalobkyňa predsedovi vlády SR sťažnosť na postup ministra spravodlivosti SR pri vybavovaní sťažnosti zo dňa 21. 02. 2007 na súdneho exekútora. Podaním zo dňa 18. 12. 2008 informoval Úrad vlády SR žalobkyňu, že jej sťažnosť na postup žalovaného pri vybavovaní podnetu zo dňa 31. 07. 2007 a sťažnosti na postup žalovaného pri vybavovaní sťažnosti zo dňa 21. 02. 2007 vo veci prešetrenia vybavenia sťažnosti zo dňa 20. 11. 2006 na postup súdneho exekútora Slovenskou komorou exekútorov postúpil na vybavenie Ministerstvu spravodlivosti SR, sekcii oddelenia kontroly a sťažností. Žalovaný listom zo dňa 19. 02. 2009 oznámil žalobkyni, že vo veci jej podnetu na začatie disciplinárneho konania voči sudkyni bolo zistené evidovanie podnetu, avšak fyzicky sa v príslušnom spise nenachádza, a preto ju požiadal o zaslanie jej kópie. Ministerstvo spravodlivosti SR, oddelenie kontroly a sťažností, dňa 30. 03. 2009 postúpilo podanie žalobkyne (podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania zo dňa 30. 07. 2007) E.. C. P., poverenej riadením kancelárie ministra. Žalobkyňa listom zo dňa 11. 03. 2009 požiadala ministerstvo spravodlivosti SR, oddelenie kontroly a sťažnosti o konanie vo veci podnetu zo dňa 31. 07. 2007 a sťažnosti na postup pri vybavovaní zo dňa 21. 01. 2008. Dňa 25. 03. 2009 Ministerstvo spravodlivosti, sekcia civilného práva, odbor obchodného a exekučného práva postúpil podnet žalobkyne na priame vybavenie riaditeľke kancelária ministra. Žalobkyňa listom zo dňa 11. 03. 2009 informovala generálneho riaditeľa sekcie kontroly a boja proti korupcii Úradu vlády SR o nezákonných postupoch, v ktorých namietala nevybavenie jej sťažnosti zo dňa 21. 02. 2007, 25. 08. 2008, 27. 06. 2007, 15. 10. 2007 a 20. 01. 2009. Úrad vlády SR listom zo dňa 26. 03. 2009 podanie žalobkyne zo dňa 11. 03. 2009 zaslalo Ministerstvu spravodlivosti SR, riaditeľke kancelárie ministra na zabezpečenie jeho vybavenia a požiadalo o informovanie o výsledku vybavenia. Žalovaný listom zo dňa 02. 04. 2009 požiadal predsedníčku Okresného súdu Bratislava I o zaslanie vyjadrenia k podnetu žalobkyne na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania. Predsedníčka Okresného súdu Bratislava I listom zo dňa 14. 04. 2009 oznámila žalovanému, že jeho žiadosti o vyjadrenie nebolo možné vyhovieť, pretože predmetný spis sa nachádzal na Ústavnom súde SR. Listom zo dňa 14. 05. 2009 žalovaný oznámil žalobkyni vybavenie jej sťažnosti postúpenej Úradom vlády SR. Žalovaný opätovne listom zo dňa 15. 06. 2009 požiadal predsedníčku Okresného súdu Bratislava I o vyjadrenie ku skutočnostiam uvedeným v podnete žalobkyne. Predsedníčka Okresného súdu Bratislava I listom zo dňa 12. 06. 2009 oznámila žalovanému, že v predmetnom konaní nedošlo k objektívnym prieťahom spôsobených zo strany súdu. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 2 písmeno a, § 3 ods. 1, 2, § 9, ods. 1, 2 § 17 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a dospel k záveru, že postup žalovaného pri vybavovaní podnetu na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania nemožno považovať za postup orgánu verejnej moci o právach, právom chránených záujmov a povinnostiach žalobkyne, a preto žalobkyňou označený postup žalovaného nespadá pod režim zákona č. 514/2003 Z. z. a z uvedeného postupu nemožno vyvodzovať nárok na náhradu škody podľa citovaného zákona, keď žalovaný pri vybavovaní podnetu žalobkyne vôbec nerozhodoval o jej právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach. Poukázal na to, že žalobkyňa neoznačila žiadne právne predpisy, v rozpore s ktorými mal žalovaný postupovať, a ani to netvrdila, a podľa jej názoru išlo v danom prípade o porušenie práva na inú právnu ochranu, a to v súvislosti s koncepciou pozitívneho záväzku štátu a v tomto smere pokiaľ bolo porušené ústavné právo žalobkyne, nie je v kompetencii všeobecného súdu rozhodovať o tom, či ústavné právo bolo alebo nebolo porušené, a to ani ako predbežnú otázku, keď uvedenú právomoc právne predpisy zverujú Ústavnému súdu SR, ktorý zároveň rozhoduje aj o primeranom finančnom zadosťučinení v súvislosti s porušením ústavného práva. Konštatoval, že dosiahnutie nápravy zásahu do práv žalobkyne je preto potrebné prioritne riešiť v rámci využitia inštitútu ústavnej sťažnosti. Súd by mohol rozhodovať o náhrade škody až v prípade konštatovania porušenia práva Ústavným súdom SR, pretože až vtedy by mal podklad a právny základ pre priznanie predmetného nároku. Ďalej dospel k záveru, že neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, keď nevybavenie podnetu žalobkyne alebo nepodanie návrhu na začatie disciplinárneho konania nie je príčinou vzniku ujmy žalobkyne. Poukázal na to, že ak by aj výsledkom vybavenia podnetu žalobkyne bolo podanie na začatie disciplinárneho konania, išlo by o skúmanie deliktuálnej zodpovednosti sudcu, pri ktorom by bolo potrebné preukazovať zavinenie konajúceho sudcu, pričom uvedené disciplinárne previnenie sudcu nie je možno prejudikovať a taktiež ani dôvodnosť podania návrhu na začatie disciplinárneho konania. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože si trovy konania neuplatnil. 2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa, žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe vyhovieť a priznať jej náhradu trov konania. Uviedla, že podanie podnetu na disciplinárne stíhanie sudcu, ktorý spôsobuje prieťahy na ujmu poškodenej osoby, je výkonom ústavného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Postup žalovaného pri vybavovaní takéhoto podnetu sa dotýka práv žalobkyne, pretože spôsob a výsledky vybavenia podnetu má priamy a bezprostredný vplyv na jej práva. Vybavovanie podnetu žalobkyne zo strany žalovaného tak bolo postupom týkajúcim sa práv žalobkyne, a preto spadá pod zodpovednosť štátu podľa § 2 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. Ďalej uviedla, že ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nijako nedefinuje nesprávny úradný postup a ani ho neredukuje iba na porušenie zákonnej povinnosti, iba príkladmo uvádza jeden druh nesprávneho úradného postupu - prieťahy v konaní, ktoré však nutne nemusia znamenať porušenie zákonom uloženej povinnosti konať bez prieťahov a riadne plniť svoje zákonom zverené úlohy, je totiž imanentnou súčasťou právomoci orgánov verejnej moci, ktoré sú povinné konať riadne a včas aj vtedy, ak im to zákon výslovne neukladá. S poukazom na nález Ústavného súdu SR zo dňa 08. 03. 2000 spis. zn. I. ÚS 89/99 namietala, že v prípade podnetu žalobkyne mal žalovaný postupovať takým spôsobom, aby svoje právomoci v oblasti súdnictva, t. j. v oblasti svojej pôsobnosti, využil s cieľom zabezpečiť jej riadny chod súdnictva, pričom v takom extrémnom prípade zámerných prieťahov, k akým dochádzalo v prípade žalobkyne, požiadavka účelnosti vyžadovala využitie krajného prostriedku - iniciovanie disciplinárneho potrestania. Povinnosť žalovaného konať na odstránenie prieťahov v súdnom konaní, a to aj iniciovaním disciplinárneho stíhania zodpovednej sudkyne, vyplýva tiež z tzv. pozitívneho záväzku štátu. Podľa jej názoru žalovaný mal vykonať aktívne opatrenia na potrestanie sudkyne za prieťahy, čo by zároveň bolo prevenciou vzniku prieťahov na ujmu žalobkyne v budúcnosti a nevyužitie oprávnenia podať návrh na disciplinárne potrestanie sudcu zo strany žalovaného v situácii, keď došlo na ujmu žalobkyne k spáchaniu disciplinárneho deliktu sudcom, tak predstavuje nesprávny úradný postup porušujúci jej základné práva. Za nesprávny považovala záver súdu prvej inštancie, že o porušení jej práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je oprávnený rozhodovať iba Ústavný súd SR. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 02. 2012 č. k 6Cdo/7/2012 namietala, že zo žiadneho právneho predpisu nemožno vyvodiť, že by všeobecný súd nemal rozhodovať o náhrade ujmy vzniknutej prieťahmi v občianskom súdnom konaní, že by tak smel učiniť len po rozhodnutí Ústavného súdu SR. Ústavný súd SR vo svojej judikatúre opakovane konštatuje, že účelom ústavnej sťažnosti je dosiahnutie odstránenia protiprávneho stavu a ústavné sťažnosti podané po skončení konania, aj keď v zákonnej dvojmesačnej lehote, konštantne odmieta z dôvodu, že už nemôžu prispieť k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, t. j. k odstráneniu stavu právnej neistoty (napr. III. ÚS 315/06, IV. ÚS 235/05). Ďalej vo svojom odvolaní poukázala na nález Ústavného súdu SR zo dňa 24. 04. 2007 sp. zn. III. ÚS 36/07, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Apicella vs. Taliansko (č. sťažnosti 64890/01), čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 21. 09. 2011 sp. zn. I. ÚS 1536/11, v zmysle ktorých namietala, že ujmou, utrpenou v dôsledku prieťahov v konaní, je ujma na samotnom práve na konanie bez prieťahov, nie sekundárna ujma spočívajúca napríklad v zhoršení zdravotného stavu, reaktívnych psychických poruchách, poškodení dobrého mena a pod. Od poškodenej osoby sa teda nevyžaduje preukazovanie vzniku následkov v jej osobnostnej sfére, ale postačuje jej preukázať, že k prieťahom v konaní došlo, čo súčasne znamená porušenie jej práva na konanie bez prieťahov. Ďalej uviedla, že ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje obdobu ustanovenia § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ktoré umožňuje priznať primerané finančné zadosťučinenie osobe, ktorej práva boli porušené. Počas dlhých rokov rozhodovania Ústavný súd SR vytvoril prostredníctvom rozhodnutí stabilizovanú judikatúru k otázke odškodňovania za porušenie práv, z ktorej vyplývajú závery, podľa ktorých porušeným právom je priamo ústavné (zákonné) právo poškodenej osoby, nie sekundárna ujma spočívajúca napríklad v zhoršení zdravotného stavu, reaktívnych psychických poruchách, poškodení dobrého mena a pod. a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď už porušenie práva nie je možné napraviť napríklad zrušením rozhodnutia, čo je typické pre ujmu spôsobenú prieťahmi v konaní. Ujma na právach už zo svojej podstaty nemôže mať výšku ale iba intenzitu, ktorej zodpovedá určitá výška primeranej náhrady v peniazoch, ktorá však nie je exaktne určiteľná. Možno iba vymedziť základné kritériá pre jej určenie, nie je však možné presne vypočítať jej výšku. Osoba domáhajúca sa peňažnej náhrady utrpenej ujmy preto musí v súdnom konaní iba tvrdiť a preukázať rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré sa majú v jej prípade zohľadniť. V jej prípade ide o ujmu na právach, ktorú nemožno odstrániť, iba kompenzovať, a pri posudzovaní intenzity utrpenej ujmy a stanovení výšky peňažnej náhrady je potrebné zohľadniť význam veci pre žalobkyňu - ochrana pred dlhoročnými prieťahmi súdu v exekučnom konaní, úplná pasivita žalovaného, aktívny prístup žalobkyne, absencia zavinenia nesprávneho úradného postupu žalobkyňou a pocity frustrácie, ktoré v nej vyvolala absolútne bezdôvodná nečinnosť súdu, vzbudzujúca dojem, že súd nadržiava povinným v exekučnom konaní. Vzhľadom na to požaduje náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.300,- eur. 3. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 4. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností potrebných pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že žalovaný vo veci nesprávne úradne postupoval a zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 3.300,- eur, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré žalovaný uviedol na svoju obranu, na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že žalobkyňou označený postup žalovaného nespadá pod režim zákona č. 514/2003 Z. z., a preto z uvedeného postupu nemožno vyvodzovať nárok na náhradu škody podľa citovaného zákona, keď žalovaný pri vybavovaní podnetu žalobkyne nerozhodoval o jej právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach. 5. Žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia, že žalovaný vo veci nesprávne úradne postupoval a zaplatenia sumy 3.300,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, z dôvodu, že žalovaný nesprávne úradne postupoval pri vybavení jej podnetu na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči sudkyni konajúcej v exekučnom konaní č. k. 1Er 1842/2002 na Okresnom súde Bratislava I, ktorý podala listom žalovanému zo dňa 30. 07. 2007, keď žalovaný na tento podnet neodpovedal, žiadnym spôsobom ho nevybavil a o prešetrení podnetu nebola nikdy vyrozumená. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že týmto postupom žalovaného bolo porušené jej právo na inú právnu ochranu. 6. Zákon č. 514/2003 Z. z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú štátom, jeho orgánmi pri výkone verejnej moci, pričom zákonom stanovenými predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za túto škodu je existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Tieto predpoklady zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené súčasne. 7. Súd prvej inštancie pri posudzovaní existencie nesprávneho úradného postupu žalovaného správne vychádzal nielen z ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona, v zmysle ktorého sa za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; ale správne vychádzal aj z ust. § 2 písm. a/ citovaného zákona, ktoré ustanovenie stanovuje, že na účely tohto zákona je výkonom verejnej moci rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch fyzických osôb a právnických osôb. 8. Žalobkyňa podala žalovanému podnet listom zo dňa 30. 07. 2007 na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči sudkyni Okresného súdu Bratislava I konajúcej v exekučnej veci vedenej pod spis. zn. 1Er 1842/2002 na Okresnom súde Bratislava I, podaním ktorého však žalovanému nevznikla žiadna konkrétna povinnosť určitým spôsobom, príp. v stanovenej lehote podnet vybaviť a vyrozumieť o tom žalobkyňu, ale len na základe podnetu a jeho prešetrenia zvážiť využitie oprávnenia žalovaného vyplývajúce mu z ust. § 120 zákona č. 385/2000 Z. z. podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni, pričom však žalobkyni zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva právo na podanie návrhu na disciplinárne konanie voči sudkyni. Z uvedeného je zrejmé, že v rámci vybavovania podnetu žalobkyne zo dňa 30. 07. 2007 žalovaný nerozhodoval, a ani jeho úradný postup sa netýkal práva alebo právom chránených záujmov žalobkyne, keďže žalobkyňa nemá právo na to, aby na základe jej podnetu bol návrh na začatie disciplinárneho konania voči sudkyni podaný, ale podnet žalobkyne sa týkal skúmania deliktuálnej zodpovednosti sudkyne, na ktorú skutočnosť správne poukázal aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Postup žalovaného pri vybavení podnetu žalobkyne nie je takým postupom v občianskom súdnom konaní alebo inom konaní, ktorého by žalobkyňa bola účastníčkou, alebo v ktorom by sa konalo a rozhodovalo o jej právach a právom chránených záujmoch, a preto žalobkyňou namietaný postup žalovaného nie je úradným postupom, za škodu nesprávnosťou ktorého spôsobenú zodpovedá štát v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom na to, že žalovaný pri vybavovaní podnetu žalobkyne na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči sudkyni nerozhodoval o právach a právom chránených záujmoch žalobkyne, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nebola splnená jedna zo zákonom stanovených podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánov pri výkone verejnej moci a to existencia nesprávneho úradného postupu. 9. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalobkyne, uvedené v jej odvolaní, že žalovaný mal vykonať aktívne opatrenia na potrestanie sudkyne za prieťahy, čo by zároveň bolo prevenciou vzniku prieťahov na ujmu žalobkyne v budúcnosti a že nesprávny úradný postup žalovaného spočíva v nevyužití oprávnenia podať návrh na disciplinárne potrestanie sudcu v situácii, keď došlo na ujmu žalobkyne k spáchaniu disciplinárneho deliktu sudcom. Skutočnosť, či došlo k disciplinárnemu deliktu sudcom v exekučnom konaní, nemožno prejudikovať v tomto konaní, a i keď žalobkyňa predmetný podnet podala z dôvodov prieťahov v exekučnom konaní, nemožno zo samotnej existencie týchto prieťahov vyvodzovať subjektívne zavinenie konajúcej sudkyne. Nedôvodne tiež žalobkyňa namietala, že povinnosť žalovaného konať na odstránenie prieťahov v súdnom konaní, a to práve podaním návrhu na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni, vyplýva tiež z tzv. pozitívneho záväzku štátu, pretože i keď obsahom pozitívneho záväzku štátu je povinnosť podniknúť opatrenie, ak to vyžaduje ochrana ústavných práv občana; vzhľadom na to, že v rámci prešetrenia podnetu žalobkyne na podanie návrhu na disciplinárne konanie voči sudkyni, žalovaný môže len znášať podanie takéhoto návrhu, ale nemôže prejudikovať subjektívne zavinenie konajúcej sudkyni na prieťahoch vzniknutých v exekučnom konaní, pretože o tejto otázke žalovaný nie je oprávnený rozhodovať; nemožno vyvodiť ani z tzv. pozitívneho záväzku štátu povinnosť žalovaného podniknúť opatrenie spočívajúce výlučne v podaní návrhu na začatie disciplinárneho konania voči sudkyni, keď podanie takého návrhu je v zmysle zákona č. 385/2000 Z. z. len oprávnením žalovaného ako jedného z viacerých oprávnených subjektov. Nevykonanie tohto žalobkyňou navrhnutého opatrenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup žalovaného aj vzhľadom na to, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný o predmetnom podnete žalobkyne konal, keď žiadal predsedníčku Okresného súdu Bratislava I o zaslanie jej vyjadrenia k tomuto podnetu, pričom toto vyjadrenie nemohla zaslať z dôvodu, že spis sa nachádzal na Ústavnom súde SR a na opätovnú žiadosť žalovaného predsedníčka Okresného súdu Bratislava I sa vyjadrila tak, že nedošlo k objektívnym prieťahom spôsobeným zo strany súdu. 10. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že žalobkyňou namietaným postupom žalovaného, týkajúceho sa vybavenia jej podnetu na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči sudkyni, konajúcej v exekučnom konaní, žalobkyni nevznikla žiadna škoda ako ujma vyjadriteľná v peniazoch a ani nemajetková ujma na jej osobnostných právach, pretože aj podľa tvrdení žalobkyne porušené bolo jej právo na konanie bez zbytočných prieťahov v exekučnom konaní, vhodným prostriedkom nápravy takého zásahu do práv žalobkyne je inštitút ústavnej sťažnosti, ktorý v exekučnom konaní aj využila a na základe ktorého jej aj bola poskytnutá ochrana jej základných práv. Správne preto súd prvej inštancie dospel tiež k záveru, že v danom prípade nie je splnená ani zákonom stanovená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V rámci vybavenia podnetu žalobkyne na podanie disciplinárneho konania voči sudkyni žalovaným, nedošlo zo strany žalovaného k nesprávnemu úradnému postupu zbytočnými prieťahmi alebo nevyhovením jej žiadosti na podanie návrhu na disciplinárne konanie, ktorým by žalobkyni vznikla ujma na jej právach, keď žalovaný pri vybavení jej podnetu nerozhodoval o právach a právom chránených záujmoch žalobkyne a nevznikla jej teda ujma nesprávnym úradným postupom žalovaného. 11. Odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 12. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu . 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).