Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/136/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110231342 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1110231342.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: Lawyer Partners, a. s., so sídlom Prievozská 37, Bratislava, IČO: 35 944 471, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova č. 8, 811 05 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 18. januára 2016, č.k. 10C/63/2010 - 454, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady majetkovej škody tvorenej sumou koncesionárskych poplatkov vo výške 19 489,81 eur, škody na príslušenstve tvorenom sumou poplatkov z omeškania vo výške 45 405 297,75 eur, a na príslušenstve tvorenom sumou nákladov spojených s uplatnením istiny vo výške 88 212,96 eur, ako aj nemajetkovej ujmy vo výške 889 680 eur, podľa zák. č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že žalobca doručil Okresnému súdu Trnava dňa 19.10.2006 DVD nosič obsahujúci návrhy na začatie konania o zaplatenie peňažnej sumy, pričom však predmetný DVD nosič bol žalobcovi okresným súdom /obratom/, listom zo dňa 20.10.2006, ako neprijatý vrátený z dôvodu, že súd nemá splnené podmienky na prijímanie podaní elektronickou formou prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu podľa osobitných predpisov a zároveň podpredsedníčka súdu poukázala na obsah písomného oznámenia, ktoré bolo súdom vedené pod Spr. 670/06. Z obsahu pripojeného Spr. spisu č. 1749/2006 vyplýva, že súd písomným podaním zo dňa 27.2.2007, doručeným právnemu zástupcovi žalobcu dňa 2.3.2007 oznámil, že technické problémy súvisiace s prijímaním podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom sú odstránené a súd má možnosť podania žalobcu prijať. Právny zástupca žalobcu listom zo dňa 9.3.2007 doručeným okresnému súdu dňa 13.3.2007 vyzval súd na oznámenie, ktorý deň bude súd považovať za deň doručenia návrhov, respektíve za deň začatia konania a zároveň súdu oznámil, že mu môžu byť doručené záložné DVD nosiče, nakoľko jeho originál sa nachádza na ústavnom súde ako dôkaz. V nadväznosti na to súd právnemu zástupcovi žalobcu listom zo dňa 19.3.2007 oznámil, že na písomných podaniach z DVD nosiča budú uvedené aktuálne prezenčné pečiatky, avšak za dátum podania jednotlivých návrhov sa bude považovať (pôvodný) dátum doručenia DVD nosiča. Zároveň bolo žalobcovi oznámené, že môže súdu doručiť aj identické záložné kópie DVD nosiča. Poukázal na to, že v súvislosti s postupom Okresného súdu Trnava sa žalobca domáhal ochrany aj na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu, pričom z jeho rozsudku zo dňa 16.6.2009 vyplýva, že žalobca sa domáhal priznania náhrady škody v sume 506 928 253,43 eur, priznania náhrady titulom nemajetkovej ujmy v sume 4 681 069,49 eur, ako aj priznania sumy 924 685,94 eur titulom náhrady za náklady a výdavky spojené s procesom pred vnútroštátnymi súdmi a sumy 96 047,20 eur titulom náhrady trov spojených v konaní pred ESĽP. V predmetnom rozsudku ESĽP rozhodujúc na spravodlivom základe rozsudkom priznal žalobcovi za všetky škody spolu sumu 10 000 eur + akákoľvek daň, ktorá mohla byť vyrubená. Vo svojom rozsudku uviedol, že ak bolo rozsudkom rozhodnuté o porušení Dohovoru alebo jeho protokolov, ukladá sa zodpovednému štátu povinnosť nielen zaplatiť sumy určené v rámci spravodlivého zadosťučinenia, ale aj vybrať si, pod dozorom Komisie ministrov, všeobecné a/alebo, ak je to primerané, individuálne opatrenia, ktoré majú byť prijaté v rámci vnútroštátneho právneho poriadku, aby sa ukončilo porušovanie konštatované Súdom a uskutočnili sa všetky vykonateľné nápravy, následkom ktorých je spôsob čo najskoršieho obnovenia situácie existujúcej pred porušením práva. V prípadoch porušenia článku 6 Dohovoru, by mal byť žalobca čo najskôr daný do pozície, aby požiadavky tohto ustanovenia neboli opomínané. Súd vyslovil, že najvhodnejšou formou nápravy v prípadoch ako je tento, keď žalobca nemal právo na prístup k súdu pre neopodstatnené odmietnutie zaregistrovania jeho podaní, by bolo zaregistrovanie originálnych podaní s dátumom, kedy boli doručené žalobcom na súd po prvýkrát a ich vybavenie v súlade so všetkými požiadavkami na spravodlivý proces. Súd dodal, že rovnaký prístup bol zvolený ústavným súdom v prípadoch, keď konštatoval porušenie žalobcovho práva na prístup k súdu a slovenské súdy tak teraz majú dispozícii nevyhnutný nástroj na spracovanie podaní uskutočnených elektronickými prostriedkami. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 68/08 - 119 zo dňa 14.10.2008, ktorým ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava neprijatím jeho podania zo dňa 24.07.2006, urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom. Okresnému súdu Trnava ústavný súd prikázal konať vo veci tohto podania z 24.07.2006 podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Napokon poukázal na to, že ako nadbytočný zamietol návrh žalobcu na výsluch svedkov X.. S. Z.I. U. X.. V. J., nakoľko boli Okresným súdom Trnava zapožičané spisy - Spr. 670/2006, Spr. 1749/2006, 1 Spr. VI 37/2008 a na základe vykonaných listinných dôkazov považoval skutkový stav za dostatočne zistený. Vzhľadom na výsledky dokazovania zamietol ako neodôvodnený tiež návrh žalobcu na ustanovenie znalca, keď takýto dôkaz považoval za nadbytočný so zreteľom na nesplnenie ostatných predpokladov vznik zodpovednosti žalovaného za škodu. 2. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a § 415 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť, nakoľko žalobca nepreukázal splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zdôraznil, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu vo svojom rozsudku vo veci žalobcu proti Slovenskej republike zo dňa 16.6.2009, týkajúcom sa danej veci, konštatoval, že najvhodnejšou formou nápravy v prípadoch ako je tento, keď žalobca nemal právo na prístup k súdu pre neopodstatnené odmietnutie zaregistrovania jeho podaní, by bolo zaregistrovanie originálnych podaní s dátumom, kedy boli doručené žalobcom na súd po prvýkrát a ich vybavenie v súlade so všetkými požiadavkami na spravodlivý proces. Súd dodal, že rovnaký prístup bol zvolený ústavným súdom v prípadoch, keď konštatoval porušenie žalobcovho práva na prístup k súdu a slovenské súdy tak teraz majú dispozícii nevyhnutný nástroj na spracovanie podaní uskutočnených elektronickými prostriedkami. Poukázal na to, že novelou ust. § 42 ods. 1 O.s.p., uskutočnenou zákonom č. 215/2002 Z.z. o elektronickom podpise, bolo umožnené urobiť podanie elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom, avšak k príslušnému materiálno technickému zabezpečeniu súdov zo strany štátnej správy súdov došlo až začiatkom roka 2008. Žalobca pritom tvrdil, že majetková škoda mu vznikla zmenšením majetku o súčet istín nezaplatených koncesionárskych poplatkov, ktoré boli uvedené v žalobných návrhoch obsiahnutých na DVD nosiči vo výške 19 489,81 eur, súčet poplatkov z omeškania, ktoré by si mohol uplatniť voči dlžníkom - koncesionárom v celkovej hodnote 45 405 297,75 eur, ale v dôsledku zmeny legislatívy, ktorá nastala po vrátení DVD nosičov okresným súdom si ich už nemohol uplatniť, a sumu nákladov spojených s uplatnením vyššie označenej istiny vo výške 88 212,96 eur. V tejto súvislosti potom dospel k záveru, že po skončení nečinnosti Okresného súdu Trnava za vznik škody žalovaný nezodpovedá, naopak, zodpovednosť musí niesť žalobca, nakoľko napriek opakovaným výzvam DVD nosič obsahujúci 1348 návrhov, na základe ktorých si škodu uplatňuje, Okresnému súdu Trnava nepredložil. Preto, keď z uvedeného dôvodu absentuje jasná príčinná súvislosť medzi uplatnenou škodu a nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trnava, nakoľko žalobca konal v rozpore s § 415 OZ a § 417 ods. 1 OZ, a naviac svojím následným postupom ignoroval rozsudok ESĽP a prípadná škoda mu tak už mohla vzniknúť výlučne jeho následnou nečinnosťou spočívajúcou v neposkytnutí súčinnosti okresnému súdu, neboli podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu naplnené. Zároveň poukázal na to, že pri určení výšky škody v rozsahu istiny (súčtu žalovaných istín) v celkovej sume 19 489,81 eura vychádzal žalobca z domnienky, resp. hypotézy, tzv. 100% úspešnosti pri všetkých uplatnených nárokoch na zaplatenie koncesionárskych poplatkoch, a to nielen vo vzťahu k rozhodovacej činnosti súdu, ale aj pri ich prípadnom vymáhaní. Z úradnej činnosti je pritom v tejto súvislosti známe, že mnoho z podaných návrhov v takýchto veciach bolo odmietnutých, mnohé boli zastavené pre späťvzatie, resp. pre nezaplatenie súdnych poplatkov, alebo pre neodstrániteľnú prekážku konania spôsobenú nedostatkom identifikácie žalovaných a niektoré žaloby boli zamietnuté pre nedostatok vecnej legitimácie. Majetkovú škodu však nie je možné založiť na ničím nepodložených domnienkach a hypotézach, a preto považoval uplatnenú škodu za žalobcom nepreukázanú. Vo vzťahu k uplatnenej škode spočívajúcej z poplatkov z omeškania, ktoré by si žalobca mohol uplatniť voči dlžníkom v celkovej hodnote 45 405 297,75 eura v zmysle zákona č. 212/1995 Z.z., ale v dôsledku zmeny legislatívy si ich už nemohol súdnou cestou uplatniť, konštatoval, že zákon č. 96/2006 Z.z., ktorým bol novelizovaný § 9 zákona č. 212/1995 Z.z. o koncesionárskych poplatkov, a ktorým bol inštitút poplatkov z omeškania nahradený inštitútom zákonných úrokov z omeškania a ktorým bol v § 10b daný tzv. generálny pardon" bol prijatý Národnou radou SR dňa 02.02.2006 a účinnosť nadobudol dňom jeho vyhlásenia, teda niekoľko mesiacov pred podaním elektronického návrhu na Okresný súd Trnava. Uvedené sa všeobecne týka aj prvých elektronických podaní, ktoré boli okresným súdom doručené v apríli 2006. Preto uplatnená škoda nie je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ale v súvislosti so zmenou legislatívy. Pokiaľ ide o sumu nákladov spojených s uplatnením istiny, najmä zaplatené trovy advokáta X.. V. v zmysle mandátnej zmluvy, poukázal na to, že žalovaná suma je zjavne neprimeraná k výške uplatnenej istiny, pričom žalobca sa zaviazal uhradiť hromadné a vo svojej podstate identické úkony právnej pomoci bez zohľadnenia hľadiska prípadnej úspešnosti v konaní. Ak žalobca túto sumu advokátovi uhradil, predstavuje to len ním dobrovoľne prijaté podnikateľské riziko a takto uplatnená škoda je z pohľadu prejednávanej veci nepodložená, bez akéhokoľvek súvisu s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Trnave. Naviac, trovy spojené s uplatnením istiny v celkovej sume 88 212,96 eur mohli byť jednotlivo vyčíslené v návrhoch a mali byť predmetom náhrady trov konania, ak by žalobca v zmysle rozsudku ESĽP riadne doručil DVD nosič okresnému súdu, k čomu však nedošlo. Nestotožnil sa ani so žalobcom akcentovaným tvrdením o premlčaní uplatnených nárokov zo dňa 19.10.2006 podaných na DVD nosiči, keďže z rozsudku ESĽP vyplýva, že súdy mali zaregistrovať originálne podania s dátumom, kedy boli doručené žalobcom na súd po prvýkrát a vybaviť ich v súlade so všetkými požiadavkami na spravodlivý proces, a tak k premlčaniu nárokov uplatnených elektronickým podaním zo dňa 19.10.2006 nemohlo dôjsť, pretože toto podanie malo byť zapísané s účinkami ku dňu doručenia pôvodného podania. V tejto súvislosti súd tiež poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 455/2013 vo veci žalobcu, z ktorého vyplýva, že naplnenie príkazu daného ústavným súdom okresnému súdu opätovne sa zaoberať podaním žalobcu a vo vzťahu k nemu postupovať podľa príslušných ustanovení O.s.p. z povahy veci vyžadovalo, aby žalobca znova predložil okresnému súdu pôvodné podanie (keďže pôvodné DVD nosiče mu boli vrátené). Žalobca však v prejednávanej veci nepreukázal, že tak urobil. Zdôraznil v tejto súvislosti, že ak by žalobca postupoval striktne v súlade s § 415 OZ a následne po odmietnutí elektronických podaní súdom realizoval podania inou formou predpokladanou v ustanovení § 42 ods. 1 O.s.p., náklady vzniknuté realizáciou takýchto náhradných podaní by bezpochyby boli v súvislosti s nesprávnym úradným postupom okresného súdu /mzdové náklady pracovníkov vyhotovujúcich náhradné písomné podania, poštovné, administratívne náklady a pod./. Žalobca však takto nepostupoval, naopak bez toho, aby to bolo potrebné odovzdal DVD nosič obsahujúci podania z 24.07.2006 Ústavnému súdu SR a následne Európskemu súdu pre ľudské práva a napriek následnej výzve okresného súdu mu tieto už nepredložil. Napokon, vo vzťahu k uplatnenému nároku na nemajetkovú ujmu vo výške 889 680 eura v zmysle §17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. konštatoval, že ani v tejto časti predpoklady na vyhovenie podanej žalobe neboli splnené, nakoľko uplatnenú sumu žalobca určil ako súčin sumy 660 eur za každý jednotlivý právny prípad obsiahnutý na odmietnutom DVD nosiči (x 1 348 prípadov), avšak neprodukoval žiadny dôkaz preukazujúci oprávnenosť uplatneného nároku a svoj nárok odôvodnil len veľmi všeobecne tým, že bolo ťažké počúvať vyjadrenia klientov, ktorí im povedali, že ich IT riešenie nie je možné aplikovať v súdnom systéme SR, čo je však bez právnej relevancie. Žalobcom tvrdené poškodenie dobrého mena nebolo v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ale so samotným vymáhaním postúpených pohľadávok na zaplatenie koncesionárskych poplatkov, a preto, ak by aj boli splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu, by s poukazom na zistenú nečinnosť žalobcu spočívajúcu v neposkytnutí súčinnosti okresnému súdu priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo v rozpore s dobrými mravmi a konštatovanie porušenia práva by nepochybne predstavovalo dostatočné zadosťučinenie. Na základe vyššie uvedeného preto zhrnul, že dospel k záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku na náhradu tak majetkovej, ako aj nemajetkovej škody, keď po vyhodnotení dôkazov absentovalo preukázanie reálnej majetkovej a nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi špecifikovaným nesprávnym úradným postupom okresného súdu a uplatnenou škodu, čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby v celom jej rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne nevznikli. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvoinštančného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, súd prvoinštančného dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené súd prvoinštančného a neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Namietal, že proces prijatie jeho podaní uložených na DVD nosiči bol ukončený v deň, keď boli súdu po prvý krát doručené návrhy, a ak by ich doručil opätovne, porušil by právo a konkrétne čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, relevantné ustanovenia O.s.p. a vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre súdy. Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vydané v tejto súvislosti označil za absolútne nerealizovateľné, nakoľko okresný súd nebol schopný legálne v režime Občianskeho súdneho poriadku prijať žalobné návrhy k 24.07.2006 a začať tak konanie so spätným časovým posunom. Nedovoľuje to systém elektronickej podateľne, nakoľko DVD nosič by po odovzdaní do elektronickej podateľne tunajšieho súdu za účelom uloženia obsahu tohto DVD nosiča na médium dostupné podateľni súdu, ktorá jednotlivé návrhy spracováva s vyznačením časovej pečiatky aktuálneho dňa, t.j. nie k 24.7.2006. V zmysle ust. § 82 ods. 1 O.s.p. totiž konanie začalo dňa, ktorý je vyznačený časovou pečiatkou, teda až 26.03.2008. Na základe uvedeného konštatoval, že záver Ústavného súdu Slovenskej republiky, stanovujúci zachovanie právnych účinkov podania k 24.07.2006 v konfrontácii s reálnymi možnosťami všeobecných súdov (faktickými aj právnymi) neobstojí a je pre neho v pokračujúcich sporoch právne neudržateľný a nezbavuje ho rizika premlčania jeho majetkových práv, nakoľko postoj zákonných sudcov k otázke uplatnenia práva na súde (§ 112 Občianskeho zákonníka) je nepredvídateľný a to aj vo vzťahu k ust. § 56 ods.6 zákona č.38/1993 Z.z. (o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov), ktorý určuje záväznosť právnych názorov ústavného súdu obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutia len v prípadoch, ak ústavný súd zrušil právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vrátil na ďalšie konanie, o aký však v danej veci nešlo, a preto nie je právny názor ústavného súdu o zachovaní právnych účinkov podania k 24.07.2006 pre súdy právne záväzný. Opätovne na preukázanie výšky škody navrhol doplnenie dokazovania o znalecké dokazovanie znaleckým ústavom: Ekonomická univerzita v Bratislave (evidenčné číslo: 900008), so sídlom: Dolnozemská cesta 1, Bratislava a to pre odbor: 090000 - Ekonómia a manažment, odvetvie: 090300 - Kontroling, na zodpovedanie odbornej otázky: akú sumu bolo možné v konaniach pred okresným súdom na základe žalôb podaných na DVD nosičoch, vymôcť, inými slovami aká je tzv. všeobecná hodnota jeho pohľadávok na zaplatenie koncesionárskych poplatkov a ich príslušenstva. V súvislosti s otázkou premlčania zdôraznil, že nakoľko Okresný súd Trnava neprijal návrhy, ktorými sa uplatnili práva na úhradu koncesionárskych poplatkov, došlo k pretrhnutiu postupu, ktorý je nevyhnutné pre vznik oprávnenia na ďalšie vymáhanie poplatkov z omeškania, teda i príslušenstva koncesionárskych poplatkov, a preto je uplatnená náhrady škody i v tejto časti v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom okresného súdu. Nestotožnil sa so závermi prvoinštančného súdu ani pokiaľ ide o uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy, a poukázal na odlišnosť oboch kompenzačných inštitútov (primeraného finančného zadosťučinenia podľa či. 127 ods. 3 Ústavy SR a odškodnenia nahradením nemajetkovej ujmy podľa ust. §17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.) zvýraznenú aj sekundárnou povahou zadosťučinenia. V tejto súvislosti zdôraznil, že v žiadnom konaní pred súdom doposiaľ nebolo rozhodnuté o jeho odškodnení za porušenie ustanovení procesných právnych predpisov úhradou nemajetkovej ujmy podľa ust. 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. 4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali možnosti uplatnenia a naplnenia odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že majetkovú škodu nevyčíslil len všeobecne, súdu predložil dátový nosič, s ktorého obsahom sa tento neoboznámil, rozsiahlo sa venuje popisu toho, ako Okresný súd Trnava nemohol prijať jeho návrhy spätne, čím malo dôjsť k premlčaniu jeho pohľadávok, uviedol, že žalobca celkom zjavne nerozoznáva medzi tým, čo je jeho pohľadávka voči koncesionárom a medzi tým, čo predstavuje škodu, za ktorú by mala niesť zodpovednosť žalovaná v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. Skutočnosť, že žalobca v konaní rozčlenil uplatňovaný nárok na náhradu škody na sumu tvorenú istinou koncesionárskych poplatkov, poplatkov z omeškania, trov konania, atď., neznamená, že vznik škody ako aj jej výšku v konaní preukázal. Práve naopak, žalobca v konaní vznik škody nepreukázal, keď (ako súd správne konštatoval), argumentoval premlčaním pohľadávok, avšak v konaní nepreukázal, že by mu čo i len jedna z uplatnených pohľadávok nebola priznaná pre účinne vznesenú námietky premlčania. Za nesprávne označil tiež tvrdenia žalobcu v odvolaní, ktorými polemizuje o tom, čo mohol alebo nemohol okresný súd (technicky vzaté) urobiť po náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 68/08 zo dňa 14.08.2008. Je totiž zrejmé, že okresný súd bol viazaný rozhodnutím ESĽP, v zmysle ktorého bol povinný žalobcove návrhy prijať so spätnými účinkami, a preto aj v prípade vznesenej námietky premlčania zo strany koncesionára bol súd povinný túto posúdiť tak, akoby bol návrh zaregistrovaný ku dňu jeho doručenia, a to bez ohľadu na to, s akým dátumom bol v skutočnosti zaregistrovaný. Vôľu zaregistrovať podania žalobcu a posudzovať ich s účinkami k 19.10.2006 pritom Okresný súd Trnava deklaroval listom zo dňa 19.03.2007. Vo vzťahu k žalobcom navrhovanému znaleckému dokazovaniu poukázal na to, že o tomto jeho návrhu rozhodol prvoinštančný súd na pojednávaní dňa 18.01.20016 tak, že tento dôkaz nepripustil z dôvodu, že nebol zo strany žalobcu dostatočne odôvodnený a zároveň by jeho vykonanie bolo nadbytočné. Žiadny znalec ani znalecká organizácia pritom nemôže odborne posúdiť, akým spôsobom by okresný súd rozhodol v tej ktorej konkrétnej veci, ak by aj bol podania žalobcu prijal a teda takýto dôkaz nebol spôsobilý preukázať vznik a výšku materiálnej škody na strane žalobcu. Zdôraznil, že nakoľko ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. stanovuje podmienky, s prihliadnutím na ktoré sa určuje výška nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak žalobca si v tomto smere nesplnil ani len povinnosť tvrdenia, keď svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy relevantným spôsobom neodôvodňoval a zároveň nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by vznik nemajetkovej ujmy preukázal, súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca vznik nemajetkovej ujmy v konaní relevantným spôsobom nepreukázal. Napokon poukázal na to, že žalobca voči nemu inicioval na totožnom skutkovom a právnom základe 40 súdnych konaní, pričom však podaná žaloba bola zamietnutá Okresným súdom Bratislava I v konaniach vedených pod sp. zn. 10C/62/2010, 10C/63/2010, 16C/163/2011, 19C/124/2010 a 19C/125/2010, a tiež v konaní pred Okresným súdom Dolný Kubín, sp. zn. 4C 53/2012. V tejto súvislosti zdôraznil, že hoci v právnom poriadku Slovenskej republiky rozhodnutia všeobecných súdov nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnúť analogicky v podobných prípadoch, taká situácia, kedy súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným spôsobom, podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje jeho elementárny princíp a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa v rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom, a preto má za to, že nie sú dané dôvody odvolania uplatnené žalobcom, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. 5. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu bolo žalobcovi doručené s tým, že má možnosť sa k nemu písomne vyjadriť. Túto možnosť však žalobca nevyužil. 6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 7. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala podľa jeho tvrdenia vzniknúť tým, že Okresný súd Trnava neprijal jeho návrhy na začatie konania o zaplatenie peňažných súm, doručené mu dňa 19.10.2006 na priloženom DVD, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu, pričom zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom relevantným pre právne posúdenie dôvodnosti podanej žaloby. Na takto ustálený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a svoje dôvody, pre ktoré podanú žalobu zamietol a nestotožnil sa tak s argumentáciou žalobcu o spôsobení škody a nemajetkovej ujmy postupom Okresného súdu Trnava vo veciach, v ktorých podal dňa 19.10.2006 na priloženom DVD návrhy na začatie konania o zaplatenie peňažných súm, aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s predmetom konania. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska ním uvádzaných tvrdení v podanom odvolaní, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní tiež nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia. 8. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú súdom v súvislosti s tým, že Okresný súd Trnava neprijal jeho návrhy na začatie konania o zaplatenie peňažných súm, doručené mu dňa 19.10.2006 na priloženom DVD, v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri podmienky, a to: 1/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup súdu, 2/ existencia škody a nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. 9. V preskúmavanej veci je správny záver súdu prvej inštancie, že vzhľadom na skutočnosť, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu vo svojom rozsudku zo dňa 16.6.2009 konštatoval porušenie práva žalobcu na prístup k súdu neprijatím predmetných návrhov na začatie konania na priloženom DVD, pričom zároveň záväzne pre Slovenskú republiku a konajúce všeobecné súdy poukázal na to, že primeraným opatrením na ukončenie porušovania práv žalobu bude náprava spočívajúca v čo najskoršom zaregistrovaní originálnych podaní s dátumom, kedy boli doručené žalobcom na súd po prvýkrát a ich vybavenie v súlade so všetkými požiadavkami na spravodlivý proces, nemohlo dôjsť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trnava k premlčaniu pohľadávok žalobcu. Napriek počiatočnému nesprávnemu úradnému postupu daného súdu bol totiž v dôsledku uvedeného vo všetkých veciach (návrhoch na začatie konania obsiahnutých na DVD) priznaný podaniu návrhov na DVD plný účinok odo dňa 19.10.2006, a to vrátane následku spočívajúceho v spočívaní plynutia premlčacej doby uplatnených práv (už) od uvedeného dňa. Na uvedené pritom nemá žiadny vplyv ani prípadná nespôsobilosť technického vybavenia na všeobecných súdoch, ktorá je z hľadiska právneho posúdenia otázky premlčania bez akejkoľvek relevancie. Na základe uvedeného sa potom odvolací súd stotožnil i so záverom prvoinštančného súdu, že zákonom stanovené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za majetkovú škodu uplatnenú podanou žalobou neboli v preskúmavanej veci splnené. 10. Rovnako sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že podanej žalobe nebolo možné vyhovieť ani v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko žalobca jej vznik nepreukázal, keď sa v tomto smere obmedzil len na všeobecné tvrdenia o jej vzniku, a nenavrhol v tejto súvislosti vykonať žiadne dokazovanie; a za správny treba považovať i záver prvoinštančného súdu, že ak by aj boli splnené ostatné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, nepochybne by bolo potrebné považovať za dostatočné poskytnutie nepeňažného zadosťučinenia. To však žalobca podanou žalobou neuplatnil, a naviac, túto funkciu už nepochybne splnilo aj opakované konštatovanie porušenia jeho práva na prístup k súdu Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu, i v konaniach pred Ústavným súdom SR. 11. Správny je za daného stavu rovnako postup prvoinštančného súdu, ktorý sa; po zistení, že v danej veci neboli naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu; už podrobnejšie nezaoberal výškou uplatneného nároku a v tomto smere nevykonal ani žalobcom navrhované znalecké dokazovanie, keď ustálenie výšky uplatnenej náhrady majetkovej škody nemohlo mať žiadny význam pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej. Pokiaľ žalobca v odvolaní v tomto smere opätovne navrhol vykonať znalecké dokazovanie znaleckým ústavom Ekonomická univerzita v Bratislave na zodpovedanie otázky akú sumu bolo možné v konaniach pred okresným súdom na základe žalôb podaných na DVD nosičoch, vymôcť, inými slovami aká je tzv. všeobecná hodnota jeho pohľadávok na zaplatenie koncesionárskych poplatkov a ich príslušenstva, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že na jeho vykonanie niet žiadneho dôvodu. 12. Nedôvodná je tiež argumentácia žalobcu, ktorý v podanom odvolaní namieta správnosť záveru prvoinštančného súdu, že vzhľadom na rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, nemohlo dôjsť v dôsledku prvotného neprijatia návrhov na začatie konania k premlčaniu práv žalobcu. Je totiž bez akejkoľvek pochybnosti, že (predovšetkým) na základe rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci žalobcu proti Slovenskej republike bol i Okresný súd Trnava povinný riadne prejednať návrhy žalobcu doručené mu dňa 19.10.2006 na DVD a vo všetkých konaniach vychádzať z toho, že návrh bol súdu doručený (a teda právo bolo na súde uplatnené) už dňa 19.10.2006. V súlade s citovaným rozhodnutím Okresný súd Trnava aj postupoval, keď žalobcu (hoci márne) vyzval na doručenie kópie DVD obsahujúceho predmetné návrhy. Neprijatie návrhov na začatie konania doručených dňa 19.10.2006 Okresnému súdu Trnava na priloženom DVD (teda namietaný nesprávny úradný postup, ktorý má byť príčinou vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy) preto nepochybne nemohlo spôsobiť premlčanie práva žalobcu a v nadväznosti na to ani ich nevymožiteľnosť v konaní na súde. Bez zreteľa na uvedené však súd prvej inštancie správne v tejto súvislosti poukázal i na to, že žalobca v žiadnom smere nekonkretizoval jednotlivé čiastkové nároky, ktoré by mali byť premlčané a neprípustne sa obmedzil iba na všeobecné tvrdenie o tom, že sú premlčané všetky. Zároveň je zjavne nesprávna a neopodstatnená i argumentáciu žalobcu v odvolaní, že proces prijatia jeho podaní uložených na DVD nosiči bol ukončený v deň, keď boli súdu po prvý krát doručené návrhy, nakoľko ak by ich doručil opätovne, porušil by čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, relevantné ustanovenia O.s.p. a vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre súdy, pričom rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vydané v tejto súvislosti sú absolútne nerealizovateľné. Bez právneho významu je námietka žalobcu, že právny názor ústavného súdu o zachovaní právnych účinkov podania nebol pre okresný súd právne záväzný. Okresný súd Trnava totiž primárne vychádzal z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci žalobcu proti Slovenskej republike, ktoré je pre Slovenskú republiku (a tak i pre súd) záväzné a v súlade s ktorým napokon aj postupoval. 13. Neopodstatnená je rovnako argumentácia žalobcu v odvolaní týkajúca správnosti záverov prvoinštančného súdu v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, v rámci ktorej žalobca zdôraznil i to, že v žiadnom konaní pred súdom doposiaľ nebolo rozhodnuté o jeho odškodnení za porušenie ustanovení procesných právnych predpisov úhradou nemajetkovej ujmy podľa ust. 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Ako už odvolací súd uviedol aj vyššie, záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého v danom prípade neboli splnené zákonom stanovené predpoklady na jej priznanie, keď žalobca jej vznik nepreukázal a naviac, ním tvrdená nemajetková ujmy nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trnava, je v celom rozsahu správny. 14. Napokon, pokiaľ ide o námietku žalobcu, že mu súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom tým, že napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil, odvolací súd ju považuje za nedôvodnú a účelovú. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku náležite zhrnul tvrdenia žalobcu i žalovaného, vysvetlil podstatu sporu, opísal vykonané dôkazy, ktoré i správne vyhodnotil, pričom zároveň zhrnul relevantnú platnú právnu úpravu, podľa ktorej spor posúdil, a; so zreteľom na všetky relevantné čiastkové predbežné otázky; dôvody, pre ktoré žalobu ako nedôvodnú zamietol, aj dostatočne vysvetlil, keď sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci. Nepochybne preto súd prvej inštancie svojim postupom, resp. nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku, nezasiahol do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. 15. Súdu prvej inštancie teda nemožno vytknúť žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trnava, pričom ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie ktorejkoľvek z otázok významných pre rozhodnutie v danom spore odvolacím súdom. Súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami uvádzanými v žalobe a svoje rozhodnutie vydal v súlade s platnou právnou úpravou. 16. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní úspešnému žalovaného priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).