Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/762/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111217986 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111217986.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová v právnej veci žalobcu: T.. A. T., bytom B.. I. XXXX/X, E., proti žalovanému: Ministerstvo zahraničných vecí SR, Hlboká cesta 2, Bratislava, o úpravu pracovného posudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 12C 88/2011-75 zo dňa 14. mája 2014 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 12C 88/2011-75 zo dňa 14. mája 2014 p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 12C 88/2011-75 zo dňa 14. mája 2014 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal úpravy pracovného posudku a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 6.6.2011 domáhal, aby súd žalovanému označeného ako Ministerstvo zahraničných vecí SR, Hlboká cesta 2, Bratislava, uložil povinnosť upraviť obsah pracovného posudku zo dňa 27.1.2011 nasledovne: -Ú. C. O. Q. Ú. Q. V. E. „. (J. na „.) na O. Ú., -R. O. C. O. O. K. „. Z. (J. na „. Z. Q. Q.), G. Z. A. A. Z. M. O. Z. J. O. Ú. Y. E.. -V. Q. O. C. C. „. A. O.(J. na „. K. O. na O. Ú.). -Z. I. „. A. Z. (J. na A. „.). 3. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že bol v pracovnom pomere s Ministerstvom zahraničných vecí SR na dobu určitú od 1.4.2009 do 31.3.2011 a na plnenie pracovných povinností bol vyslaný do Moskvy. Pred skončením pracovného pomeru mu zamestnávateľ vydal pracovné hodnotenie zo dňa 27.1.2011, ktoré prevzal žalobca dňa 11.3.2011 a kedy sa dozvedel o jeho obsahu, ktorý ho nepríjemne prekvapil, pretože v posudku bol opísaný negatívne. Žalobca nesúhlasil s posudkom a svoje námietky vyjadril písomne priamo v hodnotení pri jeho prevzatí a tiež e-mailom dňa 18.3.2011 a tiež písomne dňa 20.5.2011. Žalovaný ako zamestnávateľ reagoval na jeho námietky dňa 24.3.2011 a 26.5.2011 a trval na pracovnom posudku, ktorý doručil žalobcovi. Žalobca bol presvedčený, že pracovný posudok je zlou pozíciou pre jeho ďalšie profesijné uplatnenie v živote a tvrdil, že svoje pracovné povinnosti si vždy plnil zodpovedne a včas, na požadovanej úrovni, bez výhrad a s aktívnym prístupom, čo môžu potvrdiť jeho spolupracovníci zo zastupiteľského úradu v Moskve. 4. Podaním doručeným súdu dňa 8.4.2013 žalobca žiadal, aby bol žalovaný označený ako Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom zahraničných vecí SR, Hlboká cesta 2, Bratislava. Ale neskôr netrval na návrhu na zámenu účastníka konania na strane žalovaného a tento návrh zobral späť a naďalej trval na žalobe proti žalovanému Ministerstvom zahraničných vecí SR, Hlboká cesta 2, Bratislava. 5. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, pretože hodnotenie zamestnanca zo dňa 27.1.2011 nie je pracovným posudkom podľa § 75 Zákonníka práce, ktorý by mal byť vypracovaný v súvislosti so skončením pracovného pomeru, ale ide o hodnotenie zamestnanca vypracované podľa § 27 ods. 1 zákona č. 151/2010 Z.z. o zahraničnej službe a internej smernice č. 71/2010 zo dňa 28.6.2010. Tento posudok je hodnotením kvality práce žalobcu a neexistuje zákonný nárok na jeho opravu. 6. Okresný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že pracovnou zmluvou zo dňa 31.3.2009, č. PZ: 020/2009 a dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 9.3.2010, žalobca bol v pracovnom pomere so žalovaným Ministerstvom zahraničných vecí SR ako samostatný odborný zamestnanec, s miestom výkonu práce priestory MZV SR v Bratislave, rozšírené o priestory zastupiteľského úradu Moskva. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú od 1.4.2009 do rozhodnutia o zrušení pracovného miesta a najdlhšie do 31.3.2011. Podľa bodu 6 pracovnej zmluvy bolo dojednané, že pre pracovný pomer platia ustanovenia zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, Zákonník práce a vnútorné predpisy zamestnávateľa. Podľa bodu 9 pracovnej zmluvy žalobca podpisom pracovnej zmluvy potvrdil, že bol oboznámený so všetkými právami a povinnosťami, ktoré pre neho vyplývajú z tejto pracovnej zmluvy, zo Zákonníka práce, zákona č. 552/2003 Z.z. a zákona č. 553/2003 Z.z. Žalobca v čase od 1.4.2009 - 31.3.2011 bol dočasne vyslaný na výkon práce vo verejnom záujme na ZÚ Moskva, kde vykonával pracovné činnosti remeselné, manuálne alebo manipulačné s prevahou fyzickej práce. Išlo o prácu technika. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 151/2010 Z.z. žalobca vykonával na zastupiteľskom úrade práce vo verejnom záujme podľa osobitného predpisu, zákona č. 552/2003 Z.z., a preto sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme vzťahuje Zákonník práce, len ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. V danom prípade ale osobitný predpis, zákon č. 151/2010 Z.z. v § 27 ustanovuje inak a to, že žalovaný vykonáva hodnotenie kvality práce vo verejnom záujme a plnenia jednotlivých úloh v rámci tohto vykonávania vo vzťahu k zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, s tým, že podrobnosti, postup a obsah hodnotiacich kritérií tohto hodnotenia stanoví žalovaný služobným predpisom. V danom prípade žalovaný svojím vnútorným predpisu, článkom 37 Smernice č. 71/2010 zo dňa 28.6.2010, vydanej na základe § 27 ods. 2 Zákona č. 151/2010 Z.z. o zahraničnej službe, vykonal dňa 27.1.2011 hodnotenie žalobcu za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010 a postup bol dodržaný v súlade s touto smernicou. Žalobca mal možnosť sa k výsledku hodnotenia vyjadriť a hodnotenie mu bolo doručené s tým, že opravný prostriedok proti tomuto hodnoteniu smernica neupravuje. 7. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, § 4 ods. 1 a 2 a § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 151/2010 Z.z. o zahraničnej službe a čl. 37 ods. 1, 2, 5, 6 Smernice Ministerstva zahraničných vecí SR č. 71/2010 zo dňa 28.6.2010. 8. Z formulára hodnotenia zamestnanca zo dňa 27.1.2011 súd zistil, že veľvyslanec B. M., vykonal hodnotenie žalobcu za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010, pričom uviedol že kvalita plnenia administratívnych úloh a dodržiavanie termínov neboli na požadovanej úrovni, že celkový prístup k pracovným povinnostiam bol s výhradami, najmä v súvislosti s výkonom manuálnej práce vyplývajúcej z plnenia úloh funkcie technika, disciplína a prístup ku kolektívu boli s problémami. Výsledok hodnotenia: „. A. Z.. 9. Žalobca formulár hodnotenia zamestnanca zo dňa 27.1.2011 prevzal dňa 11.3.2011 a k hodnoteniu sa vyjadril priamo na formulári tak, že s hodnotením nesúhlasí, je nepravdivé, zavádzajúce a neprofesionálne, hodnotiteľ bol nesprávne informovaný o jeho práci, hodnotenie nepovažuje za objektívne, cíti sa poškodený. Mailom zo dňa 18.3.2011, žalobca svoj nesúhlas s hodnotením zamestnanca zo dňa 27.1.2011, oznámil aj zamestnávateľovi. Uviedol, že v plnení administratívnych úloh bol tým, ktorý zaviedol na veľvyslanectve štábnu kultúru a vypracoval vzory nových tlačív, ktoré sa doteraz používajú. Čo sa týka manuálnej práce, tú nemá v pracovnej náplni. Na dodržiavanie disciplíny nebol ani raz upozornený, prístup ku kolektívu mal vždy pozitívny. Za toto hodnotenie podá na veľvyslanca trestné oznámenie. Ministerstvo zahraničných vecí SR mailom dňa 24.3.2011 žalobcovi oznámilo, že hodnotenie kvality pracovných úloh zamestnancov je regulované vnútorným predpisom - Smernicou č. 71/2010 zo dňa 28.6.2010, ktorou sa vydáva Kariérny poriadok MZV SR. Popísal kritéria na základ ktorých sa hodnotenie vyková, kto ho vykonáva a uviedol, že nie je voči nemu opravný prostriedok. Žalobca písomne dňa 20.5.2011 požiadal ministra zahraničných vecí SR o úpravu formulára hodnotenia zamestnanca, doručeného mu dňa 18.3.2011 a žiadal o jeho úpravu a doplnenie tak, ako v tomto konaní. Ministerstvo zahraničných vecí SR dňa 26.5.2011, listom č. 281.989/2011-OSUR, zopakoval obsah svojho oznámenia zo dňa 24.3.2011.Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že medzi ním a veľvyslancom bola osobná averzia, veľvyslanec voči nemu uplatňoval bossing. Za hodnotené obdobie nedostal žiadne upozornenie, nikto mu nedostatky v práci nevytýkal, neboli od neho žiadané žiadne zlepšenia. 10. Z pracovného hodnotenia žalobcu zo dňa 15.3.2011, vypracovaného pri skončení pracovného pomeru žalobcu veľvyslancom B. M., hodnotené obdobie: 1.4.2009 - 31.3.2011, súd zistil, že žalobca počas dočasného vyslania vykonávala agendu technika na ZÚ Moskva. Zabezpečovala prevádzku a opravy vysokotlakových horúcovodných systémov, ústredného vykurovania, chladenia a vzduchotechniky, riadil pridelených miestnych zamestnancov, zabezpečovala dodávky, nákup a meranie spotreby energie, tepla a pitnej vody, kontrolu ich racionálneho využívania, dozor nad drobnými stavbami, stavebnými úpravami, udržiavacími prácami na objektoch ZÚ Moskva. Podieľal sa na vypracovávaní plánov bežných, stredných a generálnych opráv a rekonštrukcií. Zabezpečoval čistotu a poriadok v objektoch ZÚ, vykonával domovnícku službu. Žalobca pri plnení pracovných úloh prejavil požadované znalosti v administratívnej, technickej a organizačnej činnosti výkonu agendy. Výhrady k plneniu služobných povinností možno konštatovať pri výkone manuálnej činnosti, ktorá je súčasťou výkonu práce technika. V pracovnom kolektíve sa prejavil ako silnejšia individualita, no nielen v pozitívnom smere. Vzťahy s kolegami možno hodnotiť ako štandardné. Rezervy sa prejavili pri plnení úloh, ktoré boli zadané v rozpore s jeho názorom. Dodržiavanie etického kódexu považujeme za nedostatočné, najmä v súvislosti so svojvoľným opustením miesta dočasného vyslania. Záverečné hodnotenie: Žalobca má predpoklady rastu v oblasti, ktorú na ZÚ Moskva zabezpečoval a získané skúsenosti z pôsobenia na ZÚ Moskva môže uplatňovať a zdokonaľovať v jeho ďalšej praxi. Pre bezproblémové pôsobenie v pracovnom kolektíve, najmä vo vzťahu k vedúcim zamestnancom, je z jeho strany nevyhnutné zmeniť prístup k realizácii zadaných úloh a spôsob komunikácie so zástupcami zamestnávateľa. 11. Na základe uvedeného sa súd stotožnil s námietkou žalovaného, že formulár hodnotenia zamestnanca zo dňa 27.1.2011 nie je pracovným posudkom podľa § 75 Zákonníka práce a neexistuje zákonný nárok na opravu takéhoto hodnotenia, a preto súd návrh zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspechu vo veci a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli. 12. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel v celom rozsahu, alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k právnemu názoru, že bol dočasne vyslaný na výkon práce vo verejnom záujme na ZÚ v Moskve a že vykonával práce vo verejnom záujme podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 552/2003 Z.z. Toto zistenie súdu je nesprávne a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, na základe ktorého z opisu jeho pracovnej činnosti dospel súd ku skutkovému zisteniu, že jeho pracovná činnosť bola pracovnou činnosťou remeselnou, manuálnou alebo manipulačnou, s prevahou fyzickej práce podľa str. 3 ods. 5 odôvodnenia rozsudku a výslovne odporuje ustanoveniu § 1 ods. 5 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého sa tento zákon nevzťahuje na zamestnancov, ktorí vykonávajú pracovné činnosti remeselné, manuálne alebo manipulačné s prevahou fyzickej práce. Zároveň toto nesprávne právne posúdenie charakteru jeho pracovnoprávneho pomeru, ako výkonu práce vo verejnom záujme podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 552/2003 Z.z., bolo základným podkladom namietaného nesprávneho právneho posúdenia a dôvodom zamietnutia jeho žaloby. V súvislosti so zistením bolo napadnuté hodnotenie vydané v zmysle vnútorného predpisu ministerstva § 27 ods. 1 a 2, zákona č. 151/2010 Z.z. o zahraničnej službe a čl. 37 ods. 5 Smernice č. 71/2010 zo dňa 28. júna 2010, ktorou sa vydáva Kariérny poriadok MZV SR. Poukázal na ustanovenie §4 ods. 1 a 2 zák. č. 151/2010 Z.z. a § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 Zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov a tvrdil, že podľa výkonu jeho činností nevykonával štátnu službu a predmetná skutočnosť nebola ani v konaní pred súdom preukázaná a z týchto dôvodov sa na neho ani na jeho pracovnú činnosť nevzťahuje Zákon o štátnej službe. Tvrdil, že on ani nebol štátnym zamestnancom vykonávajúcim štátnu službu na zastupiteľskom úrade, ani zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme na zastupiteľskom úrade, teda nebol zamestnancom v štátnej službe. Z týchto dôvodov sa na pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako zamestnávateľom nemohol uplatňovať Zákon č. 151/2010 Z.z. o zahraničnej službe v znení neskorších predpisov. Podľa č1. 37 ods. 1 Smernice č. 71/2010 zo dňa 28.6.2010, ktorou sa vydáva Kariérny poriadok Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky platí, že hodnotenie kvality plnenia služobných úloh alebo pracovných úloh zamestnanca sa vzťahuje na každého štátneho zamestnanca, vrátane veľvyslanca, zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme, okrem štátneho zamestnanca v politickej funkcii a odborníka ústavného činiteľa. 13. Žalobca v odvolaní tvrdil, že nebol štátnym zamestnancom, ani veľvyslancom, ani zamestnancom pri výkone práce vo verejnom záujme, a preto nemôže byť hodnotenie zamestnanca zo dňa 27.1.2011 hodnotením kvality plnenia služobných úloh alebo pracovných úloh zamestnanca podľa Smernice č. 71/2010 zo dňa 28.6.2010, ktorou sa vydáva Kariérny poriadok Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky. S prihliadnutím na to, že pracovná zmluva zo dňa 31.3.2009 bola uzavretá podľa Zákonníka práce, hodnotenie zamestnanca je pracovným posudkom v zmysle § 75 Zákonníka práce. V súlade s § 75 ods. 3 Zákonníka práce žalobca požiadal žalovaného ako zamestnávateľa o opravu pracovného posudku, nakoľko s jeho obsahom nesúhlasil. Žalovaný nevyhovel jeho žiadosti na opravu pracovného posudku, a preto následne podal v súlade s § 75 ods. 3 Zákonníka práce v príslušnej trojmesačnej lehote, odo dňa kedy sa dozvedel o obsahu posudku, žalobu na príslušný súd. 14. Podľa názoru žalobcu skutočnosť, že sa so zamestnávateľom na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy dohodol, že jeho mzdové hodnotenie bude vychádzať zo zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, v žiadnom prípade nemôže založiť a nezakladá pôsobnosť Zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme na jeho pracovný pomer a predmetný zákon ani možnosť založenia jeho pôsobnosti dohodou nepozná, ale iba stanovuje so zamestnávateľom dohodnutý spôsob jeho odmeňovania za vykonanú prácu. Žalobca z uvedených dôvodov žiadal rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. 15. Súd prvej inštancie výzvou zo dňa 4.9.2014, ktorá bola doručená žalovanému dňa 10.9.2014 doručil žalovanému odvolanie žalobcu a vyzval ho, aby sa k podanému odvolaniu písomne vyjadril v lehote 10 dní. Podaním zo dňa 12.9.2014 žalovaný oznámil súdu, že sa k odvolaniu nevyjadruje, pretože zastáva názor, že prvoinštančný súd náležite zistil a posúdil skutkový stav a právny stav a žalobca vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, pre ktoré by bolo nutné zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie, a preto navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 16. Krajský súd v Bratislave pri preskúmaní veci bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. júla 2017; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza ešte nasledovné. 17. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016]. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 206 ods. 2 veta druhá, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). 18. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 157 O.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 212 ods. 3 O.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 19. Z obsahu spisu zostalo nepochybné, že pracovnou zmluvou zo dňa 31.3.2009, č. PZ: 020/2009 a dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 9.3.2010, žalobca bol v pracovnom pomere so žalovaným Ministerstvom zahraničných vecí SR ako samostatný odborný zamestnanec, s miestom výkonu práce priestory Ministerstva zahraničných vecí SR v Bratislave, rozšírené o priestory zastupiteľského úradu v Moskve. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú od 1.4.2009 do rozhodnutia o zrušení pracovného miesta a najdlhšie do 31.3.2011. Podľa bodu 6 pracovnej zmluvy bolo dohodnuté, že pre pracovný pomer platia ustanovenia zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, Zákonník práce a vnútorné predpisy zamestnávateľa. Podľa bodu 9 pracovnej zmluvy žalobca podpisom pracovnej zmluvy potvrdil, že bol oboznámený so všetkými právami a povinnosťami, ktoré pre neho vyplývajú z tejto pracovnej zmluvy, zo Zákonníka práce, zákona č. 552/2003 Z.z. a zákona č. 553/2003 Z.z. Žalobca v čase od 1.4.2009 - 31.3.2011 bol dočasne vyslaný na výkon práce vo verejnom záujme do zastupiteľského úradu Moskva, kde vykonával pracovné činnosti remeselné, manuálne alebo manipulačné s prevahou fyzickej práce, vykonával prácu technika. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 151/2010 Z.z. žalobca vykonával na zastupiteľskom úrade práce vo verejnom záujme podľa osobitného predpisu, zákona č. 552/2003 Z.z., a preto sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme vzťahuje Zákonník práce, len ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. V danom prípade ale osobitný predpis, zákon č. 151/2010 Z.z. v § 27 ustanovuje inak a to, že žalovaný vykonáva hodnotenie kvality práce vo verejnom záujme a plnenia jednotlivých úloh v rámci tohto vykonávania vo vzťahu k zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, s tým, že podrobnosti, postup a obsah hodnotiacich kritérií tohto hodnotenia stanoví žalovaný služobným predpisom. V danom prípade žalovaný svojím vnútorným predpisom, článkom 37 Smernice č. 71/2010 zo dňa 28.6.2010, vydanej na základe § 27 ods. 2 Zákona č. 151/2010 Z.z. o zahraničnej službe, vykonal dňa 27.1.2011 hodnotenie žalobcu za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010 a postup bol dodržaný v súlade s touto smernicou. Žalobca mal možnosť sa k výsledku hodnotenia vyjadriť a hodnotenie mu bolo doručené s tým, že opravný prostriedok proti tomuto hodnoteniu smernica neupravuje. 20. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. V danej veci ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 21. Žalobca v odvolaní tvrdil, že nebol štátnym zamestnancom, ani veľvyslancom, ani zamestnancom pri výkone práce vo verejnom záujme, a preto nemôže byť hodnotenie zamestnanca zo dňa 27.1.2011 hodnotením kvality plnenia služobných úloh alebo pracovných úloh zamestnanca podľa Smernice č. 71/2010 zo dňa 28.6.2010, ktorou sa vydáva Kariérny poriadok Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky. S prihliadnutím na to, že pracovná zmluva zo dňa 31.3.2009 bola uzavretá podľa Zákonníka práce, hodnotenie zamestnanca je pracovným posudkom v zmysle § 75 Zákonníka práce. Takýto záver ale nevyplýva z predložených dôkazov. 22. Obsahom spisu je aj list generálneho riaditeľa osobného úradu MZV SR č. 281.989/2011- OSUR zo dňa 26.mája 2011 adresovaný žalobcovi, ako odpoveď na jeho list zo dňa 20.mája 2011 (námietka zlého pracovného hodnotenia) v ktorom je uvedené, že hodnotenie kvality plnenia služobných úloh a pracovných úloh zamestnancov v podmienkach ministerstva zahraničných vecí SR je regulovaným vnútorným predpisom, Smernicou č. 71/2010 zo dňa 28.10.2010, ktorou sa vydáva Kariérny poriadok MZV SR, v zmysle ktorého kritériami pre hodnotenie zamestnanca je úroveň kvality plnenia úloh, dodržiavanie termínov ich plnenia a celková výkonnosť zamestnanca. Kritériom hodnotenia disciplíny zamestnanca je dodržiavanie právnych predpisov, pokynov vedúcich zamestnancov, celkový prístup k služobným alebo pracovným povinnostiam a ku kolektívu. Hodnotenie zamestnanca je v plnej kompetencii priameho vedúceho príslušného organizačného útvaru, resp. zastupiteľského úradu, ktorý najlepšie vie posúdiť úroveň plnenia služobných úloh zamestnanca, a preto nie je možné ho zmeniť iným vedúcim zamestnancom. Z Formulára hodnotenia zamestnanca, ktorý je prílohou č. 7 k smernici č. 71/2010 Zb. MZV vyplýva, že žalobca bol hodnotený za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010 v ZÚ Moskva, Hospodársko-finančný úsek, s funkciou Samostatný odborný zamestnanec - technik s hodnotením: Úroveň kvality plnenia administratívnych úloh a dodržiavanie termínov neboli na požadovanej úrovni. Celkový prístup pracovným povinnostiam bol s výhradami, najmä v súvislosti s výkonom manuálnej práce vyplývajúcej z plnenia úloh funkcie technika. Disciplína a prístup ku kolektívu boli s problémami. Výsledok hodnotenia: R. A. Z.. Žalobca na tomto formulári po oboznámení s jeho obsahom napísal vo Vyjadrení hodnoteného zamestnanca: „. A. I., B. Q. G., J. Q. G.. I. K. G. T. U. M. O.. G. E. I. za U.. R. A. O..“. Generálny riaditeľ osobného úradu v liste zo dňa 26.mája 2011 ďalej uviedol, že proti hodnoteniu nemožno podať odvolanie ako opravný prostriedok, pretože nebolo vypracované ako „rozhodnutie“ o hodnotení zamestnanca v zmysle zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v súlade so správnym poriadkom, ale v súlade s kariérnym poriadkom, podľa ktorého sa od zamestnanca k hodnoteniu očakáva len jeho vyjadrenie, t.j. hodnotiteľ oboznámi hodnoteného zamestnanca s výsledkami hodnotenia a umožní mu, aby sa k výsledku hodnotenia vyjadril a svoje vyjadrenie zaznamenal do formulára“ (čl. 37 ods. 5 Kariérneho priadku), ktorý sa zakladá do osobného spisu hodnoteného zamestnanca. Ako vyplýva z predloženého Formulára hodnotenia zamestnanca, ktorý je tiež založený v spise a po oboznámení s ktorým súd vo veci rozhodol v spojení s ďalšími predloženými dôkazmi, uvedený postup bol dodržaný a žalobca mal možnosť svoje vyjadrenie zaznamenať do formulára. Žalobca nepredložil súdu iné dôkazy, ktoré by preukazovali, že proces hodnotenia zamestnanca prebiehal inak, ako vyplýva z obsahu spisu, vyjadrení strán a predložených dôkazov. Tvrdenie žalobcu, že v danom prípade hodnotenie zamestnanca je pracovným posudkom v zmysle § 75 Zákonníka práce, nebolo dôvodné. 23. Odvolací súd v súvislosti s touto námietkou žalobcu, poukazuje na ustanovenie § 75 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého, zamestnávateľ je povinný vydať zamestnancovi pracovný posudok do 15 dní od jeho požiadania. Zamestnávateľ však nie je povinný vydať zamestnancovi pracovný posudok skôr ako dva mesiace pred skončením pracovného pomeru. Pracovným posudkom sú všetky písomnosti týkajúce sa hodnotenia práce zamestnanca, jeho kvalifikácie, schopností a ďalších skutočností, ktoré majú vzťah k výkonu práce. Zamestnanec má právo nahliadnuť do osobného spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie. Ustanovenie upravuje tzv. reportačnú povinnosť zamestnávateľa, t.j. povinnosť, ktorá spočíva v istej forme zhodnotenia zamestnanca zamestnávateľom. Táto povinnosť zamestnávateľa je časovo naviazaná na skončenie pracovného pomeru. Ide o dokumenty, ktoré je zamestnávateľ v zmysle § 41 ods. 5 Zákonníka práce oprávnený požadovať od uchádzača o zamestnanie, ktorý už bol predtým zamestnaný. Pracovný posudok obsahuje hodnotenie zamestnanca, konkrétne hodnotenie jeho práce, jeho kvalifikácie, jeho schopností, ako aj ďalších skutočností, ktoré majú vzťah k výkonu práce. V pracovnom posudku sa zamestnávateľ vyjadruje najmä ku kvalite práce vykonávanej konkrétnym zamestnancom. Zákonník práce neurčuje žiadnu konkrétnu formu, ako by mal pracovný posudok vyzerať, rozhodujúci je obsah dokumentu. Z ustanovenia § 75 ods. 1 Zákonníka práce, ako aj zo samotnej podstaty tohto inštitútu je zrejmé, že pracovný posudok by mal mať písomnú formu. Zamestnávateľ nie je povinný vydať pracovný posudok bez toho, aby zamestnanec oň požiadal. Zákonník práce určuje zamestnávateľovi 15-dňovú lehotu, v rámci ktorej je povinný reagovať a vydať pracovný posudok. Povinnosť zamestnávateľa vydať zamestnancovi pracovný posudok vzniká najskôr dva mesiace pred skončením pracovného pomeru so zamestnancom. Pokiaľ zamestnanec požiada o pracovný posudok výrazne skôr (napr. ak má zamestnanec 4-mesačnú výpovednú dobu a požiada o vydanie pracovného posudku v deň podania výpovede), právny nárok na pracovný posudok vzniká zamestnancovi až v prvý deň mesiaca, ktorý je predposledným mesiacom trvania výpovednej doby. 24. S prihliadnutím na uvedené sa nemožno stotožniť s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že súd svojim rozhodnutím má upraviť pracovný posudok, alebo uložiť žalovanému navrhovanú povinnosť upraviť obsah pracovného posudku zo dňa 27.1.2011, v zmysle petitu žaloby. 25. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. 26. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 27. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 28. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Nestačí uviesť len dôvody odvolania vyplývajúce z ustanovenia § 363 C.s.p., tieto musí odvolateľ aj odôvodniť skutočnými dôvodmi, čo sa ale v prejednávanej veci nestalo. Z obsahu spisu nevyplýva, že v konaní pred súdom prvej inštancie nastala taká vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 380 C.s.p.). Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. (platného a účinného v čase vydania rozsudku). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnom týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. 29. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).