Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/124/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111225686 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111225686.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: W.. P. T., E. A. č. X E. T., proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 59,96 eur s príslušenstvom a priznanie nemajetkovej ujmy v sume 2 500 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 10C 126/2011-82 zo dňa 14.10.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 10C 126/2011-82 zo dňa 14.10.2013 p o t v r d z u j e. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Z odvodnenia vyplýva, že žalobou doručenou súdu dňa 08.08.2011, zmenenou v zmysle unesenia súdu č.k.10C 126/2011-24 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 59,96 Eur spolu s úrokom z omeškania a na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,- Eur v zmysle § 9 ods. 3 Antidiskriminačného zákona a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nárok odôvodnil tým, že konaním riaditeľa odboru kontroly Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave došlo k vytvoreniu zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho, zneucťujúceho a urážlivého prostredia voči jeho osobe ako príslušníka policajného zboru Slovenskej republiky. Rozhodnutím číslo 4/2011 zo dňa 25.03.2011 mu znížil služobný plat o 5% na dobu jedného mesiaca, čím žalobcu priamo diskriminoval pre jeho slobodné vyjadrenie v konaní pri vybavovaní sťažnosti podanej voči konaniu žalobcu pri výkone služobných povinností. 2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť najmä pre nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie, pretože žalobca sa mal domáhať svojich nárokov voči Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktoré je jeho služobným úradom; a nie voči Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Žalobca sa vo veci nedomáha náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci. Domáha sa nároku v zmysle zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (Antidiskriminačný zákon), a súčasne v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície; s poukazom na jednotlivé články Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť aj z dôvodu, že z obsahu sťažnostného spisu KRP -K-Sť 489/2011, súčasťou ktorého je aj sťažnostný spis vedený pod č.k. KRP -K-Sť 64/2011 vedený Krajským riaditeľstvom PZ v Bratislave, vyplýva, že v rámci vybavenia sťažnosti spoločnosti INFRA SERVICES, a.s. Bratislava, žalobca v písomnom podaní zo dňa 07.03.2011 namiesto vyjadrenia uviedol invektívu vo vzťahu k príslušníkom PZ odboru kontroly, ktorí predmetnú sťažnosť vybavovali. Konanie žalobcu bolo nadriadenými orgánmi vyhodnotené ako nezlučiteľné s poukazom na článok 7 Etického kódexu príslušníka PZ a na ustanovenie § 48 ods. 3, písmeno e) zákona č. 73/1998 Z.z . Voči žalobcovi bolo začaté disciplinárne konanie, v ktorom mu bolo uložené disciplinárne opatrenie - zníženie služobného platu o 5% na dobu jedného mesiaca. Prvostupňové rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia bolo potvrdené odvolacím orgánom. Vydaním disciplinárneho rozhodnutia žalobca nebol diskriminovaný. 3. Po vykonanom dokazovaní súd poukázal na ustanovenia § 1 ods. 1,2,3; §2 ods. 2,4; §2a ods. 1,2,3,4; 47; 48 ods. 3, písm. e), h); 50; 52 ods. 1; 53 ods. 1, písmeno a), b) c); 55 ods. 1; 56 ods. 1, 2 zákona č. 73/1998 Z.z.. Ďalej na ustanovenia § 2 ods.1,2,3; 2a ods. 1,2,3,4; 6 ods. 1 Antidiskriminačného zákona a časť I bod a), ods. 4 rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 6/1997. Súd konštatoval, že označený žalovaný nie je vo veci pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorým je podľa § 2a ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. služobný úrad žalobcu. Konkrétne po zrušení Krajského riaditeľstva PZ SR v Bratislave je ním Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 4, písmeno b) citovaného zákona. Ďalej súd konštatoval, že ak by aj žalobca správne označil žalovaného, vo veci nepreukázal, že bol služobným úradom alebo jeho priamym nadriadeným diskriminovaný. Z obsahu pripojeného sťažnostného spisu vyplýva, že bolo vykonávané prešetrovanie sťažnosti podanej právnickou osobou INFRA SERVICES, a.s. na postup policajta s identifikačným číslom 11678, ktoré bolo pridelené žalobcovi, služobne zaradenému na oddelení špeciálnych kontrol Odboru výkonu služby Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 07.03.2011 uviedol, že "vzhľadom na skutočnosť, aby služobne a vekovo mladší, hodnostne nižší, avšak na vyššej platovej triede zaradení policajti nedokazovali svoje ego na mojej osobe a v súlade s ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z.z. o PZ, nakoľko mi hrozí postih vo forme disciplinárneho opatrenia zníženia služobného platu najviac vo výške 15% až na dobu troch mesiacov, využívam právo v danej veci nevypovedať." Toto vyjadrenie bolo podkladom pre začatie disciplinárneho konania z dôvodu porušenia základných povinností policajta žalobcom, ktorý porušil časť I, písmeno a), odsek 4 rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 6/1997 Z.z., ustanovenia o Etickom kódexe príslušníka PZ a ustanovenie § 48 ods. 3 písmeno e) zákona č. 73/1998 Z.z. Riaditeľ Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave vydal disciplinárny rozkaz, ktorý bol potvrdený rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave zo dňa 07.06.2011 a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.06.2011. Vo veci neboli preukázané žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii osoby žalobcu, najmä, žeby vydaním disciplinárneho rozkazu boli nadriadenými služobnými orgánmi zneužité práva a povinnosti na škodu žalobcu, ktorý bol v služobnom pomere príslušníka PZ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave a v súčasnosti je v služobnom pomere s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Žalobca nebol na pracovisku v súvislosti s výkonom služobných povinností prenasledovaný a ani inak postihovaný. Podľa Antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia (§ 2 ods. 1). V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, v obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich, zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 2 (§ 6 ods. 1 Antidiskriminačného zákona). Do Antidiskriminačného zákona bola transponovaná Smernica Rady č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000, podľa ktorej sú stanovené minimálne požiadavky a ponecháva sa na členské štáty, či zavedú alebo naďalej zachovajú v platnosti výhodnejšie predpisy. Diskriminácia (priama, nepriama) sa zakazuje. Dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania zaťažuje aj žalobcu. Z týchto dôvodov žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade podľa § 142 ods. 1 O.s.p. , ale úspešnému žalovanému náhradu trov nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli. 4. Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca podaním doručeným súdu dňa 23.12.2013. Uviedol, že z napadnutého rozsudku vyplýva, že urobil chybu v tom, že nenapadol právoplatné disciplinárne rozhodnutie žalobou na súde, hoci ho považoval za nespravodlivé voči jeho osobe. Žalobu však podal v rámci dvojmesačnej lehoty podľa zákona na preskúmanie právoplatného rozhodnutia zo strany súdu. Preto súd prvej inštancie mal rozhodnúť, že nie je príslušný rozhodovať vo veci ako súd občianskoprávny, ale mal vec postúpiť správnemu súdu. V iných prípadoch takto súdy postupovali. Napríklad v konaní na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 18C 34/2010, kde išlo o nárok na vyplatenie zákonných náležitostí zo služobného pomeru, súd posúdil žalobu ako správnu a postúpil ju príslušnému správnemu súdu. V prejednávanej veci bolo zrejmé, že žalobca napadol postih vo forme disciplinárneho trestu za slobodne prejavenú vôľu, a bolo v kompetencii súdu jednoznačne vec právne kvalifikovať a rozhodnúť. Aj ustálenie legitimity žalovaného bolo plne v kompetencii súdu, ktorý nevykonal žiaden úkon. Naopak, dôkazné bremeno ponechal na žalobcu, ktorý pri špecifikácii osoby žalovaného vychádzal zo zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý v § 2 ods. 4 uvádza, že služobný pomer sa zakladá k štátu; teda nie k Ministerstvu vnútra SR. Ak by súd zrušil disciplinárny rozkaz, ktorým sa mu znížil služobný plat o 5 % na dobu jedného mesiaca, odpadol by dôvod na vymáhanie sumy 59,96 eur a náhrady nemajetkovej ujmy. Nie je správny záver súdu, že rozhodnutiami v disciplinárnom konaní neboli zneužité práva a povinnosti na škodu žalobcu, pretože došlo k jeho finančnému postihu vo forme zníženia služobného platu a súčasne toto disciplinárne opatrenie bolo dôvodom, že mu nebolo možné udeliť prípadnú finančnú odmenu. Domáha sa preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a vydanie nového rozhodnutia. 5. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 23.1.2014. Poukázal na to, že žalobou vo veci samej sa žalobca domáhal svojich nárokov podľa § 9 ods. 3 Antidiskriminačného zákona a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka titulom diskriminácie jeho osoby vydaním disciplinárneho rozkazu riaditeľa Krajského dopravného inšpektorátu v Bratislave zo dňa 25.3.2011. Žalovaný sa plne stotožnil s argumentáciou súdu ohľadne nepriznania žalobcom uplatnenej majetkovej a nemajetkovej ujmy, pretože nebolo preukázané, že by vydaním disciplinárneho rozhodnutia došlo k porušeniu Antidiskriminačného zákona. Neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktorými by došlo k priamej, alebo nepriamej diskriminácii osoby žalobcu, a ani to, že by došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Nie je dôvodné tvrdenie žalobcu, že súd mal posúdiť jeho žalobu ako žalobu na preskúmanie rozhodnutia v zmysle ustanovení V hlavy Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko žalobca presne označil predmet sporu, ktorým bolo zaplatené finančnej čiastky a náhrady nemajetkovej ujma s odkazom na konkrétne zákonné ustanovenia, na základe ktorých tieto nároky požaduje. Ani raz sa v priebehu konania nedomáhal zrušenia disciplinárneho rozkazu, alebo určenia jeho nezákonnosti. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. 6. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalobcu ako súd odvolací podľa § 34 CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP. 7. Na základe výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie, odôvodnenia napadnutého rozsudku a postupu, ktorý mu predchádzal, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci ( § 215 ods. 1 CSP), vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil v súlade ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje naň podľa § 387 ods. 1,2 CSP. 8. Na zdôraznenie správnosti jeho záverov považuje odvolací súd v kontexte odvolacích námietok žalobcu za potrebné zdôrazniť len nasledovné: Žalobca založil odvolanie na tvrdení, že súd z úradnej povinnosti mal posúdiť jeho nárok podľa ustanovení Piatej hlavy Občianskeho súdneho poriadku - konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, a postúpiť vec príslušnému správnemu súdu. Je pravdou, že podľa zásady iura novit curia (práva pozná súd) nie je súd viazaný právnym posúdením veci v žalobe, resp. stranami sporu. Je však viazaný skutkovými tvrdeniami v žalobe, ktorá vymedzuje predmet konkrétneho súdneho konania. V žalobe žalobca jednoznačne vymedzil predmet konania tak, že v disciplinárnom konaní došlo k porušeniu jeho práv na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena; bolo porušené jeho právo slobodne sa vyjadrovať a právo rovnosti v konaní. Domáhal sa navrátenia finančnej čiastky, o ktorú bol znížený jeho plat disciplinárnym opatrením, a finančnej náhrady vzniknutej nemajetkovej ujmy na jeho osobných právach podľa Antidiskriminačného zákona a Občianskeho zákonníka. V závere žaloby sa podľa § 250v ods. 5 OSP domáhal náhrady trov konania. Vo veci bola dôvodom na zamietnutie žaloby už samotná skutočnosť, že žalobca nesprávne označil žalovaného ako Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom vnútra SR, hoci sa domáha nárokov voči svojmu služobnému úradu, nie voči štátu. Túto vadu žalobca neodstránil ani v odvolacom konaní, hoci táto vada vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobu nebolo možné posúdiť ako správnu žalobu podľa § 250v OSP, pretože tomu nezodpovedali vymedzené skutkové tvrdenia, a navyše predmetom takého konania správnych súdov je nezákonný zásah orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím. Žalobca však svoje nároky zakladal na disciplinárnom rozhodnutí jeho služobného úradu. Odvolací v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že disciplinárne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.6.2011 a žalobca podal žalobu na súd až dňa 8.8.2011, t.j. po uplynutí subjektívnej jednomesačnej lehoty určenej na podanie žaloby podľa § 250v ods. 3 OSP. Vzhľadom na tieto závery je nadbytočné, aby sa odvolací súd zaoberal ďalšími odvolacími námietkami žalobcu. 9. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil. 10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný, ktorý bol plne úspešný aj v odvolacom konaní, by mal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd mu takýto nárok nepriznal. 11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).