Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/118/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112010656 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112010656.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Molnárovej a členov senátu JUDr. Danice Veselovskej a JUDr. Petra Štifta v trestnej veci obžalovaných U.. K. K. W. A.. X. K., pre obzvlášť závažný zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 4, písm. a/ Trestného zákona o odvolaniach oboch obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 2T/46/2012-2051 zo 07. júna 2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 25. apríla 2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu vo vzťahu k obom obžalovaným. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému U.. K. K., E.. XX.XX.XXXX, J. I. I., P. XX u k l a d á Podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. A obžalovanému A.. X. K., E.. XX.XX.XXXX, J. I., I., P. XX u k l a d á Podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/46/2012 zo 07.06.2016 boli obžalovaní U.. K. K. a A.. X. K. uznaní vinnými z obzvlášť závažného zločinu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že U.. K. K., ako konateľ spoločnosti X. S., s.r.o. so sídlom I., D. č. XX, U.: XX XXX XXX, dňa 17.12.2004 uzatvoril ako mandatár so spoločnosťou Q., a.s. so sídlom I., K. č. 2, U.: XX XXX XXX, zastúpenou členom predstavenstva U.. I. X. ako mandantom, v sídle spoločnosti Q. a.s., mandátnu zmluvu, ktorej predmetom bolo sprostredkovanie kúpy a prevodu jednotlivých podielov - podielnikov Q. a pasienkového pozemkového spoločenstva Z. podľa dojednaných podmienok v celkovej výmere XXX ha mandátnu zmluvu s dobou účinnosti od 17.12.2004 do 31.12.2005, ktorej účinnosť bola predĺžená dodatkom zo dňa 19.12.2005 do 31.12.2006 pričom v bode I. mandátnej zmluvy bola dohodnutá cena, za ktorú bol mandant ochotný pozemky kúpiť, v bode III. mandátnej zmluvy bola dohodnutá odmena mandatára v celkovej výške 2.540.000,- Sk a v zmysle bodu IV. mandátnej zmluvy bol mandatár povinný postupovať pri zariaďovaní záležitosti mandanta s osobitnou starostlivosťou, aby bol príslušný kontrakt pre mandanta čo najvýhodnejší, pričom v rozpore s mandátnou zmluvou, kúpne zmluvy uzatváral U.. K. K. s X. K. ako splnomocnencom s názvom X. K. - X., ktorý po dohode s U.. K. K., v úmysle obohatiť sa na úkor spol. Q. a.s., sa nechal splnomocniť od jednotlivých predávajúcich urbárnikov k ich zastupovaniu vo veci úkonov spojených s prevodom vlastníckych práv a uzavrel s nimi príkazné zmluvy s odlišnou sumou predmetu zmluvy od kúpnych zmlúv, pričom pri podpise kúpnej zmluvy a uvoľnení kúpnej ceny z notárskej úschovy O.. J. K. na nám. M. I. č. 5, I., v období od 4.3.2005 do 23.6.2006, bola kúpna cena uvedená v kúpnej zmluve vždy vyššia, než aká bola dohodnutá v príkaznej zmluve o zastupovaní jednotlivého urbárnika - teda skutočná kúpna cena vyplácaná jednotlivým urbárnikom, čím uviedli takto do omylu spoločnosť Q. a.s. a spôsobili spol. Q. a.s. škodu vo výške najmenej 14.265.229,- Sk (473.518,85 €), ktorá suma predstavuje rozdiel medzi cenami pozemkov uvedených v kúpnych zmluvách uzavretých v mene spol. Q. a.s., predložených spoločnosti Q. a.s. cestou notára O.. J. K. a skutočne vyplatenými kúpnymi cenami jednotlivým urbárnikom, pričom túto sumu si ponechali pre vlastnú potrebu Obžalovanému U.. K. K. bol podľa § 221 ods. 4 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 /desať/ rokov. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému uložený ochranný dohľad v trvaní 1 /jeden/ rok. Obžalovanému A.. X. K. bol podľa § 221 ods. 4 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 /desať/ rokov. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému uložený ochranný dohľad v trvaní 1 /jeden/ rok. Proti tomuto rozsudku podali obaja obžalovaní v zákonnej lehote uvedenej v ustanovení § 309 Tr. por. odvolanie a to prostredníctvom obhajcov O.. C. D. (čl. 2078-2080 a 2082- XXXX), O.. Z. S. (čl. 2085-2091) a O.. G. G. (čl. 2094-2101), aj pomerne rozsiahlo písomne zdôvodnili. V písomných dôvodoch obhajkyňa O.. C. D. uviedla, že odvolanie podáva za oboch obžalovaných a toto smeruje voči výroku o vine, treste, ochrannom opatrení, ako aj do konania, ktoré vyhláseniu rozsudku predchádzalo a to z nasledovných dôvodov: „Obhajoba považuje napadnutý rozsudok za nezákonný a svoje dôvody odvolania opiera o ust. § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/ a e/ Tr. por. Obhajoba vytýka súdu porušenie ústavného práva obžalovaného na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré bolo spôsobené tým, že v jeho veci rozhodoval nepríslušný súd. Obhajoba namieta porušenie práva na obhajobu spôsobené tým, že obžalovanému X. K. nebolo umožnené preštudovanie spisu. Obhajoba namieta, že konajúci súd na posúdenie zisteného skutkového stavu nesprávne aplikoval ustanovenia Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., a nie zák. č. 140/1961 Zb., keďže skutok sa stal v čase platnosti tohto zákona /uzatvorenie mandátnej zmluvy bolo dňa 17.12.2004, preberanie kúpnych cien do 23.6.2006 bolo len dôsledkom / a zároveň namieta neaplikovanie ust. § 2 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z.z. Obhajoba je toho názoru, že zo strany obžaloby nebolo preukázané, že skutok je trestným činom. Obhajoba zotrváva na svojej argumentácii, že skutok, ktorý je kladený obžalovaným za vinu, nie je trestným činom, ale ide o súkromnoprávny obchodný vzťah, ktorý má riešiť primárne príslušný civilný súd v občianskom súdnom konaní /zásada ultima ratio/. Obhajoba poukazuje na nezrovnalosť výroku o treste s odôvodnením jeho uloženia, keď podľa názoru obžaloby sú tu dôvody na mimoriadne zníženie prípadného trestu (v prípade preukázania viny), ktoré súd sám vyhodnotil na str. 30-31 rozsudku.“ Na základe vyššie uvedeného požiadala, aby odvolací súd postupom podľa § 321 a/, b/, c/, d/, e/ Tr. por. (správne má byť § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Tr. por.) zrušil napadnutý rozsudok alebo postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaných U.. K. K. a A.. X. K. spod obžaloby oslobodil. Obhajca O.. Z. S. v písomných dôvodoch odvolania prioritne prezentoval názor, že “...vo veci sa jedná o obchodnoprávny vzťah, ktorý si niekto chce riešiť trestnoprávnym konaním, keďže v obchodnoprávnom vzťahu sa nedostatočne poistil proti bežným a štandardným obchodným praktikám a po ukončení obchodu sa dozvedel, že veci mohol získať aj lacnejšie a má pocit, že bol podvedený, čo v skutočnosti nebol, bol iba málo opatrný, respektíve obchod mu „stál za to“ do momentu než zistil, že sa dal realizovať i lacnejšie.“ Dal do pozornosti, že pri trestnom čine podvodu musí byť úmysel podviesť niekoho zjavný a preukázateľný už na začiatku jeho konania musí byť poškodenému spôsobená škoda jeho uvedením do omylu. Zastáva názor, že „...v danom prípade je preukázateľné, že obžalovaní dávno pred kontaktovaním sa s Q. získali informácie a kontakty, ktorými vedeli zabezpečiť nákup uvedených pozemkov za cenu, za ktorú ju napokon od podielnikov urbárského spoločenstva aj odkúpili. Predávajúci podielnici príkaznými zmluvami jasne vyslovili svoju vôľu predať svoj podiel za konkrétnu sumu vediac o tom, že obžalovaní budú pozemky predávať za cenu inú, keďže všetky náklady spojené s touto transakciou brali na seba. Žiadny z podielnikov zmluvne svojho zástupcu, zmocneného príkaznou zmluvou, nijako neobmedzil výškou sumy, za ktorú by mal, alebo mohol, jeho pozemok predať- stanovil iba sumu, ktorú chcel rozhodne dostať. To sa i naplnilo. Nik z urbárnikov nebol poškodený a z výpovedí niektorých to jednoznačne vyplýva, najmä potvrdenie vedomosti o fakte, že finálna cena predaja bude iná ako tá, za ktorú podielnik predáva svoj podiel príkaznou zmluvou. Niektorí to začali spochybňovať, ale ich motívom je jednoznačne zistenie, že ich pozemok sa predal cca. 30% drahšie, než bola suma, ktorá pôvodne postačovala im oni teraz majú pocit, že aj ten rozdiel im patrí. Ale nepatrí, nik im nebránil, aby predávali sami alebo inak formulovali cenu v príkaznej zmluve. Do tohto vzťahu vstupovali dobrovoľne a potvrdili, že im dohodnutá suma s príkazníkom stačí. Rovnaký vzťah, ale v opačnom garde, je v smere obvinení versus Q.: Q. zastúpený renovovanými právnikmi, sám vypracoval, ako uvádza štandardnú zmluvu. Už tu je prvá a hlavná chyba. Zmluva nemala byť štandardná, lebo bežne sa tak veľké pozemkové prevody nerobia a nie je bežné, že na strane sprostredkovateľa mandatára vystupuje aj príkazník zo strany predávajúcich. Tento vzťah, ktorého existenciu a vedomosť o ňom všetci potvrdzujú, či už priamo alebo nepriamo p. X. chodil na stretnutia aj urbárskeho spoločenstva, urbárske spoločenstvo vedelo, že kupovať budú asi X., zástupcovia Q.) pripúšťajú sami, že tomu nevenovali dostatočnú pozornosť a v zmluve to nedostatočne alebo vôbec neošetrili. V mandátnej zmluve je spomenutá jediná cena a vyjadrenia k nej len v tom zmysle, že je dohodnutá ako cena za jeden podiel. Iné ujednanie ohľadne výšky ceny sa v zmluve nenachádzajú. Cena je esenciálna zložka zmluvy, a preto jej treba venovať nadštandardnú pozornosť a to zvlášť, ak je možné, že by mohla byť pohyblivá. V tejto zmluve je dohoda o tom, že má mandant venovať osobitnú starostlivosť, aby bol kontrakt čo najvýhodnejší, ale v čom má táto starostlivosť spočívať a v čom spočíva výhodnosť, respektíve nevýhodnosť kontraktu uvedené nie je, teda sa nedá špecifikovať, kedy kontrakt je ešte výhodný a kedy už nie je podľa objektívne dohodnutých kritérií. Dokonca nenájdeme ani sankcie za porušenie zmluvných podmienok. No, ale ak nevenovali oni /Q./ dostatočnú pozornosť, keď bolo treba a sami vypracovali zmluvy, ktorých nejednoznačnosť sa v zmysle zákona vykladá v neprospech autora, tak potom kto už len mal. A prečo nedôslednosť jednej strany nahrádzať trestnoprávnou zodpovednosťou strany druhej už vôbec nie je zrejmé. Keďže obvinení dávno pred kontaktom a dohodou s Q. vedeli za akú cenu môžu nakúpiť, v čom, v rámci obchodu, spočíva ich podvodné konanie, ak dohodli cenu, ktorú im ponúkol práve Q.? Veď obchod sa robí preto, aby som s čo najmenšími nákladmi tovar získal a čo najdrahšie ho predal. Na tomto princípe funguje celý obchod, všetky burzy atď.“ Obhajca tiež dal do pozornosti, že v mandátnej zmluve sa hovorí len o čo najvýhodnejšom postupe, pričom podľa neho výrok obžaloby i enunciát súdneho rozhodnutia zhodne konštatujú, že nákupnú cenu, za akú Q. je ochotný pozemky kúpiť, ponúkol sám Q. a nebola prekročená. Jednoznačne zastáva názor, že „nemožno hovoriť o úmysle podvodu, ale o klasickom obchodnom prípade prebiehajúcim vo forme prieskumu trhu, zistenia najnižšej ponuky a najvyššieho dopytu po príslušnej komodite a následnej sprostredkovateľskej realizácii.“ Záverom konštatoval: „Odhliadnuc od procesnoprávnych pochybení, ako npr. neoboznámenie sa klienta s výsledkami vyšetrovania, nedôsledné vypočutie najdôležitejšieho svedka O.. S., ktorý údajne pracoval pre obe strany sporu a obvineným ich postup pred začatím spolupráce s Q. odobril, teda ak im renomovaný advokát povedal, že konajú v súlade so zákonom, kde je potom ich úmysel páchať trestnú činnosť. Neuvedenie a nevysporiadanie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku s tvrdeniami svedkov v prospech obvinených npr. vedomosť o tom, že cena predaja konečnému záujemcovi bude iná, vedomosť o tom, že jednaní urbáru sa zúčastňovali aj právnici Q. aj p. X. -takže vzťah urbárnici- obvinení poznali, ktoré skutočnosti zakladajú právo odvolacieho súdu vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie navrhujeme, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a sám vydal rozhodnutie, ktorým oboch obvinených spod obžaloby oslobodí preto, že žalovaný skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvodom postúpiť ho na prejednanie inému orgánu štátnej správy.“ Za obžalovaného U.. K. K. písomne zdôvodnila odvolanie obhajkyňa O.. G. G., ktorá má za to, že - vo veci nekonal a nerozhodol príslušný súd, čím bolo porušené právo obžalovaného na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. - skutok žalovaný v zmysle skutkovej vety obžaloby kladený obžalovaným za vinu nie je trestným činom, nakoľko obžalovanému U.. V. K. nebol preukázaný úmysel svojím konaním porušiť zmluvné povinnosti mandátnej zmluvy a dosiahnuť obohatenie sebe alebo tretej osobe na úkor poškodeného, - súd pri hodnotení skutku a zavinenia obžalovaného K. K. nezohľadnil obsah mandátnej zmluvy ako celok a ani nevyhodnotil konanie obžalovaného K. K. vo vzťahu k obsahu Príkaznej zmluvy uzatvorenej predávajúcimi s obžalovaným X. K., - podľa obsahu uzatvorenej zmluvy sa jedná o Zmluvu o sprostredkovaní podľa § 642 a nasl. Obchodného zákonníka, - nie je preukázaná subjektívna stránka konania obžalovaného K. K., - predmet mandátnej zmluvy podľa čl. I bol vzhľadom na jej obsah nevykonateľný a teda mandátna (sprostredkovateľská) zmluva bola nevykonateľná a z toho dôvodu aj neplatná, - porušenie tejto zmluvnej povinnosti je sporné a v konaní nebola riadne preukázaná domnelá škoda poškodeného z titulu porušenia zmluvnej povinnosti spoločnosti X. S., s.r.o, - súd sa nevysporiadal s dôkazmi obžalovaných týkajúcich sa uzatvorenia Kúpnych zmlúv o budúcej Kúpnej zmluve (napr. účastníkov I. A., ako predávajúci a budúci predávajúci a Q., a.s. ako kupujúci a budúci kupujúci zo dňa 1.4.2005), pričom kúpna cena za podiel 194.013,- Sk, ale aj spôsob realizácie bola kupujúcemu známa pri podpise označenej mandátnej zmluvy, ale aj z predloženej Kúpnej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ako aj tvrdením svedka Z., ktorý vypovedal: „Chcem ešte dodať, že o tom vedeli aj X., na tom valnom zhromaždení keď sa to dohodlo, že to bude vykupované za 128.000,- Sk prehlásili, že nestlačia kúpnu cenu, keď budú mať po vykúpení polovice už väčšinu“, - poškodený vedel o postavení oboch obžalovaných, napriek tomu uzatvoril so spoločnosťou X. S. v zastúpení konateľom U.. K. K., mandátnu zmluvu na jeho zastupovanie v zmysle dojednaných podmienok, pritom vec konzultoval so svojím právnikom Dr. L., teda nie je možné uzavrieť, že konal s neznalosťou veci, a spoločnosť X. S., s.r.o. mala zákonné a zmluvné právo na zmluvnú odmenu a náklady s výkonom činnosti v zmysle Mandátnej zmluvy, ktoré spoločnosť Q., a.s. X. S., s.r.o. neuhradila, - nestotožnila sa so záverom súdu, že konanie, ktoré je predmetom obžaloby malo podľa skutkovej vety skončiť až 23.06.2006, čo má dopad na použitie Trestného zákona účinného od 01.01.2006, - dala do pozornosti princíp ultima ratio a tiež absenciu pojmového znaku trestného činu podvodu a to znak: „uvedenie do omylu“, k čomu v danom prípade, podľa jej názoru, nedošlo, lebo obžalovaný nakupoval pozemky v zmysle dojednaných podmienok“, ktorý princíp podrobnejšie rozviedla v doplnení odvolania, ktoré bolo krajskému súdu doručené dňa 24.04.2017. Na podklade uvedeného navrhla, aby odvolací súd postupom podľa § 321 a/, b/, c/, d/, e/, Tr. por. (správne má byť § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/, Tr. poriadku) napadnutý rozsudok zrušil a obžalovaného U.. K. K. spod obžaloby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. v celom rozsahu oslobodil. K dôvodom odvolaní poskytla svoje vyjadrenie aj krajská prokuratúra a toto bolo súdu doručené dňa 14.11.2016, v ktorých s argumentáciu obhajcov nesúhlasila z nasledovných dôvodov: „Obvinení sa teda bránia v podstate tak, že nikto z nich neporušil svoje zmluvné povinnosti, pretože jeden z nich - U.. K. K. mal zmluvný vzťah a teda i povinnosti iba voči Q. a druhý z nich - A.. X. K. mal znovu zmluvný vzťah a teda i povinnosti iba voči urbárnikom. Ich konanie však nie je možné takto oddeliť a to nielen pre ich blízky príbuzenský vzťah a z toho vyplývajúce zdieľanie informácií týkajúcich sa tohto obchodného prípadu, ale pre skutočnosť, že v danom čase boli obaja konatelia spoločnosti X. S. s.r.o. a boli obaja teda zodpovední za dodržanie zmluvného vzťahu so spol. Q.. Na druhej strane príkazné zmluvy s jednotlivými urbárnikmi mal síce uzatvorené živnostník X. K. - X., avšak ako to z listinných dôkazov vyplýva, za X. K. ako X. vystupoval vo viacerých prípadoch U.. K. K. ako zastupujúci. V tejto súvislosti poukazujem najmä na listiny preukazujúce dohodu ohľadne kúpnej ceny, za ktorú sa mali jednotlivé podiely predávať - teda sumu 128.000,- Sk za jeden podiel na dokladoch - Potvrdenie záujmu o kúpu vystavené 30.10.2004 za X. - X. K., D. XX, XXX XX I. a podpísané zastupujúcim U.. K. K. (viď čísla listov 673, 154, 173 a aj iné spisu). Skutočnosť, že za spoločnosť X. S. s.r.o. konal v obchodnom prípade výkupu urbárskych podielov i X. K. dokumentuje napr. ponuka adresovaná členom Q. a pasienkového spoločenstva za spol. X. S. s.r.o. s uvedením jednak kúpnej ceny 128.000,- Sk a menom X. K., zastupujúceho uvedenú spoločnosť (napr. v prípade predávajúcej X. D. na č.l. 675 a tiež i iných). Y. poukazujem na vyjadrenie obvineného X. K., ktorý po prečítaní výpovede svedka A. E. (na hlavnom pojednávaní dňa 11.9.2015) uviedol, že pokiaľ sa na Z. záujmu o kúpu adresovanom jednotlivým urbárnikom nachádza za jeho živnosť podpis jeho otca U.. K. K. je pravdou, že urbárnikov oslovovali spolu s otcom za jeho firmu X. - X. K., ale to bolo ešte pred podpisom Mandátnej zmluvy jeho otcom so spol. Q.. Toto tvrdenie považujem za preukázanie predchádzajúceho podvodného úmyslu pri podpise mandátnej zmluvy. V tejto súvislosti poukazujem i na listinu doloženú samotnými obvinenými na HP dňa 9.11.2015 a to Príkaznú zmluvu s W. Z. zo dňa XX.XX.XXXX - teda uzavretú niekoľko dní pred uzavretím Mandátnej zmluvy s Q., kde v bode 3. je uvedené, že W. Z. sa s X. K. dohodli, že zmluvnú odmenu X. K. znáša tretia osoba - kupujúci (teda Q., ktorý nebol účastníkom tejto Príkaznej zmluvy a o tom, že by mal znášať náklady na odmenu pre zástupcu predávajúceho ani nevedel) táto formulácia a čas uzavretia príkaznej zmluvy jednoznačne preukazujú predchádzajúci podvodný úmysel. Na doplnenie uvádzam, že v tejto Príkaznej zmluve je i ustanovenie - bod 4. kde je uvedené, že mandatár - teda X. K. je povinný vyplatiť celú kúpnu cenu, ktorú prevzal od tretej osoby - kupujúceho, mandantovi, čo tiež splnené nebolo. Ostatne skutočnosť, že za spol. X. S. s.r.o. a tiež i za X. K. - X. konali obaja K. jednoznačne vyplýva z výpovedí všetkých svedkov, ktorí ich brali ako dvojicu a často nevedeli, ktorý z nich zastupuje ktorú spoločnosť, pretože vystupovali spoločne a nerozdielne. Takto vystupovali nielen pri prezentovaní záujmu o kúpu pozemkov, ale vo väčšine prípadov aj pri výplate peňazí jednotlivým urbárnikom, väčšina z urbárnikov uviedla, že im peniaze vyplácali spolu, viacerí uviedli dokonca, že ich vyplácal K. starší. Z. ide o obranu obvinených spočívajúcu v tvrdení, že dohodnutá odmena v mandátnej zmluve zo dňa 17.12.2004 nepokrývala ani ich náklady na výkup pozemkov, túto považujem za vyvrátené zoznamom faktúr z č.l. 1262 a 1263 a výpoveďou viacerých svedkov z Q. - najmä sv. I. X. a U.. T.. F. K. sa bránia, že odmena mandatára nepokrývala ich náklady, pričom si v podstate tie isté náklady zarátavajú tak za spol. X. S. s.r.o. i za X. K. - X., ktoré si mohli a z časti i uplatnili u spol. Q. a pokiaľ ide o údajné náklady za vysporiadavanie pozemkov jednotlivých urbárnikov (dedičské konania a pod.), jednotliví svedkovia - urbárnici nepotvrdili, že by za nich tieto úkony vykonávali X. S. ani X. K. - X..... Dôležitou výpoveďou objasňujúcou okolnosti uzavretia mandátnej zmluvy zo dňa 17.12.2004 a jej úprav, ktoré namietal obvinený doložením iného znenia mandátnej zmluvy do konania pred súdom je výpoveď U.. I. X., ktorý uviedol, že mandátna zmluva bola uzavretá medzi Q. a X., za X. sa stretnutí zúčastňovali obaja K.. Vo svojej výpovedi sa vyjadroval i k zneniu a úprave Mandátnej zmluvy zo dňa 17.12.2004 a to ohľadne vyčiarknutia časti bodu IV., ktoré je podpísané ním a pánom K. K.. Pokiaľ na HP dňa 9.11.2015 bola obhajobou predložená Mandátna zmluva zo dňa 17.12.2004 v inom znení - viď nevyčiarknutie časti bodu IV., poukazujem na oboznámený originál zmluvy zo spisu OS BA II a časti výpovede poškodeného K. K. z tohto konania, kde sa k Mandátnej zmluve vyjadril, že v origináli patriacej Q. túto časť vyčiarkli, čo aj podpísal a na jeho zmluve nie, pretože ju v tom čase nemal u seba. Toto jednoznačne preukazuje bezpochyby vedomosť obvineného K. K. o správnom znení originálu Mandátnej zmluvy. Na hlavnom pojednávaní dňa 3.6.2014 bol obhajobou súdu predložený dôkaz - vytlačená emailová komunikácia zo 7.1.2005, k čomu svedok I. X. uviedol, že boli mu zo strany X. K. doručované emaily aj vo forme tabuliek, ale korektnosť tejto tabuľky spochybňuje, pretože v tabuľke uvedený posledný stĺpec vidí prvýkrát (tento stĺpec sa týkal ceny pre predávajúceho ). To je podľa neho zásadná vec, takže ak znie otázka, či mu táto tabuľka bola doručená uvádza, že nie, v tejto forme ju vidí prvýkrát. Ide teda o jednoznačné a logicky riadne vyargumentované spochybnenie dôkazu, ktorý obvinený X. K. predložil súdu a bol založený do spisu, ktorý hodnotím ako jednoznačne nepravdivý.... Ako to z vykonaného konania na Okresnom súde Bratislava I. vyplýva, pričom poukazujem i na Rozsudok zo dňa 7.6.2016, obvinení U.. K. K. a A.. X. K. predstieraním skutočností, ktoré neboli pravdivé a to, kúpnej ceny za urbárske podiely jednotlivých urbárnikov, ktoré mali byť vyplatené jednotlivým predávajúcim v sume vyššej ako bolo skutočne dohodnuté s jednotlivými predávajúcimi, pričom takto zvýšené sumy boli za účelom ich vyplatenia poukázané na základe príkazu U.. K. K. zastupujúceho spol. X. S. s.r.o. ako splnomocneného zástupcu kupujúceho spol. Q. a.s., uvoľnené z notárskej úschovy, kam boli poukázané kupujúcim spoločnosťou Q. a.s., a následne boli tieto sumy zo strany A.. X. K. a U.. K. K. vyplácané jednotlivým predávajúcim urbárnikom vo výške s nimi dohodnutej, pričom rozdiel medzi sumou vylákanou od kupujúceho a vyplatenou predávajúcemu predstavuje obohatenie obvinených U.. K. K. a A.. X. K. na úkor majetku poškodeného spol. Q. a.s. vo výške 14.265.229,- Sk (473.518,85,-€). Obvinení takto postupovali napriek ustanoveniam Mandátnej zmluvy - čl. IV uvedenej zmluvy, ktorou bola spoločnosť X. zastúpená konateľmi U.. K. K. (pričom toto ustanovenie zaväzuje i druhého konateľa spoločnosti X. K.) zaviazaná postupovať pri zariaďovaní záležitostí mandanta s osobitnou starostlivosťou a využiť všetky svoje znalosti na to, aby bol príslušný kontrakt pre mandanta čo najvýhodnejší. Obvinení postupovali takto i napriek tomu, že jednotlivými kúpnymi zmluvami s jednotlivými urbárnikmi boli zaviazaní dojednanú kúpnu cenu (uvedenú v zmluve) v plnom rozsahu vyplatiť bezodkladne po jej uvoľnení z notárskej úschovy predávajúcemu. Týmto konaním obvinení naplnili zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu po objektívnej i subjektívnej stránke a rozhodnutie súdu o uznaní viny a uložení trestu hodnotím ako zákonné, správne a spravodlivé a preto navrhujem, aby Krajský súd v Bratislave odvolanie obžalovaných U.. K. K. a A.. X. K. podľa § 319 Tr. poriadku zamietol ako nedôvodné.“ Na verejné zasadnutie odvolacieho súdu sa nedostavil obžalovaný A.. X. K., ktorý termín zasadnutia vzal na vedomie riadne a včas dňa 23.02.2017, o čom svedčí ním podpísaná doručenka (čl. 2138), a prípisom doručeným súdu na verejnom zasadnutí požiadal, aby sa toto vykonalo v jeho neprítomnosti, čomu odvolací súd vyhovel a konal postupom podľa § 293 ods. 5, ods. 7 Tr. por. Obhajcovia obžalovaných zhodne s písomnou argumentáciou uvádzanou v písomných odvolaniach považujú celú prejednávanú vec za obchodnoprávny resp. civilný spor. Zotrvali na presvedčení, že obžalovaní sa žiadnej trestnej činnosti nedopustili, kúpna cena určená za pozemky z ich strany nebola nikdy prekročená, poškodená spoločnosť nebola uvedená do omylu, pretože pán X. ako aj iní zástupcovia spoločnosti Q. a.s. sa ešte pred uzavretím mandátnej zmluvy zúčastňovali rokovaní urbárskeho spoločenstva. O.. Z. S. vytkol, že prvostupňovým súdom nebol riadne vypočutý O.. S., ktorý mal pracovať jak pre obžalovaných tak aj pre poškodenú spoločnosť, pričom obžalovaní vychádzali z jeho právneho poradenstva. Záverom dodal: „Posledné čo chcem povedať ak by som pripustil domnienku, že moji klienti sú vinní, čo však nepripúšťam, potom v zmysle súdnej praxe 11 rokov postupu kedy až do dnešného dňa sú obaja absolútne právne bezúhonný je zrejmé, že ukladanie nepodmienečných trestov vzhľadom k predmetu trestnej činnosti je neakceptovateľné a z hľadiska práva na spravodlivý trest sa domnievam, že najmä u staršieho z nich je 10 ročný trest v podstate doživotím. Vzhľadom k uvedenému navrhujem oboch obžalovaných spod obžaloby oslobodiť s vyrieknutím právneho názoru, že predmetný skutok pre nedostatok úmyslu nie je trestným činom.“ K vyššie uvedenému obhajkyňa O.. G. G. na verejnom zasadnutí doplnila: „Gro tohto prípadu spočíva práve v rozdielnosti cien uvedených v kúpnej zmluve, v príkaznej zmluve a jej odovzdaní predávajúcim. Mám za to že objektívnym posúdením tohto obchodného vzťahu nie je možné vyvodiť, že žalovaný skutok je trestným činom a taktiež nie je možné vyvodiť zavinenie môjho mandanta čo je predpokladom trestnoprávnej zodpovednosti. Poukazujem, že čo sa týka škody vo vzťahu k obom obžalovaným sa už dnes vedie od 07.07.2006 exekučné konanie, na základe ktorého sú postihované príjmy obžalovaných a to aj starobný dôchodok môjho klienta, čiže čo sa týka otázky náhrady škody v tomto smere už poškodená spoločnosť vyvíja aktivitu jej reštitúcie. Taktiež si dovoľujem poukázať na dĺžku tohto konania, ktorá by mala byť v súvislosti s rozhodovaním v zmysle platnej judikatúry zohľadnená. Môj mandant pred trestným stíhaním aj ku dnešnému konaniu viedol riadny život, nebol žiadnym spôsobom trestnoprávne alebo priestupkovo postihnutý. V žiadnom prípade si zrejme nepredstavoval, že svoj dôchodkový vek prežije pod tlakom trestného stíhania a hrozby 10 ročného výkonu trestu. Tak ako mám za to, že vykonaním dokazovaním nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že skutok v zmysle obžaloby je trestným činom a vzhľadom na okolnosti prípadu a vykonané dokazovanie tiež nebolo preukázané, zavinené konanie môjho mandanta. Vzhľadom na uvedené navrhujem aby krajský súd po objektívnom posúdení veci zrušil rozsudok súdu I. stupňa a môjho mandanta spod obžaloby v celom rozsahu oslobodil.“ Zástupkyňa krajskej prokuratúry predniesla: „Čo sa týka príslušnosti súdov táto bola prejednaná a ustálená rozhodnutím tunajšieho súdu a príslušným na prejednanie sa stal súd, ktorý vo veci aj konal. Čo sa týka spolupáchateľstva obžalovaných ja sa pripájam a poukazujem na písomné vyjadrenie KP. Čo sa týka vyjadrenia k mandátnej a príkaznej zmluve tiež je zrejmé, že tvrdenia obžalovaných boli vykonanými dôkazmi vyvrátené. Máme za to, že skutok sa stal, je trestným činom a bolo preukázané, že sa ho dopustili obžalovaní. Poukazujem na vyjadrenie prokuratúry a navrhujem, aby bolo odvolanie obžalovaných ako nedôvodné zamietnuté.“ Splnomocnenec poškodených sa k veci nevyjadril z dôvodu, že odvolanie čo do výroku o škode nepodali. Obžalovaný U.. K. K. uviedol: „Necítim sa dobre ale chcem reagovať. Prokuratúra sa stále snaží premeniť fikciu na skutočnosť. Môj syn začal robiť. Ja som pôvodne nechcel Q. zastupovať, pretože som poznal všetky informácie obchodnej činnosti môjho syna vo vzťahu k urbárskemu spoločenstvu. My sme nerobili nič čo by sa spraviť nedalo a čo by bolo v rozpore. Ja som dodatočne zistil, že Q. môže dostať ďalšie množstvo lesov vo výmere 36 ha od štátu zadarmo. Rozhodne popieram, že by som mal konať v zlom úmysle, ja chcem doplniť k tej škode, ktorá tu bol vyčíslená vo vzťahu k Q., že ja som od nich ešte v plnej výške nedostal odmenu 1.750.000,- Sk, pričom mi stále z dôchodku exekučne strhávajú a ku dnešnému dňu je to 22.600,- eur. Ja verím, že súd zváži všetky skutočnosti a okolnosti a na podklade vykonaných dôkazov nás oslobodí.“ Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 321 ods. 3 Tr. por. ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. § 221 ods.1, ods. 4 Tr. zák. (1) Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. (4) Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu, b) ako člen nebezpečného zoskupenia, alebo c) za krízovej situácie. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradil od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. Podľa § 39 ods. 3 písm. b) Tr. zák. pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako osem rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň pätnásť rokov. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého má byť podľa odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená. Takto môže do ústavu na výkon trestu minimálneho stupňa stráženia zaradiť páchateľa aj vtedy, ak bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu za úmyselný prečin. Nemôže však do ústavu na výkon trestu s minimálnym alebo stredným stupňom stráženia zaradiť páchateľa, ktorému bol uložený trest odňatia slobody na doživotie, alebo páchateľa obzvlášť závažného zločinu, ktorému bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci pätnásť rokov. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad uloží súd páchateľovi, ktorého odsudzuje za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody. Podľa § 78 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad sa ukladá na jeden rok až tri roky. Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Tr. por. a keďže zistil, že nie sú dané, podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadnuc pritom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pričom zistil, že odvolania podané obžalovanými U.. K. K. a A.. X. K. sú čiastočne, čo do výroku o treste, dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie a to výsluchom obžalovaných U.. K. K. a A.. X. K., výsluchom zástupcov poškodenej spoločnosti O.. F. A., U.. P. X., svedkov O.. A. X., A.. O. L., U.. Z. D., U.. X. T., U.. I. X., O.. J. K., B. K., U.. O.. A. L., W. P., W. D., W. Z., U.. K. A., A. G., W. F., L. G., C. G., postupom podľa § 263 ods. 1 Tr. poriadku prečítal výpovede svedkov: J. I., K. I., A. I., A. I., C. I., W. I., W. I., S. I., C. I., A. I., W. I., U.. A. L., O. L., D. B., Dr. C. G., L. M., B. M., C. M., W. M., L. G., C. G., U.. L. G., O. G., C. G., X.. U. G., U. G., U.. A. G., A. G., A. G., U. G., Z. O., G. G., A. O., A. O., C. D., K. D., W. D., O. D., U.. B. D., A.. X. D., X. D., A.. Y. A., W. A., A. A., W. A., C. A., oboznámil spisový materiál s dôrazom na znenie mandátnej zmluvy uzavretej dňa 17.12.2004 medzi U.. K. K., ako konateľom spoločnosti X. S., s.r.o. so sídlom I., D. č. XX, ako mandatárom a spoločnosťou Q., a.s. so sídlom I., K. č. 2, zastúpenou členom predstavenstva U.. I. X. ako mandantom, ako aj oboznámením listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu a po takto vykonanom dokazovaní súd v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. všetky vykonané dôkazy náležíte jednotlivo aj v ich súhrne vyhodnotil a dospel k záveru, že predmetný trestný čin sa stal tak, ako je to ustálené vo výrokovej časti tohto rozsudku a že ho nepochybne spáchali, za tam uvedených okolností práve obžalovaní a zároveň na podklade týchto dôkazov konštatoval: „Súd zdôrazňuje, že skutok obžaloby je považovaný za trestný čin na základe ustanovenia bodu IV. mandátnej zmluvy, podľa ktorej bol mandatár povinný postupovať pri zariaďovaní záležitosti mandanta s osobitnou starostlivosťou, aby bol príslušný kontrakt pre mandanta čo najvýhodnejší,“ pričom v rozpore s mandátnou zmluvou, kúpne zmluvy uzatváral U.. K. K. s X. K. ako splnomocnencom s názvom X. K. - X., tým spôsobom, že bola kúpna cena uvedená v kúpnej zmluve vždy vyššia, než aká bola dohodnutá v príkaznej zmluve o zastupovaní jednotlivého urbárnika - teda skutočná kúpna cena vyplácaná jednotlivým urbárnikom. Podľa súdu na základe vykonaného dokazovania výpoveďami tak samotných obžalovaných, ako i svedkov - urbárnikov Q. spoločenstva Z., je nevyhnutné poukázať na fakt, že k trestnej činnosti by nebolo mohlo dôjsť bez predchádzajúcej dohody oboch obžalovaných, ktorí si postup pri výkupe pozemkov dopredu pripravili a dohodli medzi sebou. Ani jeden z obžalovaných by bez toho druhého nemohol zrealizovať plán na získanie neoprávneného majetkového prospechu voči spoločnosti Q. a.s.. Súd vyhodnotením vykonaných dôkazov dospel k názoru, že obaja obžalovaní a to U.. K. K. i A.. X. K. už v priebehu roku 2004 disponovali dostatkom informácií o tom, že urbárske spoločenstvo Z. sa snaží o odpredaj podielov jednotlivých urbárnikov. Zároveň disponovali informáciou, že minimálne dve obchodné spoločnosti /U. a.s. a Q. a.s./ majú záujem o kúpu pozemkov v okolí I.. Z hľadiska budúcej dispozície s nehnuteľnosťami, hlavne z hľadiska možných investícií, je veľmi málo významné, či pozemky budú v osobnom vlastníctve nadobúdateľa, alebo či nadobúdateľ bude mať v podstate neobmedzené právo rozhodovať o využití a použití pozemkov. Obaja obžalovaní zisťovali v priebehu roku 2004, akú cenu prípadní budúci nadobúdatelia mienia do nadobudnutia pozemkov investovať a taktiež prípadným budúcim predávajúcim oznámili cenu, za ktorú by urbárske podiely v urbári Z. mohli predať. F.. U.. K. K., podľa jeho vlastnej výpovede ponúkol spoločnosti Q. a.s. cenu 194.013,-Sk za jeden urbársky podiel a zároveň spoločne so svojim synom, A.. X. K. podielnikom ponúkol cenu za odpredaj jedného urbárskeho podielu za cenu 128.000,-Sk. Obaja obžalovaní spoločne vykonali kroky k realizácii predmetného obchodného prípadu. Až do tejto chvíle konanie ani jedného z obžalovaných nenesie znaky trestného činu, či už trestného činu podvodu alebo iného činu, ktorý by bolo možné považovať za trestný čin. Dňa 17.12.2004 došlo v sídle spoločnosti Q. a.s. v I. k podpisu mandátnej zmluvy, ktorej predmetom bolo sprostredkovanie kúpy a prevodu jednotlivých podielov -podielnikov Q. a pasienkového pozemkového spoločenstva Z. v celkovej výmere 254 ha. Mandátnu zmluvu s dobou účinnosti od 17.12.2004 do 31.12.2005, ktorej účinnosť bola predĺžená dodatkom zo dňa 19.12.2005 do 31.12.2006, podpísali za mandatára U.. K. K. a za mandanta Q. a.s. U.. I. X..... v bode I. mandátnej zmluvy bola dohodnutá cena, za ktorú bol mandant ochotný pozemky kúpiť, v bode III. mandátnej zmluvy bola dohodnutá odmena mandatára v celkovej výške 2.540.000,- Sk a v zmysle bodu IV. mandátnej zmluvy bol mandatár povinný postupovať pri zariaďovaní záležitosti mandanta s osobitnou starostlivosťou, aby bol príslušný kontrakt pre mandanta čo najvýhodnejší. E. U.. K. K., v rozpore s bodom IV. mandátnej zmluvy, uzatváral kúpne zmluvy s X. K. ako splnomocnencom podielnikov - urbárnikov urbárskeho spoločenstva Z., s názvom X. K. - X.. Q. urbárskeho spoločenstva Z. teda zastupoval A.. X. K., ktorý po dohode s U.. K. K., v úmysle obohatiť sa na úkor spol. Q. a.s., sa nechal splnomocniť od jednotlivých predávajúcich urbárnikov k ich zastupovaniu vo veci úkonov spojených s prevodom vlastníckych práv. A.. X. K. uzavrel s jednotlivými urbárnikmi urbárskeho spoločenstva Z., ktorí mali záujem predať svoje urbárske podiely, príkazné zmluvy s odlišnou sumou predmetu zmluvy od kúpnych zmlúv. Kúpne zmluvy boli tak uzavreté medzi jednotlivým vlastníkom urbárskeho podielu /podielov/, zastúpeným splnomocnencom X. K. a U.. K. K., ktorý na strane kupujúceho zastupoval nadobúdateľa Q. a.s.. Na kúpnej zmluve predkladanej miestne príslušnému katastru Malacky a na žiadosti predloženej spoločnosti Q. a.s. U.. K. K. o uvoľnenie kúpnej ceny z notárskej úschovy notára O.. J. bola kúpna cena uvedená v kúpnej zmluve vždy vyššia, než aká bola dohodnutá v príkaznej zmluve o zastupovaní jednotlivého urbárnika. Skutočná kúpna cena vyplácaná jednotlivým urbárnikom, bola vopred dohodnutá sa sumu 128.000,- Sk za jeden jednotlivý podiel a takýmto konaním obaja obžalovaní uviedli takto do omylu spoločnosť Q. a.s. a spôsobili spol. Q. a.s. škodu vo výške najmenej 14.265.229,-Sk (473.518,85 €), ktorá suma predstavuje rozdiel medzi cenami pozemkov uvedených v kúpnych zmluvách uzavretých v mene spol. Q. a.s., a skutočne vyplatenými kúpnymi cenami jednotlivým urbárnikom. Konajúci súd je presvedčený, že na začiatku celého obchodného prípadu, v roku 2004, až do dňa 17.12.2004 konal každý jeden z obžalovaných výlučne v úmysle získať majetkový prospech, bez úmyslu spôsobiť svojim konaním niekomu škodu. Predávajúci mali dostať za svoj majetok sumu, s ktorou súhlasili ako s kúpnou cenou a kupujúci mal dostať do vlastnej dispozície pozemky, za ktoré bol ochotný zaplatiť dohodnutú cenu. Právna situácia sa však zmenila podpisom mandátnej zmluvy, uzavretej podľa Obchodného zákonníka, zákona č. 513/1991 Z.z..... Podpisom mandátnej zmluvy totiž obž. K. K. začal konať v mene mandanta /Q. a.s./, teda ako mandatár musel mať záujmy zhodné so záujmami mandanta. Záujmom mandanta vyjadreným v podpísanej mandátnej zmluve bolo: postupovať pri zariaďovaní záležitosti mandanta s osobitnou starostlivosťou, aby bol príslušný kontrakt pre mandanta čo najvýhodnejší. Tak, ako postupoval obžalovaný U.. K. K. po dohode s obž. A.. X. K. došlo k situácii, že okrem odmeny mandatára v sume 2.540.00,- Sk za kúpu pozemkov, ktorá suma bola odmenou zákonnou a zmluvne dohodnutou, sa obaja obžalovaní obohatili aj o sumu 14.265.229,-Sk, ktorá suma predstavovala rozdiel medzi cenou predávajúceho a cenou kupujúceho, išlo o sumu, o ktorej mandant nemal vedomosť, že by bola použitá na iný účel, ako na zaplatenie kúpnej ceny urbárskych podielov. O úmyselnom konaní oboch obžalovaných je súd bez akejkoľvek pochybnosti presvedčený na základe vykonaného dokazovania, tak výpovedí ich samotných, výpovedí svedkov, ale hlavne listinných dôkazov s ktorými sa senát oboznámil na hlavnom pojednávaní. Súd sa zaoberal veľmi pozorne obranou každého jedného z obžalovaných, ich výpovede hodnotil tak samostatne, ako aj vo vzájomnej súvislosti a porovnával ich s ďalšími dôkazmi vykonanými zákonným, kontradiktórnym spôsobom na hlavnom pojednávaní.“ Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe, ktorá na obžalovaných U.. K. K. a A.. X. K. bola podaná. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ich súhrne logicky a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., nemožno nič vytknúť. Teda okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, riadiac sa pri tom zásadou, že s rovnakou starostlivosťou treba objasňovať okolnosti svedčiace proti obžalovaným, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v ich prospech a vykonal dôkazy tak, aby mohol spravodlivo rozhodnúť. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Tr. por. podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaných a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu. Ani odvolací súd nezistil dôvod pre spochybnenie vierohodnosti výpovedí vypočutých svedkov. Výsluchy svedkov boli vykonané procesným spôsobom a obžalovaných zo spáchania skutku jednoznačne usvedčovali a tiež nezistil dôvody na opakovanie už vykonaných dôkazov, resp. vykonávanie ďalších dôkazov (doplnenie dokazovania) a dospel k rovnakému skutkovému zisteniu a právnej kvalifikácii konania obžalovaných ako súd prvého stupňa a preto si tiež osvojil dôvody a úvahy, ktorými tieto svoje zistenia a závery rozviedol a vysvetlil, a tak odkazuje na príslušnú časť zdôvodnenia napadnutého rozsudku (str.19-28). K argumentácii obsiahnutej v odvolaniach obhajcov, prioritne odvolací súd uvádza, že sa zaoberal všetkými podstatnými námietkami odvolateľov, pričom zohľadnil aj judikatúru, podľa ktorej je súčasťou práva na spravodlivý proces aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. To však neznamená, že na každý argument obvineného je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Právo na spravodlivý proces nevyžaduje, aby súd o svojom rozhodnutí reagoval na všetky argumenty prednesené v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na také, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. R 68/2008- I, rozsudok C. z 9. decembra XXXX vo veci X. J. proti španielskemu kráľovstvu). V kontexte s uvedeným potom odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia bude reagovať výlučne na také argumenty prezentované obhajcom O.. Z. S., ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce pre posúdenie veci. Reagujúc na odvolacie námietky obhajcov obžalovaných U.. K. K. a A.. X. K. krajský súd: K spoločnej námietke, že vo veci sa jedná o obchodnoprávny vzťah, že žalovaný skutok nie je trestným činom, že obžalovaným nebola preukázaná subjektívna stránka konania, že nebol preukázaný úmysel porušiť zmluvné povinnosti (obžalovanému U.. K. K.) a zároveň nebol preukázaný úmysel dosiahnuť obohatenie sebe alebo tretej osobe na úkor poškodeného, konajúci nadriadený súd udáva: Z vykonaného dokazovania bolo jasne a presvedčivo preukázané, že i keď obaja obžalovaní spáchanie žalovanej trestnej činnosti rozhodne popierajú je potrebné uviesť, že mandátna zmluva spísaná v súlade s § 566 a nasl. Obchodného zákonníka medzi X. S. s.r.o. - zastúpená konateľom U.. K. K. (mandatár) a Q. a.s. - zastúpená členom predstavenstva U.. I. X. (mandant) dňa XX.XX.XXXX, bola podpísaná obžalovaným U.. K. K., pričom v danom čase za spoločnosť X. S. s.r.o. (U.: XX XXX XXX) ako konatelia vystupovali obaja obžalovaní a to od 29.05.2002 (podľa výpisu z obchodného registra), pričom v tom čase obžalovaný A.. X. K. bol podnikateľom -fyzickou osobou- nezapísanou v obchodnom registri s názvom X. K. - X. (U.: XX XXX XXX) s dátumom založenia 28.04.1998, teda i keď mandátnu zmluvu podpísal dňa 17.12.2004 len obžalovaný U.. K. K., podpísal ju za spoločnosť, v ktorej boli štatutármi obaja obžalovaní. Teda spoločnosť X. S. s.r.o. a jej konatelia - obaja obžalovaní- boli uzrozumení so znením mandátnej zmluvy, pričom v tejto zmluve bola dohodnutá odmena mandatára (čl. U.) vo výške 2.540.000,-Sk a tiež v čl. IV bolo jasne uvedené, že mandatár (X. S. s.r.o.) je povinný postupovať pri zariaďovaní záležitostí mandanta s osobitnou starostlivosťou a využiť všetky svoje znalosti na to, aby bol príslušný kontrakt pre mandanta (Q. a.s.) čo najvýhodnejší. Otázka mandátnej zmluvy všeobecne ako aj vo vzťahu k prejednávanej trestnej veci a samotnému konaniu oboch obžalovaných bola podrobne a zodpovedne posúdená súdom prvého stupňa na str. 23-27 napadnutého rozsudku, s ktorými úvahami a závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na ne ako na správne odkazuje bez potreby ich mechanicky opakovať. K vyššie uvedenému ako aj k názoru obhajoby, že sa nejedná o mandátnu zmluvu krajský súd dodáva, že mandátna zmluva uzatvorená medzi mandatárom a mandantom dňa 17.12.2004 spĺňa náležitosti ustanovení § 566 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmluve bol v súlade s § 567 ods. 1 Obchodného zákonníka vymedzený aj základný rámec postavenia mandatára (X. S. s.r.o.), pričom zákon vychádza zo zásady, že mandatár pri plnení svojho záväzku musí postupovať nielen podľa pokynov mandanta, ale musí rešpektovať aj jeho záujmy, pokiaľ sú mu známe. Je zdôraznená tiež požiadavka odbornej starostlivosti, s ktorou mandatár musí postupovať pri zariaďovaní záležitostí mandanta tj. mandatár je povinný postupovať pri zariaďovaní záležitostí s odbornou starostlivosťou, podľa pokynov mandanta a v súlade s jeho záujmami. Činnosť mandatára uskutočnená v rozpore so záujmami mandanta, má za následok zodpovednosť mandatára za škodu, ktorá tým mandantovi vznikla (napr. Zo súdnej praxe č. 29/2009). Na podklade vyššie naznačeného a v súdnom konaní vykonaného dokazovania potom aj odvolací súd je nútený konštatovať, že spoločnosť X. S. s.r.o. a jej konatelia - obaja obžalovaní U.. K. K. a A.. X. K. (i keď zmluvu podpísal len U.. K. K.) porušila podmienky uzatvorenej mandátnej zmluvy ako aj ustanovenia § 567 Obchodného zákonníka tým, že pri zariaďovaní záležitostí mandanta (vymenovaných v čl. I a II zmluvy), nepostupovala rešpektujúc záujmy mandanta, ktoré obžalovaným boli známe, konať „s osobitnou starostlivosťou a využiť všetky svoje znalosti na to, aby bol príslušný kontrakt pre mandanta čo najvýhodnejší“ (čl. IV mandátnej zmluvy), pretože spoločnosť X. S. s.r.o., zastúpená oboma obžalovanými ako konateľmi (ako mandatár konajúci za spoločnosť Q. a.s.), uzatvorila kúpnu zmluvu, ktorú za nadobúdateľa podpísal obžalovaný U.. K. K. s jednotlivými majiteľmi urbárskych podielov , ktorých na základe príkaznej zmluvy zastupoval X. K. -X.- podnikateľ - fyzická osoba - nezapísaný v obchodnom registri, pričom v týchto kúpnych zmluvách bola uvádzaná vyššia suma za jednotlivé podiely, než bola uvedená v príkaznej zmluve a následne vyplácaná urbárnikom, a to na úkor spoločnosti Q. a.s., ktorá výšku kúpnej ceny (z kúpnej zmluvy) plnila do notárskej úschovy Notárskeho úradu O.. J. K., ktorý ju v celej výške uvoľnil a túto poukázal na účet X. K. - X., ktorý však urbárnikom vyplatil sumu nižšiu, ktorá bola dohodnutá v príkaznej zmluve, a rozdiel si obžalovaní ponechali pre seba. Správny záver ustálený súdom prvého stupňa je jednoznačne, jasne a bez akýchkoľvek pochybností podporovaný vykonaným dokazovaním a to jednak výsluchmi svedkov - jednotlivých majiteľov urbárskych podielov „Q. a pasienkového pozemkového spoločenstva“ Z., predovšetkým v nadväznosti na listinné dôkazy zhromaždené v spise. Potom na podklade takýchto výsledkov dokazovania možno ustáliť, že mandatár - X. S. s.r.o. a jeho konatelia - obaja obžalovaní sa dopustili pri obstarávaní záležitostí mandanta - Q. a. s protiprávneho konania, ktoré naplňuje znaky skutkovej podstaty trestného činu tj. v danej veci obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. farmou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., a sú teda zodpovední za takéto konanie. Krajský súd dodáva, že obžalovaným nič nebránilo z pohľadu naplnenia podmienok mandátnej zmluvy („pri zariaďovaní záležitosti mandanta s osobitnou starostlivosťou a využiť všetky svoje znalosti na to, aby bol príslušný kontrakt pre mandanta čo najvýhodnejší“ - čl. IV) oznámiť mandantovi, že pri kúpe podielov od urbárnikov dojednali nižšiu (128.000,-Sk/za podiel) ako maximálne mandantom určenú sumu ( čl. I mandátnej zmluvy - lúky a pasienky 41,-SK/m2, stavebný pozemok 250,-Sk/ m2 a les 20,-Sk/ m2) a v dôsledku naplnenia čl. IV - dojednania kontraktu čo najvýhodnejšie- mohli oprávnene požiadať o navýšenie dohodnutej už odmeny ( čl. III). Takýmto postupom, ktorý ale obžalovaní nezvolili, by rozhodne nekonali protiprávne v trestnoprávnej rovine. Správnosť vyššie uvedeného záveru podporuje aj skutočnosť, že po zistení porušenia príslušných článkov mandátnej zmluvy zo strany obžalovaných, spoločnosť Q. a.s. vyvolal rokovanie za účelom ozrejmenia vzniknutej situácie, výsledkom ktorého bola „notárska zápisnica“ N XXX/XXXX, Nz XXXXX/ XXXX, E. XXXXX/XXXX zo 04.07.2006 (čl. 1226 spisu), z obsahu ktorej, predovšetkým čl. II, je zistiteľné, že povinné osoby: spoločnosť X. S. s.r.o. a obžalovaní U.. K. K. a A.. X. K. urobili vyhlásenie, že „svoj záväzok vyplývajúci z porušenia ustanovení čl. IV ods. 1 a čl. IV ods. 2 písm. a) a d) mandátnej zmluvy, t.j. záväzok zaplatiť náhradu škody vo výške 15.000.000,-Sk (pätnásť miliónov slovenských korún), s príslušenstvom, najneskôr do 04.07.2006 (štvrtého júla dvetisícšesť), čo dôvodu i čo do výšky uznáva.“ Žiada sa poukázať na vyjadrenie obžalovaného U.. K. K. na verejnom zasadnutí, kedy súdu oznámil, že z dôchodku mu exekučne strhávajú určitú sumu a ku dňu zasadnutie sa jedná už o 22.600,-€. Na podklade vyššie zdôvodneného a rozvedeného potom nie je možné akceptovať obranu obžalovaných, že nikto z nich neporušil svoje zmluvné povinnosti. Za spoločnosť X. S. s.r.o. vystupovali obaja konatelia a obaja boli zodpovední za dodržanie podmienok uvedených v mandátnej zmluve. Zároveň bolo preukázané, že aj vo vzťahu k urbárnikom (pred uzatvorením mandátnej zmluvy), ktorých s ponukou oslovovali vystupovali spoločne za ,X. K. - X.´, ktoré závery podporujú listiny napr. čl. 673, ako aj listiny zažurnalizované v spise na čl. 1896-1904. Vzhľadom na vyššie rozvedené odvolací nemohol akceptovať odvolacie námietky prezentované obhajcami v naznačenom smere a tieto posúdil ako nedôvodné. Odvolací súd dospel k rovnakému skutkovému zisteniu a právnej kvalifikácii konania obžalovaných U.. K. K. a A.. X. K. ako súd prvého stupňa a preto si tiež osvojil dôvody a úvahy, ktorými tieto svoje zistenia a závery rozviedol a vysvetlil a tiež odkazuje na príslušnú časť zdôvodnenia napadnutého rozsudku. K ďalším obhajobným tvrdeniam spočívajúcim vo výtke, že vo vzťahu k obom obžalovaným došlo k porušeniu ústavného práva na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré bolo spôsobené tým, že vo veci rozhodoval nepríslušný súd, vo vzťahu k obžalovanému A.. X. K. tým, že mu nebolo umožnené preštudovanie spisu a že konajúci súd na posúdenie zisteného skutkového stavu nesprávne aplikoval ustanovenia Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., a nie zák. č.140/1961 Zb., keďže skutok sa stal v čase platnosti tohto zákona /uzatvorenie mandátnej zmluvy bolo dňa 17.12.2004, preberanie kúpnych cien do 23.6.2006 bolo len dôsledkom/ a teda namieta neaplikovanie ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z.z., krajský súd konštatuje nasledovné: - k výtke, že rozhodoval nepríslušný súd konajúci senát poukazuje na svoje rozhodnutie č.k. 3To/107/2013-1512 z 15.10.2013, ktorým v otázke miestnej príslušnosti súdu už rozhodol, - k námietke, že obžalovanému A.. X. K. nebolo umožnené preštudovanie spisu je nutné dať do pozornosti, že dňa 20.10.2011 bolo menovanému obžalovanému doručené predvolanie na preštudovanie vyšetrovacieho spisu určené na 24.10.2011, na ktoré sa prípisom z 24.10.2011 ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti. Ďalší termín preštudovania bol určený na 08.12.2011, ktorý prevzal dňa 02.11.2011 (doručenka čl. 1495), na ktorom jeho neprítomnosť ospravedlnila prípisom doručeným orgánom činným trestnom konaní jeho obhajkyňa dňa 08.12.2011 z dôvodu pretrvávania práceneschopnosti. Ďalší termín preštudovania spisu bol určený na deň 17.01.2012, na tomto svoju neprítomnosť ospravedlnila obhajkyňa O.. C. D. z dôvodu práceneschopnosti. Zo spisu nie je zrejmé, či sa obžalovaný A.. X. K. preštudovania zúčastnil, ale je možné konštatovať, že toto právo nevyužil, zrejme z dôvodu neprítomnosti obhajkyne. Je namieste uviesť, že preštudovanie spisu je právom a nie povinnosťou. Ďalší termín bol stanovený na 07.02.2012, ku ktorému obžalovaný prípisom (čl. 1502) doručeným orgánom činným v trestnom konaní toho istého dňa oznámil, že preštudovania sa nezúčastní z dôvodu pretrvávajúcej práceneschopnosti a i keď má povolené denne dve krátkodobé prechádzky „tieto nemajú slúžiť na moje zaťažovanie psychickým stresom, ktorý má negatívny vplyv na postu môjho liečenia“. Z uvedeného je zrejmé, že obžalovaný A.. X. K. o presnom termíne preštudovania spisu - tj. o presnom termíne úkonu bol riadne a včas vyrozumený a sám, i napriek v rámci práceneschopnosti povoleným dvom prechádzkam denne, oznámil, že sa vzhľadom na pooperačný stav nezúčastní žiadnych úkonov súvisiacich s vyšetrovaním. Nie je teda pravdou tvrdenie obhajoby, že obžalovanému A.. X. K. nebolo umožnené preštudovanie spisu, navyše obžaloba bola podaná dňa 27.07.2012, o čom bol obžalovaný upovedomený a nielen od termínu 07.02.2012, kedy vedel, že prípravné konanie speje k ukončeniu, ale aj od termínu podania obžaloby vedel, že prípravné konanie je ukončené podanou obžalobou a mal možnosť kedykoľvek (do podania obžaloby a aj po podaní obžaloby do termínu nariadeného verejného zasadnutia resp. hlavného pojednávania) požiadať o preštudovanie spisu, ktoré právo obžalovaný nevyužil, - k názoru, že došlo k nesprávnemu aplikovaniu ustanovení Trestného zákona, keďže skutok sa stal v čase platnosti Trestného zákona účinného do 31.12.2005, nakoľko k uzatvoreniu mandátnej zmluvy došlo 17.12.2004 je nutné dať do pozornosti správne úvahy prvostupňového súdu, ktoré sú podrobne zdôvodnené v napadnutom rozsudku v časti „právna kvalifikácia“ str. 19-21, ktoré aj odvolací súd považuje za súladné so zákonom a na ne považujúc ich za správne v celom rozsahu odkazuje a tieto si zároveň osvojuje bez potreby ich opakovania. Prioritne je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o časovú pôsobnosť, trestnosť činu podľa § 2 ods. 1 Tr. zák.(zák. č. 300/2005 Z.z. v znení zákona č. 650/2005 Z.z.) sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Podľa článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky: Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. V kontexte s vyššie uvedeným zhodne ako prvostupňový súd, tak ak odvolací súd dospel k záveru, že trestná činnosť obžalovaných bola ukončená dňa 23.06.2006 uzatvorením zmluvy s B. K. a je irelevantné, že sa tak stalo na podnet samotného menovaného, ktorý bol za týmto účelom oslovený zo strany poškodenej spoločnosti Q. a.s. a preto bolo konanie obžalovaných správne posúdené podľa ustanovení Trestného zákona účinného od 01.01.2006. Čo sa týka tvrdení obhajoby (O.. Z. S.) a námietky, že nebol dôsledne vypočutý najdôležitejší svedok O.. O. S., ktorý podľa obhajcu poskytoval obžalovaným právnu pomoc a poradenstvo, pravdepodobne pracoval „pre obe strany sporu“, je potrebné uviesť, že skutočne O.. O. S. mal vykonávať právne poradenstvo, avšak nemožno jednoznačne a bez zaváhaní konštatovať, že tak konal aj pre spoločnosť Q. a.s. a výslovne s jej vedomím. Totiž i keď je pravdou, že mal ako advokát zapísaný v zozname Slovenskej advokátskej komory SR uzatvorenú zmluvu na poskytnutie právnej pomoci so spoločnosťou Q. a.s., avšak táto bola za menovanú spoločnosť podpísaná zastupujúcou spoločnosťou X. S. s.r.o., a teda spoločnosť Q. a.s. nemusela a podľa produkovaných dôkazov ani nevedela, o existencii takejto zmluvy tj. že je zastupovaná advokátom O.. O. S. a preto tvrdenie obhajoby, že menovaný advokát pracoval „pre obe strany sporu“ nie je tak jednoznačné a nespochybniteľné, i keď v konečnom dôsledku spoločnosť Q. a.s. plniac podmienky dohodnutej a podpísanej zmluvy, ktorú v jej mene uzatvorila a podpísala X. S. s.r.o. s advokátom, na základe predložených faktúr advokátom za tieto služby aj zaplatila. Ak obhajca vytýka nedôslednosť vypočutia menovaného advokáta prvostupňovým súdom, tak je potrebné dať do pozornosti zápisnicu o hlavnom pojednávaní - čl. XXXX, kedy advokát bol vypočutý ako svedok a pred súdom využil možnosť nevypovedať s odôvodnením, že by svojou výpoveďou mohol niektorého zo subjektov (Q. a.s. / X. S. s.r.o.) poškodiť, čo mohlo podľa svedka vyvolať i kroky voči jeho osobe. Y. poukázal na § 23 ods. 3 zákona o advokácii s prízvukom, že jeho výpoveď by mohla byť v neprospech niektorého z klientov a preto súd na podklade uvedeného upustil od výsluchu svedka. K názoru, že súd prvého stupňa nevysvetlil prečo odmietol uplatnenie výkladového pravidla ultima ratio ako aj k samotnému princípu ultima ratio krajský súd konštatuje nasledovné: Princíp ultima ratio úzko súvisí so zásadou subsidiarity trestnej represie, pričom právna teória i prax uznáva, že zo zásady subsidiarity trestnej represie plynie, že trestnoprávne riešenie predstavuje krajný prostriedok (ultima ratio) aj pre súdy. Trestný čin ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje Trestný zákon uzavretým komplexom presne definovaných objektívnych a subjektívnych znakov, ktoré v súhrne vytvárajú skutkovú podstatu trestného činu. Ako sa skutok prejavuje vo vonkajšom svete, definuje predovšetkým objektívna stránka skutkovej podstaty, ktorá je tvorená súhrnom znakov charakterizujúcich konanie a následok vrátane kauzálneho vzťahu medzi nimi. Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo sa podľa právnej teórie, ako aj súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa; tejto zásady má byť trestné právo použite len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V oblasti aplikácie a interpretácie trestného práva potom - z takto chápaného prostriedku ultima ratio - musia byť akcentovane právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lége či zásada in dubio pro reo. (napr. I. ÚS 316/2011). Vyžaduje sa teda aby vina bola autoratívne konštatovaná len v prípade takého konania, o ktorom mohol páchateľ v dobe keď sa ho dopúšťal, dôvodne predpokladať, že ide o konanie trestné, a to vzhľadom na obsah účinného trestného zákona, alebo tam, kde je to potrebné vzhľadom na ustálenú a všeobecne dostupnú judikatúru všeobecných súdov, ktorý záver korešponduje aj s judikatúrou C. (napr. Kokkinakis v. Grécko - 14307/88, Cantoni v. Francúzsko - 17 862/91). Odvolací súd akceptuje, že princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch aj súd musí vykladať znaky skutkových podstát trestných činov s vedomím, že uvedený princíp je neoddeliteľnou súčasťou formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu a má vplyv aj na subjektívnu stránku trestného činu a je potrebné tiež náležite zvážiť, či je možné využiť inštitúty iných právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy, ak k porušeniu práva skutočne došlo. Vo veci konajúci senát dodáva, že aj aplikácia ultima a zásada subsidiarity trestnej represie má svoje „mantinely“ a nie je ich možné zneužívať v prípadoch, keď ide o závažné excesy zo súkromnoprávnych vzťahov, ktoré už zjavne vybočujú z rámca bežných súkromnoprávnych vzťahov, presahujú ich rámec a napĺňajú už znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu. Aplikácia princípu ultima ratio je teda predovšetkým viazaná na konkrétny prípad a vyžaduje starostlivé posúdenie, či je možné považovať súkromnoprávnu ochranu poškodeného pred použitím prostriedkov verejného práva a či je to predovšetkým poškodený, kto je vyňatý z okruhu subjektov chránených trestným zákonom. Samotný účel Trestného zákona, hoci nie je expressis verbis uvedený v žiadnom konkrétnom ustanovení Trestného zákona, možno dôvodiť podľa obsahu jednotlivých častí, predovšetkým časti všeobecnej a vychádzajúc z uvedeného, účelom Trestného zákona je chrániť spoločnosť a jednotlivca pred škodlivými konaniami, spravodlivo potrestať páchateľov a umožniť im opätovné zaradenie sa do spoločnosti, poskytnúť zadosťučinenie osobám, ktoré boli trestným činom poškodené, a to na základe ustanovení uvedených v Trestnom zákone a postupmi podľa Trestného poriadku. Ak bol spáchaný trestný čin, ktorého skutková podstata bola bezo zvyšku vo všetkých znakoch naplnená, tak ako je tomu v posudzovanom prípade, nemôže štát rezignovať na svoju úlohu pri ochrane oprávnených záujmov fyzických osôb poukazom a existenciu žalôb v civilnom konaní, ktorými možno zaistiť navrátenie finančných prostriedkov, k úbytku ktorých prostredníctvom trestného činu došlo. Akcentácia princípu ultima ratio nemôže úplne znemožniť aplikáciu základného vyššie naznačeného princípu - účelu trestného konania. Je potrebné vziať do úvahy, že celé trestné konanie nie je možné poňať ako saturáciu prípadne vzniknutej škody poškodenému, ale má rozhodne rozmer morálny, etický a hodnotový. Zmyslom trestného konania je okrem iného snaha orgánov činných v trestnom konaní zistiť, či bol spáchaný trestný čin, kto ho spáchal a akým spôsobom. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou obidvoch odvolateľov, že ich konanie nemalo podliehať trestnej represii, pretože poškodená spoločnosť Q. a.s. mala a má dostatok možností dosiahnuť ochranu svojich záujmov inými odvetviami práva, za predpokladu, že sa skutočne preukáže protiprávne konanie obžalovaných. Odkaz na princíp subsidiarity trestnej represie vo vzťahu k zásade ultima ratio považuje odvolací súd v prejednávanom konkrétnom prípade obžalovaných U.. K. K. a A.. X. K. za úplne nevhodný, a to jednak s ohľadom na vyššie naznačený účel trestného konania, samotné okolnosti prípadu s prihliadnutím najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie a pohnútku, pričom aplikácia princípu ultima ratio v rozsahu ako sa domáhajú obžalovaní, by znamenala neprípustný posun samotnej funkcie trestného práva. Vo svojich dôsledkoch by to vlastne znamenalo, že trestnej represii by pravdepodobne nemohli podliehať žiadne majetkové trestné činy, ale napr. by sankcia trestného práva nemohla byť použitá ani v prípadoch ublíženia na zdraví a pod.. Záverom krajský súd konštatuje, že konanie oboch obžalovaných vybočilo z rámca bežných súkromnoprávnych vzťahov, dotklo sa záujmov spoločnosti Q. a.s., ktoré sú chránené trestným zákonom, a preto plne dôvodne boli použité prostriedky trestnoprávnej represie. Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom Najvyššie súdu uvádzaným v rozhodnutí sp. zn. 2Tdo 35/2013 (Zbierka stanovísk NS a súdov SR č. 6/2014), podľa ktorého „Ak páchateľ svojim konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch.“ V súlade s vyššie uvedeným judikátom odvolací súd teda záverom konštatuje, že námietka obhajoby argumentujúca zásadou chápania trestnej represie ako „ultima ratio“ nie je dôvodná. Je pravdou, že ochrana záväzkových vzťahov má byť (ako uvádzajú odvolatelia) uplatnená predovšetkým prostriedkami občianskeho a obchodného práva a z „neúspechu“ obchodnoprávneho vzťahu nemožno vyvodiť trestnú zodpovednosť voči obchodnému partnerovi, avšak tu platí, že obchodnoprávny vzťah má vlastný právny rámec určený ustanoveniami Obchodného zákonníka a v jeho zmysle (§ 1 ods. 2) subsidiárne aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ak však konaním fyzickej osoby v priebehu dotknutých udalostí dôjde k naplneniu zákonných znakov trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a následne súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Materiálny korektív, je v prípade dotknutého činu nepochybne naplnený v intenzite charakteristickej pre trestný čin, predovšetkým je určený výškou škody, ku spôsobeniu ktorej konanie obžalovaných smerovalo, ktorá je škodou veľkého rozsahu (§125 ods. 1 Tr. zák. a zároveň okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby (§ 221 ods. 4 písm. a/ Tr. zák.). K výroku o treste V nadväznosti na preskúmaný výrok o vine odvolací súd vo vzťahu k obom obžalovaným podrobil dôslednému posúdeniu aj výrok o uloženom druhu a výmere trestu ako aj uloženom ochrannom opatrení. Súd prvého stupňa každému obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov s priznaním poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona a zohľadnením § 38 ods. 3 Tr. zák. so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, čo odôvodnil tým, že obom obžalovaným možno priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. (v odôvodnení rozsudku nesprávne uvedené podľa § 36 písm. l/ Tr. zák. - str. 29), zvažoval aj možnosť použitia § 39 ods. 1 Tr. zák., pričom sám uviedol, že konanie obžalovaných považuje za neštandardné vybočenie z inak bezproblémového života u každého a ďalej argumentoval: „Súd pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu vychádzal z oboznámeného spisového materiálu, registrov trestov a registrov priestupkov oboch obžalovaných. Čo sa týka ukladania trestu obžalovaným súd zvažoval predovšetkým závažnosť skutku, konanie obidvoch obžalovaných, spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie pohnútku, priťažujúce okolnosti i poľahčujúce okolnosti, taktiež osoby páchateľov, ich pomery a možnosť ich nápravy. Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd postupoval v zmysle ustanovenia § 34 Tr. zák. s tým, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Súd nemohol nevziať do úvahy dĺžku trestného konania, pričom skutok uvedený v obžalobe prokurátora sa stal v roku 2005 - 2006 a obžaloba bola podaná v roku 2012. Aj keď ide o vec tak právne, ako i skutkovo náročnú, doba šiestich rokov na vyšetrovanie a podanie obžaloby je podľa súdu jednoznačne neprimeranou na konanie a ukončenie aj extrémne náročnej kauzy, najmä ak polícia i prokuratúra mali bez problémov k dispozícii obžalovaných, poškodeného i svedkov a všetky zúčastnené osoby pri vyšetrovaní spolupracovali, bez náznaku využívania procesných i neprocesných obštrukcií. Pri rozhodovaní o druhu trestu a jeho výške súd dôkladne zvážil aj skutočnosť, že obžalovaní ako osoby súdne netrestané svojim správaním ojedinele vybočili inak bežného normálneho a bezkonfliktného života. Toto hodnotenie zodpovedá aj trestu, ktorý súd zvolil v prípade oboch obžalovaných a ktorý je na dolnej hranici trestnej sadzby stanovenej zákonom pre žalovaný trestný čin. Súd preto obžalovaným uložil trest odňatia slobody na úplne dolnej hranici trestnej sadzby ustanovenej pre trestný čin- pre obzvlášť závažný zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa 20 k § 221 ods. 1, ods. 4, písm. a/ Tr. zák., ktorý je ustanovený v intervale 10 rokov až 15 rokov odňatia slobody, aj trest uložený na úplne spodnej hranici trestnej sadzby však súd považuje vyslovene viac než dostačujúci, práve s poukazom na skutkový i právny rozbor prejednávanej veci, ktorý je uvedený vyššie. Súd každému z obžalovaných priznal poľahčujúcu okolnosť pri rozhodovaní o treste zvážil ich doterajšiu beztrestnosť a trest ukladal s použitím § 38 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.“ Čo sa týka samotných obžalovaných títo prostredníctvom obhajcov v písomných dôvodoch odvolania poukázali na „nezrovnalosť výroku o treste s odôvodnením jeho uloženia“ a v nadväznosti aj na ustanovenie § 39 Tr. zákona o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 Tr. zák., pričom v rámci prednesu záverečného návrhu na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, v prípade, že bude potvrdená obžalovaným vina, poukázala obhajoba na súdnu prax s tým, že v prejednávanej veci trvá konanie 11 rokov, obaja obžalovaní sú bezúhonní a preto ukladanie nepodmienečného trestu vzhľadom k predmetu trestnej činnosti, nemožno akceptovať a z hľadiska práva na spravodlivý trest sa obhajoba domnieva, že „najmä u obžalovaného Ing. K. K. je 10 ročný trest v podstate doživotím“. Odvolací súd vzhľadom na podané odvolanie pri posudzovaní uloženého trestu zistil, že uložený trest je možné považovať za trest neprimeraný, čo vyplýva z nasledujúcich skutočností. Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, to jednak pri zásadách ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov. Pre ukladanie trestu platia zásady, ktoré ustanovuje Trestný zákon v § 34. Na jednej strane má trest zabezpečiť ochranu spoločnosti tak, že páchateľovi zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, na druhej strane má uložený trest vytvoriť podmienky na výchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život, pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby. Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov. Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje J. zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a 6 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé druhy tresty možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody. Trestný čin - obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona je úmyselným trestným činom, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby 10 rokov, t. j. ide v zmysle § 11 ods. 3 Tr. zák. o obzvlášť závažný zločin. V takom prípade zákonodarca ustanovil s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 6 Tr. zákona, že súd musí obligatórne uložiť trest odňatia slobody. Prvostupňový súd správne u obžalovaných zistil jednu poľahčujúcu okolnosť - podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. tj. viedol pred spáchaním trestného činu riadny život a nezistil žiadne priťažujúce okolnosti a tento svoj postup v napadnutom rozsudku vecne a dostatočne jasne zdôvodnil a odvolací súd s tým stotožňuje. Zákonom ustanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody v § 221 ods. 4 Tr. zák. je 10 rokov až 15 rokov, pričom prvostupňovým súdom bol každému obžalovanému uložený trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby vo výmere 10 rokov. Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že pomery páchateľa sa týkajú jeho osobnostného hodnotenia. Ide o okolnosti, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt trestu a tiež o okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Z hľadiska tohto ustanovenia sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého charakteru, z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. V podstate sa hodnotia rodinné a osobne pomery, ktoré existujú až v čase rozhodovania o treste. Za pomery páchateľa odôvodňujúce postup podľa tohto ustanovenia možno považovať aj vážnu chorobu páchateľa. Pritom pomery páchateľa (ako aj okolnosti prípadu) môžu odôvodniť aplikáciu § 39 ods. 1 Tr. zák. len za predpokladu, že použitie zákonom ustanovenia trestnej sadzby odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť trestom kratšieho trvania. Je zrejmé, že v prejednávanej veci počas prípravného konania ako aj konania pred súdom, vo vzťahu k obžalovanému Ing. K. K. bol zdôrazňovaný jeho vek - obžalovaný má takmer 71 rokov, nebol stíhaný ani len pre priestupok a vo vzťahu k obžalovanému A.. X. K. bol zdôrazňovaný zdravotný stav a obžalovaný má byť v súčasnosti invalidným dôchodcom s percentom invalidity 55%, taktiež nebol súdne trestaný. K uvedenému je nutné zo strany konajúceho súdu uviesť, že sa jedná o pomery, ktoré možno považovať za tak pozoruhodné, že mohli byť dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Za pomery páchateľa (v podstate za pomery osobitného zreteľa treba považovať rodinné a osobné pomery, ktoré sú v stave u každého páchateľ pri uložení trestu vyvolať osobitne citeľný dopad. V podstate ide o pomery (rodinné, osobné), ktoré existujú nie v čase páchania činu, ale v čase ukladania trestu a za takéto pomery páchateľa je možné považovať aj narušený zdravotný stav, vek obžalovaného, pričom možno konštatovať, že o takúto situáciu u obžalovaných sa jedná. Čo sa týka okolností prípadu z hľadiska použitia § 39 ods. 1 Tr. zák. sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možností nápravy páchateľa. Odvolací súd po posúdení celkovej dĺžky trestného konania dáva do pozornosti nasledovné skutočnosti: - podľa podanej obžaloby je skutok časovo vymedzení v období od 04.03.2005 do 23.06.2006, - obžalovaným U.. K. K. a A.. X. K. bolo vznesené obvinene uznesením ČVS: KRP-103/OEK-BA-2006 dňa 05.02.2007 a oznámené 20.02.2007, - obžaloba bola podaná dňa 27.07.2012, - súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom dňa 07.06.2016, - odvolaciemu súdu bola vec predložená dňa 19.10.2016 a senátu 3To bola pridelená dňom 03.11.2016 a vo veci bolo rozhodnuté 25.04.2017, z uvedeného je zrejmé, že skutok sa stal pred viac ako 11 rokmi od rozhodnutia, prípravné konanie trvalo päť rokov a konanie pred súdom prvého stupňa od podania obžaloby (27.07.2012 do vyhlásenia rozsudku 07.06.2016) trvalo štyri roky, pričom na hlavnom pojednávaní boli vypočutí obaja obžalovaní, 18-ti svedkovia vrátane poškodených s tým, že výpovede zvyšných svedkov boli z prípravného konania prečítané a tiež boli oboznámené listinné dôkazy, teda od skutku do rozhodnutia v merite veci odvolacím súdom uplynulo 11 rokov. Konajúci súd rozvedené nemohol ignorovať majúc na zreteli článok 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého pri rozhodovaní o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ako aj čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa § 2 ods. 7 Tr. por.: Každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak. Krajský súd zastáva názor, že porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces a neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného, ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania. ČI. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je potrebné v prvom rade považovať za pokyn, či apel signatárskym štátom, aby organizovali svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva v Dohovore zakotvené, boli rešpektované. štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných činov a zaisťuje prípadne potrestanie páchateľov. Rozhodovanie o vine a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný v trestnom konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve rozhodnutie o otázke viny a trestu. Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spolužitia i čestného plnenia povinností k štátu a spoločnosti. Trestné konanie je potom ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie vyššie uvedeného účelu trestného konania, ktoré sa uplatňujú nielen z pohľadu samotného obvineného, ale i z pohľadu práva povinností ostatných subjektov a strán trestného konania. Primeranosť dĺžky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre Súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa a chovanie štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťažovateľa v stávke, ktorú skutočnosť odvolací súd vzal do úvahy a prihliadol na ňu pri rozhodovaní o uložení druhu a výmery trestu. Podľa odvolacieho súdu sú teda splnené všetky zákonné podmienky na uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného zákonom v § 221 ods. 4 Tr. zák., keďže vzhľadom na pomery obžalovaných a kumulatívne aj okolnosti prípadu by použitie trestnej sadzby ustanovenej zákonom (10 až 15 rokov) bolo pre nich neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, teda je možné obžalovaným Ing. K. K. a A.. X. K. uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanovenú Trestným zákonom. Každému obžalovanému bol na základe uvedených skutočností uložený trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov. V zmysle vyššie citovaného § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zák. bolo možné znížiť ukladaný trest pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o 5 rokov, pričom odvolací súd uložil trest znížený o 4 roky a 6 mesiacov a takto uložený trest je vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu obžalovaných, ich pomery a možnosť nápravy, trestom dostatočným a spravodlivým naplňujúcim účel trestu z pohľadu individuálnej a generálnej prevencie. Na výkon uloženého trestu odňatia slobody boli obžalovaní zaradení podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia z dôvodov uvádzaných v napadnutom rozsudku, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje a nie je dôvod ich opakovať v tomto rozhodnutí. Keďže bol obžalovaným uložený za spáchanie obzvlášť závažného zločinu nepodmienečný trest odňatia slobody, správne prvostupňový súd v napadnutom rozsudku obom obžalovaným uložil ochranný dohľad, ktorý sa v takom prípade podľa zákona ukladá obligatórne, pričom bol uložený v dostatočnej výmere jeden rok, takže nebol dôvod do tohto výroku odvolacím súdom zasahovať. Ide o ochranné opatrenie, ktoré je súčasťou tzv. postpenitenciárnej starostlivosti vykonávanej za účelom dovŕšenia nápravy páchateľov najzávažnejších trestných činov. Zhrnutím odvolací súd uvádza, že na základe odvolania bol napadnutý rozsudok zrušený vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a obžalovaným Ing. K. K. a Mgr. X. K. bol odvolacím súdom uložený trest odňatia slobody s použitím ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu, keďže nové rozhodnutie bolo možné urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený. Vo zvyšnej časti zostal napadnutý rozsudok nedotknutý. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.