Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/39/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112203165 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112203165.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Baníkovej a sudkýň JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Ľubice Břouškovej v právnej veci žalobcu: NEXT FOOD, s.r.o., Pražská 37, 811 04 Bratislava, IČO: 35 925 639, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s.r.o., Bajkalská 13, 821 02 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská technická univerzita, Vazovova 5, 812 43 Bratislava, IČO: 00 397 687, o zaplatenie 3.277,40,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 33Cb/147/2012-104 zo dňa 01.12.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 33Cb/147/2012-104 zo dňa 01.12.2014 potvrdzuje. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I zamietol žalobu doručenú súdu žalobcom dňa 01.02.2012 a uložil žalobcovi povinnosť uhradiť žalovanému trovy konania vo výške 393,- EUR. 2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 01.02.2012 domáhal zaviazať žalovaného zaplatiť mu sumu 3.277,40 EUR s príslušenstvom z nasledujúcich dôvodov: Žalobca je právnická osoba, ktorej podnikateľskou činnosťou je okrem iného aj kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi alebo prevádzkovateľom živností, predaj na priamu konzumáciu tepelne rýchlo upravovaných mäsových výrobkov a obvyklých príloh ako aj bezmäsitých jedál i predaj na priamu konzumáciu nealkoholických a priemyselne vyrábaných nealkoholických nápojov, koktailov, piva, vína a destilátov. 3. Súd v rozhodnutí uviedol, že listom zo dňa 12.08.2009 žalobca oslovil Strojnícku fakultu STU so svojou ponukou predaja hlboko mrazených pekárenských polotovarov N. P.. Na základe následných rokovaní s vedením predmetnej fakulty žalobca listom zo dňa 12.10.2009 podal fakulte žiadosť o poskytnutie priestorov na podnikanie, respektíve o zriadenie prevádzky stránku N. P. v priestoroch P. N. P.. K predmetnej žiadosti žalobca dostal od žalovaného písomné prehlásenie, na základe ktorého žalovaný potvrdil, že pristupuje k realizácii zriadenia prevádzky N., a to na prízemí v priestoroch fakulty. Žalovaný následne zaslal žalobcovi e-mailom aj návrh nájomnej zmluvy. Na základe uvedených skutočností sa žalobca so žalovaným ústne dohodli, že v uvedených priestoroch fakulty môže predmetný stánok začať realizovať, respektíve postaviť. Na základe tejto dohody žalobca zahájil prípravné práce na zriadenie predajne a zadal vykonať projekt k realizácii stánku ako aj jeho zhotovenie. 4. Žalobca odôvodnil svoju žalobu tým, že napriek tomu, že žalovaný listom zo dňa 08.02.2010 (napriek predchádzajúcej ústnej dohode, ako aj napriek skutočnosti, že už sa s prácami na zriadenie stánku začalo) nepovolil umiestnenie predajného stánku žalobcovi. Týmto postupom, t.j. porušením dohody vznikla žalobcovi škoda vo výške 3.430 EUR, ktorá zodpovedá výške nákladov žalobcu, ktoré dovtedy vynaložil na realizáciu prevádzky. 5. Žalobca bol toho názoru, že v danom prípade sú dané všetky predpoklady na vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorú preukázal faktúrou číslo XXXXXXXX a faktúrou XX J. XXXX, pričom žalobca zhotoviteľom predmetné faktúry uhradil. Ku škode prišlo dôsledkom porušenia dohody zo strany žalovaného, a to tým, že listom zo dňa 08.02.2010 zakázal žalobcovi realizáciu stánku. Súd vo veci vydal platobný rozkaz zo dňa 01.06.2012, voči ktorému podal žalovaný odpor doručený súdu 29.06.2012. Žalovaný uviedol, že žalobca sa na I.. B. obrátil za účelom realizácie zriadenia prevádzky a samotné prehlásenie žalobca vopred vystavil s tvrdením, že ho potrebuje na získanie predbežného súhlasu hygienika. Žalobca žalovanému nikdy nepredložil žiadne povolenia hygienika ani projektovú dokumentáciu týkajúcu sa predmetného stánku. Žalobca ďalej tvrdil, že sa so žalovaným ústne dohodli na realizácii stánku. Toto tvrdenie považoval žalovaný za nepravdivé, nakoľko žalovaný by takýmto súhlasom porušil ustanovenia zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií. Vedenie fakulty súhlas na uzavretie nájomnej zmluvy nedalo a ani ho nemohlo dať z dôvodu, že P. F. Q. je oprávnená nakladať s majetkom v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 176/2004 o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií. Žalobca však napriek tomu začal s niektorými prácami bez predloženia požadovaných povolení a bez podpísanej zmluvy. Po zistení stavu vedenie fakulty okamžite vyzvalo žalobcu, aby so stavebnými prácami prestal. Žalovaný mal za to, že v tomto prípade nekonal protiprávne, nakoľko žalobca konal svojvoľne bez právneho základu, opakovane bol žalovaným upozornený na to, že žalovaný s realizáciou stánku nesúhlasí a celý návrh je založený na nepravdivých a účelových tvrdeniach. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam žalovaný žiadal, aby súd návrh žalobcu zamietol. 6. Na pojednávaní konanom dňa 24.04.2014 bol ako svedok vypočutý I.. Ľ. B., zamestnanec žalovaného, ktorý k veci uviedol, že jeho hlavnou náplňou bolo organizovanie a riadenie zamestnancov žalovaného na úseku prevádzky. Uviedol ďalej, že žalobcu osobne pozná, videl ho prvýkrát dňa 17.09.2007, keď ho oslovil s tým, že má záujem zriadiť prevádzku N.. Svedok ho informoval, že nie je kompetentný na rokovanie v tejto veci a že treba osloviť prodekana. Svedok mal informáciu o tom, že žalobca zaslal písomnú ponuku, ku ktorej sa prodekan vyjadril, že s prevádzkou nesúhlasí. Svedok opakovane žalobcu upozornil, že nie je možné prevádzku zriadiť bez súhlasu prodekana. Neskôr sa dozvedel, že žalobca písomne oslovil aj dekana, vtedy sa ho prodekan pýtal, či je technicky možné prevádzku zriadiť. Svedok uviedol, že prevádzka sa dá zriadiť, treba k tomu však potrebnú dokumentáciu. Následne mu žalobca tvrdil, že rokoval s vedením fakulty a že sa dohodli. Potom za ním žalobca prišiel s tým, že potrebuje papier pre rokovanie s hygienou. Papier mal už dopredu napísaný, svedok ho informoval, že to síce môže podpísať, avšak nie je štatutár, nemá potrebné kompetencie. Svedok šiel spolu so žalobcom za prodekanom ktorý povedal, že o ničom nevie, avšak na naliehanie žalobcu, ktorý tvrdil, že papier je potrebný kvôli predbežnému rokovaniu s hygienou, tento podpísali. Svedok žalobcu opakovane upozornil, že je potrebné vypracovať a schváliť projektovú dokumentáciu, uzavrieť zmluvu o nájme, zahájiť kolaudačné konanie, zabezpečiť revíziu zariadenia. Následne na fakultu prišli dvaja alebo traja zamestnanci stavebnej firmy a začali „niečo“ robiť, na žiadosť iných nájomcov riešil situáciu dekan, ktorý svedkovi vytkol, že niečo organizuje. Svedok ho informoval, že sa jedná o konanie žalobcu, ktorý tvrdil, že bol s vedením fakulty dohodnutý. Vtedy dekan povedal, že žiadna zmluva nie je uzavretá a neexistuje žiadna dohoda, že majú okamžite prestať. 7. Na pojednávaní bol ďalej ako svedok vypočutý I.. N. E. K.., ktorý uviedol, že ako prodekan fakulty podpísal pre žalobcu papier, o ktorom žalobca tvrdil, že ho potrebuje na predbežné rokovania s hygienou. Pre uzavretie zmluvy bolo potrebné stretnutie vedenia univerzity a musel sa k tomu vyjadriť rektorát. 8. Na pojednávaní konanom dňa 22.09.2014 bola ako svedok vypočutá I.. J. Š., ktorá pracovala u žalovaného ako ekonómka a ktorá uviedla, že jej pracovnou náplňou bolo okrem iného uzatvárať zmluvy s nájomcami, po predchádzajúcom súhlase dekana, resp. rektora. Žalobcu osobne pozná, vie o ňom, že mal záujem prevádzkovať u žalovaného stánok N.. Poskytla mu návrh zmluvy, aby vedel, ako má vyzerať. 9. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie prednesom právneho zástupcu žalobcu, vypočutím žalobcu, svedkov, ako i listinnými dôkazmi založenými v spise, a to ponukou žalobcu zo dňa 12.08.2009, žiadosťou o poskytnutie priestoru, prehlásením žalovaného, návrhom zmluvy, korešpondenciou účastníkov, e-mailom I.. Š., faktúrami XXAXXXX J. XXXXXXXX, príjmovými pokladničnými blokmi, ako i ostatným spisovým materiálom a zistil stav veci zistený s vykonaním týchto dôkazov: 10. Listom zo dňa 17.09.2007 sa žalobca obrátil na žalovaného s tým, že má záujem o zriadenie prevádzky v objekte žalovaného a o predaj hlboko mrazených pekárenských polotovarov N.. Listom zo dňa 12.08.2009 sa žalobca obrátil na žalovaného s tým, že má záujem o zriadenie prevádzky v objekte žalovaného a o predaj hlboko mrazených pekárenských polotovarov N.. 11. V liste zo dňa 12.10.2009 žalobca upresnil náležitosti k realizácii prevádzky a okrem iného navrhol sumu za nájom priestoru potrebného na prevádzku. V liste (bez uvedenia dátumu) žalovaný zastúpený I.. Ľ. B. - vedúcim prevádzkovej jednotky a U.. I.. Ľ. Š., dekanom, žalovaný "pristúpil k realizácii zriadenia prevádzky N. na prízemí v priestoroch fakulty". Z fotokópie žalovaného, založenej v spise na čísle listu 39 vyplynulo, že uvedené prehlásenie bolo vydané pre potrebu predbežného súhlasu hygienika. Zo zhodného vyjadrenia žalobcu a svedkov I.. B. J. I.. N. E. súdu vyplynulo, že v objekte žalovaného sa začalo so stavebnými prácami, ktoré však po približne jednej hodine boli prerušené s tým, že žalobca nemá uzavretú zmluvu a teda nemá povolenie na výkon stavebných prác. 12. Z listu žalovaného zo dňa 08.02.2010 mal súd za preukázané, že žalovaný po preštudovaní žiadosti architektonického návrhu predajného stánku N. nepovolil jeho umiestnenie v priestoroch žalovaného. 13. Z faktúry XXXXXXXX zo dňa 06.05.2010 (bez uvedenia zdaniteľného plnenia) vyplynulo, že žalobcovi bola vystavená faktúra za vyhotovenie návrhu predajného stánku N. v sume 350,00 EUR, ktorú žalobca uhradil 07.05.2010. V prílohe bolo uvedené, že sa jedná o projektovú dokumentáciu predajného stánku N. pre priestory V. E., avšak z čestného prehlásenia architekta vyplynulo, že sa jedná o projektovú dokumentáciu predajného stánku N. pre priestory P. N. P. J. F. tam bola uvedená nedopatrením. Projektová dokumentácia bola vypracovaná v roku 2009 (ako vyplýva z údajov uvedených v projektovej dokumentácii a z čestného prehlásenia architekta). Z faktúry XXAXXXX zo dňa 05.02.2010 bolo preukázané, že žalobcovi bola fakturovaná suma 2.972,40 EUR za dodávku "tovaru podľa dodacieho listu", ktorú žalobca uhradil 15.02.2010. 14. Z návrhu zmluvy č. X/XXXX bolo súdu preukázané, že predmetom nájmu malo byť 12 m2 vo vestibule P. N., pričom zmluva sa uzatvárala na dobu určitú od 01.03.2010 do 28.02.2011, s možnosťou predĺženia nájomného vzťahu. 15. Súd v rozhodnutí poukázal na ust. § 2, § 373 Obchodného zákonníka. 16. Súd mal zato, že medzi účastníkmi nebola sporná skutočnosť, že v priebehu roku 2009 a začiatkom roku 2010 došlo medzi nimi ku komunikácii (písomnej aj ústnej), v rámci ktorej žalobca prejavil záujem o sprevádzkovanie predajného stánku N. v priestoroch žalovaného. Žalovaný však vyhodnotil prebiehajúcu komunikáciu ako neúspešnú (bez uzavretia dohody), kým žalobca mal za to, že výsledkom rokovaní bola ústna dohoda o zriadení predajného stánku, na základe ktorej si žalobca nechal vyhotoviť projektovú dokumentáciu a zahájil realizáciu stánku. 17. Žalobca sa v tomto konaní domáha náhrady škody, pričom mal za to, že za škodu zodpovedá žalovaný, nakoľko porušil ústnu dohodu so žalobcom týkajúcu sa zriadenia predajného stánku. Výšku škody si vyčíslil ako náklady, ktoré mu vznikli za vypracovanie projektovej dokumentácie (350,00 EUR) a za dodanie materiálu na výstavbu stánku (2.927,40 EUR). 18. Súd v rozhodnutí vychádzal z ust. § 373 Obchodného zákonníka, podľa ktorého predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. 19. Zo zisteného skutkového stavu súd zistil, že medzi účastníkmi nebola uzavretá písomná nájomná zmluva (a táto skutočnosť nie je ani medzi účastníkmi sporná) a nebola uzavretá ani ústna dohoda (ako to tvrdí žalobca) obsahujúca všetky podstatné náležitosti nájomnej zmluvy (predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera). Rokovania medzi účastníkmi a písomnú korešpondenciu (vrátane nedatovaného Prehlásenia) súd vyhodnotil ako podklady pre podnikateľský zámer žalobcu - teda základný nápad, ktorý sa vyskytol už nielen vo fáze základnej myšlienky, ale vo fáze čiastočnej písomnej dokumentácie - stále však len v štádiu prípravy podnikateľského zámeru žalobcu. 20. Žalobca v tomto konaní nepreukázal, že by žalovaný porušil svoje zákonné alebo zmluvné povinnosti, nakoľko medzi účastníkmi neexistoval žiaden zmluvný vzťah (nedošlo teda k porušeniu zmluvnej povinnosti) a z prebiehajúcich rokovaní žalovanému žiadna zákonná povinnosť nevznikla (a teda nebola porušená). 21. Súd teda dospel k záveru, že nie sú naplnené predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcu, nakoľko žalovaný neurobil žiaden úkon, ktorý by súd mohol vyhodnotiť ako protiprávny. Nedodržanie "ústnej dohody" o tom, že žalobca si môže postaviť stánok N. v priestoroch žalovaného súd nevyhodnotil ako porušenie právnej povinnosti, nakoľko táto dohoda neobsahovala všetky podstatné náležitosti nájomnej zmluvy (uvedené vyššie) a nebola uzatvorená ani vo forme, ktorú zákon pre takúto zmluvu vyžaduje (písomná forma). 22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal základnú podmienku potrebnú pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči žalovanému (protiprávny úkon), a preto žalobu zamietol. Z uvedeného dôvodu sa preto súd už nezaoberal ani požadovanou výškou náhrady škody. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. 23. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Podľa žalobcu rozhodnutie vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu, zo strany súdu neboli relevantným spôsobom vykonané predložené dôkazy, t.j. konanie má vadu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. 24. Súd sa podľa žalobcu vôbec nevysporiadal s otázkou údajnej a svedkami tvrdenej nekompetentnosti U.. B. na riešenie záležitostí týkajúcich sa umiestnenia príslušného stánku N.. V rámci konania žiadnym spôsobom nedošlo k relevantnému vysvetleniu počínania U.. B., ktorý na jednej strane síce tvrdil, že na riešenie predmetnej záležitosti nemal byť kompetentný, avšak na strane druhej spolu so žalobcom uskutočnil výber vhodného miesta pre tento stánok, miesto so žalobcom aj určil a v priestore bolo potrebným spôsobom vyznačené, a rovnako došlo k samotnému prizvaniu remeselníkov a elektrikárov na vyjadrenie sa k reálnej možnosti stánok na tomto miestne umiestniť. 25. Žalobca v konaní poukázal na funkčné zaradenie U.. B.Ž. vykonávajúceho prácu na pozícii vedúceho útvaru technickej prevádzky. Práve pracovné zaradenie bez pochýb preukazuje existenciu kompetencie svedka na riešenie predmetných záležitostí - vychádzajúc predovšetkým z relevantného ust. § 20 ods. 2 OZ. Napriek uvedeným informáciám súd bližšie nezisťoval a nezaoberal sa otázkou kompetencií U.. B., a to predovšetkým logickou rozpornosťou medzi tvrdením o jej absencii a faktickým počínaním si U.. B., samotným funkčným zaradením a z neho vyplývajúcej spôsobilosti zaväzovať právnickú osobu - žalovaného. Žalobca opätovne poukázal nato, že na prípadnú nekompetentnosť nikdy nebol upozornený, U.. B. považoval za príslušnú osobu na riešenie týchto záležitostí, čomu zodpovedalo aj správanie a prístup U.. B.. 26. Smerodajným v týchto súvislostiach sú nasledovné skutočnosti ohľadne osoby U.. B., ktoré - vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia, súd do úvahy nevzal, a to konkrétne: - Vystupoval ako osoba kompetentná, vykonal všetky kroky, ktoré možno očakávať od kompetentnej osoby, a to vrátane poskytnutia podpisu na prehlásení o pristúpení k realizácií stánku, - Vykonáva prácu na pozícii vedúceho útvaru technickej prevádzky, náplň ktorej korešponduje s činnosťou, ktorú vykonával aj v tomto prípade, - Zo strany U.. B. žalobca nebol odkázaný na inú osobu, ktorá by mala byť kompetentná namiesto jeho osoby a napriek svojej údajnej nekompetentnosti so žalobcom pokojne konal a vybavil všetky súvisiace záležitosti. 27. Súd vôbec nehodnotil opodstatnenosť a reálny základ tvrdení svedkov U.. B. J. U.. E. ohľadne údajnej obmedzenej platnosti predmetného prehlásenia. V zmysle uvedeného malo byť predmetné prehlásenie určené výlučne na účely hygieny. Ďalej sa súd rovnako žiadnym spôsobom nevysporiadal s existenciou rukou dopísaných poznámok vyskytujúcich sa výlučne na kópii predmetného prehlásenia. 28. Žalobca považuje za rozhodujúce, že k záveru o neexistencii zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným súd dospel aj napriek zásadnej, ním však nezohľadnenej skutočnosti, a to konkrétne, že zo strany obidvoch svedkov došlo k podpísaniu predmetného prehlásenia. V konaní nedošlo k vysvetleniu, ako bolo možné, že zamestnanci žalovaného a dokonca zástupca dekana poskytujú podpisy podľa ich tvrdení neznámym subjektom v neznámych záležitostiach. V tejto súvislosti je však podľa názoru žalobcu smerodajným práve faktické konanie príslušných osôb, s tým, že na ich prípadné vnútorné výhrady, o ktorých on nemal vedomosť s prihliadnutím na reguláciu obsiahnutú v ust. § 37 ods. 1 OZ sa neprihliada a prejavy vôle zavŕšené riadnymi podpismi vyvolávajú všetky následky s nimi spojené. 29. Súd ďalej vôbec nešpecifikoval ani spôsob hodnotenia faktického zaslania návrhu zmluvy zo strany príslušnej zamestnankyne U.. Š.. V tejto súvislosti súd taktiež dostatočne nezohľadnil ani s prihliadnutím na samotné postavenie svedkov, konkrétne vzhľadom na ich vzťah voči žalovanému. Všetci vypočutí svedkovia sú alebo boli zamestnancami žalovaného, pri U.. E. dokonca vo vysokom postavení zástupcu dekana fakulty. Súd svoje rozhodnutie opiera výlučne o strohé konštatovanie, že medzi stranami sporu nevznikol záväzkovo právny vzťah, preto nemohlo prísť k porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaného, a teda žalobca nemal preukázať v konaní vznik škody. 30. Podľa žalobcu je tiež podstatné, že v dôsledku týchto nedostatkov odôvodnenie rozsudku súdu nespĺňa ani všeobecné náležitosti súdnych rozhodnutí. Daný rozsudok neobsahuje dostatočné množstvo dôvodov podporených argumentmi, zjavne nie je formulovaný spôsobom, ktorý by zodpovedal základným požiadavkám na logickú podmienenosť výroku jeho úplným a výstižným odôvodnením, čím možno dospieť k záveru, že došlo k zmareniu jeho účelu ako takého. Takéto odôvodnenie totiž neposkytuje možnosť vykonať kontrolu správnosti postupu súdu pri jeho vydaní, preto je potrebné príslušný rozsudok považovať za svojvoľný a nezákonný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je nevyhnutné predmetné rozhodnutie považovať za arbitrárne, v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy. 31. Súd ďalej nevyhodnotil faktické konanie žalovaného majúce za následok vznik škody žalobcovi, na základe čoho dospel k nesprávnym záverom. 32. Žalobca považuje záver súdu o neexistencii záväzkovo právneho vzťahu medzi ním a žalovaným za nesprávny, skutkovým okolnostiam nezodpovedajúci. Nemožno tak súhlasiť s názorom súdu spočívajúcim v neexistencii ústnej dohody medzi stranami. Žalobca ďalej poukázal na predložený návrh nájomnej zmluvy č. 6/2010 zaslanej mu e-mailom dňa 01.02.2010. Práve z obsahu predmetnej zmluvy nesporne vyplývajú konkrétne podmienky, za ktorých sa podľa dohody subjektov mal záväzkovo právny vzťah medzi nimi riadiť. Nie je preto pravdou, že by konkrétne náležitosti zmluvného neboli určené. Pre posúdenie, že prišlo k vzniku zodpovednostných následkov pre porušenie povinnosti, malo byť smerodajné práve faktické a reálne konanie v tomto prípade uskutočnené zo strany konajúcich osôb voči žalobcovi navonok. Ako bolo preukázané, zamestnanci žalovaného so žalobcom: - vybrali vhodné miesto na stánok s určením konkrétnych technických možností jeho umiestnenia, - príslušnými osobami mu bolo poskytnuté potvrdenie o umožnení k pristúpeniu realizácie výstavby a prevádzky stánku, - bola mu zaslaná zmluva so všetkými konkrétnymi náležitosťami. 33. Podľa žalobcu je potrebné vziať do úvahy, že žalobca výlučne na podklade konania žalovaného nechal vypracovať potrebnú dokumentáciu, ako i objednal a uhradil vyhotovený a dodaný materiál potrebný na jeho výstavbu. Žalobca v uvedenej súvislosti poukázal na ust. § 442 ods. 1 a § 415 OZ.. 34. Žalobca navrhol Krajskému súdu v Bratislave ako súdu odvolaciemu, aby rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 33Cb/147/2012-104 zo dňa 01.12.2014 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 35. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 36. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu v súlade s § 219 ods. 3 CSP dňa 15.05.2017. Po preskúmaní obsahu spisu a oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 37. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 38. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti a k jednotlivým odvolacím námietkam uvádza nasledovné: 39. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, na prírode a životnom prostredí. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). 40. Základnou zákonnou požiadavkou vzniku zodpovednosti za škodu je príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou ako vzťahom príčiny a následku. Predpokladom všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka je 1/ porušenie právnej povinnosti, 2/ existencia škody (majetková ujma) a 3/ príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti škodcu a vznikom škody (tzv. kauzálny nexus). Zavinenie sa predpokladá, avšak za podmienok ustanovenia § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa škodca môže zodpovednosti zbaviť. Porušením právnej povinnosti je mienený objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako škodca skutočne konal (prípadne opomenul konať) a tým, ako konať mal, aby jeho konanie zodpovedalo povinnosti uloženej právnym predpisom, či inou právnou skutočnosťou alebo zmluvou. Okrem porušenia povinnosti zákonnej a zmluvnej zákon zakladá všeobecnú povinnosť (tzv. generálnu prevenciu), ukladajúcu každému konať takým spôsobom, aby svojím konaním nespôsobil škodu na zdraví, majetku, či iných hodnotách (§ 415 Občianskeho zákonníka), a to bez ohľadu na to, či medzi poškodeným a škodcom existuje právny vzťah alebo neexistuje. Porušenie tejto povinnosti je rovnako porušením právnej povinnosti v zmysle ustanovení § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Príčinná súvislosť medzi kvalifikovanou škodnou udalosťou a vznikom škody je jednou zo základných podmienok zodpovednosti za škodu. Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak nebyť konkrétnej škodnej udalosti, by ku škode nedošlo. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu by nenastala, príčinou vzniku škody môže byť iba tá okolnosť, bez ktorej existencie by škodlivý následok nenastal, pričom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, aby išlo o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom výsledku, o odškodnenie ktorého ide, a to príčinu podstatnú. Príčinná súvislosť však musí byť bezpečne preukázaná a nie je možné ju iba predpokladať. Posúdením otázky príčinnej súvislosti sa rozumie posúdenie všetkých okolností, ktoré vyvolali vznik škody. Zákonné ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka subsumuje požiadavku dodržiavať zákonné ustanovenia a zmluvy, ako i požiadavku takého konania, ktoré nemá za následok vznik škôd na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí, má teda charakter generálnej prevencie a iba v prípade, ak si niektorý účastník občianskoprávneho vzťahu neplní svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z daného ustanovenia, je možné vyvodiť, že si neplní svoju právnu povinnosť, koná teda protiprávne a zároveň zodpovedá za škodu, ktorá vznikne v príčinnej súvislosti s týmto opomenutím. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t.j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. 41. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebola preukázaná ani písomná, ani ústna dohoda obsahujúca všetky podstatné náležitosti pre vznik nájomnej zmluvy, a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaného. 42. Zo spisu vyplýva, že žalobca listom zo dňa 12.10.2009 požiadal žalovaného v zastúpení I.. B. o poskytnutie priestoru na podnikanie - predajný stánok N. P.. Uvedenej žiadosti predchádzal list zo dňa 12.8.2009 - Ponuka predaja polotovarov N. P., adresovaný žalovanému v zastúpení U.. I.. Ľ. Š., U... 43. Žalovaný v zastúpení I.. B. písomne prehlásil, že pristupuje k realizácii zriadenia prevádzky N. na prízemí v priestoroch fakulty. 44. Listom zo dňa 8.2.2010 sa žalovaný v zastúpení I.. Ľ.E. Š., dekanom k žiadosti o zriadenie prevádzky (stánku) N. vyjadril tak, že umiestnenie stánku nepovoľuje. 45. Podľa tvrdení žalobcu, na základe ústne dohody žalobca zahájil prípravné práce na zriadenie predajne a zadal vykonať projekt k realizácii stánku ako aj jeho vyhotovenie, za čo mu vznikli náklady vo výške 3.420,- EUR, predstavujúce škodu, ktorá mu vznikla následným nepovoleným umiestnením stánku. 46. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že U.. B. ako vedúci útvaru technickej prevádzky vystupoval ako osoba kompetentná, a žalobca na jeho prípadnú nekompetentnosť nikdy nebol upozornený, odvolací súd uvádza, že túto námietku považuje za právne irelevantnú, pretože žiadna platná dohoda uzavretá ani podpísaná nebola, písomné prehlásenie nebolo na hlavičkovom papieri žalovaného, nebolo ani datované a svedok B. vypovedal, že od jednal len o technických otázkach, či je technicky možné zriadiť prevádzku a že nemá oprávnenie zo zákona ani zo štatútu na zmluvné rokovania. Žalobca teda vedel, že U.. B. nie je kompetentný na uzavretie zmluvného vzťahu, čo bolo v konaní podporené i listinným dôkazom - návrhom na uzavretie písomnej zmluvy zo strany žalovaného, na ktorom ako zástupca P. - P. N. bol uvedený U.. I.. C. Š., U.. - R. N., a nie U.. B.. Skutočnosť, že žalobca začal s prípravnými prácami na zriadenie stánku bez riadne uzavretej zmluvy preto nemôže ísť na ťarchu žalovaného a žalovanému tak nevznikla zodpovednosť za škodu a náklady vynaložené žalobcom ešte pred uzavretím písomnej zmluvy na prenájom priestorov. Ústne rokovania nezaložili zodpovednosť žalovaného za škodu, pretože žalobca mohol vedieť, že k realizácii stánku v priestoroch univerzity malo dôjsť len na základe písomnej zmluvy, čoho dôkazom je nepodpísaný písomný návrh zmluvy. Prehlásenie o pristúpení k realizácii zariadenia prevádzky N. záväzkovo právny vzťah nezaložilo, pretože neobsahuje všetky podstatné náležitosti nájomnej zmluvy, čo správne konštatoval súd prvej inštancie. Navyše, tak ako už odvolací súd uviedol, nebolo podpísané kompetentnými osobami. 47. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že medzi účastníkmi sporu nevznikol záväzkovo právny vzťah, a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaného. Odvolací súd má zato, že súd prvej inštancie svoje závery dostatočne odôvodnil a jeho rozhodnutie je preskúmateľné. 48. K námietke nedostatočného odôvodnenia ako inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že uvedenú námietku považuje za neopodstatnenú, a to z nasledovných dôvodov. 49. Medzi základné prvky práva na spravodlivé súdne konanie (spravodlivý súdny proces) patrí podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko), Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I.ÚS 226/03, I. ÚS 344/10), ale i rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce (relevantné) argumenty jednotlivých strán. Požiadavka riadneho odvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva nielen z potreby účastníkov mať možnosť dozvedieť sa o dôvodoch a príčinách, pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo a právne argumentovať proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti už vyslovil, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatná význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07, I. ÚS 241/07). Podobný záver zaujal i Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že od súdov sa nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania v konaní pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 50. Odvolací súd má zato, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach so všetkými okolnosťami prípadu a vec správne právne posúdil. 51. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 52. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 os. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V danom prípade bol v odvolacom konaní úspešný žalovaný, avšak žiadne trovy v odvolacom konaní mu nevznikli, preto odvolací súd žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal. 53. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).