Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/489/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112206804 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112206804.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: S. Z., I.. XX.XX. XXXX, Z. Š. XX Y., zast. JUDr. Florián Karabinoš, advokát, so sídlom Romanova 4 Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 16C 51/2012-155 zo dňa 24. februára 2014 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti z m e ň u j e tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a . Žalovaný má nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.894,44 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3.139,88 €; vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Štátu náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uznesením Okresného súdu Bratislava sp. zn. 3Nt 167/03 zo dňa 31.10.2003 bol vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Väzba začala zadržaním dňa 29.10.2003 o 06.15 hod. na základe vznesenia obvinenia Krajským úradom justičnej polície PZ v Košiciach sp. zn. KÚJP-28/OVVK-2003 zo dňa 28.10.2003 a zo dňa 24.05.2004 pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1, 2 písmeno a) Trestného zákona. Väzba bola žalobcovi predlžená uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Tp 848/04 zo dňa 13.08.2004 a to do dňa 29.12.2004 a opätovne uznesením sp. zn. Tp 1549/04 zo dňa 20.12.2004 a to do dňa 29.06.2005. Žalobca bol z väzby prepustený dňa 29.06.2005. Uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom sp. zn. Pv 198/08-51 zo dňa 20.07.2009 bolo trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené. Žalobca sa podaním zo dňa 11.08.2011 domáhal predbežného prerokovania nároku na náhradu škody na Ministerstve spravodlivosti SR, bezúspešne. Žalobca sa domáhal náhrady škody pozostávajúcej zo skutočnej škody vo výške 350,66 €, ktorá predstavovala náklady spojené s obhajobou žalobcu v trestnom konaní v spojení s konaním a rozhodnutím o väzbe a zo sumy 296.279,70 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy za 20 mesiacov bezdôvodnej väzby. Na svoje rozhodnutie aplikoval ust. § 27 ods. 1 a 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov dôvodiac, že rozhodnutie o vzatí do väzby bolo vydané pred nadobudnutím účinnosti Zákona č. 514/2003 Z.z.. a preto posudzoval nárok podľa ustanovení Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a to § 5 ods. 1; § 9 ods. 1 veta prvá ; § 23 ; § 22 ods. 3 a dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 350,66 € uplatnený titulom nároku náhrady vynaložených prostriedkov na obhajobu v súvislosti s väzbou je v dôsledku vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného premlčaný. Uznesenie Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom o zastavení trestného stíhania žalobcu sp. zn. Pv 198/08-51 zo dňa 20.07.2009 nadobudlo právoplatnosť dňa 15.08.2009. Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku bola podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb. podaná na Ministerstve spravodlivosti SR dňa 11.08.2011.Jednoročná premlčacia doba podľa § 23 Zákona č. 58/1969 Zb. uplynula dňom 15.08.2010, teda žaloba bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. 1.2. Žalobca si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s vykonanou väzbou a to vo výške 30 násobku minimálnej výšky v zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2011 do 31.12.2012 a to vo výške 296.279,70 €. Súd prvej inštancie tento nárok posúdil podľa čl.5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl.154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky čl.46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Aplikoval ustálenú rozhodovaciu prax súdov (rozh. Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005 zo dňa 31. mája 2007) a priznal žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže bola daná zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu rozhodnutím o väzbe nakoľko v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca bol na základe rozhodnutia súdu vo väzbe od 29.10.2003 do 29.06.2005 pričom trestné stíhanie žalobcu bolo právoplatne zastavené. Žalobcovi priznal nemajetkovú ujmy vo výške 9.894,44 €. Súd pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z kritérií § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a prihliadol na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom a spoločenskom živote. Výkonom väzby u žalobcu došlo k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného života, k odčleneniu žalobcu od jeho najbližších a táto skutočnosť neodvratne zasiahla aj do jeho osobného a spoločenského života. Rozhodnutím o väzbe a trvaním samotnej väzby bol žalobca obmedzovaný vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi osobami a známymi. Podľa názoru súdu prvej inštancie neboli dané dôvody na zvýšenie základného žalobcom uplatneného zvýšenia odškodnenia, keďže žalobca tvrdenia, ktorými odôvodňoval 30 násobné zvýšenie základného výšky nemajetkovej ujmy v konaní nepreukázal. Práve naopak, bolo preukázané, že väzba nespôsobila rozpad manželstva. Dôvodom rozvodu bola skutočnosť, že žalobca bývalú manželku pred uzavretím manželstva podviedol a skutočnosť, že po prepustení z väzby netrávil čas s rodinou. Vzťah žalobcu s jeho maloletým synom nie je vyhovujúci resp. nie je žiadny. pretože žalobca sa so synom z vlastného rozhodnutia nekontaktuje, nestretáva a to i napriek tomu, že maloletý syn by o stretávanie s otcom mal záujem. Po návrate z väzby žalobca pokračoval v práci taxikára teda v práci, ktorú vykonával i pred vzatím do väzby. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že výkon väzby nebol prispôsobený jeho zdravotnému stavu žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalovaný vzniesol námietku premlčania i vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, na námietku ktorú súd prvej inštancie neprihliadol. Nemajetková ujma žalobcovi vznikla v súvislosti so vzatím do väzby teda v čase účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. , ktorý však náhradu nemajetkovej ujmy ako náhradu škody neupravoval. Podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený pričom škodou sa rozumela výhradne majetková ujma (skutočná škoda a ušlý zisk) a nie nemajetková ujma. Premlčanie nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy potom nie je možné posudzovať podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb.,ale premlčanie nároku je potrebné posúdiť v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je premlčacia doba tri roky. Súd neposudzoval premlčanie ani podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa, ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, kedy se poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá a to i napriek tomu, že uplatnený nárok na náhradu škody má majetkovú povahu a to z dôvodu, že úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je podmienené zastavením trestného stíhania a k tomu môže dôjsť až po uplynutí subjektívnej lehoty stanovenej v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uznesenie Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom o zastavení trestného stíhania navrhovateľa sp. zn. Pv 198/08-51 zo dňa 20.07.2009 nadobudlo právoplatnosť dňa 15.08.2009 a teda premlčacia doba uplynula dňa 15.08.2012, žaloba bola podaná na súd dňa 05.03.2012 a teda včas. 1.3. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3.139,88 € . 1.4. V priebehu konania bola zo štátnych finančných prostriedkov uhradená sumy vo výške 13,90 € titulom svedočného pre svedkyňu W. Z.. Súd o priznaní svedočného rozhodol uznesením č.k. 16C 51/2012-139 zo dňa 9. decembra 2013. Trovy svedočného, ktoré štát hradil sú trovami konania (§ 137 Občianskeho súdneho poriadku), ale podľa § 148 Občianskeho súdneho poriadku nemá štát právo na ich náhradu proti účastníkovi, ktorý je v konaní od súdnych poplatkov oslobodený. Žalovaný je osobne oslobodený od platenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a preto mu súd nemohol uložiť povinnosť zaplatiť štátu trovy konania, ktoré znášal. 2. Rozsudok vo vyhovujúcej časti odvolaním napadla žalovaná, vytýkajúc súdu prvého stupňa, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pretože na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam a žalovanej bola odňatá možnosť konať pred súdom. V prvom rade vytkol súdu prvej inštancie absenciu splnenia požiadavky predpokladanej v § 157 ods. 2 O.s.p. a to na riadne odôvodnenie rozsudku. Zdôraznil, že tak, ako na spôsob a rozsah náhrady pri rozhodovaní o nárokoch o náhradu škody sa podľa zákl. č. 58/69 Zb. generálne subsidiárne uplatňuje § 442 nasl. Občianskeho zákonníka, je v prípadoch rozhodovania o nárokoch na náhradu škody vyplývajúcich z vadného pozbavenia osobnej spôsobilosti možné rovnako subsidiárne použiť pre spôsob a rozsah náhrady čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Aj v prípade subsidiárneho použitia čl. 5 ods. 5 Dohovoru je však základ nároku daný ust. zák. č. 58/1969 Zb. a to vrátane ustanovení o podmienkach premlčania nároku, ktoré sa na neho v celom rozsahu vzťahujú, teda tak ako sa v zmysle § 23 zák. č. 58/1969 Zb. v lehote 1 roka od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia premlčuje nárok na náhradu skutočnej škody ušlého zisku a všetkých iných nárokov, ktoré je možné titulom rozhodnutia o väzbe uplatniť sa subsidiárneho použitia Občianskeho zákonníka premlčuje sa v rovnakej lehote i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý je uplatnený za subsidiárneho použitia čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Neobstojí preto záver súdu, že vzhľadom na to, že zákon č. 58/69 Zb. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako súčasť náhrady škody neupravuje tak, na tento sa ustanovenia zákona upravujúce otázku premlčania nároku nevzťahujú. Súd prvej inštancie výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy stanovil „s prihliadnutím na osobu žalobcu jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije, pracuje na závažnosť vzniknutej ujmy na okolnosti, za ktorých k nej došlo na závažnosť následkov, ktoré vznikli v súkromnom živote žalobcovi“. Odhliadnuc od skutočností, že ide o vymenovanie kritérií pre posúdenie o určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy uvedených v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorého aplikácia nie je vzhľadom na posúdenie veci podľa iného právneho predpisu namieste, ide o všeobecné konštatovanie bez konkrétneho pomenovania a označenia následkov, ktoré mali byť žalobcovi v dôsledku rozhodnutia o väzbe spôsobené a ktoré by boli tak závažného charakteru, že na ich odškodnenie je potrebné priznať náhradu nemajetkovej ujmy. Odôvodnenie také preto nemožno považovať za presvedčivé založené na výsledkoch vykonaného dokazovania. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne rozhodnutie zruší a vec vráti súdu na ďalšie konanie. 4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že je vylúčené, aby sa nárok, ktorý nie je upravený zák. č. 58/69 Zb. mohol premlčať podľa zásad upravených v tomto zákone, keďže zákon č. 58/69 Zb. nepozná náhradu nemajetkovej ujmy, vyplýva nárok výlučne z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a je nutné aplikovať všeobecnú premlčaciu dobu tri roky podľa § 101 Obč. zákonníka, a to aj na základe použitia § 20 zák. č. 58/69 Zb., ktorý stanovuje, že pokiaľ nie je ustanovené inak spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Žalovaný účelovo stotožňuje pojem náhrady škody s pojmom odškodnenie a tak vytvára omyl v tom, že pojem náhrada nemajetkovej ujmy je súčasťou rozsahu pojmu náhrady škody. Žalovaný v ostávajúcej časti odkázal na právnu vetu rozsudku NS SR č. 13/2009 Zb., že „nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti z čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ľudských práv, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/69 Zb.“. Vo zvyšnej časti rozsiahleho vyjadrenia k odvolaniu sa žalovaný venoval súhrnu judikatúry NS ČR, NS SR ako aj Ústavného súdu ČR ktorá z väčšej časti nesmeruje k relevantným odvolacím námietkam žalovaného, ale je akýmsi zhrnutím prijatých právnych záverov súdov všetkých inštancii týkajúcich sa problematiky náhrady škody a to nielen náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. Rozsudok súdu prvej inštancie žiadal v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov konania. 5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods 1. C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je treba v zmysle § 388 C.s.p. v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy zmeniť, pretože nie vecne správny, aj keď súd prvej inštancie v tejto časti v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci, ale vec neposúdil správne po právnej stránke v otázke premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. 6. Podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. 7. Podľa ust. § 5 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody nemá ten: a) kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, b) kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný. 8. Podľa ust. § 9 ods. 1, vety prvá a druhá, ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná na ústrednom orgáne, ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v tomto prípade zachovávajú. 9. Podľa ust. § 10 zák. č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. 10. Podľa ust. § 20 zák. č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. 11. Podľa ust. § 22 ods. 3 zák. č. 58/1969 Zb. ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie. 12. Podľa ust. § 23 zák. č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. 13. V súdenej veci si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 350,66 € titulom náhrady vynaložených prostriedkov na obhajobu v súvislosti s väzbou a náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s vykonanou väzbou. Súd prvej inštancie správne ustálil, že právny predpis podľa ktorého je potrebné posudzovať nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. je zákon .č. 58/1969Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a správne postupoval pri posúdení nároku podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov (rozh. Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005 zo dňa 31. mája 2007) , keďže bola daná zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu rozhodnutím o väzbe nakoľko v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca bol na základe rozhodnutia súdu vo väzbe od 29.10.2003 do 29.06.2005 pričom trestné stíhanie žalobcu bolo právoplatne zastavené. Na podklade takéhoto posúdenia veci v dôsledku žalovaným vznesenej námietky premlčania rozhodol, že nárok žalobcu na náhradu skutočnej škody - trov obhajoby je v zmysle § 23 cit.zák. premlčaný, na rozdiel od náhrady nemajetkovej ujmy. Dôvodil, že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako súčasť náhrady škody neupravuje, preto sa ustanovenia zákona upravujúce otázku premlčania nároku nevzťahujú a premlčanie nároku je potrebné posúdiť v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. 14.1. Prijatý záver súdu prvej inštancie však odvolací súd nepovažuje za správny a to vzhľadom na nález Ústavného súdu SR (ďalej len „ústavný súd“) z 18. januára 2012, ÚS 430/2011, v ktorom ústavný súd vyslovil, že ..“ pokiaľ je premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zákonom o zodpovednosti za škodu upravené, nie sú splnené predpoklady na použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka“. Odvolací súd zastáva názor, že v prípade nárokov na náhradu škody podľa zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ust. § 22 a 23 upravuje začiatok, dĺžku a plynutie premlčacej lehoty a to bez ohľadu či si poškodený ako odškodnenie uplatní náhradu skutočnej škody, ušlého zisku alebo náhradu nemajetkovej ujmy. Zákon totiž neviaže aplikáciu ustanovenia § 23 na formu uplatnenej náhrady škody, ale na titul nároku. Ak sa teda žalobca domáhal finančného odškodnenia za nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla rozhodnutím o väzbe, ide o nárok na náhradu škody, ktorý je možné za splnenie ostatných zákonných podmienok podľa Dohovoru priznať, keďže pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna (rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo 177/2005) za subsidiárneho použitia ust.§ 442 Obč.zák.. Základ nároku je však daný ust. zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a to vrátane ustanovení o premlčaní nároku, kde ust. § 23 presne stanovuje dobu, po uplynutí ktorej sa nárok na náhradu škody premlčí. Pokiaľ je teda premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe zákonom o zodpovednosti za škodu upravené, nie sú splnené predpoklady na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko zákon č. 58/1996 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis. 14.2. Zo skutkových zistení je nesporné, že Uznesením Krajského úradu justičnej polície PZ v Košiciach ČVS:KÚJP-28/OVVK-2003 zo dňa 28.10.2003 bolo začaté trestné stíhanie žalobcu ako obvineného za trestný čin založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a nedovolené prekročenie štátnej hranice spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona k § 171a ods. 1, ods. 2 písm. a Trestného zákona. Uznesením Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom sp. zn. Pv 198/08-51 zo dňa 20.07.2009 bolo trestné stíhanie proti žalobcovi ako obvinenému podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.08.2009. Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku bola podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb. podaná na Ministerstve spravodlivosti SR dňa 11.08.2011, t.j. v čase keď už bol nárok premlčaný. Keďže jednoročná premlčacia doba podľa § 23 Zákona č. 58/1969 Zb. uplynula dňom 15.08.2010 je právo na náhradu škody ( a je bezpredmetné, či ide o náhradu skutočnej škody, ušlého zisku alebo náhradu nemajetkovej ujmy) premlčané, keďže žalobca podal žalobu na súd až dňa 5.3. 2012. 15. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 388 O.s.p. zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. 16. O náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,2 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaného vyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu aj v tejto časti zamietol, mal žalovaný v konaní plný úspech a vznikol mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).