Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5CoPr/10/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112207044 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112207044.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobcu: R. Q., M.. XX.XX.XXXX, A. Q. F. Q., D. X, zast. Mgr. Viktorom Karelom, advokátom v Bratislave, Hálkova 32, proti žalovanej: Západoslovenská energetika, a.s., so sídlom v Bratislave, Čulenova 6, IČO: 35 823 551, o zaplatenie 10.583,88 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 10. marca 2016, č.k. 24Cpr/2/2012-408 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 10.583,88 eur spolu s úrokom z omeškania, z dôvodu doplatenia rozdielu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, vyplatenej žalovanou a nárokom na vyplatenie mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, podľa ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce, súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca ako zamestnanec so žalovanou uzatvoril 30.05.2008 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonával prácu V. L. (mobilnej jednotky) a neskôr A. L. I. P. P. s tým, že bol priradený k útvaru - A. P. F. J. M. Q.. Ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté miesto trvalého pobytu žalobcu - Š. XX F. Q. a neskôr, po zmene trvalého pobytu, na D. X F. Q.. Pracovný pomer bol dohodnutý najskôr na dobu určitú do 31.05.2009. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.09.2008 sa zmenil pracovný pomer na neurčitú dobu. 3. Žalobca dôvodil, že vykonával neaktívnu pracovnú pohotovosť v mieste výkonu práce, teda na adrese svojho trvalého bydliska, teda na pracovisku, odkiaľ uskutočňoval výjazdy v rámci jej aktívnej časti; miesto výkonu práce teda považoval za pracovisko. Pracovnú pohotovosť vykonával na základe rozpisu služieb a pohotovosti pracovníkov služieb pre sieť F., M. Q. na rok 2010-2011, z ktorého vyplynulo, že každá dvojica L. mala pracovnú pohotovosť jeden týždeň v mesiaci, on ju vykonával s kolegom U. Q.. Čas pracovnej pohotovosti mu bola oznámená interným príkazom vedúceho úseku. V danom týždni, keď mal nariadenú pracovnú pohotovosť mal žalobca poobedňajšiu zmenu od 13.00 hod. do 21.00 hod.; pracovná pohotovosť nasledovala hneď následne po dennej poobedňajšej zmene od 21.00 hod. do 07.00 hodiny. Počas víkendu v pohotovostnom týždni trvala pracovná pohotovosť tiež nepretržite od 21.00 hod. do 07.00 hod. Spôsob odmeňovania pracovnej pohotovosti upravovala v čase trvania pracovného pomeru žalobcu u žalovanej kolektívna zmluva na obdobie rokov 2009-2010 a neskôr na obdobie 2010-2011. Žalobca pri špecifikácii svojho mzdového nároku vychádzal z potvrdení o príjme a zrážkach zo mzdy za jednotlivé kalendárne mesiace trvania pracovného pomeru, uplatňoval finančné nároky vyplývajúce z rozdielu medzi zákonným nárokom na vyplatenie náhrady za pracovnú pohotovosť v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce a žalovanou skutočne vyplatenou náhradou za túto pohotovosť v období od mesiaca február 2009 do konca decembra 2011. 4. Podľa žalovaného žalobca vykonával pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, bol odmeňovaný za pracovnú pohotovosť v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce a Kolektívnou zmluvou, preto žalobu považoval za nedôvodnú a neopodstatnenú a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal, že v pracovnej zmluve boli dohodnuté okrem iných aj vykonávanie pohotovosti podľa interných pravidiel a nad rozsah stanovený v § 96 ods. 7 Zákonníka práce. S pracovnými podmienkami žalobca súhlasil na znak čoho aj pracovnú zmluvu podpísal. Dôvodil, že sa miesto trvalého bydliska žalobcu v pracovnej zmluve dohodlo ako miesto výkonu práce z dôvodu povahy práce na pracovnej pozícii žalobcu a z dôvodu snahy zamestnávateľa vyjsť zamestnancovi v ústrety, pretože mal z toho výhody napr. úspora týkajúca sa presunov z miesta bydliska do miesta výkonu práce mimo bydliska a iné. Poukázal, že žalobca svoju žalobu založil na nesprávnej právnej argumentácii, pretože stotožnil pojem pracovisko s pojmom miesto výkonu práce do jedného a zamieňa ich. Namietal nepravdivosť tvrdenia žalobcu, že pracovnú pohotovosť vykonával žalobca počas celej doby trvania pracovného pomeru na pracovisku v mieste výkonu práce, teda na adrese trvalého bydliska. Poukázal, že rozdiel medzi pracoviskom a miestom výkonu práce vyplýva priamo z charakteru práce vykonávanej žalobcom. Dôvodil aplikáciou slovenskej technickej normy STN 34 3100, ktorá sa vzťahuje na činnosti vykonávané žalobcom a podľa nej sa pracoviskom rozumie vymedzený priestor na prácu na elektrickej inštalácii alebo v jej blízkosti a teda v žiadnom prípade pracoviskom nemôže byť miesto jeho trvalého pobytu. Poukázal, že podľa ustanovenia § 43 Zákonníka práce sa miestom výkonu práce demonštratívne ustanovuje obec, organizačná časť alebo inak určené miesto. Naopak pracoviskom zamestnanca je napr. dielňa, hala, stavenisko, kancelária a pod., čo podporil aj poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR R 31/1980, podľa ktorého sa pracoviskom rozumie určitý ohraničený priestor alebo organizačná zložka, v ktorých zamestnanec dohodnutú prácu vykonáva, napr. dielňa, prevádzka, cech, sklad, kancelária. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v prípade Jaeger, Simap a Vorel a Smernicu č. 93/104/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času, smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES, smernicu 2003/88/ES. Pokiaľ išlo o výkon pracovnej pohotovosti žalobcom mal žalovaný za to, že so žalobcom uzatvoril písomnú dohodu o vykonávaní pracovnej pohotovosti nad rozsah stanovený Zákonníkom práce, ktorej neaktívnu zložku navrhovateľ nevykonával na pracovisku, ale mimo neho. Žalobca preto nemohol vykonávať pracovnú pohotovosť na pracovisku, zásadne sa zdržiaval mimo neho v zmysle ustanovenia § 96 ods. 4 Zákonníka práce a v prípade potreby na základe telefonického kontaktu začal vykonávať prácu. Z tohto dôvodu mu patrila náhrada v súlade s ustanovením § 96 ods. 5 Zákonníka práce, ktorú mu žalovaný riadne vyplatil. 5. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 11.10.2013 k stanovisku protistrany zo dňa 28.06.2013 nespochybnil tvrdenie žalovaného pokiaľ ide o odlišnosť miesta výkonu práce a pracoviska, poukázal aj na rozhodovaciu činnosť NS SR R 3 Cdo 33/2008 doplnil, že jeho nárok na vyplatenie peňažnej náhrady za výkon pasívnej časti pracovnej pohotovosti vyvodzuje nielen z vymedzenia miesta výkonu práce v pracovnej zmluve, ale i z vymedzenia samotnej pracovnej činnosti a náplne práce na pozícii V. L., ktorá sa neskôr pretransformovala na pozíciu A. L. I.. Základom jeho pracovnej náplne bola realizácia obnovy dodávky F. J. M. priamo v teréne, za ktorým účelom mu žalovaný zveril do užívania i motorové vozidlo. Okrem činností súvisiacich s odstraňovaním havarijných stavov a porúch vykonával žalobca i ďalšie činnosti, ako je analýza rozsahu poruchy, nahlásenie vykonaných manipulácií, stavu poruchy a spôsobu obnovenia dodávky na dispečing, vybavenie zákazkového listu a prípravy podkladov pre fakturáciu. Je teda zrejmé, že pracovná náplň žalobcu okrem samotných výjazdov na miesto poruchy alebo prerušenia dodávky elektrickej energie pozostávala z celého radu ďalších pracovných činností, ktoré odstráneniu poruchy na mieste samom predchádzali alebo po odstránení poruchy nasledovali. Mnohokrát sa dokonca podarilo odstrániť problém alebo vzniknutú závadu telefonicky, bez potreby vykonania výjazdu. Preto žalobca považoval miesto výkonu práce uvedené v pracovnej zmluve za jedno, nie však svoje jediné pracovisko. Pracovná činnosť v rámci pracovnej pohotovosti začala v momente ohlásenia poruchy dispečingom, od tohto momentu vykonával žalobca prácu nadčas, následne kontaktoval zákazníka a po konkretizovaní poruchy dispečingu oznámil spôsob opravy. Na zmenu neaktívnej pracovnej pohotovosti na jej aktívnu zložku pritom žalobca nemusel vykonať žiaden výjazd na miesto poruchy, ani sa inak vzdialiť z miesta výkonu práce, keďže jeho pracovný čas začal plynúť momentom prevzatia poruchy od dispečingu. 6. Súd prvej inštancie konštatoval, že sporné v konaní bolo, či žalovaný postupoval správne, keď poskytol žalobcovi náhradu mzdy za výkon neaktívnej pracovnej pohotovosti vykonávanej mimo pracoviska, hoci podľa žalobcu sa v rámci času neaktívnej pracovnej pohotovosti zdržiaval na pracovisku, ktorým bolo miesto jeho trvalého bydliska, a teda miesto výkonu práce uvedené v pracovnej zmluve. Pri posudzovaní nároku žalobcu sa stotožnil s argumentáciou žalovaného a mal za to, že v prípade žalobcom vykonávanej pracovnej pohotovosti, jej neaktívnej časti, túto žalobca vykonával mimo pracoviska. Vychádzal najmä z listinných dôkazov a výpovede žalobcu, z ktorých vyplynulo, že účastníci sa dohodli na pracovnej pohotovosti v rozsahu i nad zákonom stanovený limit podľa § 96 ods. 7 Zákonníka práce s tým, že konkrétny rozpis pracovnej pohotovosti na príslušné obdobie zabezpečil žalovaný prostredníctvom vedúceho zamestnanca v súlade s kolektívnou zmluvou (§ 50 ods. 1, resp. § 47 ods. 1 Kol. zmluvy). Žalobca teda vopred poznal a mal stanovený detailný rozvrh pracovnej pohotovosti v jednotlivých týždňoch a mesiacoch kalendárneho roka. V pracovnej zmluve žalobca nemal určené svoje pracovisko, ale len miesto výkonu práce, totožné s miestom trvalého bydliska, ktoré však nemožno stotožňovať s termínom pracovisko, chápaným užšie ako konkrétne pracovné miesto, v rámci ktorého zamestnanec uskutočňuje konkrétnu pracovnú činnosť. 7. Pokiaľ sa žalobca pri výklade pojmu pracovisko odvolával na pracovnú náplň zamestnanca na pozícii A. L. I. dôvodiac, že jeho hlavná činnosť síce spočívala v odstraňovaní urgentných porúch a závad v teréne, avšak zároveň vykonával i iné činnosti opísané v náplni práce, a to práve v mieste svojho pravidelného pracoviska, t.j. v mieste bydliska, podľa názoru súdu náplň práce žalobcu predstavuje kompletný rámec všetkých pracovných činností, ktoré mal žalobca na pracovnej pozícii A. L. pre žalovaného vykonávať v rámci pracovného pomeru. Pri výkone pracovnej pohotovosti, ktorá je v zmysle § 96 ods. 1 Zákonníka práce zameraná na odôvodnené situácie, pri ktorých žalovaný zabezpečoval plnenie len nevyhnutných úloh, však žalobca vykonával len časť z tejto činnosti, keď vykonával len opravy problémov a závad nemajúce odklad. Výkon činnosti žalobcu počas pracovnej pohotovosti sa sústredila teda len na aktuálne riešenie akútnych problémov, na ich odstránenie zväčša na mieste samom, t.j. na konkrétnom pracovisku v rámci výjazdu. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že jeho aktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorú v zmysle § 96 ods. 6 Zákonníka práce treba považovať za prácu nadčas, začala už momentom prijatia telefonátu od dispečingu a pokiaľ nebol potrebný urgentný výjazd, bola telefonicky i ukončená. Mimo týchto činností žalobca v rámci určených hodín pracovnej pohotovosti nemusel pracovať, nebol povinný sa zdržiavať na konkrétnom mieste, musel byť len pripravený na výkon práce. 8. Súd pri posudzovaní nároku žalobcu nemohol nebrať do úvahy obsah kolektívnych zmlúv dojednaných na obdobie rokov 2008-2010 a 2011-2013, ktoré sa vzťahovali na neho a s ktorými bol žalobca podľa pracovnej zmluvy zo dňa 30.05.2008 oboznámený. Z ustanovení oboch kolektívnych zmlúv pritom vyplýva, že na tých zamestnancov, ktorí mali ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve uvedené trvalé bydlisko, sa vzťahuje odmeňovanie pracovnej pohotovosti podľa ustanovení týkajúcich sa pracovnej pohotovosti vykonávanej mimo pracoviska. Vychádzajúc teda i z obsahu ustanovení kolektívnej zmluvy je zrejmé, že žalovaný právne podriadil výkon neaktívnej pracovnej pohotovosti žalobcu ako zamestnanca, s miestom výkonu práce v mieste trvalého bydliska, pod režim pracovnej pohotovosti vykonávanej mimo pracoviska, a nie na pracovisku, ako sa mylne domnieval žalobca. Kolektívna zmluva sa právne posudzuje ako normatívny právny predpis, čo znamená, že obsah jej normatívnej časti je prameňom pracovného práva. Ak je obsahovou súčasťou kolektívnej zmluvy úprava pracovnej pohotovosti a výplaty náhrady za pracovnú pohotovosť, tak ako v danom prípade, táto tvorí jej normatívnu časť, ktorá je z hľadiska súdnej vymáhateľnosti na rovnakej úrovni, akoby tieto nároky určoval zákon (pokiaľ nie je v rozpore so zákonom). Nároky, ktoré zamestnancom potom vzniknú podľa kolektívnej zmluvy, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru a možno ich vymáhať súdnou cestou (R NS SR 2 M Cdo 11/2007). 9. Žalobca mal ako miesto výkonu práce podľa pracovnej zmluvy a jej dodatkov uvedené miesto svojho trvalého bydliska, pri výkone a odmeňovaní pracovnej pohotovosti sa na neho vzťahovalo ustanovenie kolektívnej zmluvy týkajúce sa pracovnej pohotovosti zamestnancov s miestom výkonu práce v mieste bydliska, a preto v rámci pracovnej pohotovosti sa na neho hľadelo ako na zamestnanca s výkonom pracovnej pohotovosti mimo pracoviska. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaný, postupujúc v súlade s ustanoveniami kolektívnej zmluvy (§ 50 ods. 4, resp. § 47 ods. 4) vyplatil žalobcovi náhrady mzdy za neaktívnu pracovnú pohotovosť vykonávanú mimo pracoviska vo výške podľa potvrdení o príjme a zrážkach zo mzdy žalobcu. Žalobca tento spôsob výpočtu náhrady mzdy za výkon neaktívnej pracovnej pohotovosti vykonávanej mimo pracoviska nenamietal a akceptoval, že za daného počtu odpracovaných hodín neaktívnej pracovnej pohotovosti, žalovaný postupoval podľa príslušných ustanovení kolektívnej zmluvy a vyplatil mu adekvátnu náhradu mzdy. Z dôvodu, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca sa pri výkone neaktívnej časti pracovnej pohotovosti nezdržiaval na pracovisku, ale mimo neho a ani nenamietal správnosť spôsobu výpočtu náhrady mzdy za ním vykonanú pracovnú pohotovosť, súd posúdil žalobu žalobcu ako nedôvodnú a v celom rozsahu ju zamietol, keď možno urobiť záver, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal dôvodnosť nároku. 10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 151 ods. 3 O.s.p. 11. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca namietajúc nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Rozsudku vytkol i vadu nepreskúmateľnosti, keď súd prvej inštancie sa nevysporiadal so zásadnou námietkou žalobcu ohľadne absolútnej neplatnosti žalobcom označených ustanovení kolektívnych zmlúv. Procesná obrana žalovanej ohľadne aplikácie Kolektívnej zmluvy na obdobie rokov 2008 až 2010 (§ 50 ods. 6, v spojení s ods. 4), resp. Kolektívnej zmluvy na obdobie rokov 2011 až 2013 (§ 47 ods. 6, v spojení s ods. 4) neobstojí, keď tieto upravujú nárok žalobcu na náhradu za výkon pracovnej pohotovosti v menšom rozsahu, ako ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Z toho dôvodu sa podľa žalobcu jedná o absolútne neplatné ustanovenie kolektívnej zmluvy, pre rozpor so zákonnou normou. Súd prvej inštancie sa k tejto otázke v rozsudku vôbec nevyjadril. Ďalej súd opomenul vysvetliť, prečo mal žalobca pridelené pracovné prostriedky (notebook, mobilný telefón) a služobné motorové vozidlo v mieste trvalého bydliska, keď podľa názoru súdu v mieste výkonu práce nepracoval. Konajúci súd neprijal uspokojujúci záver, kde vlastne žalobca pracoval, resp. kde sa nachádzalo jeho pravidelné pracovisko, prípadne aký charakter pracovísk mu z obsahu pracovnej náplne a z pracovného zaradenia vyplýva. Neuviedol, ako posúdil ust. bodu 12 pracovnej zmluvy, kde si žalobca a žalovaný ako strany pracovnej zmluvy dohodli, kde bude žalobca vykonávať pracovnú náplň, obmedzil sa na stručné tvrdenie, že v prípade žalobcom vykonávanej pracovnej pohotovosti, jej neaktívnej časti, túto žalobca vykonával mimo pracoviska. Poukázal na vzájomne rozporné závery súdu prvej inštancie, keď podľa súdu žalobca sa pri výkone neaktívnej časti pracovnej pohotovosti nezdržiaval na pracovisku, ale mimo neho, súčasne jeho aktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorú v zmysle § 96 o ods. 6 Zákonníka práce treba považovať za prácu nadčas, začala už momentom prijatia telefonátu od dispečingu, pokiaľ nebol potrebný urgentný výjazd, bola i telefonicky ukončená. Súd teda na jednej strane tvrdí, že pri výkone neaktívnej časti pohotovostí sa žalobca na pracovisku nezdržiaval, na druhej strane prácu nadčas začal vykonávať okamžite po prevzatí hlásenia od dispečingu, teda podľa názoru súdu začal pracovať v mieste výkonu práce. Ak teda v čase prijatia hlásenia dispečingu sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti zmenila na časť aktívnu, teda začala práca nadčas, je nevyhnutný záver, že sa žalobca v čase nariadenej neaktívnej časti pracovnej pohotovosti musel zdržiavať na pracovisku a tam aj začal okamžite plniť pracovné úlohy, vo výnimočných prípadoch bez toho, aby musel vycestovať na miesto poruchy. Podľa žalobcu konajúci súd nepochopil jeho argumentáciu týkajúcu sa skutočného pracoviska žalobcu a pri posudzovaní nároku a pri rozhodovaní o ňom sa riadil výlučne znením kolektívnych zmlúv bez toho, aby sa zaoberal ich súladom so Zákonníkom práce. Podľa pracovnej zmluvy mal žalobca v mieste výkonu práce dohodnutom v pracovnej zmluve, a nie v žiadnom inom, vykonávať činnosť, ktorá je obsahom pracovnej náplne. Miesto výkonu práce bolo teda dojednané samotnými zmluvnými stranami a bolo pokladané za pracovisko žalobcu. Žalobca pred súdom prvej inštancie preukázal, že v tomto priestore skutočne pracoval, plnil pracovné úlohy a držal pracovnú pohotovosť, na tomto mieste vykonával všetky administratívne, operatívne a evidenčné činnosti, z tohto miesta komunikoval s dispečingom, zabezpečoval technickú podporu pre odstránenie poruchy, viedol evidenciu realizovaných úloh a pripravoval podklady pre fakturáciu a vyúčtovanie ceny opravy. V tomto mieste vykonával aj prácu nadčas. Žalobca teda vykonával pohotovosť na jeho pracovisku a takto mala byť aj honorovaná. Charakter žalobcom realizovanej pohotovosti sa v ničom neodlišoval od pohotovosti, ktorú by vykonával v organizačnej zložke (kancelárii, sklade, dielni) žalovanej, jediný rozdiel spočíval v tom, že ak by mal ako miesto výkonu práce dojednané sídlo organizačnej zložky a tam držal pohotovosť, posudzovalo by sa to ako výkon pohotovosti na pracovisku, osobné obmedzenia žalobcu by boli pritom úplne identické ako pri pohotovosti v mieste trvalého bydliska. Žalobca nemal možnosť v priebehu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti oddychovať, riešiť si súkromné záležitosti, keď intenzita výjazdov bola veľmi vysoká, často viackrát za noc. Zákonník práce ako jediné rozhodujúce kritérium pre rozlíšenie charakteru pracovnej pohotovosti a jeho honorovania uvádza miesto výkonu pracovnej pohotovosti, teda či sa vykonáva na pracovisku alebo mimo pracoviska, nepripúšťa, aby kritériom pre stanovenie výšky náhrady za výkon pohotovostí bolo miesto určené alebo dojednané v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce. Ustanovenie kolektívnej zmluvy, ktoré za základné kritérium považuje vykonávanie pohotovosti v mieste výkonu práce dohodnutom v pracovnej zmluve alebo v inom mieste je v rozpore so zákonom. V prípade, ak by sa aplikovalo kritériom pre stanovenie odmeny zakotvené v ustanovení § 50 bod 6, v spojení s ustanovením § 50 bod 4 Kolektívnej zmluvy za roky 2008 až 2010 u zamestnanca, ktorý má ako miesto výkonu práce dojednané miesto trvalého bydliska, jeho mzdové nároky by sa posudzovali inak ako nárok zamestnanca, ktorý má ako miesto výkonu práce dojednané sídlo zamestnávateľa, resp. jeho organizačnej zložky. Pritom by ale obaja vykonávali pohotovosť na pracovisku, zjavne by sa teda jednalo o prípad diskriminácie určitej skupiny zamestnancov, ktorú výslovne zakazuje ustanovenie § 13 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaná ako zamestnávateľ teda nemala oprávnenie jednostranne podriadiť výkon neaktívnej časti pracovnej pohotovosti žalobcu ako zamestnanca s miestom výkonu práce dojednaným v mieste trvalého bydliska pod úpravu pracovnej pohotovosti vykonávanej mimo pracoviska. Zákonník práce nedáva zamestnávateľovi právo rozhodovať o charaktere pracovnej pohotovosti, tento je jasne daný určením pracoviska zamestnanca a miestom výkonu pohotovosti. Miesto výkonu práce dojednané v pracovnej zmluve bolo v prípade žalobcu zároveň miestom, kde žalobca reálne plnil zverené pracovné úlohy, teda bolo jeho primárnym pracoviskom. Žalobca rovnako upozornil, že hoci podpísal pracovnú zmluvu dňa 30.04.2008, v ktorej bolo uvedené, že bol oboznámený a zaviazal sa dodržiavať ustanovenia kolektívnej zmluvy, túto nevidel, čo ani nebolo možné, keďže v čase vzniku pracovného pomeru nebola Kolektívna zmluva na roky 2008 až 2010 uzatvorená. Mzdové nároky sa tak mali spravovať len pôvodnou dovtedy platnou Kolektívnou zmluvou na roky 2006 až 2007, ktorá upravovala nároky pri pracovnej pohotovosti diferencovane od novej úpravy, neobsahovala žiadne ustanovenie, podľa ktorého sa na nároky za pracovnú pohotovosť zamestnancov s miestom výkonu práce stanoveným v mieste trvalého bydliska majú aplikovať ustanovenia pri výkone pracovnej pohotovosti mimo pracoviska. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhol žalobca, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, prípadne rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 12. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zaujala názor, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne vyplýva, akými úvahami sa súd spravoval. Skutočnosť, že sa podrobne nezaoberal námietkami žalobcu ohľadne neplatnosti príslušných ustanovení kolektívnych zmlúv, nemá pre rozhodnutie zásadný význam. Pre takéto skúmanie by mohlo mať význam, ak by súd svoje rozhodnutie odôvodnil len úpravou odmeňovania pracovnej pohotovosti podľa vyššie spomínaných ustanovení kolektívnej zmluvy a neskúmal by, či boli zachované zákonné nároky žalobcu. Z dokazovania však vyplynulo, že žalobca vykonával neaktívnu časť pracovnej pohotovosti mimo pracoviska, a že jemu žalovaným vyplatené plnenie za výkon tejto pracovnej pohotovosti zodpovedalo zákonom stanovenému nároku. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovanej správne identifikoval podstatu sporu, teda či žalobca vykonával pracovnú pohotovosť na pracovisku alebo mimo pracoviska. Ak by aj súd dospel k záveru, že žalobcom označené ustanovenia kolektívnych zmlúv sú neplatné, musel by skúmať, či nároky žalobcu na odmeňovanie za výkon pracovnej pohotovosti vyplývajúce zo zákona boli v danom prípade zachované. Pokiaľ žalobca napáda rozsudok pre jeho zmätočnosť a nepreskúmateľnosť z dôvodu vzájomne si odporujúcich záverov, keď súd uzavrel, že žalobca pri výkone neaktívnej časti pracovnej pohotovosti sa na pracovisku nezdržiaval a na druhej strane prácu nadčas začal vykonávať momentom prijatia telefonátu od dispečingu, upozornila žalovaná na to, že súd diferencoval medzi aktívnou a neaktívnou časťou pracovnej pohotovosti. Momentom prevzatia telefonátu od dispečingu začal žalobca vykonávať prácu, jednalo sa teda o aktívnu časť pracovnej pohotovosti. Skutočnosť, že zamestnanec v určitom mieste vykoná niektoré činnosti, ktoré predstavujú časť jeho pracovných úloh vyplývajúcich mu z pracovnej náplne, resp. činností s tým súvisiace, neznamená automaticky, že toto miesto je pracoviskom zamestnanca. Vzhľadom na absenciu legálnej definície treba podľa názoru žalovanej pojem pracovisko vykladať v súlade s účelom a systematikou Zákonníka práce a s prihliadnutím na ustálený názor súdov. Závery súdu prvej inštancie, že žalobca vykonával počas aktívnej časti v mieste svojho bydliska prácu a zároveň sa počas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zdržiaval mimo pracoviska, si vzájomne neodporujú a nie sú zmätočné, naopak dôsledne rešpektujú dodržiavanie rozdelenia pracovnej pohotovosti na aktívnu a neaktívnu časť a vychádzajú zo správnej interpretácie pojmu pracovisko. Pokiaľ žalobca namietal ako jeden z odvolacích dôvodov inú vadu konania pred prvoinštančným súdom, túto nijako nešpecifikoval. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca vykonával neaktívnu časť pracovnej pohotovosti mimo pracoviska, nepredstavuje v danom prípade skutkové zistenie súdu, ale právnu kvalifikáciu vykonanú súdom týkajúcu sa výkonu pracovnej pohotovosti žalobcu vo vzťahu k pracovisku žalobcu. Podľa žalovanej skutkové zistenia neboli medzi stranami sporné, sporný bol len výklad pojmu pracovisko vo väzbe na prácu a pracovnú pohotovosť vykonávanú žalobcom, a z toho vyplývajúce mzdové nároky. Pokiaľ mal žalobca podľa jeho názoru v mieste výkonu práce dojednanom v pracovnej zmluve a nie v žiadnom inom vykonávať činnosti, ktoré boli obsahom jeho pracovnej náplne, splnil by si žalobca svoju povinnosť byť na pracovisku tým, že sa nachádzal doma a teda zotrvaním v mieste bydliska by neporušil pracovnú disciplínu a žalovaná by nemohla od žalobcu vyžadovať, aby vykonával prácu na inom mieste, čo je absurdné. Určenie konkrétneho pracoviska závisí od povahy práce a pracovnej náplne zamestnanca, v danom prípade pracovnou náplňou žalobcu bolo odstraňovanie porúch distribučnej sústavy, čo bolo potrebné vykonávať prevažne v teréne na mieste výskytu porúch. Pokiaľ žalobca tvrdil, že jeho osobné obmedzenia a charakter vykonávanej pracovnej pohotovosti sa v ničom neodlišovali od pohotovosti, ktorú by vykonával v priestoroch žalovanej, žalovaná upozornila, že žalobca mal počas pracovnej pohotovosti možnosť zdržiavať sa v rodinnom prostredí, v kruhu rodiny, blízkych či priateľov a využívať komfort, ktorý takéto prostredie poskytuje. Ku namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v časti neskúmanej platnosti ustanovení kolektívnych zmlúv podľa žalovanej vychádza žalobca z prísne formalistickej interpretácie zákonných ustanovení, v ktorej absentuje hlbšie posúdenie dopadu príslušných ustanovení kolektívnych zmlúv na nároky žalobcu. Zopakovala, že bez ohľadu na ustanovenia kolektívnej zmluvy bolo preukázané, že žalobca vykonával pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, jeho nároky na odmeňovanie pohotovosti zodpovedali úprave v zmysle Zákonníka práce, žalobca nebol na svojich mzdových nárokoch v súvislosti s výkonom pohotovosti nijako dotknutý. K námietke rozdielneho posudzovania nároku zamestnanca, ktorý má ako miesto výkonu práce dohodnuté miesto trvalého bydliska a zamestnanca, ktorého miesto výkonu práce je sídlo žalovaného poukázala žalovaná na skutočnosť, že predmetné ustanovenia kolektívnej zmluvy upravujú len prípady odmeňovania zamestnancov, ktorých miesto výkonu práce je trvalé bydlisko. Takýto zamestnanci pracujú v teréne na odstraňovaní porúch, miesto ich trvalého bydliska nemôže byť ich pracoviskom a pracovnú pohotovosť vykonávajú mimo pracoviska. Zmyslom uvedenej úpravy v kolektívnych zmluvách nebolo jednostranne podriadiť režim pracovnej pohotovosti vykonávanej zamestnancami s dojednaným miestom výkonu práce v mieste trvalého bydliska pod úpravu pracovnej pohotovosti vykonávanej mimo pracoviska a už vôbec nie diskriminovať určitú skupinu zamestnancov či krátiť ich zákonné nároky, ale len deklarovať výšku nárokov týchto zamestnancov na základe požiadaviek strán kolektívneho vyjednávania. Aj v prípade, ak by si žalovaná riadne nesplnila povinnosť oboznámiť žalobcu s kolektívnou zmluvou pri nástupe do zamestnania, mohlo byť takéto konanie sankcionované výlučne zo strany inšpekcie práce a nemôže mať za následok, že žalobca by nebol príslušnou kolektívnou zmluvou viazaný. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhla žalovaná potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska jeho vecnej správnosti. 13. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 14. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 15. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, kde sa v zmysle § 470 ods. 1 tohto zákona uplatňuje zásada jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 16. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov ním vymedzených (379, 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 17. Podľa § 96 ods. 1 Zák. práce ak zamestnávateľ v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh nariadi zamestnancovi alebo sa s ním dohodne, aby sa mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času zdržiaval po určený čas na dohodnutom mieste a bol pripravený na výkon práce podľa pracovnej zmluvy, ide o pracovnú pohotovosť. 18. Podľa § 96 ods. 2 Zák. práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. 19. Podľa § 96 ods. 3 Zák. práce za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce. Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodnú na poskytnutí náhradného voľna za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, patrí zamestnancovi mzda podľa prvej vety a za hodinu tejto pracovnej pohotovosti hodina náhradného voľna; za čas čerpania náhradného voľna zamestnancovi mzda nepatrí. 20. Podľa § 96 ods. 4 Zák. práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na dohodnutom mieste mimo pracoviska a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa nezapočítava do pracovného času. 21. Podľa § 96 ods. 5 Zák. práce za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo pracoviska patrí zamestnancovi náhrada najmenej 20 % minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce. 22. Podľa § 96 ods. 6 Zák. práce čas, keď zamestnanec počas pracovnej pohotovosti vykonáva prácu, je aktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za prácu nadčas. 23. Pojmom „pracovná pohotovosť“ sa rozumie stav pripravenosti zamestnanca bezodkladne nastúpiť výkon práce v okamihu získania vedomosti o vzniku potreby túto prácu vykonávať. Súčasťou pracovnej pohotovosti je teda povinnosť zamestnanca byť po určený čas zamestnávateľovi k dispozícii pre prípad vzniku potreby vykonávať prácu a umožniť mu kontakt na účely získania vedomosti o tejto skutočnosti. Zamestnanec je predovšetkým povinný zdržiavať sa na mieste určenom zamestnávateľom, t.j. na takom mieste, ktoré je zamestnávateľovi ľahko dostupné buď priamo (spravidla pracovisko zamestnávateľa), alebo nepriamo (napr. prostredníctvom telefonického alebo iného spojenia) a v stave umožňujúcom na základe výzvy zamestnávateľa bezodkladne nastúpiť na výkon práce. Zamestnávateľ sa podľa § 96 ods. 1 Zák. práce môže v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh dohodnúť so zamestnancom, že mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času sa bude zamestnanec v rámci pracovnej pohotovosti zdržiavať po určený čas na dohodnutom mieste a bude pripravený na výkon práce podľa pracovnej zmluvy. Ak zamestnanec nesúhlasí s dohodou o pracovnej pohotovosti, zamestnávateľ má právo (rovnako len v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh) nariadiť zamestnancovi, že mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času sa bude zamestnanec v rámci pracovnej pohotovosti zdržiavať po určený čas na dohodnutom mieste a bude pripravený na výkon práce podľa pracovnej zmluvy. Nariadiť pracovnú pohotovosť však zamestnávateľ môže najviac v rozsahu osem hodín v týždni a najviac v rozsahu 100 hodín v kalendárnom roku. Nad tento rozsah je pracovná pohotovosť prípustná len po dohode so zamestnancom. Pokiaľ ide o nástup pracovnej pohotovosti, možno ju buď nariadiť jednostranným opatrením zamestnávateľa, alebo ju so zamestnancom dohodnúť. V oboch prípadoch však ide o obmedzenie disponovania mimopracovným časom zamestnanca, t.j. časom mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad rámec určeného týždenného pracovného času podľa vopred určeného rozvrhu pracovného času. 24. Pod aktívnou časťou pracovnej pohotovosti treba podľa § 96 ods. 6 Zák. práce rozumieť čas, keď zamestnanec počas nariadenej alebo dohodnutej pracovnej pohotovosti vykonáva prácu. Ide teda o časový úsek, keď sa pracovná pohotovosť zmení na výkon práce, ktorý sa považuje za prácu nadčas, teda aj na jej odmeňovanie sa vzťahujú pravidlá odmeňovania práce nadčas. Pod pojmom neaktívna časť pracovnej pohotovosti podľa § 96 ods. 2 a 4 Zák. práce treba rozumieť časový úsek výkonu pracovnej pohotovosti, počas ktorého je zamestnanec pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva. 25. V tejto súvislosti si treba uvedomiť významný rozdiel medzi výkonom pracovnej pohotovosti na pracovisku (odsek 2) a výkonom pracovnej pohotovosti na dohodnutom mieste mimo pracoviska (odsek 4). Pri pracovnej pohotovosti na pracovisku sa čas pohotovosti považuje za pracovný čas, avšak pri pracovnej pohotovosti na dohodnutom mieste mimo pracoviska sa čas pracovnej pohotovosti do pracovného času nezapočítava, teda tento čas netreba započítavať do fondu odpracovaného času so všetkými súvislosťami, pokiaľ ide o limity týždenného pracovného času zamestnanca. Odmeňovanie za výkon neaktívnej časti pracovnej pohotovosti, ktorého úprava je obsiahnutá v odsekoch 3 a 5, je tiež rozdielne. Z podstaty veci nie je možné, aby v rovnakom čase prebiehala aktívna i neaktívna časť pracovnej pohotovosti. Rozlišovanie aktívnej a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti a presná evidencia je potrebná najmä z dôvodu rozdielneho odmeňovania jednotlivých častí pracovnej pohotovosti (aktívnej časti pracovnej pohotovosti, neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo pracoviska) a rôzneho prístupu k započítavaniu jednotlivých častí pohotovosti do pracovného času. Úprava pracovnej pohotovosti účinná od 1. septembra 2007 dáva tento inštitút do súladu s príslušnými rozhodnutiami Súdneho dvora ES, podľa ktorých čas, keď je zamestnanec v pracovnej pohotovosti na pracovisku, sa musí považovať za pracovný čas a v prípade potreby za prácu nadčas. Zároveň sa pojem pracovná pohotovosť zosúlaďuje s terminológiou používanou v smernici č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. V zmysle definície uvedenej v tejto smernici pracovný čas predstavuje čas, počas ktorého zamestnanec pracuje, teda je k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje činnosti a povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou. Zároveň smernica definuje aj čas odpočinku ako akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora sa obdobie pracovného času chápe ako protiklad k obdobiam oddychu, pričom sa tieto dva pojmy navzájom vylučujú: neexistuje žiadna prechodná kategória, preto každú dobu možno považovať buď za pracovný čas, alebo za čas odpočinku. Súdny dvor na základe skutočnosti, že zamestnanec musí čakať na pracovisku z dôvodu pracovnej pohotovosti, rozhodol, že tento čas nemôže byť považovaný za čas oddychu, a teda musí ísť o pracovný čas. 26. Zákonník práce rozlišuje medzi výkonom pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 2) a výkonom pracovnej pohotovosti na dohodnutom mieste mimo pracoviska (§ 96 ods. 4). Pri pracovnej pohotovosti na pracovisku sa čas pohotovosti považuje za pracovný čas, avšak pri pracovnej pohotovosti na dohodnutom mieste mimo pracoviska sa čas pracovnej pohotovosti do pracovného času nezapočítava. Dôsledkom rozhodnutí Súdneho dvora v súvislosti so zahrnutím pracovnej pohotovosti na pracovisku do pracovného času zamestnanca bola aj zmena v charaktere plnenia za čas pracovnej pohotovosti na pracovisku, pretože pred zapracovaním rozhodnutia sa za čas pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnancovi poskytovala náhrada najmenej vo výške 50 % priemerného zárobku; od účinnosti zmeny vykonanej zákonom č. 348/2007 Z. z. <http://www.zakonypreludi.sk/zz/2007-348> (od 1. septembra 2007) sa za čas pracovnej pohotovosti na pracovisku poskytuje zamestnancovi mzda za pracovnú pohotovosť. 27. V súvislosti s pracovnou pohotovosťou je možné za pracovisko považovať miesto, ku ktorému sa viaže výkon dohodnutého druhu práce podľa pracovnej zmluvy (tzv. pravidelné pracovisko), ale v špecifických prípadoch nie je možné vylúčiť, že pracoviskom môže byť aj iné určené miesto v sídle (areáli) zamestnávateľa než konkrétne miesto, na ktorom zamestnanec inak vykonáva prácu. Pravidelné pracovisko zamestnanca je v prvom rade vždy miesto písomne dohodnuté medzi zamestnancom a zamestnávateľom. V prípade, ak také miesto nie je dohodnuté, za pravidelné pracovisko zamestnanca sa až potom považuje miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve (§ 43 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce). V pracovnej zmluve možno dohodnúť viac než jedno miesto výkonu práce (obec, organizačná jednotka, alebo inak určené miesto). So zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu - prechodný pobyt alebo trvalý pobyt. 28. V danom prípade bolo medzi stranami ako miesto výkonu práce dohodnuté miesto trvalého bydliska žalobcu. Žalobca tvrdil, že vykonával neaktívnu pracovnú pohotovosť v mieste výkonu práce, teda na adrese svojho trvalého bydliska, teda na pracovisku, odkiaľ uskutočňoval výjazdy v rámci jej aktívnej časti; miesto výkonu práce teda považoval za pracovisko, čo podporovalo i tvrdenie, že okrem činností súvisiacich s odstraňovaním havarijných stavov a porúch vykonával žalobca i ďalšie činnosti, ako je analýza rozsahu poruchy, nahlásenie vykonaných manipulácií, stavu poruchy a spôsobu obnovenia dodávky na dispečing, vybavenie zákazkového listu a prípravy podkladov pre fakturáciu, teda činnosti, ktoré odstráneniu poruchy na mieste samom predchádzali alebo po odstránení poruchy nasledovali. Mnohokrát sa dokonca podarilo odstrániť problém alebo vzniknutú závadu telefonicky, bez potreby vykonania výjazdu. Preto žalobca považoval miesto výkonu práce uvedené v pracovnej zmluve za jedno, nie však svoje jediné pracovisko. Podľa žalovanej žalobca vykonával pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, bol odmeňovaný za pracovnú pohotovosť v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce a kolektívnou zmluvou, preto žalobu považovala za nedôvodnú a neopodstatnenú. Dôvodila, že sa miesto trvalého bydliska žalobcu v pracovnej zmluve dohodlo ako miesto výkonu práce z dôvodu povahy práce na pracovnej pozícii žalobcu a z dôvodu snahy zamestnávateľa vyjsť zamestnancovi v ústrety, pretože mal z toho výhody napr. úspora týkajúca sa presunov z miesta bydliska do miesta výkonu práce mimo bydliska a iné. Rozdiel medzi pracoviskom a miestom výkonu práce vyplýva priamo z charakteru práce vykonávanej žalobcom, pracoviskom sa rozumie vymedzený priestor na prácu na elektrickej inštalácii alebo v jej blízkosti a teda v žiadnom prípade pracoviskom nemôže byť miesto jeho trvalého pobytu. Žalobca preto nemohol vykonávať pracovnú pohotovosť na pracovisku, zásadne sa zdržiaval mimo neho v zmysle ustanovenia § 96 ods. 4 Zákonníka práce a v prípade potreby na základe telefonického kontaktu začal vykonávať prácu. Z tohto dôvodu mu patrila náhrada v súlade s ustanovením § 96 ods. 5 Zákonníka práce, ktorú mu žalovaná riadne vyplatila. 29. Nebolo sporné, že pracovná činnosť v rámci pracovnej pohotovosti začala v momente ohlásenia poruchy dispečingom, od tohto momentu vykonával žalobca prácu nadčas, následne kontaktoval zákazníka a po konkretizovaní poruchy dispečingu oznámil spôsob opravy. Podľa žalobcu ku zmene neaktívnej pracovnej pohotovosti na jej aktívnu časť nemusel vykonať žiaden výjazd na miesto poruchy, ani sa inak vzdialiť z miesta výkonu práce, keďže jeho pracovný čas začal plynúť momentom prevzatia poruchy od dispečingu. Tu je potrebné poukázať na to, že odmena za aktívnu časť pohotovosti v danom prípade nebola predmetom konania, pokiaľ žalobca počas nariadenej alebo dohodnutej pracovnej pohotovosti vykonával prácu, táto mu bola riadne aj uhrádzaná. 30. Podľa názoru odvolacieho súdu rozdiel medzi pracoviskom a miestom výkonu práce vyplýva priamo z charakteru práce vykonávanej žalobcom. Úlohou žalobcu bola realizácia obnovy dodávky vysokého a nízkeho napätia priamo v teréne, za ktorým účelom mu žalovaný zveril do užívania motorové vozidlo. Žalobca mal tiež pridelené ďalšie pracovné prostriedky, ktoré (prenosný počítač, mobilný telefón) je možné použiť kdekoľvek, teda i v teréne, na mieste poruchy, ale i na ľubovoľnom inom mieste, v motorovom vozidle a pod. Je logické, a vzhľadom na charakter práce a na časový limit na odstránenie poruchy i pochopiteľné, že žalobca tieto pracovné prostriedky využíval okamžite po oznámení poruchy dispečingom, kedy sa ešte nachádzal v mieste trvalého bydliska. Aj podľa jeho vlastných tvrdení boli situácie, kedy sa podarilo poruchu odstrániť len pomocou komunikácie so zákazníkom, teda na diaľku, inokedy bolo potrebné na miesto poruchy sa dostaviť osobne. V každom prípade však tieto činnosti boli vykonávané v rámci aktívnej časti pracovnej pohotovosti, za ktoré bol žalobca odmenený. 31. Avšak len zo skutočnosti, že žalobca vykonával v rámci aktívnej časti pracovnej pohotovosti (niektoré, rozhodne nie všetky) práce v mieste trvalého bydliska, (na základe vlastnej úvahy, pričom nebolo vylúčené, aby tieto práce vykonal aj na inom mieste) nemožno uzavrieť, že toto miesto je pracoviskom zamestnanca, a už vôbec, že aj neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vykonával na pracovisku. Vzhľadom na absenciu legálnej definície treba pojem pracovisko vykladať v súlade s účelom a systematikou Zákonníka práce a s prihliadnutím na ustálený názor súdov. Závery súdu prvej inštancie, že žalobca vykonával počas aktívnej časti v mieste svojho bydliska prácu a zároveň sa počas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zdržiaval mimo pracoviska, si vzájomne neodporujú a nie sú zmätočné, naopak dôsledne rešpektujú dodržiavanie rozdelenia pracovnej pohotovosti na aktívnu a neaktívnu časť a vychádzajú zo správnej interpretácie pojmu pracovisko. Žalobca sám vo výpovedi pred odvolacím súdom uviedol, že bol rozdiel medzi výkonom pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa, teda v mieste jeho organizačnej zložky, kde sa napr. vôbec nenachádzali lôžka na spánok, pri výkone neaktívnej časti pohotovosti v mieste bydliska naopak žalobca nevylúčil, že si počas pohotovosti išiel ľahnúť a spal, teda oddychoval. 32. Ohľadom námietky žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tvrdeniami žalobcu ohľadne neplatnosti príslušných ustanovení kolektívnych zmlúv, odvolací súd súhlasí so stanoviskom žalovanej, že pre takéto skúmanie by mohlo mať význam, ak by súd svoje rozhodnutie odôvodnil len úpravou odmeňovania pracovnej pohotovosti podľa namietaných ustanovení kolektívnej zmluvy a neskúmal by, či boli zachované zákonné nároky žalobcu, pričom z dokazovania vyplynulo, že žalobca vykonával neaktívnu časť pracovnej pohotovosti mimo pracoviska, a že jemu žalovaným vyplatené plnenie za výkon tejto pracovnej pohotovosti zodpovedalo zákonom stanovenému nároku. Ak by aj súd dospel k záveru, že žalobcom označené ustanovenia kolektívnych zmlúv sú neplatné, musel by skúmať, či nároky žalobcu na odmeňovanie za výkon pracovnej pohotovosti vyplývajúce zo zákona boli v danom prípade zachované, čo v danom prípade preukázané bolo. Bez ohľadu na ustanovenia kolektívnej zmluvy bolo preukázané, že žalobca vykonával pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, jeho nároky na odmeňovanie pohotovosti zodpovedali úprave v zmysle Zákonníka práce, žalobca nebol na svojich mzdových nárokoch v súvislosti s výkonom pohotovosti nijako dotknutý. Rozdiel medzi výkonom pracovnej pohotovosti na pracovisku a výkonom pracovnej pohotovosti na dohodnutom mieste mimo pracoviska, resp. rozdielne odmeňovanie za takýto výkon pohotovosti stanovuje Zákonník práce, nie ustanovenia kolektívnej zmluvy. Rozdielne odmeňovanie za takýto výkon pracovnej pohotovosti (jej neaktívnej časti na pracovisku, resp. mimo pracoviska) má racionálne opodstatnenie, nemôže predstavovať prípad diskriminácie určitej skupiny zamestnancov. Podľa názoru odvolacieho súdu by sa akceptovaním názoru žalobcu stalo ust. § 96 ods. 5 Zákonníka práce prakticky nepoužiteľné. 33. Z vyššie uvedeného vyplýva, že tvrdenia žalobcu, o ktoré opieral svoj nárok, neboli v konaní bez pochybností preukázané, súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že ním vykonaná pracovná pohotovosť mala charakter pohotovosti, za ktorú odmeňovanie sa má spravovať ust. § 96 ods. 3 Zák. práce, z ktorého dôvodu neostalo odvolaciemu súdu než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska jeho vecnej správnosti, stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP. 34. Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, poukazuje odvolací súd na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnym názorom (I. ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných účastníkom ( II. ÚS 3/97). Pokiaľ ide o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súd nemusí v ňom dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie s podstatným významom pre vec a stačí, ak dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých podrobností. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ veci, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V napadnutom rozhodnutí sa súd prvej inštancie dostatočne vyporiadal so všetkými skutočnosťami a námietkami strán konania, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. 35. Odvolací súd žalovanej, ktorá v odvolacom konaní dosiahla plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). 36. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).