Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/280/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112212331 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112212331.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: R. G., E.. G. XXX, M. - E., Č. S., zastúpeného euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Nábrežie sv. Metoda 120/14, Prievidza, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu nákladov cestovného 30,40 eura s príslušenstvom, a o náhradu nákladov právneho zastúpenia 320,92 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 10C/86/2012-78, zo dňa 17.3.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 30,40 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 9.2.2012 do zaplatenia; vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca samostatnou žalobou doručenou súdu 23.4.2012 (zapísaná pod sp. zn. 10C/86/2012) žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu nákladov právneho zastúpenia 320,92 eura spolu s príslušenstvom, poskytnutého v súvislosti s konaním, ktoré bolo zavŕšené uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 20.11.2009, sp. zn. 4Nt/12/2009 o povolení obnovy konania, v ktorom bolo následne uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 2Tv/30/10-17, zo dňa 18.4.2011, trestné konanie žalobcu zastavené, nakoľko žalovaný skutok nie je trestným činom. Žalobca ďalšou samostatnou žalobou, doručenou súdu 23.4.2012, (zapísaná pod sp. zn. 10C/87/2012) žiadal od žalovanej náhradu nákladov cestovného 30,40 eura spolu s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že sa spolu s právnym zástupcom zúčastnil 20.11.2009 pojednávania na Okresnom súde Prešov vo veci vedenej pod sp. zn. 4Nt/12/2009, na ktorom bolo vyhlásené predmetné uznesenie o povolení obnovy konania. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 10C/86/2012-14, zo dňa 10.5.2012 spojil tieto konania na spoločné konanie pod sp. zn. 10C/86/2012 podľa § 112 ods. 1 O.s.p. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal vo vzťahu k skutkovému stavu za nesporné, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 26.6.1975, sp. zn. T/98/75 uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne so zaradením do 1 NVS; uznesením Vojenského obvodového sudu Prešov zo dňa 9.9.1992, sp. zn. 2Rvt/30/92 bol tento rozsudok zrušený vo výroku o treste. Následným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 30.9.1992, sp. zn. 2Rtv/30/92 bol žalobca odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní troch mesiacov a na základe rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 29.11.1994 bol žalobca čiastočne odškodnený. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 20.11.2009, sp. zn. 4Nt/12/2009 bola povolená obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 30.9.1992, sp. zn. 2Rtv/30/92 a súčasne týmto uznesením o povolení obnovy konania bol zrušený aj výrok rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 26.6.1975, sp. zn. T/98/75 o vine žalobcu a rozsudok Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 30.9.1992, sp. zn. 2Rtv/30/92 o uloženom treste žalobcovi ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce. Uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 2Tv/30/10-17, zo dňa 18.4.2011, bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, nakoľko žalovaný skutok nie je trestným činom. 4. Súd prvej inštancie na ozrejmenie právnej stránky veci uviedol, že žalobca na ktorom bol vykonaný trest a voči ktorému bolo následne vyššie uvedeným rozhodnutím trestné stíhanie zastavené je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žalobného návrhu, ktorý však musí preukázať, že v súvislosti s uvedenými konaniami mu vznikla škoda, náhrady ktorej sa domáha. Podmienkou zodpovednostného vzťahu založeného § 6 zák. č. 58/1969 Zb. je jednak vykonanie trestu celkom či sčasti, napriek tomu, že v neskoršom konaní došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, ďalej vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Poznamenal, že prvá podmienka bola naplnená; žalobca vykonal trest a trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené. K podmienke vzniku škody, uviedol, že za skutočnú škodu definovanú ako majetková ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť všeobecným ekvivalentom, sa považuje majetková ujma vyjadriteľná peniazmi, ktorá spočíva v zmenšení, v znížení či v inom znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Z tejto definície považoval za zrejmé, že škodou môžu byť tiež stranou sporu skutočne vynaložené náklady na to ktoré konanie, nakoľko nimi dochádza k zmenšeniu existujúceho majetku. Pokiaľ ide o naplnenie podmienky príčinnej súvislosti mal za zrejmé, že fakt oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenie trestného stíhania v neskoršom konaní spätne znamená, že nezákonné vykonanie trestu, implikujúce aj nezákonné rozhodnutie o vine a o tomto treste (ktoré muselo predchádzať), vyvolalo zo strany pôvodne odsúdeného procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre neho nežiaducich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie uvedeného nezákonného postupu štátu neboli potrebné; t.j. úkony usilujúce o oslobodenie spod obžaloby či o zastavenie trestného stíhania. S poukazom na uvedené vyvodil, že náklady konania vedúceho k oslobodeniu spod obžaloby, či zastaveniu trestného stíhania sú v príčinnej súvislosti s „vykonaním trestu“ (ktoré implikuje rozhodnutie o vine a treste), nakoľko ním boli v podstate vyvolané. 5. Súd prvej inštancie žalobcovi v súvislosti s účasťou na konaní o povolení obnovy konania vedenej Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 4Nt/12/2009 s poukazom na § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zák. č. 58/1969 Zb.“) priznal uplatnený nárok 30,40 eura, nakoľko náhradu cestovného vo výške ceny cestovného lístka M.C. E. - H. si žalobca neuplatnil vo vyúčtovaní trov obhajoby, ktoré Okresnému súdu Prešov doručil právny zástupca žalobcu 8.3.2011 po skončení konania 4Nt/12/2009, 2Tv/3/2010. Žalobca si uplatnil len paušálnu náhradu nákladov cestovného v súvislosti s konaním v ktorom bol úspešný tým, že bola povolená obnova konania predmetným uznesením o povolení obnovy konania. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalovanú požiadal o predbežné prerokovanie nároku žiadosťou doručenou žalovanej 8.8.2011. Žalovaná uplatnený nárok žalobcom neprerokovala a nárok žalobcu ani v šesťmesačnej lehote neuspokojila. Šesť mesačná lehota žalovanej na prerokovanie nároku uplynula 8.2.2012. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj príslušenstvo žalovanej pohľadávky v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. a to 9 % ročný úrok z omeškania; žalovaný sa svojim plnením dostal do omeškania 9.2.2012, t.j. dňom nasledujúcom po dni uplynutia lehoty na predbežné prerokovanie uplatneného nároku žalobcom. 6. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo zvyšku, t.j. o zaplatenie 320,92 eura, s poukazom na § 1, § 2, § 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 20, § 27 zák. č. 58/1969 Zb. zamietol. Uviedol, že právny zástupca žalobcu doručil žalovanej 8.8.2011 žiadosť o predbežné prekovanie predmetného nároku s tým, že žalovanej doručil rozpis vykonaných úkonov právnej služby; žalovaná uvedený nárok žalobcu v zákonom určenej lehote neprerokovala. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca 1.8.2011 zaplatil zvolenému právnemu zástupcovi trovy obhajoby 320,92 eura za sedem úkonov právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia z 29.5.2001, podnet k sťažnosti pre porušenie zákona adresovaný Generálnej prokuratúre SR z 29.5.2001, návrh na povolenie obnovy konania z 16.7.2002 doručený Okresnému súdu Plzeň - mesto, sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Plzeň - mesto z 4.4.2003 doručená Krajskému súdu Plzeň, ústavná sťažnosť z 5.1.2004 adresovaná Ústavnému súdu ČR, podnet k podaniu sťažnosti pre porušenie zákona z 12.3.2004 doručený Generálnej prokuratúre SR, opakovaný podnet k podaniu sťažnosti pre porušenie zákona z 16.6.2004 doručený Generálnej prokuratúre SR; týmito úkonmi nebola vyvolaná zákonná podmienka vzniku nároku na náhradu škody, nakoľko na základe žiadneho z úkonov právnej služby žalobca nedosiahol to, že by trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené (§ 6 zák. č. 58/1969 Zb.). Vychádzal z toho, že trestné stíhanie bolo voči žalobcovi zastavené až uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 2Tv/3/10-17, zo dňa 18.4.2011, vydaniu ktorého predchádzalo konanie o návrhu žalobcu na obnovu konania, ktorý zvolený právny zástupca žalobcu doručil Okresnému súdu Prešov 9.7.2009 a na základe ktorého bolo vydané predmetné uznesenie o obnove konania. V tejto súvislosti podotkol, že predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody musia byť splnené kumulatívne a v prípade, že jeden z predpokladov splnený nie je, nemôže byť žalobca v konaní o náhradu škody úspešný podľa § 6 zák. č. 58/1969 Zb.; mal za to, že žalobca nepreukázal, že by vyššie uvedené trovy obhajoby (predmetných 320,92 eura) právnemu zástupcovi zaplatil v súvislosti s jeho zastupovaním v uvedených konaniach (tieto trovy obhajoby boli zaplatené právnemu zástupcovi žalobcu štátom, Okresným súdom Prešov 4.6.2012); 320,92 eura bolo žalobcom zaplatených jeho právnemu zástupcovi za úkony, ktoré k povoleniu obnovy konania a následne zastaveniu trestného stíhania žalobcu neviedli. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že vykonané a vyúčtované úkony právnej služby (320,92 eura) neboli účelné vo vzťahu k povoleniu obnovy konania t.j. priamo neviedli k povoleniu obnovy konania a následnému zastaveniu trestného stíhania žalobcu; za škodu nemožno považovať všetky náklady, ktoré žalobca vynaložil v súvislosti s dosiahnutím zastavenia trestného stíhania. Žalobca bol zastúpený advokátom, ktorý mal pristupovať k plneniu si svojich povinností s odbornou starostlivosťou tak, že mal odborne posúdiť, ktorým z úkonov právnej služby dosiahne zastavenie trestného stíhania žalobcu. Žalobcovi by vznikla škoda len v súvislosti so zaplatenými trovami obhajoby v konaní, ktorým bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, no na základe vykonaného dokazovania žalobca trovy obhajoby v súvislosti s týmto konaním zvolenému právnemu zástupcovi nezaplatil a preto mu nevznikla škoda v príčinnej súvislosti s konaním, ktorým bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené. Dodal, že časť úkonov právnej služby bola adresovaná súdom Českej republiky, za činnosť ktorých žalovaný nemôže niesť zodpovednosť. Napokon v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania a z dôvodu zložitosti veci. 7. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe aj v tejto časti vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď mu súd prvej inštancie odmietol priznať náhradu nákladov právneho zastúpenia 320,92 eura, nakoľko ide o čiastku, ktorú vynaložil na svoju obhajobu a ktorú jeho obhajca nemohol uplatniť priamo na súde podľa § 19 ods. 3 písm. b) zákona č. 119/1990 Sb. o súdnej rehabilitácii v platnom znení. Mal za to, že tieto prostriedky boli vynaložené účelne. Súd prvej inštancie pochybil, keď nezvažoval prečo bol príslušný úkon vykonaný, a celkom opomenul rozporuplné rozhodovanie súdov v obdobných kauzách, čo nie je možné pričítať na vrub žalobcu ani jeho obhajcu. V nadväznosti na uvedené uviedol, že predloženie veci Generálnej prokuratúre SR formou podnetu k sťažnosti pre porušenie zákona malo svoje opodstatnenie, nakoľko v obsahovo zhodných kauzách Generálna prokuratúra SR podnetom vyhovela a Najvyšší súd SR napadnuté rozsudky zrušil. Na podporu uvedeného poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.11.2003, sp. zn. 5 Tz 7/2003; zo dňa 23.6.2004, sp. zn. 6 Tz 4/2004; zo dňa 7.7.2004, sp. zn. 4 Tz 16/2004; zo dňa 23.11.2004, sp. zn. 1 Tzr 1/2004; zo dňa 23.11.2004, sp. zn. 5 Tz 21/2004. Ďalej mal za to, že aj predloženie veci Okresnému súdu Plzeň - mesto formou návrhu na povolenie obnovy konania malo svoje opodstatnenie, nakoľko v obdobných kauzách súdy (návrhom) vyhoveli, keď vec riešili s ohľadom na príslušnosť podľa miesta, kde sa mal trestný čin stať, alebo podľa miesta, kde odsúdený žil v dobe podania návrhu. Na podporu uvedeného upriamil pozornosť (mimo iných) na uznesenia Mestského súdu v Brne zo dňa 4.5.2005 sp. zn. 6 Nt 539/2002; Okresného súdu Frýdek-Místek zo dňa 28.2.2005, sp. zn. 4 Nt 851/2002; Okresného súdu Jeseník zo dňa 7.6.2004, sp. zn. 2 Nt 1252/2003; Okresného súdu Litoměřice zo dňa 27.1.2003 sp. zn. Nt 1011/2002, Okresného súdu Litoměřice zo dňa 4.2.2004, sp. zn. 5 Nt 854/2003. Rovnako predloženie veci Ústavnému súdu ČR malo svoje opodstatnenie; v obdobnej kauze, kde pôvodne došlo k odsúdeniu Vojenským obvodným súdom Prešov Ústavný súd ČR nálezom zo dňa 19.10.2010, sp. zn. II. ÚS 1828/10 (návrhu) vyhovel. S poukazom na uvedené uviedol, že pri zvažovaní, či určitý úkon právnej pomoci je účelný, či neúčelný, nemožno vychádzať len z toho, či bol úspešný, či nie, ale či tento úkon mal určitú logiku a opodstatnenie v judikatúre; na podporu tohto tvrdenia poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 11C/113/2011, zo dňa 4.4.2014. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že niektoré úkony právnej pomoci boli vykonané vo vzťahu ku českým súdom, na veci nič nemení. Žalobca bol totiž odsúdený federálnym vojenským súdom na území dnešnej Slovenskej republiky a preto zodpovednosť za nezákonné odsúdenie (a s ním spojené náklady pre žalobcu) nesie Slovenská republika, a to aj za situácie, že žalobca usiloval o zrušenie rozsudku u miestne príslušného súdu v Českej republike. Mal za to, že postupoval správne, keď žiadal, aby náklady bezprostredne spojené s konaním Okresného súdu Prešov vedenom pod sp. zn. 4Nt/12/2009 a 2Tv/3/2010 uplatnil jeho obhajca podľa § 19 ods. 3 písm. b) priamo na súde a ostatné náklady, spojené s nezákonným odsúdením a úsilím o nápravu, uhradil svojmu obhajcovi a následne požiadal o ich náhradu u žalovanej v rámci odškodňovacieho konania. 8. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku vecne správne. 9. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby v napadnutej časti z dôvodu, že nepochybne v prípade uplatnených nárokov nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi vykonanými právnymi službami a rozhodnutím, ktorým bola zavŕšená súdna rehabilitácia žalobcu ako základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú rozhodnutím o treste v zmysle zákona č. 58/19696 Zb. 10. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uplatňovaný nárok posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb., konkrétne podľa § 6 (ods. 1, 2 a 3), ktorý upravuje náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste; uviedol ako dospel k záveru, že žalobcovi nevznikla škoda zaplatením za právne služby, výsledkom ktorých boli podania na Generálnu prokuratúru SR a súdy v Českej republike, nakoľko týmito úkonmi sa nedosiahlo zastavenie trestného stíhania žalobcu v danej veci. Podľa súdu prvej inštancie za škodu nemožno považovať všetky náklady, ktoré žalobca vynaložil v súvislosti s dosiahnutím zastavenia trestného stíhania. V danom prípade by žalobcovi vznikla škoda len, ak by zaplatil trovy obhajoby v konaní, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené, tie si však v prejednávanej veci neuplatňoval. 11. Hoci zákon č. 58/1969 Zb. nevypočítava, čo sa odškodňuje v prípade zrušenia rozhodnutia o treste, ktorý bol už vykonaný (ak bolo proti poškodenému trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený), je i tu rozhodujúce, či majetková ujma, ktorú si osoba uplatňuje podľa ustanovení § 6 zák. č. 58/1969 Zb. bola spôsobená rozhodnutím o treste (§ 6 ods. 1 - Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má voči štátu ten, na kom bol úplne alebo čiastočne vykonaný trest, ak v neskoršom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené.). V preskúmavanej veci nebol sporný skutkový stav, že predmetné právne služby boli žalobcovi poskytnuté mimo konania, ktoré sa viedlo o povolení a po povolení obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom Vojenského odvodového súdu Prešov z 30.9.1992 č.k. 2 Rtr - 30/92, v ktorom súd zrušil výrok o vine a výrok o treste uložený týmto rozsudkom a aj všetky ďalšie rozhodnutia nadväzujúce na toto rozhodnutie, ak vzhľadom na túto zmenu stratili podklad. Na ich refundáciu podľa prislúchajúceho osobitného zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii žalovaná nebola povinná a povinnosť žalovanej poskytnúť žalobcovi náhradu týchto nákladov nie je možné vyvodiť ani zo všeobecne platného zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd sa stotožňuje s žalobcom, že podanie podnetov na podanie sťažnosti pre porušenie zákona na Generálnu prokuratúru SR a návrhov na české súdy malo svoj zmysel s ohľadom na to, že jeho právny zástupca vedel o viacerých prípadoch, v ktorých sa trestne stíhaní domohli práve ich využitím úplnej súdnej rehabilitácie. Skutočnosť, že uvedené právne služby, za ktoré si žalobca žiada náhradu, boli účelne vynaložené však neznamená, že súd môže uložiť žalovanej povinnosť nahradiť ich žalobcovi podľa zákona č. 58/1969 Zb., ak to z ustanovení tohto zákona nevyplýva. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že sa nemôže stotožniť s názorom, na ktorý poukazuje žalobca, vysloveným v rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 11C/113/2011, zo dňa 4.4.2014, že aj keď nie všetky vykonané a vyúčtované úkony právnej služby boli účelné vo vzťahu k povoleniu obnovy konania, t.j. že neviedli priamo k povoleniu obnovy a následnému zastaveniu trestného stíhania, možno ich nepochybne považovať za úkony, ktoré predmetný cieľ sledovali a že v prípade, ak k rehabilitácii mohlo dôjsť viacerými spôsobmi, treba na škodu prihliadať komplexne a škodou rozumieť akékoľvek (resp. všetky) náklady, ktoré domáhajúci subjekt vynaložil v príčinnej súvislosti s dosiahnutím rehabilitácie, bez ohľadu na to, ktorou konkrétnou formou malo nakoniec k rehabilitácii dôjsť. Odvolací súd v príslušných ustanoveniach zákona č. 58/1969 Zb. nevidí možnosť takto široko koncipovanej zodpovednosti štátu, keď za podstatné považuje, že poskytnuté úkony právnej služby, za ktoré si žalobca v tomto konaní uplatňuje náhradu, nie je možné považovať za vynaložené v priamej súvislosti s konaním, ktoré viedlo k povoleniu obnovy a následnému zastaveniu trestného konania, nakoľko tu absentuje „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Povolenie obnovy a následné zastavenie trestného konania žalobcu nie je priamo následkom postupu žalobcu, za ktorý si v prejednávanej veci uplatňuje náhradu vzniknutých nákladov právneho zastúpenia. 12. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tým záverom súdu prvej inštancie, že Slovenská republika zodpovedá len za škodu spôsobenú činnosťou jej štátnych orgánov a náklady vynaložené pri obhajobe práv osobami na súdoch iných štátov nemožno považovať za škodu spôsobenú slovenskými orgánmi, a to ani za daného stavu, ku ktorému došlo po rozdelení bývalého federálneho štátu. 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).