Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoPr/8/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112223086 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112223086.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: B.. G. Š., U.. XX.XX.XXXX, R. D. XXX, zast. splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Máriou Ritomskou, Hlavná 50, Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, so sídlom Radlinského 13, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. septembra 2015 č.k. 9Cpr 5/2012-254, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo veci samej p o t v r d z u j e. V časti o trovách konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe a náhrady mzdy. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 462,72 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným, ktorý bol jej služobným úradom služobnú zmluvu, podľa ktorej jej vznikol štátnozamestnanecký pomer v dočasnej štátnej službe vo funkcii hlavný štátny radca odo dňa 01.04.2012 s trojmesačnou skúšobnou dobou. Zo služobnej zmluvy č. 41/2012 zo dňa 01.04.2012 vyplýva, že dočasná štátna služba žalobkyne trvá počas doby, kým nebude toto miesto obsadené štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, avšak najviac 6 mesiacov. Z oznámenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe č. 41/2012 zo dňa 21.05.2012 mal za preukázané, že žalovaný skončil podľa ust. § 46 ods. 1 písm. d) a § 120 zák. č. 400/2009 Z.z. so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer uzatvorený dňa 01.04.2012 na základe vyššie uvedenej služobnej zmluvy v skúšobnej dobe ku dňu 21.05.2012. Z potvrdenia o štátnej službe ako aj z potvrdenia - údajov pre zápočet predchádzajúcich v období práceneschopnosti zistil, že žalobkyňa bola zamestnancom žalovaného od 01.4.2012 do 21.05.2012. Skonštatoval, že žalovaná ohľadom neplatnosti skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru argumentovala tým, že v sprievodnom liste k oznámeniu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalovaný uviedol, že jej štátnozamestnanecký pomer končí 18.05.2012, v samotnom oznámení uviedol, že končí 21.05.2012, a v zápočtovom liste uviedol dátum 21.05.2012, z čoho vyvodzovala neurčitosť a nezrozumiteľnosť, a teda aj neplatnosť právneho úkonu skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru, keďže nie je zrejmé, kedy sa jej štátnozamestnanecký pomer u žalovaného skončil. Poukazovala tiež na to, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru nemohlo dôjsť skôr ako sa o tom dozvedela, pričom takýto jednostranný právny úkon sa stáva perfektným až okamihom doručenia adresátovi, a jej bol list žalovaného doručený 11.06.2012 a opravné listiny dňa 28.07.2012, keď žalovaný naviac v listinách použil neplatné znenie zák. č. 312/2001 Z.z. Tvrdila, že kauza vznikla na základe administratívnych chýb účtovníčky žalovaného, a preto si uplatnila náhradu škody, ktorú špecifikovala ako náhradu mzdy, ktorú by dostala, keby bola riadne zamestnaná za obdobie od 18.5.2012 do 30.9.2012. Žalovaný trval na tom, že štátnozamestnanecký pomer skončil so žalobkyňou v skúšobnej dobe platne, keď v oznámení o skončení štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe bol ako dátum uvedený 21.05.2012 a týmto dňom mal aj služobný pomer skončiť, a na priložené doklady nie je dôvod prihliadať. 3. Súd prvej inštancie mal z listinných dôkazov preukázané, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným služobnú zmluvu, na základe ktorej jej dňa 01.04.2012 vznikol štátnozamestnanecký pomer v dočasnej štátnej službe vo funkcii hlavný štátny radca s trojmesačnou skúšobnou dobou. Žalovaný oznámil žalobkyni sprievodným listom zo dňa 21.05.2012 skončenie jej štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe ku dňu 18.05.2012, pričom prílohou tohto sprievodného listu bolo samotné oznámenie služobného úradu o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe č. 41/2012 zo dňa 21.05.2012, v ktorom je uvedený deň skončenia štátnozamestnaneckého pomeru 21.05.2012. Ďalšou prílohou sprievodného listu bolo potvrdenie o štátnej službe, v ktorom je uvedený dátum skončenia štátnozamestnaneckého pomeru 18.05.2012 a potvrdenie o údajoch pre zápočet predchádzajúcich období a nároku čerpaní dovolenky zo dňa 21.05.2012, v ktorom je uvedený deň skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 21.05.2012. Mal za preukázané, že žalobkyňa v liste zo dňa 28.06.2012 potvrdila doručenie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru dňa 11.06.2012 a oznámila žalovanému nezrovnalosti vo vyššie uvedených prílohách a v sprievodnom liste, na čo sa žalovaný žalobkyni listom zo dňa 06.07.2012 ospravedlnil za chybne uvedený údaj o dni skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v sprievodnom liste a potvrdení o štátnej službe a zaslal jej správne vyplnené potvrdenie o trvaní štátnozamestnaneckého pomeru. 4. Vec posúdil právne podľa ust. § 1 ods. 3, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, § 28 ods. 4, § 46 ods. 1 a § 120 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a podľa ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju v celom rozsahu zamietol. Vyhodnotil, že údaje uvedené v sprievodnom liste nemajú žiadny vplyv na platnosť alebo neplatnosť skončenia pracovného pomeru, čo je zrejmé priamo zo zákona o štátnej službe a Zákonníka práce, ktorý na posudzovanú vec aplikoval v zmysle ust. § 120 zák. č. 400/2009 Z.z., a podľa ktorého v skúšobnej dobe môže organizácia ako i pracovník skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo aj bez uvedenia dôvodu. Vysvetlil, že i keď sa má písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru druhej strane doručiť spravidla aspoň tri dni predo dňom, kedy sa má pracovný pomer skončiť, samotné nedodržanie tejto lehoty nemá za následok neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe, keďže takýto následok má len také nedodržanie lehoty, pri ktorej to zákon vyslovene stanovuje. Dospel potom k záveru, že žalovaný skončil so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer v skúšobnej dobe platne, keďže ho skončil písomne a nedodržanie lehoty uvedenej v § 72 ods. 2 Zákonníka práce nepostihuje zákon neplatnosťou takéhoto úkonu, a táto nie je daná ani z dôvodov všeobecnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle Občianskeho zákonníka. S argumentáciou žalobkyne, že žalovaný použil v listinách neplatné znenie zákona č. 312/2001 Z.z. nesúhlasil, keď poukázal na obsah oznámenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe, z ktorého je zjavné, že žalovaný odkázal na ust. § 46 ods. 1 písm. d) a § 120 zák. č. 400/2009 Z.z. a na ust. § 72 Zákonníka práce účinného v tom čase. Uviedol, že použitie neplatného znenia zákona v listinách podľa ust. § 58 zák. č. 400/2009 Z.z. nemá vplyv na platnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa ust. § 46 ods. 1 písm. d) zák. č. 400/2009 Z.z. Záverom vo vzťahu k požiadavke žalobkyne, aby došlo k uzavretiu dohody o urovnaní v zmysle záverov z pojednávania zo dňa 15.05.2014 uviedol, že dohoda je výsledkom konsenzu zmluvných strán a jej schválenie rozhodnutím súdu proti vôli a súhlasu nesúhlasiacej strany nie je možné vynútiť. Z týchto dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol. 5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 462,72 eur za osem úkonov právnej služby, a to za úkony prevzatie a príprava zo dňa 11.04.2013, doplnenie vyjadrenia k žalobe zo dňa 17.04.2013, účasť na pojednávaniach v dňoch 20.06.2013, 10.12.2013 (1 odmeny), 15.05.2014 (1 odmeny), 26.04.2014 a 10.09.2015 a vyjadrenie k odvolaniu 22.08.2014 v základnej sadzbe tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby v zmysle ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. za rok 2013 vo výške 60,07 eur, za rok 2014 vo výške 61,87 eur a za rok 2015 vo výške 64,53 eur s režijným paušálom 4 x 7,81 eur za rok 2013, 3 x 8,04 eur za rok 2014 a 1 x 8,39 eur za rok 2015. Mal za to, že ak právny zástupca žalovaného vyčíslil trovy právneho zastúpenia na sumu 6.027,07 eur vrátane DPH vychádzajúc z hodnoty sporu 46.800 eur, nevyčíslil trovy v súlade s cit. vyhláškou 655/2004 Z.z., nakoľko žalobkyňa nešpecifikovala riadne požadovanú náhradu mzdy a predmetom sporu nebola suma 46.800 eur. Žalovanému nepriznal náhradu trov za tri úkony právnej služby, a to za odpoveď na návrh zo dňa 08.07.2013, rokovanie s protistranou zo dňa 16.07.2013 a za mimosúdne rokovanie a poradu s klientom na základe návrhu C.. A. zo dňa 15.06.2014, keďže ich nepovažoval za trovy účelne vynaložené v súvislosti s konaním pred súdom po vyhodnotení, že z obsahu týchto úkonov vyplýva, že boli vykonané v súvislosti s pokusmi procesných strán o mimosúdnu dohodu. 6. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obe strany sporu. Žalobkyňa napadla odvolaním celý rozsudok a žalovaný sa odvolal voči rozhodnutiu o trovách konania. 7. Žalobkyňa poukázala vo svojom odvolaní na to, že žalovaný jej zaslal skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe doporučene domov, keďže bola odo dňa 14.05.2012 dočasne práceneschopná, a že reagovala listom zo dňa 28.06.2012, v ktorom poukázala na to, že s ňou žalovaný už aj v minulosti neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer počas dočasnej práceneschopnosti v roku 2007. V tejto súvislosti priložila listiny o ňou tvrdených chybách žalovaného z roku 2007. Súdu prvej inštancie vytkla, že sa nezaoberal jej listom zo dňa 28.6.2012, ktorý preukazoval, že žalovaný chcel skončiť štátnozamestnanecký pomer počas jej práceneschopnosti, čo je v rozpore s ust. § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, z ktorého je zrejmé, že nie je možné, aby s ňou žalovaný skončil štátnozamestnanecký pomer počas jej dočasnej práceneschopnosti. Mala za to, že oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru č. 41/2012 zo dňa 21.05.2012 nebolo potom vykonateľné, pretože ona bola dočasne práceneschopná až do 03.09.2012. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie navrhla zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 8. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny potvrdiť a v časti o trovách konania rozhodnúť v zmysle jeho odvolania. Uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho konania. Vo vzťahu ku skutočnostiam uvádzaným žalobkyňou v odvolaní zdôraznil, že s ňou skončil štátnozamestnanecký pomer v skúšobnej dobe a nie výpoveďou. Zákaz výpovede v ochrannej dobe sa vzťahuje zásadne na prípady výpovede, a nie na skončenie pomeru v skúšobnej dobe, keď počas skúšobnej doby možno skončiť pracovný pomer, či už zo strany zamestnanca alebo zamestnávateľa aj počas trvania prekážok v práci. Oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru počas dočasnej práceneschopnosti žalobkyne preto nemá žiadny vplyv na jeho platnosť a štátnozamestnanecký pomer so žalobkyňou bol ukončený účinne. Poukazovanie žalobkyne na prípad z minulosti považoval za jej ničím nepodložené tvrdenia, ktoré sú však pre toto súdne konanie irelevantné. Uviedol tiež, že v konaní bolo preukázané, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne došlo ku dňu 21.05.2012 aj zo zákona, pretože žalobkyňa bola prijatá do dočasného štátnozamestnaneckého pomeru na dobu do obsadenia uvedeného miesta výberovým konaním, k čomu došlo odo dňa 22.05.2012, kedy na miesto nastúpil nový zamestnanec podľa výsledku výberového konania. 9. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu nevyjadrila. 10. Proti rozhodnutiu o trovách konania v napadnutom rozsudku podal žalovaný odvolanie, v ktorom namietal zamietnutie náhrady trov konania prevyšujúce sumu 462,72 eur a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmeniť a priznať mu trovy konania vypočítané z hodnoty sporu 5.787,10 eur za 9 úkonov právnej služby, z toho za 8 doposiaľ poskytnutých úkonov v celkovej sume 1.633,48 eur a za 1 úkon v odvolacom konaní vo výške 251,09 eur. Poukázal na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie žiadal priznať náhradu trov konania, pričom vychádzal z hodnoty sporu odvodenej od náhrady mzdy uplatnenej žalobkyňou, a to za 11 úkonov právnej služby. Skonštatoval, že súd prvej inštancie mu nepriznal trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a uviedol, že na priznaní trov za tieto tri úkony netrvá. Nesúhlasil so záverom, uvedeným v odôvodnení rozsudku, že nakoľko žalobkyňa svoj návrh na priznanie náhrady mzdy riadne nešpecifikovala, preto mu súd prvej inštancie priznal iba základnú sadzbu tarifnej odmeny. Zdôraznil, že žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti štátnozamestnaneckého pomeru a zároveň aj náhrady mzdy, keď si uplatnila nárok na náhradu mzdy od 18.05.2012 do 30.09.2012. Poukázal na to, že v zmysle oznámenia o výške a v zložení funkčného platu zo dňa 30.04.2012 mala žalobkyňa funkčný plat 1.300 eur mesačne, pričom tento dokument ako i mzdové listiny žalobkyne sú súčasťou spisu. Z uvedeného vyvodil, že v prípade úspechu žalobkyne v spore by jej súd musel priznať náhradu mzdy vo výške 1.300 eur mesačne od 18.05.2012 do 30.09.2012, čo predstavuje spolu sumu 5.787,10 eur. Na rozdiel od súdu prvej inštancie mal za to, že návrh žalobkyne na náhradu mzdy a ňou požadovaná suma zo spisu jasne a zreteľne vyplýva, keďže v spise sú založené početné dôkazy o jej funkčnom plate a žalobkyňa špecifikovala obdobie za ktoré sa náhrady mzdy domáha, čo opätovne potvrdila na pojednávaní dňa 10.09.2014. 11. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že z odvolania žalovaného nedokáže bez pochybností ustáliť, či chce priznať trovy konania za osem úkonov právnej služby, lebo súd tri právne úkony neuznal. Vyjadrila pochybnosti vo vyčíslení trov právnej zástupkyne žalovaného v napadnutom rozsudku a mala za to, že je potrebné jednoznačne uviesť, aké trovy si právna zástupkyňa žalovaného počas konania uplatňuje. Poznamenala, že žalovaný v odvolaní nesprávne uviedol predloženie dôkazu oznámenia o výške a zložení funkčného platu. Záverom zdôraznila, že predmetom sporu je určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, kde si žalobkyňa neuplatňovala výšku náhrady mzdy tak, ako to tvrdí žalovaný. 12. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že dostatočne jasne a presne špecifikoval za aký počet úkonov právnej služby si uplatňuje náhradu trov konania a presné vyčíslenie trov s výpočtom všetkých úkonov zaslal aj v samostatnom podaní zo dňa 04.02.2016. Zdôraznil, že skutočnosť, že predmetom sporu a žaloby žalobkyne je aj uplatnenie nároku na náhradu mzdy tak ako uviedol v odvolaní, vyplýva zo samotných podaní žalobkyne, konkrétne z vyjadrenia zo dňa 07.04.2015, v ktorom žalobkyňa uviedla, že pokiaľ ide o náhradu mzdy, odvoláva sa na žalobu o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a trvá na predloženom návrhu na náhradu mzdy od 18.05.2012 do 30.09.2012. V tejto súvislosti uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by žalobkyňa tento svoj nárok zmenila alebo odvolala, a preto ak tvrdí, že nárok na náhradu mzdy uplatnila za iné obdobie a v inej výške mala by toto tvrdenie preukázať predložením konkrétnych dôkazov, aby nedochádzalo k spochybňovaniu k jeho nároku na náhradu trov konania. 13. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázala na to, že kauza vznikla na základe administratívnych chýb účtovníčky, pre ktoré sa nemohla evidovať na Úrade práce a na Sociálnej poisťovni, za čo má niekto niesť zodpovednosť a uhradiť jej škodu, ktorá jej tým bola spôsobená. Mala za to, že si celkom oprávnene žalobou uplatnila náhradu škody za čas práceneschopnosti, ktorá bola následkom zlých pracovných vzťahov a zlého pracovného prostredia. V ďalšej časti vyjadrenia uviedla splnomocnená zástupkyňa žalobkyne svoje s prejednávanou vecou nesúvisiace názory na skryté vytláčanie, mobbing, bossing, psychický teror na pracovisku, prezentovala projekt, ktorý vytvorila, poukázala na svoju publikačnú činnosť a rozobrala problémy, ktoré vznikajú na pracovisku. Záverom skonštatovala s poukazom na prejednávaný prípad, že sociálne vedomie Slovenska je choré. K trovám konania ešte uviedla, že ak ich súd priznal žalovanému, je nevyhnutné zdôvodniť, či bol žalovaný skutočne v konaní úspešný, keďže preukázanú administratívnu chybu účtovníčky žalovaného nie je možné kvalifikovať ako jeho úspech. Poukázala na to, že súdne konanie zavinil žalovaný, zdôraznila zlé pracovné vzťahy a zlú firemnú kultúru, ktoré žalobkyni spôsobili vznik zdravotných ťažkostí a práceneschopnosť, čo považovala za dôvody osobitného zreteľa a dôvod pre nepriznanie náhrady trov žalovanému. 14. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal obe odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu o zamietnutí jej žaloby nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo veci samej ako vecne správny potvrdil. 15. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobkyne, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalobkyne, spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a rozhodol podľa v súčasnosti platných ustanovení Civilného sporového poriadku. 17. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. dospel odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobkyňou uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s v čase rozhodnutia účinným ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy (ust. § 1 ods. 3, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, § 28 ods. 1 a 4, § 46 ods. 1 a § 120 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a podľa ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce), z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a náležite odôvodil tak, ako to malo na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016. V odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie o žalobe žalobkyne podstatné. Vysvetlil inštitút skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe v zmysle ust. § 46 ods. 1 písm. d) zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v spojení s § 72 Zákonníka práce, podľa ktorých možno v skúšobnej dobe skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo aj bez uvedenia dôvodu, i z akého dôvodu vyhodnotil skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne u žalovaného v skúšobnej dobe za platné. V tejto súvislosti sa podrobne zaoberal aj argumentáciou žalobkyne, keď poukázal na to, že nedodržanie lehoty v zmysle ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce nie je sankcionované neplatnosťou skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, a vyhodnotil, že údaje uvedené v sprievodnom liste alebo iných priložených listinách taktiež nemajú žiadny vplyv na platnosť samotného oznámenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe. Ak teda súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol po tom, čo dospel k záveru o platnom skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe, je jeho rozhodnutie správne. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje naň. 18. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a na námietky žalobkyne uvádza odvolací súd nasledovné. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným služobnú zmluvu, na základe ktorej jej dňa 01.04.2012 vznikol štátnozamestnanecký pomer v dočasnej štátnej službe s trojmesačnou skúšobnou dobou (teda do 01.07.2012), a že žalovaný doručil dňa 11.06.2012 žalobkyni, ktorá bola v tom čase dočasne práceneschopná, písomné skončenie jej štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe dňom 21.05.2012. Jeden z možných spôsobov skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je jeho skončenie v skúšobnej dobe (ust. § 46 ods. 1 písm. d) zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe) jednostranným úkonom služobného úradu, čo je aj prípad prejednávanej veci. Podľa ust. § 120 zákona o štátnej službe sa na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú v tomto ustanovení vymenované ustanovenia Zákonníka práce, medzi nimi aj ust. § 72 upravujúce skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktoré preto správne aplikoval aj súd prvej inštancie. Podstatnou náležitosťou takéhoto úkonu je zrušovací prejav vôle zamestnávateľa, z ktorého zjavne vyplýva skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, pričom dôvod nemusí byť uvedený. Právny úkon zamestnávateľa smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa ust. § 72 Zákonníka práce musí byť urobený počas trvania skúšobnej doby, teda nie po jej uplynutí, pretože v takom prípade by bol neplatný. Niet pochýb o tom, že žalovaný skončil so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer v skúšobnej dobe písomne oznámením zo dňa 21.05.2012, doručeným dňa 11.06.2012, teda počas trvania skúšobnej doby. Odvolací súd preto dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne u žalovaného v skúšobnej dobe je platné. Podľa ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce sa má písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť. Nedodržanie tejto lehoty písomného oznámenia o skončení pracovného (resp. v posudzovanej veci štátnozamestnaneckého) pomeru v skúšobnej dobe však nemá za následok neplatnosť tohto právneho úkonu, pretože uvedená lehota má len poriadkový charakter a jej nerešpektovanie je porušením pracovnoprávnych predpisov s možnosťou uplatnenia pracovnoprávnych sankcií. 19. Žalobkyňa v odvolaní argumentovala výlučne tým, že súd prvej inštancie nezobral pri rozhodovaní do úvahy skutočnosť, že bola od 14.05.2012 do 03.09.2012 dočasne práceneschopná, a že žalovaný s ňou skončil štátnozamestnanecký pomer počas jej práceneschopnosti, čo považovala za v rozpore s ust. § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, keď mala za to, že skončenie jej štátnozamestnaneckého pomeru zo strany žalovaného počas jej dočasnej práceneschopnosti nie je možné. Túto odvolaciu námietku vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú. Žalobkyňa sa v posudzovanej veci nemôže odvolávať na zákaz výpovede, nakoľko ust. § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce na prejednávanú vec nedopadá. Úplne totiž opomenula, že nejde o výpoveď, ale o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe, čo sú rozdielne právne inštitúty, ktoré nemožno z hľadiska uplatňovania práva zamieňať. Ako už bolo uvedené vyššie, právny úkon žalovaného spĺňa všetky zákonom vyžadované náležitosti pre platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe, a skutočnosť, že žalobkyňa bola v čase doručenia oznámenia žalovaného dočasne práceneschopná, nemá žiadny vplyv na jeho platnosť. Podľa ust. § 72 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce môže zamestnávateľ a zamestnanec v skúšobnej dobe skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, ak ďalej nie je ustanovené inak. V druhej vete tohto ustanovenia je stanovené, že zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe s tehotnou ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou len písomne, vo výnimočných prípadoch, ktoré nesúvisia s jej tehotenstvom alebo materstvom, a musí ho náležite písomne odôvodniť, inak je neplatné. Takáto situácia v posudzovanej veci nenastala, a žalobkyňa ju ani netvrdila. Zákon však nezakazuje zamestnávateľovi skončiť pracovný alebo štátnozamestnanecký pomer v skúšobnej dobe počas dočasnej práceneschopnosti zamestnanca. Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že žalobkyni sa argumentáciou, uvedenou v odvolaní, nepodarilo spochybniť vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej. 20. Po preskúmaní výroku o trovách konania dospel odvolací súd k záveru, že ak súd prvej inštancie pri plnom úspechu žalovaného v spore o trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, vec posúdil po právnej stránke správne a aplikoval aj správny právny predpis. Spochybňovanie úspechu žalovaného v spore za stavu, keď bola žaloba žalobkyne v celom rozsahu zamietnutá, nie je namieste. Žalobkyňa, ktorá napadla odvolaním celý rozsudok, ohľadom rozhodnutia o trovách konania v odvolaní ničím neargumentovala. Žalovaný v odvolaní súhlasil s počtom úkonov, za ktoré mu bola priznaná náhrada trov, nesúhlasil však so súdom prvej inštancie podľa ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. určenou výškou odmeny za jeden úkon právnej služby. Mal za to, že ju súd prvej inštancie určil nesprávne, keď nezobral do úvahy hodnotu sporu, pretože žalobkyňa sa domáhala jednak určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a zároveň požadovala aj náhradu mzdy za obdobie od 18.05.2012 do 30.09.2012, pričom jej funkčný plat predstavoval 1.300 eur mesačne. Žalobkyňa reagovala vyjadrením, že si neuplatňovala výšku náhrady mzdy tak, ako to tvrdí žalovaný. Následne navrhla žalovanému náhradu trov konania nepriznať, keď tvrdila, že žalovaný zavinil súdne konanie a v dôsledku zlých pracovných vzťahov na pracovisku aj jej zdravotné ťažkosti a práceneschopnosť, čo považovala za dôvody hodné osobitného zreteľa. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že zo spisu žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by mal pri posudzovaní nároku žalovaného na náhradu trov konania prihliadnuť, nezistil. Tvrdenie žalobkyne, že súdne konanie zavinil žalovaný, nemôže obstáť, pretože je nepochybné, že súdne konanie iniciovala sama žalobkyňa podaním žaloby, a ani zvyšné dôvody, na ktoré poukazovala, ničím nepreukázala, a tak zostali len v rovine jej ničím nepodložených tvrdení. 21. Odvolací súd dospel po preskúmaní spisu k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, a že súd prvej inštancie neurčil výšku odmeny za jeden úkon právnej služby správne. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že predmetom sporu je určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a tiež nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 28.07.2012 do 30.09.2012, a to podľa súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 18.04.2013 uznesením pripustenej zmeny žaloby (žalobkyňa si vybrala túto alternatívu z dvoch, uvedených v žalobe). Napriek tomu, že žalobkyňa uplatňovala náhradu mzdy vo výpovediach a v písomných vyjadreniach rôzne, po uvedenej zmene žaloby už žiadna ďalšia zmena žaloby súdom prvej inštancie pripustená nebola. Odvolací súd považuje za potrebné najskôr vysvetliť, že v posudzovanej veci ide o spojené konanie o žalobe o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (tarifná odmena je určená podľa ust. § 11 ods. 1 zák. č. 655/2004 Z.z., pretože hodnotu práva nie je možné vyjadriť v peniazoch) a o náhradu mzdy za obdobie od 28.07.2012 do 30.09.2012 pri služobnom plate žalobkyne 1.300 eur mesačne, čo je zrejmé z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu (tarifnú odmenu je potrebné určiť podľa ust. § 10 cit. vyhlášky). V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (účinnej do 30.06.2013, do 28.02.2017, aj v aktuálnom znení), podľa ktorého je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Ustanovenie § 10 ods. 1 cit. vyhlášky určuje, ak nie je ustanovené inak, základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty sporu (v tomto ustanovení odstupňovanej). Podľa ust. § 13 ods. 3 vyhlášky účinnej do 30.06.2013 pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvej inštancie ustálil základnú sadzbu tarifnej odmeny nesprávne, pretože vzhľadom na vyššie uvedené citácie ustanovení vyhlášky mal základnú sadzbu tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou (o náhradu mzdy) zvýšiť o tretinu, vypočítanú z tarifnej odmeny predstavujúcej jednu trinástinu výpočtového základu. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že pre účely určenia výšky odmeny advokáta za ním poskytnutú právnu službu je rozhodujúci moment vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby. Odvolací súd potom dospel k záveru, že súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia, v nesprávnej výške. Tento nedostatok rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno vzhľadom na aktuálnu právnu úpravu (C.s.p.) napraviť v konaní pred odvolacím súdom, nakoľko odvolací súd o konkrétnej výške náhrady trov konania nerozhoduje. 22. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok v časti o veci samej podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil, a v časti o trovách konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil, a vec podľa ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (ust. § 396 ods. 3 C.s.p.). 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).