Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/426/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112223866 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112223866.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Š. K., nar. XX.X.XXXX, bytom Č. N. C. XX a 2/ P. K., rod. A., nar. XX.X.XXXX, bytom Č. N. C. XX, obaja zastúpení: JUDr. Ivan Mikloška, advokát, so sídlom Hodžova 13, Žilina proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, o zaplatenie 16 500 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.5.2014, č.k. 11C/145/2012-119, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti, ktorou uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1/ rade a žalobkyni v 2/ rade (každému) úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 6 187,50 eur od 29.6.2012 do zaplatenia m e n í tak, že žaloba sa v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 6 187,50 eur od 29.6.2012 do zaplatenia z a m i e t a. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti, ktorou uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 1 881,61 eur z r u š u j e a vec sa v tejto časti v r a c i a na ďalšie konanie. V zostávajúcej napadnutej časti sa rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ každému sumu 6 187,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 6 187,50 eur od 29.6.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I. a II.). Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.). Žalovaného zaviazal nahradiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 1 881,61 eur, z toho za súdny poplatok 627 eur a za trovy právneho zastúpenia 1 254,61 eur (výrok IV.). Žalobcovi 1/ a 2/ (každému) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 313,50 eur na účet súdu prvej inštancie do troch dní od právoplatnosti (výrok V. a VI.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 1 ods. 1, 2, § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 13, § 441, § 444, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko žalovaný je poisťovňou, v ktorej bolo povinne zmluvne poistené motorové vozidlo Q. A. M. W. EČV: M. XXX B.; v dôsledku zavineného konania uvedeného poistenca žalovaného došlo k usmrteniu syna žalobcov v 1/ a 2/ rade, pričom jeho pasívna vecná legitimácia vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. Uviedol, že právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 4 Cdo 168/2009 zo dňa 20.4.2011, na ktorý sa žalovaný odvolával, bol prekonaný rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-22/12 z 24.10.2013 a C-277/12 zo dňa 24.10.2013, podľa ktorých poisťovňa je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú uplatňujú pozostalí po obeti dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. 3. Vychádzal z názoru, že rozsudky Súdneho dvora Európskej únie týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2), pričom Súdny dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť a Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku; prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s. 379, bod 27). Vyvodil, že v zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorou je všeobecný súd členského štátu viazaný, je náhrada nemajetkovej ujmy jednou z náhrad krytých povinným zmluvným poistením. 4. V danej právnej veci súd prvej inštancie prerušil konanie na čas do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 4C/233/2009 v spojení s konaním vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 6 Co/127/2010. Dôvodom prerušenia konania bolo položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie Krajským súdom v Prešove v znení: 1. Má sa článok 1 ods. 1 Smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v spojení s článkom 3 ods. 1 Smernice 72/166/EHS vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava (akou je právna úprava vyplývajúca z § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. a § 6 [českého] zákona 168/1999 Sb. o pojištění odpovědnosti za škodu způsobenou provozem vozidla, podľa ktorých zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peňažnej forme, spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla? 2. V prípade takej odpovede na prvú otázku, že uvedená právna úprava nie je v rozpore s právom Únie, majú sa ustanovenia § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. vykladať tak, že nebránia tomu, aby vnútroštátny súd v súlade s článkom 1 ods. 1 Smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v spojení s článkom 3 ods. 1 Smernice 72/166/EHS priznal nárok na nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla ako poškodeným aj v peňažnej forme? 5. Po rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie o položenej prejudiciálnej otázke (rozsudkom C-22/12 zo dňa 24.10.2013), a teda po odpadnutí dôvodu prerušenia konania, pokračoval v konaní podľa § 111 ods. 2 posledná veta zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“). 6. Pri posúdení nároku žalobcov vzal do úvahy rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-22/12, ktorým vyslovil, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Zároveň upozornil, že identický právny záver prijal Súdny dvor Európskej únie aj v rozsudku vo veci C-277/12 z 24.10.2013, v ktorom sa náhrady nemajetkovej ujmy domáhal maloletý syn, ktorého rodičia zomreli pri dopravnej nehode. 7. V súvislosti s uvedeným rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie súd prvej inštancie uviedol, že Súdny dvor sa v citovanom rozsudku riadil úvahami vyjadrenými najmä v odsekoch 44-58, podľa ktorých článok 1 druhej smernice s cieľom znížiť rozdiely medzi právnymi predpismi členských štátov týkajúcimi sa rozsahu povinnosti krytia poistením stanovil v oblasti zodpovednosti za škodu povinné krytie škody na majetku, ako aj ujmy na zdraví v určitých sumách. Článok 1 tretej smernice túto povinnosť rozšíril na krytie ujmy na zdraví spôsobenej všetkým cestujúcim okrem vodiča (rozsudok vo veci Ruiz Bernáldez). Členské štáty sú teda povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami prvej, druhej a tretej smernice. Sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou smernicou tým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd v určitých minimálnych sumách. Medzi škodami, ktoré musia byť kryté, sa v súlade s článkom 1 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem "ujma na zdraví", ako aj pojem "osobná ujma", treba sa sústrediť na štruktúru a účel týchto ustanovení a smernice. V tejto súvislosti treba uviesť, že uvedené pojmy dopĺňajú pojem "škoda na majetku", a pripomenúť, že uvedené ustanovenia a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany obetí. Za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov, ktorý je uvedený v bode 47 tohto rozsudku, t.j. pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. V dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Pokiaľ ide o osoby, ktoré sa môžu domáhať náhrady tejto nemajetkovej ujmy, na jednej strane treba uviesť, že z článku 1 bodu 2 v spojení s článkom 3 ods. 1 prvou vetou prvej smernice vyplýva, že ochrana, ktorá musí byť zaručená podľa tejto smernice, platí pre akúkoľvek osobu, ktorá je podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu oprávnená na náhradu škody spôsobenej motorovými vozidlami. Na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici nemožno dospieť k záveru, že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice. V prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, majú pozostalé osoby v súlade s § 11 a 13 českého (aj slovenského) Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich blízkej osoby (manžela, otca aj syna). Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 českého (zároveň aj slovenského) Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice. 8. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie vyvodil, že v predmetnej právnej veci vnútroštátnym právom aplikovateľným vo veci sú zákony č. 381/2001 Z.z. a Občiansky zákonník. Konštatoval, že ust. čl. 1 ods. 1 druhej smernice (a jej jazykové mutácie) považuje za synonymá pojmy "ujma na zdraví", a "osobná ujma", preto je podľa jeho názoru potrebné vychádzať zo štruktúry a účelu smernice (uvedené pojmy dopĺňajú pojem "škoda na majetku" a snažia sa najmä o posilnenie ochrany obetí). Podľa jeho názoru za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov, a teda pod pojem ujma na zdraví zaradiť akúkoľvek ujmu, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity osoby, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Uviedol, že náhrady nemajetkovej ujmy sa pritom okrem obetí škôd môžu domáhať aj ich pozostalí; únijné právo to nevylučuje. Dospel k záveru, že tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť, že ustanovenia týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy patria do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti (§ 11 a nasl.) a ktorá je nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova (§ 415 a nasl.), nakoľko zodpovednosť poisteného za spôsobenie dopravnej nehody a usmrtenie ďalších osôb vznikla na základe dopravnej nehody a má okrem trestnoprávnej aj občianskoprávnu povahu, vplýva aj na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým po obeti dopravnej nehody. 9. Prvoinštančný súd sa vysporiadal aj s námietkou žalovaného, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-22/12 sa týka českého Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia § 444 ods. 3 za škodu usmrtením patrí pozostalým jednorazové odškodnenie v presne určených výškach a že je potrebné rozlišovať medzi škodou a ujmou, pretože každá je upravená v iných ustanoveniach OZ, ktoré sú navzájom nezávislé. Uviedol, že Súdny dvor sa v citovanom rozsudku zaoberal porovnaním slovenského a českého Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy pre pozostalých po obeti dopravnej nehody je aplikovateľná podľa oboch občianskoprávnych kódexov, z toho dôvodu námietka žalovaného neobstojí. Zároveň konštatoval, že český Občiansky zákonník v § 444 ods. 3 síce upravuje jednorazové odškodnenie, ktoré však expressis verbis nenazýva nemajetkovou ujmou, ale tiež ide o slovo, ktorého základ tvorí slovo "škoda" (odškodnenie), pričom česká judikatúra (napríklad R 12/2007 alebo Pl. ÚS 16/04) navyše pripúšťa, aby sa pozostalé osoby, okrem nároku podľa § 444 ods. 3 českého OZ, domáhali aj náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ z dôvodu neprimeraného paušalizovania priznaných súm pozostalým uvedených v ustanovení § 444 ods. 3 českého OZ. Dospel k záveru, že i keď slovenský Občiansky zákonník obdobné ustanovenie o jednorazovom odškodnení pozostalých neobsahuje, nevylučuje sa tým aplikácia ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy, čo zdôraznil aj Súdny dvor Európske únie. 10. Ohľadom charakteru pojmu škoda na zdraví a odškodňovanie škody (ujmy) uviedol, že škoda v tomto prípade predstavuje nemajetkovú ujmu v podobe poškodenia zdravia, bolestí a následkov poškodeného zdravia, pričom ujmou na zdraví sa rozumie aj také závažné poškodenie zdravia, ktoré má za následok smrť. Zaoberal sa tým, že bolesť predstavuje určité fyzické a psychické útrapy vyvolané náhlou alebo vážnejšou zmenou zdravotného stavu, ktoré vníma len konkrétny človek a ktoré nemusia byť na prvý pohľad badateľné, tak ako je to napríklad pri škode na majetku, ktorá je spravidla evidentná už na prvý pohľad, môže byť zmiešanou, ideálnou alebo psychickou ujmou, nie však škodou ako majetkovou ujmou vyjadriteľnou v peniazoch; inými slovami, bolesť je nemajetkovou ujmou, pričom funkcia bolestného podľa § 444 OZ alebo náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ nie je reparačná, ale satisfakčná. Konštatoval miernu odlišnosť pri sťažení spoločenského uplatnenia, ktoré je aspoň čiastočne materiálne vyjadriteľné napríklad v podobe nižšieho zárobku, dôchodku, v obmedzení spoločenského a rodinného života, v prekážkach v uplatnení sa poškodeného v ďalšom živote, no napriek tomu aj pri sťažení spoločenského uplatnenia podľa jeho názoru naďalej prevláda jeho nemajetková zložka. Vychádzal z toho, že ujmu vo všeobecnosti možno definovať ako zničenie alebo oslabenie právneho pomeru, a to v neprospech niektorého alebo všetkých subjektov tohto pomeru. Podľa jeho názoru, za ujmu na zdraví patrí okrem majetkovo vyjadrenej zložky aj náhrada nemajetkovej ujmy ako forma satisfakcie za spôsobenú ujmu, preto aj pre daný prípad je aplikovateľný postup podľa § 15 a § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. v spojení s § 13 OZ. Konštatoval, že pri usmrtení osoby náhrada majetkovej ujmy (škody) v podobe ušlého zárobku, prípadne v úhrade liečebných nákladov, neprichádza do úvahy, pretože dotknutá osoba zomrela a rovnako neprichádza do úvahy materiálna nemajetková ujma (napríklad strata končatiny, zohyzdenie) ani zmiešaná materiálno-nemateriálna ujma spočívajúca v bolestiach vytrpených vo chvíli zranenia. Podľa jeho názoru v prípade usmrtenia osoby majú jej pozostalí právo len na náhradu nemateriálnej nemajetkovej ujmy spočívajúcej v trvalých alebo vo veľmi dlho po usmrtení ich blízkej osoby trvajúcich útrapách spojených s vedomím straty blízkej osoby. Vzhľadom na to, že nemateriálna nemajetková ujma sa nedá vyjadriť v peniazoch, nemôže ísť o ekvivalentnú náhradu, ale o primeranú satisfakciu poskytovanú vo forme náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ (v spojení s rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-22/12 a C-277/12 citovanými vyššie). Zároveň pre porovnanie uviedol, že hoci je odškodnenie za bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia zaradené v šiestej časti OZ, svojou podstatou ide o náhradu nemajetkovej ujmy, preto na základe tohto záveru neobstojí argument žalovaného, že v šiestej časti OZ (zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie) je upravená bezvýnimočne len škoda ako majetková ujma a jej náhrada, ale práve naopak, v šiestej časti OZ je zakotvená aj náhrada nemajetkovej ujmy, minimálne v ustanovení § 444, čo zároveň opätovne podporuje záver o aplikácii § 13 OZ na predmetnú právnu vec. 11. V súvislosti s nedôsledným nerozlišovaním zákonodarcu v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. medzi pojmami škoda na majetku, škoda na zdraví a nemajetková ujma, ku ktorej jednoznačne patrí aj nemateriálna nemajetková ujma, uviedol, že uvedené nemôže byť žalobkyniam na ťarchu. Poukázal na nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 341/07-38 z 1.7.2008, podľa ktorého pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. 12. Uzavrel, že pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov, a že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Konštatoval, že účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou a pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Vyvodil, že pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, nakoľko predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a uvedená smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku. 13. V prejednávanej veci konštatoval, že v dôsledku dopravnej nehody žalobcovia utrpeli ujmu na svojich osobnostných právach stratou ich syna Š. K., ml., ktorý bol počas nej usmrtený, pričom boli dotknuté ich práva na rodinný život a súkromie, stratili možnosť viesť rodinný a súkromný život s ich synom, stratili možnosť prežívať s ním pozitívne aj prípadné negatívne stránky života, vzájomnú pomoc a podporu. V danom prípade ide o nenávratnú ujmu; trauma zo straty syna je pre nich neodstrániteľná, s jej následkami sa budú vysporiadavať celý život. Zásah do ich osobnostných práv spôsobil vinník dopravnej nehody Q. A. svojím motorovým vozidlom, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného. 14. Pri výške nemajetkovej ujmy zohľadnil priebeh nehodového deja a žalobkyňami uplatnenú sumu nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za primeranú, avšak vzal do úvahy skutočnosť, že vinník dopravnej nehody Q. A. mal v čase dopravnej nehody 2,5 ‰ alkoholu v krvi, t.j. syn žalobcov vedel, že nastupuje do motorového vozidla vodičovi, ktorý bol opitý, a zo spisu nevyplýva, žeby do vozidla odmietol nastúpiť, v dôsledku čoho vyvodil spoluúčasť syna žalobcov na ujme spôsobenej jeho rodičom. Z toho dôvodu znížil žalovanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy o 50%, na druhej strane prihliadol na skutočnosť, že dopravná nehoda bola tak závažná, že pri nej boli usmrtení vodič a všetci traja spolujazdci, preto následne zvýšil náhradu nemajetkovej ujmy o 25%, t.j. na 75% zo žalovanej sumy pre každého zo žalobcov zvlášť. Vzhľadom na to, že právo na ochranu osobnosti je osobnostným právom každého jednotlivca, priznal každému z navrhovateľov istinu spolu s príslušenstvom osobitne aj v prípade, že ide o manželov. Vo zvyšku istiny v sume 2.062,50 € pre každého spolu s úrokmi z omeškania za obdobie od 27.6.2012 do 28.6.2012 žalobu ako neopodstatnenú zamietol. 15. Vo vzťahu k úrokom z omeškania uviedol, že keďže žalobcovia vyzvali žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy listom z 27.6.2012 bez určenia času plnenia, ďalším dňom (28.6.2012) došlo k splatnosti sumy nemajetkovej ujmy (§ 563 OZ). Vzhľadom na to, že žalovaný v lehote splatnosti riadne a včas náhradu nemajetkovej ujmy neuhradil, dostal sa od 29.6.2012 do omeškania, preto priznal žalobcom popri istine aj úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 6.187,50 € od 29.6.2012 do zaplatenia. 16. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal žalobcom, ktorí mali v konaní čiastočný úspech, s prihliadnutím na to, že výška plnenia závisela od úvahy súdu, plnú náhradu trov konania v sume 1.881,61 eur. Pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z § 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška MS SR č. 655/2004 Z.z.), a to z hodnoty sporu 12 375 eur (2 x 6 187,50 eur), pričom základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určil sumou 287,14 €. Celková suma náhrady trov konania pozostávala z troch úkonov právnej služby, náhrady za stratu času, režijného paušálu, DPH a súdneho poplatku. 17. O poplatkovej povinnosti žalobcov 1/ a 2/ (každého) rozhodol podľa položky č. 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. 18. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), podľa § 205 ods. 2 písm. d), podľa § 205 ods. 2 písm. f) a podľa § 205a ods. 1 písm. c) O.s.p., t.j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Predovšetkým namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu s poukazom na právny záver vyslovený v rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 7.4.2014, sp.zn. 21C/15/2011, ktorý bol vydaný po rozhodnutí Európskeho súdneho dvora (C-277/12 z 24.10.2013). Pokiaľ by odvolací súd dospel k záveru, že je daná jeho pasívna vecná legitimácia, vzniesol námietku premlčania v intenciách § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. v spojení s § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, čo vylučuje aplikáciu § 101 Občianskeho zákonníka s poukazom na vzťah lex specialis ku lex generalis. Uviedol, že žalobcovia sa o výške škody a škodcovi dozvedeli už skôr (možno už aj v deň smrteľnej nehody), a teda do času doručenia žaloby súdu už uplynula zákonom stanovená premlčacia doba. Ďalej namietal skutočnosť, že z vykonaného dokazovania a následne z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nie je zrejmé, či požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je adekvátna, keď sa súd prvej inštancie sa obmedzil iba na strohé konštatovanie, že výška požadovanej náhrady je podľa jeho voľnej úvahy primeraná. Uviedol, že prvoinštančný súd skúmal výšku požadovaného nároku iba z pohľadu okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, čo aplikoval pri ponížení požadovanej náhrady v rovine tzv. spoluzavinenia, avšak opomenul prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy, čím mu bola zároveň odňatá možnosť konať pred súdom (absencia presvedčivosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia). Nesúhlasil tiež s priznanými úrokmi z omeškania, keďže podľa jeho názoru v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je možné priznať úrok z omeškania, nakoľko adekvátnu výšku náhrady konštituuje až samotný súd, z toho dôvodu plynutie akýchkoľvek úrokov z omeškania do času vydania rozhodnutia je nenáležité. Napadol tiež priznané trovy konania, predovšetkým trovy právneho zastúpenia, v rámci ktorých súd prvej inštancie pochybil pri vymedzení základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby, keď mal vychádzať z § 10 ods. 8 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. a nie z hodnoty sporu. V prípade potvrdenia prvoinštančného rozsudku žiadal pripustenie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nakoľko otázka krytia nároku titulom ochrany osobnosti považoval za otázku zásadného právneho významu, a to s poukazom na právny názor súdu prvej inštancie v Trnave. Alternatívne žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 19. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného vyjadrili písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.7.2014, v ktorom uviedli, že pasívna vecná legitimácia žalovaného vychádza z rozsudku Súdneho dvora (druhá komora) vo veci C-22/2012 zo dňa 24.10.2013, ktorý vo výroku jednoznačne stanovil, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, pričom Slovenská republika ako člen Európskej únie je predmetným rozhodnutím viazaná. Poukázal na to, že judikatúra Súdneho dvora nenasvedčuje tomu, že by bolo možné paušálne vylúčiť náhradu za spôsobenie nemajetkovej ujmy pozostalej osobe po obeti dopravnej nehody z poistného krytia, pokiaľ je nárok na takúto náhradu daný vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcu občianskoprávnu zodpovednosť. Naopak, Súdny dvor rozhodol, že znenie tak smernice 72/166/EHS a smernice 90/232/ EHS zahŕňa akýkoľvek typ škody alebo ujmy bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu, preto nie je možné z neho vyvodiť záver, že nemajetková ujma nespadá do rozsahu pôsobnosti smernice. Poukázal na to, že článok 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS a článok 1 ods. 1 smernice 90/232/ EHS sa musí vykladať tak, že zahŕňa tak majetkovú škodu ako aj nemajetkovú ujmu akou je bolesť alebo utrpenie (s odkazom na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.10.2013, sp.zn. 6Co/127/2010). K vznesenej námietke premlčania poukázali na charakter uplatneného nároku, ktorým je náhrada nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti podľa § 11 - 15 Občianskeho zákonníka, pričom lehoty na uplatnenie nároku vychádzajú výlučne z § 101 Občianskeho zákonníka, a nie je možné aplikovať § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedli, že pri stanovení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvej inštancie z § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako aj z § 136 O.s.p. a výšku náhrady ustálil podľa svojej úvahy vzhľadom k okolnostiam dopravnej nehody. V tejto súvislosti poukázali na § 7 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého je limit poistného plnenia z jednej škodovej udalosti, pri ktorej došlo ku škode na zdraví a usmrteniu stanovený vo výške 5 000 000 eur, pričom priznaná výška náhrady predstavuje len zlomok limitu stanoveného zákonom. Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 20. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné čiastočne zmeniť, čiastočne zrušiť a čiastočne potvrdiť. 21. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p.). 22. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovaného rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 23. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného považuje odvolací súd za potrebné ako prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379 C.s.p. okrem prípadov tam ustanovených), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Predmetom odvolacieho prieskumu sú (vychádzajúc z obsahu odvolania podaného žalovaným ) prisudzujúce výroky súdu prvej inštancie, ktorými uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom každému 6 187,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 29.6.2012 do zaplatenia (výrok I. a II.), ako aj výrok o trovách konania ako súvisiaci výrok (výrok IV.). Výrok, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a výroky, ktorými uložil žalobcom (každému) povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu (výrok V. a VI.) neboli žiadnymi dôvodmi uvedenými v odvolaní napadnuté. 24. Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z.z. tento zákon upravuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len "poistenie zodpovednosti") a zriadenie Slovenskej kancelárie poisťovateľov (ďalej len "kancelária"). Ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na poistenie zodpovednosti osobitné predpisy. 25. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. 26. Podľa § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z.z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. 27. Podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 28. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. 29. Podľa § 444 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. 30. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak v danej veci vyčkajúc na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora o položenej prejudiciálnej otázke posúdil nárok žalobcov aj s ohľadom na výsledok prejudiciálneho konania, vykonal výklad právneho predpisu na vec sa vzťahujúceho a v nadväznosti na neho vyvodil existenciu pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Odvolací súd sa v otázke legitimácie žalovaného plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil svoj záver o potrebe zahrnúť do pojmu škoda aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých. 31. Vo vzťahu k doterajšej judikatúre (uznesenie NS SR zo dňa 20.4.2011, sp.zn. 4Cdo/168/2009, uznesenie NS SR zo dňa 31.3.2016, sp.zn. 3Cdo/301/2012, rozhodnutie zo dňa 15.5.2017, sp.zn. 8Cdo/219/2016), na základe ktorej sa dospelo k záveru, že podľa súčasnej platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a teda povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací súd vyvodil iný záver. Vychádzal z potreby eurokomformného výkladu vnútroštátneho práva ako dôsledku tzv. nepriameho účinku smerníc Európskej únie zohľadňujúc princíp prednosti práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie pred vnútroštátnymi predpismi a povinnosti vnútroštátnych súdov vykladať vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu smerníc, a to tak, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému tá ktorá smernica smeruje. Postup konajúceho súdu potom musí byť taký, aby vzal do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatnil všetky výkladové metódy s cieľom zaručiť úplnú účinnosť na vec sa vzťahujúcej smernice. Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 24.10.2013 vo veci C-22/12 vyplýva záver, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Ak prvoinštančný súd vychádzajúc z uvedeného rozsudku, vykonal výklad vnútroštátnych predpisov v tom smere, že neposudzoval nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému ako poisťovni striktne iba v intenciách zákona č. 381/2001 Z.z. a nevyvodil zásadnú pojmovú a obsahovú odlišnosť inštitútu škody a inštitútu nemajetkovej ujmy, ale naopak, dospel k záveru, že jednak je nutná taká interpretácia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorej možno aj nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho zákonníka zahrnúť pod škodu a zároveň, že túto možno uplatňovať na základe skutočnosti, že inštitút náhrady nemajetkovej ujmy slovenské vnútroštátne právo pozná a upravuje (hoci ustanovenia zakladajúce právo pozostalých po obeti dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy patria systematicky do tej časti Občianskeho zákonníka, ktoré sa týka zásahov do práva na ochranu osobnosti), postupoval správne a jeho výklad nemožno považovať za výklad contra legem. 32. Pokiaľ ide o priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukazuje na to, že závažnosť spôsobenej ujmy je evidentná ( aj s ohľadom na vykonané dokazovanie, predovšetkým výsluchom žalobcov), čo súd prvej inštancie dostatočným spôsobom odôvodnil (strata možnosti viesť rodinný a súkromný život žalobcov s ich synom, strata možnosti prežívať s ním pozitívne aj prípadné negatívne stránky života, vzájomnú pomoc a podporu, čo predstavuje nenávratnú ujmu a neodstrániteľnú traumu, s následkami ktorej sa budú vysporiadavať celý život), pričom primeranosť (výška) priznanej náhrady korešponduje s rozhodovacou praxou slovenských súdov (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 9.9.2015, sp.zn. 7Co/578/2014, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.5.2015, sp.zn. 20Co/183/2014, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2010). 33. Podľa § 382 C.s.p. odvolací súd vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu na vec sa vzťahujúcich ustanovení právnych predpisov, ktoré neboli pri doterajšom rozhodovaní veci použité (§ 101, § 102 a § 106 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z.) v lehote do 10 dní odo dňa doručenia výzvy. 34. Žalobcovia sa k výzve vyjadrili podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 25.10.2017, v ktorom uviedli, že v zmysle ustálenej judikatúry osobnostné právo majetkovej povahy sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe a počiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby a začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. V danom prípade pri dopravnej nehode (dňa 23.7.2009) zomrel syn žalobcov, pričom lehota na uplatnenie nároku začala plynúť dňom 24.7.2009 a žaloba bola podaná dňa 24.7.2012, t.j. v zákonnej 3- ročnej lehote. Námietku premlčania vznesenú žalovaným považovali za irelevantnú, nakoľko predmetom sporu nie je náhrada škody, ale náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom úmrtím ich syna pri dopravnej nehode. Upozornili, že žalovaný námietku premlčania nevzniesol v priebehu konania na súde prvej inštancie a strany sporu boli poučené podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 35. Žalovaný sa k použitiu citovaných ustanovení uvedených vo výzve vyjadril v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 2.11.2017, v ktorom zastával názor, že za právne relevantné považuje použitie ust. § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka s tým, že pokiaľ konajúci súd pri rozhodovaní subsumuje náhradu nemajetkovej ujmy pod pojem škoda vymedzený v § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., poukazuje na špeciálnu právnu úpravu premlčania stanovenú v § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, pričom zákonodarca priamo odkazuje v poznámke na ust. § 106 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Zároveň uviedol, že naďalej trvá na svojej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, pričom poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR v tomto smere (sp.zn. 4Cdo/168/2009, sp.zn. 3Cdo/301/2012, sp.zn. 8Cdo/219/2016). 36. Odvolací súd posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným ako nedôvodnú. Ako už bolo vyššie uvedené, požadovanú nemajetkovú ujmu bolo potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti (§ 11 a § 13). Odvolací súd zastáva názor, že ak je obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Ide totiž o právo majetkovej povahy, pričom toto právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (rozhodnutie NS SR, sp.zn. 2Cdo/278/2007). Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. 2. 2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009). Neobstojí argumentácia žalovaného, že na uplatnené právo žalobcov je potrebné aplikovať § 106 Občianskeho zákonníka (týkajúci sa premlčania práva na náhradu škody), a to práve s ohľadom na to, že nárok vychádza z práva žalobcov na ochranu osobnosti. V danej veci je zrejmé, že k zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo dňa 23.7.2009, premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy teda začala plynúť dňa 24.7.2009 a uplynula dňa 24.7.2012. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia podali žalobu na súd dňa 24.7.2012 (t.j. v rámci premlčacej doby), námietka premlčania vznesená žalovaným je nedôvodná. 37. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. v časti, ktorou uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 6 187,50 eur a žalobkyni 2/ sumu 6 187,50 eur ako vecne a právne správny potvrdil. 38. Vo vzťahu k odvolacej námietke, týkajúcej sa priznaných úrokov z omeškania odvolací súd poukazuje na už ustálenú judikatúru v otázke uvedeného príslušenstva pri náhrade nemajetkovej ujmy. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudok NS SR z 24.6.1998, sp.zn. 1Co/15/97 uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod por.č. 45/2000, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011). Odvolací súd námietku žalovaného teda považoval za dôvodnú, keďže v zmysle vyššie uvedeného nemožno konštatovať, že bol do momentu vydania súdneho rozhodnutia v omeškaní. 39. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1/ rade a žalobkyni v 2/ rade úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 6 187,50 eur od 29.6.2012 do zaplatenia zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. 40. Vo vzťahu k namietanej výške trov právneho zastúpenia odvolací súd považoval námietku žalovaného za dôvodnú. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny aplikoval § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., pričom vychádzal z hodnoty sporu v sume 12 375 eur, z ktorej vypočítal základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške 287,14 eur. Z uvedeného vyplýva, že aplikoval všeobecné ustanovenia pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny vo vzťahu k predmetu konania. Odvolací súd však zastáva názor, že pokiaľ sa nárok žalobcov posudzoval ako náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu osobnosti a súčasne podľa uvedeného kritéria bol žalobcom vyrubený súdny poplatok za žalobu (podľa položky 7 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov), uvedenému by malo zodpovedať aj určenie základnej sadzby tarifnej odmeny, to znamená podľa § 10 ods. 8 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. 41.Na základe uvedeného odvolací súd v tejto napadnutej časti (týkajúcej sa trov konania) podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, nakoľko súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a podľa § 391 ods. 1 v zrušujúcej časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd vzal do úvahy novú procesnú právnu úpravu, týkajúcu sa rozhodovania o trovách konania, v zmysle ktorej sa zaviedla „dvojfázovosť“ rozhodovania o trovách konania, a to najprv o nároku na náhradu trov konania a následne o výške trov konania. 42. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o trovách konania v intenciách právneho názoru vysloveného odvolacím súdom, a to spôsobom, ktorý zodpovedá súčasnej právnej úprave obsiahnutej v C.s.p.; v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania. 43. Odvolací súd rozhodujúc podľa nového procesného právneho predpisu (zákona č. 160/2015 Z.z.) konštatuje, že nebolo možné vyhovieť požiadavke žalovaného pripustiť dovolanie voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, nakoľko takúto možnosť nová právna úprava neumožňuje. 44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).