Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/127/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112229399 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112229399.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: Q.. H.. X. W., O. J. X, J., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o zaplatenie odškodného, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14. októbra 2013, č. k. 11C 216/12 - 74 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 8 998,39 eur s príslušenstvom titulom nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 42C/129/2012 (nová sp. zn. 42C/148/2012), ktorému predchádzalo rozkazné konanie sp.zn. 28Ro/821/2007. Zo spisu Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 28Ro/821/2007 - 42C/148/2012 zistil, že žalobca X.. Q. S., advokát Advokátskej kancelárie S.-I. - Z., zastúpený Mgr. Pavlom Hosom požiadal návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II dňa 8. 2. 2007 o vydanie platobného rozkazu, ktorým by súd uložil žalovanému H.. X.K. W. - B., B. X, XXX XX O., H. povinnosť zaplatiť 30 028 Sk s príslušenstvom titulom nezaplatenej ceny právnych služieb, ktoré mu poskytol ako advokát v konaní 26Cb/70/06 vedenom na Okresnom súde Bratislava III. Vec bola postúpená Okresnému súdu Bratislava V, ktorý vo veci rozhodol dňa 28. 5. 2007 platobným rozkazom, ktorý doručoval žalovanému do registrovaného miesta podnikania, zásielka sa však vrátila ako nedoručená a súd následne zistil adresu a žiadal o doručenie rozhodnutia aj orgány polície, avšak neúspešne. Žalobca dňa 7. 3. 2009 podal návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu. Súd využil ďalšiu možnosť doručovať zásielku na možné adresy, doručovanie však nebolo úspešné, a preto dňa 4. 11. 2011 platobný rozkaz uznesením zrušil, proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca, na základe ktorého Krajský súd v Bratislave dňa 29. 6. 2012 uznesením č. k. 14Co/427/2011 - 51 potvrdil napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V. Spis sa z odvolacieho súdu vrátil dňa 18. 7. 2012 a dňa 7. 8. 2012 bol prevedený do registra C. O zmene účastníka konania na strane žalobcu rozhodol konajúci súd dňa 3. 10. 2012, proti tomuto uzneseniu podal dňa 23. 10. 2012 Q.. H.. W. odvolanie spolu s vyjadrením k návrhu, spis bol dňa 4. 1. 2013 predložený Krajskému súdu v Bratislave, ktorý dňa 31. 5. 2013 uznesením č. k. 5Co/3/2013 - 102 rozhodnutie o pripustení zmeny žalobcu ako vecne správne potvrdil a spis vrátil dňa 28. 6. 2013 Okresnému súdu Bratislava V. Q.. H.. W. faxom dňa 26. 4. 2013 podal dovolanie proti rozhodnutiu Krajskému súdu zo dňa 29. 6. 2012 a dňa 4. 9. 2013 odvolanie proti uzneseniu o zrušení platobného rozkazu. Z uvedeného prehľadu úkonov predseda Okresnému súdu Bratislava V vyvodil záver o tom, že súd nekonal plynule, pokiaľ ide o rozhodnutie o zmene účastníka konania a efektívne, pokiaľ ide o doručovanie platobného rozkazu s konštatovaním, že vytýčeniu pojednávania v merite veci bráni opakované rozhodovanie o odvolaniach a dovolaní, ktoré musia byť vyriešené najskôr. Toto stanovisko bolo sťažovateľovi Q.. H.. X. W. oznámené listom zo dňa 10. 9. 2013 ako vybavenie sťažnosti, evidovanej na konajúcom súde Spr. 2137/2013. Q.. H.. X. W. podal dňa 16. 7. 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod č. k. 28Ro/821/2007, dôvodnosť, ktorej sťažnosti nemohla byť posúdená, keďže spis sa nachádzal na Krajskom súde v Bratislave, o čom sťažovateľa informoval predseda súdu listom zo dňa 16. 7. 2012. Dňa 8. 8. 2012 Q.. H.. X. W. podal novú sťažnosť, ktorú osobne doručil súdu 10. 8. 2012 a ktorú vybavil dňa 13. 8. 2012 podpredseda súdu, ktorý dospel po oboznámení sa so spisovým materiálom k záveru, že sťažnosť je opodstatnená a za prieťahy sa sťažovateľovi ospravedlnil. Dňa 3. 9. 2012 bola Ústavnému súdu SR doručená sťažnosť Q.. H.. X. W. vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní, vedenom pod spis. značkou 42C/129/2012. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a predmetného spisu zistil, že v období medzi vydaním platobným rozkazu a jeho zrušením opakovanými úkonmi Okresný súd Bratislava V zisťoval adresu žalovaného, na ktorej by mu bolo možné zásielku doručiť, a to dožiadaním Živnostenského registra, Obchodného registra, Sociálnej poisťovne a Väzenskej a justičnej stráže policajných orgánov zamestnávateľa a pokúšal sa o opakované doručovania zásielky žalovanému, avšak neúspešne. Uznesením I. ÚS 535/2012 - 14 zo dňa 24. 10. 2012 Ústavný súd sťažnosť Q.. X. W. odmietol ako neprípustnú, keďže neuplynula primeraná (rozumná) doba, aby konajúci súd sám odstránil protiprávny stav, ktorý bol konštatovaný v liste podpredsedu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13. 8. 2012. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 4 ods. 1 písmeno a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15, § 16 ods. 1, 2, § 25 ods. 1, § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2013 Z. z. a §11, § 13 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žalobca sa v súvislosti s preukázaním vzniku nemajetkovej ujmy obmedzil len na konštatovanie neurčitej morálnej ujmy a psychického strádania bez špecifikácie povahy a príčiny útrap a vznik akejkoľvek nemajetkovej nepreukázal, keď neuviedol jediný negatívny následok, ktorý pre neho vyplýval z tvrdených prieťahov. Uviedol, že v prípade preukázania splnenia ostatných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu, nemajetková ujma v peniazoch sa uhrádza, iba ak nepostačuje konštatovanie porušenia práva a bez preukázania vzniku nemajetkovej ujmy nie je dôvodná jej náhrada. Vychádzal aj z listu podpredsedu súdu zo dňa 13. 8. 2012 a ospravedlnenie v tomto liste považoval za dostatočné zadosťučinenie podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona. Poukázal na to, že platobný rozkaz, vydaný dňa 28. 5. 2007, sa opakovane nepodarilo žalobcovi doručiť, zásielka sa vrátila so správou o neznámom adresátovi v mieste doručovania a po zisťovaní pobytu žalobcu súdom a opätovnom doručovaní na adresu, kde mal podnikať, sa znovu vrátila zásielka so správou o neznámom adresátovi, následne sa úpravou zo dňa 4. 12. 2007 tretíkrát zásielka vrátila ako nedoručená a aj pokus o doručenie zásielky prostredníctvom orgánu PZ bol neúspešný. Z časovej postupnosti úkonov vyvodil, že žalobca sa v období od 28. 5. 2007 do 21. 8. 2008 v mieste svojho trvalého bydliska, a ani na iných adresách, kde sa súd pokúšal žalobcu zastihnúť za účelom doručenia mu písomnosti, nezdržiaval. Pokiaľ nečinnosť súdu mala spočívať podľa žalobcu aj v nedoručení žalobného návrhu a v neumožnení sa mu vyjadriť k predmetu sporu, poukázal na ustanovenie § 172 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého je možné vydať platobný rozkaz aj bez vypočutia žalovaného, z čoho vyplýva aj legálnosť postupu, keď sa žaloba doručuje žalovanému až s platobným rozkazom. Konštatoval, že neprevzatím platobného rozkazu si žalobca sám odňal možnosť vyjadriť sa k žalobnému návrhu. Ďalej uviedol, že pokiaľ sa platobný rozkaz nepodarilo žalovanému odovzdať do vlastných rúk ani dňa 25. 7. 2011, žalobca nemohol mať vedomosť o vedení konania a o tom, že žalobca podal odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa platobný rozkaz zrušil, a keďže nemal vedomosť o vedení tohto konania, nemohla mu vzniknúť v súvislosti s ním nemajetková ujma. Ďalej mal za preukázané, že sťažnosť na prieťahy podal žalobca až 16. 7. 2012, teda na konci obdobia, ktorý uvádza ako obdobie prieťahov, z toho vyplýva, že nevykonal žiadny úkon smerujúci k náprave tvrdených prieťahov a prispel k nim, keď pre účely doručovania platobného rozkazu bol opakovane nezastihnuteľný. Dospel k záveru, že zo zákonom stanovených predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu bol splnený iba predpoklad nesprávneho úradného postupu, spočívajúci v neefektívnom konaní pri doručovaní platobného rozkazu a v konaní, ktoré nebolo plynulé, pokiaľ ide o rozhodnutie o zmene účastníka konania, avšak neboli splnené ďalšie predpoklady, a to vznik škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme a existencia príčinnej súvislosti medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nesprávnym úradným postupom súdu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanému náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že si náhradu trov v tomto konaní neuplatnil. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a z nesprávneho právneho posúdenia a nie je dostatočne a presvedčivo odôvodnený. Konštatovanie súdu, že on nevykonal žiadny úkon smerujúci k náprave tvrdených prieťahov a prispel k nim, keď pre účely doručovania platobného rozkazu bol opakovane nezastihnuteľný, považoval za neetické prenášanie zodpovednosti za nedoručenie platobného rozkazu na žalobcu, pretože súd z príslušných evidencií mal vedieť, na ktorú adresu mal v rozhodnom období doručovať platobný rozkaz, a teda na jeho adresu J. Č.. X, J., na ktorej trvalo ako fyzická osoba býva od roku 2000. Namietal, že preukázal existenciu základných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú mu Okresným súdom Bratislava V a jeho požiadavka na priznanie mu požadovaného odškodnenia je primeraná a spravodlivá, v kontexte morálnej ujmy, ktorá mu za rozhodné obdobie neefektívneho a nesúrodého postupu súdu v danej veci vznikla. Na základe vykonaného dokazovania a jeho tvrdení považoval za nesporné, že v tak jednoduchej a právne nezložitej veci dĺžka doterajšieho konania, a teda aj konania do podania žaloby na Okresnom súde Bratislava V a tomu predchádzajúcemu uplatnenia predbežného prerokovania nároku na ústrednom orgáne MS SR, nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súd konal a naďalej koná v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čím mu vzniká ďalšia odškodniteľná nemajetková ujma. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že v rozkaznom konaní v pozícii žalovaného nemal vedomosť o vedení konania, pretože vedomosť o tomto konaní mal už v období, keď žalobca Q.. S. podal žalobu na zaplatenie 30 028 Sk istiny s príslušenstvom na Okresnom súde Bratislava II, ktorá vec bola vedená pod č. k. 32Ro/698/2007, keď túto, ako aj ostatné žaloby, zasielal vo fotokópii žalobcovi a vynucoval si plnenie, na ktoré mu nevznikol nárok. Podľa jeho názoru sa morálna ujma v prípadoch odškodňovania za prieťahy nepreukazuje, pretože účelom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi vo veci samej je kompenzáciou stavu neistoty, do ktorej bol poškodený súdom uvedený, a v ktorej bol tak nezákonne, a teda nesprávnym úradným postupom súdu udržiavaný, bez rozhodnutia súdu v primeranom čase. Podľa ustálenej judikatúry je odškodňovaná teda ujma spôsobená neistotou žalobcu (poškodeného) ohľadne výsledku konania. Poukázal aj na stanovisko Občanskoprávního a obchodního kolégia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 13. 4. 2011 sp. zn. Cpjn 206/2010, zverejnené pod č. 58/2011 Zbírky soudních rozhodnutí a stanovisk. Namietal, že základnou povinnosťou súdu bolo zabezpečiť taký procesný postup v danej veci, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty. S poukazom na nález Ústavného súdu SR z 3. mája 2011 č. k. III. ÚS 69/2011 - 25 namietal, že v danej veci sa jednalo o jednoduchú vec, právne nezložitú, žalobca k prieťahom vo veci v žiadnom prípade neprispel a súd odignoroval jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, čo malo v konečnom dôsledku za následok vznik prieťahov a vyvolanie stavu neistoty, umocnenie utrpenia, pocitov bezmocnosti a beznádeje u žalobcu o výsledok konania. Napadnutý rozsudok je podľa jeho názoru nepreskúmateľný a zmätočne odôvodnený. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Namietal, že žalobca uviedol v odvolaní všeobecné odvolacie dôvody uvedené v Občianskom súdnom poriadku, avšak bez relevantného podloženia vecne súvisiacimi argumentmi. Uviedol, že žiadna z námietok žalobcu, uvedených v jeho odvolaní, nevedie k záveru, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a žalobca neuviedol žiadnu inú relevantnú skutočnosť, ktorá by spôsobovala pochybnosti ohľadne správnosti záverov prvostupňového súdu. Taktiež neuviedol, v ktorom smere došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, a prečo považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie správne vec právne posúdil, použil správne ustanovenia právneho predpisu a dostatočne zistil skutkový stav, jeho rozhodnutie možno považovať za preskúmateľné a vysporiadavajúce sa so všetkými skutkovými okolnosťami a právnymi otázkami prípadu. Z uvedeného dôvodu ani nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom. Súd prvej inštancie postupne a logicky skúmal existenciu nesprávneho úradného postupu, existenciu nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že jediný predpoklad, ktorý by bolo možné považovať za splnený je existencia nesprávneho úradného postupu v podobe neefektívneho konania pri doručovaní platobného rozkazu a neplynulosti pri rozhodovaní o zmene účastníka, ale nie v prieťahoch v konaní v období, ako ho vymedzil žalobca. Pokiaľ ide o vznik nemajetkovej ujmy, súd správne zhodnotil argumentáciu žalobcu ako nezakladajúcu sa na relevantných podkladoch a jeho tvrdenia ako neurčité a vec bez špecifickej povahy. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu, že súd sa s morálnou ujmou žalobcu nevyrovnal. Žalobca nenavrhol žiaden relevantný dôkaz, ktorý by domnelú existenciu nemajetkovej ujmy preukázal, a preto aj zostáva nepreukázaná, a dokonca sa žalobca mylne domnieva, že nemajetková ujma sa predpokladá. Súd prvej inštancie poukázal aj na ospravedlnenie predsedu súdu žalobcovi listom zo dňa 13. 8. 2012 a vyhodnotil, že ak by aj došlo k preukázaniu existencie nemajetkovej ujmy, ospravedlnenie by bolo možné považovať za dostatočné zadosťučinenie, avšak žalobca neuviedol žiaden relevantný dôvod, prečo uvedené ospravedlnenie nepovažuje za dostatočné. K tvrdeniu žalobcu, že súd nepreukázal pravdivosť svojho tvrdenia, že žalobca v rozkaznom konaní v pozícii žalovaného nemal vedomosť o vedení konania, uviedol, že súd nenesie žiadne dôkazné bremeno, a teda nie je jeho úlohou, na rozdiel od žalobcu, niečo preukazovať. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa nestotožňuje s vyjadrením žalobcu a poukázal na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vychádza pri rozhodovaní zo "silnej, ale vyvrátiteľnej domnienky", že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy v tomto ohľade v zásade už nevyžaduje, nakoľko táto ujma vzniká samotným porušením práva (porov. rozsudok vo veci Apiccela proti Taliansku, sťažnosť č. 64890/01, žalobca doplňuje: bod č. 96, rozhodnutie súdu z 29. 3. 2006). Súd len výnimočne nepriznáva zadosťučinenie v peniazoch. Uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy má najmä slúžiť na kompenzáciu stavu neistoty, do ktorej sa poškodený dostal v dôsledku neprimeranej dĺžky konania a v takomto stave bol následne aj udržovaný, Nemajetková ujma predstavuje psychickú kategóriu, ktorej rozsah je ťažko dokázateľný a preukázateľný. Vychádzajúc z kritérií obsiahnutých aj v § 17 ods. 2 citovaného zákona bude mať potom pre určenie výšky zadosťučinenia a v takom prípade okrem už opísaných skutočností rozhodujúci význam to, aká bola celková dĺžka konania. Ďalej namietal nečinnosť odvolacieho súdu, ktorý mu vyjadrenie žalovaného doručil až po troch rokoch, pričom ide o totožné vyjadrenie, ktoré mu bolo doručené už dňa 18. 3. 2014 Okresným súdom Bratislava V. Titulom objektívnej zodpovednosti odvolacieho súdu žiadal priznať mu odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume 3 400 eur za prieťahy zapríčinené odvolacím súdom v tomto konaní. 5. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu na zistenie skutočností potrebných pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej mu v dôsledku prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod spis. značkou 42C/148/2012, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré žalovaný uviedol na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod spis. značkou 42C/148/2012, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia (§ 1, § 9 ods. 1, 2, § 15, § 16 ods. 1, 2, § 25, § 17 ods. 2 a 3) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel aj riadne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých záverov. Proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalovaný náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho základné právo na spravodlivý súdny proces a nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam strán. Vzhľadom na uvedené žalobcom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť. 7. Zákon č. 514/2003 Z. z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú štátom, jeho orgánmi pri výkone verejnej moci, pričom zákonom stanovenými predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za túto škodu je existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody (nemajetkovej ujmy) a príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou (nemajetkovou ujmou). Tieto predpoklady zodpovednosti štátu za škody musia byť splnené súčasne. 8. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 9. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 10. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca bol účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 42C/148/2012 (predtým 42C/129/2012, 28Ro/821/2007), pričom sťažnosť žalobcu vybavil podpredseda súdu dňa 13. 8. 2012 ako opodstatnenú, keď konštatoval, že súd nekonal plynule, pokiaľ ide o zmenu účastníka konania a neefektívne, pokiaľ ide o doručovanie platobného rozkazu a za prieťahy sa sťažovateľovi ospravedlnil a súčasne mu oznámil, že plynulosť konania až do jeho právoplatného skončenia bude sledovaná predsedom súdu. 11. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, resp. nemajetkovú ujmu spôsobenú zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 42C/148/2012 (predtým 42C/129/2012, 28Ro/821/2007) v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ako i zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a dospel k správnemu záveru, že podanej žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobca; ktorý v tomto smere nenavrhol žiadne dokazovanie, dôvodiac, že vznik takejto ujmy sa v prípade porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote prezumuje; náležite nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V. Vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je totiž podmienený splnením všetkých predpokladov stanovených v ustanovení § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať náhradu aj v peniazoch. Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu SR, ktorý v tomto smere právne závery vyslovil najmä v jeho uzneseniach vo veci sp.zn. II. ÚS 467/08 a vo veci sp.zn. IV. ÚS 1/2012 poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. 12. Nedôvodné sú námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní, že vzhľadom na judikatúru ÚS ČR a ESĽP v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania, neprináleží skúmať existenciu následkov takého nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž v rozpore s ustanovením § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Zjednocujúce stanovisko MS ČR, na ktoré žalobca poukázal, vychádza z právnej úpravy v Českej republike, ktorá právna úprava v Českej republike sa v tejto časti od právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. podstatne líši, a preto je i uvedené stanovisko pre účely preskúmavanej veci bez zásadného významu, a to napriek tomu, že zjednocujúce stanovisko Cpjn 206/2010 v mnohých otázkach vychádza z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Právna úprava zákona č. 82/1998 Sb. o odpovědnosti za škodu, spúsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředným postupem, je od slovenskej právnej úpravy odlišná; a preto v danej veci nie sú použiteľné ani právne závery z nej vychádzajúce, pričom pokiaľ ide o priznanie zadosťučinenia za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote Ústavným súdom SR, avšak i Ústavným súdom ČR, či Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu, v preskúmavanej veci ide o žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., o ktorej sa rozhoduje na všeobecnom súde, a preto ani táto argumentácia žalobcu nemôže obstáť. Správne súd prvej inštancie pri skúmaní vzniku nemajetkovej ujmy žalobcovi vychádzal aj z okolností, zistených v súvislosti s doručovaním platobného rozkazu žalobcovi a na základe zistenia, že tento platobný rozkaz sa žalobcovi opakovane nepodarilo doručiť a to ani dňa 25. 7. 2011, prihliadol na skutočnosť, že žalobca nemohol mať vedomosť o vedení konania, a keďže nemal vedomosť o vedení konania, nemohla mu vzniknúť v súvislosti s ním nemajetková ujma. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že o vedení konania mal vedomosť na základe doručenia kópie žaloby žalobcom v konaní sp. zn. 42C/148/2012, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že aj v prípade preukázania ostatných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu, možno považovať ospravedlnenie podpredsedu súdu v liste zo dňa 13. 8. 2012 za dostatočné zadosťučinenie podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, keď žalobca v konaní nepreukázal vznik takej závažnej nemajetkovej ujmy (konkrétnych následkov), v prípade ktorej by na poskytnutie dostatočného zadosťučinenia nepostačovalo takéto vybavenie sťažnosti žalobcu spolu s ospravedlnením a že vzniknutú nemajetkovú ujmu nie je (objektívne) možné uspokojiť inak. 13. Súdu prvej inštancie teda nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom, a to zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. značkou 42C/148/2012, pričom žalobca neuviedol ani vo svojom odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. 14. Odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 15. Pokiaľ žalobca žiadal priznanie odškodnenia nemajetkovej ujmy v sume 3.400,- eur za prieťahy v tomto odvolacom konaní, takýto nárok si žalobca v tomto konaní neuplatnil, nie je predmetom konania, a nemožno preto na tieto námietky prihliadať v tomto konaní. Pokiaľ ide o opätovné doručenie vyjadrenia odvolacím súdom žalobcovi, odvolací súd takto postupoval z dôvodu, že zistil, že v spise sa nenachádza doručenka, preukazujúca doručenie vyjadrenia žalobcovi. 16. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).