Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/75/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112234136 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112234136.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: DG. J. Y., Q.. XX. XX. XXXX, U. E. I.. Č.. XX, U., zastúpená advokátom: JUDr. Michal Ellinger, Wolkrova ul. č. 41, Bratislava, proti žalovanému: Z.. H. X., Q.. XX. XX. XXXX, U. D. D. G. Y. Y.Z., W. Y. Č.. XXX, Ž. Q. F., zastúpený advokátom: Mgr. Juraj Lelák, ul. 29. augusta č. 19, Bratislava, o zaplatenie istiny 6.666 eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. októbra 2015, č. k. 9C/196/2012 - 157, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej istinu 6.666 eur a zároveň uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.758,15 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 420 ods. 1, 2, 3, § 558, § 106 Občianskeho zákonníka, § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p. a vecne premlčaním nároku uplatneného v konaní ako aj tým, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že obsahom právneho úkonu, čestného prehlásenia zo dňa 25. 05. 2011, ktorý označila ako uznanie dlhu bol dlh, ktorý kvalifikovane žalovaný uznal čo do dôvodu a výšky. Uviedol, že z čestného prehlásenia, na základe ktorého žalobkyňa žiadala od žalovaného zaplatenie sumy 6.666 eur nie je zrejmé, či táto čiastka mala byť uznaná ako odškodné za ujmu na zdraví, alebo z iného dôvodu, pričom žalobkyňa v priebehu konania právny dôvod menila a dopĺňala a nakoľko právne účinky uznania dlhu čo do výšky a vzniku nie je možné dodatočne konvalidovať a prekonať následný výklad vôle konajúcej strany, a preto právnym úkonom, ktorý žalobkyňa označila ako uznanie dlhu, nemohol byť dlh kvalifikovane uznaný. Uviedol, že samotná skutočnosť, že by malo ísť o odškodné za ujmu na zdraví spôsobenú cca pred 20 rokmi, ktorá uplatňovaná nikdy nebola, ako aj to, že žalobkyňa tvrdila, že tento nárok premlčaný nikdy nebol, keďže ide o nepremlčateľné právo, nenasvedčuje tomu, že v prípade domnelého uznania dlhu malo ísť o vedomé uznanie premlčaného dlhu. Poukázal na skutočnosť, že z tvrdení a výsluchu strán sporu svedkyne P. U. (Y. Ž.) je zrejmé, že žalovaný dlhodobo trpel psychiatrickými diagnózami, neviedol usporiadaný život a aj tieto skutočnosti mohli mať vplyv na obsah predmetného právneho úkonu, avšak v konaní nebol predložený žiaden dôkaz o existencii právneho titulu na uplatňovaný nárok, a preto nie je ani možné predpokladať trvanie takéhoto záväzku v čase jeho domnelého uznania. Námietku premlčania nároku uplatneného žalobkyňou vznesenú žalovaným posúdil ako dôvodnú, keď zistil, že k ublíženiu na zdraví žalobkyne žalovaným malo dôjsť v roku 1995, takže žalobkyňa o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá mala vedomosť už v roku 1995, o čom svedčí aj podanie trestného oznámenia žalobkyňou dňa 15. 11. 1995 na políciu. Poukázal na skutočnosť, že podľa ust. § 106 Občianskeho zákonníka objektívna premlčacia doba neplatí pri práve na náhradu škody spôsobenej na zdraví, uplatní sa iba subjektívna dvojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť od okamihu, keď sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá, bez ohľadu na to, kedy sa tak stane, napr. aj po uplynutí 10 rokov od škodovej udalosti, pričom sa vyžaduje príčinná súvislosť medzi vznikom škody a škodnou udalosťou, avšak žalobkyňa podala návrh na súd prvej inštancie dňa 17. 10. 2012, hoci už dňa 15. 11. 1995 vedela o škode aj o tom, kto za ňu zodpovedá, a preto sa právo žalobkyne na náhradu škody premlčalo v dvojročnej subjektívnej lehote, ktorá uplynula dňa 15. 11. 1997. Uviedol, že nakoľko povinnosťou účastníkov je označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, keď dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a preto musí byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech, nakoľko dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí, pričom ak žalobkyňa tvrdila, že žalovaný uznal dlh vo výške 6.666 eur (200.000,- Sk) titulom ublíženia na jej zdraví, bola povinná tieto tvrdenia preukázať dôkazmi, avšak žiadnymi hodnovernými dôkazmi ich nepreukázala, tzn. v konaní dôkazné bremeno neuniesla. Zamietnutie návrhu žalobkyne na doplnenie dokazovania vyžiadaním si denníka trestných spisov z OR PZ Bratislava odôvodnil vecne tým, že Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava I, Obvodné oddelenie PZ Bratislava Staré Mesto - východ zo dňa 07. 07. 2015, č. ORPZ - BAI - OPP2 - 124 -036/2015 oznámilo, že spisový materiál ČTS: PZ - 4159.SMv - 95 - Gl bol dňa 31. 03. 2007 skartovaný po uplynutí lehoty na uschovanie podľa vtedy platnej legislatívy a jedinou doposiaľ archivovanou dokumentáciou je denník trestných spisov, z ktorého je možné čerpať iba obmedzené informácie a z ktorého vyplynulo, že sa jednalo o spisový materiál vo veci podozrenia z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona platného v čase spáchania skutku a vo veci bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 27. 11. 1996 podľa § 159 ods. 1 Trestného poriadku platného v čase spáchania skutku tak, že vec bola odložená. Zamietnutie návrhu žalobkyne na doplnenie dokazovania zabezpečením si vyjadrenia ošetrujúceho psychiatra žalovaného, či v čase spísania čestného prehlásenia bol žalovaný príčetný odôvodnil vecne jeho bezpredmetnosťou a nadbytočnosťou, nakoľko vo veci bolo možné rozhodnúť na základe už vykonaného dokazovania. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 1.758,15 eur za 6 úkonov právnej služby podľa § 14 ods. 1 vyhlášky 655/2004 Z. z. á 237,34 eur + 20 % DPH, prevzatie a príprava zastúpenia dňa 24. 03. 2014, vyjadrenie zo dňa 09. 04. 2014, účasť na pojednávaní dňa 24. 04. 2014, 29. 01. 2015, 25. 06. 2015, 13. 10. 2015 a režijný paušál 3 x 8,04 eur za rok 2014, 3 x 8,39 eur za rok 2015. 2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), nakoľko vykonané dôkazy chybne právne zhodnotil a navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne napadnutý rozsudok zmeniť a vo veci rozhodnúť v zmysle žaloby a priznať jej trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 1.720,11 eur. Uviedla, že žalovaný podpísal dňa 25. 05. 2011 čestné prehlásenie, v ktorom sa zaviazal zaplatiť jej sumu vo výške 6.666 eur, ktorú mal uhradiť v mesačných splátkach po 200 eur ihneď ako splatí „zlatú kartu“ v Tatra banke, a.s., čím došlo z jeho strany k uznaniu dlhu čo do dôvodu i výšky s tým že dôkazom o tom, že v čase podpisu uznania dlhu vedel o daných skutočnostiach potvrdila Y. P. U.Á., ktorá uviedla, že žalovaný vedel aj o premlčaní dlhu v čase podpisu dlhu. Namietla, že žalovaný svoje tvrdenie o tom, že uznanie dlhu podpísal pod nátlakom v priebehu konania na súde prvej inštancie nijako nepreukázal a iba tvrdil, že ho mala ohrozovať na živote, že žila z jeho peňazí, že celý text čestného vyhlásenia mala napísať sama a on ho mal podpísať pod nátlakom, keď sám žalovaný uviedol, že sa mu mala vyhrážať trestným stíhaním, a preto dlh uznal z čoho je zrejmé, že dlh v plnej výške uznáva, pretože má vedomosť o predmete čestného vyhlásenia. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že menila dôvod žalobného návrhu, nakoľko už v žalobe presne špecifikovala svoj návrh a zároveň uviedla, že zaplatenia žalovanej sumy sa domáhala z dôvodu ujmy na zdraví. Uviedla, že tvrdenia žalovaného o tom, že uznanie dlhu podpísal iba preto, že jej mal zle poradiť ohľadne investovania finančných prostriedkov nie sú pravdivé ani ničím podložené. Vytkla súdu prvej inštancie, že z dôvodu pochybností o príčetnosti žalovaného v čase podpisu čestného vyhlásenia, nevykonal ňou navrhnutý dôkaz, dopyt na J.. Y. R., ktorý bol ošetrujúcim psychiatrom žalovaného, ohľadne jeho príčetnosti v čase podpísania čestného vyhlásenia z dôvodu neoprávneného zásahu do osobných práv žalovaného a že nevykonal ani ďalší ňou navrhnutý dôkaz, keď si nevyžiadal informáciu týkajúcu sa trestného konania vo veci ublíženia na zdraví podľa § 221 Trestného zákona, ktorého sa dopustil žalovaný, vedené na Okresnom riaditeľstve PZ, Sasinkova ul. č. 23, Bratislava pod sp. zn. ČTS: PZ - 4159/SMv - 95 - GI, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože tento dôkaz je nevyhnutne dôležitý pre správne rozhodnutie vo veci. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že nie je dôvodné a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 150,98 eur, nakoľko prvoinštančný súd postupoval správne, keď na čestné prehlásenie neprihliadal ako na uznanie dlhu. Poukázal na skutočnosť, že jeho prejav vôle uvedený v čestnom vyhlásení zo dňa 25. 05. 2011, ktorý žalobkyňa nesprávne označuje ako uznanie dlhu, nemožno považovať za uznanie dlhu, nakoľko neprišlo k jeho uznaniu čo do dôvodu a výšky, pričom táto listina postráda akýkoľvek právny titul a absenciu prejavu vôle nie je možné prekonávať výkladom vôle konajúcej strany. Uviedol, že v uznaní dlhu musí byť výška dlhu aj dôvod jeho vzniku vymedzený tak, aby boli tieto na základe prejavenej vôle objektívne určiteľné a keďže čestné prehlásenie neobsahuje žiaden právny dôvod, ani skutkové okolnosti, za ktorých mal domnelý dlh vzniknúť, nie je možné považovať toto čestné prehlásenie za uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka a zakladať na ňom tam uvedené právne účinky. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa ako právny dôvod domnelého dlhu dodatočne označila škodu na zdraví v bližšie neurčenom rozsahu, ktorá jej mala byť spôsobená v roku 1995, ale v listine, označenej ako uznanie dlhu, ani okrajovo nereferuje na žiadnu skutočnosť, alebo listinu, ktorá by mala byť spájaná s touto škodou, pretože ak by existovala nejaká škoda, nebolo by možné akceptovať akýkoľvek prejav vôle smerujúci k jej uznaniu, pri ktorom by sa nedodržala písomná forma, pretože nedostatok formy v prípade uznania dlhu spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Uviedol, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne smerujúcou k dodatočnému určeniu právneho dôvodu vzniku domnelého dlhu, ktorý mal uznať. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne ďalej uviedol, že prvoinštančný súd správne posúdil ním vznesenú námietku premlčania, pretože ak by existovala škoda na zdraví v rozsahu tvrdenom žalobkyňou, jej nárok o zaplatenie žalovanej sumy by bol premlčaný. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď nevykonal žalobkyňou navrhnutý dôkaz na zistenie jeho psychického stavu v čase údajného uznania dlhu a zisťovaní podrobností o trestnom konaní v roku 1995, nakoľko dokazovanie ohľadne jeho spôsobilosti uskutočniť prejav vôle s náležitosťami právneho úkonu podľa § 34 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k domnelému uznaniu dlhu by bolo nadbytočné a bezpredmetné, keďže pre takýto úkon neboli splnené základné zákonné predpoklady a nemohol ani založiť právne účinky uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, pretože sú vo vzťahu k základným náležitostiam právneho úkonu podľa § 34 Občianskeho zákonníka v pomere špeciality a trestná vec bola uznesením odložená, nakoľko vo veci nebolo podozrenie zo spáchania trestného činu a navyše vyšetrovací spis bol dňa 31. 03. 2007 skartovaný. 4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu uviedla, že sa pridržiava dôvodov uvedených v jej odvolaní proti napadnutému rozsudku s tým, že ak jej žalovaný spôsobil ujmu na zdraví, ktorú sa podpísaním uznania dlhu zaviazal zaplatiť, nie je rozhodujúce, či žalovaný svojim konaním spáchal priestupok alebo trestný čin. Žalobkyňa ďalej uviedla, že trvá na doplnení a vykonaní ňou navrhnutého dokazovania, dopytom na R. J.. Y. R., za účelom zistenia, v akom stave sa žalovaný nachádzal v čase podpísania uznania dlhu, pretože neusporiadaný život, ktorý žalovaný viedol, nijako neovplyvnil jeho rozpoznávaciu schopnosť v čase podpisu uznania dlhu, pretože bol svojprávny, nebol invalidný, ani ZŤP a zároveň žiadala priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.956,84 eur. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. l zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 378 ods. l C. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. marca 2017 podľa § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli právni zástupcovia strán sporu upovedomení zákonným spôsobom. 6. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinný do 30. 06. 2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). 7. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobkyne zamietol. 9. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 10. K odvolacej námietke žalobkyne v odvolaní, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 11. Odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že právnemu úkonu, čestnému prehláseniu zo dňa 25. 05. 2011 nie je možné priznať právne účinky uznania dlhu, keďže z jeho obsahu nie je zrejmý dôvod uznania, a preto nemohol byť uznaný čo do výšky a právneho základu, pričom právne účinky uznania dlhu nemožno konvalidovať, keď z obsahu tohto údajného právneho úkonu nie je možné zistiť dôvod, pre ktorý mal žalovaný uznať sumu 6.666 eur ako svoj dlh voči žalobkyni, ktorej zaplatenia sa v spore domáha. 12. Podľa § 558 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. 13. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že uznanie dlhu je zabezpečovacím inštitútom, ktorého podstatou je založenie právnej domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania. Dohoda o uznaní dlhu je akcesorickým právnym úkonom vo vzťahu k pôvodnému záväzkovému vzťahu a účastníkmi dohody sú dlžník a veriteľ už existujúceho záväzkového vzťahu, v rámci ktorého uznávaný dlh vznikol. Dlh, ktorý sa má uznávacím prejavom uznať, môže vzniknúť na základe právnej skutočnosti (napr. povinnosť zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy) medzi dlžníkom a veriteľom. Právny dôvod vzniku dlhu musí spočívať na platnom právnom úkone alebo zákonom aprobovanej právnej skutočnosti; inak by bola následne uzavretá zmluva o uznaní dlhu neplatná. Uznanie dlhu okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony pre svoju platnosť vyžaduje písomnú formu, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh, uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky a listina o uznaní dlhu musí byť dlžníkom podpísaná, takže dohoda o uznaní dlhu musí zodpovedať všetkým náležitostiam platného právneho úkonu. 14. Z obsahu spisu vyplýva, že čestné prehlásenie zo dňa 25. 05. 2011 podpísali žalobkyňa a žalovaný, ktorý v ňom prehlásil, že dlžnú čiastku 6.666 eur (200.000,- Sk), ktorú mal vyplatiť žalobkyni, začne splácať po 200 eur mesačne, akonáhle definitívne zaplatí „Zlatú kartu“ v Tatra banke, ktorú v súčasnosti spláca po 300 eur a dlhuje ešte 5.976 eur. 15. Z uvedeného je zrejmé, že čestné prehlásenie zo dňa 25. 05. 2011 nespĺňa nevyhnutné náležitosti uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, nakoľko v ňom chýba výslovné vyjadrenie dôvodu dlhu a termín jeho vrátenia s tým, že aj keď nie je potrebné výslovne uviesť dôvod vzniku dlhu priamo v uznávacom prejave, uznávací prejav musí však obsahovať také údaje, z ktorých hoci aj pomocou výkladu podľa § 35 Občianskeho zákonníka dôvod dlhu nepochybne vyplýva. Uvedenie dôvodu dlhu znamená označenie, akého dlhu sa uznanie týka alebo v čom dlh (skutkovo) spočíva. 16. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že uznanie dlhu je právnym úkonom a prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky musí byť určitý a musí byť daný obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Uznaním dlhu preto nemôže byť čestné prehlásenie zo dňa 25. 05. 2011, hoci urobené v písomnej forme o vrátení sumy 6.666 eur žalovaným, ktorý by ako dlžník musel uviesť, že písomne dlh uznáva, že ho splní, ako aj dôvod jeho vzniku a výšku rozsahu v akom ho uznáva. 17. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru, že čestné prehlásenie zo dňa 25. 05. 2011 nespĺňa náležitosti uznania dlhu, nakoľko v ňom nie je uvedený dôvod dlhu, z dôvodu ktorého je takéto uznanie dlhu neplatné, pričom konvalidácia právneho úkonu v tomto prípade možná nie je, keďže právny úkon bol neplatný od začiatku a konvalidácia je možná len vtedy, ak je právny úkon pre nejakú právnu prekážku neplatný a súčasne neúčinný, avšak po odpadnutí prekážky sa stáva platným a účinným právnym úkonom. 18. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s právnym záverom súdu prvej inštancie, že nárok žalobkyne, ktorý si v konaní uplatnila titulom náhrady škody na zdraví, ku ktorej malo dôjsť dňa 15. 11. 1995 a ktorú jej mal spôsobiť žalovaný je premlčaný, nakoľko ako správne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobkyňa mala už v roku 1995 vedomosť o spôsobenej škode a zodpovednej osobe (žalovanom), a nakoľko právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a žalobkyňa žalobu na súd prvej inštancie podala dňa 17. 10. 2012, k premlčaniu jej nároku došlo dňa 15. 11. 1997. 19. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku správne. 20. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p., potvrdil. 21. Odvolací súd však považuje za nutné uviesť, že napriek tomu, že napadnutý rozsudok je vecne správny, súd prvej inštancie opomenul pri jeho písomnom vypracovaní venovať pozornosť aj jeho formálnej stránke, nakoľko obsahuje množstvo lexikálnych chýb a nesprávne slovné zvraty (trestaného odznámeniea, navrhovteľkou, objeklivna, navrhuté, kanania a pod.). 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške z dôvodu jeho úspechu v odvolacom konaní s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).