Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoPr/15/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112236071 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112236071.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: Z. O., Q.. XX. XX. XXXX, U. Ľ. I.. Č.. X, U., zastúpený advokátom: JUDr. Ing. Branislav Pecho, Piaristická ul. č. 2, Nitra, adresa na doručovanie: Bajkalská ul. č. 9, Bratislava, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, IČO: 00 603 147, Vajanského nábrežie č. 3, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. júla 2014, č. k. 7Cpr/8/2012 - 114, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určiť, že výpoveď zo dňa 20. 09. 2012 a Dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 04. 10. 2012 je neplatná, zároveň náhrady mzdy za obdobie od 31. 10. 2012 až do času, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci alebo, ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 4, § 13 ods. 3, § 60 ods. 1, 2, 3, § 76 ods. 2 Zákonníka práce, § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 43b Občianskeho zákonníka a vecne tým, že sa síce s námietkou žalobcu, že ako deň skončenia pracovného pomeru možno v dohode o skončení pracovného pomeru dohodnúť najskôr deň podpisu dohody, keď argumentoval, že mu akceptácia návrhu Dohody bola zaslaná neskoro, keďže mu bola doručená až dňa 04. 10. 2012, t. j. po dni skončenia pracovného pomeru, avšak nesúhlasil s jeho názorom, že dojednanie skoršieho má za následok neplatnosť dohody, nakoľko v žiadosti žalobcu o skončenie pracovného pomeru dohodou, lehota na prijatie uvedená nie je a daná lehota nevyplýva ani z právnych predpisov, keďže z ust. § 76 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva iba to, že na vznik nároku žalobcu na odstupné, bol povinný požiadať o skončenie pracovného pomeru dohodou, nie však skutočnosť, že Dohoda musí byť do začatia plynutia výpovednej doby aj uzavretá, z dôvodu ktorého je potrebné pre včasnosť prijatia žiadosti žalobcu posudzovať podľa kritéria primeranosti. Poukázal na skutočnosť, že akceptácia návrhu Dohody sa dostala do sféry dispozície žalobcu v lehote 4 dní od doručenia návrhu Dohody, t. j. za dva pracovné dni (keď v tejto súvislosti považoval za preukázané, že dňom podpísania Dohody žalobcom bol deň 02. 10. 2012, napriek tomu, že je na nej vyznačený deň 04. 10. 2012, s prihliadnutím na vyjadrenie svedkyne E., ktorá uviedla ako dátum podpísania Dohody deň 02. 10. 2012 podľa výstupného listu žalobcu, ktorý si presný deň podpisu nepamätal a dátum uvedený svedkyňou nenamietal) s tým, že ak by aj bola akceptácia žalobcovi doručená v lehote 6 prípadne aj viacerých dní, možno takúto akceptačnú lehotu považovať za primeranú s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca jej primeranosť v čase vykonania právneho úkonu nenamietal a urobil tak až po približne jednom roku od vykonania úkonu, z dôvodu ktorého súd prvej inštancie vyhodnotil úkon doručenia akceptácie žiadosti žalobcovi za včasný a vedúci k platnému uzatvoreniu Dohody. Uviedol, že sa stotožnil so závermi rozsudku NS ČR zo dňa 06. 03. 2013, sp. zn. 21 Cdo 2039/2012 s tým, že Žiadosťou o skončenie pracovného pomeru dohodou žalobca prejavil skutočnú vôľu skončiť pracovný pomer so žalovaným, ktorý prejavil vôľu jeho žiadosti vyhovieť, preto uvedenie skoršieho dňa skončenia pracovného pomeru v Dohode nespôsobuje neplatnosť dohody strán sporu, ale iba to, že ku skutočnému rozviazaniu pracovného pomeru došlo až dňom, kedy bol úkon akceptácie doručený žalobcovi, teda dňa 02. 10. 2012. K tvrdeniu žalobcu, že Dohodu podpísal v časovom strese a v omyle, vychádzajúcom z toho, že žalovaný mu tvrdil, že ide o organizačné zmeny, ktoré žalovanému dávajú právo ukončiť pracovný pomer žalobcu, ako aj to, že mu žalovaný tvrdil, že v prípade neuzatvorenia Dohody mu nebude vyplatená mzda a odstupné, na ktoré by mal nárok, súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko žalovaný Rozhodnutím č. 36/2012 rozhodol o organizačnej zmene s cieľom zvýšiť efektívnosť práce s tým, že toto rozhodnutie súd nie je oprávnený preskúmavať a musí z nech vychádzať. K tvrdeniu žalobcu, že dané rozhodnutie je fiktívne, prijaté s cieľom zbaviť sa ho ako zamestnanca uviedol, že žalobca v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol, nakoľko podľa rozhodnutia žalovaného č. 36/2012 bolo zrušených celkom 16 pracovných miest, keď žalovaný preukázateľne skončil pracovný pomer s viacerými, najmenej 6 zamestnancami (ako vyplýva z výpovedí z pracovného pomeru a z prehľadov stavov zamestnancov), a teda organizačná zmena sa preukázateľne nevzťahovala výlučne k miestu žalobcu, ako jedinému zrušenému pracovnému miestu a ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, že zámerom organizačnej zmeny malo byť jeho nahradenie Z.. X., pretože pracovný pomer tohto zamestnanca vznikol dňa 25. 09. 2012 a organizačná zmena bola prijatá až nasledujúci deň, teda až potom, ako platne vznikol pracovný pomer tohto zamestnanca s tým, že to, že žalovaný nerozviazal na základe organizačnej zmeny pracovný pomer s novoprijatým zamestnancom ale so žalobcom, mu nemožno z právneho hľadiska vyčítať, pretože voľba nadbytočného zamestnanca v prípade organizačných zmien patrila výlučne žalovanému ako zamestnávateľovi. Uviedol, že zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám, keď považoval za preukázané aj to, že medzi prijatou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu bola príčinná súvislosť, keďže podľa organizačnej zmeny sa zrušili tri pracovné miesta na oddelení dopravy, na ktorom bol zamestnaný. Poukázal na skutočnosť, že napriek tomu, že odo dňa prijatia organizačných zmien a následnej výpovedi, danej žalobcovi, do podania žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou ubehol krátky čas (1 deň), nemožno túto skutočnosť vyhodnotiť ako dôvod neplatnosti Dohody a aj keď žalobca tento časový úsek vnímal stresujúco, napísal si sám žiadosť o skončenie pracovného pomeru (nebol mu pri odovzdaní výpovede predložený návrh žiadosti na podpis) a mal teda možnosť preštudovať si výpoveď sám bez prítomnosti žalovaného, vrátane poučenia o práve požiadať o skončenie pracovného pomeru dohodou pred začatím plynutia výpovednej doby, prípadne sa poradiť s inými osobami s tým, že návrh Dohody pripravený žalovaným, žalobca podpísal až dňa 02. 10. 2014, t.j. až niekoľko dní od doručenia výpovede, pričom mal možnosť predmetný návrh nepodpísať a Dohodu odmietnuť. K námietke žalobcu, že skončenie jeho pracovného pomeru je v rozpore s dobrými mravmi a konanie žalovaného pri skončení pracovného pomeru bolo obchádzaním zákona z dôvodu, že výpoveď z pracovného pomeru predchádzala rozhodnutiu o organizačnej zmene, ako aj na skutočnosť, že Z.. X. bol prijatý na jeho miesto uviedol, že je nedôvodná, resp. nepreukázaná, nakoľko výpoveď z pracovného pomeru nepredchádzala organizačnej zmene, keď táto skutočnosť vyplýva z textu samotnej výpovede, v ktorej je uvedené, že dňa 26. 09. 2012 bola prijatá organizačná zmena, zo skutočnosti, že žalobca výpoveď prevzal až v čase účinnosti organizačnej zmeny, ako aj z výpovedí z pracovného pomeru ostatných zamestnancov, daných z rovnakého dôvodu, kde bol dátum vyhotovenia uvedený 27. 09. 2012, z dôkazov, z ktorých mal súd prvej inštancie preukázané, že pri uvedení dňa výpovede v písomnom vyhotovení výpovede žalobcu došlo iba k chybe v písaní, ktorá nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu z čoho vyplýva, že pokiaľ bola Dohoda predložená žalobcovi (aj s dôvodmi v nej uvedenými) a on ju takúto akceptoval, vyjadril tým svoju slobodnú vôľu skončiť pracovný pomer u žalovaného. Poukázal na skutočnosť, že sporové konanie je ovládané dispozičnou zásadou s tým, že je žalobou viazaný a teda je aj viazaný opísaním rozhodujúcich skutkových okolností a pri neplatnosti skončenia pracovného pomeru viazaný dôvodmi neplatnosti skončenia pracovného pomeru uvedenými v žalobe, nakoľko pokiaľ by priznal plnenie z iného skutkového základu než ako bol vymedzený v žalobe, rozhodol by o inom nároku, v rozpore s § 153 ods. 2 O. s. p. a pri rozhodovaní o neplatnosti skončenia pracovného pomeru súd skúma neplatnosť pracovného pomeru vo vzťahu k dôvodom neplatnosti uvedenými v návrhu, neskúma však neplatnosť vo vzťahu ku všetkým, do úvahy pripadajúcim dôvodom neplatnosti (viazanosť návrhom na začatie konania). Uviedol, že ak sú v priebehu konania uplatnené ďalšie dôvody neplatnosti skončenia pracovného pomeru, je potrebné to považovať za rozšírenie žaloby s tým dôsledkom, že vo vzťahu ku každému novému uplatnenému dôvodu neplatnosti, je súd povinný z úradnej povinnosti skúmať, či vo vzťahu k tomuto dôvodu neplatnosti nedošlo k zániku práva v súlade s § 77 Zákonníka práce, nakoľko pri rozšírení dôvodov neplatnosti skončenia pracovného pomeru ide o zmenu návrhu na základe iného skutkového stavu, kedy sa žalobca síce domáha toho istého, ale z iných skutkových dôvodov a poukázal na to, že včasne uplatnené dôvody neplatnosti skončenia pracovného pomeru boli len tie, ktoré boli uvedené v žalobe a všetky ostatné dôvody boli uplatnené po uplynutí prekluzívnej dvojmesačnej lehoty. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko výslovne vyhlásil, že si trovy konania neuplatňuje. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p), jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Poukázal na skutočnosť, že prvoinštančný rozsudok bol jeho právnemu zástupcovi doručený zákonne konformným spôsobom až dňa 22. 12. 2014, nakoľko doručovanie vykonané Okresným súdom Bratislava I poštou dňa 04. 09. 2014, uložené na pošte 05. 09. 2014 na adresu Bajkalská 9, 831 04 Bratislava a uplatnenie fikcie doručenia nebolo v súlade so zákonom. Uviedol, že so žalovaným uzavrel pracovný pomer pracovnou zmluvou zo dňa 01. 02. 1990, ktorý s ním skončil výpoveďou zo dňa 20. 09. 2012 a následne s ním uzavrel Dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 04. 10. 2012, ktorou mal pracovný pomer skončiť ku dňu 30. 09. 2012, z dôvodu ktorého je výpoveď zo dňa 20. 09. 2012 neplatná, nakoľko v zmysle výpovede zo dňa 20. 09. 2012, rozhodnutie o organizačnej zmene bolo prijaté v zmysle Rozhodnutia č. 36/2012 starostky mestskej časti Bratislava - Staré mesto až dňa 26. 09. 2012 s účinnosťou od 27. 09. 2012 z čoho vyplýva, že výpoveď zo dňa 20. 06. 2012 bola vyhotovená a udelená ešte predo dňom prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene v zmysle Rozhodnutia č. 36/2012 starostky mestskej časti Bratislava - Staré mesto zo dňa 26. 09. 2012, t. j. žalovaný rozhodol o jeho výpovedi ešte pred prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene. Nesúhlasil s úvahou súdu prvej inštancie, že išlo iba o chybu v písaní, argumentujúc, že organizačná zmena sa netýkala iba jeho a pri ostatných zamestnancoch, ktorým bola udelená výpoveď bol uvedený „správny" dátum výpovede, keďže je nepochybné, že súd musí posudzovať skutkové a právne okolnosti, ktoré sa týkali výlučne jeho osoby a naviac je práve nepochybné, že zamestnávateľ mal už vopred zámer dať výpoveď z pracovného pomeru práve jemu, keďže na jeho miesto plánoval prijať p. Kamenistého s tým, že je predsa logické, že žalovaný bol dohodnutý už pred samotným dňom jeho nástupu do práce dňa 25. 09. 2014 a teda, že celú organizačnú zmenu a jeho zámenu s p. Kamenistým mal rozhodnutú už pred dňom 26. 09. 2012. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že výpoveď je neplatná z dôvodu, že je v rozpore s ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce, nakoľko žalovaný nepreukázal či splnil svoju ponukovú povinnosť vo vzťahu k iným voľným pracovným miestam s tým, že v konaní sa nepochabne (zrejme nepochybne, pozn. odvolacieho súdu) preukázalo, že žalovaný mal viaceré voľné pracovné miesta, ktoré mu neponúkol, a to: pracovné miesto R.. E. Y., R.. U. Š., pričom z opisu pracovných činností týchto pracovných pozícii je nepochybné, že túto agendu by vedel zvládnuť zamestnanec aj so stredoškolským vzdelaním aj bez ďalšej prípravy, a teda aj on. Žalobca namietol, že výpoveď, ktorá mu bola daná je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko konanie žalovaného je tak neplatné z dôvodu jeho účelovosti a obchádzania zákona, keďže účelovou organizačnou zmenou ho žalovaný nahradil zamestnancom prijatým deň pred rozhodnutím o organizačnej zmene a žalovaným boli od počiatku sledované iné ciele, keďže iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom zastrieť skutočné zámery, a to jeho nahradenie R.. X., resp. nájdenie pracovného miesta pre R.. X., funkcionára rovnakej politickej strany vtedajšej starostky. Namietol neplatnosť výpovede aj z dôvodu, že nebola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov, nakoľko Žiadosť o prerokovanie ukončenia jeho pracovného pomeru, žalovaný Základnej organizácii Odborového zväzu verejnej správy pri Miestnom úrade mestskej časti Bratislava - Staré Mesto doručil až dňa 27. 09. 2012, teda po tom, ako mu bola výpoveď doručená a k samotnému prerokovaniu došlo až dňa 02. 10. 2012 s tým, že vo vypracovanom návrhu Dohody o skončení pracovného pomeru žalovaný navrhoval ukončiť pracovný pomer dňa 30. 09. 2012, z dôvodu ktorého nie je možné nahradiť žiadnou interpretáciou deň skončenia pracovného pomeru v rozpore s vôľou účastníka dohody, nakoľko stanovenie určitého dňa, ku ktorému sa má pracovný pomer skončiť je podstatnou časťou dohody o skončení pracovného pomeru a preto nie je možné argumentovať, že účastníci dohody si omylom dohodli odlišný deň skončenia pracovného pomeru, keďže je to v rozpore s vôľou účastníkov dohody o podstatnej náležitosti dohody. Uviedol, že Dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná aj z dôvodu jeho omylu pri jej podpise, ktorý vyvolal žalovaný v súvislosti so splnením hmotnoprávnych podmienok na skončenie pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov, ktoré však reálne neexistovali, s neexistenciou vhodného voľného pracovného miesta u žalovaného a nesplnením ponukovej povinnosti, nakoľko z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalovaný mal vhodné voľné pracovné miesta, ktoré mu mal ponúknuť s tým, že Dohodu nepodpísal slobodne, keďže sa rozhodoval pod vplyvom už doručenej výpovede. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že je viazaný iba dôvodmi uvedenými v žalobe uviedol, že od začiatku tvrdil, že tak výpoveď ako aj Dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná a poukazoval na skutkový stav, pričom subsumovanie pod konkrétnu právnu normu a právny titul nie je jeho vecou ale súdu s tým, že netvrdil iný skutkový stav a iné skutkové okolnosti, ako tie, ktoré uviedol v návrhu, nepožaduje iné plnenie z iného titulu. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Uviedol, že celý mechanizmus skončenia pracovného pomeru so žalobcom považuje za platný, t. j. rozhodnutie o organizačnej zmene, výpoveď z pracovného pomeru a dohoda o skončení pracovného pomeru predstavujú vo vzájomnej súvislosti, avšak aj bez nej (platnosť dohody o skončení pracovného pomeru bez ohľadu na platnosť výpovede) platné právne úkony s tým, že nesúlad dátumov na výpovedi z pracovného pomeru a dohode o skončení pracovného pomeru spôsobený chybou v písaní nie je možné považovať za právnu skutočnosť majúcu za následok neplatnosť dotknutých právnych úkonov s tým, že uvedené súd riadne vyargumentoval v odôvodnení rozsudku a ani žalobca týmto pôvodne jedinými dôvodmi podania žaloby nevenuje v odvolaní veľa textového priestoru, keď počas súdneho konania aj v podanom odvolaní je zreteľný odklon žalobcu od pôvodne tvrdených konkrétnych dôvodov neplatnosti skončenia pracovného pomeru, s ktorými nebol úspešný a jeho príklon k abstraktným morálnym dôvodom neplatnosti skončenia pracovného pomeru (fiktívne rozhodnutie o organizačnej zmene, snaha žalovaného zbaviť sa žalobcu, nájdenie pracovného miesta pre Z.. S. X. - funkcionára politickej strany, ktorej členkou bola aj starostka Mestskej časti R.. W. N., jeho psychický nátlak na žalobcu pri skončení pracovného pomeru) s tým, že odmieta uvedené ničím nepodložené domnienky žalobcu, ktoré nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázal na skutočnosť, že sa žalobcovi pri skončení pracovného pomeru za doteraz odvedenú prácu poďakoval s tým, že chápe aké následky malo skončenie jeho pracovného pomeru, ktorý bol jeho zamestnancom nepretržite od roku 1990 do roku 2012, avšak na druhej strane, nemôže byť dôvodom neplatnosti skončenia pracovného pomeru pocit krivdy dlhoročného zamestnanca, ktorý po zrušení jeho pracovného miesta zamestnávateľom, sám slobodne a bez nátlaku požiada o skončenie pracovného pomeru dohodou, prijme odstupné vo výške 2. 577, 77 eur a až následne po štyroch týždňoch, keď sa dozvie, že na oddelení, kde pracoval, je nový zamestnanec, podá na súd žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru s tým, že po doručení žaloby navrhol žalobcovi mimosúdne rokovanie za účelom vyriešenia sporu dohodou, avšak žalobca na jeho návrh nereagoval. 4. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 23. 01. 2017, ktorým sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že tvrdenia žalovaného o chybe v písaní vo výpovedi, ktorá mu bola daná neobstoja, a nesúhlasil ani s jeho argumentáciou, že ostatní zamestnanci vo svojej výpovedi majú uvedený správny dátum výpovede; práve naopak, je úplne logické, že ak by tieto výpovede boli vyhotovené v jeden a ten istý deň, boli by na nich aj rovnaké dátumy; ak osoba vypĺňa v tých istých listinách (výpovediach zamestnancom) súčasne jeden a ten istý dátum, je nelogické a úplne nepravdepodobné, že v jednom z dokumentov by omylom uviedla iný dátum; s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou teda nedošlo k chybe v písaní, ale jeho výpoveď bola vyhotovená ešte pred samotným rozhodnutím o organizačnej zmene. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko R.. X., ktorý ho u žalovaného nahradil, nastúpil do práce dňa 25. 09. 2014, zámerom žalovaného bolo ukončiť jeho pracovný pomer ešte pred jeho nástupom, z dôvodu ktorého datoval výpoveď na deň 20. 09. 2012 a až následne si uvedomil, že musí urobiť aj organizačnú zmenu, ktorá ale mala predchádzať dátumu výpovede, ktorá mu bola daná. Žalobca opätovne poukázal na skutočnosť, že Dohoda o skončení pracovného pomeru je datovaná dňa 04. 10. 2012, t. j. až po dni údajného skončenia pracovného pomeru dňa 30. 09. 2012, je preto neplatná s tým, že žalovaný tento dátum nespochybnil a neuviedol iný dátum uzavretia predmetnej Dohody, keď neuviedol iné právne tvrdenia a ani inú judikatúru, ktorou by názor Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21Cdo/29/1998 spochybnil. Uviedol, že žalovaný sa argumentáciou o jeho príklone k abstraktným morálnym dôvodom neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pocitu krivdy a snahou diskriminovať iných zamestnancov žalovaného, snaží odvrátiť pozornosť odvolacieho súdu od podstaty tohto sporu, a to neplatnosti výpovede a Dohody o skončení pracovného pomeru z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti, z dôvodu absencie rozhodnutia o organizačnej zmeny, z dôvodu rozporu so zákonom a dobrými mravmi ako dôvodmi absolútnej neplatnosti právneho úkonu, na ktoré dôvody súd prihliada z úradnej povinnosti aj bez návrhu. Namietol, že výpoveď aj Dohoda o skončení pracovného pomeru je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko výpoveďou sa nesledovalo zrušenie jeho pracovného miesta, ale iba jeho nahradenie iným zamestnancom R.. X., čo potvrdil aj svedok F., ktorý na pojednávaní dňa 19. 09. 2013 uviedol, že X. robil prácu, ktorú predtým robil on, a teda potvrdil, že jeho pracovné miesto nebolo v skutočnosti zrušené, napriek tomu, že je zákonnou podmienkou organizačnej zmeny s tým, že žalovaný ho hrubo oklamal v súvislosti so splnením hmotnoprávnych podmienok na skončenie pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov, ktoré u žalovaného však reálne neexistovali, so zrušením jeho pracovného miesta a s neexistenciou vhodného voľného pracovného miesta u žalovaného a nesplnením ponukovej povinnosti žalovaného, nakoľko je z vykonaného dokazovania zrejmé, že žalovaný mal vhodné voľné pracovné miesta, ktoré mu mal ponúknuť a tým, že výpoveď bola urobená zákonne konformným spôsobom, pričom tomu tak v skutočnosti nebolo (napr. neprerokovanie so zástupcami zamestnávateľov, nezrušenie pracovného miesta, nesplnenie ponukovej povinnosti...). Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu ďalej zopakoval, že výpoveď je neplatná, nakoľko žalovaný nesplnil svoju ponukovú povinnosť vo vzťahu k iným jeho voľným pracovným miestam a keďže ho žalobca hrubo oklamal, že nemá preňho voľné pracovné miesto, uzavrel Dohodu o skončení pracovného pomeru nie slobodne a ako taký, je tento právny úkon (Dohoda o skončení pracovného pomeru) absolútne neplatný, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada aj bez návrhu z úradnej povinnosti. Uviedol, že žalovaný prijatím zamestnanca p. X. dňa 25. 09. 2012, t. j. deň pred prijatím rozhodnutia organizačnej zmene dňa 26. 09. 2012, vytvoril účelovo nadstav zamestnancov a tento hneď v nasledujúci pracovný deň riešil organizačnou zmenou, ktorou rozhodol o ukončení pracovného pomeru s ním, keď žalovaný ako zamestnávateľ arbitrárne zneužil svoje postavenie a oklamal ho vo vzťahu k podmienkam platného skončenia pracovného pomeru, pričom takéto konanie žalovaného musí hrubo urážať mravný cit každého hodnotovo ukotveného a spravodlivo mysliaceho jednotlivca. Poukázal na skutočnosť, že výpoveď, ako aj Dohoda o skončení pracovného pomeru sú absolútne neplatné právne úkony pre rozpor s dobrými mravmi a pre rozpor so zákonom, ktorá nastala bez ďalšieho ex lége, na tieto právne úkony sa preto hľadí, ako by ani neboli urobené. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že súd je viazaný iba dôvodmi uvedenými v návrhu na začatie konania žalobca uviedol, že na dôvody absolútnej neplatnosti právneho úkonu súd prihliada z úradnej povinnosti aj bez návrhu a že absolútna neplatnosť (negotium nullum) nastala bez ďalšieho ex lége. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. l C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok účinný od 01. 07. 2016), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 378 ods. l C. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. januára 2017 podľa § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 6. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 7. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p., účinný do 30. 06. 2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). 8. Podľa § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol. 10. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. (účinného do 30. 06. 2016) dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu (od 01. 07. 2016). Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani jej právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 11. K námietke žalobcu v podanom odvolaní, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie prvoinštančným súdom za správne. 12. Podľa § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka, právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný 13. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že upravuje prípady, keď je úkon platný napriek tomu, že sa v ňom vyskytli formálne chyby, a to v počítaní alebo v písaní, pričom zákonodarca vychádza zo zásady, že formálne nedostatky pri prejave vôle nemajú vplyv na platnosť právneho úkonu (falsa demonstratio non nocet), avšak za podmienky, že prejav vôle zmluvných strán je nespochybniteľný. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že právny úkon obsahujúci zrejmú chybu v písaní nie je neplatným právnym úkonom, ak táto zrejmá nesprávnosť nemala vplyv na určitosť či zrozumiteľnosť právneho úkon, keďže je možné predpokladať, že zjavná chyba v písaní či počítaní nerobí právny úkon neurčitým ani nezrozumiteľným, teda ani neplatným, ak je inak jeho význam nepochybný. 14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že chyba v písaní, ku ktorej došlo uvedením nesprávneho dátumu na výpovedi danej žalobcovi v žiadnom prípade neplatnosť tohto právneho úkonu spôsobiť nemohla, nakoľko nielen z obsahu danej výpovede (jej textu) nepochybne vyplýva, že dôvodom výpovede je nadbytočnosť žalobcu, ku ktorej došlo na základe Rozhodnutia č. 36/2012 starostky Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto zo dňa 26. 09. 2012, v zmysle ktorého dňom 27. 09. 2012 bolo zrušené pracovné miesto žalobcu (funkčné miesto v oddelení dopravy, z Rozhodnutia č. 36/2012 jednoznačne vyplýva, že žalovaný zrušil tri pracovné miesta v oddelení dopravy) a zároveň, že žalovaný výpoveďou skončil pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti s ďalšími zamestnancami, pričom všetky výpovede boli datované dňom 27. 09. 2012 (viď výpoveď daná T. J., J. X., D. E., T. F., nachádzajúce sa na č. l. 96 - 99 spisu). Z obsahu výpovede danej žalobcovi nepochybne vyplýva, že starostka Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto vydala dňa 26. 09. 2012 rozhodnutie č. 36/2012 o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce a optimalizáciu rozpočtových výdavkov bežného rozpočtu, ktorým došlo k zrušeniu 16 - tich pracovných miest s účinnosťou od 27. 09. 2012, z dôvodu ktorého aj tvrdenie žalobcu, že dané rozhodnutie bolo fiktívne, žalovaný ním obchádzal zákon a jeho skutočným zámerom bolo nahradiť ho iným zamestnancom (Z.. S. X., keďže bol členom tej istej politickej strany ako starostka), je nutné vyhodnotiť ako v rozpore so zásadami formálnej logiky, keďže je nepochybné, že pracovný pomer Z.. S. X. vznikol dva dni pred účinnosťou organizačnej zmeny (dňa 25. 09. 2012), žalovaný dňa 27. 09. 2012 (štvrtok) svojim podpisom potvrdil prevzatie výpovede, podaním doručeným žalovanému dňa 28. 09. 2012 požiadal ukončenie pracovného pomeru dohodou (§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) ku dňu 30. 09. 2012 (nedeľa) a zároveň o vyplatenie trojnásobku priemerného mesačného zárobku, náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, ktoré nároky mu boli žalovaným vyplatené dňa 08. 10. 2012. 15. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 16. S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie v spore zistil skutkový stav, a keď žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka (ust. § 120 ods. 1, § 153 ods. 1 O. s. p., účinný do 30. 06. 2016), rozhodol vecne správne. 17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).